Kvapky Dažďa 3

3. dubna 2008 v 21:42 | Charlotte71 |  Kvapky Dažďa
Prižmúril som oči snažiac sa zaostriť. Akosi mi to nešlo. Gerard Way, veď ty si spitý ako také prasa! Pomyslel som si a ticho som sa zachichotal. Pohár s vodkou ktorý bol akoby zázrakom opäť plný sa mi rozpíjal pred očami a ja som sa na tom len ticho zabával. Barmanka ma po očku pozorovala a mne to začalo liezť na nervy. Odvrátil som pohľad od jej prehnane nalíčenej tváre a kopol do seba ďalší pohár. Koľký už? Po piatej runde som to prestal počítať a iba som dolieval z fľaše, ktorú mi tam bloncka radšej nechala. Aspoň sa príliš nenabehá. Hltal som tú číru tekutinu ako keby to malo byť to posledné čo vypijem.
Bolo ti to treba?
Zase ten odporný hlas. Silno som stisol pery a pevne zaryl nechty do okraja baru. Svet sa so mnou začal točiť, už som pomaly ani nevidel a nevnímal veci okolo seba. Zase ten známy pocit. Pocit voľnosti ktorý vás však po vytriezvení vráti tvrdo na zem, do reality. V tejto chvíli mi to bolo jedno, bolo mi dobre a pomaly som zabúdal na všetko okolo seba. Usmieval som sa od ucha k uchu a oprel sa o bar. Musel som vyzerať ako šialenec. Konečne sa so mnou prestalo všetko točiť a tak som sa pomaly zosunul z barovej stoličky. Zo zadného vrecka nohavíc som vybral pár pokrčených bankoviek a šmaril ich na pult. Rýchlo som sa načiahol za takmer prázdnou fľašou, akoby som sa bál že mi ju niekto uchmatne spred nosa. No čo, veď je moja, zaplatil som si ju. Pritisol som si ju na prsia ako najväčší poklad a tackavo som sa vybral k dverám. Chvíľu mi trvalo kým som sa narážajúc do ľudí predral až k nim a stlačil kľučku.
Fúha, čakal som menej svetla. Až po chvíli mi došlo že nestojím na ulici, ale na záchodoch. A to svetlo boli obyčajné neónové lampy. Zasmial som sa sám na sebe a oprel sa o najbližšie umývadlo. Obrátil som hlavu a zahľadel som sa na svoj odraz v zrkadle. Zasa tie poondiate spomienky. Budú ma takto prenasledovať do konca života alebo čo? Videl som odraz Gerarda spred roka, kalný pohľad doplnený rozmazanou riasenkou, na tvári priblblý úsmev a neprítomný výraz. Pozeral som sa na seba a nemohol uveriť vlastným očiam. Som to vôbec ja? Tak takto ma po celý čas vníma moje okolie...ako obyčajného depresívneho alkoholika so samovražednými sklonmi. Veď čo iné by som aj mohol čakať, to aj som.
V tom momente akoby sa vo mne niečo zlomilo. Z hrdla sa mi vydral tichý vzlyk a celou silou som do zrkadla šmaril fľašu čo som držal v ruke.
"Prestaň tak na mňa pozerať, ty hajzel!!!" zreval som pozorujúc črepy padajúce na zem. Rozbilo sa na malé kúsky, tak ako sa postupne rozpadáva aj môj život. Nenávidím sa, nenávidím všetkých naokolo!
Som obyčajná troska, ktorá to v živote nikam nedotiahla a nemá na to ani najmenšiu šancu. Chvíľu som tam len tak stál a pozeral na tú spúšť čo som tam narobil a rozmýšľal čo robiť. Fascinovane som pozeral na tie kúsky skla s ostrými hranami. Hypnotizovali ma kričali na mňa. Vezmi si a skonči to. Na čo čakáš? Urob to!
Ruky ktoré sa mi triasli som zaťal v päsť. Nie, nemôžem. Nedokážem to...opäť mám šancu zbaviť svet ďalšieho monštra, ktoré si ani nezaslúži tu byť a ja sa roztrasiem ako malé decko. Zúrivo som si zotrel slzy zmiešané s riasenkou ktoré mi stekali po lícach ako čierne vodopády. Rozrazil som dvere toalety a vybehol von. Keď som konečne utekal k tým správnym dverám, všetci na mňa pozerali. Ich pohľady ma doslova pálili na chrbte zanechávajúc rany ako po úderoch bičom. Je mi to jedno!
Vybehol som na ulicu a zhlboka dýchal ako topiaci sa, keď konečne lapí dych.
Kde sú všetci keď ich potrebujem?
Kto všetci? Veď ty nikoho nemáš!
"Nie, nie.....nie!" zakrýval som si oboma rukami uši aby som ten hlas nepočul. Nepomáhalo to...ten hlas bol vo mne a snažil sa ma zničiť.
Trvalo nejaký čas kým som sa konečne upokojil. Sedel som na chodníku viac ako hodinu a objímajúc si kolená som sa jemne pohupoval dopredu a dozadu, no mne sa zdalo akoby som tam sedel celú večnosť. Vietor nabral na intenzite a mne začala byť zima, keďže moja mikina bola ešte stále vlhká od dažďa. Zuby mi cvakali jedna radosť a aj alkohol pomaly prestával účinkovať. Pomaly som vstal a opierajúc sa rukou o múr, som kráčal a ani sám som nevedel kam.
Triasol som sa na celom tele a mal som chuť vrátiť sa do baru a zahriať sa. Nie, už nie.
Ani som nevedel ako sa dostanem domov...nedokázal som súvisle premýšľať a všetko a mi pred očami zlievalo na jednu tmavú machuľu.
V tom som začul nejaký hluk. Tlmený buchot a nejaké hlasy. Prichádzalo to s uličky oproti. Bolo tam tma a nič som nevidel, tak som nečujne prebehol cez cestu a pritisol sa k stene. Vystrčil som hlavu a snažil sa zaostriť.
"Ty zasraný buzík!"
"Nechajte ma! Nič som neurobil!"
"Na mňa tým svojim chlípnym pohľadom zízať nebudeš jasné?!"
Nejasne som zaregistroval dve rozmazané siluety dvoch mužov, ktorí vykrikovali najrôznejšie nadávky a kopali do nejakého vreca. Počkať, to nie je vrece ale človek! Niekoho tam mlátia. Do čerta čo teraz? Mal by som mu pomôcť, ale ako? Teraz som sa netriasol iba od zimy a snažil som sa premýšľať. Prešľapoval som tam na mieste a v ušiach mi rezonovali tiché výkriky toho chalana ktorého mlátili. S každým jeho výkrikom akoby som schytal aj ja. Strčil som ruky do vreciek mikiny a nahmatal niečo tvrdé. Keby nado mnou bola lampa, asi by sa rozsvietila lebo som dostal nápad.

Pokračovanie nabudúce. Charlotte71 ♥
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama