I Miss You

19. března 2008 v 12:49 | Charlotte71
Tak aj keď je to one-shot, písala som to poriadne dlho a skončila som len včera. Myslím že som to dokopy tvorila nejaký ten mesiac mno...XD tak snáď moju snahu niekto ocení a okomentuje to...XD thanx....♥
Môj život nebol ľahký. V ceste za šťastím mi vždy stálo milión prekážok, ktoré ma vždy zatláčali iba hlbšie do diery klamstiev a beznádeje s takmer mizivou šancou na únik. Každý večer som zaspával s pocitom menejcennosti a absolútnej nepotrebnosti. Cítil som, že mi niečo chýba. Niečo, po čom v mojom vnútri ostávala prázdna diera, ako keď zabudnete zazátkovať fľašu šampanského. Bublinky z neho pomaly unikajú, až nakoniec zostane vo fľaši len tekutina neurčitej farby a chuti, ktorá sa s tou predošlou nedala ani len porovnať. Presne takto som to cítil, unikal zo mňa život a každým momentom som sa cítil horšie a horšie. Všetko mi unikalo pomedzi prsty, akoby som vlastne ani nežil. Dýchal som, jedol, pil a rozprával, no akoby to bolo len z nutnosti. Aj tak to nikoho nezajímalo, vštkým som bol ukradnutý. Starší brat si na mňa spmenul jedine vtedy, keď sa mu minuli peniaze na chlast a drogy. A ja ako vzorný brat som mu ich samozrejme dal. Tak či tak by si ich vzal, či už po dobrom, alebo po zlom. Nachádzal sa v úplne inej dimenzíí ako všetci ostatní, v jeho svete platili úplne iné pravidlá ako v tom našom, pre neho "nudnom". Pravdupovediac, ja sám som sa niekedy cítil ako z inej planéty. Neželaný návštevník, ktorý iba zavadzal a kazil ovzdušie "normálnym" ľuďom. Ibaže už ani ja sám som nevedel poriadne rozoznať čo je normálne a čo nie. Ja už som vlastne nevedel vôbec nič. A rodičia? Tí nestoja ani za zmienku. Otec na nás kašľal od narodenia a matke boli prednejšie kamarátky a chľast ako to čo sa deje s jej deťmi. Asi by som preháňal keby som tvrdil, že som ju vídaval tak dva krát do týždňa. Aj to bolo veľa. Ani od brata by som sa ničoho nedočkal, sám bola ako malé decko. Musel som všetko zvládať sám. Taký život by som neprial ani najväčšiemu nepriateľovi. Dokonca ani deckám zo školy čo ma denno-denne tyranizovali. Bol som najväčšia nula na škole, teda oprava, bol až druhý v poradí. Korunku víťazstva nosil môj večne sfetovaný brat. Bolo to strašné, vážne by som to nikomu neželal zažíť, nebol som zlomyseľný. Aj napriek ranám ktoré som dostával od života, mi v tele spolu s krvou kolovalo spoň trochu citov. Nikomu som však neveril. No ako by toho na mňa už nebolo dosť, prišla ďalšia rana. Môj všetkými zatracovaný brat zomrel na predávkovanie heroínom. Myslel som že zomriem aj ja. Aj napriek tomu čim bol, som si matne pamätal na pár svetlých momentov z nášho detstva. Ako sme sa naháňali po vonku a ako sme si pred mamou v posteli schovávali sladkosti a potom ich po nociach jedli. Gerardovi z toho začalo mierne trčať brucho a istý čas ho to trápilo, no mne to bolo jedno, mal som ho rád takého aký býval, nie to čo z neho vyrástlo. Tajomstvá ktoré sme si kedysi po nociach šepkali sa zmenili na hádky, keď po izbe zlostne lietali tie najrôznejšie veci. V jeho apatickom živote bolo len pár svetlých chvíľ, keď sa mi schúlil do náručia a rozprával o všetkých problémoch ktoré ho trápili. Prekvapilo ma, že som ho poznal aj z inej stránky, z tej zraniteľnej. Vždy som myslel, že má všetko na háku (no jasné moja naj cola zero...kam by som ju nestrčila že ano? XD) a je mu jedno čo si o ňom ľudia myslia. Mal som ho rád, nesmierne rád a preto si budem do konca života vyčítať čo som mu deň pred tým ako sme ho našli, vykričal do tváre. Pamätám sa akoby to bolo včera.
FLASHBACK:
.....
"Mikey?" vošiel do miestnosti celý spotený a triasol sa na celom tele. Drogy asi pomaly prestávali účinkovať, potreboval ďalšie. Vedel som prečo prišiel.
"Žiadne prachy ti už nedám." zavrčal som a ani sa neobťažoval naňho pozrieť.
"Mikey..." začal tým svojim prosebným hlasom ktorý som už tak dobre poznal. Vždy ma obmkčil, no teraz nie. Nenechal som ho dokončiť.
"Nie, Gerard! Povedal som nie!" zreval som a časopis ktorý som čítal letel bokom. Zarazene na mňa pozeral kalnými očami, zjavne mu nedochádzal význam mojich slov.
"Som unavený! Zo všetkého, z teba, z tohto skurveného života! Pozri sa na seba!" kričal som a dotlačil ho pred zrkadlo. "Veď to už ani nie si ty! Čo zostalo z toho starého Gerarda, môjho najlepšieho kamoša?! Nič! Obyčajná troska!" Chcel niečo povedať, no ja som ho nenechal. Možno som mal, neviem. Možno by sa tým niečo zmenilo a ešte by žil. Samé možno.
.....
Spomienky na to ako som ho v amoku vykopol z izby sa nedajú len tak vymazať. Prenasledujú ma doteraz a hovoria krutú pravdu o tom, že všetko mohlo byť inak ak by som ho vtedy vypočul a snažil sa mu pomôcť.
"Snáď mi to budeš niekedy schopný odpustiť." zašepkal som do ticha izby a vzdychol. Chýbal si mi každú jednu skurvenú sekundu môjho života. Myslel som že už nikdy nenájdem spriaznenú dušu akou si bol ty. Aj keď to dosť často škrípalo, cítil som že druhá časť môjho ja patrila tebe a spolu s tebou aj odišla. Nevedel som ako ďalej....a potom prišiel on. Pri škrípavom zvuku z kúpeľne som sa usmial.
Vyplnil v mojom srdci prázdne miesto a dokázal ma podržať aj vtedy, keď som to už sám nezvládal. Miloval ma takého aký som a kašlal na všetky tie reči okolo. Viem že nikto nemôže nahradiť miesto po mojom, veľkom bratčekovi, no miesto v srdci ktoré bolo až doteraz prázdne patrí jemu.
Dvere sa pomaly otvorili a spolu s parou z kúpeľne vstúpil do izby drobný potetovaný chalan s uterákom okolo pása. Keď ma zbadal ako len tak vylihujem na posteli, zvalil sa vedľa mňa.
"Tak čo budeme robiť dnes?" usmial sa a letmo ma pobozkal na krku.
"Hmm...neviem čo by si chcel?" prebral som sa z myšlienok minulosti a pozrel do jeho nádhernej tváre.
"Nooo...o niečom by som vedel." uškrnul sa a jeho ruka už šmátrala pod mojim tričkom. Usmial som sa a pritiahol ho k sebe. "Milujem ťa, Frankie." zašepkal som mu do ucha. Z celého srdca a nikdy neprestanem, rovnako ako nikdy nezabudnem na svojho veľkého brata.
Život je niekedy krutý, no už len vďaka tým pár štastným chvíľam sa ho oplatí žiť. Vďaka Frankiemu som to konečne pochopil.
THE END...Charlotte71 ♥
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Maťka Maťka | Web | 19. března 2008 v 19:00 | Reagovat

je to nadherne naozaj nadherne asi chapem preco si to pisala skoro mesiac ved to je uplne uzasna a dobre napisana storry...KRASNE

2 bubushqoooo bubushqoooo | Web | 19. března 2008 v 19:52 | Reagovat

to ye uuuuuuuuuzasneeeeee

3 ksss ksss | 1. dubna 2008 v 20:35 | Reagovat

ehm ...je to pěkny ae trošku divny ........ae jinak pěkny

4 Niwy Niwy | Web | 26. května 2008 v 0:26 | Reagovat

jooooj toto bolo také...smutné? a zároveň ani nie...proste také akosi...ako to vyjadriť...je najlepšie uchovať si tie krásne spomienky a to pekné na ľudí, ktorí už nie sú...ale život ide ďalej, nezastaví sa iab preto, že my už nevládzeme...že sa nevieme spamätať...častokrát si vlastným konaním staviame nové a nové prekážky ktoré potom samozrejme nezvládame...no vždy je šanca, že sa to zvrtne, že raz to bude lepšie...vždy je tu nádej...krásne napísané...

5 tess tess | Web | 9. července 2008 v 15:42 | Reagovat

krásné..a celkem i pravdivé...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama