Cemetery Drive XXXXVI.

23. ledna 2012 v 20:44 |  Cemetery Drive
Poznala odpoveď na moju otázku. S istotou som vedel že ju pozná a predsa sa so mnou zahráva ako s malým chlapcom. Možno ešte stále nepochopila, aké silné sú moje schopnosti a kam ďaleko až dokážem zájsť, aby som dosiahol to čo chcem.
Pre začiatok bude musieť stačiť cela v podzemí a ak nepomôže ani to, budem musieť pritvrdiť. Sľub že jej neublížim som doteraz dodržal, ale netuším ako dlho ma bude baviť toto divadielko. Chcel som k nej byť férový, aj napriek tomu, že už dlhé roky túto vlastnosť nepoužívam, no ak to mieni takto zneužívať, budem sa riadiť podľa mojich vlastných pravidiel. A tie sú oveľa zábavnejšie.

"Večera." Ozvalo sa odrazu z tmy a mnou myklo. Nepočula som ho prichádzať. Prečo by som aj mala, pohybuje sa ako duch a je všade, aj tam kde ho nemôžem vidieť. Žmúriac do tmy som hľadala aspoň jeho tieň, alebo som sa snažila zachytiť ozvenu jeho krokov.
Zbadala som ho až vtedy, keď sa priamo predo mnou rozsvietilo mihotavé svetlo sviečky. Pritiahla som sa ešte bližšie k mrežiam a pevne sa ich chytila.

"Čo tu chceš?" spýtala som sa namosúrene a zlostne naňho pozrela spoza podozrievavo prižmúrených očí.
"Priniesol som jedlo." Pritiahol sviečku bližšie k podnosu, ktorý držal v druhej ruke. Bol na ňom tanier prikrytý plátenným obrúskom, dva poháre a úzke džbániky.

Znechutene som od neho odvrátila hlavu a zahľadela sa do tmavého kúta miestnosti. "Od teba nechcem nič."

"Myslel som, že by sme sa mohli v pokoji navečerať. Romantika pri sviečke." Uškrnul sa a nohou ku mne prisunul prevrátené vedro.
Obrátil ho dnom nahor a položil naň striebornú tácku, z ktorej lákavo rozvoniavalo pečené mäso. Slinné žľazy sa mi išli zblázniť keď mi do nosa udrela vôňa jedla, no len som vytrvalo pregĺgala a statočne odolávala nutkaniu obzrieť sa a zistiť, aká dobrota na mňa čaká.

"Takže to mám brať ako nie? Pozri, je to fakt chutné. Síce som už storočia nevaril, ale až také zlé to byť nemôže." Naďalej sa mi prihováral a snažila sa presvedčiť, aby som sa pozrela na jeho kulinárske dielo.
Stále som však na jeho slová nereagovala. Zubami nechtami som sa držala, aby som sa na ten podnos nevrhla ako mačka na myš.

"Keď zmeníš názor," nedokončil vetu a len som počula štrnganie krčahu o kraj pohára. Do oboch nalial tekutinu a potom si asi jeden vzal, pretože som počula ako pregĺga. Len na moment som naň pozrela a znechutene skrivila pery. V jednom z krčahov bola krv a teraz ju s chuťou sŕkal do seba.
Všimol si môj zhrozený pohľad, prestal piť a opakom ruky si utrel červené ústa. "Tiež musím večerať." Mykol ramenami a kútik úst sa mi nadvihol nahor.

"Si nechutný." Pokrútila som hlavou, no potom som spravila osudnú chybu. Pohľad mi skĺzol nižšie a naskytol sa mi nevídaný výhľad na kopcom naložený tanier. Mäso pečené s bylinkami, mladé zemiaky poliate maslom a dusená mrkva s hráškom.
No ak toto navaril on, tak ja zjem kefu.

"Naozaj nie si hladná?" nadvihol obočie a prisunul vedro s táckou bližšie ku mne. Nechcela som mu urobiť ani najmenšiu radosť tým, že ochutnám niečo čoho sa dotkli jeho ruky a akokoľvek som sa snažila, tej vôni sa nedalo odolať a na pohľad to tiež vyzeralo lákavo. Do čerta aj s pýchou, pomyslela som si. Nejedla som už ani nepamätám.

Prudko som vzdychla a počastovala ho škaredým pohľadom, no potom som váhavo natiahla ruku a vzala do ruky jeden malý zemiačik a vložila si ho do úst. Neznášala som sa za to, ale musela som priznať, že som nikdy nič lepšie nejedla. Lačne som sa načiahla za mäsom a zubami odtrhla hodný kus. Chutilo neskutočne dobre.

"Máš tu aj príbor, keby niečo." Zasmial sa Gerard pobavene, keď som bola cela mastná a zababraná od jedla. Bolo mi to jedno, jedla som všetko čo mi prišlo pod ruku a slastne prežúvala, dokonca mi bolo jedno aj to, že Gerard si podchvíľou odpil zo svojho pohára a pobavene sledoval etiketu môjho stolovania.

O pár minút, bol predtým plný tanier, úplne prázdny a ja som spokojne odfukovala po výdatnej večeri. Gerard tiež vyzeral celkom spokojne, keďže tiež dosucha vyprázdnil svoj džbán s "večerou".

"Počkaj, niečo tu máš." Chytil do rúk obrúsok a načiahol sa, aby mi z brady zotrel kúsok jedla.

"Prestaň s tým." Prerušila som ho, keď sa na mňa zahľadel a za iných okolností by to bola celkom romantická chvíľa. Odtiahol by obrúsok a usmiali by sme sa na seba, postupne sa k sebe nakláňajúc, očakávajúc bozk.
Zobrala som mu obrúsok z ruk a utrela sa sama, bočiac od neho pohľadom. Počula som len jeho rezignujúce vzdychnutie.

"Nechcem ti ublížiť." Zašepkal do ticha a sklopil hlavu.

"Tak to nerob." Odvetila som sucho, nevenujúc jeho slovám nejakú pozornosť.

"Nedávaš mi veľmi na výber."
Oči sa nám stretli a jemu sa na čele vytvorila kolmá vráska.

"Vždy máš na výber." Oponovala som mu.

"Pri tebe nie." Vydýchol a v mihu sekundy bol odo mňa len pár centimetrov. Zdvihol rukou a prstami ma pohladil po spánku. Trochu som sa odtiahla.

"Prečo mi to tak sťažuješ?" ukazovákom mi kĺzavo prechádzal po líci, dole sánkou, až ku krku a tam sa zastavil na tepne.

"Ja ti to uľahčím. Prečo ma proste nepustíš a nezabudneš že vôbec existujem? Aký má zmysel držať ma tu zavretú, keď ma nechceš zabiť?"

"Ak by som ťa tu nedržal zavretú, ako to hovoríš, bola by si dávno mŕtva."

"Ahá, takže ty mi vlastne pomáhaš, no to je úžasné." Pokývala som uznanlivo hlavou a zatvárila sa tak ironicky, ako to len šlo.

"Nedokážeš si ani len predstaviť..." zavrčal cez stisnuté zuby, "čo všetko som obetoval..."

"Darčekový kôš s ďakovným listom odo mňa ale nečakaj." Založila som si ruky na hrudi a zanovito naňho pozrela. Čo si o sebe vlastne myslí? Mám mu ďakovať za to, že mi zo života za posledné týždne spravil hotové peklo? Vraj bez neho by som už nežila, keby nestrkal svoj nos tam kam netreba, nemusel ma mať na krku, ochránila by som sa aj sama. A to on by bol už dávno po smrti. Táto pripomienka môjho podvedomia ma bodla ako jedovatý osteň.
Áno, ak by veci tak zbytočne nekomplikoval, mohol to mať už dávno za sebou a ja som mohla znova žiť svoj predošlý, bezstarostný život.

Vlastne, mám na to tiež podiel viny, pretože občas nedokážem ovládať svoje základné pudy.

"S týmto prístupom sa teda ďaleko nedostaneš." Pokrútil hlavou a ovinul svoje biele šľachovité prsty okolo môjho krku. Neškrtil ma, no vyľakalo ma to dostatočne. Akoby to mala byť akási predzvesť niečoho, čo môže nasledovať, ak nebudem spolupracovať podľa jeho predstáv.

"Chceš ma vydesiť na smrť? Chceš aby som kričala a plakala? Toto ti spraví radosť?" prižmúrila som oči a brada sa mi zatriasla potláčaným hnevom.

"To by mohlo byť pekné divadielko," uškrnul sa. "no bohato mi postačí, ak mi povieš čo chcem vedieť."

"A ak nie?"

"Potom mi nedávaš veľmi na výber." Naklonil hlavu na bok a s vážnou tvárou trochu zosilnil zovretie. Zalapala som po dychu a okamžite natiahla ruku k jeho zápästiu.

"Vieš že toto ma zastaví len na chvíľu...a potom ťa zabijem." Poznamenal obozretne, keď si v okamihu všimol, ako som druhou rukou v slame nahmatala ostrý kus dreva, ktorý som tu našla. Pomaly som roztvorila prsty a drevený kúsok sa pomaly zosunul do slamy.

"Misha..." oslovil ma, no ja som stále pozerala na jeho hruď a čakala čo príde.

"Cloe..." vypadlo zo mňa a zo zarosených očí sa vykotúľala prvá slza. "Hovorila som s Cloe." Pozrela som naňho, nahnevaná sama na seba, že som mu to bola ochotná prezradiť, výmenou za svoj život. Nie som vyvolená, ak by som ňou skutočne bola, ochotne by som položila život za dobrú vec. Ale aký by malo vlastne zmysel zomrieť? Skôr či neskôr by sa o nich tak či tak dozvedel, vycítil by ich prítomnosť a zomreli by tak či tak. Takto, nažive, im môžem aspoň pomôcť.

"A ďalej?" nahol sa ešte bližšie a s očakávaním počúval, čo mu poviem.

"Mieria sem." Privrela som oči aby som nevidela to ako sa rozzúri, no na moje prekvapenie zovretie povolilo a ja som mohla konečne slobodne dýchať.

"To si naozaj taká hlúpa? Posielaš ich na istú smrť!"

"To nemôžeš vedieť."

"Ale ja to viem! Čo myslíš prečo si asi tu dolu? Nemôžem spraviť ani jedinú vec bez toho aby o tom Adam nevedel, som..." v tom sa zarazil a stíchol, len na mňa rozrušene pozeral. Tušila som že by mi chcel povedať viac, no očividne nemohol. Len bezmocne hľadel, ako tápam v jeho slovách a snažím sa pochopiť ich významu.
Skôr než som stihla čokoľvek povedať, alebo sa spýtať, vstal a vzal si podnos aj sviečku späť, mieriac von.

"Povedala som ti čo si chcel, teraz ma pusť!" zmätene som sledovala ako sa obrátil a pokrútil hlavou.

"Nemôžem."

"Gerard!" vykríkla som, keď po ňom ostala len tma.

To Be Continued...<3
 

Cemetery Drive XXXXV.

18. prosince 2011 v 12:16 |  Cemetery Drive
Napísala som konečne ďalší diel, tak dúfam že sa bude páčiť :) Aj keď som ich chcela napísať tak pomenej, dostala som nové nápady, tak verím, že táto story ešte ani zďaleka nekončí :)

"Ako vlastne vieš, ktorým smerom sa vydať?" zahundral Frank po chvíli kráčania v absolútnej tichosti. Bolo počuť len šuchot množstva nôh pomedzi lesný porast a tvrdé kamienky na úzkom chodníčku, vedúcom pomedzi stromy.
"Proste to viem." Odsekla Cloe a ani naňho pri svojej odpovedi nepozrela. Mala po krk jeho stupídnych otázok, ktorých odpoveď ho vlastne ani nezaujímala. Pýtal sa ich len preto, aby mohol ostatným znepríjemňovať život. Čo také sa mu v živote prihodilo, že je taký neznesiteľne protivný? Premýšľala Cloe potichu a úkosom pozrela na jeho vážny, ba až namosúrený profil.

Tváril sa, akoby to všetko robil nasilu. Pritom do tejto cesty nikoho nenútili a každý sa rozhodol celkom dobrovoľne. Ibaže na rozdiel od Franka, nikto nereptal.
Obzrela sa a skontrolovala skupinku, ktorá sa tiahla za jej chrbtom a poslušne prešľapovala z nohy na nohu.
Všimla si Bertov jemný úsmev keď sa jej pohľad zastavil na jeho tvári. Usmiala sa tiež. Franka si už viac nevšímala, alebo sa o to aspoň snažila.

Po pár metroch ju Bert dobehol a prispôsobil svoje kroky tým jej. "Si si istá, že ideme správne?" spýtal sa opatrne a lepšie si na chrbte pritiahol plecniak.

"Viem že sa to zdá možno zvláštne, ale vlastne netuším kam ideme. Len proste cítim, že ideme správne, akoby ma akýsi neviditeľný špagát priťahoval presne k tomu miestu." Priznala opatrne a šibla po ňom pohľadom. Už od začiatku tušila, že komukoľvek sa s týmto zverí, bude si o nej najskôr myslieť, že sa zbláznila.

"Verím ti." Odvetil po malej chvíli a povzbudivo jej stisol plece. Zahrialo ju pri tom dotyku po celom tele.

"To som si mohol myslieť." Zavrčal pobúrene Frank, kráčajúc len pár krokov za nimi a trochu spomalil, aby počkal na ostatných, a od nich dvoch bol čo najďalej. Prišlo mu to ako strata času, sama teraz potvrdila, že vlastne ani netuší, kam idú.

Mal sto chutí na päte sa otočiť a vrátiť sa presne tam, odkiaľ prišiel. Nech si putujú po svete sami, ktovie či tam vôbec niekedy v tomto živote dorazia. Obočie sa mu nahnevane stiahlo a radšej neprehovoril slovo. Vedel, že ostatní by ho za jeho myšlienky nepochválil. Všetci držali s Bertom a tou krpaňou.

"Neber si jeho slová tak k srdcu." Pošepol jej ticho Bert a ubezpečil sa, že Frank je od nich teraz v bezpečnej vzdialenosti.

"Vždy bol takýto odporný? Veď som vlastne ani nezažila jediný moment, kedy by niekomu povedal zopár vľúdnych slov." zamrmlala som čiastočne pre seba a čiastočne to bola ja otázka Bertovi.

"Nebol vždy takýto." Ubezpečil ma a znova sa obzrel, aby skontroloval situáciu za našimi chrbtami. Potom váhavo pokračoval. Akoby nevedel, či o tejto záležitosti vôbec môže hovoriť.
"Asi rok dozadu, sme prišli o jednu členku našej skupiny, Veronicu. Boli si s Frankom veľmi blízki." Zahryzol si do pery. Aj preňho bola zjavne dosť dôležitá.

"Takže preto sa Frank začal správať tak protivne?"

"To bol prvý a posledný krát čo som ho videl plakať. Odvtedy je ako skala. Žiadne emócie, aspoň ich neprejavuje navonok. Netuším čo sa deje v jeho vnútri, len viem, že prežíva nesmiernu bolesť zo straty." Bert pokrčil ramenami a vzdychol.

Cloe nenápadne obrátila hlavu a vyhľadala očami tmavú šticu strapatých vlasov. Frank so sklonenou hlavou kráčal z nohy na nohu a ruky mal zastrčené do vreciek džínsov.
Želala si, aby mu teraz mohla vidieť do hlavy a prečítať si všetky jeho myšlienky. Možno by potom konečne vedela čo presne ho trápi a snažila sa mu pomôcť. Takto, s jeho neprístupnosťou, to šlo len veľmi ťažko. Bolo jej ho ľúto, aj napriek všetkému.
.....
Zadkom som tvrdo dopadla o kamennú dlažbu, až to zadunelo. Nahlas a šťavnato som zanadávala, šúchajúc si spodnú časť tela.

"Myslela som, že si mi niečo sľúbil!" zvolala som pobúrene a zlostne naňho pozrela. Stál z vonkajšej strany mreží, ktoré teraz starostlivo zamykal. Poobzerala som sa okolo a pripadalo mi to tu ako stredoveký žalár. Aha, ono to tak aj naozaj je, pomyslela som si, keď som si na stene všimla pripevnené okovy a reťaze.

"A svoj sľub som predsa splnil." Bránil sa Gerard. Zodvihol obe ruky do vzduchu. "Vidíš, ani som sa ťa len nedotkol."

"Tak čo má byť potom toto." Kopla som zlostne do železného vedra predo mnou. Zakotúľalo sa hlbšie do slamy a narobil pri tom slušný rámus, keď sa zvuk odrazil od kamenných stien mojej cely.

"Povedzme že bezpečnostné opatrenie." Uškrnul sa a oprel sa jednu z mreží. "Samozrejme, nenechám ťa trápiť sa tu o hlade."

"Si odporný smrad!"

"Dostal som už aj horšie pomenovania, to sa neboj." Zasmial sa pobavene a stále ma prepaľoval pohľadom.

"Pusť ma von, do čerta! Nie som žiadny trestanec aby si ma tu držal."

"Tak mi teda povedz, s kým si to hovorila." Nazrel dnu pomedzi mreže a čakal, že mu pod zámienkou okamžitej slobody, všetko poviem.

"Ja neviem!" povedala som hlasnejšie, než bolo nutné. Chcela som sa dostať von, to bolo jasné, ale ešte som na tom nebola tak zle, aby som zahodila šancu, že ma tu nájdu a dostanú preč.

"Do čerta aj s vami ľuďmi!" zasyčal a tak prudko tresol do zamrežovaných dverí, až sa takmer celé prehli dovnútra. Vydalo to hrozný zvuk, až som si musela zakryť dlaňami uši. Nanešťastie však pánty vydržali.

"Gerard!" zvolala som, keď tam už odrazu nestál a zostala som tu sama. Všade bolo prítmie a niečo v tejto obrovskej kobke vydávalo nepríjemný vŕzgavý zvuk. "Gerard!" zvreskla som ešte hlasnejšie a prudko vstala, mykajúc mrežami. Akoby mi to malo nejako pomôcť.

"Ty odporná beštia..." zasyčala som rezignovane a posledný krát trhla kovovými rúrkami. Nič. Zviezla som sa popri nich na studenú zem a zanovito premýšľala. Za žiadnu cenu mu nepoviem pravdu, nech ma tu pre mňa za mňa nechá aj týždeň.
Znova som sa porozhliadala okolo seba a vlastne tu toho ani nebolo veľa čo pozerať. V kútoch sa povaľovali špinavé steblá slamy, ktorá tu bola ktovie ako dlho. Steny boli odporne slizké a nebolo tu jediné okno. Teda aspoň nie v mojej cele, odniekiaľ totiž prichádzal úzky pás svetla, ale nevedela som identifikovať, odkiaľ. Podľa jeho intenzity som však tušila nepríjemnú pravdu. O chvíľu bude zapadať slnko. Podzemie sa postupne obaľovalo do tmavo-oranžovej farby, ktorá stále viac pohasínala, až som sa ocitla v úplnej tme.

Zrýchlene som dýchala a bála sa aj pohnúť z miesta. Tento starý dom bol semeniskom čudných zvukov a očividne sa v jeho okolí pohybovalo aj dosť divej zveri. Aj navzdory neurčitému pocitu že som pozorovaná nejedným párom očí, sa mi podarilo vrátiť sa do obdobia pár hodín vzad. Fascinovane som si uvedomila, že to čo sa Cloe podarilo, bol majstrovský kúsok a tiež som oceňovala, s akou vervou sa ma stále snaží nájsť. Aj po takom čase. Usmiala som sa do tmy a želala si, aby ma našli čo najskôr.
Posledných pár dní síce bolo svojim spôsobom zábavných, no aj plných neistoty a nebezpečenstva. Ani som len netušila aké puto ma viaže k Gerardovi, no nevedela som si predstaviť, že by som v takomto živote pokračovala, nech už by sa ku mne správal akokoľvek. Momenty oddanosti a priazne sa miešali s momentmi hrôzy a neutíchajúcej túžby niekam ujsť a navždy sa skryť pred jeho vše vidiacimi očami.
Ach kam som sa to len dopracovala. Skryla som si tvár do dlaní a ďalej premýšľala, čo spravím, ak moji priatelia naozaj prídu. Budem schopná vyhrať nad sebou samou a správne sa rozhodnúť?

To be Continued...



Cemetery Drive XXXXIV.

29. října 2011 v 20:16 |  Cemetery Drive
Prudko som otvorila dokorán oči a precitla. Bolesť sa pomaly odplavovala spolu s adrenalínom, z neskutočného zážitku. Zrýchlený dych sa mi pomaličky dostával do normálneho stavu a znova som zreteľne rozoznávala obrysy stien a nábytku okolo seba. Ruky som mala stŕpnuté a cítila som sa veľmi slabá. Akoby som sa len teraz prebrala z niekoľko mesačnej kómy.

Do očí mi svietilo slnko, preto som sa musela posadiť. Šlo to ťažko, no na tretí pokus sa mi to predsa len podarilo. Bola som mierne dezorientovaná. Spomienky sa mi zlievali do jednej veľkej, hustej masy. Nedokázala som ani presne určiť ktorý je deň a už vôbec nie, kde sa práve nachádzam. Nebola som tu náhodou a ani po prvý raz, to som tušila, ale môj mozog akoby si vzal voľno a úplne rezignoval, odmietnuc mi pomoc, ktorú som teraz tak zúfalo potrebovala.
Porozhliadla som sa teda lepšie, v snahe vybaviť si aspoň niečo z toho, čo sa udialo za posledných pár hodín. Veľká miestnosť bola plná neporiadku a všimla som si tiež, že mám ruky od krvi. Na pokožke mi svietili rezné rany. Niektoré boli len povrchové, iné trochu hlbšie, no ani jedna už toľko nekrvácala. Krv pomaly zasychala a tvorili sa mi prvé chrasty. Ako sa to stalo?

V hlave mi stále doznieval hlas mojej priateľky a prebíjal všetko ostatné. Spomienky, zážitky, ba dokonca aj moje vlastné myšlienky.

Dych sa mi na moment zastavil, keď som si v tieni pri stene všimla prikrčenú postavu muža.
"Misha?" oslovil ma opatrne a pri tom si ma s obavami v očiach premeriaval.

"Čo sa stalo?" prerušila som ho. Chcela som sa dozvedieť čo sa stalo. Poznal moje meno, takže aj ja určite viem kto je on. Teda, aspoň by som to podľa všetkého mala vedieť. Je to len chvíľkové? No aj napriek tomu, že som bola ako vygumovaná, cítila som, že ma k nemu niečo viaže. Akoby nás spájala neviditeľná niť.

"U mňa v dome, pamätáš? Som Gerard."

"Tak, to že som v dome, som si všimla." Poznamenala som otrávene a kritickým pohľadom znova prešla zariadenie izby, ktoré bolo značne zdemolované.

"Vidím že sarkazmus ťa neopúšťa za žiadnych okolností." Odvetil ironicky a povytiahol pravý kútik úst. Asi to malo v jeho podaní znamenať niečo ako úsmev. "Ale oveľa radšej by som bol, keby si mi pomohla, ak si v stave podať pomocnú ruku niekomu, kto ti už pár krát zachránil krk." Tiež som z jeho slov cítila sarkazmus, no nebol úplne sebaistý. Niečo ho veľmi znervózňovalo. Tiež som si všimla, že je strašne bledý a krásnu tvár mu "zdobil" strhaný výraz.

"A čo presne by si odo mňa potreboval?" neisto som sa zamrvila na mieste.

"Pre začiatok by bolo fajn, keby si niečím zadebnila okná." Znova sa pokúsil o úsmev, no podľa môjho názoru to skôr vyzeralo ako nepodarená grimasa.

"Zadebniť okná? A načo?" veď je vonku tak krásny deň. Pomyslela som si pri pohľade na oranžovú oblohu nad obzorom.

"Pre boha nehovor mi, že si zabudla aj to, že som upír." Neveriacky pokrútil hlavou a mierne zvýšil hlas. Bolo nad slnko jasné, že ho táto zbytočná konverzácia prestáva baviť.

"Ty si upír?!" Do bodky som nasledovala klišé každého hlúpeho filmu, kde hrdina o sebe prezradí niečo super tajné a super čudné a dotyčný zdesene zhíkne ako omráčený kutáčom. Vybehlo to zo mňa mimovoľne a automaticky som prikročila bližšie k oknu zaliatemu svetlom.

"Dúfal som, že túto trápnu konverzáciu máme dávno za sebou." Prevrátil oči a posunul sa o kúsok viac do tieňa. "Skrátim to. Moje meno je Gerard a áno, SOM upír. Pre niekoho odporná beštia, no mal som dojem, že naposledy čo sme spolu spali, ti to ani trochu nevadilo. Aj keď to len veľmi nerád hovorím, mal som ťa zabiť, lebo si vyvolená, ktorá má vyhubiť náš druh. Z toho akosi trochu zišlo...no a pred pár chvíľami som ťa našiel ležať v kaluži krvi, ale aj napriek snahe pomôcť a nekonečnej chuti celú ťa vysať, som nemohol, pretože vyšlo slnko. A ak si dostatočne múdra, alebo aspoň čítaš literatúru, to by ma zabilo a preto sa tu teraz krčím ako idiot. Je mi ľúto že ti nemôžem dopodrobna rozpovedať tvoje rôzne životné etapy a zážitky, ale trochu ma tlačí čas. Takže mi pomôžeš?!" Roztiahol teatrálne ruky a spýtavo na mňa pozrel.

Stála som tam ako soľný stĺp a spracovávala novo nadobudnuté informácie. "No, aspoň že si úprimný." Nadvihla som obočie. Stále som sa však nerozhodla, či ho tam mám nechať, alebo mu mám naozaj pomôcť.
.....
"Myslíš, že ju naozaj nájdeme?" spýtal sa Bert, keď s Cloe konečne osameli. Svojich priateľov poslal, aby sa šli pripraviť na dlhú a náročnú cestu. Cloe sa síce podarilo z Mishi vydolovať kde sa nachádza, no presnú adresu nepoznali. Mohli len hádať a dúfať, že sa im to panstvo ktoré im opisovala, podarí nájsť čo najskôr. Snáď nebude neskoro.

"Čože odrazu toľko pesimizmu? Jasné že ju nájdeme." Podozrievavo si ho premerala a premýšľala, na čo asi myslí. Nič nebolo síce isté, no šance na úspech boli aj tak dostatočne vysoké.

"Len som sa pýtal." Mykol ramenami. Bál sa, že ak dá príliš najavo svoju radosť, pád a sklamanie bude o to horšie. Počas svojho krátkeho života sa naučil, že je lepšie nedúfať v to najlepšie a že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Jednoducho nikdy nemal dostatočné šťastie, aby si mohol teraz dovoliť zbytočne dúfať. Čo jej povie, keď ju nájdu? Objíme ju, alebo pobozká?

"Mala by si sa teplo obliecť, vonku je zima." Podal jej svoj teplý sveter a tiež si jeden na seba natiahol. Musel si niečím zamestnať ruky, aby nebolo vidno, ako sa mu trasú.

"Vďaka." Usmiala sa Cloe. Bertove oblečenie jej siahalo takmer po kolená, ale nepovedala na to nič. Ak bude treba bežať, len si ho nejako vyhrnie aby jej neprekážal. Nenápadne pozorovala Berta. Stál k nej chrbtom a hádzal do batoha jedlo a drevené kolíky.

Vždy bol tak zapálený pre to čo robil. Presne toto na ňom obdivovala. Nezastavili ho takmer žiadne prekážky a vždy sa snažil nájsť riešenie, nech bol problém akokoľvek veľký. Ani teraz sa nenechal odradiť neúspechmi a bojoval ďalej, zo všetkých síl. Pretože práve toto ho robím tým, čím je.

Všimol si jej pohľad a venoval jej jeden zo svojich úsmevov. Dlhšie vlasy mu padali do tváre a sústredene krčil čelo, keď vyberal veci zo zásuviek malej skrinky.
Bodol ju malý osteň žiarlivosti. Bude sa na ňu takto usmievať aj keď tu s nimi bude Misha? Veľmi dobre tušila ako to medzi nimi je. Bert bol do nej bezhlavo zamilovaný a ona ho odmietala, argumentujúc, že bol a vždy pre ňu bude len kamarát.
No aj tak mal oči len pre ňu. Vždy.

"Hmm?" zdvihla hlavu, keď sa jej dotkla Bertova ruka.

"Pýtal som sa, či máš už všetko. Mohli by sme vyraziť."

"Jasné." Pritakala roztržito a schmatla zo zeme svoj ruksak. Aspoň na moment sa jej tak podarilo zakryť tvár, ktorú zalial rumenec. Pre boha na čo to myslí? Malo by jej byť jedno, čo je medzi Mishou a Bertom. Sľúbili si predsa, že nedovolia, aby do ich priateľstva zasahovali chalani, v žiadnom prípade nie.
.....
Už zostávalo len jedno okno. Stiahla som z postele prikrývku a prichytila ju o garnižu.
"Ale nenapadneš ma ani nič také, však?" zarazila som sa, držiac koniec deky pevne v rukách.

"Nie, nenapadnem." Odvetil sucho.

Látka kĺzavo spadla až na dlážku a v izbe sa konečne rozprestrela príjemná tma. Ostalo však dostatok svetla, aby som dobre rozoznala všetko, čo sa v izbe nachádzalo. Z kúta sa ozval tichý a spokojný výdych.

"Vďaka." Z jeho zamatového hlasu mi naskočila po celom tele husia koža.

"Prečo si na teba nepamätám?" už chvíľu som nad tým premýšľala, ale nedokázala som si to vysvetliť, tak som sa spýtala priamo jeho.

"Netuším." Pokrútil hlavou. "Musia v tom byť nejaké čary." Opustil kút miestnosti v ktorom sa doteraz nachádzal a krátkymi, váhavými krokmi kráčal ku mne.

"S kým si to hovorila?" spýtal sa a prepaľoval ma pri tej otázke pohľadom.
Keďže som si nič čo by som chcela nepamätala, netušila som, ako ďaleko siahajú jeho schopnosti. Netušila som ani, či je taký zlý ako mi povedal a či mu môžem vôbec dôverovať a preto som sa rozhodla klamať. Trúfalé? Možno, ale v rámci prežitia nevyhnutné.

"Ja som sa s niekým rozprávala?" vytreštila som naňho oči a modlila sa, aby som bola dostatočne presvedčivá. Hrám predsa hlúpe divadielko pred upírom, pravdepodobne starým niekoľko storočí.

Pozerali sme si priamo do očí a snažila som sa ako najviac som len vedela, aby som za žiadnych okolností pohľadom neuhla. Jeho oči boli prekrásne, takže to zase nebolo také ťažké. Pri pohľade do jeho tváre, som zacítila mierne šteklenie a dych sa mi zrýchlil.

"Si malá klamárka, vieš o tom?" zašepkal a tvár bola od mojej len niekoľko centimetrov. Obočie sa mu stiahlo a studené dlane zovreli moje plecia.

"Sľúbil si, že mi neublížiš." Ruky ma boleli ešte viac, no nepoddala som sa.

"Ani sa nechystám na teba vztiahnuť ruku, viem o niečom lepšom." Uškrnul sa zlovestne a oči mu pomaly zastieral čierny mrak...
To Be Continued...<3
 


Cemetery Drive XXXXIII.

18. října 2011 v 21:37 |  Cemetery Drive
Všetci sa spolu presunuli do najväčšej miestnosti v dome a tým, ktorí neboli úplne v obraze Bert povedal, že chcú skúsiť malý experiment a naznačil im, aby si posadali do kruhu, tesne jeden vedľa druhého. Netvárili na nijak zvláštne či zarazene, len v tichosti spravili to, o čo ich vodca žiadal, bez zbytočných otázok a začudovaných pohľadov. Všetkých zožierala len číra zvedavosť. V ich svete im už totiž takmer nič nepripadalo nenormálne. Veď pre boha, žili v dobe plnej upírov a ktovie akých bytostí ešte. Našťastie ich však ešte nestretli, alebo o nich nemali ani potuchy.

Keď sa šuchot nôh, vŕzganie podlahy a tiché mrmlanie v miestnosti utíšilo, pretlačila sa Cloe pomedzi sediacich ľudí priamo do prostriedku kruhu, nesúc v rukách hrubú bielu sviečku a kus papiera, na ktorom zopár z nich zazrelo akýsi tmavý znak. Bol im čímsi povedomý, no nevedeli si spomenúť, kde ho zazreli.
Cloe postavila sviečku na nízky železný podstavec pripravený uprostred a sama si sadla do tureckého sedu, loviac vo vreckách po zapaľovači, alebo aspoň zápalkách.
Bert sa pridal medzi svojich priateľov a posadil sa vedľa Quinna a Lindsay, ktorí ho s úsmevom podporili. So stisnutými perami hľadel na nehybnú Cloinu postavu. Asi by mal aj ostatných oboznámiť s ich plánom. Všimol si ich zmätené pohľady a aj keď nikto nepreriekol ani pol slova, vedel, že práve na to čakajú.

"Vymysleli sme plán. Možno sa vám bude zdať bláznivý a možno ani nebude fungovať, ale treba zvážiť každú možnosť." Očami prechádzal po každom členovi jeho skupiny a popritom im rozpovedal všetko pekne od začiatku. Teda pár detailov vynechal, ale pochyboval, že by skupina rada počula o Mishiných problémoch v prítomnosti toho tmavého indivídua.
Cítil na sebe Frankov uhrančivý pohľad, no neodvážil sa opätovať ho. Frank to vedel. Vedel všetko, no aj napriek jeho zádrapčivej povahe mlčal a počúval všetko, o čom im Bert vravel.

Keď dokončil rozprávanie, niektorí naňho pozerali začudovane, no iní zase s porozumením a odhodlaním, spraviť pre neho všetko čo bude potrebné. Boli predsa jeden tím a na začiatku sa všetci zaviazali že budú držať spolu, nech sa deje čo sa deje. Toto bola práve tá situácia, ktorá ich mala všetkých opäť spojiť dovedna.

"Ste teda so mnou?" spýtal sa Bert s nádejou v hlase ešte pred tým, ako sa pokúsia o nemožné.

Miestnosťou sa ozvalo jednohlasné áno. Naschvál pozrel na Franka a dokonca aj jeho ústa vyslovili to jediné slovíčko, aj keď pomaly a takmer nečujne. Spokojne sa usmial a pokynul Cloe, ktorá čakala na jeho dovolenie začať.

"Pochytajte sa za ruky." Prikázala im a ostatní spravili o čo ich požiadala. Chalani sa medzi sebou trochu zmätene premerali keď sa mali chytiť za ruky, ale rozkaz je rozkaz.

Cloe šťukla drobným priesvitným zapaľovačom a priložila ho k bledému knôtu, ktorý sa zaraz žiarivo rozhorel. Plameň vysokej sviečky sa odrážal od stien a tancoval celou miestnosťou, vytvárajúc tiene na tvárach ostatných deciek.
Sklonila hlavu a pozrela na znak nakreslený na zafúľanom papieri. Privrela oči a v duchu si želala, aby to vyšlo. Priala si to viac, ako čokoľvek iné a vedela, že Bert je na tom úplne rovnako ako ona. Priateľka jej chýbala a každým dňom jej neprítomnosti, akoby po kúskoch odumierala jej duša.

Vedela že by mala niečo povedať, preto si potichu odkašľala a prvé čo jej napadlo, bola improvizácia. Prečítala už také množstvo rôznych kníh, že hádam bude vedieť, čo pri takejto príležitosti povedať.

"Zišli sme sa tu, aby sme sa spojili s našou priateľkou a tou, ktorú nám predurčil sám osud..." začala a samej jej tie slová prišli trochu čudné, no našťastie sa tomu nikto nesmial, ba ani neuškŕňal a to jej dodalo odvahy.

"Pomocou znamenia, ktoré som nakreslila na hárok papiera, by som mala byť schopná spojiť sa s ňou." Teda aspoň dúfam. Pomyslela si. Zhlboka sa nadýchla a tuho privrela oči, priložiac dolný okraj papiera k plameňu.

Počula ako papier zaškvrčal a predstavila si, ako sa začal skrúcať a ustupovať pred horúcim plameňom. Kúsky popola pri tom opadávali a lietali okolo, ako tmavé netopiere. Sústredila sa len na to, aby sa s Mishou spojila a nič iné ju nezaujímalo. Znova sa jej v mysli vynorila kresba tetovania.

"Duchovia noci, strážcovia vyvolených, vzývam vás!" papier bol už podľa všetkého do polovice zhorený a lenivý plameň ho pohlcoval ďalej. Cítila na prstoch mierne teplo. Nikto okolo nej ani nemukol.

"Spojte ma s Mishou, nech je kdekoľvek, nájdite ju a odovzdajte jej môj odkaz!" na končekoch prstov ju začal oheň nepríjemne páliť, no papier nepustila ani vtedy. Ešte nedostala svoju odpoveď. Zvraštila nespokojne tvár, no nepodľahla bolesti. Nič sa však nedialo, nič z toho čo očakávala že by sa diať mohlo, alebo malo.
Kruh okolo nej bol mĺkvy a všetci so zatajeným dychom sledovali plamene tancujúce po zvyškoch hárku papiera, nebezpečne sa približujúce k jej ruke.

"Prosím, kde je Misha?!" skríkla Cloe zúfalo. Bolesť v ruke už bola takmer na nevydržanie a ju pomaly opúšťala nádej. V tom jej do hlavy udrela silná bolesť. Podvedome vykríkla a voľnou rukou sa prudko chytila za spánok. Cítila sa, akoby jej niekto žeravým kutáčom značkoval mozog a celé vnútro hlavy. Pustila zvyšky papiera z ruky a pomedzi prsty sa jej vysypali kúsky popola. Zaklonila sa prudko dozadu a padla na dlážku, zvierajúc päste od ukrutnej bolesti, ktorá jej zvierala hlavu vo zveráku.

"Nenarušujte kruh." Skríkol Bert chytro, keď si všimol, ako sa Quinn pokúsil vymaniť si ruky zo zovretia svojich priateľov a pomôcť kričiacej Cloe. Meravo pozrel na Berta, ktorý s napätím sledoval to isté, ako všetci ostatní okolo neho.

Cloe ale okrem svojho výkriku počula aj jeden, ktorý však nepatril jej. Ozýval sa v jej hlave a znel rovnako bolestivo, ako sa ona cítila. Akoby spolu s tou osobu zdieľali rovnaký stupeň bolesti. Nevedela prečo, no odrazu vedela že druhý hlas patrí Mishi.

"Misha počuješ ma? Daj mi nejaké znamenie ak áno!" zaťala zuby a aj napriek pulzujúcej bolesti prehovorila k svojej kamarátke o ktorej ani netušila, či ju vôbec počuje. Priamu odpoveď nedostala, no ďalšia vlna bolesti jej priniesla len ďalší výkrik.

Spolu s bolesťou však Cloe premkla aj vlna radosti z toho, že svoju priateľku počuje a že sa to vôbec podarilo.

"Misha, len mi povedz kde si, prídeme po teba!" znova s vypätím síl prehovorila a snažila sa, aby jej bolo rozumieť. Nemôžem, strašne to bolí!!! Ozvalo sa jej v mysli znova.

"Misha, musíš sa sústrediť!" vykríkla ešte hlasnejšie. "Kde si?! SI v poriadku?!"
Nemôžem dýchať, mám pocit akoby som sa topila!
"Zostaň so mnou!" skríkla Cloe, keď cítila, ako sa jej začína vytrácať a jej hlas postupne slabne.

Atmosféra v miestnosti by sa dala krájať a nikto ani nepípol. Ako prvý sa spamätal Quinn, keď telom Cloe prestal pulzovať kŕč a bezvládne kleslo na podlahu. Napnutý chrbát povolil a v hlave jej dunelo po tej ochromujúcej bolesti, ktorú zažila.
Mladý chlapec prerušil kruh a kľakol si k nej. Oči mala privreté a sťažka dýchala, no našťastie sa zdalo, že inak je v úplnom poriadku a pri vedomí. Aj ostatní nasledovali Quinnov príklad a pomaly sa zvedavo nahýnali k nej.

"Cloe." Oslovil ju nežne a dotkol sa oboma rukami jej ramien. Viečka sa jej pomaly dvihli a neprítomne pozeral najprv naňho a potom na ostatných ľudí okolo nej. Oblizla si vyschnuté pery a s úľavou vydýchla. Bolesť bola konečne preč.

"Máme pred sebou dlhú cestu..." Usmiala sa víťazoslávne a dovolila, aby jej ostatní pomohli na nohy. Pohľad sa jej stretol s Bertovým a obaja vedeli, že túto bitku vyhrali.

To Be Continued...<3

Cemetery Drive XXXXII.

8. června 2011 v 0:45 |  Cemetery Drive
Pre Mišku <3

"To proste nemôže byť pravda." Cloe stále zízala na pevný obal hrubej knihy a neprestávala krútiť hlavou. Vlasy jej zanovito skĺzli spoza ramien a na moment zakryli rozhorčenú tvár.

"Asi si do toho vkladala príliš veľké nádeje." Bert sa ju snažil svojimi slovami upokojiť, no ani on sám nemohol uveriť tomu, že mali tak obrovskú nádej a všetka ich námaha vyšla nazmar. Úplne chápal ako sa Mishina kamarátka musí asi cítiť. Chcel natiahnuť ruku a pohladiť ju po chrbte, ale bola pre neho príliš ďaleko. Nielen fyzicky, ale aj v jej tvári ktorú videl len z profilu badal, ako zvádza vnútorný boj. Vytušil, že by jej mal asi nechať chvíľku, aby všetko vstrebala a upokojila sa.

"Jasné že som do toho vkladala nádeje. Pre boha...veď..." zarazil sa, keď v polovici vety stíchla a prudko zažmurkala. Po líci jej stiekla slza, až niekam dole k brade. Rýchlym pohybom dlane si ju zotrela, aby zakryla svoju chvíľkovú slabosť. "Som v poriadku." Vyhŕkla rozhorčene ešte skôr, ako stihol akokoľvek okomentovať. Ten však len stále mlčal a pozoroval ju. Snažila sa tváriť, ako keby ju to vôbec nevzalo, ale neveril jej. Ak by tu teraz nebol s ňou, zosypala by sa, videl to na nej.
Preto sa bez slov len mlčky pritiahol k nej a ovinul ruku okolo jej rozochvených ramien. Položil bradu na temeno jej hlavy a takto mlčky obaja sedeli, každý vo svojich úvahách a predsa si uvedomujúc blízkosť toho druhého a pocit, že na to nie sú sami, nech je situácia akokoľvek bezvýchodisková.

Ani jeden z nich si v tomto momente nevšimol Aliciu, ktorá práve vyšla zo zadných dverí a mierila rovno k nim.

"Niečo sa stalo?" spýtala sa, keď ich tam takto zbadala sedieť. Cloe k nej obrátila tvár a Alicia zbadala jej červené oči. Pri Bertovom milom a priateľskom geste, už viac nedokázala potláčať slzy.
Bert nerozhodne pozrel smerom ku knihe ležiacej pri jej nohách a premýšľal, či jej to má povedať, alebo nie. Pre dobro všetkých, sa rozhodol pre prvú možnosť.
Zatiaľ čo jej rozprával o ich objave a následnom sklamaní, Cloe sa od neho odtiahla a vzala knihu do rúk.

"Mala by som ju ísť vrátiť, kým na to niekto príde." Smrkla a pritisla si ju na hruď, objímajúc ju oboma rukami.

"Ešte počkaj, niečo vám chcem povedať, vy usmrkanci." Žmurkla na oboch a zatvárila si dôležito. Zatiaľ čo ste sa hrali na Sherlocka, tiež som trochu pátrala a ten znak na Mishinej ruke som objavila.
Cloe sa musela veľmi snažiť aby jej ťažký kváder nevypadol z rúk a od náhlej radosti, jej na moment zovrelo vnútro.

"Kde si to našla?" vyskočil Bert na rovné nohy a nedočkavo čakal na objasnenie tej záhady.

"Na internete!" plesla sa Alicia prosto do čela a zatvárila sa, akoby nechápali koľko je dva krát dva. Ako to že im to nenapadlo skôr?
"Poďte, laptop mám v skrinke." Usmiala sa a všetci traja sa ponáhľali dnu.

.....

Všetci traja sa zhŕkli na chodbe okolo Aliciinej skrinky a hľadeli dnu, na malý otvorený laptop. Alicia naťukala prístupový kód a obrazovka sa rozsvietila na modro. Cloe s Bertom takmer ani nedýchali, ako trpezlivo čakali na Aliciin objav. V oboch znova začalo rásť aspoň malé zrnko nádeje.

"Tak, tu je to." Konečne na obrazovke našla ten správny priečinok a pred očami sa im otvoril súbor s článkom, ktorý dnes stiahla z internetu. Ruky sa jej trochu chveli, bola na seba hrdá že na to prišla sama, i keď úplnou náhodou. Ale s tým sa im zveriť nemienila.
Zahľadeli sa na obrázok vedľa písaného textu, na ktorom bol znak totožný s tým, ktorý sa Mishi objavil na predlaktí. Obaja rýchlo behali očami po článku povedľa a dozvedeli sa len niečo o tom, že je to nejaký starý symbol, používaný na rôznych obradoch ako spojenie medzi členmi akéhosi spoločenstva vyvolených.

"Vôbec tomu článku nechápem. Ako to súvisí s nájdením Mishe?" mrmlal si Bert popod nos, ignorujúc ruch okolo nich. Hodina práve skončila a okolo sa z tried začali trúsiť žiaci. Vôbec ich netrápilo, že oni svoje hodiny vynechali.

"Nevieš čítať?" vyštekla pobúrene Alicia a ukázala prstom na jeden riadok textu. "Spoločenstvo vyvolených - tam patrí aj Misha, ona je vyvolená, to znamená že ich je alebo bolo viac. Čiže ak som to ja správne pochopila, prostredníctvom toho jej tetovania alebo čo to je, by sme s ňou mali vedieť komunikovať, prípadne zistiť jej polohu." Vysvetľovala a gúľala pritom očami nad ich nechápavosťou.

Cloe vycivene zjojkla a takmer jej zabehlo. Nikdy neuvažovala nad tým, že Mishine tetovanie by malo mať aj nejaký hlbší význam okrem toho, že jej pekne znepríjemňovalo život.
"Ale vieme ako to funguje?" obrátila hlavu k zohnutej Alicii.

"To sa v už v článku nepíše." Zahryzla si ospravedlňujúco do spodnej pery a pozrela na nich.

"Tak to je pekne v keli." Odfrkol Bert podráždene a ešte raz očami rýchlo prebehol celý článok, či niekto z nich náhodou niečo neprehliadol. Nenašiel však nič zvláštne, čo by vysvetľovalo ako to všetko funguje.

"Budeme na to musieť prísť." Dupla Cloe nohou a vzala chytro laptop do oboch dlaní. Obaja od nej prekvapene odstúpili, keď sa svižných krokom vybrala smerom ku knižnici. Pozreli na seba a myknúc ramenami, ju poslušne nasledovali.

V knižnici si sadli za nízky stolík pri okne a čakali, čo chce Cloe vlastne robiť.

.....

"Samé nepotrebné informácie." Zavrčala Alicia nervózne, keď už prehliadali asi tretí článok, ktorý bol presne o tom istom ako ten prvý. Základné informácie a fakty, ale žiadne riešenie ich problému, čo s tým. Všetci traja bezradne tápali očami po webovej stránke ktorú mali pred sebou otvorenú a hľadali akýkoľvek záchytný bod, od ktorého by sa mohli odraziť.

"Vytlačím aspoň ten obrázok." Zamrmlala Cloe a stlačila na monitore tlačidlo vytlačiť. Pripojila sa k tlačiarni a počkala, kým ťažká mašina vytlačila ešte teplý hárok papiera.
Po asi ešte pol hodinovom pátraní, to nakoniec unavene vzdali a pobrali sa do hlavného stanu ich skupiny. Cloe v ruke stále žmolila kúsok papiera so vzorom a podchvíľou naň pozrela, premýšľajúc, ako by sa dal použiť. Veď na to predsa musí existovať nejaký jednoduchý a rozumný spôsob! Prečítala tak veľa mysterióznych kníh a článkov a nedokáže prísť na jednu prostú vec!

Aký odporný znak. Pomyslela si, keď pozrela už asi po stý krát na mierne pokrčený hárok a zamračene si ho primerala k predlaktiu. Sedel tam ako uliaty. To nemohli vymyslieť niečo krajšie, čo by sa lepšie hodilo ako tetovanie? Človek by musel byť totálny blázon aby si dal takéto haky-baky na kožu.

"Čo to robíš?" naklonil sa ponad jej plece Bert a hľadel na to, čo práve robí.

"Nič, len som premýšľala nad tým, ako odpudzujúco vyzerá tento znak na mojej ruke." Mykla ramenom a znova pozrela z Bertovej tváre, na svoju bielu ruku. "Misha povedala, že ju niekedy nepríjemne pálilo a svrbelo. Odporné." Vyprskla a ohodila papier na stôl, akoby to bol nebezpečný vírus.

"To je ono..."

"Čo?" obrátila sa k nemu nechápavo.

"Oheň." Nadvihol obočie a nadával si za to, že ho niečo také nenapadlo skôr. "Ak chceme aby Misha spojenie medzi našim symbolom a tým čo je na jej predlaktí cítila, musíme to urobiť takým spôsobom, ako sa to muselo robiť kedysi. A prečo teda nie ohňom? Veď práve oheň bol vždy súčasťou rôznych zariekavaní a rituálov." Bert rozprával rýchlo, aby mu žiadna z myšlienok ktoré ho napadli, náhodou neušla. Cloe sa s každým jeho slovom čoraz viac rozjasňovala tvár.

"Ale ako? To mám ten papier len podpáliť alebo čo?" chytila ho znova do rúk a prevracala zo strany na stranu.

"Nie, spravíme to ako taký rituál, všetci. Poď." Chytil ju za ruku a ťahal na poschodie, kričiac medzitým na ostatných.

.....

"Misha!" zakričal som skrz izbu smerom k posteli, no nikto mi neodpovedal. Naprázdno som preglgol a pritisol si nohy bližšie k sebe. Od slnečných lúčov ma delil necelý meter a pol, no pre mňa to bolo ako pár milimetrov. Ako takmer nesmrteľný tvor som začal čas vnímať trochu inak ako ľudia. Pre nich je hodina celá večnosť, no pre mňa je to ako len zlomok sekundy.
Preto som sa desil každého momentu, keď bolo svetlo čo i len o centimeter bližšie ku mne. Prerývane som dýchal a hrdlo som mal vyschnuté, že sa cezeň len ledva predral vzduch. Nedýchal som, no aj tak som mal pocit, akoby som sa mal každú chvíľu zadusiť.
Upieral som k posteli zúfalý pohľad a dúfal, že sa to čo najskôr skončí. Že sa odtiaľto dostanem v celku a bez väčšej ujmy na zdraví.
Spozornel som, keď som postrehol akýsi pohyb. Mierne pohla rukou, no predsa.
"MIsha!" zvolal som znova a pridŕžajúc sa steny, som vstal. Sledoval som jej viečka, ktoré sa mierne trepotali a takmer som prerazil stenu z mnou, keď prvý krát vykríkla.
Prehla sa v chrbte akoby mala nesmierne bolesti a z hrdla jej vychádzal neznesiteľný zvuk, podobný divej zveri. Ruky sa jej zovreli do pästí a žila na krku jej navrela takmer na prasknutie.
Na chvíľu stíchla a potom sa to zopakovalo zase. "Nemôžem, strašne to bolí!!!" zvreskla zmučene a prevrátila sa na bok, lapajúc po vzduchu.
A ja som tam len stál, neschopný čokoľvek urobiť, len som sledoval čo sa to deje pred mojimi očami a nič z toho som nechápal.
Po pár minútach nezrozumiteľného mrmlania sa znova skrútila v kŕči a potom sa jej telo uvoľnilo, ruky jej bezvládne padli na matrac a ona doširoka otvorila oči. Z pootvorených úst jej vychádzalo splašené dychčanie a hruď sa jej prudko dvíhala. Hore a potom zasa nadol.
"Misha?" znova a posledný krát som ju oslovil. Prudko ku mne obrátila hlavu a nadvihla sa na lakťoch. Vypleštila oči.
"Čo sa stalo?" dezorientovane na mňa hľadela, akoby ma ani nespoznávala. "Kde som to?"
"U mňa v dome, pamätáš? Som Gerard." Vysvetľoval som jej trpezlivo. Najtrpezlivejšie ako som vedel, vzhľadom na situáciu. Stále na mňa nechápavo hľadela, sediac na takmer zničenej posteli.
To Be Continuited...<3

Cemetery Drive XXXXI.

15. května 2011 v 23:55 |  Cemetery Drive
Mám len taký pocit, alebo tento blog už zapadá prachom? :D



S myšlienkou na Berta a svojich priateľov sa mi viečka pomaly privierali k sebe a bolo čoraz ťažšie udržať sa v bdelom stave. Do nosa mi udieral silný pach krvi a prichádzalo mi z toho dosť nevoľno. Sťažka a plytko som dychčala, pomaly sa odsúvajúc nohami od kaluže krvi, ktorá mi už stihla zmáčať spodný lem dlhej košele.

Obe ruky mi neznesiteľne brneli a zdalo sa mi, akoby som v nich pomaly strácala cit. To bude tou stratou krvi, pomyslela som si. Gerard nebude nadšený ak sem príde a nájde ten neporiadok a ešte k tomu mňa, sediac tu na zemi v červenej mláke. Vlastne, toto by ho s jeho zvrátenou povahou potešiť mohlo.
Hlava mi kuckala zo strany na stranu. Už som ani plakať nevládala a od úplného vyčerpania som len sem tam ticho štikútala.

Po chvíli som sa pristihla pri tom, ako sa nemotorne snažím doplaziť k posteli. Chcelo sa mi veľmi spať a dlážka nebola práve najpohodlnejšia. Zachytila som sa menej zranenou rukou o vyrezávanú nohu postele, keď som zhíkla. Do predlaktia mi vystrelila neznesiteľná bolesť, až som sa skrútila na dlážke do klbka a prudko si druhou rukou zvierala bolestivé miesto. Oči sa mi rozšírili od neskrývaného údivu, keď som si všimla, ako moje otrasné tetovanie postupne začína meniť farbu z čiernej na rúbinovo-červenú a späť.

V inej situácií by som bola od prekvapenia a nadšenia celá bez seba, ale v tejto situácií, keď to tak strašne bolelo, som sa nezmohla na nič iné, než tiché skučanie. Kľakla som si a kolenačky postupovala k posteli. Stále som dúfala, že keď sa mi podarí ľahnúť si, bude mi lepšie, alebo aspoň zaspím skôr ako umriem na vykrvácanie, alebo od bolesti. Snažila som sa odraziť nohami od dlážky keď som prišla asi do polovice, no moje telo ma bohužiaľ zradilo, keď som to nečakala. Zatmelo sa mi pred očami a obklopila ma tma. Posledná vec ktorú som si stihla uvedomiť bola, že skĺzavam bezvládne späť na dlážku.

.....

Vrátil som sa domov našťastie včas, ešte slnko ani nestihlo vyjsť spoza obzoru. Privrel som za sebou ťažké dvere, ktoré sa s tlmeným žuchnutím zabuchli a v hale bolo znova šero. Uľahčene som si vydýchol a spokojne si oblizol pery. Miloval som ten pocit, keď som sa práve nakŕmil a nič mi nechýbalo.
Rozhliadol som sa po prázdnej hale a premýšľal, kde je asi Misha. Spí ešte? Prechádzal som okolo schodov a zanovito zavrhoval myšlienku, že by som za ňou teraz šiel, keď ma moje zmysly upozornili na čosi podstatné. Čosi tu nehralo. Zastal som a započúval sa do zvukov domu.
Zreničky sa mi aj napriek uhasenému smädu rozšírili a chrup ma začal neznesiteľne bolieť, keď som zacítili pach čerstvej krvi. A že jej nebolo málo, som cítil až sem. Presne v tom istom momente som sa bezhlavo rozbehol hore schodmi a postupne naberal na rýchlosti. Asi do dvoch sekúnd som zastal pred dverami odkiaľ tá lahodná vôňa sálala a prudko som rozrazil dvere do miestnosti.
Celá izba vyzerala v hroznom stave. Akoby sa sem niekto vlámal a niečo podstatné hľadal. Nábytok bol poničený, po dlážke sa váľali ufúľané franforce látky a pri stene boli porozhadzované črepy, doslova plávajúce v kaluži krvi.
Otvoril som zmučene ústa, keď sa mi očné zuby predĺžili do plnej dĺžky a oči mi stmavli od potláčanej túžby vrhnúť sa na tú pripravenú hostinu. Ovládal som sa zo všetkých síl a snažil som sa sústrediť na oveľa podstatnejšiu vec. Kto to do čerta a urobil a kde je Misha? Toto bola predsa jej izba. Nemohla odísť, cítim tu jej prítomnosť, všimol by som si keby odtiaľto ušla.
Do frasa! Slnko už pomaly vychádza, mal by som odtiaľto vypadnúť. Aj napriek tomu som však vošiel do izby a rozhliadal sa okolo. Keď som prešiel k náprotivnej stene a obrátil sa tam odkiaľ sálala tá najlepšia vôňa krvi, zostal som stáť ako obarený. Ležala tam. Skrčená vedľa postele, ako embryo.
V mihu som kľačal pri nej a zisťoval, čo s ňou je. Obrátil som ju opatrne na chrbát a s úľavou zistil, že žije. Dýchala veľmi plytko, no predsa.
"Misha!" opatrne som ju potľapkal po líci. Aj na ňom mala krvavé šmuhy a ruky mala samú ranu. Musel som si zahryznúť do pery a prestať si všímať tú lahodnú vôňu vznášajúcu sa okolo mňa. Nedávno si sa predsa kŕmil ty idiot! Karhal som sa v duchu a vzal som ju na ruky, položiac ju na posteľ tak jemne, ako to len šlo. Popritom som stále volal jej meno a opatrne do nej štuchal.
Nanešťastie okrem takmer nebadaného dvíhania jej hrude, nejavila žiadne známky života a vôbec nereagovala na nič z toho čo som hovoril, alebo robil.
Vyzliekol som si koženú bundu a rovnako aj košeľu, ktorú som prudko natrhal na dlhé pásy. Obratne som jej ich obmotal okolo zranených zápästí a predlaktia. Nemal som v dome nič podobné lekárničke, nikdy predtým som to nepotreboval a teraz som si uvedomil, že to bola asi chyba.
Ak by ma teraz videl Adam, asi by ma v momente prepichol dreveným kolom. Celé storočia vtĺkal upírom do hlavy, že ak sa toto dievča objaví, musí zomrieť. A čo robím ja? Snažím sa zachrániť jej život. Asi som postupom času začal prichádzať o rozum.
Bol som zabratý do práce, že som si ani nevšimol, že slnko je vyššie, ako by mi bolo milé. Všimol som si to, až keď som na nahom chrbte pocítil pálčivú bolesť. Prvé ranné lúče sa dotkli mojej kože a prenikli až do mäsa. Zreval som od bolesti a pustil kusy látky z rúk. Vrhol som sa k stene, presne na miesto medzi dvoma oknami, kde bol ešte tieň. Zaskučal som ako ranený pes, keď som sa prudko prirazil k chladnej stene. Tento proces netrval viac ako zopár sekúnd a bol som rád, že som vyviazol takto. Videl som už prípady, keď upíri už len pri letmom strete so slnkom vzbĺkli ako fakľa.
Vôbec to nie je taký pomalý proces, ako sa o tom už popísalo v stovke kníh. Ak je pre vás raz niečo smrteľné, účinkuje to takmer okamžite, nečaká to na vhodnú príležitosť aby vás to mohlo dostať. Prudko som vydychoval a pritláčal sa k stene ešte prudšie. Lúče boli čoraz silnejšie a intenzívnejšie, bolo mi jasné, že ak nechcem zhorieť na uhoľ, nesmiem sa pohnúť. Teraz som síce v bezpečí, ale čím vyššie bude tá ohnivá guľa stúpať, tým ďalej sa bude svetlo pohybovať. A pôjde priamo na mňa.
Sťažka som preglgol a ľutoval som, že som nezamieril rovno do svojej izby bez okien. Pozrel som smerom k posteli, ktorá sa teraz kúpala v oranžovo-ružovej farbe a osvetľovala telo ležiace na nej. Misha bola stále v bezvedomí a ja som vôbec nechápal prečo a vôbec som jej teraz nemohol nijak pomôcť. Nedokázal som sa pohnúť z miesta. Pud sebazáchovy bol silnejší a určite by som nestihol nič podniknúť. Bol by som mŕtvy skôr, ako by som sa jej vôbec dotkol.
To budem aj tak. Povzdychol som si a kriticky pozrel smerom k obloku. Ak sa to dievča čo najskôr nepreberie, bude toto môj posledný pohľad na slnečné lúče. Už teraz mi bolo neznesiteľné teplo a to som bol napoly vyzlečený. Oprel som si teda hlavu o stenu a dúfal, že bude Misha rýchlejšia ako smrť.
.....
"Toto vôbec nemá význam, veď sa žiadny zo znakov ani zďaleka nepodobá tomu Mishinmu." Krútil hlavou Bert a sledoval obrázky v knihe. Cloe náhlivo obracala strany a sústreďovala svoju pozornosť, na TEN správny obrázok, ktorý sa však zatiaľ neobjavil a to už bola takmer na konci hrubého zväzku.

"Ale on tu musí niekde byť." Protestovala tvrdohlavo a stále vytrvalo obracala strany. Rovnako ako Bert už pomaly strácala nádej ale ani za svet nebola ochotná dať to najavo. Chce Mishu späť! A odpoveď na jej otázky vyhrabe aj spod zeme, len aby sa k nej konečne dostala, na to môže Bert vziať jed!

Bert sa len oprel o kmeň stromu a pretieral si prstami unavené oči. Začínali ho bolieť od toľkého mihania sa stránok a prezerania rôznych obrazcov. Len sledoval Cloine snaženie vypátrať nevypátrateľné.

Mierne sa mykol, keď sa posledná strana s obalom knihy zaklapla. Cloe sa k nemu sklamane obrátila a tvárila sa presne tak, ako sa sám cítil. Beznádejne.

To be Continuited...<3

Cemetery Drive XXXX.

5. května 2011 v 22:10 |  Cemetery Drive
"Hej!" Bert od ľaku takmer nadskočil, keď ho z ničoho nič za chrbát trička zdrapila niečia ruka. Bola to Cloe a keď sa k nej obrátil, zbadal v jej očiach niečo pozitívne a hneď mu bolo o čosi lepšie. Netvárila sa tak bezmocne ako pred pár hodinami keď spolu s ňou a ostanými deckami hovoril v jedálni.

"Toto by si mal vidieť." Pokývala hlavou a rukou mu naznačovala, aby ju nasledoval smerom do knižnice. So zmesou zmätku a očakávania kráčal za jej strácajúcou sa siluetou, až pred sklené lietacie dvere, s nápisom knižnica. Cestou sa nič nepýtal, len nechal predstavivosť vo svojej hlave pracovať na plné obrátky a premýšľal, čo také dôležité mu chce povedať, alebo ukázať. Vyzerala celkom šťastne, preto dúfal, že to bude mať niečo spoločné s Mishou a jej náhlym zmiznutím. Už dlho si zbožne prial prísť na spôsob, ako ju nájsť. Čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak je niekde uväznená a vôbec nevie ako sa dostať späť do bezpečia? Možnosť, že by mohla byť mŕtva, rázne zamietol. Misha nebola až taký slaboch aby sa o seba nedokázala postarať a ak by sa jej stalo niečo vážne, predsa by to cítil. Veril tomu a hlavne svojim inštinktom. To bolo zatiaľ jediné, na čo sa mohol spoľahnúť.

Cloe chytro otvorila jedno krídlo dverí a obaja vkĺzli dnu. Rýchlo mu prstom naznačila, aby bol potichu. Poobzerala sa okolo a Bert spravil pre istotu to isté, aj keď nevedel prečo. Toto je predsa školská knižnica, je bežné že sem študenti chodia čítať a požičiavať si knihy.

"Pani Northburyová si práve odskočila na obed a nechcem aby nás tu niekto prichytil." Vysvetľovala mu rýchlo a viedla ho za ruku k drevenému pultu, na ktorom boli porozkladané rôzne fascikle a kôpky chronologicky zoradených kníh.

"Ale prečo? Veď..."

"Jednoducho preto, že tentoraz pre zdroj informácií nejdeme priamo do knižnice. A viac sa ma nepýtaj..." sykla podráždene, keď sa neustále dožadoval odpovede. Nazrela do dverí kancelárie pani Northburyovej, ktoré boli za pultom a presvedčila sa o tom, že tu naozaj nikto nie je a stará dáma sa medzitým nevrátila. Bert sa bál znova otvoriť ústa a niečo sa spýtať, ale vôbec nechápal o čo tu ide. Zastal medzi dverami a s údivom pozoroval, ako sa Cloe priplichtila k jednej po strop vysokých mini knižníc v kancelárií a vytiahla z radu hrubú, viazanú knihu. Pritlačila si ju na prsia akoby to bol ten najvzácnejší poklad a rýchlymi krokmi prešla až k nemu, po ceste mu naznačujúc, aby hodil spiatočku a šiel k dverám.

Stále prekvapený a hlavne šokovaný jej činom, urobil presne to, čo mu kázala a obrátil a jej chrbtom.

"Vyzri z dverí, či je čistý vzduch. Bola by som nerada keby nás niekto videl." Začul za chrbtom jej šepot a znova splnil do bodky jej rozkazy. Snáď sa potom konečne dozvie načo bolo toto divadlo dobré. Vonku napočudovanie nikto nebol a tak jej kývol, že môže vyjsť von.

Pre istotu si ťažký zväzok strčila pod tričko, ak by predsa len niekto zablúdil týmto smerom, čo sa príliš často nestávalo. Hlavne nie na tejto škole. Študenti sa knižnici vyhýbali, ako čert krížu. Možno preto bola vzdelanostná úroveň v celej Amerike taká žalostná.

.....

Vytratili sa na zadný dvor, kde kedysi chodieval s Mishou, ak potrebovali niečo súrne predebatovať. Tiež sem takmer nikto nechodil, no aj tak bol odtiaľto perfektný výhľad na takmer celý areál športovej dráhy a ihrísk.

Až mu na moment stislo srdce, keď si uvedomil, že tu Misha teraz nie je s ním. Zastali pred starým dubom a Cloe konečne spod trička vytiahla zaprášenú knihu. Keď sa lepšie prizrel, vyzerala dosť staro a ošúchane, ako keby toho za svoju existenciu prežila fakt veľa.

"To kvôli tomuto sme sa hrali na Jamesa Bonda?" ukázal prstom na vyblednutý obal s vystúpenými písmenami, ktoré už takmer všetky opadali.

"Keby si počkal aby som ti vysvetlila o čo ide a vedel tak čo je toto," okázalo mu dvihla knihu rovno pred oči: "tak by si toľko nefrflal."

"A čo to teda je?"

"Práve som sa k tomu chcela dostať!" vyštekla naoko pobúrene a pohoršene stisla pery. "Na dejepise obvykle nedávam príliš pozor, pretože McDonaldová je naozaj nudná, ale..." Bert otrávene prevrátil očami. Vždy jej dlho trvalo, kým sa dostala priamo k veci. Cloe si to všimla a zachmúrene stíchla.

"Chceš to počuť, alebo nie?"

"Ale samozrejme." Vzdal to Bert a nahodil milý úsmev, aby si ju nepohneval skôr, ako sa dozvie to rozuzlenie.

"Proste dnes sme preberali zvláštne znamenia a staré symboly a dosť ma to zaujalo. Hlavne v súvislosti s Mishou a jej vlastným symbolom na predlaktí, veď vieš. Zároveň sa profesorka zmienila o knihe," ukázala prstom presne na tú, ktorú zvierala v ruke. "v ktorej je celý zoznam a história pôvodu týchto symbolov, avšak nanešťastie pre nás, nie je obsahom sortimentu knižnice. Pani Northburyová ju má, v osobnom vlastníctve a takpovediac sa v ich rodine dedí od pokolenia na pokolenie." Prerušila svoj monológ, aby sa mohla nadýchnuť a Bert teraz pozorne počúval každé jedno slovo, ktoré vyšlo z jej úst. Začínalo to byť totiž čoraz viac zaujímavejšie.

"Tak som sa hneď po hodine vybrala do knižnice a celkom nevinne sa povypytovala, či nemajú v knižnici takú nejakú knihu. Asistentka bola taká milá, že mi o nej povedala a zmienila sa aj o tom, že ju Northburyová schováva vo svojej kancelárií medzi dôležitými dokumentmi. Tak som si počkala na obednú prestávku a vzala som si ju." Spokojne sa usmiala a potľapkala knihu po tvrdom obale.

"Zbláznila si sa? Čo ak na to prídu?"

"Chceš to vyriešiť alebo nie? Napokon, kým to zistí, bude kniha už dávno na svojom mieste." Bojovne zdvihla bradu a hodila knihu do trávy k svojim prekríženým nohám.

"Aspoň opatrne." Myklo Bertom, keď ťažký kváder dopadol na zem. Cloe sa naňho len tajomne usmiala a knihu so záujmom otvorila.

.....

"Aké máš svaly." Usmiala sa na mňa Diana, hmatkajúc mi štíhlymi prstami po ramene. Usmial som sa späť a poďakoval za kompliment.
Bezduché lovenie ma občas prestalo baviť, tak som sa hral na niekoho iného a potom postupne svoje obete zabíjal rôznymi spôsobmi. Viem, niekomu by to možno prišlo barbarské, ba až surové, ale veď už len zabíjanie samo o sebe je hrozný čin, no nie? Tak je predsa úplne jedno či svoju obeť zabijem v prekvapení, alebo si ju pekne naservírujem, ako na striebornom podnose.

Vybral som sa do jedného z miestnych nočných klubov a vyhliadol si štíhle dievča, ktoré mi z diaľky voňalo najlákavejšie. Nebolo také ťažké získať jej pozornosť, všetky pohľady sa zavše upierali smerom ku mne. Niektoré žiadostivé, väčšinou to boli ženy. Muži na mňa hľadeli skôr nedôverčivo, či so závisťou a pohŕdaním.
Aby som zapadol, obliekol som si to, čo momentálne frčí u ľudí dnešnej doby. Tmavo-modré džínsy, na kolenách roztrhnuté, odhaľovali moju bielu pokožku a tesná kožená bunda zase zakrývala zelenú flanelovú košeľu.

"Ty zase nádherne voníš." Prešiel som jej chrbtom ukazováka po lícnej kosti a nahol sa k jej ramenám. Voňala naozaj neodolateľne a bolo len veľmi ťažké ovládať svoje zvieracie pudy, aby som sa na ňu nevrhol tu, pred zrakmi všetkých ľudí.

Mojou poslednou úlohou teraz zostávalo, vylákať ju von, do tmavej uličky za barom. Bola tam tma ako v rohu a nikto tam nechodil, pretože tam bol neznesiteľný puch starého jedla a bohvie čoho ešte.

"Ďakujem." Začervenala sa a uhla cudne pohľadom. Mal som pocit, že sa hrá na slušnejšiu, akou v skutočnosti bola. Nuž, možno práve panenská nevinnosť v dnešnej dobe vzrušuje tunajších mužov. O tom som nemal ani potuchy. Do mesta som šiel len vtedy, keď som bol hladný, alebo v iných nevyhnutných prípadoch. Tento bol jeden z nich.
Namiesto toho aby som ublížil Mishi, rozhodol som sa obetovať život jednej z tunajších dievčat. Zámerne som si vybral dievča, ktoré jej nebolo ničím podobné, necítil by som žiadne výčitky pri jej zabíjaní, no aj tak som to urobil.

"Čo keby sme sa presunuli inam?" Nadvihol som jedno obočie a intímne sa k nej pritisol. Akoby náhodne som rukami zablúdil k jej vnútornému stehnu. Aj napriek rokom samoty, som nezabudol, ako žene ulahodiť, aj keď v našich časoch, by sa toto považovalo za ťažkú urážku.

Dnes, to však bolo pravdepodobné bežné a nerobilo mi to absolútne žiadny problém. Vždy dostanem čo chcem.

"Nechcel by si trochu spomaliť?" hryzla si do pery a rozhliadajúc sa rozrušene okolo, odsunula moju ruku bokom.

"Myslel som, že by sme sa len mohli nadýchať čerstvého vzduchu." Mykol som ramenami a nevinne sa zasmial.

"Myslím že by som už mala ísť domov, o chvíľu mi ide autobus." Neisto preglgla a vzala do rúk svoju listovú kabelku. Chytil som ju za predlaktie prudšie ako by bolo treba a zastavil som ju. Prekvapene zalapala po dychu a chystala sa niečo povedať, keď som sa jej zahľadel pozorne do očí a zachytil jej zmätený pohľad.

"Teraz som mnou pôjdeš von a budeš sa tváriť, akoby sa nič nestalo." Povedal som jej a ona neprítomne prikývla, absorbujúc každé moje slovo.

"Čo keby sme sa šli prejsť?" zaštebotala spokojne a chytila ma za ruku, ťahajúc ma k dverám.

"Výborne!" žiaril som šťastím a nevšímajúc si podozrievavý barmanov pohľad, som ju nasledoval von. Zašli sme z bočnej strany za roh a kráčali až tesne k pletivu za zadným vchodom.

"Niečo tu smrdí." Pokrčila znechutene nosom, no aj napriek tomu sa zasmiala, keď som si ju pritisol k sebe a pobozkal. Ovinula svoje dlhé ruky okolo môjho krku a pritlačila ma o pletivo, ktoré pod váhou našich tiel, škrípavo zaprotestovalo.
Takže nie je až také neviniatko ako predstierala. Pomyslel som si víťazoslávne, vášnivo ju bozkávajúc na horúce pery.
Prekvapene som vydýchol keď som zacítil ruku na pracke môjho opasku, ako sa snaží rozopnúť mi nohavice.

"Máš to rád na nezvyčajných miestach?" zašepkala mi do ucha. Bozkával som ju na líci, lícnej kosti a postupne som smeroval nižšie.

"Presne tak..." zamrmlal som, keď sa mi očné zuby bolestivo predĺžili. Prudko som sa do nej zahryzol a zároveň jej prikryl ústa dlaňou, aby nenarobila priveľa hluku.
Chvíľu sa vystrašene metala sem a tam a snažila sa ujsť, no očividne nemala šancu. Po pár sekundách a nenásytných hltoch, jej obrala ustala, až mi celkom bezvládne ovisla v náručí. Pritisol som si ju tesnejšie na hruď, aby sa mi nevyšmykla a hltavo som pil. Telom sa mi rozlievalo príjemné teplo, ako keď človeka pohládzajú teplé lúče slnka.
Keď som skončil, jej telo skĺzlo popri pletive kam som ho odhodil a chytro som si opakom ruky zotieral zvyšky krvi z brady. Cítil som, že čoskoro bude svitať, obloha už nebola taká tmavá.

Posledný krát som pozrel smerom k očiam naplneným hrôzou a desom a obrátil som sa na odchod.
To Be Continuited...<3

Cemetery Drive XXXIX.

14. dubna 2011 v 20:45 |  Cemetery Drive
Máte tu ďalšiu časť, po dlhšej odmlke, ale nebojte sa, nezabudla som na vás :)

"Čo je s Mishou Petersonovou?" zodvihla profesorka Nolanová hlavu od zoznamu žiakov a očami zakrúžila po triede ako jastrab.

"Je chorá...má...má chrípku." Ozvala sa Alicia a prikyvovala popritom hlavou, zagániac na Cloe, keby chcela povedať niečo iné. Jej pohľad ju však jednoznačne umlčal a tak len súhlasne prikývla a potvrdila Aliciinu teóriu.

Zdalo sa, že ju ich odpoveď dostatočne uspokojila a tak len opäť sklonila hlavu, aby zapísala jej absenciu. Už tretiu za tento týždeň. Vôbec nepostrehla v hlase oboch dievčat napätie, no ony pri pohľade na seba, len neisto a zúfalo mykli plecami.

Cloe sa zohla k lavici a čosi načarbala na kúsok papiera. Takto to nemôže ísť ďalej.

Nenápadne ho podsunula smerom k Alicii a nenápadne obrátila hlavu k tabuli, aby si ich profesorka náhodou nevšimla. Práve bola uprostred vysvetľovania látky a keďže mala oči ako jastrab, bolo treba, aby boli opatrné. Ak by sa dozvedela že Misha neleží doma s teplotou, v tom momente by o tom vedela aj jej matka a potom by už bolo veľmi ťažké vysvetľovať, kde sa ich priateľka vlastne nachádza. Vlastne to ani samy nevedeli.

.....

Mám jediné šťastie. Ak nechcem, nikto si ma ani len nevšimne. Mohol by som sa hocikomu premávať priamo pred nosom a dotyčný si to ani len nevšimne. Existuje však zopár ľudí, ktorí sa len tak oklamať nedajú. Medzi nich patrí aj Adam. Je starší a to znamená, že aj jeho sila je mnohonásobne väčšia ako tá moja. Nie je najstarší na svete, no je dostatočne vplyvný na to, aby ma dokázal zničiť ako otravný hmyz a to práve nechcem.
Sediac v kresle, zodvihol som hlavu smerom k poschodiu. Ľudskému uchu takmer nepostrehnuteľné, no pre mňa dostatočne počuteľné kroky ktoré sa ozývali chodbou, patrili jedine Mishi. Čo do čerta spravím s ňou? Adamovi je už dlho jasné aký osud ju čaká, to už viem. Nie raz mi rázne prízvukoval v čom spočíva moja úloha, ale to by som s ňou nemohol byť tak dlho.
Nahol som sa a vnoril tvár do dlaní. V hlave mi stále bubnovalo jej tiché našľapovanie po drevenej podlahe. Som predsa upír do čerta, mal by som ju vysať do sucha a odhodiť ako vrece odpadkov niekam do priekopy a nie ju ubytovávať vo svojom vlastnom dome! Práve tu vznikal stret mojich záujmov. V rámci prežitia bolo pre mňa dobré, aby som urobil všetko čo bolo súčasťou plánu a zabezpečil si tak úplnú slobodu, no na druhej strane sa moje ja nedokázalo stále zmieriť s myšlienkou, že by som mal na ňu položiť ruku.
Keď som si len pomyslel na to, čo so mnou to dievča robí musel som radšej prudko vstať a zhlboka dýchať. Dostal som neskutočnú chuť na krv, no nemohol som ju žiadať od nej. Nemohol. Asi pôjdem na lov, áno to bude asi najlepšie. O pár hodín bude svitať, no aj tak to musím risknúť, nemôžem tu ostať.

.....

So zlým pocitom, no aj tak som sa bezpečne dostala do svojej izby. Privrela som za sebou dvere a na malý moment si vydýchla, pocit že ma pozorujú neviditeľné oči našťastie na chvíľu zmizol. Rýchlo som sa ponáhľala k objemnej drevenej skrini a s očakávaním ju otvorila. Na moje prekvapenie v nej viselo oblečenie, presne ako mi Gerard sľúbil. Neboli to žiadne módne kúsky v ktorých by som sa rada prechádzala po ulici, ale bolo to aspoň niečo, prihliadajúc na to, že doteraz som na sebe nemala absolútne nič a začínalo ma všetko oziabať.

Siahla som po dlhej károvanej košeli a chytro ju na seba navliekla. Siahala mi asi ku kolenám, ale to mi bolo v tejto chvíli úplne jedno. Na dne som našla naukladané asi štvoro nohavíc. Vyzerali ako z iného storočia a boli mi trochu veľké, no aspoň sa mi podarilo zakryť moju nahotu. Samej pred sebou.
Stisla som silno pery a privrela dvierka vysokej skrine. Myklo ma keď sa v tichu ozvalo hlasné buchnutie a vlna vzduchu pomedzi zatvárajúce sa kusy dreva, mi rozfúkla vlasy. Stála som tam sama, v tichu a srdce mi splašene tĺklo.

Oproti mne bolo o stenu opreté veľké obdĺžnikové zrkadlo s vyrezávaným rámom. Neobdivovala som však jeho krásu a prepracovanú ručnú prácu. Videla som v ňom len hordu šatstva, zakrývajúcu slabú telesnú schránku, ktorá sa ani len nepodobala na bojovníčku, ktorou mala byť. Pri pohľade doň, som skrivila tvár a dole lícami sa mi spustili prvé slané kvapky. Oči sa mi zarosili a tak som už na svoj odraz dobre nevidela, ale možno to tak bolo dobre. Nechcela som sa na seba viac pozerať, nemám byť na čo hrdá.
Triasla som sa.
Fňukala som.
Bála som sa.
A hlavne som nechcela byť teraz sama.

"Bert." Hlesla som do ticha a odvrátila hlavu od zrkadla. Blúdila som očami po stenách, akoby som niečo hľadala. Akoby bolo fyzicky možné, že by sa tu Bert len tak z nenazdajky mohol zjaviť a objať ma. Povedať mi, že ma neodsudzuje za tie šalené veci čo som postvárala a všetko bude zase dobré.

Nikde sa však neobjavil a nech som sa obzerala ako som chcela, obklopovala ma len tma a bola som tu sama. Aspoň tak sa zdalo. Žiadne neviditeľné oči, len ja a samota.

Zošalela som? Som už na pokraji zrútenia? Spýtala som sa sama seba, keď som päsťou silno udrela o stenu. Prvý úder hrozne bolel, celú hánku som mala ako v ohni, ale neprestávala som. Akoby ma niečo ovládalo, niečo veľmi zlé, ale tentoraz som vedela že za tým nie je nikto iný, len ja sama. Udierala som do všetkého čo som okolo seba videla. Kopala som do rámu postele, rozhadzovala okolo seba periny a vankúše, až okolo mňa lietala biela spŕška peria. Z police pre dverách som šmahol jednej ruky zrazila na zem rad kníh a rôznych sklených amuletov. Rovnako zle dopadli aj baldachýny nad posteľou. Ak sa mi nepodarilo niečo zničiť alebo to roztrhať, šmarila som to o zem a podupala po tom, ako po kuse špiny.

Zvreskla som, keď som bokom rúk narazila do zrkadla, ktoré sa roztrieštilo na márne kúsky. Klesla som na zem do črepín a z hrdla sa mi von predierali hlasné vzlyky. Na kolenách a v rukách som cítila ostrú bolesť od ostrého skla. Ruky som mala od krvi a na dlážke sa začínali tvoriť prvé kvapky. Zlievali sa jedna do druhej a stále kvapkali a kvapkali a boli stále väčšie a väčšie. Prerývane dýchajúc som sa oprela čelom o stenu a neprítomne hľadela vedľa seba na ten neporiadok. Nemala som už ani viac síl plakať, len som bez pohnutia čakala, ani neviem na čo. Kým vykrvácam a pomaly sa zo mňa začne vytrácať život, alebo na záchranu, ktorá však neprichádzala a možno sa jej ani nikdy nedočkám. Ostanem tu uväznená, medzi štyrmi stenami, so svojim bôľom a šialenstvom.

Tak kde do čerta si, keď ťa tak potrebujem, Bert?!



To be Continuited...<3

Cemetery Drive XXXVIII.

5. března 2011 v 21:59 |  Cemetery Drive


Voda vo vani chladla a už bola takmer studená, no ja som sa v nej stále máčala, aj napriek husej koži, ktorá mi zvrásnila pokožku. Obklopovali ma len zvuky niekoľko storočí starého domu a tak som mala čas premýšľať. Veľa času.
Svoj predošlý život, ktorý som žila ako stredoškoláčka, mi teraz prišiel nesmierne vzdialený. Moje problémy, typu kedy si čo obliecť a čo povedať, aby som sa zapáčila chlapcovi, boli nenávratne preč. Po líci sa mi skotúľala nejedna slza, keď som si spomenula na svojich priateľov a rodinu. Nič nebolo nikdy ideálne, ale mali ma radi a ja som mala rada ich. Dokonca aj Frank mi istým spôsobom chýbal.

Túžba ujsť odtiaľto, sa miešala s vôľou ostať a ušetriť tak ich životy. Svojim odchodom by som ohrozila nielen seba, ale aj ich, ako mi niekoľkokrát Gerard ´taktne´ naznačil. Predstavila som si pred sebou všetky ich tváre a potom rýchlo zavrhla možnosť vidieť ich trpieť. To by už bolo azda priveľa.
Ako si sa mohla takto spustiť?! Videla som pred sebou obraz matkinej tváre, ako so stiahnutým obočím na mňa gáni. Ruky prekrížené na prsiach jej len dodávali na hrozivom výraze a to sklamanie v jej očiach, bolelo.
Myslel som si, že si iná... Krútil Bert hlavou a aj napriek bolesti v jeho očiach, z jeho úst vychádzali aj iné, oveľa horšie slová, formulované do bolestivých viet.

Presne o tomto som hovoril, vedel som že nikdy nebola jedna z nás. Víťazoslávny Frankov úsmev, keď sa prevalila moja vina, ani nestojí za zmienku a tváre ostatných som si tiež vedela živo predstaviť. Zmes sklamania, smútku, zlosti, ba možno aj nenávisti.
Zrak mi zablúdil k obnaženému predlaktiu. Prišlo mi to, akoby som na ňom mala odpornú čiernu šmuhu. Mala som sto chutí vziať nejakú kefu a drhnúť to dovtedy, kým to nezíde dole. Alebo kým si nezoderiem ruku do krvi. Niektoré časti boli mierne vystúpené, asi ako keby ste hľadeli na trojrozmernú mapu krajiny. Dotyk nebolel, no cítila som ho intenzívnejšie ako kdekoľvek inde na tele.

Cítila som sa ako v klietke, ťažko sa mi dýchalo a srdce mi búchalo rýchlejšie. Mala som strach z toho, že sa naplní všetko to, čoho som sa bála. Že ma všetci znenávidia a ostanem sama. Možno to je presne to, čo Gerard chce. Odrezať ma od všetkých svojich priateľov, aby som na všetko zostala len ja a tak pre neho bude ľahšie poraziť ma.
Snáď si si nemyslela že to bude ako vo filme, keď sa upír bezhlavo zamiluje do človeka a zabudne na svoju náturu, ktorá je mu odjakživa prirodzená! Káral ma hlas v mojom vnútri a ja som chtiac nechtiac musela pripustiť, že je to pravda. Môj život nie je ako z filmu a tu neexistuje nič také, ako láska až za hrob.
Prikrčila som sa a kolená som si pevne pritiahla k sebe. Šľachy sa mi prudko natiahli a zabolelo to, no nevšímala som nič z toho. Mokrá pokožka na kolenách ma príjemne chladila na tvári. Mala by som už vyliezť, inak prechladnem.

Ale čo si oblečiem? Zablúdila som očami k starej deke pokrkvanej na dlážke. Nič iné okrem nej som tu so sebou nemala.

.....
Ticho som kráčala chodbou a obzerala sa na všetky strany. Zakrývala som si rukami nahú hruď a nespokojne si hrýzla peru. Bola mi zima, akoby niekde cez škáry, prefukoval vietor. Naokolo bola tma, cez okennú tabuľu mi na cestu svietil len mesiac. Tušila som, že Gerard je niekde tu v dome, ak náhodou nie je niekde na love. Vyhnala som z hlavy nepríjemnú myšlienku, že by sa mohol kŕmiť na nejakej nevinnej bytosti. Presne ako na mne.
Možno ma pozoruje a ani o tom nemusím vedieť. Vystrašená svojimi vlastnými myšlienkami, som sa prudko obracala do strán a hľadala čo i len náznak toho, že nie som sama. Chodba však bola rovnako tichá, ako predtým. Počula som len ťapkanie svojich bosých nôh na starých drevených parketách.

On sa však vie veľmi dobre zatajiť, to predsa vieš. "Buď už ticho!" zasyčala som naštvane svojmu druhému ja, ktoré zjavne uvažovalo úplne inak ako by mi bolo milé. Podvedome som zrýchlila krok a konečne som zazrela dvere od izby, v ktorej som minulú noc spala. Už len pár krokov a budem tam.

.....

"Už je preč druhý deň." Zasyčala Cloe naliehavo, prešľapujúc pod blikajúcim svetlom. "Nedokážem ju pred jej mamou zatajovať príliš dlho." Dokončila zúfalo, premýšľajúc, čo si zase vymyslí, keď jej Mishina matka opäť zavolá. Nahovorila jej, že musia obe pracovať na dôležitom prírodopisnom projekte a preto u nej jej kamarátka prespáva, ale mali by to s deckami vyriešiť skôr, ako to začne byť okoliu podozrivé.

"Ja viem." Zatváril sa Bert kyslo, premýšľajúc o tom, čo by bolo v takejto situácií najlepšie vymyslieť.

"Nepôjdeme ju znova hľadať?" neisto na oboch pozrela Lindsey a bezradne pri tom pokrčila ramenami.

"Je to ako hľadať ihlu v kope sena." Zamrmlal otrávene Frank a odpil si z coly. "Už sme to skúšali." Odvetil a svojim výrazom tváre dal jasne najavo, že to robil len kvôli Bertovi a ostatným. Ak by to bolo na ňom, nepohol by pre tú babu ani len prstom. Nemal ju rád od prvej chvíle, ako vstúpila do domu.

"A čo teda navrhuješ?" oborila sa naňho rozčertená Cloe a prepichla ho ľadovým pohľadom. Všetci vedeli že Frank jej kamarátku nemá rád, ale jej to očividne vadilo zo všetkých najviac, pretože podľa toho čo jej oči zaregistrovala, ani on nemal byť príliš na čo hrdý. Bol to zatrpknutý malý fagan, ktorý sa robil lepším, ako v skutočnosti bol.

"Netuším." Odvrkol podráždene na jej pichľavú poznámku a radšej sa jej obrátil chrbtom, aby nemal na očiach jej naštvaný ksicht.

"A nedalo by sa ju nájsť aj bez toho, aby sme neustále prečesávali okolie?" spýtala sa odrazu Alicia vzrušene. Oči jej zasvietili ako mačke striehnucej na korisť a hľadela z jedného člena na druhého.

"Ale ako?" pokrútil hlavou Bert.

"Vravela si predsa, že má Misha nejaké tetovanie..." obrátila sa Alicia smerom ku Cloe, ktorá len súhlasne prikývla, premýšľajúc, čo tým to dievča vlastne sleduje.
"Nedalo by sa prostredníctvom neho nejako zistiť kde sa práve nachádza? Niečo ako zabudované GPS." Alicia rozprávala rýchlo, aby stihla povedať všetko čo jej v tejto chvíli skrslo v hlave a hlavne, aby na to nezabudla skôr, ako sa so svojimi priateľmi podelí o tento objav.

"Pozeráš príliš Harryho Pottera." Zamrmlal podráždene Frank a pokrútil hlavou. "Čo je Voldemort aby cez tetovanie na predlaktí zvolávala svojich prívržencov?" odfrkol povýšenecky. Dúfal, že tieto bláznivé reči nikto nezoberie vážne.

"A prečo nie? Pokiaľ viem, ty si doteraz neprišiel absolútne s ničím a ani sa nezdá, že by si mal v úmysle nejakým spôsobom podať pomocnú ruku." Založila si ruky v bok a zúžila oči na maličké štrbinky.

"Decká, prestaňte, toto nám nepomôže a iba tým strácame drahocenný čas." Prerušil ich slovný súboj Bert a oboch prudko schladil pohľadom. Obaja na seba preto len zazerali, no ani jeden už voči tomu druhému nepovedal ani pol slova.

"Znie to síce bláznivo, ale za pokus by to možno stálo." Podotkol napokon a zazrel na Franka, keby sa náhodou rozhodol znova protestovať, alebo utrúsiť nemiestnu poznámku na niekoho adresu. "Ale ako?" všetci hľadeli rovnako zmätene ako on. Nikto ani len netušil, ako sa dá niečo také zrealizovať.

"Vedela by si mi približne načrtnúť, ako to jej tetovanie asi vyzeralo?" obrátila sa Alicia znova ku Cloe a tá prudko pokývala hlavou na súhlas. David jej chytro odniekiaľ vyčaroval papier a krátku ceruzku a položil ju pred ňu na stôl. Cloe so sklonenou hlavou niečo sústredene čmárala na kúsok ponúknutého papiera a po chvíli ho dúfajúcim úsmevom podala Alicii.

"Hovorí ti to niečo?" naklonila sa Lindsay o niečo bližšie k skupinke a zvedavo nazrela Alicii cez plece, na hrubý náčrt tetovania.

"Ja, ja neviem." Priznala Alicia. Nechcela pred ostatnými vyznieť ako totálna hlupaňa, no popravde si nebola istá. Ten zhluk čiar jej absolútne nič nehovoril, no predsa si bola takmer istá, že ho nevidí po prvý krát. Akoby ho už niekde zahliadla, len si nedokázala spomenúť, kde. Od sústredenia sa jej začali triasť ruky a nemohla prestať zízať na ten malý zdrap papiera, ktorý mohol byť tak dôležitý.

Ostatní len sklamane hľadeli na jej bezmocný pohľad a začínali premýšľať, o pláne B. Alebo aj C, ak to bude potrebné.

"To nevadí, aspoň sme to skúsili." Stisol pery Bert a priateľsky ju potľapkal po pleci. "Asi by sme to tu mali pomaly už ukončiť, je neskoro." Ostatní nemo prikývli a postupne sa pobrali k dverám do chodby.

To be Continuited...<3

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t 30

fdgfds
GERARD:
Kým zazvonil zvonček pre dverách, stihol som vyfajčiť takmer celú škatuľku cigariet. Už zopár krát som sa snažil tohto zlozvyku zbaviť, no zatiaľ celkom neúspešne. Vždy sa našiel nejaký pádny dôvod, prečo si znova zapáliť. Či to boli stresy v práci, alebo nedostatok sexu. No dobre, pri tej druhej výhovorke možno preháňam. Nikdy som sa na nedostatok sexu nemohol sťažovať. Ak neprišiel ku mne sám, našiel som si ho.

Rýchlo som sa naklonil k popolníku na stole a zahasil nedopalok, rýchlo mávajúc druhou rukou vo vzduchu, aby som rozohnal dym. Cestou k dverám som ešte otvoril jedno z vysokých francúzskych okien, aby sa môj návštevník nebodaj nezadusil.

Za dverami stálo presne to, čo som očakával a potreboval. Spoza čiernej štice vlasov, na mňa vyzývavo hľadel pár nádherných mandľových očí.
"Tak som tu." Rozhodil rukami a nadvihol pravý kútik úst, keď si všimol môj uznanlivý pokyn hlavou, prezerajúc si ho do detailov ešte raz.

"To vidím." Uškrnul som sa kývol rukou, aby vošiel dnu. Sebavedomo prekročil prah môjho "skromného" bytu a rozhliadol sa okolo. Zjavne som taktiež spĺňal jeho očakávania.

"Kde máš spálňu?" obrátil sa ku mne po pár minútach prezerania si môjho zariadenia. Švihol som hlavou doprava a nasmeroval ho tak priamo k posteli.

"Dáš si niečo?" zdvorilo som ukázal prstom na kuchynský pult a potom na sklenú vitrínu, kde som mal všetok alkohol.

"Nie, vďaka. Priniesol som si svoje." Zasmial sa ticho a vytiahol z vnútorného vrecka koženej bundy malé vrecko.

"To máš od svojho súkromného lekárnika?" roztiahol som pery do chlapčenského úsmevu a v duchu premýšľal, kde som nechal svoje papieriky, určené presne na takúto príležitosť.

"Také niečo." Potriasol hlavou a vyzliekajúc si pomaly bundu, hodil vrecúško s trávou, mojim smerom. Obratne som ho zachytil medzi prsty a lačne sledoval svaly, ktoré mu vykúkali z popod dokonale opálenej pokožky. Mne sa nikdy takto opáliť nepodarilo. Bol som bledý, takmer ako stena, čo však väčšine ostatných mužov pripadalo neskutočne sexy. Tým lepšie pre mňa.

Cestou k posteli, ktorá sa črtala za mliečnym sklom, si vyzliekol aj priliehavé tielko. Naprázdno som preglgol a bol som šťastný, že mám po ruke fľašku s niečím tvrdým. Tvrdšie ako môj vták, to v tejto chvíli však nebolo. S chuťou som sa napil a utrel si opakom ruky vlhké ústa, našľapujúc za svojim sexy návštevníkom.

FRANK:

"Čo tu robíš?" stiahol som obočie do nepriateľskej grimasy a gánil na svojho bývalého spolužiaka. Na moment, keď som ho tam zbadal, ako sa vyškiera spoza predného skla svojho auta, nikdy nezabudnem. Stál na sedadle a spoza odkrytej strechy nalešteného Cadilaca na nás nenávistne zazeral. Roztriasli sa mi kolená a srdce sa mi prudko rozbúchalo, ale snažil som sa to skryť, všetkými možnými spôsobmi.

"Ja sa idem zabávať, ale čo tu obsmŕdaš ty? Nemal by si byť v nejakom farebnom, glitríkovom bare obklopený rovnakými teplošmi ako si ty?" posmešne si nás s Quinnom premeral a preskočil dvere auta, skončiac rovnými nohami na chodníku pred nami. Jeho kamoši sa na jeho lacných vtipoch zjavne výborne zabávali a škriekali ako čerstvo vyliahnuté vrany.

"Tiež som sa prišiel zabaviť." Odvetil som mu smelo a pozrel mu priamo do očí.

"Hej, to vidím." Uchechtol sa, no jeho oči ma stále prebodávali. "Nechceš spoločnosť? Alebo ti stačí tvoj teplý kamoš?" natočil hlavu doľava a pozorne sa na Quinna zahľadel. V tom mu obočie vyletelo nebezpečne hore. "Hej, ty! Nie si náhodou Quinn Allman? Z našej školy?" zažmurkal, akoby nemohol uveriť svojim očiam.

"Teba do toho nič!" skríkol po ňom Quinn. Prekvapene a zároveň varovne som k nemu vysielal pohľady aby s tým prestal, ale buď si ich nevšimol, alebo ma ignoroval. Matt nebol typ človeka, s ktorým by sa človek rád hádal, alebo sa mu pokúšal odporovať a Quinn bol presne jeden z tých, ktorý o tom vedeli najviac. Preto som nechápal jeho reakciu. Inokedy by sa len hanblivo stiahol a cúvol, no teraz, posilnený alkoholom, som ho takmer nespoznával. Ruky mal zaťaté do pästí a z inokedy pekných očí, mu teraz sršala číra zlosť.
Dokonca som sa ani len neodvážil dotknúť sa ho a pokúsiť sa ho odtiaľto odviezť preč. To by som za iných okolností zase urobil ja, no stál som tam ako soľný stĺp a pozeral raz na jedného a potom zas na druhého.

"Na tvojom mieste by som si príliš nevyskakoval." Prižmúril Matt oči a sípavo sa nadýchol. Nebezpečne sa k nám približoval a ja som podvedome začal cúvať tak, aby som ostal čo najmenej nápadný.
"Svojich vtákov si strkajte kam len chcete, ale nie na verejnosti, kde znechucujete NORMÁLNYM ľuďom pekný večer."
Pokračoval a na dôvažok nabral do pľúc vzduch a opľul zem pri Quinnových nohách. Vzápätí sa slizko usmial a cmukol jeho smerom perami, akoby mu posielal bozk.

Quinna to naštvalo, na krku mu navrela žila, videl som to. "Jediný kto je tu zasraný buzerant, si ty!" skríkol a napriahol sa, vraziac Sandersovi päsťou do zubov. Toto som teda vôbec nečakal a v očiach som mi musela objaviť taká hrôza, ako ešte nikdy. Nestihol som ho od neho odtrhnúť a tak sa strhla bitka, do ktorej sa pridali aj decká z jeho bandy. Ibaže my sme boli iba dvaja a ich bolo asi šesť. V tom zmätku som totiž zabudol aj svoje meno a nieto ešte rátať ľudí stojacich okolo mňa.

Rozbehol som sa teda bližšie a snažil sa Quinna dostať do bezpečnej vzdialeností, zatiaľ čo Matt kľačal na zemi a vypľúval krvavé sliny, nadávajúc ako pohonič. "Ste mŕtvi." Zasyčal a pomaly sa s pomocou svojich kumpánov, dvíhal zo zeme. "Nechajte to tak!" zvreskol, keď sa pár chalanov chcelo na nás vrhnúť a zabrániť nám tak v zbabelom úteku. "Dorazím ich sám." Dokončil a pozrel našim smerom. Peru mal na jednej strane natrhnutú a dole bradou sa mu rinula krv.

Vystrašene som Quinnovi zastonal do ucha a z posledných síl ho donútil bežať tak rýchlo, ako sa len dalo.

GEE:

Svet sa točil a farebný výr okolo mňa, len dotváral skvelé pocity, ktoré sa mi liali žilami a prechádzali až do končekov prstov. Prudko som prirážal a zdrapil Alexa, tak sa mi predstavil, za rameno. Nahlas zastonal od rozkoše, možno aj od bolesti, keď som mu nechty zaryl do živého mäsa, a zaklonil hlavu.

Netuším či to bolo trávou, ale cítil som sa skvele. S pootvorenými ústami som posledný krát prirazil a s hlasným výkrikom sa urobil. Z Alexových úst sa vydralo len niečo ako tiché zaskučanie, ale to mi bolo v tom momente jedno.

Posadil som sa na kraj postele a potiahol si z jointa, ktorý som stále držal v ruke. Alex sa medzitým bez slova načiahol po svoje oblečenie vedľa mojich nôh a začal sa obliekať. Mlčky som ho pozoroval a snažil sa rozlúštiť jeho nečitateľný výraz. Tváril sa úplne obyčajne, akoby sa obliekal ráno do práce. To bol ten sex pre neho taký zlý, alebo čo?

Ja som si ho každopádne užil a pátrať po príčine jeho mlčanlivosti, sa mi popravde vôbec nechcelo. Mal som veľmi dobrú náladu a bol som nabudený, ako už dávno nie. Určite za to môže tá tráva. Odhodil som zvyšok do koša a začal sa obliekať tiež. Mám chuť niekam vyraziť a kompletne sa tým doraziť.

"Chceš odviezť?" vzal som si zo skrine čistú košeľu a napravil si v zrkadle golier.

"Nie, vďaka. Nebývam ďaleko, zvládnem to aj peši." Uistil ma a s tichým ahoj, za sebou zabuchol dvere. Chvíľu som na ne nechápavo hľadel a potom som len mykol ramenami a pokračoval v rýchlej príprave. Nezabudol som ani na deodorant a trochou vosku medzi prstami, som si prehrabol vlasy. Spokojne som žmurkol na svoj odraz a vybral sa k dverám, berúc si bundu.

MIKEY:
Ráno som sa prebral s čudným pocitom a po chvíli mi to došlo. Áno, ja som ten hajzel, ktorý podviedol Berta s poslíčkom. Dúfal som, že to bol len jeden zo zlých snov ktoré som občas mával, ale bohužiaľ, opak bol pravdou.

Preto mi bolo ešte horšie keď som sa obrátil a na vankúši vedľa seba, som zbadal položenú bielu ružu. Stisol som silno pery, aby mi spomedzi nich nevyšlo slabé zjojknutie. Bert je teraz už určite na jednom zo svojich stretnutí o ktorých mi rozprával, takže aj tak by to nikto nepočul.

Načiahol som sa a pomaly privoňal ku krehkým lupeňom. Spomedzi spleti zelených stoniek vypadla malá kartička a ticho zašuchotala, keď skĺzla dole vankúšom. Vzal som ju do rúk a poobracal zo všetkých strán. Nebolo na nej nič iné, len dve slová: Milujem ťa.
"Tiež ťa milujem." Prehovoril som s a oči sa mi nevdojak naplnili slzami. Toto musím dať do poriadku, aj keby to bolo to posledné, čo urobím. Radšej o tom Bertovi poviem sám, akoby mu to mal vyzvoniť niekto iný.

Prudko som vstal a rozbehol sa do kúpeľne.

FRANK:

Myslím že som vykríkol, keď ma Matt zdrapil za tričko a stiahol na zem. Quinnova ruka mi vykĺzla z dlane a pocítil som náhly nával bolesti, keď som temenom hlavy narazil o studený betón. Na pár sekúnd sa mi zatmelo pred očami a nemal som ani poňatia o tom, čo sa deje okolo.

"Tak teraz buď hrdina!" počul som z diaľky nepríjemný hlas, ale nedokázal som reagovať. Počul som dunenie v hlave a cítil pálčivú bolesť vzadu na hlave. O tom že by som dokázal otvoriť oči, sa mi mohlo len snívať.

"Nechajte ho!" skríkol Quinn a ja som pochopil prečo v jeho hlase rezonovalo toľko hystérie. Vzápätí som sa skrútil do klbka, keď odniekiaľ priletel kopanec a zasiahol ma priamo do boku. Stisol som zuby a prikryl si rukami hlavu.
Tentoraz som sa prudko vystrel, lebo ďalšia dobre mierená rana, zasiahla ľadviny.

Teraz som už nevnímal kto čo kričí, zmes hluku a hlasných nadávok, sa mi miešali do jedného zhluku. V sluchách mi hučala krv a zasiahnuté miesta ma mučili bodavou bolesťou, kedykoľvek som sa pohol.

"Už máš dosť, há?" prišlo mi zle z vlhkého dychu, ktorý mi preletel nad ľavým uchom. Chcel som vykríknuť aby prestali, chcel som sa odplaziť preč, niekam do kríkov, ale nedokázal som ani len zodvihnúť hlavu. Netušil som, či je tu stále môj kamarát, alebo už stihol ujsť. Možno leží na zemi podobne ako ja. V bezvedomí, ak nie horšie. S Mattom Sandersom sa nehodno zahrávať.

Schytal som ešte zopár kopancov a rán, premýšľajúc ako je možné, že tu nie je nikto kto by mi prišiel na pomoc. Klub bol predsa preplnený ľuďmi a ležím takmer priamo pre jeho vchodom a odrazu nablízku nie je nikto, kto by zastavil túto bandu.

Vypľul som z úst krv a nechal ju voľne stekať dole bradou. Veď čo na tom záleží?

"Hej!"

"Hej!!!"

Krik však nevychádzal z mojich úst. Takže Quinn ma tu predsa len nenechal samého. V duchu som mu bol za túto obetu neskutočne vďačný a na malý moment som aj zabudol na bolesť, pulzujúcu celým mojim telom. Okolo mňa sa odrazu rozhostilo ticho, ako keď utne. Viečka mi klipkali a s námahou som sa snažil ostať pri vedomí. Ohluchol som, alebo to vážne už všetko skončilo? Bolo mi zle.

Okolo mňa to odrazu znova ožilo, akoby niekto spustil zvuk. Zvuky mi duto narážali do spánkov a hrozne to bolelo. Naplo ma a prudko som sa obrátil na brucho, vyvrátiac všetko von. Potom si už len pamätám tupý úder a odrazu ma zaliala tma.

To be Continuited...<3

Kam dál