Kvapky Dažďa 5

3. dubna 2008 v 21:44 | Charlotte71 |  Kvapky Dažďa
Frankie:
Neznášam to tu všetko! Neznášam každú jednu budovu, okolie a všetkých tých ľudí ktorí sa nestarajú o nič iné, ako o seba. Zazerajú po sebe ako masoví vrahovia a najradšej by sa navzájom pozabíjali. Iní obraz o svete ani nemám, takto to vnímam v podstate už od narodenia. A odkedy som prišiel na to že som tak trochu iný ako ostatní, mám pocit ako keby všetci čo na mňa zízajú poznali moje tajomstvo ktoré sa moji rodičia snažili tak dlho pred svetom skryť. Oni boli moja jediná opora, nezabuchli mi pred nosom dvere keď som ich potreboval, za čo som im nesmierne vďačný. Iba vďaka nim som taký aký som, nestal sa zo mňa žiadny kriminálnik, ani sexuálny násilník závislý na chľaste a drogách.
No nemôžem sa pozrieť na žiadneho chalana bez toho, aby som nemal pocit že mi vidí až do žalúdka a vie čo som zač. Preto som dosť plachý a ťažko nadväzujem nové vzťahy.
Aj keď neviem čo je na tom zlé, iba pozorovať. Teda netušil som to až dovtedy, kým som kvôli tomu nedostal na držku.
Bol piatok a ja som sedel v bare, presne ako deň pred tým, pivo som zohrieval v rukách a pozoroval okolie. Nič sa tu nedialo, všetci boli sťatí ako také prasce a tá monotónna hudba ma uspávala. Pri bare sa nejaký chlapík zrýpal zo stoličky a v kúte sa diali menšie prasačiny. Nechutné...
Mal som v pláne odísť, keď som vo svojom zornom poli zbadal objekt, ktorý stál za pohľad. Tmavé husté vlasy padajúce do tváre a skvelá vyšportovaná postava. Mal na sebe tmavú koženú bundu ktorá ho tesne obopínala a iba zvýrazňovala jeho svalnaté ruky. Už som po ňom poškuľoval dosť dlho a snažil som sa tváriť nenápadne. Bol opretý o susedný stôl a ja som svojim lačným pohľadom práve mieril od chrbta k jeho zadku keď v tom si ma všimol a ja som nedokázal uhnúť pohľadom. Jeho drsný výraz ma priťahoval. Usmial sa na mňa a niečo pošepkal chlapovi sediacemu pri stole. Moje srdce urobilo salto keď sa obrátil a pomalým krokom si to namieril priamo k môjmu stolu.
To sa mi snáď iba zdá... pomyslel som si a visel som na ňom pohľadom, ktorý prezrádzal viac ako som pôvodne chcel. Prešiel okolo mňa, jemne mi prejdúc dlaňou po chrbte a vyšiel bočným vchodom.
Pre mňa to bol signál, ako keby býkovi zamávali pred nosom červenou zástavou. Poobzeral som sa okolo a rýchlo vstal, mieriac k bočnému východu.
To že som to nemal robiť, som bohužiaľ zistil dosť neskoro. Ešte som ani nestihol poriadne otvoriť dvere, už ma zdrapila niečia ruka a surovo ma hodila na zem.
Všetko sa zomlelo strašne rýchlo a ja som pomedzi riadne päsťovky a kopance počul spŕšku šťavnatých nadávok na moju osobu. Každá sekunda mi pripadala ako večnosť a kričať už nakoniec ani nemalo zmysel. Čakal som kedy príde koniec, dokonca som sa začal modliť aby to bolo čo najskôr.
Neboleli ma ani tak vonkajšie zranenia, ako rany na duši a pocit ako hlúpo som naletel.
V tom prestali, niečo sa dialo a ja som zostal ležať na zemi. Vtrhol sem nejaký šialenec s búchačkou a mne prebehol pred očami celý život.
Tí dvaja sa niekam vyparili a zostal som tam s ním sám. Počul som jeho pomalé kroky, ktoré sa ku mne blížili.
"Nestrieľaj prosím." Zakňučal som a tuhšie som sa objal. Začal sa smiať čo ma vydesilo ešte viac. Toto je môj koniec.
"Nemienim ťa zastreliť...teda aspoň nie teraz." Prehovoril.
No to si ma teda upokojil! Pomyslel som si.
"Si v pohode?" spýtal sa a ja som sa konečne odhodlal zodvihnúť zrak. Svetlo z neďalekej pouličnej lampy mi svietilo do očí, takže som videl iba rozmazanú siluetu ktorá ku mne vystierala ruku. Váhal som...po nedávnej skúsenosti som bol dosť nedôverčivý. Očividne ho nebavilo čakať kým sa rozhýbem a zdrapil ma za ruku. To teda pekne zabolelo, nemaznal sa so mnou.
"Si celý? Nemáš niečo zlomené?" zisťoval, opierajúc ma o stenu. Stále som bol vyklepaný, no chcel som odtiaľ čo najskôr zmiznúť. Čo najďalej od toho indivídua, akokoľvek sa mi snažil pomôcť. Môj pokus uniknúť zlyhal a ja som zase skončil na zemi.
Opäť ma zodvihol a pri zmienke o nemocnici mi naskočila husia koža.
"Nie, do nemocnice nie! Všade len nie na to hrozné miesto."
Chvíľu bolo ticho. Asi váhal čo má robiť a nakoniec rozhodol že ma vezme k sebe domov a ja som neprotestoval. Pekelne ma začala bolieť ruka a vlasy a tvár som mal polepené od krvi.
Zavolal nám taxík a s námahou ma doňho natlačil.
Keď sme dorazili k nemu domov, posadil ma na gauč a odbehol do kuchyne. To prenikavé svetlo v izbe ma znervózňovalo, tak som radšej privrel oči a prestal vnímať svet okolo.
Keď sa vráti, musím sa mu poďakovať...nech je to ktokoľvek. Moje posledné myšlienky pred tým, ako som upadol do bezvedomia.
Gerard:
Konečne som našiel ten správny kľúč a snažil som sa ho vopchať do zámky. Nebolo to ľahké keďže sa mi ruka triasla od zimy a druhou som sa snažil udržať Franka na nohách. Bol na mne zavesený ako guľa na vianočnom stromčeku, takže som mal čo robiť aby som sa spolu s ním nezvalil dole tými troma schodmi čo sme mali pred vchodom. Konečne...zámka povolila a dvere sa nehlučne otvorili. V dome bola všade tma a ticho, čo znamenalo, že sa Mikey ešte nevrátil. Super aspoň nebude mať stupídne otázky.
Vtackali sme sa dnu a ja som rozsvietil. Ups! Snáď je na neporiadok zvyknutý. Jemne som sa začervenal, všade naokolo boli pohádzané kusy oblečenia, časopisy, CD-čka, fľaše od koly a na stole v obývačke ležalo niečo, čo vyzeralo ako týždeň starý sendvič. Nikdy mi poriadok v izbe nevydržal viac ako hodinu a matka k vôli tomu vždy na mňa nakričala.
Šlo mi to jedným uchom dnu a druhým zasa von. Na svoje čierne myšlienky som vyleštený nábytok a knihy zoradené podľa abecedy nepotreboval.
V každom prípade to tu aspoň Franka svojim spôsobom zaujalo, od toľkého svetla zažmurkal a dezorientovane sa rozhliadol okolo.
"Nie je to práve Hilton, tak dúfam že nie si príliš náročný." Uškrnul som sa a pomohol som mu posadiť sa na gauč, z ktorého som najprv musel zhrnúť kôpku Mikeyho smradľavých ponožiek a môjho spodného prádla.
"To je v pohode, tiež to u mňa nevyzerá akoby sa tade práve prehnala upratovacia čata." Upokojil ma a na jeho tvári sa objavil náznak úsmevu. Vyzeral byť dosť mimo.
"Urob si pohodlie a ja zatiaľ pohľadám niečo na dezinfekciu." Vykoktal som stále naňho hľadiac ako keby som ho videl prvý krát. Dúfam len že si nič nevšimol. Rýchlo som vbehol do kuchyne a oprel sa o kuchynskú linku. Do čerta...veď ja po ňom slintám ako pes!
Keď som ho objímal okolo pása, musel som myslieť na rôzne nechutné veci ako bola hubová omáčka mojej mamy, aby som po ňom neskočil. To by ma ale asi zavreli za znásilnenie, keďže sám nebol schopný ani stáť na nohách a nie to ešte váľať sa so mnou po gauči. A myslím že by ani nechcel, ani ja sám by som so sebou nechcel nič mať. Veď sa nedokážem na seba pozrieť ani len do zrkadla bez toho aby som ho nemal chuť rozbiť.
Rýchlo som sa spamätal a vytiahol zo skrinky niečo so by mohla byť lekárnička a ponáhľal sa za svojim malým pacientom, ktorý bez pohnutia ležal na sedačke.
Pokračovanie nabudúce CH71.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama