Corpse Groom 2

15. března 2008 v 11:33 | Charlotte71 |  Corpse Groom
Tak dnes som sama doma a mám more času, tak som sa dala na prepisovanie pokračovania mojej poviedky...dúfam že budete spokojní heh....a komenty samozrejme potešia...
Neviem ako dlho som bol v bezvedomí, no keď som sa prebral bola ešte tma. Ležal som opretý o nejaký strom a strašne ma bolela hlava. Tá bolesť bola neznesiteľná, zišiel by sa mi aspirín a prípadne aj nejaké lieky na upokojenie. Keby som nebol momentálne abstinent, stačilo by mi aj poriadne sa ožrať. To bola ale nočná mora. Zase mi preskočilo a v tej tme som videl veci, ktoré vôbec nejestvujú. Musel som sa sám na sebe zasmiať. Mal by som sa vrátiť skôr ako sa Bert preberie a zistí že som zmizol. Opatrne som sa nadvihol a snažil sa zaostriť. Až mi stuhla krv v žilách keď ma strom o ktorý som bol opretý, pohladil po vlasoch. Teda aspoň som si doteraz myslel že to bol strom.
"Už som myslel že sa nepreberieš." Vyskočil som na rovné nohy akoby som sedel v mravenisku. Na zemi sedela drobná postava nejakého muža. Bol celý od krvi a na tvári a hrdle sa mu skveli škaredé tržné rany. Už som nemal silu kričať, iba som s hrôzou pozeral na tú živú mŕtvolu a pomaly ustupoval dozadu.
"Kam ideš láska?" zrazu stál pri mne a chladnou, krvavou rukou sa dotkol tej mojej. Rýchlo som sa mu vytrhol a utrel si ruku do mikiny.
"Neviem čo si zač, a ani to nechcem radšej vedieť, ale nechaj ma prosím na pokoji." Prehovoril som trasľavo a nemal som ďaleko od toho aby som sa rozplakal. Bert, kde si? Pomyslel som si v duchu, snažiac sa upokojiť.
"Nechať ťa na pokoji? Ale veď si mi sám sľúbil večnú lásku." začudovalo sa to divné stvorenie a naklonilo hlavu na bok, pristúpiac o krok bližšie.
"Čože?!" vykríkol som hystericky a nervózne si začal hrýzť spodnú peru. Ako dôkaz ku mne natiahol svoju mŕtvolne bledú ruku na ktorej svietila Bertova obrúčka. Mám taký pocit že som po druhý krát odpadol, lebo na viac sa nepamätám.
.....
"Hej!" niekto mi silno pleskol po líci.
"Hmmm..." zavrčal som a rozospato otvoril oči. Kedy už táto nočná mora konečne skončí? Pomyslel som si otrávene, keď som nad sebou zbadal opäť jeho tvár. Prudko som si sadol a pošúchal si boľavú hlavu. Možno mi naozaj preskočilo. Postava sa vzdialila a stále ma pozorujúc si sadla na najbližší peň.
"Kto si?" prerušil som ticho a zvedavo si ho premeral. Už som nemal taký veľký strach ako pred chvíľou, veď keby ma chcel zabiť. Spravil by to už dávno.
"Som Frank. Teda vlastne, bol som." zarazil sa a tváril sa zmätene.
"Bol si?" teraz som bol zmätený aj ja.
"Som, som...mŕtvy." posledné slovo zašepkal a potom sa rozplakal. Hneď som pochopil prečo vyzerá tak strašne. Sedel tam s hlavou v dlaniach a vzlykal. Netušil som že aj mŕtvi plačú. Nevedel som prísť na žiadne slová útechy, čo by mu pomohli. Veta typu: ´Neboj, aj napriek tomu vyzeráš v pohode´, mi pripadala trochu nevhodná. Pomaly som sa k nemu priblížil a dotkol sa jeho ruky. Bola ako kus ľadu. Jemne ma striaslo, no ruku som nezložil. Prestal plakať a zdvihol hlavu. Bol celý dorezaný, no jeho oči, teraz plné sĺz, boli nádherné. Musel byť strašne pekný keď ešte žil.
"Čo sa ti stalo?" spýtal som sa. Nebolo to len zo súcitu, vážne som to chcel vedieť. Bolo na ňom čosi zvláštne, čo ma desilo a zároveň priťahovalo. No to iste, pomyslel som si. Už len to mi chýba aby bol zo mňa nekrofil. Radšej mám živých.
"Ja...ja..." habkal a vyzeral, že sa snaží spomenúť si. V tom sa jeho tvár vyjasnila poznaním a on sa rozplakal ešte viac. Nevedel som čo robiť, to kvílenie mi trhalo ušné bubienky. Toto som nechcel, asi som ho urazil alebo čo.
"Frank, no tak..." snažil som sa mu prihovoriť, no nezaberalo to. Reval ako keby mu privreli vtáka medzi dvere, ani by si nevšimol keby som odtiaľto zmizol...počkať. Uškrnul som sa a pomaly začal cúvať do najbližšieho krovia, odkiaľ som sa potom ozlomkrky rozbehol preč. Snáď si moju neprítomnosť všimne, až keď budem v bezpečnej vzdialenosti. Stromy začínali pomaly rednúť a aj Frankov plač pomaly zanikol. Spomalil som sa konečne si vydýchol. Vrátim sa domov, späť k svojmu Bertovi a túto moru vymažem zo spomienok, ako keby sa ani nebola stala. A možno teraz v skutočnosti ležím v posteli a všetko toto sa mi len sníva. Určite to tak bude.
"Kam si mi zmizol?" striaslo ma. Nie, prosím! Pane Bože, prečo ma tak trestáš?
"Mám ťa!" zasmial sa svojim zvonivým smiechom a pritlačil ma k stromu. Moje nervy, ten malý trpaslík je horší ako dotieravá fanynka.
"Chceš sa hrať na schovávačku čo?" zachichotal sa a natlačil sa na mňa ešte tesnejšie. Po slzách nebolo ani stopy. V tom trochu zvážnel.
"Inak na niečo si pri manželskom sľube zabudol." Nadvihol jedno obočie a zadíval sa mi do očí. Najprv som nechápal na čo naráža, no keď svoje studené pery pritisol na tie moje, vyvalil som oči. Bol som zdesený, ale nie z toho čo práve spravil. Bol som zdesený zo seba, lebo som obyčajný zvrhlík a páčilo sa mi to. Nie, to nemôžem...
"Čo to do čerta stváraš?" odstrčil som ho a utrel si opakom ruky ústa.
"Zabudol si pobozkať ženícha, tak som to spravil za teba." Povedal a tváril sa pri tom, akoby bolo úplne bežné, že sa ľudia ocucávajú s kúskami hnijúceho mäsa a kostí. Aj keď musím uznať, že s veľmi peknými kúskami mäsa....nie Gerard, ty prasa!!!
"Sprav to ešte raz a zabijem ťa!" zavrčal som. Mal som na jazyku slovo znásilním ťa, ale zvolil som radšej iný postup. "Prepáč, zabudol som že..."
"Že už som dávno mŕtvy?!" vykríkol a tváril sa dotknuto.
"Hej." Pripustil som trochu miernejším hlasom.
"Všetci sú tak krutí kým ešte žijú." Vzdychol a zahľadel sa kamsi do diaľky. Čakal som že mi vysvetlí čo tým myslel, no stále mlčal a nevšímal si ma.
FRANKIE:
Bolo to ako oslobodenie, ako dostať druhú šancu. Nikdy so nedúfal že sa mi aj napriek všetkému splnia moje sny. Bol to nádherný pocit cítiť chlad toho kovu na mojom prste. Takže konečne budem niekomu patriť celým telom a dušou. Dúfam že si to ten niekto aj zaslúži, nie ako... nie nebudem naňho myslieť, nechcem. Je to preč, presne ako spomienky naňho. Pomaly som vstal a oprášil zo seba lístie a zeminu. Konečne si môžem poriadne ponaťahovať kosti. Zodvihol som zrak aby som si konečne prezrel človeka, ktorému sa podarilo prebrať moje roky hnijúce telo. Cúval predo mnou a v očiach mal strach. Keď ho ožiaril svit mesiaca, poriadne som si ho prezrel. Tmavé vlasy padajúce do tváre, skrývajúce jas nádherných zelených očí. Ak by som mal ešte schopnosť dýchať, zastavil by sa mi od vzrušenia dych. Bol nádherný a mesiac ešte zdôrazňoval jeho bledú pokožku, ktorá v tejto tme dokonale svietila. Bol úplne iný ako on...V tom hlasno vykríkol, až ma myklo, a rozbehol sa preč. Chvíľu som len omámene postával, no keď sa zvuky jeho krokov čoraz viac vzďaľovali, vydal som sa za ním. Na konci lesa zakopol a zrútil sa do trávy. Rýchlo som k nemu pribehol, no omdlel. Nevadí, raz sa predsa preberie. Pomyslel som si, vzal ho do náručia a preniesol k najbližšiemu stromu. Z rany na hlave mu tiekol tenký prameň krvi. Posledná vec čo som videl pred tým ako som sa stal tým čím som, bola práve táto červená tekutina. Cítil som ako sa mi rozlieva po tvári a potom len tma. Ako si mi to mohol urobiť? Tak som ťa miloval. V tom sa muž na mojom ramene nepatrne pohol. Po chvíli otvoril oči a rozhliadol sa okolo. Ticho sa zachichotal a pokúsil sa vstať. Vlasy sa mu tak nádherne leskli, musel som sa ich dotknúť. Ledva som to urobil, vyskočil na rovné nohy a vypleštil na ma oči.
"Kam ideš láska?" bol som zvedavý keď som videl ako cúva. Vstal som a dotkol sa jeho ruky, bola príjemná a na dotyk teplá.
"Neviem čo si zač, a ani to nechcem radšej vedieť, ale nechaj ma prosím na pokoji." Vytrhol sa mi a čumel na mňa ako na ducha. Aha, áno, zasmial som sa v duchu. Zabudol som, že ja duch som.
"Nechať ťa na pokoji? Ale veď si mi sám sľúbil večnú lásku."
"Čože?" vykríkol. Začínal sa mi páčiť čoraz viac, ale mal trochu dlhé vedenie. Strčil som mu pod nos ruku, na ktorej žiaril prsteň. Zízal raz na prsteň, potom na mňa a potom šiel opäť k zemi. Vzdychol som si a prevrátil očami.
To be Continuited...Charlotte71♥
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nathalie Nathalie | Web | 15. března 2008 v 18:37 | Reagovat

Krásne, ozaj nádherne píšeš, toto mi chýbalo, ten tvoj štýl písania , úchvatné :) Dúfam, že pokráčko bude čo najskor :) D-O-K-O-N-A-L-É !!!

2 I´m not okay I´m not okay | Web | 16. března 2008 v 10:26 | Reagovat

je to uzasne..hnijici frank xD..daaal, uz se nemuzu dockat;)

3 bubushqoooo bubushqoooo | Web | 16. března 2008 v 20:53 | Reagovat

jeeeeeeeeeee.......... ja z toho nemozem... nema to chybuuuuuu mamiiiii!!!  chudaq frankie us je mrtvy... mno ale newa... len pis defca zlateeee

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama