Funeral song for me 11 Začiatok...

10. března 2008 v 17:53 | Charlotte71 |  Funeral song for me
Nič. Po stisnutí zvončeka bolo v byte rovnaké ticho ako pred tým. Skúsil som to ešte raz. Odpoveďou mi však bolo stále len ticho. Hodil som tašku k stene a zvalila sa na zem vedľa nej. Kde do čerta môže byť?! Teraz keď ho potrebujem najviac na svete. Potrebujem cítiť teplo jeho tela, jeho objatie a pocit že tu nie som sám. Zahryzol som si do spodnej pery, ktorá po otcovej rany pekne napuchla a čertovsky to bolelo.Po hodine neustáleho čakania som pomaly zaspával a vzdal sa nádeje, že sa Gee dnes v noci ešte vráti domov. Lenivo som vstal a premýšľal, kam pôjdem.
Rozmýšľal som o mnohých veciach, o Gerardovi a mne, o tom čo bude a o mojej momentálne nezávidenia hodnej situácií vydedenca. Kráčal som chladnými ulicami a mikina ktorú som mal na sebe, mi už nestačila. Prehrabal som tašku a našiel ďalšiu. Rýchlo som ju na seba natiahol, no nepocítil som žiadny teplotný rozdiel. Tieto zdrapy handier, vôbec nehriali. Ak tu nechcem zamrznúť, mal by som rýchlo nájsť nejaké teplejšie miesto. Zabočil som za najbližší roh a z rúška tmy som pozoroval kostolnú vežu, vynímajúcu sa vysoko k tmavým mrakom. Poobzeral som sa okolo, či tu niekto na okolí nie je a rýchlo som prebehol cez osvetlenú časť ulice až k veľkej dubovej bráne. V duchu som sa modlil aby nebolo zamknuté. Celou silou som sa zavesil na mohutnú železnú kľučku, ktorá vzápätí povolila a dvere sa s vrzgotom odchýlili. Bleskovo som prekĺzol dnu a zavrel ich za sebou. Bola tu tma ako v rohu. Jediným chabým zdrojom svetla boli mesačné lúče presvitajúce skrz sklenené tabule zdobených okien. Prešiel som tou úzkou uličkou a sledoval svoj tieň mihajúci sa na protiľahlej stene.Do čerta! Dvere vedúce do Gerardovej kancelárie boli tiež zamknuté a bolo za nimi ticho presne ako v jeho byte. Začínal som mať čudný pocit. Pozerajúc do tmavých zákutí tohto miesta mi po celom tele naskakovala husia koža ."Gerard, kde si?" zašepkal som do ticha a pozoroval drobný obláčik pary, ktorý mi pri tých slovách vyletel z úst. Aj napriek hrubým múrom tu bolo len o niečo teplejšie ako vonku. Ruky som mal úplne skrehnuté, no neodvážil som sa zapáliť ani jednu zo sviečok, lebo ak by niekto zbadal svetlo, bolo by po mojom úkryte. Hodiny na veži práve začali odbíjať polnoc, čas duchov a čarovných stvorení. Rýchlo som pohľadom prebehol všetky kúty, akoby sa tu mali nejaké mátohy zjaviť, ale všade bol pokoj. Pomaly na mňa doľahla únava a oči sa mi postupne zatvárali. Schúlil som sa na najbližšiu lavicu a moje viečka postupne zastrela tma.Prebral som sa až na čudný hluk a pocit, že sa mi nedostáva dosť kyslíka. Dusil som sa. Ruka ktorá mi reflexne vyletela do vzduchu, narazila na nejakú prekážku. Srdce mi tĺklo ako o život, keď som po hmate zistil, že ležím v malom uzavretom priestore s mizivou šancou uniknúť. Moje priškrtené výkriky sa odrážali od stien a zanikali, akoby som ich nikdy nevydal. Zúrivo som trieskal a kopal do stien môjho väzenia, no iba čo sa mi zbytočne míňal kyslík. Mám v tejto truhle umrieť? Len tak?"Pomóóó...c!" Zrazu ma oslepilo ostré svetlo a inštinktívne som privrel oči. Obranne som pred sebou vystrel ruky, keď som zbadal nejasné obrysy nejakého človeka. Z toľkého prívalu čerstvého vzduchu sa mi zakrútila hlava. Niekto mnou silno zatriasol."Pomôžte mi..." vydýchol som celý polomŕtvy od strachu. Znovu som pocítil ako so mnou niekto vytrvalo trasie, trpezlivý to človek, a konečne som trochu pootvoril oči. Na moje prekvapenie som bol stále v kostole len s tým rozdielom, že som ležal na studenej kamennej dlažbe a do očí mi pálilo slnko. Aj napriek oslepujúcemu svetlu som pozrel hore na človeka, ktorý zo mňa skoro vytriasol včerajší obed. Nemohol som uveriť vlastným očiam."Gerard?" vydýchol som vzrušene a prekvapene zároveň. Tak predsa sa len neprepadol pod zem."Čo tu robíš?" spýtal sa a rýchlo ma ťahal preč. "Keby ťa tu našiel kostolník, alebo hocikto iný, zavolal by na teba polišov." Prehodil vyčítavo, zavierajúc dvere na kancelárií. Mal som pocit akoby som mu tu vadil, alebo čo."Ja-ja nevedel som kam ísť. Otec ma vyrazil z domu a tak som najprv šiel k tebe, no nebol si doma....a...a tak som nakoniec skončil tu." Koktal som piate cez deviate a dúfal že to moje bľabotanie aspoň z časti pochopí. Pochopil ma."Bol si u mňa doma?" spýtal sa neveriacky, akoby to bol nejaký zločin. Nevidel som nič zlé na tom, že som po rodinnej hádke zamieril k nemu."A keď už sme pri tých otázkach, kde si vlastne trčal ty, hmm?!" vyprskol som podráždene a pozorne sledoval jeho reakcie. Najlepšia obrana je útok. Podľa výrazu som ho svojou otázkou asi trochu vyviedol z rovnováhy."Ja....musel som niečo zariadiť." V noci? To určite, pomyslel som si a penil som ako čerstvo naliate pivo. Vedel som že klame, lebo uhýnal pohľadom ako sa len dalo. To poznanie ma zabolelo, no túžba byť s ním a konečne ho objať bola silnejšia ako môj hnev."Chýbal si mi baby." Podišiel som bližšie a chcel ho pobozkať, ale trhol so sebou akoby ho kopol prúd. Svoj pokus som zopakoval, no opäť neúspešne, lebo uhol hlavou a ja som pobozkal len vzduch."Čo je s tebou?" Chytil som ho za bradu a obrátil jeho hlavu k sebe. Pozrel som mu do očí a zbadal v nich nepokoj. Pozrel na mňa a pohľad inokedy tak čistý, teraz zahmlievali slzy. Prekvapene som zažmurkal a čakal odpoveď, ktorou by sa vysvetlilo jeho čudné správanie. No čím dlhšie mlčal, tým viac som si uvedomoval, že ju vlastne radšej ani počuť nechcem."Nič sa nedeje...ja...prepáč, nemôžem." Prehovoril konečne a hlas sa mu na konci vety zlomil. Nečakal som nič príjemne, no aj tak som bol prekvapený."Čože?" tváril som sa nechápavo a snažil sa v hlave pochopiť význam tých slov."Takto to ďalej nejde, to medzi nami..." snažil sa zastaviť ďalší vzlyk derúci sa mu z hrdla von. "musí to skončiť." Vzlykol a neodvážil sa na mňa ani len pozrieť. Nechápal som, nechcel som chápať všetko to čo mi tu teraz vykladá. Jediné na čo som sa zmohol bolo tupo zízať a došlo mi strašne zle, mal som silné nutkanie zvracať. Ako? Kedy sa tak rozhodol? Keď sme sa prvý krát pobozkali, alebo čakal a chcel to skončiť hneď po tom ako si spolu užijeme pár prijemných chvíľ? Táto informácia na mňa zapôsobila ako morfium, otupila mi absolútne všetky zmysly a nevedel som čo robiť. Musel som sa posadiť, lebo by som to asi všetko neustál v zdraví.Konečne som v sebe našiel hlas: "Skončiť to? Ty...ty ma už nemiluješ?" Prečo tá istota? Nikdy predsa nepovedal že ma miluje, možno tomu tak ani nikdy nebolo, ozval sa vo mne červík pochybností a zahlodával sa mi hlbšie do mozgu, ktorý už nebol schopný triezvo uvažovať. Podišiel bližšie a kľakol si k mojim roztraseným nohám."Frankie, ty vieš že ťa milujem viac ako čokoľvek na svete." Miluje ma, pomyslel som si šťastne, no v tejto chvíli to bola iba kvapka v mori. "Prosím, pochop ma." Hlesol potichu a pozrel mi do zaslzených očí. Po líci sa mi skotúľala ďalšia slza. Nečakal som že deň kedy sa budeme musieť rozísť príde tak skoro."Našiel si si niekoho lepšieho ako som ja, mám pravdu?" môj obviňujúci tón by počul aj hluchý. Bolo to odo mňa hlúpe, ale inú príčinu som v tom nevidel. Predsa ma miluje, ako povedal, tak potom prečo sa tvári akoby sme robili niečo odporné? Určite je chyba vo mne, nie som dostatočne dobrý, nikdy som nebol. Pre nikoho. Nemohol som naňho pozrieť bez toho aby mi v hrudi nezačal zvierať pocit menejcennosti a zbytočnosti."Ako môžeš niečo také povedať?" vyštekol po chvíli ticha a neveriacky krútil hlavou. Vstal, pozerajúc na mňa ako na vraha."Tak potom prečo? Povedz mi aspoň jeden pádna dôvod prečo ma nemôžeš milovať tak ako ja teba?" vyskočil som z gauča a zatriasol ním, akoby z neho mala hneď vypadnúť odpoveď.Váhal, ale len na chvíľu."Niekto nás bonzol." Šepol a sklopil zrak. Prekvapene som vyvalil oči a snažil sa lapiť dych. Prvé čo som si po jeho slovách predstavil bol odporne slizký úsmev starého kostolníka. Nie, to nemôže byť pravda, určite je to len hlúpy žart. Chcel som sa spýtať viac, no Gee ma predbehol: "Neviem kto, ale proste sa to dozvedeli. Predvolali ma a vypočúvali. Preto si ma nenašiel doma, vrátil som sa až dnes ráno. Vypočúval ma biskup a nebol práve najzhovievavejší. Našťastie mu nikto nepovedal podrobnosti, lebo ak by sa ešte dozvedeli že si to ty, bolo by to oveľa horšie, pre nás oboch." Dodal. "Nakoniec sa rozhodli, že mi dajú ešte jednu, poslednú šancu.""To je úžasné." Vyhŕkol som a bol som rád že to neskončilo horšie. Nikdy by som si to neodpustil."O týždeň odchádzam." Povedal jedným dychom a jeho utrápený výraz hovoril za všetko. Mlj tep vyskočil na 200."Takže je všetkému koniec, len tak?""Mrzí ma to Frankie, ale ak by to pokračovalo, vyhodili by ma ak nie horšie.""Tak odíď sám, zmizneme niekam ďaleko, kde nás nikto nebude odsudzovať." Vyhŕkol som s nádejou v hlase a oči sa mi rozžiarili novou perspektívou nás dvoch. No Gerarda som poznal pridobre na to, aby som vedel že odmietne."Nemôžem. Odslúžim poslednú nedeľnú omšu a potom ma preložia inam.""Kam?""Niekam do Európy.""To je míle ďaleko, cez celý oceán!!!""Práve preto.""Gee, toto mi nemôžeš urobiť. Si môj jediný svetlý bod v tomto mizernom živote!" objal som ho tuho okolo krku a rozvzlykal sa ako malý chlapec. Jemne ma od seba odstrčil a obrátil sa mi chrbtom. Vedel som že plače. Triasol sa na celom tele, presne ako ja. Všetko toto musí byť len zlý sen, veď o nás nikto nevedel, nemohol...Podišiel som k nemu a oprel sa čelom o jeho chrbát. Jemne sa zachvel, no neuhol. Po chvíli ticha som opäť nevydržal to napätie."Gee, vypadnime niekam preč, nemusíš v tom pokračovať." Zozadu som ho objal a vdychoval vôňu jeho tela."Ale ja v tom chcem pokračovať, dal som sľub." Hlesol a jemne zo seba striasol moje ruky. Obrátil sa chytil, moju tvár do dlaní a pozoroval slzy obkresľujúce líniu mojich líc.Chcel som ho pobozkať, objať, ale nedokázal som to."Vravíš mi že ma miluješ, ale tejto hlúposti sa vzdať nechceš." Vyštekol som zlostne a pozoroval jeho pohľad. Hľadel mi do očí a pomaly pohyboval perami. Musel som napnúť uši aby som ho vôbec počul."Toto nie sú žiadne hlúposti, myslel som že aspoň ty to pochopíš." Jeho reči ma začínali pekne štvať, to čo hovoril mi nedávalo najmenší zmysel. Ako môže byť tak sebecký, a čo ja? Nechápal som, nechcel som, v hneve človek povie rôzne veci a ja som nebol výnimka. Iba som tým prilial olej do ohňa."Myslíš si že sa dostaneš do neba len preto, že splníš blbé želanie matke, ktorú už aj tak dávno obžrali červy?!" posledné slová som vrieskal a rozhadzoval som rukami akoby som odháňal komáre. Keď som si uvedomil význam a dopad svojich jedovatých slov, prikryl som si rukou ústa, no už bolo neskoro. Nedalo sa to vziať späť. Gerardove oči vzplanuli hnevom."Gee-ja...nechcel som...tak som to nem...""Vypadni." Precedil cez zuby a ukázal prstom na dvere."Gerard, prosím...ja..." podišiel som k nemu a chcel ho pohladiť po tvári, ale zlostne odstrčil moju ruku a keď som to aj napriek tomu zopakoval, napriamil sa jednu mi vrazil. Zatackal som sa a v ústach som pocítil kovovú pachuť krvi. Čiastočne omráčený a v šoku som mu hľadel do očí a držal si ústa. Boli teraz rovnako studené ako dva cencúle. Niekoho mi tým strašne pripomínal. Desilo ma to."Vypadni!!!" zvreskol a ja som rýchlo vybehol von do mrazivého dňa a slzy zmiešané s krvou dopadali na zamrznutý chodník takmer prázdnej ulice."Takže je koniec, je koniec, koniec." Mrmlal som si pre seba a tackavým krokom som šiel najďalej od toho miesta. Miesto ktoré mi dalo a vzápätí aj nečakane vzalo jediného človeka na ktorom mi naozaj záležalo. Bolo ešte skoré ráno, takže ulice boli vyľudnené. Kráčal som pomedzi stromy v parku a prvý sneh mi chrupčal pod nohami. Tu nikto nemohol počuť moje vzlyky. Tu si nikto nevšimne chlapca ležiaceho v drobnom snehovom poprašku ktorý sa roztápal pod jeho horúcimi slzami a farbil sa krvou. Všetky veci som nechal tam, bolo mi zima a cítil som sa strašne. Cítil som, akoby mi niekto vytrhol srdce z hrude a zabudol zašiť ranu, ktorá teraz silno krvácala a spôsobovala mi ostrú bolesť. Dotkol som sa presne toho miesta kde odkiaľ vychádzala a mal som pocit, akoby som ani necítil tlkot tej čudnej veci, ktorá doteraz patrila len jedinému človeku. Konečne som pocítil slabé údery do stien hrudníka, no bolo mi to jedno. V tom momente ako sa Gerardova ruka stretla s mojou tvárou a ja som pocítil nenávisť milovaného človeka, časť vo mne odišla, zomrela. Gee ju jediným šmahom ruky zničil, ako keď odpojíte zomierajúceho človeka od prístrojov. Popretŕhal káble akoby to boli tenučké nitky a odhodil ma ako pokazenú bábiku, ktorá už nejde opraviť. Cítil som sa mŕtvy, zomrel som zvnútra, ako nakazený nejakým vírusom.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 FIS FIS | Web | 7. června 2008 v 17:30 | Reagovat

Ne!!! Tohle se nesmělo stát!!!!!!!!

2 ChemicalVampire ChemicalVampire | Web | 6. srpna 2008 v 15:50 | Reagovat

néééééé proč???

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama