Kvapky Dažďa 6

3. dubna 2008 v 21:45 | Charlotte71 |  Kvapky Dažďa
Gerard:
Ležal tam a vyzeral ako malý anjel. Jeho drobná postava napoly ležiaca na mojom koženom gauči pomaly odfukovala a jeho prekrásne orieškovohnedé oči boli teraz schované pod privretými viečkami ktoré sa v spánku jemne trepotali. Stál som tam ako tvrdé y a nemohol od neho odtrhnúť oči. Žiarili mi ako malému chlapcovi na Vianoce, ktorý pod stromčekom objavil vytúženú hračku. Konečne to nebolo od alkoholu, ale z niečoho iného. Nepoznám ho ani jeden deň a milujem na ňom každý centimeter. Chcel som sa ho dotknúť a cítiť jeho teplú pokožku na svojej dlani. Túžil som po tom a zároveň som sa toho bál ako čert kríža. Veď o ňom nič neviem, nepoznám ho. No stačil mi jediný pohľad na jeho dobité telo a srdce som mal na tisíc kúskov...každé nadýchnutie mu muselo spôsobovať bolesť, veď schytal toľko kopancov. Keď ešte niekedy nájdem tých hajzlov čo mu to spravili, tak na nich vytiahnem revolver a nie detskú hračku.
Konečne som od neho odtrhol zrak a začal sa hrabať v škatuli a hľadať nejaký obväz a dezinfekciu. Pekne som sa pri tom zapotil. Bordel u nás neobchádza ani lekárničky, šťavnato som si pri tom zanadával.
Pristúpil som bližšie, nahol sa nad neho a váhavo som ho pozoroval. Mám ho zobudiť? Zatriasť ním? Nemohol som odolať, natiahol som ruku a jemne som prstami prešiel po jeho pravom líci, teraz sfarbenom mierne do fialova. Jemne sa zachvel a otvoril oči. Odtiahol som ju akoby ma kopol prúd.
"Ja....len som priniesol dezinfekciu." Začervenal som sa a ukázal mu malú fľaštičku a vatu.
Frankie:
Začul som približujúce sa kroky, no stále som nedokázal otvoriť oči. Krútil sa so mnou celý svet a mal som pocit, že hodím šabľu. Akoby mi v bruchu behali malí mužíci a kopali do stien žalúdka, nechutné.
V tom som na tvári pocítil letmý dotyk. Niečie prsty mi pomaly prechádzali po líci. Boli také jemné, nechcel som aby to skončilo. V tom mi došlo kde som a čo sa stalo a že ani neviem s kým som v jednej izbe. Zachvel som sa a prudko otvoril oči. Čakal som spoteného, umasteného chlapa, ktorý by na mňa zízal úchylným pohľadom a bol som pripravený brániť sa. Namiesto toho som hľadel do tých najkrajších zelených očí, aké som kedy videl. A oči neboli to jediné čo bolo dokonalé. Ich majiteľa by asi mali niekam zavrieť do veže ako princeznú, lebo za taký pohľad by som dokázal vraždiť. Tak toto je teda môj záchranca? Žiadny uslintaný dedko? Myslím že by som sa mal nechať mlátiť častejšie. Čierne linky okolo smutných očí ešte viac zdôrazňovali jeho bledú pokožku a dlhšie čierne vlasy mu v malých pramienkoch padali do čela. Asi nečakal že sa preberiem a vyzeral dosť vystrašene a mumlal niečo o dezinfekcií. Jemne sa začervenal akoby ho niekto prichytil pri niečom zakázanom. Jeho roztržitosť sa mi páčila, bol taký zlatý. Roztrasenými rukami začal namáčať vatu do niečoho čo páchlo ako alpa a priložil mi to k lícu. Myslel som že vyletím z kože ako to štípalo.
"Au, kurva!" zanadával som celkom nahlas a on vystrašene odskočil.
"Prepáč ja....nechcel som. Nikdy som to nerobil...tak.." koktal a fľaška mu vypadla z ruky. Spadla na zem a rozbila sa. Ups! Iero to si posral.
Gerard:
Do čerta! Zanadával som v duchu a rýchlo som sa zohol aby som to upratal. Musí si o mne myslieť že som riadny pako.
"Prepáč, nechcel som. Pomôžem ti." Ospravedlňoval sa a nahol sa ponad gauč aby mi pomohol. Práve som sa zohýbal aby som pozbieral črepy a narazili sme hlavami o seba.
Frank zaskučal a skoro sa zvalil z gauča. Rýchlo som ho prichytil aby nespadol a pomohol mu späť na pohovku.
"Sorry. Som nešika, si v pohode?" ešte to by mi chýbalo aby som ho zabil. Bola by ho škoda.
"To je....to....je v pohode." pozrel na mňa a rozpačito sa usmial. Bol tak blízko.
Keby ma tak teraz videla stará mama, asi by ju druhý krát porazilo. Bol som tak blízko že som mohol spočítať všetky tie drobné pehy na jeho tvári. Jeho teplý dych smeroval priamo do mojej tváre a rozpaľoval ma viac ako samotné peklo.
Rýchlo som sa odtiahol a zahryzol som si do pery až mi vystrekla krv. Sklonil som hlavu aby mi nevidel do tváre ktorá horela. Horela túžbou. Si úchylný maniak Gerard Way!!! Kričalo moje druhé ja a tentoraz som s ním bohužiaľ musel súhlasiť. Chýbalo takto málo a bol by som po ňom skočil ako pes po údenom. Ale ani on nevyzeral nejako znechutene. Nie...to si iba namýšľam...musel ísť zo mňa strach. Určite ráta minúty kým bude môcť vypadnúť. Rýchlo som to upratal a bez toho aby som mu venoval jediný pohľad som utiekol do kuchyne.
Frankie:
Myslel som že mi vybuchne hlava. Taká bolesť. Počul som ako mi v nej pri tom náraze zadunelo. Keby ma nechytil, tak asi skončím v tých črepoch pod gaučom. Nahol sa a oprel ma o gauč.
Nemohol som odtrhnúť zrak od tých dokonalých kukadiel ktoré na mňa žmurkali spoza jeho ofiny. Váhal som či ho pobozkať alebo odstrčiť a keď som sa konečne rozhodol nahnúť bližšie, odtiahol sa akoby sa bál že ho niečím nakazím a zmizol preč. Sklamane som pozeral ako upaľoval von z izby, akoby mu horelo za pätami. Kašlem na to. Stále to isté do kola, niekto sa mi páči a ja nedokážem nič ako iba tupo zízať a slintať. Je mi zo seba nanič. Chytil som do rúk vatu čo ležala na stole a s veľkým sebazaprením som si s ňou začal drhnúť tvár.
Asi po minúte vletel do izby a vytrhol mi ju z ruky.
"Ukáž, ja to urobím." Povedal a opäť ju namočil do novej fľašky ktorú priniesol so sebou. Štípalo to, no nechcel som vyzerať ako padavka a zaťal som zuby.
"Ako sa vlastne voláš ty?" napadlo mi odrazu. Moje meno som mu povedal, no on na to svoje akosi zabudol.
"Gerard." Povedal to celkom potichu, akoby sa za svoje meno nebodaj hanbil.
"Pekné meno."
Iba sa uškrnul a pokračoval v práci. To čo sa stalo pred chvíľou, akoby na to zabudol. Popri tom ako mi čistil rany sme sa rozprávali a dozvedeli sa o sebe viac. Teda on o mne, keďže toho veľa nenahovoril. Vyzeralo to, akoby nechcel o sebe hovoriť. Možno niečo skrýval, alebo mi nechcel vešať na nos svoje problémy.
Napriek tomu to bola zaujímavá osobnosť a túžil som ho spoznať viac.
Gerard:
Ten malý sa akosi rozkecal. Začína sa mi páčiť čoraz viac a viac. =)
Rozprával mi o rodine, kamošoch a ďalších blbostiach. Bol som ticho a celý čas ho počúval. Nemalo zmysel ho prerušovať, rád som počúval jeho hlas. Mal ho ako malý chlapec, absolútne sa k nemu nehodil a to bolo na tom milé. A ten jeho smiech.
"Tak hotovo." Povedal som na koniec a odhodil špinavú vatu na stôl.
"Nechceš v tej dezinfekcií pokračovať aj na iných miestach?" spýtal sa zrazu a ja som len vyvalil oči.
"Čo...čože?" robil som sa blbým, no až veľmi dobre som chápal význam jeho slov. Zneli mi v hlave ako ozvena. Od údivu sa mi rozšírili zreničky a nevedel som kam s očami.
"Prepáč...ja to zo mňa len vyletelo." Sčervenal ako rajčina a prikryl si ústa rukou.
Tak toto ma absolútne dostalo. Dokáže čítať myšlienky?
Chcel vstať, no pritlačil som ho rukou späť a skúmavo ho pozoroval. Bol nervózny. Zo mňa? Ruku som mal stále položenú na jeho hrudi a hľadel mu do očí. Teraz mi neujde.
Zdrapil som ho za tričko, pritiahol k sebe a surovo pobozkal. Bolo mi jedno či mi po tom vrazí a že ho to môže bolieť, keďže má peru úplne rozbitú, konal som iba vo vlastnom záujme. Potreboval som sa ho dotýkať. Slastne vzdychol a pootvoril ústa, aby do nich mohol vkĺznuť môj jazyk. Pritisol som sa k nemu ešte bližšie a z hrude som svoju ruku posúval čoraz nižšie. Zastavil som sa pri opasku a vkĺzol pod jeho tričko. Zavzdychal mi do úst a objal ma okolo krku.
Nie, to nejde. Nechcem to takto. Pomyslel som si a odtiahol sa. Dnes už po druhý krát. Nie som práve najromantickejšie založený človek, no vyspať sa s niekym hneď v ten deň ako ho spoznám je trochu hlúpe. Snažil som sa predýchať to, lebo môj junior už pekne tlačil nohavice hore. Frank sa pri pohľade na mňa iba uškrnul.
"Prepáč to nejde," Vyjachtal som zo seba a prehrabol si rukami vlasy. "Je to na mňa prirýchlo."
Chápavo sa usmial, no bol to trochu smutný úsmev. Rozumel som mu, presne tak som sa cítil aj ja, ale nemohol som inak.
"Nechceš tu prespať? Myslím že by si sa nemal v takomto stave vracať domov." Napadlo ma odrazu a nahodil som ustaraný výraz, čo ho rozosmialo. Aspoň ho budem mať pri sebe.
"Ja sa vlastne ani nemám veľmi kam vrátiť." Zamrmlal a smiech vystriedal smutný výraz. "Rodičia mi pred rokom zahynuli pri autonehode a teraz prespávam kde sa dá. Najčastejšie u kamoša Raya. Nemám peniaze na niečo vlastné."
Bolo mi ho ľúto.
"O dôvod viac aby si ostal." Usmial som sa povzbudzujúco a pohladil ho po líci.
Pokračovanie nabudúce. CH71 ♥
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama