Kvapky Dažďa 11

8. dubna 2008 v 17:38 | Charlotte71 |  Kvapky Dažďa
Po dvoch mesiacoch som konečne dopísala pokračovanie...doslova som sa dokopala....ale čo by som pre vás nespravila...ok čitajte a pls aj komentujte...ja viem že sa vám nechce, ale keď ja to po vás tak rada čítam XD
GERARD:
Mal som chuť rozkopať pekne niekomu prdel. Konečne som si myslel že mi niečo v mojom posranom živote vychádza a aj to málo zmizne ako švihnutím čarovnej paličky. To som vážne až tak vadný? Vyzerám snáď ako nejaký masový vrah, keď odo mňa všetci utekajú? Tiché zavŕzganie podlahy mi naznačilo, že už v miestnosti nie som sám. Ani sa mi neuráčilo zodvihnúť hlavu, vedel som že je to Mikey. Zakrádal sa ku mne ako duch.
"Gerard?" počul som jeho bojazlivý hlások. Neodpovedal som....jemu? Veď práve pokazil čo sa dalo. Frankie ma už nikdy v živote nebude chcieť vidieť, musí si myslieť že som zvrhlé prasa ktoré šuká svojho vlastného brata. Trochu som zdvihol zrak, keď kroky zastali pár metrov odo mňa. Kútikom oka som zazrel čierne tenisky, ktoré som mu kúpil minulý rok na Vianoce a ktoré sa teraz triasli spolu nohami svojho majiteľa. Môj mozog pracoval na plné obrátky, čudoval som sa že sa mi ešte neparí z hlavy. Stále mi nešlo do hlavy, čo sa vlastne stalo. Ako keby som tú scénu z pred pár minút videl iba z diaľky a aj to iba rozmazane. Stalo sa to vôbec naozaj? Nemám zase tie svoje paranoidné myšlienky ktoré ma prenasledujú kam sa pohnem? Možno že ak vybehnem tých pár schodov na poschodie, nájdem tam Franka ako sladko odfukuje v mojej posteli. Ale Mikeyho hlas ktorý znova roztrasene zavolal moje meno, ma vrátil späť do reality. Krutej reality. Sklopil som zrak k mojim zakrvaveným rukám a slabo vydýchol.
"G-Gee....si-si zranený." Klesol ku mne na kolená a dotkol sa mojej rozrazenej hánky. Sykol som bolesťou a ruku odtiahol z jeho dosahu. Jeho dotyk ma pálil, rovnako ako slzy v očiach. Zmätene na mňa pozrel a otvoril ústa že niečo povie.
"Vypadni." Zašepkal som aj keď som si nebol celkom istý či ma počul. Asi nie, lebo na mňa stále vyjavene pozeral, ako keby som mal na sebe baletnú sukňu a cvičky.
"Gee....ja.." dotkol sa môjho ramena, čo som už nezvládol. Strčil som doňho, síce nie silno, ale aj tak dopadol tvrdo na zadok.
"Povedal som aby si vypadol!!!" zreval som a zúrivo kopol nohou o vyleštenú dlažbu podo mnou. Pri tom zvuku sa strhol, no nehýbal sa. Začínala mi dochádzať trpezlivosť, čo je hluchý?! Nahol som sa a zúrivo ho kmasol za golier. Ani neviem kde sa vo mne nabralo toľko sily, možno ma vyprovokoval ten jeho pseudo-nevinný pohľad ktorý sa teraz zdal ako nechutná maska.
"Nepribližuj sa ku mne, jasné? A nevolaj ma Gee!" zasyčal som, prskajúc sliny všade naokolo. Iba vystrašene prikývol a dopadol na dlaždičky keď som mu pustil golier. Obišiel som ho a berúc schody po dvoch som za sebou treskol dvermi na izbe.
MIKEY:
Tušil som to. Nenávidí ma, ani na mňa nepozrel. Keby sa tak dal vrátiť čas o pár minút dozadu, keby som tak vedel ako to dopadne, možno by som nebol taký hlupák a ovládol sa. Chcel som povedať ako je mi to ľúto, povedať mu všetko čo k nemu cítim a čo ma celé tie roky zožiera. Ako som sa snažil zabudnúť na jeho tvár vždy keď som sa objímal s nejakým dievčaťom, ako som si vždy so zavretými očami predstavoval že sú to jeho ruky čo ma práve hladia a že som trpel pri pohľade naňho. Bol blízko a predsa tak ďaleko. V tom som si všimol krv na jeho rukách, muselo to sakramentsky bolieť.
"G-Gee...si-si zranený." Moje myšlienky sa začali uberať úplne iným smerom, upriamil som sa iba na jeho zranenie a v momente som bol na kolenách. Keď som sa ho dotkol, uhol predo mnou. Chcel som sa mu ospravedlniť, vysvetliť mu to všetko, no nenechal ma.
"Vypadni." Zasyčal potichu a potom to zopakoval ešte hlasnejšie, čo zavŕšil peknou ranou. Dopadol som tvrdo na zadok, no stále to bolelo menej ako pomyslenie že som mu odporný. Nehýbal som sa čo ho naštvalo a zdrapil ma za tričko.
"Nepribližuj sa ku mne, jasné? A nevolaj ma Gee!" zakričal a utiekol do svojej izby. Slzy tlačiace sa mi do očí sa nedali zastaviť, rozrazil som vchodové dvere a vybehol von na čerstvý vzduch. Bolo mi jedno kade idem, cez slzy som poriadne ani nevidel, chcel som utiecť čo najďalej a úplne zmiznúť. Tak aby ma už nikdy nenašli, nikdy! Sadol som si na lavičku v parku a snažil sa nevšímať skupinky ľudí čo na mňa zízali ako na atrakciu v cirkuse.
FRANK:
Po pár minútach som musel zastať, lebo mi bolesťou trešťalo v hlave. Oprel som sa o múr a pozrel za seba či tam niekto nie je. Neviem či som čakal že za mnou bude Gerard celý čas klusať a potom sa mi so slzami vrhne okolo krku. Aj tak som bol iba malé spríjemnenie rutiny. Asi okrem svojho brata potreboval aj niekoho iného. Z tých nechutných myšlienok sa mi zatmievalo pred očami a nohy sa mi podlamovali ešte viac. Tak ľahko som podľahol Gerardovej nádhernej tvári a telu a teraz keď som zistil čo je zač, to tak zasrane bolí. Myslel som že mi rozhodí hlavu ako ma bolela, pomaly som mieril ďalej po chodníku a premýšľal, keď som ho zbadal. Zdvihol hlavu a upriamil svoj pohľad na moju krívajúcu postavu. Zastal som a zízal naňho ako na prízrak...
To Be Continuited CH71♥
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama