Červen 2008

Star Wars 5

30. června 2008 v 23:48 | Klaudiqa and Red_of_Rose |  Star Wars
Chceli ste pokráčko aj SW, tak tu to mate....:-D
Pozerali sme jeden na druhého. Mikey stál vo dverách, ruka na kľučke a prekvapený pohľad, smerujúci na moju zhrbenú postavu skrútenú v neprirodzenej polohe na koberci. Oboma rukami som objímal sklenené hrdlo fľaše a grimasa na mojej tvári prezrádzala, že už nie som práve najtriezvejší.
"Ako to že nie si v škole?" povedal zarazene a stále tam stál ako prikovaný. Akoby sa ma bál, alebo čo.
"Ty si ten pravý čo sa to pýta." Odvrkol som nasrane a obdaril ho zamračeným pohľadom. Utrel som si opakom ruky ústa a snažil sa vstať. Krátko som sa zatackal a potom som opäť vysilene klesol na zem. "Kurva!" zanadával som a pošúchal si plece ktoré som si pri tom odrel o barovú skrinku.
"Čo tam stojíš ako debil?" vyštekol som opito a hodil po ňom svoj mobil ležiaci neďaleko. Pohotovo uskočil, takže sa môj niekoľko tisícový prístroj rozbil na malé kúsky o protiľahlú stenu. "Kurva!" zopakoval som znova, len s trochu väčšou intenzitou. Môj mladší brat sebou trochu cukol, no nejako viditeľne to s ním nehlo. Obrátil som sa mu chrbtom a poriadne si logol z takmer prázdnej fľaše. Ešte som to ani neprehltol, keď mi jeho ruka prudko fľašu vytrhla z rúk a ja som začal prskať a kašľať.
"Šibe ti? Vráť mi to!" načiahol som sa za svojim tekutým pokladom, no Mikey poodstúpil, tak som sa natiahol na zem v celej svojej dĺžke. Zdrapil som ho za nohu a nechcel pustiť.
"Prestaň zo seba robiť idiota Gerard!" povedal hlasnejšie a snažil sa mi vytrhnúť, no s alkoholom prišla aj veľká sila, tak bolo jasné kto má navrch. Silno som šklbol a Mikey sa s rachotom zvalil na podlahu vedľa mňa.
"Vráť...mi...tú....fľašu!!!" vrieskal som prerývane a driapal sa cez neho až k jeho pravej ruke, v ktorej ju držal.
"Au!" zastonal keď som ho lakťom udrel do rebier a už bolo počuť len rinkot skla a na koberci sa objavil mokrý páchnuci fľak. Zarazene som zastal a zhypnotizovane pozoroval vlákna koberca, ktoré postupne vsakovali všetku vlhkosť, ktorá mala skončiť v mojich ústach. V tom momente som si ani neuvedomil že som celou svojou váhou zvalený na svojom bratovi, ktorý už od záťaže ani pomaly nedýcha. Pozrel som pod seba a pod sebou som mal rovno jeho detskú tvár. Okuliare sa mu od môjho dychu trochu zarosili, takže trochu zažmurkal. Prišlo mi to strašne vtipné.
"Čo sa smeješ?" zareagoval na môj pobavený úškrn a snažil sa ma trochu odtlačiť.
"Len tak." Tvár mi zvážnela a pozoroval som jeho oči, ktoré vždy nosil skryté za sklami svojich okuliarov. Boli až neskutočne pekné, to som si z diaľky nikdy nevšimol. Boli úplne iné ako tie moje také detské, zraniteľné.
"Zlez zo mňa, prosím." Vydýchol a snažil sa lapiť dych.
"Prečo?" spýtal som sa otupene a snažil sa zaostriť, nejak sa mi kalil zrak. To bude asi z toho slnka hihi.
"Pretože si ťažký....a ožratý." Dodal nakoniec neisto a ruky mi položil na plecia aby ma od seba odtlačil. Tse...aspoň teraz je moja váha výhodou. Bol som síce opitý, ale ešte som vedel aspoň trochu uvažovať. Spomenul som si na jeho zápisky v denníku. Konečne mi došlo čo mal znamenať posledný záznam a aj nedopísané slovo. Udrelo mi to na mozog ako blesk z jasného neba a v danom momente sa mi to javilo ako dobrý nápad zapadajúci do mojich predstáv.
"Vážne chceš aby som zliezol?" spýtal som sa tajomne a pomaly krúživým pohybom pohol panvou. Mikeyho zreničky sa rozšírili a snažil sa potlačiť slastný ston. Široko som sa usmial a spravil to ešte raz. Tento raz ho bolo počuť zreteľnejšie.
"Ge - Gerard, prestaň s tým do čerta." Zaúpel a odvrátil tvár na bok.
"Sám si napísal že si po mne donedávna túžil nie?"
Bleskovo obrátil hlavu späť k mojej tvári a zračilo sa mu na nej prekvapenie, teda vlastne bol v šoku.
"Nič také som..." pokrútil hlavou a snažil sa mi vymaniť. Chytil som mu obe ruky a prirazil ich k podlahe.
"Aspoň sa ti splní sen." Uškrnul som sa. Nenávistne na mňa zazrel a potom mi napľul do tváre vyslobodil sa z môjho zovretia a jednu mi vrazil. Ty vole, tá sadla. Zatackal som sa a skončil zase tvárou na zemi.
"Tiež som tam písal že by som ti niekedy najradšej vrazil. Ale to by som ťa asi musel zabiť aby som bol spokojný." Vyštekol dotknuto a odkopol vyliatu fľašu. Pristála mi tesne pri hlave a počul som dupot jeho tenkých nôh na schodoch. Práskol za sebou dvermi a ja som hlavou klesol na mäkký koberec.
Neviem, koľko som tam ležal, ale určite nie tak dlho, aby stihli doraziť rodičia. Mal som pocit, že som na chvíľku aj zadriemal, ale napokon som sa predsa len dokázal postaviť, odpratať fľašu a vydrhnúť fľak. Už som bol trochu triezvy, ale niektoré udalosti...sa mi trocha vymazali.
Keď som sa však potom chcel zahryznúť do jablka, čeľusť ma nepríjemne zabolela.
"Mikey," sykol som sám pre seba, odhodil som jablko niekam dočerta a nahnevane som sa postavil, berúc sa ku schodom. Vďaka bohu, že som v sebe mal len polovicu fľaše a dokázal som behom niekoľkých hodín vytriezvieť.
Prišiel som k dverám našej izby, nahnevane som ich rozrazil a naskytol sa mi pohľad na Mikeyho, ako sedí pri stole a hlavu má v dlaniach.
"Dúfam, že ťa aspoň poriadne bolí päsť," zasyčal som.
Mikeys POV
Vystrašene som sa obrátil k dverám. Stál v nich Gerarda a ten hnev, čo som videl v jeho očiach, som si nemohol len vymyslieť.
"G-Gerard..." vytisol som zo seba a ona sa priblížil až ku mne. Chytil ma za zápästia a bolestivo mi ich stisol. Fňukol som a hoci som kvôli tomu možno padavka, do očí sa mi nahrnuli slzy bolesti. Gerard sa na mňa uškrnul.
"Niečo ťa snáď bolí, ty špina?" zasyčal mi do ucha a mňa striaslo. Pozrel som niekam mimo neho.
"Predsa by si mi neublížil..." pokúsil som sa.
"To by si neprežil, keby ti ublížil tvoj idol, že? Ale niečo ti poviem, ty srab... Správaj sa k iným tak, ako chceš, aby sa oni správali k tebe." Začudovane som na neho pozrel a presne v tom okamihu mi na ústach pristála jeho päsť.
Odhodilo ma do strany a skončil som na zemi. z kútika úst sa mi začala valiť krv a príšerne to bolelo, mal som pocit, že mi vyrazil zub.
Pozrel som na neho, akurát sa ku mne skláňal: "Mikey, tak veľmi som ťa udrieť nechcel, ja-"
"VYPADNI PREČ!" zvreskol som na neho a treskol som ho po ruke, ktorú ku mne naťahoval. Stiahol sa a pomaly vyšiel z izby. Ja som sa schúlil do klbka a rozvzlykal som sa. moje slzy sa miešali s krvou...

Anketa

30. června 2008 v 13:53
Malá anketa aby som vedela ktoré stories u vás najviac bodujú...

Únos za všetky prachy II.

30. června 2008 v 9:15 | Klaudiqa |  Únos za všetky prachy
Hneď ako som ho strčil na miesto spolujazdca, vložil hlavu do dlaní a bojazlivo sa na sedadle skrútil do klbka. Bolo mi ho trochu ľúto, no uškrnul som sa. Onedlho dostanem svoje prachy, vrátim ich Dannymu a ešte mi aj niečo ostane. Mal som v úmysle vypýtať si trochu viac ako potrebujem. Áno, presne to aj urobím a potom sa všetko vráti do starých koľají a bude to ako predtým. Vyparím sa odtiaľto, aby ma Danny ani nikto ďalší nemohol viac nájsť. Budem si užívať niekde pod palmami a nelámať si hlavu nad problémami bežných smrteľníkov.
Sadol som si za volant a rýchlo zabuchol dvere. Nervózne som siahol po kľúčoch v zapaľovaní a kútikom oka stále pozoroval svoju obeť. Opieral sa hlavou o kostnaté kolená, ktoré mu trčali z roztrhaných džínsov a ticho vzlykal.
Natiahol som ruku a dotkol sa ho na chrbte. Prudko so sebou trhol a vyvalil na mňa oči.
"Ne - neubližujte mi prosím, urobím čo budete chcieť." Vzlykol a pretrel si chrbtom ruky líce, po ktorom mu stiekla slza. Bol úplne vydesený, asi som to vážne trochu prestrelil. Cúvnuť sa však už nedalo. Zapol som si bezpečnostný pás a po pár sekundách sa mi podarilo naštartovať.
Chcel som mu povedať že sa nemá absolútne čoho báť, že nie som žiadny zločinec ani vrah, no nemohol som. Všetko by som tým len pokazil a to sa mi do môjho plánu nehodilo ani najmenej. Čas rýchlo ubiehal a blížil sa deň, keď som mal byť mŕtvy muž.
Vyšiel som autom na diaľnicu a rozhodoval sa čo spraviť ako prvé, kam s ním mám vlastne ísť. Toto som akosi nedomyslel. Stále som ho nenápadne pozoroval a sám pre seba si opakoval, že bude v poriadku. Celý sa triasol a kŕčovito zvieral sedadlo.
"Prestaň sa správať ako padavka, vzchop sa chlapče." Zavrčal som a strhol volant aby som sa vyhol zrážke so starým Sedanom.
"Počuješ?" vykríkol som, keď sa zatváril ešte viac vydesene. Rýchlo prikývol a snažil sa potlačiť ďalší vzlyk. Musel som pozrieť inam, pohľad na jeho strhanú tvár, mi trhal srdce na kusy. Takto som to predsa nechcel.
Keď som po pár minútach mal pocit že zaspal, vydýchol som si, no zrazu som začul jeho trasľavý hlas.
"Čo - čo vlastne chcete?" V tejto chvíli? Nevidieť tvoju uplakanú a vystrašenú tvár.
"Peniaze, čo iné?" povedal som to najdrsnejšie ako som vedel a pozoroval, ako si vzdychol.
"Môj otec vám dá peňazí koľko len chcete, len ma pustite...prosím." dodal a pozrel na mňa. Ešte že som mal na očiach svoje slnečné okuliare, inak by som bol v riti. Na viac som sa nezmohol, mierne som si odkašľal a ďalej sa venoval ceste predo mnou. Po chvíli zaspal naozaj.
.....
Zbystril som pozornosť, začul som až príliš povedomý zvuk niekde zozadu. Dych sa mi zrýchlil a inštinktívne som šliapol na plynový pedál. Zopár stoviek metrov sa pomedzi ostatné autá predieralo policajné auto a zapnutý maják naznačoval, že tu nie je len tak na prechádzke.
Chalan bol razom hore, hodilo ho na bočné sklo a keď sa trochu spamätal, pozrel na mňa.
"Čo sa deje?"
"Polícia! Kurva..." pokrútil som hlavou a kľučkoval pomedzi autá. Nesmú nás dostať, ešte nie. Zabočil som doprava v snahe vyhnúť sa tak dopravnej zápche, ktorá tu vládne každý jeden deň...potom by som už nemal šancu. Pedál som mal zašliapnutý takmer až po podlahu a po očku pozoroval chalana, ktorý teraz zúrivo šmátral po bezpečnostnom páse. V očiach mal strach.
Keď som mal pocit že sme ich striasli, trochu som spomalil a pozrel do spätného zrkadla. Žiadne majáky ani húkačky, vydýchol som si. Lenže dokedy? Je to úplne inak ako som si to predstavoval. Asi pozeráš príliš filmov.
Asi po pol hodine som zastal na poľnej ceste pri malom lesíku. Potreboval som si ponaťahovať stuhnuté telo a krpec vyzeral, že asi tiež potrebuje relax. Jeho strhaná tvár ma neustále pozorovala čakjúc čo príde.
"Na chvíľu zastavím..." zamrmlal som a zatiahol ručnú brzdu. Aspoň budem mať istotu že mi ten starý krám nezíde do nejakej priekopy ktorých tu bolo plno. "Ale žiadne hlúposti, mám zbraň." pozrel som naňho a on trhane prikývol. Jasné že som žiadnu zbraň nemal, ale nechcel som ho s tým oboznamovať hneď na začiatku. Stačí keď sa to dozvie až budem mať svoje peniažky pekne v prasiatku. Vlastne, načo mu to budem vešať na nos?
Obišiel som auto a otvoril dvere spolujazdca, aby vystúpil aj on. Zdvihol zrak a trochu neisto mi pozrel do očí. Ešte že mi ich za okuliarmi nebolo vidno. Kývol som hlavou a pochopil to na prvý krát, vystrčil von obe nohy a neisto vstal, pridržiavajúc sa dverí auta. Otvoril som ďalšie dvere a zo zadného sedadla vybral balíček cigariet. Slastne som si potiahol a vyfúkol dym smerom k nebu.
"Dáš si?" natiahol som ruku s pootvorenou krabičkou. Ráznejšie som s ňou potriasol keď nereagoval a len zízal. Utrel si prsty do nohavíc a potom váhavo vybral jeden tenký šulec, ktorý si potom strčil medzi rozochvené pery.
Podržal som mu zapaľovač kým sa koniec cigarety nechytil a sám pre seba som sa uškŕňal. Bol zlatý...Chytil cigaretu medzi dva prsty a potiahol, vyfukujúc dym nosom a ústami zároveň. Opieral sa o bok auta a so sklonenou hlavou poťahoval.
"Ako sa to vlastne voláš?" hodil som nedopalok na zem a udupal ho špičkou topánky.
"Frank...Frank Iero." zamrmlal a pozrel na mňa. "Ale to predsa vieš...nie?"
"Hmm..." do čerta, načo sa ho to pýtam? Veď to ani nepotrebujem vedieť.
"Čo so mnou teraz mieniš urobiť?" Tss, ten chalan sa nejak rozrečnil. Pozeral na mňa a očakával nejaku uspokojujúcu odpoveď. Zložil som si slnečné okuliare a vložil ich do vrecka. Sústredene ma pozoroval akoby čakal, že vytiahnem zbraň a rozstrieľam ho na kúsky.
"Ak sa budeš tak debilne vypytovať, tak nič dobré." zavrčal som a otvoril som vedľa neho dvere aby nastúpil. Otvoril ústa že chce niečo povedať, no potom si to rozmyslel. Zazrel na mňa a bleskovo nastúpil.
..........
Uháňali sme po dialnici asi stopäťdesiatkou a mal som pocit že to moja stará kraksňa nevydrží a radšej to vzdá.
"Noták.." treskol som zlostne do prístrojovej dosky a noha ktorú som mal položenú na plyne mi už pomaly začínala tŕpnuť.
Odkedy sme vyšli z toho lesa, Frank so mnou neprehovoril ani slovo. Asi mu konečne došlo že sa s ním nemienim o niečom baviť. Proste si spravím svoju robotu a potom nech sa oňho stará kto chce.
"VZDAJTE SA! ZASTAVTE VOZIDLO NA KRAJNICI A VYSTÚPTE S RUKAMI NAD HLAVOU!" hrubý hlas jedného z policajtov sa niesol vzduchom. Za nami boli asi tri policajné autá a jedno zásahové. Pohŕdavo som si odfrkol a hodil očkom po Frankovi, ktorý to všetko pozoroval s flegmatickým výrazom na tvári? Kedy sa prestal triasť od strachu? Pomyslel som si prekvapene a opäť pozrel do spätného zrkadla aby som skontroloval situáciu. Boli sme dosť ďaleko pred nimi, no človek nikdy nevie ako dlho mu také šťastie vydrží.
"Gerard?" preglgol Frank neisto a pozrel na mňa. Odkiaľ vie do čerta moje meno, pokiaľ ma pamäť neklame, nehovoril som mu ho. Hneď som sa ho an to spýtal. Len nedbalo ukázal rukou na malý obdĺžnik ležiaci na prístrojovej doske. Môj vodičák....kurva!
"Gerard!" zopakoval nástojčivejšie a oprel hlavu dozadu o sedadlo.
"Čo je, kurva?" vykríkol som zlostne a skrútil volant doprava. Trochu nás nadhodilo.
"Je mi zle." vyhŕkol a dal si pred ústa ruku. Trhol som hlavou a šokovane ostal zízať na jeho tvár, naberajúcu zelený nádych. Kurva...
To Be Continuited....Klaudiqa♥

Cemetery Drive VI.

28. června 2008 v 10:21 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Ach jo....keď ja som taká dobrá duša. ďalší diel Miška...mno..XD čo sa dá robiť....ale ak nedáš koment ako minule, zabudni na nejaké pokračovanie...XD
Svetlo bolo dosť silné a zreteľné, no čím som bola bližšie, slablo. Nemalo by to byť práve naopak? Rozbehla som sa rýchlejšie aby som stihla zachytiť aspoň záblesk a zistiť tak odkiaľ tá žiara pochádza, no kým som dobehla k miestu kde som tušila že to bude, zmizlo. Naokolo bola taká čierna tma ako predtým.
Oprela som sa o tmavý múrik a snažila sa vydýchať, srdce mi bilo až niekde v krku a nervy som mala napnuté na prasknutie. Stále mi nešlo do hlavy kam všetci zmizli, robia si zo mňa dobrý deň?
Pekne som si to tu poprezerala...bola tu celkom hmla. Vznášala sa pri zemi ako jemný opar a pri každom mojom pohybe nohami sa rozvírila na malý vír. Bolo to ako z nejakého hororu, posledné čo som teraz chcela a čo mi tu chýbalo, bol muž v maske s nožom v ruke. Chcem sa odtiaľto dostať, ale ako. Prešla som zopár metrov a zbadala niečo čo mi bolo až nepríjemne povedomé. Stál tam náhrobný kameň, ale cez tmu som nerozoznala zlaté písmo ktorým bolo na ňom vyryté meno. Roztrasene som sa odhodlala podísť pár krokov bližšie a moje desivé predstavy sa naplnili. Stále tam presne to čo som nechcela, moje meno.
Roztriasla som sa ešte viac a potichu vzlykla...
"Kde ste kto?" objala som sa rukami a snažila sa triezvo premýšľať, nešlo to. Začalo fúkať a do očí mi padali neposlušné pramene vlasov.
"Pripravuješ sa na svoj osud?" začula som za sebou tichý šepot a aj napriek predstave že je to zase len jeden z mojich hlasov v hlave, som sa obrátila. Stál tam, presne ako v tom sne. Tmavá kapucňa siahajúca až po ústa a vyškerený úsmev. Hlasno som vykríkla a dala sa do behu. Kľučkovala som pomedzi náhrobky, ktoré sa tam akoby odrazu ocitli. Hmla hustla a zabraňovala mi tak v dobrom výhľade. Do čerta! Zakliala som v duchu a skryl sa za veľkého kamenného anjela. Lapala som po dychu, no snažila som sa o to čo najtichšie aby ma nebolo počuť. Už som myslela že som sa toho strašidla zbavila a vydýchla som si. Nahla som sa a nazrela ponad nalomené krídlo. Nikto tam nebol.
"Schovávaš sa?"
Rýchlo som sa obrátila a silnejšie sa pritisla ku kamennej soche, akoby som čakala že ma pred ním ochráni. Stál neďaleko a ležérne sa opieral a jeden z náhrobkov. Pozorovala som ho a číhala na každý neprirodzený pohyb ktorý by chcel spraviť. Bola som pripravená brániť sa, aj keď som mala pekne v gatiach.
"Čo si zač?" hlas sa mi dosť triasol, no pozerala som naňho priamo. Nechcela som aby si myslel že mám z neho strach. Chladne sa zasmial, až som ten chlad pocítila v kostiach.
"Nie je to jedno? Načo je dobré to vedieť?"
Mykla som plecom a strčila si ruky do vreciek mikiny. Po chvíli ticha zodvihol ruky a dotkol sa obrovskej kapucne ktorá mu zakrývala tvár. Zreničky sa mi rozšírili a bez slova som to všetko pozorovala, mala som pocit že pomaly ani nedýcham. Čierna látka pomaly odokrývala tvár, na ktorú som bola tak zvedavá. Kúsok po kúsku.
Neviem čo som čakala, snáď nejakú príšeru s dvoma hlavami a dymom čo mu šľahá z papule, no moje predstavy sa ďaleko líšili od skutočnosti.
Spod toho kúska odevu ktorý teraz dopadol dozadu na chrbát trčala hlava pokrytá hustou šticou čiernych vlasov. Chudými bielymi prstami si ich odhrnul z čela a pobavene pozoroval ako mi takmer vyliezajú oči z jamiek. Keď som si uvedomila ako naňho zízam uhla som pohľadom. Toto som fakt nečakala, keby som ho stretla niekde na ulici, asi by som sa obrátila. Bol až desivo sexy. Bože čo ma to napadá. Potriasla som hlavou a znovu naňho letmo pozrela. Uprene ma pozoroval a nemohla som si nevšimnúť ten lačný výraz lovca čo mal v očiach. Ruky vo vreckách som zaťala v päsť a premýšľala čo urobím. Pochybujem že ma len tak pustí domov. V hlave sa mi premietol dej sna ktorý som s ním mala a predstava že by sa mal do mňa zahryznúť ma desila. Asi boli na mne všetky moje myšlienky dosť vidno, lebo sa strašidelne usmieval a približoval sa. Ja už som nemala kam cúvať, bola som natlačená na tej soche a z oboch strán ma objímali jej krídla.
"Bojíš sa ma?" zašepkal tajomne keď nás delilo len pár centimetrov a nahol sa bližšie, uprene ma pozorujúc. Akokoľvek dobre vyzeral, no šiel z neho strach. V očiach som mu videla smrť a nebezpečenstvo ktoré predstavovala jeho prítomnosť bolo nepopísateľné. Dolná pera sa mi nepatrne zatriasla a skĺzla som pohľadom z jeho tváre až dole k jeho ťažkým topánkam. Keď som očami opäť spočinula na jeho bledej tvári, prižmúrila som oči a uškrnula sa.
"A mala by som?" z neznámeho dôvodu mi ten chalan alebo čo to vlastne bolo, prišiel smiešny. Pripomínal mi mojich spolužiakov ktorí sa vždy hrali na drsných chlapov, no vždy, keď išlo do tuhého utiekli späť k svojim mamičkám. Je taký aj on? Prešľapla som z nohy na nohu a spýtavo naňho pozrela. Neviem čo som čakala, snáď týmto na neho nezapôsobím.
Jediné čo som dosiahla bolo, že mu zreničky stmavli a prirazil ma o tvrdý kameň, držiac jednu ruku tesne okolo môjho krku.
"Si taká odvážna, alebo taká hlúpa?" zasyčal zlostne a jeho prsty ovíjajúce sa okolo mňa ako hady, pritlačili. Toto sa mi teda nepáčilo, ani trochu. Pomaly ale isto mi začínal dochádzať kyslík a v tvári celá červená som sa začala dusiť. Oboma rukami so oblapila tú jeho a snažila sa vymaniť zo zovretia, no márne. Bol ako zo železa a mne pred očami prebehol celý život. Nechcem ešte zomrieť, nie takto a už vôbec nie rukou nejakého monštra.
"Misha?!" z diaľky sem doliehali hlasy a.....a volali moje meno!!! Telo ktoré sa pomaly vzdávalo sa naplo, bojujúc o holé prežitie. Aj jeho to prekvapilo, lebo trochu povolil stisk, čo bola jeho chyba.
"Misha!! Tak kde do čerta si?" hlasy boli čoraz bližšie a bolo počuť praskanie vetvičiek po ich nohami. Vyslobodila som si jednu nohu spod pravého krídla a celou silou som ho kopla špičkou tenisky rovno do slabín. Ruka ktorá stískala môj krk povolila a ja som ju celou silou odstrčila. Skrčila som sa k zemi a podliezla malý kamenný oblúk, ktorý ma delil od slobody. Nebola som ani v polovici, keď ma zdrapil za ruku a pritiahol k sebe. Tvár mal úplne pokojnú, akoby ho môj útok nohou vôbec nebolel. Oblizol si vrchnú peru, potom ústa roztiahol do úškrnu a ja som mala v momente perfektný výhľad na jeho zuby, ostré ako britva. Jednou rukou ma chytil okolo pása aby som nemohla ujsť a druhou ma chytil za čeľusť aby mi mohol obrátiť hlavu do strany.
"Nie!!!" vykríkla som hlasno a po lícach mi začali stekať horúce slzy.
"Milujem keď sa obete bránia." Zašepkal mi do ucha a posmešne sa zachichotal. V tom sa vedľa nás objavil hlúčik osôb, s Bertom a Frankom na čele. To nachvíľu odpútalo jeho pozornosť a obrátil hlavu smerom k nim. Chvíľa nepozornosti, jeho chyba. Vytrhla som sa mu a utekala čo najďalej. Zjavne už ale o mňa nemal záujem, keď sa mu tam nahrnulo toľko ďalších potenciálnych obetí.
Skočila som do najbližšieho krovia a objala si rukami kolená. So sklonenou hlavou som počúvala tie výkriky a zvuk úderov. Nemohla som sa na to ani len pozerať, nebolo toho na mňa za tento deň už dosť? Ľahla som si na zem a skrútila sa do klbka, mysliac na svoj starý život ktorý som mala ešte predtým, ako mi do života vstúpili upíri.
To Be Continuited....Klaudiqa♥

Až do poslednej kvapky krvi 12

26. června 2008 v 10:05 | Klaudiqa - Translated |  Až do poslednej kvapky krvi
Konečne sa mi chcelo aj prekladať....XD
Frank sa nesmelo usmieval, celý ubolený sa nútil do úsmevu. Toto bol jeden z tých dní, keď za nimi prišiel Shadows vysvetľujúc, že znova nemá náladu trápiť svoju novú hračku a preto si radšej na miesto Franka vezme opäť Johnnyho.
A teraz sedel Frank v kúte malej izby, kolená až pri brade a hlava previnilo sklonená. Zatriasol sa pokaždé, keď začul Johnnyho krik. Úsmev sa vytrácal a vystridal ho beznádejný úškľabokm ktorý bol každým Johnnyho výkrikom zreteľnejší.
Čoskoro zámok hlasno šťukol a Johnny bol opäť uvrhnutý do zajataia miestnosti. Frank nevidel že by krvácal, no na ramenách a chrbte mu pribudli nové rany. Johnny naňho prosebne pozeral, no ten zamrzol pod ostrým pohľadom Mastera Shadowsa. Bez slova sa otočil a odišiel, na čo mu bol jedinou odpoveďou len vzdych z Frankových úst.
"Frankie..." zašepkal Johnny, bojac sa že by to Master Shadows mohol počuť. "P-prosím pomôž mi..." Frankieho previnilosť sa zmenila na strach kedy Johnny prehovorí, vyskočil zo svojej pozície zo vzdialenejšieho kúta izby a ponáhľal sa k nemu. Jemne ho rukou hladkal po chrbte a snažil sa ho tak upokojiť.
"Johnny, zlatko...Čo ťa bolí?" Nedostal však odpoveď v ktorú dúfal, jediné čoho sa dočkal, bol tíchý bolestivý fňukot. Tuho zavrel oči a z kútikov mu kvapkali slzy.
Opatrne vzal Johnnyho na ruky, snažiac sa ignorovať ostré nádychy keď trochu pritlačil na nejaké zranenie. Presunul ho na matrac a jemne ho tam položil. Ľahol si za neho a opatrne ovinul ruky okolo chlapcovej hrude, kde Shadows tentoraz nezanechal žiadne viditeľné stopy.
Po krátkom momente ticha sa Frank nahol a pobozkal Johnnyho na krk, na čo len uľahčene vydýchol. Potom obaja upadli do hlbokého spánku, kde sa počas toho Johnny obrátil a skryl tvár do Frankovej nahej hrude.
.....
Frank sa prebral pri západe slnka a jeho zrak bol trochu zahmlený, no keď si zvykol na prítmie, všimol si pár milých vecí. Johnny k nemu ležal pritisnutý a on ho držal v náručí.
Snažil sa príliš nehýbať aby mladého chlapca nezobudil a zdvihol jednu ruku a jemne mu ňou prešiel po líci, nemohol si pomôcť. "Tak prekrásny..." pomyslel si neprítomne, pripomínal zlomeného anjela. Tak krásny, a tak psychycky zničený. Tak sladký, no tak fyzicky zneužívaný. Frank to nemohol zniesť, a už vôbec nie úbohý Johnny. Vždy keď si spomenul na Mastera Shadowsa, nahrnuli sa mu do očí slzy nad ich bolesťou a úzkosťou.
O moment neskôr sa Johnny pohol a z jeho úst sa vydralo jemné zafňukanie, zobudila ho bolesť v chrbte. Hlava mu vystrelila z Frankovej hrude až na jeho orieškovo-hnedý pohľad a líca mu nabrali ružovkastý nádych. Neprehovoril, no pomaly sa od neho začal odťahovať, na čo mu Frank pohotovo stisol ruku. "To je v poriadku, Johnny." Povedal jemne, dodávajúc mu tak odvahu. "Nechcem ti ublížiť." Tieto jednodúché slová Johnnyho prinútili usmiať sa a bezprostredne Frankovi veriť. Vrátil hlavu späť na jeho hruď a z úst mu vyšiel malý vzdych. Frank sa usmial, ale tento moment netrval dlho, zámka na dverách sa začala hlasno odomykať a obaja od seba odkočili. Johnny predstierajúc že spí a Frank nesústredene uprel oči k stropu.
O chvíľu vkročil Shadows. Jeho široká a mohutná postava zablokovala únikovú cestu a jeho pohľad prinútil Franka zachvieť sa. "Idem na chvíľu k Zackymu a Synovi. Nepokúšaj sa utiecť, lebo sa nezdržím a dolámem ti každú jednu kosť v tele." Venoval mu varovný pohľad a potom odišiel, dvere sa opäť hlasno zamkli.
Frank sa postavil na roztrasené nohy a presunul sa k dverám, položiac vlasy oproti drevu, potichu načúval vzďaľujúcim sa krokom a až potom mu unikol vzdych upokojenia. "Je preč." zamrmlal, tak hlasno aby ho počul aj Johnny.
Jeho oči sa dokorán otvorili a milo sa usmial, aj keď sa bál aj pohnúť. Frank predpokladal že ho ešte stále bolia rany z predošlej noci. "Dobre." zamrmlal ticho, zatiaľ čo Frank opäť prišiel k posteli a ľahol si vedľa neho. Jeho ruka sa presunula na Johnnyho líce, ten sa pod tým dotykom jemne zachvel.
"Shh..." zašepkal Frank. "Neublížim ti, nikdy." Usmial sa a Johnnyho pootvorené pery sa zavreli, prisunul sa bližšie k Frankovi a položil si hlavu na jeho hruď.
"Vďaka." zašepkal zoslabnuto. "Už ma to ubližovanie unavuje." Jeho hlas sa zlomil a Frank ovinul ruky okolo chlapcovej hrude, pochovajúc tak jeho tvár v tej svojej, zatiaľ čo sa chlapcovi triasli plecia od potlačovaných vzlykov. Frank sa zamračil a vrátil svoje ruky späť na jeho nahý chrbát, zatiaľ čo sa jeho tiché vzlyky menili na trasľavé nádychy.
"Johnny...Prosím...To je v poriadku. Naozaj. Budeme v poriadku. A teraz som tu, nikam neodídem. Vždy tu budem pre teba, aby som ti bozkom vyliečil rany a vyčaril ti na tvári úsmev." Frank stíchol a pozrel na Johnnyho, ktorý pozrel hore, oči mal červené a líca zmáčané slzami. Potom sa jeho pery roztiahli do úprimného úsmevu. Frank mu ho opätoval, nahol sa a opatrne pritisol svoje pery k tým jeho. "A myslím to vážne Johnny. Vždy tu budem pre teba."
"Frank, Ja..." odmlčal sa, na moment sklonil hlavu zatiaľ čo Frankova ruka hladila jeho chrbát, opatrne obkresľovala každú viditeľnú jazvu. Úplne mu došli slová, tak len zdvihol hlavu a nervózne pritlačil svoje pery na Frankove.
"To je najväčšia náklonnosť akú mi niekto vôbec prejavil." zašepkal, na čo sa Frank usmial, zatiaľ čo jednou rukou prešiel k jeho vlasom a začal sa s nimi hrať.
"Mal by si to využiť...Johnny, Ja-" Frank sa zarazil a obaja inštinktívne odskočili keď opäť začuli odomykací mechanizmus dverí. Príliš skoro pre oboch potencionálnych milencov.
Vo dverách stál Shadows a so zlomyselným úškrnom pozoroval dvoch bezvládnych, zjazvených a krvavých otrokov. Do Franka akoby niekto udrel, spoznal Matta a Sonnyho. "Syn a Zacky prišli na návštevu." Povedal stroho s temným smiechom a potom sa dvere opäť zavreli.
Frank mal oči vytreštené dokorán a vyskočil na nohy, ponáhľajúc sa skontrolovať im pulz. Ignoroval krv ktorá mu zašpinila prsty. Uľahčene si vydýchol a pozrel na vystrašeného Johnnyho. "Sú nažive, len v bezvedomí." Johnny sa usmial a prikývol. Frank opatrne zodvihol Sonnyho a presunul ho na matrac, to isté potom spravil aj s Mattom.
"Čo sa im stalo?" spýtal sa Johnny nervózne, zatiaľ čo Frank opatrne odlupoval čiernu pásku z ich zápästí, členkov a úst.
"Iba ich niekto škaredo zbil. Myslím že nemajú nič zlomené, ale Sonny má asi vykĺbené zápästie..." Ukázal na Sonnyho strašne napuchnutú ruku, potom pokračoval v prezeraní ostatných rán. "Mali by sme ich umyť, necheme predsa aby chytili nejakú infekc-" znova ho prerušilo otvorenie dverí a po tretí raz za tento deň zbadal Shadowsa.
Slová ktoré mu vyšli z úst boli presne tie, ktorých sa od Gerardovej smrti obával. Tie slová by sami o sebe ani neboli tak veľmi desivé keby ich povedal niekto iný za úplne inej situácie. Shadows sa usmal a povedal: " Frankie...Zacky Syn a ja sa chceme zabaviť."
To Be Continuited...♥

Star Wars 4

24. června 2008 v 15:55 | Klaudiqa and Red_of_Rose |  Star Wars
Mikeys POV
Naštvane som kopol do dverí a okrem hnevu sa v tom miesilo aj zúfalstvo. Sadol som si na záchodovú misu a hlavu som si ponoril do dlaní. Ako mi to mohol urobiť? Navyše všetky tie veci, čo tam boli popísané... Môžem sa pripraviť na peklo. Na také peklo, aké som ešte nezažil. A teraz mi už nešlo o nejakú hlúpu školskú slávu, išlo mi o niečo úplne iné... O to, že napriek všetkému sme s Gerardom boli bratia.
Zrazu niečo pred dverami záchodu niečo zaškŕkalo a pomaly sa kabínka otvorili. Zdvihol som hlavu z dlané a pozrel som hore na svojho vysloboditeľa. Takmer mi zabehlo, keď som zbadal Gerardovu tvár. Čo ten tu dočerta robí?!
"Užil si si pikošky z môjho osobného života, do ktorých ťa nič nie je, ty hajzel?" vyštekol som naštvane a postavil som sa. videl som, ako v ruke zviera môj denník. Vyzeral presne tak ako predtým, než ho vzal, ale vedel som, že si do neho nikdy už nič nenapíšem.
"Mikey, nevedel som, že ťa to tak mrzí. To, čo sa deje medzi nami dvoma," povedal a ja som začudovane zažmurkal. Potriasol som hlavou, aby som sa ubezpečil, že mi už úplne nešibe a naozaj povedal to, čo som počul. Ale je niečo také vôbec možné?
"Mňa to ale nemrzí," pretisol som cez zovreté zuby presvedčený stoj čo stoj uchrániť to svoje.
"Nie? A čo potom znamená toto?" otvoril denník na jeho konci a začal čítať. "Nenávidím ho, robí všetko preto, aby ma ponížil. Je to obyčajný zasraný..."
"Slabá chvíľka," prerušil som ho ostrým hlasom a vykmasol som mu denník z rúk. Nedokázal som počúvať ten tón, akým to všetko hovoril, pretože sa mi z toho robilo zle. Tento deň sa nikdy nemal začať a keď už, mal okamžite skončiť. Najhorší deň v mojom živote, nikdy som sa necítil ako väčšia nula, než teraz. Viac to už hádam ani nejde.
"Tých slabých chvíľok teda bolo dosť," povedal jemne a usmial sa na mňa. Chápal som jeho správanie čoraz menej a menej.
"Čo odo mňa vlastne chceš?"
"Chcem, aby sa náš vzťah zmenil, Mikey."
"Chceš aby sa náš vzťah zmenil?" vyštekol som zlostne a snažil sa zakryť prekvapenie v mojej tvári. Vyslovil tak jednoduchú vetu a predsa zasiahla presne to miesto kde som nechcel. Zásah do čierneho. Prikývol a oprel sa o rám malých kovových dverí kabínky.
"Tak ma nechaj na pokoji." vstal som sa surovo ho odstrčil. Zatackal sa a narazil chrbtom o protiľahlú stenu. Nečakal som na nič čo bude chcieť spraviť alebo urobiť, bolo mi to jedno. Nečakal som ani na nadávky ktoré sa mu pravdepodobne budú liať z úst. Ale to že som idiot, kretén, okuliarnaty blbec a neviem čo ešte, to viem. Vďaka svojmu podarenému bratovi. Rozbehol som sa po prázdnej chodbe a snažil sa potlačiť vzlyky. Prečo sa do čerta správa tak ako sa správa? Baví ho pozerať sa ako zasrane trpím?
Gerard´s POV
Prekvapene som zažmurkal a nahmatal si chrbát v snahe zistiť, či mi ešte drží po kope. Taký cintľavý, ale keď sa naštve silu ma pomaly väčšiu ako ja. Ale aj tak nechápem jeho prehnanú reakciu. Človek sa s ním chce normálne porozprávať a on vybehne akoby som mu držal pred nosom červenú zástavu. Zdvihol som zo zeme denník ktorý mi pri náraze vypadol z ruky a Mikey si to v návale zlosti asi nevšimol a pritisol si h na hruď. Kašlem na to, dnes v škole už aj tak nič nespravím, idem domov. Čakáš že by Mikey mohol ísť práve tam? Ozval sa hlas z vnútra.
"Nie, nečakám." zamrmlal som podráždene a špičkou topánky kopol do kachličiek na stene. Rozrazil som dvere a opustil školskú budovu najrýchlejšie ako sa len dalo. Nechcel som aby ma niekto z učiteľov videl, no najmä som nechcel aby ma videl ktokoľvek iný, bol som rozrušený a bolo to na mne aj patrične vidno.
.....
Keď som zavrel vchodové dvere, najprv som sa presvedčil či niekto nie je doma a až potom som začal vyvádzať. Trieskal som do všetkého čo mi prišlo pod ruku a keď už ma ani to nebavilo, otvoril som bar a našiel niečo na upokojenie.
"Náš Gerard nikdy nepije, je to slušný chlapec." ešte teraz si pamätám tie slová ktorými ma matka obraňovala pred riaditeľkou na koncoročnom plese. Vtedy som sa sťal ako sviňa a mama bola voči tomu samozrejme slepá, nechcela si pripustiť že sa z jej staršieho syna stal alkoholik. Vyhovárala sa vtedy na to, že mi niekto určite niečo nasypal do pitia.
"Pch." odfrkol som a vytiahol fľašu priezračnej tekutiny s nápisom VODKA. Neobťažoval som sa pohárom, proste som to otvoril a logol si rovno z fľaše.
Keď bola asi tak polovica v ťahu, otvorili sa dvere a v nich stál Mikey. Najprv som si ho ani nevšimol, videl som rozmazane a aby som si ho všimol ešte aj periférnym videním, to bolo na mňa dosť.

Cemetery Drive V.

22. června 2008 v 18:21 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Tak rýchlo? Fuuha, n mňa tá poviedka nejak chytila....tuším ju píšem čoraz radšej a radšej....XD snáď to oceníte....´=)
Predierali sme sa hustým krovím a snažili sa byť čo najtichšie. No aj tak si myslím že je úplná blbosť aby niekto nepočul asi tucet párov nôh, idúcich cez les. Bert a ostatní trvali na tom, že mi dokážu že si zo mňa nerobia srandu, že to o čo tu ide je skutočné a žiadna fikcia.
Nad hlavou nám zahúkala sova a ja som mala pocit, že by som im uverila hocičo, len aby sme sa konečne vrátili späť. Videla som plno filmov keď sa decká ako my takto motali po lese a nepamätám si že by aspoň jeden z nich skončil šťastne.
Nedopatrením som zavadila o Bertovu ruku a on mi ju stisol. Možno som sa tak cítila bezpečnejšie, ja neviem. Pohľad na potetovaného chalana ktorý na mňa zazeral doteraz, mi náladu nijak nezdvihol. Len som úzkostlivo pozorovala nožík a rôzne nebezpečné náradie, ktoré mal pozastrkované za vybíjaným opaskom.
Keď pred nami zašumelo lístie, všetci ako mávnutím prútika zastali a potichu čakali. Behala som očami po okolí a dúfala že to bola len nejaká zatúlaná zver.
Keď sa však na nás spoza kríkov vyrútila tmavá postava, hlasno som zvreskla a vytrhla sa Bertovi. Skočila som za najbližší strom a s fňukaním pozorovala čo sa tam predo mnou deje. Bola to nejaká žena, zasyčala niečo čudným jazykom a odniekiaľ vytiahla dlhú dýku, ktorá sa aj napriek tme hrôzostrašne zaleskla. Zahnala sa po skupinke, ktorá sa razom rozpŕchla na všetky strany. Najskôr zmätene zažmurkala, asi nevedela na ktorú stranu má skočiť skôr. Bert jej rýchlym kopom vystrelil zbraň z ruky a tá sa zapichla o pár metrov ďalej do kôry starého stromu. Zlostne zaručala a prirazila ho k ďalšiemu stromu oproti. Chytila ho pod krkom a zbadala som ako vycerila svoje dlhé očné zuby. Od prekvapenia sa mi zastavil dych a len som zaryla nechty do dreva a snažila sa to pochopiť. Takže je to pravda, upíry naozaj existujú.
Bert sa jej medzitým snažil vytrhnúť, no to už mu na pomoc pribehla Lyn a prudko ju schmatla za belasé vlasy siahajúce jej až po pás. Odhodilo ju pár metrov dozadu a jej rev sa niesol celým lesom. Spadli na zem a z pod kopy lístia ktoré lietalo naokolo bolo počuť len zúrivé výkriky. Po chvíli to trochu ustalo a vykríkla som keď to čudnú stvorenie vstalo a na zemi ležalo Lynine nehybné telo. Oči mala otvorené dokorán a na tvári jej pohrávala čudná grimasa. Keď aj ostatní zbadali čo sa stalo, rozbehli sa k upírke a celou silou sa na ňu vrhli. Odvrátila som pohľad a oprela sa o kmeň stromu za ktorým som bola schovaná. Snažila som sa nepanikáriť, no jediné na čo som teraz dokázala myslieť, bola Lyn celá od krvi, ležiaca tam niekde v lístí. Rozum mi prestával pracovať a slzy ma pálili ako žeravá láva tlačiaca sa na povrch sopky. Musela som si zapchať uši aby som nepočula tie výkriky a zvuk úderov. Chcem ísť domov, preč!!! Hojdala som sa spredu dozadu a modlila sa aby to bola len ďalšia hlúpa nočná mora z ktorej sa môžem prebudiť do nového dňa.
Slzy mi tiekli prúdom a na lícach za sebou zanechávali mokrú stopu. Nevládala som.
Oprela som sa čelom o roztrasené kolená a pod kožu sa mi dostal neuveriteľný chlad. Ako keby ma práve zavreli do mraziaceho boxu. Zrazu bolo všade ticho, obzrela som sa za seba a nikde som nikoho nevidela. Akoby sa tu nič neudialo, dokonca aj telo čiernovlasého dievčaťa zmizlo. Vyskočila som na rovné nohy a utekala na miesto kde som naposledy videla ich postavy. Otáčala som sa na všetky strany a hľadala aspoň jediný náznak pohybu.
"Bert!"
"Bert!!! To nie je ani trochu vtipné, vylezte!" kričala som a slzy sa mi prúdom liali z očí. Ak si zo mňa len robia srandu, nech si ma neželajú. Čo ak aj tá obluda bola len maska ako ma vystrašiť, skoro nikoho odtiaľ okrem Alicie som nepoznala, nevedela som čo od nich čakať.
Šuchot lístia ma prebral z úvah a obzrela som sa. "Alicia? Bert?" zašepkala som s nádejou v hlase, no jedinou odpoveďou bol len chladný smiech. Cúvla som dozadu a potom sa dala do behu, smiech neustával. Naopak, mala som pocit, že je čoraz bližšie a bližšie.
Postupne som už ani nevládala kľučkovať pomedzi konáre a kríky, bežala som kade ma nohy viedli a šaty som mala celé dotrhané. Obzrela som sa dozadu a v okamihu skončila na zemi. Au...dosť to bolelo, asi som si vyvrtla členok. Položila som ruku vedľa seba aby som sa oprela a nahmatala niečo mäkké. Zreničky sa mi rozšírili a z hrdla vybehol pridusený výkrik. Bolo to presne ako v tom sne...opatrne som odhrnula zeminu a lístie a s hrôzou v očiach pozorovala mŕtve telo, s očami dokorán. Biely závoj vlasov jej čiastočne zahaľoval tvár a spoznala som drevený kôl, ktorý mala zapichnutý v hrudi. Patril Frankovi, mal ho za opaskom ešte predtým ako nás napadla. Takže to bolo naozaj, určite tu niekde budú, snáď by ma tu nenechali samu. Hypnotizovala som svoju ruku, po ktorej mi stiekol malý pramienok jej krvi, bolo to akoby som ruku namočila do ľadovej vody v zamrznutom jazere. Otriasla som sa a vstala, ponáhľajúc sa ďalej. Utierajúc si ruku do už aj tak špinavých šiat, som sa rozbehla do miest, kde sa mi zazdalo že vidím lúč svetla.
To Be Continuited....Klaudiqa ♥
No a v ďalšej časti sa Misha konečne stretne tvárou tvár Gerardovi...muheh...XD

Cemetery Drive IV.

20. června 2008 v 14:48 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
No tak ďalší diel pre moju maminku Miškuuu...:-D a ja si stále kúšem nechty kedy už aj ona začne písať tu for me...akože neštvite ma hej? XD lebo už som dnes tak strááášne vytočená že až....sa mi koniec tejto povedky prvy krat celý zmazal a musela som to písať nanovo....ani vám nemusím hovoriť že už to podľa mňa neni ono...to pred tým sa mi strašne páčilo...no toto už neni to pravé orechové...ale aj tak čakám komenty XD
Večer bola opäť búrka a fúkal studený vietor. S námahou som zavrela okno a zatiahla ťažký červený záves. Tie závesy som milovala, ráno cez ne neprenikol ani jediný lúč svetla a ja som mohla nerušene spať ďalej. To len mama mala voči zariadeniu mojej izby vždy nejaké výhrady, ja som len po každé hovorila, že má nedostatok vkusu. Podľa mňa bola moja izba priam dokonalá a hlavne tajomná, čo bol hlavný zámer pri jej zariaďovaní.
Pozrela som na nástenné hodiny pri dverách a zvalila sa do mäkkých perín, ktoré čakali len na mňa. Konečne...
CINK!
Obrátila som hlavu a prižmúrila oči smerom k oknu. Zdalo sa mi to? Trochu som si poposadla bližšie a ticho čakala na podobný zvuk, ktorý by potvrdil, alebo vyvrátil moju teóriu. Po chvíli som sa opäť spokojne uvelebila na veľkom zamatovom vankúši a slastne privrela oči. Zdola sem doliehal zvuk televízie a zapnutej práčky. Uspávalo ma to, dodávalo mi to pocit že som v bezpečí a nič sa nemôže stať.
CINK! CINK!...TRESK!!!
Prudko som vyskočila a trhom roztiahla závesy. Rovno pred očami sa mi v skle črtala tenká puklinka, ťahajúca sa až k drevenému rámu. Nahla som sa a pozrela dole do tmy, chcela som vedieť ktorý idiot mi o jedenástej večer roztĺkol okno. Nikde som nikoho nevidela, bola dosť tma a ak bol ešte dotyčný v čiernom, nemala som šancu. Po chvíli žmúrenia ku mne z diaľky priletel ešte jeden. V šoku som odskočila od okna a zahľadela sa smerom ku kríkom odkiaľ kameň priletel. Teraz som jasne rozoznala siluetu stojacu tesne za riedkymi vetvami. Dlhšie vlasy, vyššia postava...
Zatla som zuby a prudko otvorila ľavé krídlo okna. Ovanul ma nepríjemne ľadový vietor a naskočila mi husia koža. No hnev tentoraz vyhral.
"Šibe ti?" zasyčala som zlostne smerom k Bertovi, ktorý s úsmevom pribehol pod okno a priložil si k očiam ruku aby ma lepšie videl.
"Zdravím." Uškrnul sa a odhrnul si z tváre prameň vlasov.
"Vypadni!" vykríkla som. Úplne som zabudla že ma môže zdola počuť mama, proste mi rupli nervy a nevedela som sa ovládať. "Povedala som ti, že už s tebou nechcem mať nič dočinenia!"
"Aj ja som ti povedal svoje, ak mi neveríš tak ti dokážem opak!" Zase tie jeho prázdne reči, nestojím o ne.
"Zlez dole a zistíš..." jediné čo som teraz chcela bolo ponoriť sa do perín a vyspať toto všetko, ale neznáma sila mi radila nerobiť to. V kostiach som cítila že dnes v noci sa má niečo stať. Nebola som si istá či to chcem, váhala som.
Ak teda nerozpráva len tak do vetra, mohlo to totálne zmeniť môj život a nevedela som či som na podobnú zmenu pripravená. Aj keď som sa tvárila ako sebestačná a emancipovaná osoba ktorá nepotrebuje pomoc, vo vnútri som bola stále to roztrasené dievčatko akým som zvykla byť.
Zahryzla som si do pery a premýšľala. Bert s hlavou vytočenou hore na mňa stále nemo pozeral a v očiach sa mu odrážala otázka. Pozrela som smerom dovnútra a na okamih zaváhala. Prešla som pár krokov a po šťuknutí vypínača sa izbou rozhostila tma.
"Čakaj..." povedala som to tak potichu ako som len vedela a zhrabla zo stoličky mikinu. Vlastne som sa po chvíli vrátila a zo skrine vzala ešte jednu, predsa len nebolo najteplejšie. Upravila som posteľ aby to vyzeralo že v nej niekto leží a potom som sa opatrne prešvihla cez okno von. Ešte že tu mama minulý rok posadila popínavé ruže. Aj keď to nepríjemne pichalo, mohla som bezpečne zliezť po drevenej konštrukcií, okolo ktorej sa ťahali.
O pár minút som mäkko doskočila na trávnik a s ešte vážnou tvárou pristúpila k votrelcovi menom Bert. Prekrížila som si ruky na prsiach a čakala. Pozrel smerom k oknu mojej izby a potom ma chytil za ruku. Striaslo ma, mal ju úplne ľadovú. Vlastne sa pri takom počasí ani nečudujem, ktovie koľko tu vlastne stál.
Mlčky sme kráčali niekoľko minút a ani som nevedela kam. Proste som sa nechala viesť a slepo mu dôverovala, dúfajúc že to nie je nejaký sériový vrah čo láka dievčatá na rozprávky o bytostiach z druhého sveta.
Práve sme prechádzali tmavou uličkou, neboli tu žiadne pouličné lampy, len pár schátralých budov a plno stromov. Pri slabom zašuchotaní vetiev neďaleko som sa strhla, no Bert ma len pevnejšie chytil za ruku a zrýchlil krok. Takmer som za ním utekala a to sa mi nepáčilo, ani trochu. Keď sme po chvíli zastali, zadýchane som pozorovala ako si priložil prst k perám a naznačil tak, aby som bola čo najtichšie. Prikývla som a celá nesvoja sa obzerala okolo. Stáli sme pri starej kamennej budove, ktorá sa už pomaly rozpadávala. Pevne som dúfala že nechce ísť dnu.
On však len zaklopkal, nejak divne...asi nejaké heslo a potom sa na mňa povzbudzujúco usmial. Asi päť minút sa nič nedialo, no potom som z útrob domu začula šuchot a opatrné kroky. Dvere sa pootovrili a dnu sa vystrčila tmavá hriva vlasov. Prestala som aj dýchať.
"Alicia?" vydýchla som konečne a prekvapene som podišla bližšie či je to naozaj. Aj ona na mňa prekvapene pozrela a potom sa s otázkou v očiach obrátila späť k Bertovi.
"Je tu so mnou." chytil ma okolo pliec a pritihiahol si ma bližie. Ja som ich ešte stále v šoku nasledovala dnu. Prešli sme po slabo osvetlenom kamennom schodisku až sme sa ocitli v priestrannej miestnosti, ktorú osvetľovalo len pár sviečok. Na starých matracoch tu sedelo zopár ľudí a keď sme vošli, všetky hlavy sa otočili smerom k nám. Teda vlastne smerom ku mne. Ich pohľady mi nebol práve najpríjemnejšie, bolo z nich jasne vidno že tu nemám čo hľadať a mám sa pekne vrátiť tam odkiaľ som prišla.
"Kto je to?" ozval sa ktosi z tej zmesi tiel a mna striaslo.
"To je Misha." odpovedal Bert a jemne ma popostrčil dopredu, aby ma bolo lepšie vidno.
"Nepotrebujeme nikoho ďalšieho, nech odtiaľto vypadne." zasyčal hlas odkiaľsi z kúta a až teraz som zaregistrovala tmavovlasého chalana, ktorý sedel trochu bokom od ostatných. Aj napriek tieňu ktorý zahaľoval jeho telo, som si všimla jeho nevraživý pohľad a množstvo tetovaní po tele. Opovržlivo som si ho premerala od hora až dole a potom odvrátila hlavu inam. Aj keď nebolo to o nič lepšie, všetci na mňa pozerali zhruba rovnako.
"Neviem kto tu minule skučal že už to viac nezvládne." zasyčal podráždene Bert a zamračene naňho pozrel. Bolo vidno že už aj jemu dochádza tá malá štipka trpezlivosti, čo v ňom ešte zostala. Chalan len prevrátil očami a oprel si hlavu o vlhkú kamennú stenu.
"Jej celé meno je Misha Angel Petersonová a ako ste určite počuli od svojich predchodcov a tí zase od tých svojich..." odmlčal sa. "...nazývali ju aj vyvolená." Všetci razom obrátili hlavy a prekvapene pozerali raz na mňa a potom na Berta s Aliciou. V ich tvári sa zračilo prekvapenie, nádej a ešte niečo, čo som nevedela presne identifikovať.
"Čo si povedal?" vyskočilo zo svojho miesta čiernovlasé dievča a zastalo rovno predo mnou. Pozerala na mňa a potom sa ma váhavo dotkla ukazovákom, ktorý následne stiahla. Zvraštila obočie a neveriacky pokrútila hlavou, až sa jej dva tmavé copy neposlušne zatrepotali.
"To - to nemôže byť ona. Mala vyzerať inak...teda aspoň ja som si ju predstavovala trochu inak. Táto by neublížila ani muche." nasmerovala svoj pohľad na Aliciu a Berta a dala si ruky v bok.
"A odkiaľ by mala toto?" zasyčal naštvane Bert a surovo mi vyhrnul rukáv na mikine. Keď sa pod tenkou látkou objavili obrysy môjho "tetovania" všetci zhíkli a miestnosťou sa rozoznela zmes výkrikov a divného šumu.
Vystrašene som cúvla, no keď to dievča podišlo ku mne a tuho ma objalo, pochopila som to. Z tohto sa už len tak nevyvlečiem...
To Be Continuited...Klaudiqa♥

Loď Snov 3

17. června 2008 v 10:43 | Klaudiqa |  Loď Snov
Aaaa ďalšie pokračovanie na svete....jaaaj musela som sa k tomu strááášne dlho dokopávať...ale snáď sa vyplatilo čakať. Neviem v akých časových intervaloch teraz budú pribúdať stories, veď ešte uvidíme. Aj keď mám voľno, nemám nejak moc cašu....to viete láska....Klaudiqa sa nám zamilovala....:-D okis....pekne čítanie
Frankie´s POV
Z tých matkiných rečí mi bolo zle. Vždy si našla spôsob ako mi pokaziť náladu. Ako práve teraz keď sme sedeli v jednej z tých kaviarní s jej priateľmi a nejakými vysokopostavenými ľuďmi. Polovicu z nich som nepoznal a keď tak, iba z novín. Veronica sa niekde motala po palube a prezerala si celú loď, nemal som chuť sprevádzať ju.
"Nemáš ani toľko slušnosti aby si pred dámami zahasil tu cigaretu?" precedila cez zuby, keď bola moja ruka na pol ceste k ústam. Zarazene som na nej zastal pohľadom a všimol som si ako jej na krku navrela žila. Spýtavo som sa pozrel po ostatných, no z ich kamenne pokojných tvárí sa nedalo vyčítať nič, až na jednu staršiu pani. Myslím že mi ju predstavili ako pani Mayerovú, javila sa ako celkom sympatická osoba. Na rozdiel od ostatných nebola taká povrchná a tvárila sa aspoň trochu normálne.
Nenápadne na mňa žmurkla keď môj pohľad padol na jej okrúhlu tvár a ja som sa uškrnul. Priložil som si cigaretu k ústam a silno potiahol. Usmial som sa a vydýchol dym matke rovno do prekvapenej tváre. Vyvalila oči a všimol som si ako zaťala nechty do malého stolíka z dubového dreva.
"Ostatným to nevadí." Odpovedal som jej pokojne a s kľudným svedomím si potiahol ešte raz. Pár pánov okolo sa uchechtlo a to matku zrejme vyprovokovalo. Vyzeralo to, že po mne každú chvíľu skočí, no zmohla sa len na facku. Hlava mi letela do strany a v očiach ma od bolesti zaštípali slzy. Napriek tomu som to na sebe nedal poznať, takú radosť im predsa neurobím.
"Páni," kývol som im na pozdrav a vstal som. "Dámy." Pani Mayerovej som zľahka pobozkal chrbát ruky na čo sa slabo začervenala a s najväčším pokojom aký vo mne ešte ostal, som odišiel od stola.
"Nedovolila som ti odísť." Zakričala za mnou nasupene a treskla päsťou o stôl.
"Myslím že svojim gestom ste to dali jasne najavo." Zastala sa ma jediná normálna osoba na tejto lodi a ja som sa sám pre seba pobavene usmial. Konečne sa našiel niekto kto jej zavrie ústa.
.....
Vyšiel som na palubu a nastavil tvár slnku. Milujem jeho teplé farby a hrejivé lúče, aspoň niečo pozitívne na tejto plavbe. Bol som na najvyššej palube, takže sa mi naskytol vážne nádherný pohľad. Všade naokolo bolo plno ľudí, len na spodnej palube bolo prázdno. Sem tam nejaký osamotený pár ktorý prešiel okolo, no inak skoro nikto. Až som si nakoniec všimol dvoch ľudí stojacich pri palube. Starý otec s vnučkou, fakt očarujúci pohľad. Keby tak aj moja matka bola taká, nikdy by som nezažil že by ma len tak z vlastne iniciatívy vzala na ruky keď som bol malý. O bozku alebo vrúcnom objatí som mohol len snívať.
Milučký párik sa nakoniec rozhodol schovať v tieni kajuty a ruka v ruke sa pobrali preč. Behal som očami po palube a hľadal iný objekt čo by ma zaujal. Zrazu som mal divný pocit že ma niekto pozoruje, prižmúril som oči oproti slnku a zbadal čiernovlasého chalana ktorého som si tam predtým nevšimol. Sedel na lavičke a v ruke držal ceruzu a na kolenách mu ležal veľký blok. Nevidel som mu cez slnko dobre do tváre, no bolo na ňom niečo zaujímavé. Sedel tam s ešte ďalšími dvoma, ktorí o niečom živo debatovali. Aj keď si všimol ako naňho hľadím, bolo mu to jedno, neodvrátil zrak. Mal som chuť mu zakývať, no neurobil som to. Zozadu ku mne pristúpila Veronica a tuho ma objala okolo pása. Úsmev mi zamrzol na polceste. Tá teda vie kedy sa objaviť.
"Všetci ťa už hľadajú." Zašepkala mi do košele, opierajúc sa čelom o môj spotený chrbát. Tým všetci zjavne myslela len moju matku. Určite sa nevie dočkať kedy my vyčistí žalúdok, alebo vrazí ďalšiu štipľavú facku.
Chytila ma za ruku a odtiahla preč od zábradlia. Nestihol som si ani len poriadne zapamätať jeho tvár, nič.
Gerard´s POV
Celý čas som naňho musel myslieť, stále som ho predstavoval ako tam tak stojí a pozerá na mňa. Bolo to ako sen z ktorého som sa nikdy nechcel prebrať. Veľa ľudí snívalo o prepychových domoch, pozemkoch a hromade peňazí, no mne stačilo zapamätať si tento jediný pohľad do jeho očí a uchovať si ho.
Chalani si naivne mysleli že nevnímam kvôli tomu že som sa zamiloval do toho mladého dievčaťa čo bolo s ním. Pche. Nebola škaredá, to nie, ale nezaujala ma. Nikdy ma ženy príliš nezaujímali. Aj keď je pravda že som vždy mal niečo práve s nimi, vzťahy s rovnakým pohlavím sa hlboko odsudzovali. Už to bolo dosť, že som bol obyčajný povaľač, nepotreboval som viac problémov.
Prevrátil som sa na druhý bok a zahasil cigaretu o bok postele.
"Musíš fajčiť aj tu?" ozval sa Bert z opačného konca kajuty a začal dym rozháňať rukou.
"Myslel som že ti to nevadí." Uškrnul som sa a hodil po ňom nedopalok. Vrátil som sa do pôvodnej polohy na chrbát a založil si ruky za hlavu. Tupo som zízal na kovovú konštrukciu postele nado mnou a premýšľal o tom, kedy ho zase uvidím. Chcel som ho vidieť, zúfalo som to potreboval, aj keď len z diaľky a na malú chvíľu.
Večer sa mi moje tajné želanie splnilo...
To Be Continuited....Klaudiqa ♥

Cemetery Drive III.

15. června 2008 v 20:09 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Ja z tej osoby raz zošaliem, vážne....viete aké to je keď vám stále vypisuje prosim a neviem čo? Niektorí možno hej, ale keď proste sa to nedá len tak ignorovať...takže Miška, toto je ako pre teba jo? A za to že som to takto narýchlo si prosím tak dlhy koment, jaký si v živote ani nevidela....XD pekne čítanie prajem...XD your daughter !♥
Sedeli sme s Bertom v malej kaviarni a sŕkali čokoládový shake. So slamkou v ústach som ho nenápadne pozorovala a všímala si každý jeden jeho pohyb. Vyzeral dosť nervózne a neustále sa obzeral, akoby sa bál že nás niekto sleduje. Keď si všimol môj pohľad, nesmelo sa usmial a pozrel inam .
"Povieš mi konečne na čo to všetko?" nadvihla som obočie a odtisla poloprázdny pohár niekam na kraj stola. "Prečo si ma sledoval a prečo..."
"...počuješ hlasy ktoré iní nevnímajú?" dokončil za mňa a ja som prekvapene vydýchla. Ako to vie? Nechcela som sa spýtať na to, zaujímalo ma niečo iné, no keď už to začal, dosť ma to zaujalo.
"Ako to vieš?" Šibalsky sa usmial a potom ukázal na môj koktejl.
"Budeš to ešte piť?" Spýtal sa. Pokrútila som hlavou a tak si ho pritiahol k sebe a po chvíli prázdny pohár prisunul k tomu svojmu. Oblízal obe slamky a položil ich vedľa na stôl. Zazubil sa keď zbadal ako ho pri tom zarazene pozorujem, stále som čakala na svoju odpoveď.
"Vieš, je to zložitejšie ako sa zdá."
"Máme dosť času, tak mi to vysvetli. Pekne od začiatku."
"Som jeden z tých ktorí si hovoria premožitelia. Nikto nás v podstate nepozná, pre ostatných sme ľudia bez mena a akejkoľvek identity. Ľudia nás vidia, no absolútne ich nezaujíma čo robíme, kto sme a to ostatné." Nedbalo mávol rukou a na okamih sa zahľadel von oknom.
"A čo je náplňou vašej práce?" spýtala som sa potichu a čakala na odpoveď. Všetko toto mi pripadalo ako scéna z nejakého amerického filmu. Premožitelia, čo je Bert Buffy, alebo čo? V duchu som sa zasmiala.
"Zabíjame upírov." Povedal jednoducho a obkreslil prstom malý fliačik na drevenom stole. Vypleštila som oči a skoro mi zabehlo. Chytila som sa oboma rukami okrajov stola, aby som sa ako tak udržala na stoličke. Mala som chuť hystericky sa začať smiať, pripadalo mi to asi tak absurdné ako keby mal teraz do podniku vojsť Santa Calus. Začala som pochybovať či je ten chalan ktorý sedí predo mnou normálny. Vlastne už od začiatku mi pripadal čudný, no teraz ešte viac. Sklopila som hlavu aby som skryla úsmev a snažila som sa nevyprsknúť do smiechu. No on si to všimol aj tak. Oprel sa o sedadlo a zamračene si prekrížil ruky.
"To - to si nemyslel vážne, že nie?" povedala som prerývane, v snahe potlačiť smiech. Vážne mi to pripadalo trochu šibnuté, veď to už malé decko by si vymyslelo lepšiu rozprávku.
"Jasné že som to myslel vážne." Zavrčal a začal nervózne poklepkávať rukami po stole. Stále som naňho pozerala ako na blázna, aj keď niečo z toho dávalo aspoň trochu zmysel. Ako inak by vedel o tých hlasoch ktoré som počula? Nikomu okrem Cloe som o tom nepovedala. Cloe, keď som si na ňu spomenula, prepadol ma smútok. Nemala som ju tak veľmi podceňovať, správala som sa sebecky.
"A ako do toho všetkého zapadám ja?" premerala som si ho pohľadom a zvedavo čakala na dôvod prečo tu teraz vlastne spolu sedíme.
"Ty si alfa a aj omega toho všetkého." Vyvalila som oči a nemo pozorovala jeho tvár. "Všetko sa to začalo vlastne veľmi dávno, ale o tom nebudem teraz hovoriť. Podstatné je že si teraz tu a že ťa potrebujeme, si vyvolená."
"Čo - čože som?" koktala som zmätene a behala očami po malej kaviarni.
"Je ich priveľa, množia sa a snažia sa ovládnuť ľudí, zvieratá, všetko čo sa len dá. Ty si jediná kto to môže zastaviť, čakali sme príliš dlho aby sme ťa len tak nechali ísť." Všetky tieto podľa neho jednoznačné informácie mi v hlave robili príšerný zmätok. Nevyznala som sa v tom. Som vyvolená a - ale to mám všetkých upírov, ak teda nejakí vôbec existujú, poraziť sama?
"Ja - ja musím ísť." Hodila som na stôl päť dolárovku a odsunula stoličku v úmysle vstať. Bert bol však pohotový a rýchlo mi chytil ruku.
"Kam chceš ísť? Teraz si jednou z nás...nemôžeš..."
"Vieš čo ti poviem? Ja neviem ani poriadne čo si mi tu rozprával, každý máme svoj život tak ma nechaj žiť ten môj, jasné? Nie som žiadna vyvolená, museli ste si ma všetci s niekým pomýliť." Vytrhla som sa mu a zamierila k dverám. Postupne som zrýchľovala, až som sa vonku nakoniec krkolomne rozbehla preč. Chcela som byť odtiaľ čo najďalej a želala som si, aby ma už nikdy nevyhľadal. Nikdy!
..........
Moje úpenlivé prosby k bohu aby ma ten dlhovlasý čudák už nikdy nevyhľadal, však nanešťastie neboli vyslyšané.
To Be Continuited...Klaudiqa ♥

Welcome Stranger 9

14. června 2008 v 23:28 | Klaudiqa |  Welcome Stranger
Ďlašia časť tejto story, nevedela som čo písať, teraz úplne vážne....asi pol hodinu som len sedela a tupo čumela na obrazovku. Nakoniec som napísala čo ma napadlo a dúfam že to nedopadlo až tak katastrofálne...proste som posledný týždeň úplne vymletá. XD
Gerard´s POV
Domov som prišiel dosť neskoro. Chcel som sa potajomky vkradnúť dnu, aby si to nikto nevšimol, no v obývačke boli nasáčkovaní Mikey s Frankom a na niečom sa príšerne rehotali. Nechcel som hovoriť ani s jedným. Teda najviac nie s Frankom, bál som sa naňho čo i len pozrieť. Po rozhovore s Bertom som si nebol ničím istý a desil som sa toho že by pre mňa frank mohol znamenať viac ako je únosné. Nanešťastie, vietor zabuchol vchodové dvere a tie sa s treskom zabuchli. Obaja nadskočili a obzreli sa dozadu, stál som tam ako dosratý.
"Čaute." Pípol som s trápnym úsmevom a snažil sa zamestnať ruky vešaním mikiny na vešiak.
"Kde si bol tak dlho?" spýtal sa Mikey s miernym úškrnom a oprel sa bradou o opierku gauča.
"Čo ťa je do toho?" zavrčal som podráždene a snažil sa ignorovať Franka, ktorý na mňa stále tak čudne pozeral. Mrazilo ma z toho na chrbte.
"Tak sorry." Zdvihol do vzduchu obranne ruky a obrátil sa späť k telke. Frank po chvíli urobil to isté. Prevrátil som očami a vybehol na poschodie do svojej izby.
Frankouš POV
Po večeri sme s Mikeym zapli telku a pozerali film, presne ten, ktorý chcel Gerard pozerať so mnou predtým. Kašlem naňho, pozriem si ho aj sám. Bola to príšerná somarina, ale aj tak sme sa na tom rehotali ako pominutí. Boli sme sami doma, Gerard sa ešte nevrátil a pani Wayová bola ešte v práci. Našťastie. Bolo niečo po dvanástej, keď sme za sebou začuli strašný hluk. V prvom momente som myslel že nám vietor roztĺkol okno, no potom sme zbadali, že j to len Gerard. Priblblo sa usmieval a nemotorne šmátral po vešiaku, asi má pekne v hlave.
"Čaute, pozdravil." Nemienil som ani len prehovoriť, nezaslúži si to. Naštval ma, správal sa ako totálny idiot a nechal ma stáť medzi dverami ako vola.
Myslím že som nevydržal ani do polovice filmu, lebo keď som sa prebral, telka bola vypnutá a okolo bola tma. Mikey už asi dávno šiel spať a nechcel ma budiť. Odkopol som zo seba deku a pomaly sa posadil. Bola hlboká noc a v celkom dome ticho. Počkať. Zhora som vlastne počul nejaké tiché zvuky. Oprel som sa rukami o kraj gauča, aby som mohol vstať. Vyšiel som hore schodmi a s hlasným zívnutím mieril do svojej izby. Príšerne sa mi chcelo spať. Pri predposledných dverách som zastal a priložil ucho k dverám. Zreteľne som počul ako si niekto pohmkáva tichú melódiu. Bol to Gerard, nikdy predtým som ho nepočul spievať, natlačil som sa až úplne na dvere a snažil sa zachytiť čo najviac. Ale čo robí tak neskoro hore? Započúval som sa...
And after all the blood that you still owe,
Another time I was chancing it all around,
So fix your eyes and get up,
Baby, get up,
While you can,

Where'd you go?
And would you even turn to say,
I don't love you,
Like I did yesterday...
Mal som chuť vojsť. Vojsť a počúvať ho z bezprostrednej blízkosti. Ľahnúť si na posteľ a zaspávať pri jeho speve. Ešte chvíľu som tam len tak stál, keď sa moja ruka zrazu načiahla za kľučkou a stisla ju. Ani presne neviem ako sa to stalo...akoby to šlo úplne mimo moje telo. Ani som sa nenazdal a ocitol som sa v jeho izbe. Sedel na posteli opierajúc sa o čelo postele a na kolenách mal položený blok. Niečo kreslil a pritom si pospevoval, našťastie si moju nevítanú prítomnosť nevšimol. Stál som tam medzi dverami a pozoroval ho ako sústredene pozerá na papier a uprostred čela sa mu vytvorila malá vráska. Nevydržal som to.
"Ahoj..." ozval som sa a Gerard sa vystrašene strhol. Zdvihol hlavu a trochu vystrašene na mňa pozrel. Chytil blok a pritisol si ho na hruď.
"Čo, čo tu hľadáš?" behal očami po mojej postave, akoby sa chcel presvedčiť či som to vážne ja. Zmätene som sa poškriabal na hlave a snažil sa vymyslieť nejakú zmysluplnú odpoveď.
"Nemohol som spať." pozrel som do zeme a pozoroval na koberci tieň. ktorý vytvárala jeho zhrbená postava. "Môžem si sadnúť?" spýtal som sa a ukázal prstom na okraj jeho postele. Chvíľu na mňa a pozeral a potom váhavo prikývol. Posunul sa ešte viac dozadu a vytvoril tak na posteli ešte viac miesta. Opatrne som sa posadil a pozrel do jeho tváre, ako na mňa strnulo pozerá. V tvári mal tak trochu vystrašený výraz, snáď sa ma preboha nebojí. Hanblivo som sa usmial a pokýval hlavou. Do kelu, na čo som sem vlastne liezol, veď ani neviem o čom sa s ním mám baviť. Vlastne myslím že slová by na to ani nestačili, na to čo cítim keď som v jeho blízkosti.
Gerard´s POV
Všimol som si ho až po chvíli keď zamrmlal tiché ahoj. Strhol som a rýchlo schoval svoju kresbu čo najďalej. Áno, presne. Kreslil som jeho, neviem čo ma to napadlo, ale jednoducho mi to šlo akoby samo od seba. Stál tam a pozeral na mňa, asi som trochu znervóznel no. Jedným okom som pozrrel na hodinky, bolo pekne neskoro, ako to že ešte nespí?
"Čo, čo tu hľadáš?" čakal som že povie niečo v tom zmysle že ma chcel vidieť, že som mu chýbal...ale nič také. Prehrabol si vlasy a pozrel do zeme.
"Nemohol som spať." vypadlo z neho nakoniec. Snáď som nevyzeral nejak sklamane. "Môžem si sadnúť?" ukázal na posteľ a ja som prikývol. Posunul som sa viac dozadu aby som bol od neho čo najďalej, nechcel som aby sa stalo niečo čo budem neskôr dosť ľutovať. Chabo sa usmial a pozoroval ma. Zostal som z toho trochu nesvoj, čo tu vlastne hľadá? Nemal by tu byť a nemal by sa so mnou vôbec baviť, nerobí mi to dobre. Ani najmenej. Bolo na ňom vidno že premýšľa, pozeral som na jeho sústredený výraz a čakal. Ani neviem na čo vlastne. Blok som si stále tlačil oproti sebe a ani som si neuvedomoval s akou silou. Začínalo to trochu bolieť, no nechcel som aby tú kresbu videl, nebola síce ešte dokončená, no aj tak bolo dobre rozoznať o koho ide a to by som potom len ťažko vysvetľoval.
"Pekne spievaš." ozval sa po chvíli a s úsmevom na mňa pozrel. Asi ma bolo počuť až na chodbu, nabudpce si dám pozor. Nemám rád publikum, spievam si len sám pre seba.
"V - vďaka." vykoktal som a snažil sa pozerať všade možne, len nie na jeho anjelsku tvár. Teraz by mi bodlo mať pri sebe Berta aby mi poradil. Bol som nadmieru nervózny a zťažka som pregĺgal.
"Čo si to kreslil? Mikey hovoril že kreslíš naozaj super." A kurva, je to v kýbli.
"Nič, to len také čmáranice, nepodstatné."
"Môžem sa pozrieť?" posunul sa bližšie a nahol sa až ku mne. Bol len pár centimetrov ďaleko. Pozoroval zvázok papierov, čo som držal a nespúšťal z nich zrak.
"Ehm..." nestihol som ani odpovedať, vytrhol mi ich z ruky a vrátil sa späť na svoje pôvodné miesto. Chvíľu som absolútne nevedel čo sa deje, bol ku mne otočený chrbtom a asi listoval v zošite. Potom zastal a po chvíli sa obrátil. Oh nie, držal ho presne na tej strane kde som nechcel. Vynímala sa na nej jeho tvár, bola celkom ako on, len čiernobiela. Zahrazol som si do pery a zamračil sa. Teraz mi začne nadávať.
"To je nádherné." dostal zo seba nakoniec a ja som prekvapene zodvihol hlavu. Nečakal som že bude reagovať takto, iba som v tom slepo dúfal. Trochu som sa pousmial a smažil sa tváriť aspoň trochu normálne a nad vecou.
"No, celkom sa vydarila."
"Môžem si ju nechať?" prešiel prstami po papieri a pritom zo mňa nespúšťal zrak.
"No...ak chceš." prepaľoval ma pohľadom. Zdalo sa mi to, alebo sa v izbe nejak oteplilo? Preglgol som a skĺzol pohľadom na jeho pery. Boli také krásne, mal som chuť dotknúť sa ich, aspoň končekmi prstov. Chcel som aby sa ma dotkol, čokoľvek. Sral som na prázdne sľuby čo som si dal, nebudem sa obmedzovať keď to aj tak nepomôže. Je tu, sedí na mojej posteli a ja naňho čumím ako totálny idiot, neschopný pohybu a jediného slova.
"F - frankie." zašepkal som ticho a môj dych sa skracoval. Posunul som sa bližšie a snažil sa pôsobiť čo najpokojnejšie.
"Gerard?" prekvapene na mňa pozeral a zároveň sa posunul ešte bližšie ku mne. Bol sme od seba asi desať centimetrov a iba na seba hľadeli. "Chcem ťa." zašepkal Frankie a prešiel mi ukazovákom po spodnej pere. Zachvel som sa a moj žalúdok spravil malé salto. Prekvapene som zažmurkal nad vetou ktorú práve vyslovil.
"Vezmi si ma." usmial som sa a Frankie si na mňa obkročmo sadol. Nikdy som nič podobné nezažil a už vôbec nie s chalanom a o to to bolo lepšie. Hlasno som vydychoval a zmysly som mal napnuté na prasknutie. Existovala len táto jediná chvíľa, nič iné.
To Be Continuited...Klaudiqa♥

Cemetery Drive II.

13. června 2008 v 17:18 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Pokráčko for my love...♥ ako dúfam že sa ti to bude páčiť...prepisovala som to dva krát XD A stále čakám na tú tvoju story a stále nič....tse....heh
Sedeli sme u mňa doma a Cloe vyjavene civela na moje odhalené predlaktie, ktoré som celú cestu zo školy úspešne skrývala pod mikinou. Už už som čakala že jej z pootvorených úst začnú dole bradou stekať sliny, no našťastie ich zase zavrela a prehovorila.
"To...to...čo to kurva je?" bruškami prstov jemne obkreslila línie čudných znakov, ktoré dokopy tvorili nejakú nezmyselnú zlátaninu. Nevyzeralo to dokonca ani ako tetovanie, akoby mi to celé vyrastalo priamo z kože. Nechápala som tomu, ani najmenej. Obe sme bez žmurknutia hľadeli na to miesto a nedokázali odtiaľ odtrhnúť oči. Vyrušilo nás až štrngotanie kľúčov vo vchodových dverách dole v hale. Vystrašene sme obrátili hlavy a potom sme sa bez jediného slova pozreli jedna na druhú. Ako je možné že sú rodičia tak skoro doma? Veď je len pol jednej. Naznačila som jej aby zostala tu a opatrne som sa vykradla na chodbu, až k drevenému zábradliu, čo lemovalo takmer celé poschodie. Nikoho som nevidela, a nepočula ani ďalšie zvuky. Veď mama vždy kričí že je doma. Zdalo sa mi to nanajvýš čudné, ale zlodej by predsa nemal kľúče. Ešte chvíľu som tam len tak postávala a bosými nohami prešľapovala po mäkkom semišovom koberci. O chvíľu sa ku mne pridala aj Cloe a od vzrušenia ledva dýchala. Spýtavo na mňa pozrela a ja som len pokrčila ramenami, ani ona a ani ja sme netušili o čo tu vlastne ide. Ale zistíme to. Prudko som sa obrátila keď som začula jemne šuchotanie, presne ako zvuk krídel tých netopierov v mojom sne. Zdesene som cúvla a oprela sa o stenu, nie to nemôže byť skutočné.
"Pani Petersonová?" zakričala Cloe a ja som jej rýchlo prikryla ústa rukou. Zbláznila sa? Zazrela som na ňu a pokrútila hlavou, no v tom sa vchodové dvere hlasno zabuchli a od ľaku mi zakusla do prsta.
"Au!" zakrútila som si ho do trička a zotrela si drobné množstvo krvi, derúce sa na povrch.
"Prepáč, nechcela som." Ospravedlňujúco sa na mňa usmiala a rozbehla sa dole do haly. Rýchlo som ju nasledovala, nebolo rozumné nechať ju tam ísť samú, čo ak votrelec predsa len neodišiel? No hala bola rovnako prázdna ako keď sme sem prišli. Nič nepribudlo a dokonca ani nič nezmizlo.
"Ty, počuj...a nemohlo sa nám to len zdať? Halucinácia?" zneistela Cloe vedľa mňa a hrala sa s náramkom na ruke. Bola nervózne presne ako ja, keď som prvý krát prebrala z toho strašného sna. Nechcem ju do toho zatiahnuť, hlavne preto, že je nadšená do podobných záhad a aj keď má niekedy pekne v gatiach, v podstate ju to fascinuje. Tvárou mi prebehol tieň nevôle a iba som sa nervózne posadila na posledný schod.
"Aby sa nám niečo podobné zdalo obom? A naraz? Nemožné." Vyvrátila som jej teóriu a vrátila sa späť k svojim úvahám či jej to povedať, alebo nie. Na teraz som sa rozhodla nechať to tak, snáď sa raz naskytne lepšia príležitosť so všetkým ju oboznámiť. A možno je to všetko len výplod mojej chorej mysle a s ňou to nemá nič spoločné. Nie, nepoviem jej to. Oprela sa o stĺpik zábradlia a skúmavo si ma premeriavala pohľadom. Ako keby mi chcela vidieť až do hlavy, našťastie pre mňa, to nie je ani trochu možné. Je síce zbehlá vo veciach týkajúcich sa príšer a podobných hlúpostí, no myšlienky sa zatiaľ čítať nenaučila. Odvrátila som od nej hlavu a pozrela na miesto na podlahe, kde cez dvere presvitalo slnko. Zdá sa mi to, alebo tam vidím stopy po topánkach? Prižmúrila som oči a snažila sa lepšie zaostriť na línie ktoré boli ledva vidno. Vlastne, ak by tam nesvietilo slnko, vôbec by som si ich nevšimla. Pomaly som vstala a čupla si k tomu miestu. Z tohto uhla som videla trochu viac, boli to zreteľné stopy! Ale som si na sto percent istá, že nepatria nikomu koho poznám. Teraz nastal ten čas aby som sa začala báť, striaslo ma a obrátila som sa ku Cloe, ktorá na mňa nechápavo čumela. Asi ich nevidela.
"Čo to tam stváraš?" mám jej to povedať?
"Ale nič, len som tu zbadala nejakú čmuhu a chcela som ju utrieť kým sa mama vráti domov." Podozrivo si ma premerala, no bola ticho. Pokývala hlavou a vrátila sa späť do izby na poschodie. Posledný raz som pozrela na dlážku a potom som sa ponáhľala za ňou. Zrazili sme sa vo dverách, presne keď vychádzala. Ani na mňa nepozrela a pokračovala ďalej po chodbe.
"Hej!" skríkla som a čakala som že sa obráti, čo si ma nevšimla? Iba zastala a nehybne čakala na mieste.
"Kam ideš?"
"Domov." Odsekla a aj keď mi bola obrátená chrbtom, všimla som si ako si prekrížila ruky na prsiach. U nej odmietavá a naštvaná pozícia, no zbohom. "Ak mi to nechceš povedať, dobre. Ale nemienim tu robiť zo seba šaša a tváriť sa že je všetko v poriadku." Pokračovala naštvane a zbehla dole schodiskom. Skôr ako som stihla čokoľvek povedať, bola preč. Presne ako ten votrelec, ktorý ani neviem čo existuje. No super. Zase som doplatila na svoju nutkavú vlastnosť zvládnuť všetko sama. Teraz som v tom skutočne sama. Mávla som nad tým len rukou a vrátila sa späť do izby. Musím sa ešte učiť.
..........
Priprav sa na koniec!!! Ovanul ma silný vietor a ja som sa konečne prebrala. Prerývane som dýchala a načiahla sa za pohárom vody. Pery som mala úplne suché a nedokázala som zo seba vydať ani hláska. Tresklo okno a až teraz som si všimla, že je otvorené a v silnom vetre čo panuje vonku, sa trepoce zo strany na stranu. Nezatvárala som ho pred tým ako som šla spať? Mykla som ramenom a zatlačila ho späť na svoje miesto. Zbystrila som pozornosť, keď som v záhrade zbadala ako sa niečo mihlo popri kríkoch. Bolo to veľké a čierne. Strnulo som cúvla dozadu a stále nespúšťala zrak z toho miesta na zadnom dvore. Zažmurkala som a pozrela tam znovu. Nič, len tma a silný vietor ktorý ohýbal konáre stromov.
..
Do školy sa mi po tej nočnej udalosti nechcelo ísť ani najmenej, no mama ma samozrejme prinútila. To by nebola ona. Zdráhavo som vzala batoh, vyložila si ho na chrbát a než som opustila halu, ešte som cez okno skontrolovala či vonku nie je niekto podozrivý. Cez deň boli moje obavy neopodstatnené, no stať sa môže všeličo. Hlavne tu, v Jersey.
Stále som mala pocit že ma niečo, alebo niekto sleduje, no vždy keď som sa obrátila, nikto tam nebol. Bolo to zvláštne. Zrýchlila som krok a dotyčný zrýchlil tiež. Prudko som zabočila do bočnej uličky medzi dvoma domami a pritisla sa do neveľkého priestoru medzi smetiakmi a oknom. Konečne ho mám, nevšimol si moju pascu a spokojne prešiel okolo. Rozbehla som sa a zozadu na dotyčného skočila. Bola počuť len tupá rana a výkrik. Obrátila som ho k sebe a obkročmo na ňom sediac som ho zdrapila za golier a zdvihla mu hlavu do vzduchu. Prekvapene som zažmurkala, ležal podo mnou mladý chalan, nemohol byť starší odo mňa. Tmavé vlasy mu padali až po ramená a jeho vystrašený výraz sa pri pohľade na mňa zmenil na takmer zúrivý.
"Pusť ma!" zakričal škrekľavo a rukami sa snažil vymaniť z tých mojich.
"Prečo by som mala, sledoval si ma!" vyprskla som naštvane a poriadne ním zatriasla. Hlava sa mu zakymácala zo strany na stranu a nakoniec sa začal strašne smiať. Nechápavo som pozerala do tej vyškerenej tváre a zvraštila obočie.
"Bu - budeš dobrá, ako vidím. Som rád že sme vybrali práve teba." O čom to tu do čerta melie? Pustila som mu tričko a hlava mu zadunela o asfaltový chodník. Bolestne skrivil tvár a pošúchal si boľavé miesto, no inak na to nič nepovedal.
"Prosím?" zliezla som z neho a oprášila si špinavú bundu. Posadil sa a objal si rukami kolená.
"Som Bert." Usmial sa a natiahol ku mne ruku aby som mu pomohla vstať.
To Be Continuited...Klaudiqa♥

Cemetery Drive

10. června 2008 v 16:29 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
My sme sa s Miškou dohodli, že jedna pre druhú napíšeme story. Ok, tak tu mám for my lovely mother prvú časť....strašne som rozmýšľala nad tým o čom by to celé malo byť a nakoniec som sa rozhodla pre to, čo je môjmu srdcu najbližsie. Snáď sa ti to bude páčiť a dokážeš to dočítať až do úplného konca. Hlavná postava je tam samozrejme že Miška, ktorej je celá story aj venovaná.....tak prajem príjemne čítanie. XD ♥♥♥
Dostaneme ťa....neutečieš, nedokážeš poraziť niečo čo neexistuje...vidíme ťa!!!
Prudko som sa posadila na posteli a zhlboka sa nadýchla. Zase tá strašná nočná mora. Hlasy bez tváre, ktoré ma prenasledujú už pekných pár týždňov. Zo začiatku to nebolo také strašné, no tie sny sa vracajú čoraz častejšie a ja mám pomaly problém rozoznať ich od skutočnosti. Utrela som si zvlhnuté čelo a pozrela na digitálne hodiny nedbalo pohodené na nočnom stolíku. Bolo 03:30. To je ešte skoro, no ľahnúť si, som sa už neodvážila. Nechcela som riskovať že by sa to všetko čo som dnes videla vrátilo.
Zbehla som dole do kuchyne a rozsvietila matnú neónovú lampu, ktorá už postupne dosluhovala. Jemne zablikala a hodila na moju tvár slabé svetlo.
Ani šálka horkej kávy nedokázala upokojiť moje podráždené zmysly. Neviem prečo, no niečo v mojom vnútri mi hovorilo že sa niečo stane, niečo fakt veľké...a zlé. Pokrútila som hlavou a snažila sa tú predstavu vyhnať z hlavy, nepotrebovala som ďalšie problémy, už teraz mi stačia tie čo mám.
..........
"Nie!" zvreskla som na plné hrdlo a prudko sa v lavici narovnala. Celá trieda na mňa zízala s otvorenými ústami a profesorka pobúrene pobehla až k mojej lavici.
"Ako si dovoľujete spať na mojich hodinách?!" vykríkla nahnevane a na krku jej navrela obrovská žila. Mala som pocit že každú chvíľu praskne a všetka tá krv sa vyvalí von a zaplaví celú triedu. Zaspala som, to je pravda, nechtiac. V poslednom čase totiž spím len keď je to vážne nutné a nezvládam to. Tak ako teraz. Oči držím ledva otvorené a otupene počúvam čo na mňa tá stará baba kričí.
"Prepáčte." Zamrmlala som kajúcne a sklopila hlavu späť k zošitu, v ktorom od začiatku hodiny nepribudla ani jedna čiarka. Musí predsa existovať dôvod prečo sa mi to sníva. Nemôže to byť len tak, pokrútia som hlavou a silou mocou sa snažila sústrediť na výklad profesorky, ktorá ma bedlivo pozorovala.
Obráť sa, sme tu...sme tu...tu!" Prudko som obrátila hlavu doľava a snažila sa potlačiť výkrik. Vedľa však sedela len Alicia, ktorá na mňa čudne pozrela.
"Si v pohode?" spýtala sa keď zbadala môj vystrašený výraz.
"J - jasné." Vykoktala som zmätene a vypýtala sa na toalety. Cestou po chodbe som si držala hlavu a stále si pre seba opakovala: "Nie je to pravda, to sa ti len zdalo. Nie je to pravda..." nemôže byť predsa možné aby som tie hlasy počula hocikedy, jednoducho nemôže. Vydesene som vbehla do kabínky a zavrela za sebou dvere. Oprela som sa čelom o chladný kov natretý na červeno a zhlboka dýchala snažiac si aspoň trochu utriediť myšlienky. Chvíľu som načúvala zvukom vonku, no všade bolo ticho, dokonca aj v mojej hlave akoby si dali na chvíľu prestávku. Čakanie mi pripadalo ako celá večnosť, no stále nič, ani jediný zvuk, šepot, smiech, nič. Prázdno. Sadla som si na zavretú misu a bezradne pozerala na rozbité kachličky. Poobíjaná keramika, presne ako ja...cítila som sa ako zbitý pes a všetkému boli na vine tie zasrané hlasy! Keby som aspoň vedela pôvod tých zvukov a prečo ich počujem iba ja. Pokiaľ viem, nikto iný sa v triede zmätene neotáčal, samozrejme okrem mňa. Uhladila som si spotené vlasy a pomaly otvorila dvere. Nikto tu nebol a aj na chodbe bolo ticho, takže hodina ešte neskončila. Nechcelo sa mi vracať do triedy, tak som sa pohodlne usalašila v bočnej chodbe vedúcej k skladu s náradím. Málokto tadeto chodil, čo som teraz dosť uvítala. Oprela som sa o stenu a pozrela na fľakatý strop, zišlo by sa sem tam aj vymaľovať. Opäť na mňa doľahla únava, nie teraz nie. Silou mocou som sa snažila nechať oči otvorené, no bolo to silnejšie ako ja. Akoby mi niečo neviditeľné silou zaváralo viečka a ja som sa nemohla nijako brániť. Opäť som upadla do zabudnutia ríše snov.
Utekala som tmavým a hustým lesom, keď som o niečo zakopla. Obzrela som sa a zbadala krvavé telo ktoré pomaly obžierali červy. Môj vresk vystrašil snáď všetky vtáky a neďaleko ich k oblohe vzlietol pekne veľký kŕdeľ. Rýchlo som vyskočila a utrela si vlhké ruky do nohavíc. Schmatla som zahrotenú haluz ležiacu pri mne a utekala ďalej. Tmavé stromy postupne redli a ocitla som sa na veľmi čudnom mieste. Pár stôp nad zemou sa vznášala jemná hmla a zabraňovala mi tak vo výhľade. Zmätene som prekračovala veľké kamene a obzerala sa na všetky strany. Zakopla som a roztiahla sa na veľkej leštenej ploche, ktorá ma chladila ako kus ľadu. Pozrela som dole a vystrašene cúvla. Bol to hrob. Tmavá žula sa leskla vo svite mesiaca a odhaľovala tak zlaté písmená vyryté na náhrobku. R.I.P MISHA PETERSON Vystrašene som cúvla a výkrik sa niesol vzduchom kamsi ďaleko. To, to nie....nie...nie! Kričala som a bolel ma každý jeden sval v tele. Slzy mi zaliali tvár a bezradne som klesla do trávy.
"Konečne..." zasyčal hlas kdesi za mnou a predtým ako som sa obrátila, mi nad hlavou preletel kŕdeľ netopierov. Sklonila som hlavu čo najnižšie a načúvala zvukom ich blanitých krídel. Pri mojich roztrasených rukách zastali ťažké topánky a zdola som pozrela na osobu, ktorej tvár zakrývala tmavá kapucňa. Pravdupovediac stačilo mi vidieť jeho pery, vykrivené do neprirodzeného úškľabku a zafarbené čerstvou krvou, ktorá mu stekala bradou až na lem čierneho plášťa. "Povedz zbohom." Zasyčal a naklonil sa ku mne. Obranne som vystrelila ruku do vzduchu a zabodla mu haluz rovno do hrude. Ovanul ma jeho mŕtvolný dych...
V tom som sa prebrala a tričko som mala úplne mokré a taktiež aj slzy ktoré mi vyhŕkli do očí, boli skutočné. Chytila ma triaška a objímajúc sa rukami som sa hojdala zo strany na stranu. Strašná nočná mora, taká...taká skutočná. Ešte teraz na krku cítim ten chladný dych.
Ruka, ktorou som si ešte pred chvíľou masírovala koleno, ma začala neznesiteľne štípať. Celé predlaktie som mala ako v ohni. Nervózne som uprela pohľad na mŕtvolne bledú pokožku, na ktorej sa pomaly začínali rysovať tmavé fľaky, zoskupujúce sa do pravidelných polkruhov. Zvraštila som obočie a naslinila si prst aby som to zotrela, zrejme som sa len o niečo oprela. No čom som si kožu viac šúchala, tým boli zreteľnejšie a pribúdalo ich ešte viac. Zafňukala som a bežala späť na záchody, kde som celú ruku strčila pod silný prúd vody. Nepomohlo. Teraz mi už slzy tiekli prúdom, bála som sa. Tak šialene som mala strach, strach z neznámeho. Prečo sa tieto čudné veci stávajú mne, prečo? Pozorovala som ako sa obrazce zmenili zo šedých na čierne a prestali rásť. Zastavilo sa to! Ani som si neuvedomila že zazvonilo a na záchody sa začali hrnúť dievčatá z vyšších ročníkov. Rýchlo som so sebou šklbla a schovala obe ruky za chrbát.
Z triedy som zhrabla tašku vyhovorila sa na to, že je mi strašne zle. Pred odchodom som ešte štuchla do Cloe, ktorá zmetene zdvihla hlavu od nejakej knihy.
"Čo je?"
"Musíš ísť so mnou." Zašepkala som a sledovala či nás niekto nepočúva.
"Ale..." namietala, no ja som ju surovo zdrapila za ruku a ťahala von. Niekedy jej všetko strašne pomaly zapína. Pohľadom som skĺzla na obálku knihy, ktorú držala v ruke.
"Čo to čítaš?" Hrdo mi ju strčila rovno pod nos a prečítala názov. TEMNÉ BYTOSTI MEDZI NAMI.
"Pch..." odfrkla som a prevrátila očami. "Poď." Ťahala som ju von zo školy. Toto sa musí dozvedieť, dúfam že spolu prídeme na to čo sa tu do čerta deje...
To Be Continuited...Klaudiqa♥

Až do poslednej kvapky krvi 11

9. června 2008 v 18:29 | Klaudiqa - Translated |  Až do poslednej kvapky krvi
Nasledujúcu noc sa Frank prebudil v pohodlnej blízkosti Johnnyho, čo mu na perách vyčarilo úsmev. Pozrel dole, pozorujúc rany, chrasty a mnohopočetné zranenia, ktoré mu v tenkých líniách zdobili hruď a na koncoch sa trochu strácali.
"Pán rád používa biče." povedal zrazu Johnny a odpovedal tak na Frankov dotyk. Trochu nadskočil keď začul jeho hlas a potom naňho pozrel. Milo sa usmial, aj napriek tomu ako sa mu zatriasol hlas. "Tá rana je odvtedy ako si ma prvý krát vzal. Kričal som a to ho nahnevalo, tak som dostal bičom." vysvetľoval bezmyšlinekovite, no na Franka to bolo dosť na to, aby sa začal chvieť. Nie znechutením, ale strachom.
"Dopadnem tak jedného dňa aj ja?" uvažoval ticho Frank. "Budem aj ja pokrytý ranami a jazvami? Až tak že to nakoniec pre mňa nebude už nič znamenať?" Frank tuho zavrel oči a sklonil hlavu. "Gerard, prečo si ma opustil?" Slzy zbierajúce sa v kútikoch oči ho prinútili pritisnúť sa bližšie k Johnnymu, ktorý mu jemne hladil vlasy.
"To je v poriadku Frankie. Bude to v poriadku, sľubujem." jeho jedinou odpoveďou bolo zafňukanie, ticho smrkal a zatláčal hlavu do Johnnyho hrude. Upokojujúco ho objímal, teda pokým nezačuli zvuk odomykajúcich sa dverí.
Dvaja otroci naraz vyskočili a odtiahli sa od seba, akoby sa spolu len rozprávali. Keď Shadows vstúpil, pozreli naňho hore a potom zrak odvrátili. Frank ostal ticho, bolo počuť len jeho dych. "Obaja na kolená." Miestnosťou zahrmel Shadowsov hlas a obaja sa rýchlo sklonili pred veľkým, silným mužom.
Usmial sa a prešiel rukami po vlasoch oboch chlapcov. "Frankie..." povedal, na čo sa Frank trochu zarazil. "Dnes večer si vezmem Johnnyho. Nemám náladu na trápenie nového otroka. Takže ostaneš tu. A Johnny, ty pôjdeš so mnou." Frank pozrel na Johnnyho trasľavé kývnutie. Dolu lícami sa mu kotúľali slzy. Prestal dýchať, no neodvážil sa prehovoriť. Frank sa zrazu cítil zle, vedel že tu je niečo čoho by sa mal báť, pretože Johnny sa nebál že si ho Shadows berie - on bol úplne vydesený.
"Poď." zasyčal zrazu Shadows, zdrapil Johnnyho za rameno a prinútil ho vstať, vedúc ho von z miestnosti. Frank iba bezradne pozeral, vytriskly mu slzy a zvuk zámku mu hovoril, že Johnnymu nebude môcť nijak pomôcť.
Potom čo osamel, začal nervózne prechádzať pred dverami. Jediné čo sa mu teraz preháňalo hlavou bol Johnny a to čo sa tento moment asi deje. Jeho myšlienky naberali čoraz temnejšie farby, až začul Johnnho bolestivý výkrik, ktorý mu trhal uši. "Bože..." zašepkal, utekajúc k dverám a jeho ruky sa stretli s tvrdým drevom. "Johnny, buď silný, budeš v poriadku, sľubujem." Jeho hlas bol popretkávaný tlmenými vzdychmi, až sa dom ponoril do ticha. Občas bolo počuť nárazy čela postele o stenu, čo Franka znova vyprovokovalo, začal sa triasť a odskočil od dverí. Nebol schopný viac to znášať, myslel na vydeseného chlapca ako sa snaží vymaniť, pritlačil sa k stene a zapchal si rukami uši.
O hodinu neskôr, Frank vzhliadol smerom hore na to, ako sa dvere pomaly otvorili a Shadows hodil Johnnyho na dlážku ako vrece zemiakov. Zložil ruky z uší a ponáhľal sa na pomoc ubolenému kamarátovi, zatiaľ čo Shadows ticho zavrčal. "Teba si vezmem zajtra." Potom treskol dvermi a zamkol ich.
"Johnny," zašepkal Frank slabo, hladiac ho jemne po líci. Ten iba zastonal, očividne od bolesti. Frank sa ani len neodvážil spočítať zranenia ktoré pribudli na jeho chrbte, špinavé od krvi ktorá ich robila väčšie.
Fialové modriny ktoré mal na bokoch a ramenách boli zvýraznené ranami od nechtov a jeho tenké ruky pokrývali nepravideľné rany. "Frankie..." zašepkal Johnny, "Prosím, pomôž mi."
Frank nestrácal čas, rýchlo vstal a ponáhľal sa z miestnosti do icha malej kúpeľne. Krátko sa okolo seba poobzeral, snažiac sa ignorovať krvavé stopy v spodnej časti vane. Potom začal hľadať niečo na prvú pomoc, nakoniec to našiel v skrinke pod umývadlom.
Vzal to a vrátil sa späť k Johnnymu, ktorý bol celkom potichu, no stále trochu fňukal. "Som tu Johnny." zašepkal a kľakol si k Johnnyho chrbtu. "Iba ťa trochu umyjem ok?" Jedinou odpoveďou bolo zafňukanie, potom Frank vzal do rúk fľašku alkoholu a kus čistej látky.
Polial ju tou silne zapáchajúcou tekutionou a opatrne prechádzal po krvavých ranách, upokojujúc každý jeden syk, ktorý od bolesti vyšiel Johnnymu z úst. Hrdo sa usmial na svoju prácu a zakrátko boli všetky rany čisté, odhaľujúc tak desať nových rán od biča ktoré mu zdobili chrbát.
Obviazal ho trochou obväzov a gázy čo našiel vo vrecúšku prvej pomoci a pred tým ako sa k Johnnymu opäť vrátil a pomohol mu do postele, vrátil všetko na miesto.
Po tom čo si obaja s Johnnym ľahli, pritisol sa Frank ešte ližšie a zaboril mu ruku do vlasov, snažiac sa ho uspať. Popri tom šepkal, "Budeš v poriadku, sľubujem."
To Be Continuited...♥

Únos za všetky prachy

8. června 2008 v 21:56 | Klaudiqa |  Únos za všetky prachy
Nová story!!! Neviem komu ju len tak z fleku venovať, tak ju venujem všetkým ktorí nechajú nejaký koment. Nemám ju ešte dopísanú, ale odhadujem ju na nejakých 10 častí. Pekné čítanie prajem....rozpráva len Gerard
"Buď zaplatíš to čo Dannymu dlhuješ, alebo..." nedokončil a namieril dva prsty k môjmu spánku. Mierne som sa zachvel. Ja sa mám rád, až tak rád, že absolútne netúžim po tom, aby som mal namiesto prstov k hlave priloženú hlaveň pištole. Dannyho poskok sa chladne zasmial keď zbadal môj vystrašený výraz. Potľapkal ma po chrbte, až tak že som skoro zletel na chodník a obrátil sa na odchod. Vydýchol som si, no on sa obrátil späť a vrazil mi.
"To je taká malá motivácia...máš na to týždeň." Zasyčal a masíroval si dlaňou boľavú päsť. Keď som sa naňho pozrel, žmurkol na mňa a s úškrnom zamieril k čiernemu Range Roveru čo parkoval neďaleko od nás. Nasadol a za zvuku hlasno zavýjajúceho motora odfrčal preč, zatiaľ čo som si z nosa a úst zotieral krv. Pekelne to bolelo, ten mal ale ranu.
Pomaly som sa zdvihol z chladnej zeme a zamieril cez tmavú uličku k môjmu bytu.
"Kurva, kurva, kurva...!" opakoval som si stále dokola a počas cesty výťahom som si neustále búchal päsťou do čela. Ako sakra do týždňa zoženiem 100 000 dolárov? Krútil som hlavou a pozoroval som svoj odraz v počmáranom zrkadle oproti.
.....
Pomaly som sa preberal a v hlave mi neskutočne hučalo. Zase som sa včera ožral, aby som zabudol na problémy. Včera problémy, deň predtým zase dobrá nálada. Vždy som si našiel príležitosť prečo nazrieť na dno pohárika, ale respektíve fľaše. Pretrel som si oči a keď som zbadal na prstoch tmavé fľaky, hlasno som zanadával. Ceruzku som mal určite rozmazanú po celom ksichte.
Keď sa mi po pol hodine konečne podarilo vstať, preskočil som kúpeľňu a hneď som bežal do kuchyne pre šálku poriadne silnej kávy. Snáď to aspoň trochu pomôže. Sedel som na kuchynskej linke len v poxerkách a hompáľal nohami zo strany na stranu. Zase som si spomenul na včerajší večer a rukou som si nahmatal rozbitú peru.
Danny je môj parťák, teda vlastne bol kým som ho neobral o majland. Chcel som mu to vrátiť, vážne, ale akosi sa to pokašľalo. Tých 100 litrov som prehral v pokri a vo vrecku mi zostalo mizerných päť dolárov a pocit zúfalstva a strachu z toho, ako bude vyvádzať keď sa to dozvie. Na moje prekvapenie reagoval pokojne, čo ma prekvapilo, no včerajšok ma presvedčil o tom, že až taký zhovievavý k môjmu prehrešku nie je. Budem musieť niečo vymyslieť, inak budem voňať fialky odspodu. Zhlboka som sa nadýchol a mozog mi pracoval na plné obrátky.
Napádali mi všetky možné varianty ako získať prachy späť, vykradnúť banku, poprosiť niekoho o pomoc a podobne nezmysly. Nič z toho mi nepripadalo dosť reálne na to, aby to mohla byť pravda. Jediný koho by som mohol požiadať o pomoc bol samotný Danny a to by bolo trochu divné, požičať si, aby som mu ich mohol následne vrátiť.
Unavene som si sadol na pohovku a zapol telku. Prepínal som stanice ako zmyslov zbavený a popritom premýšľal.
Tento týždeň strávi premiér zahraničných vecí v New Yorku, aby prejednal ďalšiu spoluprácu s Japonskými investormi ohľadom novej výstavby obytných domov na Manhattane. Iba som tupo zízal na obrazovku a ani poriadne nevnímal hlas redaktora. Sledoval som ako nejaký bradatý pajác behá po obrazovke ako pomätený a vlečie za sebou nejakého mladíka. Celkom pekný...pokýval som uznanlivo hlavou. Áno, som gay, no a? Nikto s tým zatiaľ nemal problém.
.....
O TRI DNI...
Chodil som pomedzi regále a hádzal do košíka len tie najnutnejšie veci. Nebol som na tom finančne najlepšie, tak som si nemohol priveľmi vyskakovať. Stále som nevymyslel nič lepšie ako predtým a pomaly som z toho šalel. Rambo ma navštívil ešte raz aby mi taktne pripomenul koľko času mi ešte zostáva. Ani nemusel, počítal som každú premárnenú minútu svojho života.
"Vy ste syn Eliotta Iera však? Toho premiéra!" zvýskla niekde predavačka a ja som sa nahol aby som pomedzi pulty niečo videl. Posunul som sa o kus ďalej a nazrel spoza políc smerom k pokladni, kde za pultom pišťala zmaľovaná blondýna. Stál pred ňou nižší chlanan, nevidel som mu dobre do tváre, no zato aj pohľad zozadu stál za to. Nemal na sebe oblek ako na obrazovke. Mal obtiahnuté džínsy a čierne tričko s nápisom SON OF BITCH na chrbte. Akoby cítil môj pohľad obrátil sa a ja som sa musel chytiť kovovej konštrukcie regálov vedľa mňa. Kurva! Nervózne sa usmial a obrátil sa späť k pokladni. Chytil som do rúk balíček žuvačiek a zdvihol zrak od ich obalu späť k nemu. Potom som opäť pozrel na žuvačky a v hlave mi skrsla bláznivá myšlienka. Pevne som ich zovrel v dlani a zamieril dopredu.
"Ahoj." Pozdravil som oboch s úsmevom a upriamil pohľad na Iera či ako sa to volal priezviskom, teda ak si dobre pamätám meno jeho otca.
"Čau." Odzdravil zmätene a obrátil sa späť k predavačke. Teraz alebo nikdy! Prišiel som k nemu odzadu a chytiac ho pod krkom som balík žuvačiek pritisol k jeho chrbtu.
"Ani sa nepohni a nič sa ti nestane." Zasyčal som tak zlostne ako som len vedel a potlačil žuvačky ešte silnejšie. Môj plán klapol. Obaja vydesene vykríkli a blonďatá baba ustúpil o krok dozadu.
"Ani sa nepohni, lebo to do neho napálim!" vykríkol som a výhražne na ňu pozrel. Sťažka preglgla a behala pohľadom raz na mňa a potom na toho chalana ktorý trochu zafňukal. Nechcel som to robiť, no pripadalo mi to ako spásna myšlienka. Jeho otec má určite plno peňazí, nejakých 100 000 mu nebude robiť problém. Stále ho držiac pod krkom som pomaly ustupoval ku dverám a pohľadom stále kontroloval bloncku, ktorá stála ako prikovaná na mieste a vyvaľovala na nás oči.
"Žiadne hlúposti." Zamrmlal som mu do ucha a mieril s ním k svojmu autu.
To Be Continuited....Klaudiqa ♥

Punched by a Kiss 9

7. června 2008 v 19:16 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Stručne: For FIS...XD
Našťastie pre neho mu Frank nevidel do hlavy a ani len netušil o čom premýšľa. Tiež sa snažil usporiadať si to v hlave a pochopiť smer, ktorým sa uberali jeho myšlienky. Cítil sa dosť zmätený z toho ako sa jeho pohľad zo dňa na deň zmenil. Spomenul si na tú scénu u neho v izbe. Pripadalo mu to ako z nejakého lacného filmu pre sadomasochistov. Aj Mikey naňho nejako divne pozeral. Správal som sa k nemu asi vážne trochu hrubo. Pomyslel si a následne si vynadal. Ty si ale idiot! Hádam toho krpca nechceš ľutovať? Posledný raz si potiahol a potom ohorok zadusil špičkou tenisky.
"Pusť ho konečne z hlavy." Zamrmlal si sám pre seba namrzene a odkašľal si.
To myslel mňa? Pomyslel si prekvapene Frank a celkom zabudol že má byť potichu. Tak predsa sa len mladý pán rozhodol dať mi pokoj? Chcel sa spokojne oprieť, no akosi zabudol že stena je o pár metrov ďalej a že školské lavičky operadlá nemajú. Teda aspoň ich podarená škola nemá. Narobil pekný randál keď sa aj s lavičkou zvalil dozadu na chrbát.
"Kurva!" zvreskol, keď sa od bolesti v chrbte nemohol ani pohnúť. Druhá vec čo ho nehorázne bolela, bola noha zakliesnená v kovových tyčiach spodnej časti lavičky. A čo bolo hlavné, prezradil sa a Gerard naňho teraz zíza ako na mátohu. Podišiel bližšie a zvedavo nakukol ponad lavicu do Frankovej červenej tváre. Pobavene sa uškrnul a založil si ruky na prsiach.
"Špehuješ, krpec?" zasyčal a naklonil hlavu trochu nabok.
"Ja nikoho nešpehujem! Bol som tu prvý!!!" zazrel naňho Frank a pomaly sa nadvihol na lakťoch, pozorujúc svoju boľavú nohu.
"Potrebuješ pomoc?"

Až do poslednej kvapky krvi 10

6. června 2008 v 21:49 | Klaudiqa - Translated |  Až do poslednej kvapky krvi
Frankove telo sa naplo, tichá a dutá ozvena krokov sa niesla celým poschodím domu, votrelec v ňom dvíhal vlnu strachu. "P-pane..." zašepkal ustráchane, "Čo je to?" Gerard na chvíľu hľadel na dvere a predtým ako skĺzol z postele dole, venoval Frankovi sladký bozk na pery.
"Zostaň tu." Kázal mu a vyhupol sa hore, aby vstal. "Idem privítať našeho nepozvaného návštevníka." Frank sa znova napol, ale prikývol, v Gerardovych očiach postrehol výraz, ktorý hovoril, že návštevník nemusí dom opustiť živý.
Gerard sa potom obrátil a opustil miesnosť. Zreteľný zvuk zamykacieho mechanizmu značil, že Frank tu bol zamknutý. Privrel oči a pozorne načúval, mal strach že sa to čo videl v tvári svojho drahého pána, splní.
Hodiny ubiehali bez jediného zvuku a Frank neúnavne sledoval dvere, jeho dych bol nepravidelný ako si tak sám pre seba šepkal. "Pán...Kde je Pán?" Zakňučal a schoval si hlavu do vankúšov, jeho krehké telo sa triaslo obavami.
Zrazu sa zámok pohol a Frank vyskočil do sedacej pozície, pozorne sledujúc dvere. "Pane?" Spýtal sa vysokým hlasom, no iba pozrel do vyškerenej tváre Shadowsa ktorý práve vošiel do miestnosti. Frank od strachu stuhol, pamätal si ten krátky okamih a násilné praktiky tohto muža. Pomaly sa posúval dozadu, neodvážil sa spýtať kde je jeho pán.
"Upokoj sa, otrok." Povedal zúrivo a oči mal pritom schované za párom slnečných okuliarov. "Nie som tu preto aby som ti ublížil, iba...ťa informoval." Ukázal na miesto pred ním, žiadajúc tak Franka ako psa. "Poď sem."
Frank neisto vstal z postele a smeroval bližšie, s rešpektom sklonil hlavu a iba raz spýtavo pozrel na Shadowsa. Ten si vzdychol a jemne prešiel Frankovi po vlasoch, ktorý sa pri tomto kontakte napol ako struna. "Tvoj pán sa nevráti." Povedal prosto, načo sa Frankove oči bleskovo roztiahli. Otvoril ústa aby sa spýtal, ale potom ich radšej zavrel. "Vtrhol dnu lovec a zabil ho. Vtrhol som sem skôr ako ťa mohol dostať, takže predpokladám že bolo šťastie že som sa vrátil." Zmračil sa a pozoroval Frankov výraz, ktorý sa menil zo zmäteného na šokovaný a neveriacky.
"N-nie..." Zašepkal, čo bolo odvážne, hľadiac na to kto stál rovno pred ním. "Pán..." Padol na kolená a dal hlavu do dlaní. Jeho zjazvené plecia sa otriasali a vzlyky zaplnili celú miestnosť. Neprestal ani keď zacítil dotyk Shadowsovej ruky na ramene, za normálnych okolností by sa toho dotyku zľakol.
"Č-čo bu-bu-bude s so mn-mnou?" Vykoktal pomedzi tlmené vzlyky.
"Pôjdeš so mnou. Budeš môj druhý otrok a Johnatanov spoločník." Frankov výraz odrážal veľké množstvo pocitov. Bol nesmierne šťastný že opäť uvidí Johnnyho, ale myšlienka že bude jeden zo Shadowsových otrokov nebola príliš potešujca. Hlavne keď videl to množstvo rán čo zanechal na Johnnyho tele.
"Poď." Povedal po chvíli a zdrapil Franka za ruku aby ho postavil na nohy. "Auto mám vonku."
Shadows napoly ťahal a napoly niesol Franka von kde mal auto. Trochu ho to prekvapilo. Shadows zjavne obľuboval trošku odlišný druh prepravy ako Gerard a namiesto limuzíny a šoféra pred nimi stála ohnivo červená Corvetta.
Presunul ruku na Frankov obojok a použil ho na to, aby ho hodil o auto. "Sadni sa miesto pasažiera, po ceste ťa oboznámim s pravidlami domu." Frank sa pod skúmavým pohľadom vyšplhal do auta, ktoré sa za ním zamklo. Potom ho Shadows obišiel a sadol si na miesto šoféra, naštartoval a vyrazil. Ani sa neobťažoval s bezpečnostným pásom.
"Teraz," začal po desiatich minútach mŕtveho ticha. "Pravidlá sú zhruba rovnaké ako v ostatných domoch, ale pre tvoje vlastné dobro ťa s nimi oboznámim." Odkašľal si a Frank trochu ztuhol, jeho oči sa upierali na lesnú cestu pred nimi. Medzitým počúval čo mu Shadows hovorí. "Najprv, kým ťa pustím von, nejaký čas stráviš vo svojej izbe. Tak ako v tvojej starej izbe, je tam kúpeľňa, takže o svoju osobnú hygienu sa báť nemusíš. Po druhé, pred tým ako sa dostaneme do tvojho nového domova, nemáš povolenie v mojej prítomností hovoriť. To je niečo čo si budeš musieť zaslúžiť." Frank si ticho zahryzol do pery a zachvel sa, už teraz sa jeho domu bál. A to počil len prvé dve pravidlá. Ešte tu nebol príliš dlho. Shadows pokračoval. "Po tretie, keď ťa budem musieť potrestať, nekrič. Naučíš sa to aj od Johnatana, čím dlhšie budeš kričať, tým horšie to pre teba bude." Vzdychol keď prudko zabočil a Frank zadržal bojazlivý piskot, zatiaľ čo Shadows pokračoval. "Budeš dostávať jedno jedlo denne, aj keď nebudeš hladný. Odporúčam ti zjesť to, to bude všetko čo dostaneš. A nakoniec - ak sa náhodou stane že ti kvôli trestu zostanú krvavé stopy, rany alebo niečo podobné, si povinný napraviť to a vyzerať reprezentatívne. Nie som zdravotná sestra, neliečim a už vôbec nerozdávam bozky aby ti bolo lepšie. Rozumieš?" Frank bol ticho. "Ro-zu-mieš?" zavrčal a Frank ako odpoveď zakňučal.
Po pár minútach napätého ticha, konečne dorazili do domu. Bol asi tak extravagantný ako Gerardov, ak nie viac. No Frank tu nebol na to aby obdivoval jeho krásy. Shadows vypol motor auta a chytil Frankov obojok, ťahajúc ho cez dve sedadlá a kľúč trčiaci zo zapaľovania ho poranil na koži. Ticho sykol, ale nevykríkol, Shadowsove pravidlá mu ešte stále rezonovali v hlave.
Trochu sa zatackal keď ho Shadows potiahol, vlastne tomu tak bolo celú cestu, no držal pery pevne zavreté. Ignoroval krv stekajúcu po chrbte, ktorá mu zmáčala látku jeho jediného odevu.
Vo vnútri nestrácali čas a Shadows Franka hneď vzal dole schodmi do suterénu, ktorý sa podobal hotelovej hale. Lemovali ju dvere, všetky trochu pootvorené okrem jednych. Pri tých zastali.
Zalovil vo vrecku a potom vytiahol zväzok kľúčov, kde boli kľúče od domu a auta. Vybral jeden strieborný a odomkol dvere, vtisnúc Franka surovo dnu. Následne zavrel a zamkol. Naštastie to vyzeralo že Shadows nemá dnes večer náladu na "hry".
Zachvel sa na podlahe pokrytej koberom a prinútil sa vstať, aby zbadal šokovaného Johnnyho, sediaceho neďaľeko od neho na matraci. Líce mu zdobila celkom nová jazva, krv mal zastavenú tenkým obväzom prelepeným cez ranu. "Frankie?" zašepkal potichu. "Čo tu robíš?"
Frank sa slabo usmial a zamieril k nemu. Položil hlavu na rameno mladého otroka. "Gerard je mŕtvy." Zašepkal pomedzi tichými vzlykmi. Bolo to po prvý krát odkedy bol otrokom, čo sa odvážil vysloviť pravé meno svojho pána.
A tu, skrútený na matraci so svojim jediným priateľom, šepotom vyrozprával príbeh toho čo sa stalo. Johnny medzitým Frankovi prehrabával vlasy a ten postupne upadol do jedného z najpokojnejších snov aký kedy mal.
To Be Continuited...♥

Welcome Stranger 8

5. června 2008 v 19:19 | Klaudiqa |  Welcome Stranger
Nechcelo sa mi, ale jedna osoba bola strašne nedočkavá. Takže je tu ďalšie pokráčko.
For Pansy....XD
Frank´s POV
Ani neviem ako dlho som tam sedel, keď som sa konečne zbadal, slnko pomaly zapadalo a v izbe bolo príjemne šero. Tiene nábytku boli čoraz dlhšie, až nakoniec úplne zmizli. Hypnotizoval som dvere a dúfal že sa konečne otvoria a v nich bude stáť Gerard so svojim stupídnym návrhom pozrieť si nejaký film. No v dome bolo ticho a jediný rušivý zvuk, bol pes štekajúci niekde u susedov. Vzdychol som a trochu zastonal, keď mi pri pokuse vstať, stŕpla pravá končatina. Sadol som si na posteľ a masíroval som si končekmi prstov lýtko. Aj tak to nepomáhalo. Bola už dosť tma, no nechcelo sa mi vstať a prejsť tých pár metrov k vypínaču. Nechcelo sa mi robiť absolútne nič, len som apaticky sedel na posteli a pozeral bohvie kam. V tom sa dvere otvorili a ja som sa prekvapene strhol. Keď som zbadal Mikeyho siluetu, sklamane som obrátil hlavu späť k oknu. Jeden si nevie sám otvoriť ani dvere, druhý si ich otvorí aj bez zaklopania. To je teda rodina. Pomyslel som si.
"Čo si tu tak potme?" prehovoril konečne a rozsvietil svetlo, ktoré ma prudko oslepilo. Privrel som oči a naštvane máchal rukami okolo seba.
"Čo ti šibe ty..." vykríkol som nahnevane.
"Buzík?" nadvihol obočie a ramenom sa oprel o rám dverí"
"Čože?" pozrel som naňho, keď si moje oči trochu zvykli na svetlo.
"To si chcel povedať, nie? Pri Gerardovi som si na podobné prirovnania zvykol." Povedal to úplne pokojne a ešte sa pri tom aj uškrnul.
"Nie, to som vôbec povedať nechcel." Prudko som vstal a šťukol vypínačom. Izbou sa opäť rozliala príjemná tma. Čo tu vlastne chce? Po chvíli trápneho ticha ktoré rušil len náš dych sa konečne Gerardov brat ozval.


Záverečná

4. června 2008 v 11:23 | Klaudiqa - One-Shot
Zase som dostala chuť na one-shot....som sama doma, takže som mala času habadej. Je to Frerard a nwm...najprv som váhala či to sem dať, lebo mi to prišlo trochu divné. Ale tak prečítať vám to dám aspoň....XD snáď sa to bude páčiť aspoň niekomu keď mne nie XD
A ako najvhodnejšia pesnička mi prišla Závarečná od Ine Kafe, tak zi zapnite aj zvuk XD
Zastal som nad kopou škatúľ ktoré sa nahromadili uprostred obývačky. Očami som prechádzal po vrchných vrstvách, ktoré zaberali samé haraburdy. Tvoje haraburdy. Neviem načo ti to vlastne všetko bolo, pokaždé keď som chcel niečo z toho vyhodiť, vytrhol si mi to z ruky so slovami: "Ešte sa mi to raz možno zíde a navyše, sú to spomienky." Hej, pre teba, lenže ja nechcem vlastniť už ani jedinú vec ktorá by mi ťa pripomínala. Natiahol som ruku a z jednej škatule vzal malý strieborný rám za ktorým sa usmievali dvaja ľudia. Držali sa okolo pása a šťastné úsmevy hovorili za všetko. Tak to bolo, kedysi. Opatrne som palcom prešiel po tvári tmavovlasého chlapca s piercingom v pere, ako keby som mu tým pohybom chcel z tváre ten úsmev zotrieť. Vzdychol som a hodil som ho na kopu späť k ostatným, ktoré boli všetky rovnaké. Všetky zobrazovali akí sme spolu boli šťastní. Vlastne, stále tak tomu mohlo byť, ak by si bez jediného slova neodišiel. Nijaké vysvetlenie, len prázdny pohľad a dupot tvojich nôh na schodoch. Potiahol som nosom a snažil sa potlačiť slzy. Nechcem plakať, kvôli tebe určite nie. Oči mi zastali na malých papierových ružiach, zviazaných dohromady čiernou stuhou. Privrel som oči a nechal slzy voľne tiecť.