Funeral song for me 9

10. března 2008 v 17:50 | Charlotte71 |  Funeral song for me
"Myslíš si, že len preto že nosíš domov väčšiu výplatu ako ja, že tu budeš rozkazovať?"
"Takto sa so mnou rozprávať nebudeš!"
"Budem s tebou hovoriť tak ako budem chcieť!" Tresk! Podľa zvuku to bol asi ďalší tanier, ktorý matka hodila na dlážku. Pritiahol som si kolená až k brade a tuho privrel oči. Nevidím zlo, nepočujem zlo. Neviem kto to kedy povedal, no v mojom prípade to nefungovalo, ja som to všetko počul až priveľmi dobre. Všetky tie zvuky rozbíjajúceho sa porcelánu a krik mojich rodičov, ktorý doliehal až sem hore a odrážal sa od stien mojej izby.
"Ľutujem deň keď som si ťa vzal!" Buchli vchodové dvere a bolo počuť už len hlasné nadávky pomedzi vzlyky mojej mamy.
"A ja zase ľutujem deň, keď som sa narodil do tejto zkurvenej rodiny." Zašepkal som si pre seba potichu a po líci sa mi skotúľala zablúdená slza. Ani som sa nenamáhal zotrieť ju. Človek by si myslel, že už som si na podobné výstupy zvykol, no každý jeden krát ma to bolí viac a viac. Akoby sa mi črepy každého jedného rozbitého taniera zabodli hlboko do srdca. A ja som nemal ani najmenšiu silu a chuť zbaviť sa ich. Tržné rany sa zväčšovali a hnisali. Jedného dňa to nezvládnem a bude koniec. Už aby som odtiaľto vypadol čo najďalej. Jediné čo ma teraz drží nad vodou, je láska. Gerard, on jediný mi dáva silu. Lenže dokedy? Už nie som malé dieťa aby som veril v šťastnú lásku. A žili šťastne až kým všetci nepomreli. To sa stáva naozaj asi iba v rozprávkach, moji rodičia sú toho živým príkladom. Zhlboka som sa nadýchol a vzal do rúk svoju ďalšiu lásku, PANSY. Opatrne som prstami prešiel po jej strunách, ktoré vzápätí vydávali tichú melódiu.
.....
"Zbaľ si svoje veci," vtrhla dnu moja matka a otvorila skriňu dokorán. "nebudem v tomto dome už ani minútu!"
"A kam chceš ísť?" spýtal som sa udivene a rýchlo som vstal, aby som jej zabránil v rabovaní môjho šatníka. Oči mala krvavé od plaču a na líci sa jej skvela drobná tržná rana. Zasa ju udrel, skonštatoval som v duchu naštvane a želal som si, aby som mal dosť síl na to, aby som mu to raz vrátil.
"Kam do čerta ideš?" spýtal som sa hlasnejšie, lebo na moju predošlú otázku nereagovala.
"K tvojim starým rodičom, kam inam by som asi mala ísť?" zvreskla, vytrhla mi z rúk tričko a hodila ho na kopu k ostatným.
"Ale veď tí bývajú až v San Franciscu!" poznamenal som a v mojom hlase zaznela panika. Odísť tak ďaleko? Matka si ma opäť nevšímala a stále si brblala niečo o tom, že na môjho otca kašle a že sa sem už nikdy nevráti. Ona ho okašľať môže, ale čo ja? Mám tu školu, tu je môj život, nie v nejakom všivavom veľkomeste! A mám tu aj Gerarda!
"Ja nikam nejdem." Vyhlásil som pevným hlasom a postavil sa jej do cesty.
"Prosím?" vyvalila na mňa oči a musela sa veľmi premáhať aby mi jednu nestrelila.
"Povedal som že nikam nejdem." Zopakoval som a bojovne vystrčil bradu. Pozerala na mňa, akoby ma videla prvý krát v živote.
"Si rovnaký parchant ako tvoj otec." Zasyčala mi nenávistne do tváre a z jej dychu som cítil lacnú Whisky. Zase pila.
"Presne tak ako si si ma vychovala..." nestihol som dokončiť, lebo na mojom pravom líci pristála taká facka, že som sa zatackal.
"Ty si tu ešte primalý pán na to, aby si si na mňa otváral ústa." Vybehla po mne. Všetka jej zlosť na otca, sa teraz preniesla na mňa, akoby som sa to všetko mohol. Venovala mi posledný nenávistný pohľad, potom sa zohla a tašku s mojimi vecami niesla k dverám.
"Prestaň, nikam nejdem!" neudržal som sa a skríkol som to na celý barák. Snažil som sa jej cestovnú tašku vytrhnúť z rúk, no nemal som najmenšiu šancu. V žilách mi stúpal adrenalín a svaly som mal napnuté ako šelma pripravená skočiť. Jednoducho všetky moje protesty odignorovala. Niečo jej hovoriť nemalo najmenší zmysel. Prečo stále tak trvá na tom, aby som odišiel s ňou? Nikdy ju môj život a moje potreby nezaujímali, tak prečo tak zrazu? Kašlem na ňu, kašlem na všetko. Na schodisku som ju prebehol a utekal k vchodovým dverám.
"Frank Iero, okamžite sa vráť!" skríkla a snažila sa ma dobehnúť, no s taškou plnou oblečenia jej to išlo len veľmi ťažko. Vybehla za mnou von, no už som utekal preč po príjazdovej ceste, čo najďalej od všetkého a od všetkých. Matka na mňa kým som zašiel za roh ešte niečo vykrikovala, no nevnímal som nič z tých nadávok ktoré mi s láskou venovala. Utekal som ako šialený a ani jeden jediný raz som sa neobzrel. Zastal som pri najbližšom strome a snažil sa lapiť dych. Mal by som trénovať kondičku. Ak by ma namiesto opitej matky naháňal masový vrah, tak by som pri mojej "rýchlosti" bol už dávno mŕtvy, pomyslel som si ironicky. Oprel som sa chrbtom o kmeň a zviezol sa na slnkom vyhriatu trávu.
To Be Continuited CH71♥
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Maja_N Maja_N | Web | 10. března 2008 v 17:57 | Reagovat

Ahoj, hlasuj prosím za Tarju Turunen v SONcelebrita. ↑ (web)

2 FIS FIS | Web | 7. června 2008 v 17:01 | Reagovat

Ups! To jsem si mohla myslet.

*takže jde číst dál.......*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama