Kvapky Dažďa 2

3. dubna 2008 v 21:41 | Charlotte71 |  Kvapky Dažďa
Pršalo čoraz silnejšie a zdvihol sa prudký vietor, ktorý mi šľahal do tváre spŕšky ľadovej vody. Zastal som a pomaly otvoril oči. Nevedel som kde som a do ticha znel iba môj rýchly dych. Obzrel som sa dúfajúc, že zbadám drobnú postavu hľadiacu na mňa spopod drobných okuliarov. Nebol tam nikto, bol som tu sám. Úplne sám, tak ako som sám celý svoj život. Kto by sa už len zaujímal o nejakého Gerarda Waya? Toho čudáka čo podľa mladších dievčat trhal bábikám hlavy. Vždy keď som okolo nich v škole prechádzal pritisli sa k stene a pozerali na mňa ako keby sa báli, že odtrhnem hlavy aj im. Niekedy som mal naozaj chuť podísť bližšie a dať im dôvod na to aby mali strach. Nečudoval by som sa im keby na mňa spoza chrbta vytiahli drevený kolík a naháňali ma ním po školskom dvore s bojovým pokrikom. Boli to síce dievčatá, ale keď sa spojí taká tlupa, tak je to horšie ako inkvizičná čata. Neznášam tie stvorenia s tvárou anjela za ktorou sa skrýva sám diabol.
Striaslo ma od zimy. Nečudoval som sa tomu, veď som bol mokrý ako myš. Mal som rád keď som sa cítil tak povediac nepohodlne. Neviem to poriadne ani vyjadriť, ale robilo mi dobre keď som sám sebe mohol ubližovať. Nerobil som to preto aby ma všetci ľutovali, stačilo že som sa ľutoval ja sám. Proste som nedokázal byť šťastný a nemal som na to ani najmenší dôvod. Oprel som sa o múr a zhlboka sa nadýchol. Tak a čo teraz? Kam pôjdem? Do čerta, veď ani neviem kde som! Ešte raz som sa poobzeral okolo a snažil sa nájsť nejaký záchytný bod podľa ktorého by som sa dokázal zorientovať. Nepoznal som to tu. Čas ubiehal akosi prirýchlo, začalo sa stmievať a mne bolo ešte horšie.
Len tu prosím ťa nezačni revať ako malé decko. Ozval sa vo mne posmešný hlas. Zatriasol som hlavou, no vedel som že hlas v mojom vnútri má pravdu. Nemal som ďaleko od toho aby som sa zložil. Fyzicky aj psychicky. V takýchto chvíľach mi pomáhalo iba jedno. Očami som blúdil po okolí a hľadal najbližší bar. Nebolo to práve najlepšie riešenie, vedel som to, ale akoby ma tam ťahala nejaká neviditeľná ruka. V tom momente mi bolo úplne jedno že som s alkoholom už nadobro skoncoval. Vybavil sa mi pohľad seba samého keď som sa asi pred rokom pozeral do zrkadla. Oči podliate krvou, bol som bledší ako zvyčajne a strhaná tvár desila každého kto sa na mňa pozrel. Bol som troska ktorá sa vlastnou vinou rútila do priepasti.
Stále som troska. Pomyslel som si a prebehla mnou vlna triašky. Bolo mi do plaču. Mne už nepomôže nikto.
Nikto. Rozhodne som vykročil ulicou a očami hľadal hocijakú dieru kde podávali alkohol. Asi po piatich minútach som zastal pred otlčenou budovou odkiaľ vychádzala hlasná hudba. Bar u Alvina. Prečítal som neónový názov visiaci nad dverami.
Natiahol som ruku smerom ku dverám, no hneď som ju zase stiahol.
Čo to do čerta robíš? Chceš zase skončiť ako totálna troska a chudák? Naprázdno som preglgol. Nervózne som tam prešľapoval. Keby ma niekto pozoroval, musel si myslieť že mi šibe. Dvere podniku sa s rachotom otvorili a vyletela z nich tmavá postava. Dopadla na chodník, len tak tak som sa stihol uhnúť. Vystrašene som sa dotkol chladnej steny z mnou a pozeral na tmavú kopu pomaly sa zdvíhajúcu zo zeme.
"Čo čumíš, mladý? Máš nejaký problém?" muž sa tackavo dvihol zo zeme a nenávistne na mňa zazeral. Nebol som schopný odpovedať iba som naňho s rozšírenými zreničkami zízal. Zdalo sa mi to, alebo som v tom mužovi videl sám seba? Na okamih akoby som pozeral na Gerarda Waya spred roka. Každý večer som sa tackal opitý domov a niekedy ani to nie. Väčšinou som sa zvalil na najbližšiu lavičku a spal ako zabitý. Mikey ma potom skoro mŕtvy od strachu chodil hľadať, no ani jeho reči o tom že sa ničím nepomohli. Pil som stále viac a viac. Niekedy sa stalo že som celé dni trávil vo svojej izbe a vyšiel až vtedy, keď som potreboval ďalší chľast. Keď som nemal peniaze, bral som ich Mikeymu. Nebolo to správne, dnes to viem, ale bol som ako posadnutý. Ak som sa nenapil, bolo to ešte horšie...po každom som vrieskal a hádzal okolo všetko čo mi prišlo pod ruku. Trpel som ako zviera a Mikey trpel so mnou. Nie raz sa stalo že aj napriek tomu že som naňho kričal a nadával mu, stál celé hodiny za zamknutými dverami mojej izby a snažil sa ma upokojiť. Bol tým najlepším bratom akého som mohol mať a ja som sa mu odvďačoval iba tým, že som ho okrádal a klamal. A teraz sa k nemu správam ako k psovi. A pritom iba vďaka nemu som sa z toho pekla dostal.
Konečne som sa po chvíli spamätal. "Nie, prepáčte." Zamumlal som a rýchlo vošiel dnu, aby som od neho ešte nedostal cez držku.
Dnu bolo celkom šero s cez cigaretový dym pomaly nebolo ani vidno. Hudba hrala strašne nahlas a všetci sa museli prekrikovať aby sa vôbec počuli. Bolo celkom plno. Prešiel som pomaly k baru a posadil sa.
"Tak čo to bude?" zdvihol som zrak a zbadal vysokú blondínu s dosť veľkým objemom hrudného koša. Koketne sa usmievala a nahla sa ešte viac aby som sa mohol pokochať pohľadom do jej už aj tak obrovského výstrihu. Pravdupovediac namiesto toho aby som bol vzrušením bez seba, mi prišlo zle. Otočil som sa na strašný rachot a zbadal som nejakého chlapíka ako sa váľa po zemi. Pravdepodobne spadol z barovej stoličky.
"To tu nie je nič nové." Uchechtla sa blondínka a spiklenecky na mňa žmurkla.
"Ale ty si tu nový, teba som tu ešte nevidela." Usmiala sa a odhalila svoje dokonalo biele zuby. "Tak čo to teda bude? Alebo by si chcel niečo špeciálne?" zdá sa mi to, alebo ma balí? Pre boha, veď mi teraz nepriamo naznačila že...vypleštil som oči a musel som vyzerať akoby ma práve chytal infarkt, lebo na mňa vystrašene pozrela.
"Myslím že mi bude stačiť vodka." Zamrmlal som a pozrel niekam za ňu.
"Fajn, hneď to bude." Koketný úsmev jej zmizol z tváre, asi si uvedomila že u mňa teda nezaboduje. Nervózne som bubnoval prstami po chladnej barovej doske a obzeral sa okolo. Všade naokolo bol hluk a pri biliardovom stole sa hádalo pár opitých mladíkov. V ďalšom rohu sa konali menšie orgie a musel som sa rýchlo obrátiť aby som nehodil šabľu hneď pod bar. Keď som sa obrátil späť, pohár s vodkou už stál predo mnou a čašníčka sa venovala niekomu inému. Akosi prirýchlo na mňa zabudla. Nie že by mi to vadilo, ale to sa mi stávalo často. Ľudia na mňa zabúdali a ignorovali ma....
Pokračovanie nabudúce Charlotte71 ♥
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama