Funeral song for me 10

10. března 2008 v 17:51 | Charlotte71 |  Funeral song for me
Už ma to pekne štve. Prečo sa stále hádajú kvôli obyčajným blbostiam? Pre Boha, veď sú to dospelí ľudia a správajú sa ako päťročné deti. Ako sa dokázala láska ktorú k sebe kedysi pociťovali tak rýchlo zmeniť v nenávisť a opovrhovanie? Budem aj ja jedného dňa Gerarda nenávidieť tak, že ho udriem ako môj otec matku? Nie! To sa nestane, mne nie, nebudem robiť rovnaké chyby ako oni. Budem iný. Poobzeral som sa okolo seba. Život je príliš krátky na to, aby som si ho ešte kazil nenávisťou. A nie je ani pravda, že nenávidím svojich rodičov, aj keď to často s obľubou hovorievam. Týmto postojom iba zakrývam svoju bolesť pred ich konaním. Na lavičku oproti si práve sadol párik s dvoma malými deťmi. Vyzerali tak šťastne. Usmievali sa a žartovali spolu. Otec sa potom s deťmi rozbehol k hojdačkám. Môj otec taký nikdy nebol. Keď som bol malý, nikdy netrávil čas doma. Prednejšia mu bola práca a pracovné večierky. Zvykol som si na to, že som bol po celé svoje detstvo, vlk samotár. Sám som sa učil jazdiť na bicykli, sám som si staval hrady z piesku a sám som sa tešil z drobných úspechov v živote. Nikdy som nebol zvyknutý, že by mi niekto prejavoval svoje city. Nanajvýš tak negatívne.
Sedel som v parku až do zotmenia. Rodinka a ostatní už odišli do tepla svojich domovov, len ja som ostal sám. Pozoroval som tmavé obrysy stromov, vyzerajúcich ako tmavé obludy naťahujúce ku mne svoje dlhočízne lepkavé prsty. Pomaly som sa zodvihol, bol som ako dolámaný. Zastal som pred naším domom. Pozeral som na olupujúcu sa omietku a zarastenú záhradu. Jedine svetlo vychádzajúce z vnútra nasvedčovalo tomu, že tu niekto žije. Rozhodne som vykročím k dverám a strčil kľúč do zámky. Svietilo sa tu síce, ale všade bolo ticho. Všetky izby boli prázdne, až na kuchyňu, do ktorej som vošiel na koniec. Otec pokojne sedel za stolom a čítal noviny. Pohrúžený do nejakého veľmi zaujímavého článku si ani nevšimol môj príchod. Typické. "Hmhm." Odkašľal som si nahlas, načo na mňa krátko pozrel a opäť sa venoval dennej tlači. "Kde je mama?" spýtal som sa trochu zachrípnuto a strčil si obe ruky hlboko do vreciek mojich ošúchaných džínsov. "Preč." Povedal to úplne pokojne, akoby to bola bežná vec že sa matka zbalí a zmizne do čerta. "Ako, preč?" preskočil mi hlas a mal som chuť napchať mu tie noviny do zadku. "Proste preč, fuč, vyparila sa, stačí?" zavrčal podráždene a hodil noviny na stôl. "Nechápem prečo si nešiel s ňou," pokračoval. "vždy si bol rovnaký slaboch ako ona." Dodal posmešne a slovo slaboch zámerne zvýraznil. Slaboch? Tak ja som podľa neho slaboch?! Víťazoslávne sa usmial keď videl ako to vo mne vrie. Ešte stále som sa držal na uzde, tak mi priložil ďalšiu štipľavú poznámku. "No ani by mi vo sne nenapadlo, že z môjho jediného syna na ktorého by som mal byť ako otec hrdý, vyrastie buzerant." Pri jeho posledných dvoch slovách som po ňom skočil ako mačka. Silno som ho prirazil k chladničke a popritom sa mi podarilo prevrátiť pár stoličiek. "Odvolaj to." Zasyčal som zlostne a stisol mu krk. Aj napriek tomu že som svoje prsty pevne zovrel, vyzeral pokojne. Akoby bol z ocele a môj stisk bol niečo ako pohladenie. Chladne sa mi usmieval rovno do ksichtu. "Takže je to predsa len pravda." Uškrnul sa. Stisol som ho ešte pevnejšie, aby bol už konečne ticho. Nebudem ho počúvať. Myslel som že nad ním konečne raz vyhrám, keď a všetko mu vrátim aj s úrokmi, keď v tom ma jeho kostnaté koleno zasiahlo presne na to najcitlivejšie miesto. Zaskučal som od bolesti a pustiac jeho krk som klesol na kolená. Ani som sa nestihol spamätať, už letela ďalšia rana, tentoraz mieriaca na tvár. Padol som tvárou dolu na dlážku a cítil som ako mi z úst tečie tenký pramienok krvi. "Si obyčajný malý parchant." Sipel otec, stále sa držiac za krk. Asi moje zovretie nebolo také slabé ako som si myslel. Prerývane som dýchal a snažil sa zodvihnúť zo zeme, ak by sa otec znovu rozhodol udrieť. S námahou som sa posadil a pozrel do tých studených modrých očí. Boli studené ako ľad, bez štipky citu. Bol som mu odporný, videl som mu to na tvári. "Vypadni." Povedal to síce potichu, no radšej by som bol keby ma opäť udrel, lebo to jedno jednoduché slovo bolelo viac ako tisíce kopancov, , hlavne ak vám ho povie človek, vďaka ktorému ste na tomto svete. "Vypadni odtiaľto!" zreval naštvane a na krku mu o zlosti navrela žila. Nebezpečne sa ku mne priblížil, tak som sa čo najrýchlejšie snažil vstať a tackavo som sa rozbehol do haly, kde pri dverách ležala ešte stále moja taška. Rýchlo som ju zazipsoval a prehodil si ju cez plece. Nebudem tu už ani minútu. Potichu som sa zasmial keď som si uvedomil, že meliem to isté čo len nedávno moja matka. Vybehol som do chladnej noci a ani som sa neobzrel. Konečne som opúšťal to hniezdo zmijí, nemal som priveľmi za čím trúchliť. Obom sa nám splnil sen. Tec konečne nemusí žiť v jedom dome s buzerantom, ako ma sám nazval a ja nemusím dýchať ten istý vzduch s človekom, ktorého nenávidím najviac na svete. Ani na chvíľu som nezaváhal o tom, kam pôjdem. Moje nohy ma samy od seba niesli smerom, kde im kázalo srdce. K Gerardovi. To Be Continuited. CH71♥
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 FIS FIS | Web | 7. června 2008 v 17:08 | Reagovat

*ani se nemáže zastavit a napsat pořádný komentář*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama