Funeral song for me 2

10. března 2008 v 17:20 | Charlotte71 |  Funeral song for me
Dotkla sa ma niečia ruka a jemne mi prešla po tvári. Prebral som sa a zbadal ten nádherný pár zelených očí ako sa vpíja do tých mojich. "Konečne si tu." Vydýchol som polohlasne a natiahol k nemu ruku. "Je predsa nedeľa, nie?" usmial sa a lačným pohľadom skĺzol až k mojim perám v ktorých mi v tom momente vyschlo ako na púšti bez dažďa. "Chcem ťa baby. Rob si so mnou čo len chceš." Vzdychol som vzrušene a rozhodil rukami. "Ale mali by sme ísť do kostola." Povedal trochu nástojčivejším hlasom.
"Tebe sa to páči viac v kostole baby?" zamrmlal som chrapľavo a oblízal som si vyschnuté pery. "Do kostola....kostola..." ozýval sa mi v hlave hlas, ktorý však celkom zmenil farbu a nabral na intenzite. Jemne som sa pomrvil a zvraštil obočie. "Frank Iero!" počul som zrevať svojho otca a skoro som dostal infarkt. Vystrašene otvoril oči, no nehľadel som do zelených, ale do rozzúrených očí môjho otca, ktorého som pevne držal sa sako a kravatu ťahajúc ho k sebe do postele. Bol to dosť živý sen a ako som vzápätí zistil, aj dosť mokrý. Rýchlo som vystrelil z postele a hodil na seba deku, celý červený. "Ja...ja...no...niečo sa mi asi len snívalo." Koktal som a pritiahol som si deku bližšie k telu, ako ochranný plášť. "To vidím," upieral na mňa otec svoje rontgenove oči z ktorých stále nevyprchala zlosť a pokračoval: "Už sa ťa aspoň pol hodinu pokúšam zobudiť, nestihneme omšu. Už aj nech si oblečený!" zavrčal a zlostne za sebou zabuchol dvere, len to tak zadunelo. Omša? Úplne mi vyfučalo z hlavy že je dnes nedeľa. "Do čerta." Zamrmlal som podráždene a namieril si to rovno do kúpeľne, aby som sa umyl. Stále ma desila myšlienka že som skoro znásilnil vlastného otca. Som úchyl...uškrnul som sa na seba do zrkadla.
V kostole som oboch ťahal úplne dopredu. Veď keď už tu mám stvrdnúť, a to myslím doslova XD, hodinu a pol, nech z toho aspoň niečo mám , nie? Otec iba kriticky prešiel očami môj zovňajšok a sadol si. Dnes som si dal obzvlášť záležať. Oči som mal zvýraznené čiernou ceruzkou a ružovo-červenými tieňmi. Čierne džínsy a tričko obľúbenej kapely boli samozrejmosťou. Nikto nemohol nič namietať, pretože v opačnom prípade by som sem nešiel, to bola moja jediná podmienka. Vlastne, keď tak nad tým premýšľam, v tejto situácií by som sem naklusal aj keby ma mali navliecť do kostýmu Telletubbies. Pozorne som sledoval okolie a snažil sa pohľadom zachytiť objekt mojej túžby. Objavil sa asi po piatich minútach a mne padla sánka. Po druhýkrát. Už nebol navlečený do toho príšerného plášťa, alebo čo to bolo, ale mal na sebe čierne džínsy a čiernu košeľu s bielym golierom. Zhypnotizovane som pozeral na jeho nohy, ktoré džínsy tak tesne obopínali a odhaľovali tak každú jednu krivku jeho, pre mňa dokonalého tela. Nie je to náhodou hriech? Pomyslel som si a potichu zastonal. Niečo ma totiž začalo pekne tlačiť v nohaviciach. Rýchlo som si tam položil spevník a tváril som sa že spievam spolu s rodičmi. Pritom som ho mal úplne na inej strane. "...a kto chce, môže sa po omši prísť vyspovedať zo svojich hriechov." Týmito slovami ukončil dnešnú omšu a odcupital do sakristie. Spoveď? To je moja šanca! Pôjdem sa vyspovedať! Takmer som vykríkol od radosti nad mojim dobrým nápadom a rýchlo som vyskočil z lavice. Kostol sa pomaly vyprázdňoval a zostalo tu iba pár ľudí. Rodičom som povedal že prídem neskôr a teraz som nervózne prešľapoval na mieste a snažil sa nevšímať si pohľady tých starých bosoriek. V tom sa objavil ON a mne sa rozbúchalo srdce. Srdečne sa usmial a poďakoval všetkým, že prišli. Zmizol v spovednici kde sa začali tie staré ropuchy hrnúť akoby niečo rozdávali zadarmo. Ja som však mal dosť času a pekne som si počkal, kým neodišla aj posledná. Spoza závesu vykukla jeho čierna hlava. "Á ty si tuším posledný, tak poď." Naznačil rukou aby som podišiel bližšie a zase tak kurevsky rajcovne usmial. Bol som namäkko. Teda vlastne skôr natvrdo. XD V tom som si ale uvedomil čo také by som mu mal asi povedať? Že má pekný zadok? Že by som ho najradšej pretiahol, tu a teraz? Jedna myšlienka bola absurdnejšia od tej druhej. Bol som zmätený a nevedel som čo mám robiť. Mal som sto chutí hodiť spiatočku a viac sa nevrátiť. Stále na mňa pozeral a čakal kým sa rozhýbem. "Nešlo by to bez tej búdky?" spýtal som sa trochu piskľavo a neisto som naňho pozrel. "Prečo nie, tak či tak tu už niekto nie je." Usmial sa ukázal rukou na najbližšiu lavicu. "Tak čo máš na srdci?" spýtal sa hneď na úvod keď sme si sadli a na tvári mu stále pohrával ten šibalský úsmev. Bol tak blízko, že som cítil jeho jemnú vôňu. Jeho prítomnosť ma omračovala tak, že som nebol schopný sformulovať jedinú zrozumiteľnú vetu. "Ehm...ja som Frank." Vykoktal som. "Teší ma, ja som Gerard." Spamätal sa rýchlo a natiahol ku mne svoju bielu ruku. Váhavo som ju stisol a v tom som pocítil niečo neopísateľné. Poznáte ten pocit keď sa vám po žalúdku preháňa roj motýľov? Presne to som pri jeho dotyku zažíval. Stále som mu stískal ruku, nie a nie ju pustiť. "Viete otče...ja," "Moje nervy, len žiadny otče," zastavil ma a z plného hrdla sa rozosmial. "Nie som až taký starý, veď mám skoro toľko čo ty. Som iba Gerard." "Tak fajn." Zazubil som sa a prehrabol si rukami vlasy. "Vieš, ja sa vlastne ani nechcem spovedať." Začal som opatrne a uhol som jeho pohľadu. "To mi bolo jasné od začiatku." Pohodlne sa oprel a skrížil ruky na prsiach. Iba som naňho šokovane zízal. To je na mne všetko až tak vidieť? Do čerta! "Všimol som si ťa tu už minulú nedeľu. Nechodíš sem príliš rád, však?" uškrnul sa. "Vlastne ani nie. Je tu nuda a voči kostolom som mal odjakživa odpor." "Tak potom prečo sem chodíš?" premeriaval si ma so záujmom. "Kvôli rodičom, ale nechce sa mi o tom priveľmi hovoriť." Zvraštil som obočie a pozorne som študoval špičky svojich číňanov. "Ach tí rodičia." Vzdychol a zahľadel sa kamsi do diaľky. "Viem presne čo zažívaš. Ani ja som to nemal s rodičmi práve najľahšie." "Tiež ťa nútili chodiť do kostola?" zachcechtal som sa. "Nie, pre to som a rozhodol sám." Zasmial sa a odhalil tak svoj dokonalo biely chrup. Potom trochu zvážnel a pokračoval: "Mama mi zomrela keď som mal 10. S bratom sme zostali sami s otcom, ktorý sa o nás priveľmi nestaral." Rozprával a tvár mu razom posmutnela. Akoby v mysli znova prežíval tú bolesť zo straty milovanej osoby. "To mi je ľúto." "Neospravedlňuj sa, nemohol si to vedieť." Pohladil ma po ruke a potom ju bleskovo stiahol akoby si uvedomil čo práve robí. "Gerard?" "Hmm?" "Prečo si sa vlastne stal kňazom?" spýtal som a váhavo a pozrel mu priamo do očí. "Moja mama si to priala a ja som jej chcel splniť posledné želanie." Povedal a po líci sa mu skotúľala malá slza. Natiahol som ruku a zotrel mu ju pohladiac ho pri tom po tvári. Nemohol som to vydržať. Nahol som sa a letmo som sa dotkol jeho pier. Vôbec som si neuvedomoval že robím najväčšiu blbosť na svete. Jemne som špičkou jazyka prešiel jeho horúcich perách. V tom sa vystrašene odtiahol a mňa prefackala realita. "Ja...ja..." koktal som a pozeral do jeho šokovanej tváre. Bleskovo som vstal a rozbehol som sa k východu. Vôbec som nereagoval na to, že kričal moje meno a snažil sa ma zastaviť. Som Idiot s veľkým I! nadával som si a zlostne som kopol do telefónnej búdky ktorú som práve obchádzal. Čo teraz? Už sa tam nemôžem ukázať, nie to nejde. Ach, Bože, musí si o mne myslieť že som pekný úchyl. Sadol som si na obrubník a rozplakal sa ako malé decko. Riasenka a tiene s ktorými som sa dnes tak natrápil sa mi rozpíjali a stekali dole po lícach, v krvavých vodopádoch. Bolo niečo po 10 večer keď som sa konečne dotrepal domov. Zavrel som sa v izbe a ležal na posteli ako bež duše, prajúc si aby som zomrel. Plakal som až kým som nezaspal, no aj tak som stále videl jeho šokovanú tvár.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Laura Laura | Web | 11. května 2008 v 17:23 | Reagovat

Ah!! Četala jsem to už ve čtvrtek, ale pak přišel táta a musela jsem vyklidit válečné pole, ani komentář jsem nestihla  zanechat. Je to fakt dokonalý!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama