Kvapky Dažďa 4

3. dubna 2008 v 21:43 | Charlotte71 |  Kvapky Dažďa
Vybral som tu vec a jemne prechádzal bruškami prstov po jej hladkých obrysoch a líniách. Ako sa to sem vlastne dostalo? Bolo to tak dávno čo som niečo podobné držal v rukách, ešte ako malý chlapec. Mnoho z vás by teraz asi pri pohľade na to čo som zvieral v rukách vyprsklo do hysterického smiechu, no pre mňa to bolo dôležité a predstavovalo to pre mňa poslednú šancu. Šancu pomôcť tomu bezmocnému chalanovi zvíjajúcemu sa na zemi v nepredstaviteľných bolestiach, snažiacemu sa uhýbať bolestivým úderom plných nenávisti a pohŕdania.
Nikto si ani len nevšimne že to čo držím v rukách nie je skutočná zbraň, ale atrapa z ktorej pri stisnutí spúšte vystrekne prúd vody. Prúd vody. Usmial som sa pri spomienke ako som raz v noci prekvapil Mikeyho v izbe, pumpujúc mu do tváre spŕšky čírej tekutiny. Nikdy nezabudnem na jeho vystrašený výraz po tom čo sa trhnutím posadil na posteli a vyvalil na mňa od strachu svoje obrovské kukadlá. Vtedy som sa smial tak strašne, že som nedokázal lapiť dych. Potom sa so mnou dva týždne nerozprával. He akoby mi to vadilo.
Dosť bolo spomienkam. Tuhšie som svoju "smrtiacu" zbraň zovrel v rukách, snažiac sa nevnímať výkriky plné bolesti. Videl som ako sa v svetle mesiaca matne zaleskla akoby mi chcela svojim tichým jazykom naznačiť, nech nepochybujem o tom, že vie byť aj nebezpečná.
Možno sa mi konečne splní sen o neohrozenom hrdinovi brániacom spravodlivosť ktorým som sa v detstve túžil stať. Aspoň na chvíľu, malý zlomok sekundy keď sa budem cítiť užitočný. Konečne pocítim aké to je keď ma niekto potrebuje. Možno naposledy.
Podvedome sa mi zrýchlil dych a aj napriek všetkým zvukom okolo som počul ako mi v hlave pulzuje krv. Opäť som nedokázal premýšľať a sústreďoval som sa iba na to, čo sa chystám urobiť. Možno to bude to posledné čo urobím. Čo ako to nevyjde? Pýtal som sa sám seba a začal som pochybovať. Opäť som začal pochybovať o tom že to dokážem, pochybovať sám o sebe, tak ako to robím po celý čas svojej skrachovanej existencie.
Čo ak na to neskočia a skončím ako on?
A nebol by si rád? Konečne by sa to všetko skončilo. Konečne by ti niekto pomohol dostať čo chceš, ak to nedokážeš sám...ty zbabelec. Zbabelec!!!
Nie." Zasyčal som nenávistne a rozhodne vykročil smerom k výkrikom ktoré už pomaly ustávali a boli čoraz zachrípnutejšie a tichšie. Akoby si dotyčný uvedomil, že nemá cenu kričať keď ho aj tak nikto nepočuje a nepríde mu pomôcť. Boli to tiché výkriky bolesti a beznádeje zmiešané so zúfalstvom derúc sa z tela v ktorom pomaly vyhasínal život.
"Nechajte ho tak!" zreval som z plných pľúc. Ani neviem kde sa vo mne vzala toľká odvaha. Myslím že v mojom prípade o nej nemôže byť ani reč, mal som nervy.
Kopance a tlmené vzdychy ustali a ja som na sebe pocítil dva páry prekvapených očí, ktoré vzápätí potemneli a ja som mal pocit, že na mňa zízajú oči nejakej divokej šelmy pripravenej skočiť na svoju korisť.
"Čo tu chceš?" zasyčal jeden z nich. Ani jednému z nich som poriadne nevidel do tváre, videl som iba ich lesknúce sa oči žiariace v tme.
"Chceš to schytať aj ty?" ozval sa hrubým hlasom druhý z nich. Pri zvuku pukajúcich hánok jeho ruky som sa strhol a predstavil si, že ak to zbabrem tak budem počuť ako sa takto lámu moje kosti. Rýchlo som tu myšlienku zahnal a snažil som sa pôsobiť sebavedomo a rozhodne. Chcel som tak vyzerať navonok, keďže vo vnútri som mal pekne v gatiach a najradšej by som sa otočil na opätku a zdrhol.
Ty si teda hrdina... nenávidím ten pohŕdavý tón.
Bol čoraz bližšie a bližšie a pomaly som rozoznával jeho črty a nenávistný výraz v tvári. Do tváre mu padali husté čierne vlasy ktoré sa márne snažili zakryť škaredú jazvu tiahnucu sa od brady cez celé jeho líce. Nebol škaredý, ale vyzeral dosť nebezpečne na to aby som sa začal triasť ako baba. Roztriasli sa mi ruky a skoro som na zem pustil svoju pištolku. ( XD )
"Niečo som sa pýtal!" zvýšil hlas a jeho krvilačné oči ma prebodávali ako najostrejšia dýka. Normálne som cítil jej hrot na mojom krku a potom hrudi, ktorá sa splašene dvíhala a zase klesala. Boli to iba moje šialené predstavy ktoré sa v mojej hlave menili na skutočné a naháňali mi strach. To kvôli nim som zasran bojaci sa aj vlastného tieňa.
Urobil ďalší pomalý krok smerom ku mne.
"Nepribližuj sa ku mne....lebo....lebo." koktal som a nevedel som sa poriadne nadýchnuť, nieto povedať ešte zrozumiteľnú vetu.
"Lebo čo? Zavoláš na mňa svoju mamičku?" zapišťal výsmešne a jeho tvár sa roztiahla do otrasného úškrnu ktorý mi nahnal viac hrôzy ako keby sa na mňa zahnal nožom.
"Lebo strelím." Vyštekol som a namieril na neho svoju zbraň. Keby som vedel pohľadom zabíjať, asi by padol na zem ako podťatý. Prižmúril som oči a čakal na jeho reakciu.
Už nemal na perách ten slizký úsmev. Vystriedal ho strach a pohľadom behal z mojej kamennej tváre na pištoľ a potom zasa späť. Nemal som už čo stratiť.
"Mali by sme vypadnúť." Zakričal naňho z opačného konca druhý chlapík ktorý nás doteraz ticho pozoroval a v jeho hlase som začul niečo ako strach. Vážne? Čudoval som sa sám pre seba. Ešte chvíľu na mňa ten chlapík hľadel akoby sa chcel uistiť či to myslím vážne, no ja som sa nepohol ani o milimeter a on začal pomaly cúvať s rukami zodvihnutými nad hlavou, až sa nakoniec otočil a obaja sa rozbehli čo im nohy stačili.
"Dúfam že ťa už nikde nestretnem, lebo ty tu hubu rozmlátim úplne." Stihol ešte zasyčať smerom k ležiacej postave a zmizol za rohom presne ako jeho komplic.
Bolo zo mňa klbko nervov a skoro som sa zložil k zemi. Bolo po všetkom. Zhlboka som sa nadýchol a oprel sa o stenu po ktorej som sa zviezol na vlhkú zem.
V tom som si spomenul prečo som tu a tak som sa rýchlo pokúsil vstať a rozbehol som sa k osobe ktorú som pravdepodobne nikdy nevidel, no aj tak som kvôli dotyčnému riskoval svoj krk. Dúfam že mi za to bude aspoň vďačný.
Pomaly som podišiel bližšie a dúfal, že som neprišiel neskoro. Opatrne som sa nad neho nahol a chvíľu ho pozoroval. Bol stále v rovnakej polohe ako pred tým, stočený do klbka a rukami si zakrýval hlavu, takže som mu nevidel do tváre. Videl som ako pomaly dýcha a jemne som doňho šťuchol. Nereagoval. Kopnúť doňho by po tom všetkom asi nebolo práve najrozumnejšie a tak som ho len pozoroval a čakal som čo sa bude diať. Nepohol sa síce, no zreteľne som počul jeho hlas.
"Nestrieľaj, prosím." Vzlykol a rukami sa ešte tuhšie objal, akoby čakal to najhoršie. Nemal som ani potuchy prečo, no musel som sa smiať. Bolo to presne ako scéna vystrihnutá z nejakého akčného filmu.
"Nemienim ťa zastreliť....teda aspoň nie teraz." Tú poslednú poznámku som si nemohol odpustiť. To som celý ja.
"Si v pohode?" spýtal som sa pokojnejším hlasom. Nepatrne nadvihol hlavu a bojazlivo pozrel na ruku ktorú som k nemu vystrel aby som mu pomohol vstať.
Pozeral na mňa svojimi prenikavými očami a ja som znervóznel. Také oči som ešte u nikoho nevidel. Aj napriek hrôze ktorá sa v nich odrážala boli dokonalé. Dúfam že v tej tme nie je vidieť ako sa červenám, to by bol teda pekný trapas.
Vidno že mladý sa nemal k činu, tak som sa natiahol za jeho rukou a opatrne ho zdvíhal zo zeme. Pár krát bolestivo vykríkol, ale to bol jeho problém. Ja som sa mu snažil pomôcť a on ani sa ani len neunúval spolupracovať. Oprel som ho o stenu a pokračoval v zisťovaní jeho životných funkcii.
"Si celý? Nemáš niečo zlomené?"
"Som v pohode, vďaka." Bolestivo sa usmial a snažiac sa dokázať že mu naozaj nič nie je, sa vystrel a snažil sa to rozchodiť, čo malo za následok že sa zase zvalil na zem.
"Vidím že ti nič nie je." Zatiahol som ironicky a rozbehol sa k nemu aby som mu už druhý krát pomohol vstať.
"Odvediem ťa do najbližšej nemocnice, tam sa o teba postarajú." Rozhodol som a ťahal ho von z uličky.
"Nie, do nemocnice nie! Všade len nie na to hrozné miesto." Zaskučal až sa mu podlomili kolená.
Mozog mi pracoval na plné obrátky. Kam ho mám asi vziať keď nechce ísť do nemocnice? Snáď si nemyslí že ho povlečiem až ku mne domov? Vlastne...to by nebol až taký zlý nápad. Usmial som sa v duchu a predstavil si ho, ako leží u mňa na gauči.
Bože, vidím ho asi päť minút a už myslím len na to jedno. Si prasa Gerard Way! Nadával som si v duchu a pozrel mu do tváre, ktorú som teraz nejasne videl iba z profilu.
"Pôjdeme ku mne a tam ti dám na to ľad...alebo...no proste niečo ti dám na tie rany." Zakoktal som. Nikdy som nikoho neošetroval a nemal som ani len kurz prvej pomoci, no myslím že by to nemalo byť až také ťažké obviazať pár rán.
"Tak fajn..."pípol. bože, keby som nevidel ako ho všetko bolí myslel by som si, že je rád.
Čo si to zase nahováram, aj ja by som povedal tak fajn keby mi niekto ponúkol pomoc.
Podopierajúc ho sme sa pomaly dotackali až na ulicu, kde som nám zavolal taxík. No že ma to blbca nenapadlo skôr, mohol som byť doma už dávno. Ale to by som nestretol...
"Ako sa vlastne voláš?" spýtal som sa.
"Frank." Zašepkal mi blízko pri uchu a na krku som cítil jeho horúci dych.
"Tak fajn Frank, hneď sme doma." Usmial som sa a otvoril dvere na taxíku ktorý pri nás práve zastavil. Natlačil som Franka dnu a zavrel za sebou dvere.
Tento deň nie je až taký strašný ako sa zdá....:-)
Pokračovanie nabudúce... CH71
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama