Červenec 2008

Loď Snov 5

28. července 2008 v 21:30 | Klaudiqa |  Loď Snov
Gerard´s POV
Ticho som ležal na tvrdej drevenej lavici a fajčil jednu cigaretu za druhou. Chvíľami som síce musel strčiť ruky do vrecka aby mi nezamrzli, ale inak mi bolo celkom fajn. Hviezdy boli odtiaľto perfektne vidieť a rozoznal som pár súhvezdí, ktoré sa jasne črtali na tmavom podklade noci.
Siahol som do vrecka po ďalšiu cigaretu, no nahmatal som len prázdne miesto.
"Do čerta!" zasyčal som a vytiahol som prázdne vrecko von, aby som sa presvedčil o tom, že mi nezostala ani jedna jediná. Založil som si ruky za hlavu a vydychoval obláčiky pary, ktoré sa postupne strácali, odnášané miernym vetrom.
Zatvárali sa mi oči a chytal ma spánok. Lenivo som zívol, keď sa spoza lavice, ozval tlmený buchot, ktorý sa čoraz viac približoval. Cez opierku lavičky som dobre nevidel, tak som sa na lakťoch trochu nadvihol a zbadal drobnú postavu ako uteká okolo. Nevšimla si ma. Keď som viac zaostril, uvedomil som si že je to presne ten mladý muž, ktorého som dnes na palube pozoroval. Prudko som sa posadil a pozeral na jeho vzďaľujúci sa chrbát. O pár metrov ďalej zastal a prudko vydychoval opierajúc sa o zábradlie. Keď zdvihol nohu a položil ju na vrch zábradlia, vyvalil som oči a sťažka preglgol. Hádam len nechce spraviť to čo si myslím. Nervózne som pozrel na tmavú vodu a potom opäť na neho. Medzitým stihol preliezť úplne a teraz sa len držal, stojac na vonkajšej strane lode.
V mojom mozgu nastal skrat a rozbehol som sa smerom k nemu. Nemohol som dopustiť aby taká krása navždy skončila vo vlnách oceánu.
"Nerob to!" zvreskol som hystericky a zastal na polceste k nemu. Obrátil sa a líca mal úplne mokré od sĺz. Stislo mi žalúdok.
"Nepribližuj sa lebo skočím." Zakričal a vzlykol, obrátiac sa späť k vode. Už som na nič nečakal, nechcel som riskovať. Krkolomne som sa rozbehol k zábradliu a zdrapil som ho za sako práve vo chvíli, keď sa pustil. Zaťal som zuby a modlil sa aby sa mi nevyšmykol. Jeho prvotný vystrašený výkrik zo skoku ustal a prekvapene mi pozrel do tváre, ktorá mi od námahy naberala červený odtieň. Vo vzduchu som zachytil aj jeho ruku a pevne ju stisol.
"Nechaj ma!" vzlykol a nohami sa prudko odrazil od kovového plášťa trupu lode. Nebezpečne to s nami zamávalo, ale udržal som ho.
"Prestaň sa mykať, vytiahnem ťa!" zavrčal som a napol svaly. Trochu som ho vytiahol, no nebolo to nič platné. Jeho túžba skoncovať so životom bola silnejšia a tak sme boli o chvíľu tam kde predtým. Boli to len sekundy, no mne pripadalo ako celá večnosť, keď sme spolu takto bojovali a pomedzi výkriky sa snažili vyhrať jeden nad druhým. Nakoniec som ho surovo zdrapil sa golier a šklbnutím vytiahol hore. Zavadil nohou o zábradlie a obaja sme dopadli na tvrdú podlahu.
Pomedzi bolestivé stony ma lakťom treskol do rebier a prevalil sa na chrbát, ťažko vydychujúc.
"Ty idiot! Mohol si zomrieť." Povedal som pobúrene a nadvihol som sa aby som naňho lepšie dovidel.
"A čo som sa tu asi snažil?! Keby si neprišiel, bolo by sa mi to aj podarilo." Zavrčal späť a odstrčil moju ruku, keď som sa ho pokúšal postaviť na nohy. Chvíľu som ho nechápavo pozoroval a potom som pokrútil hlavou.
"Človek ti zachráni život a tebe sa to ešte nepáči."
"Nikto ťa o to neprosil."
"Fajn." Prekrížil som si ruky na prsiach a až teraz som si všimol v akom je stave. Sako mal na jednej strane roztrhnuté a na líci tenký škrabanec.
"Stojte!" zvreskol niekto spoza nášho chrbta a obaja sme sa prudko obrátili. Pár metrov od nás stál kapitán lode a zopár iných ľudí, medzi nimi aj dievča, čo som popoludní videl s ním na palube.
"Frank?!" vykríkla staršia žena a predrala sa dopredu. Rozbehla sa k nemu a chytila ho za plecia. "Si v poriadku?" sklopil zrak a váhavo prikývol.
"Videl som to, všetko som videl!" ozval sa drobný muž stojaci v skupinke ľudí ktorá sa tu zhŕkla. Všetci sa obrátili smerom k nemu a s očakávaním v očiach čakali čo povie.
"Čo ste videli?" spýtal sa ho kapitán a potom svoje oči uprel na mňa. Striaslo ma.
"Ten vyvrheľ ho chcel zhodiť z paluby!" vykríkol a ukázal prstom presne na mňa preglgol som a ostal stáť ako primrznutý. Ja že som ho chcel zabiť?

Star Wars 8

26. července 2008 v 0:06 | Klaudiqa and Red_of_Rose |  Star Wars
So svojou maminkou sme sa teda pekne vybujačili a vznikol tento skvelý diel. Skvelý preto, že to moja druhá polovička tak dokoanle zafinišovala...:D nech sa páči XD
O desať minút som vyliezol so sprchy s vedomím, že bohužiaľ ešte nie je víkend, ale iba štvrtok. Rozhodol som sa okamžite - dnes školu vypúšťam.
Odšuchtal som sa k sebe do izby, zvalil som sa na posteľ, založil si ruky za hlavou a zavrel oči. Aká úľava, spať na mäkkom a nie na tvrdom, aspoň ma nebudú bolieť všetky kosti. Jednoducho, lahoda. Ešte keby ma prestala bolieť hlava...
Za chvíľu sa však otvorili dvere a ja som potichu zahrešil. Ak je to mama alebo niekto, mám po ulievaní sa.
"Mal by si sa chystať do školy," povedal Mikey a ja som razom zodvihol hlavu. Pozrel som na neho a s panikou som zistil, že sa mi zdá nádherný aj keď v sebe nemám pol fľaše alkoholu. Stále som totiž pociťoval túžbu postaviť sa a pobozkať ho.
Namiesto toho som si hlavu zase pohodlne položil na vankúš. "Ja dnes do školy nejdem," vyhlásil som, neochotný pripustiť nejaké iné riešenie.
"To teda ideš! Nemal si sa ožierať cez týždeň! Okamžite vstávaj, poďme!" buchol do mňa a ja som sa nahnevane prevalil na bok. Na hlavu som si dal vankúš a skrčil som tvár v zúfalstve. Ja nikam nechcem ísť, do školy, pretekať sa zase o prvenstvo medzi... Nenávidím to tam.
"Nechaj ma láskavo na pokoji, zmizni odtiaľto," zavrčal som a Mikey mi z hlavy strhol vankúš, ktorým som sa chcel chrániť.
"A švihaj, nebudem na teba čakať večne."
***
Celou cestou do školy sme mlčali. Občas som sa na neho ukradomky pozrel a skúmal som jeho profil. Keď sa pred nami začala rysovať budova školy, skutočne som začul, ako nahlas si povzdychal. Žeby to tam vnútri nenávidel aj on?
"Mikey?" zatiahol som potichu a on sa na mňa otočil.
"No?" schmatol som ho za ruku a bez toho, aby mal nárok na odpor, som ho zatiahol do tmavej uličky medzi dvoma domami.
V tej uličke stíchol všetok život naokolo a ... akoby som tam bol len ja a Mikey. Pozrel som na neho, stále mu silne zvierajúc ruku. Pritlačil som ho ku kamennej stene a on sa na mňa vydesene pozrel.
"Čo to robíš?"
"Ty to nevidíš?" zasyčal som trochu podráždene a priblížil sa ešte bližšie. Vydesene vytreštil oči a behal očami raz na mňa a potom niekam mimo. Chytil som ho za líce a prudko mu hlavu otočil k sebe, aby konečne pozrel na mňa.
"Prestaň sa konečne správať ako malé sopľavé decko, už nemáš desať." Povedal som priamo a trochu sa odtiahol. Nechápavo na mňa pozeral, tak som mu vrazil miernu facku. Trochu sa otriasol a potom mi ju vrátil. Prekvapene som si chytil ľavé líce a premýšľal kde sa v ňom vzala toľká sila.
"To ty sa správaš ako malé decko." Vykríkol a sotil ma o protiľahlú stenu. "Stále sa len vyvyšuješ a využívaš." Uhol som sa ďalšej jeho rane a skrútil mu ruku za chrbát. Sykol bolesťou a kopol ma do píšťaly.
"Ty malý parchant." Vyštekol som a zdrapil som ho za krk.
"A ty si zase zkurvený alkoholik." Zasmial sa posmešne, čo ma ešte viac vyprovokovalo. Normálne sa od môjho nasledujúceho úderu zatackal a z kútika úst, mu stiekol pramienok krvi. Prekvapene si ho prstom zotrel a zhypnotizovane pozrel na stekajúcu krv. Trochu som sa medzitým stihol upokojiť a uvedomiť si že som svojho brata udrel.
"Prep..." ani som nedokončil, už mu jeho kolene pristálo presne na tom najcitlivejšom mieste. Zaskučal som a dal sa do poldrepu. Príšerne to bolelo a po líci mi stiekla malá slza. Toto fakt prehnal.
Mikey´s POV
Má čo chcel. Neviem čo teraz odo mňa očakáva. Že sa budem správať akoby sa absolútne nič nestalo? Stalo sa toho až priveľa a nejde to vrátiť späť, aj keby som fakt chcel. Nejak sa to zvrtlo a ja som spravil asi osudovú chybu. Udrel som svojho brata presne tam kde som nemal v úmysle. Aj mňa z toho trochu noha zabolela a len som pozoroval ako sa zvíja od bolesti. Prečo mi pohľad na neho nespôsobuje žiaden pocit uspokojenia, ale práve naopak? Mrzí ma to, nechcem mu ubližovať, ale nemôžem pripustiť aby som si ho pripustil k telu viac ako je možné. Sme predsa bratia kurva!!! Akokoľvek sa to budem snažiť ignorovať, časom si nás to aj tak nájde a bude to ešte horšie, tak to treba skončiť ešte predtým ako sa niečo začne. Ak to teda už nezačalo. Spomenul som si na to čo sa stalo v kúpeľni a prešla mnou vlna triašky, ale zo zimy to nebolo.
Ako som tak premýšľal, Gerard sa medzitým trochu pozbieral a celou silou sa na mňa vrhol. Treskol som chrbtom o kamennú stenu a vyrazilo mi dych. Chcel som ho znova udrieť, no len zachytil moju ruku a stisol ju vo svojom železnom zovretí. Pri pokuse s druhou rukou mi chytil aj tú a mal som smolu. Chvíľu som s ním takto ticho bojoval a potom si a šklbnutím pritiahol k sebe a pritisol svoje ústa na moje, ktoré sa stále snažili lapať po dychu. Chcel som sa mu vytrhnúť, no proste to nešlo, bol väčší a silnejší. Po chvíli moje slabé údery do jeho hrude a chrbta ustali a nezmohol som sa na nič, len som ho tuho objal a nechal ho jazykom preskúmavať moje ústa.
Hlasno som vydýchol keď sa presunul na môj krk a stiahol mi pritom mikinu, ktorá skončila na zemi pri našich prepletených nohách. Nadvihol som nohu a kolenom narazil o jeho rozkrok, ktorý som predtým tak surovo udrel. Chcel som mu tú bolesť vynahradiť, to bolo všetko čo mi v tom momente prechádzalo hlavou.
Zúrivosť a vášeň, s ktorou sa na mňa predtým vrhol, už pomaly vyprchala a pomaly sme lapali dych pri pomalom, upokojujúcom bozku. Jeho sliny v mojich ústach... ak to aj znie nechutne, nepoznal som lepšiu kombináciu.
"Gee..." zamrmlal som vo chvíli, keď mi teplou dlaňou prešiel po rýchlo dvíhajúcej sa hrudi.
"Vezmem si ťa, Mikey, tu a teraz... povedz, že smiem..." dychčal a ja som mu ruku vnoril do vlasov. Keby som to aj nechcel, urobil by si po svojom. Ale ja som to chcel, oh, a ako strašne!
"Vezmi...rýchlo..." zašepkal som mu do ucha a trochu som sa od neho odtiahol, keď ma pomaly začal zbavovať džínsov. Vedel som, že sa nevyzlečieme úplne, len si stiahneme boxerky, ale to len preto, že sme boli vonku a bolo zima. Dúfal som... len tak zrazu som začal dúfať... že raz sa budeme milovať aj nahí.
"Oh, Mikey," zavzdychal, keď som mu v dlani jemne stisol jeho pýchu. Yeah, naozaj pýchu. Obaja sme už boli od pol pása nahí.
"Tak vezmi si ma," pretiahol som provokatívne, neuvedomujúc si, že ma to bude bolieť, keďže je to po prvýkrát. Gerard na mňa pozrel, zmyselne sa usmial a potom ma chytil za boky.
Vyložil si moje stehná okolo pása a ja som sa ho pevne, najpevnejšie ako som vedel, chytil. Na chrbte ma tlačil studený múr a niekde v rozkroku som cítil Gerardovi erekciu.
Nepripravoval ma, vzrušenie nás natoľko ovládlo, že na niečo také sme vôbec nepomysleli. Napľul si na dlaň, obtrel si ňou penis a potom, perami sa venujúc tým mojim, do mňa pomaly vnikol.
Ozvala sa vo mne ostrá bolesť, viac som nohami Gerarda stisol a rukami som mu pevne zovrel ramená. Ale dalo sa to zniesť.
Na chvíľku vo mne ostal a až keď som mal pocit, že to už nebude veľmi bolieť, povedal som: "Pokračuj...prosím," dodal som ešte nakoniec.
Gerard slabo vydýchol do mojej tváre a dlaňami sa zapierajúc do steny za mnou, vysunul sa zo mňa a zase do mňa vnikol. Bolelo to, ešte stále, aj keď o trochu menej ako predtým. Myslel som, že vykríknem, ale nakoniec sa mi z úst vydral ston.
"Ešte..." vydýchol som a natisol som sa viac na Gerarda. Zaklonil som hlavu, jeho pravá dlaň bola rovno pri mojich perách, ponúkala sa... jazykom som mu prešiel po miestečku medzi palcom a ukazovákom. Nahlas zavzdychal a tvrdo do mňa prirazil.
Neviem, ako sa mu to podarilo, ale narazil na moju prostatu a ja som hlboko zavzdychal. Keby niekto šiel okolo uličky..
"Si tak úzky...Ohh... Mikey..." vzdychal a vrážal do mňa stále väčšou rýchlosťou.
"Gee!"
"Mikey!" vykríkli sme takmer naraz, len s niekoľkosekundovým rozdielom a obaja sme dosiahli vrcholu. Pomaly som z Gerarda zložil nohy a zviezol sa popri stene na zem. Gerard skončil vedľa mňa, takisto na zemi. obaja sme si natiahli boxerky aj s nohavicami späť.
Dlaňou pomaly našiel tú moju a stisol ju. Usmial som sa na neho a hlavu som mu položil na rameno. Ani boh netušil, ako dlho táto chvíľa vydrží a ako dlho bude trvať, než na nás doľahne realita. Chcel som si to užiť.
Tak, aby to jeho uši nemohli počuť, som zašepkal: "Milujem ťa, Gerard."
A Mikey ani netušil, že presne v tej chvíli Gerard zašepkal: "Milujem ťa, Mikey."
***
Vošli sme do triedy obaja naraz a učiteľ na nás podozrievavo pozrel. Jasné, meškali sme na hodinu dobrých pár minút.
"Ja... som mal nehodu," vyhlásil som a na potvrdenie svojich slov som ukázal na ranku v kútiku na ústach.
Gerard sklonil hlavu, musím mu povedať, že som mu to už aj tak odpustil.
"Tak dobre, sadnite si, obaja," povedal profesor a ja som pohľadom našiel prázdnu lavicu. Čakal som, že Gerard ma nasledovať nebude, ale nasledoval. Zviezol sa na sedadlo vedľa mňa.
Pohľady celej triedy sa upreli na nás. No, každý bude mať čo vysvetľovať svojej parte. Ako je možné, že práve my dvaja sme si sadli spolu...?
To Be Continuited...Klaudiqa and Red_of_Rose ♥♥♥

Punched by a Kiss 11

25. července 2008 v 11:34 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Chvíľu trvalo kým Frankovi niekto otvoril dvere. Stál tam a premýšľal či bolo jeho rozhodnutie pomôcť Gerardovi správne. Oplatí sa to vôbec? Prst mal znova namierený na miniatúrny zvonček na stene, keď sa dvere konečne odchýlili a von vykukla Mikeyho hlava. Prekvapene si ho premeral a otvoril dokorán.
"Ahoj." Usmial sa Frankie milo. Bol rád že ho po takej dlhej dobe vidí. Nič sa na ňom za ten čas nezmenilo. Skepticky sa zahľadel na stále viditeľnú modrinu na líci a Frank musel sklopiť pohľad. Bolo na ňom vidno že jeho historke o odpadnutí neverí ani trochu. Zvlášť preto, že svojho brata poznal až pridobre a to mu naháňalo hrôzu.
"Čo ty tu robíš?" spýtal sa stále vyvedený z miery, no potom ten výraz nahradil úsmevom. Zišiel tie dva schodíky čo ich delili a potom Franka jemne objal.
"Som rád že si konečne v poriadku." Frank ho zaskočene trochu potľapkal po chrbte a potom sa trochu odtiahol. Odkašľal si a úsmev mu trochu zamrzol.
"Ideš za ním, však?"
Prikývol a pozrel niekam za neho. Bolo mu nepríjemne hľadieť do jeho úprimnej tváre, ako sa mu kriví nevôľou.
"Poď dnu." Povedal ticho a vošiel ako prvý, nasledovaný malou postavou.
.....
Sedeli v kuchyni a pili colu. Gerard bol ešte stále zalezený vo svojej izbe, aj keď už naňho Mikey tri krát volal.
"Nemal by som za ním ísť sám?" preglgol Frank dúšok coly a položil prázdnu plechovku na stôl. Trochu sa zatriasla, no ostala pevne stáť na leštenom dreve. Mikey len pokrčil plecami a vzdychol. Pomaly sa zosunul z barovej stoličky a prešiel tú malú vzdialenosť k dverám.
Keď začul ako si Mikey odfrkol, prudko obrátil hlavu k nemu a spýtavo sa naňho pozrel.
"Hneváš sa na mňa? Spravil som niečo?" stále mu to nedalo. Jeden moment bol Mikey strašne milý, vtipný a veselý a keď spomenul Gerarda trochu posmutnel a nahodil naštvaný výraz ranenej srny. Nemali sa s Gerardom radi, to chápal, ale prečo s tým musí zaťažovať aj jeho?
"Nie, nehnevám. Len nedokážem pochopiť ako za ním môžeš chodiť aj po tom všetkom čo ti spravil." Frank pootvoril ústa a nebol schopný súvislej vety.
"Myslel si si že to neviem?" odfrkol znova a vzal obe prázdne plechovky, aby ich zahodil do smetného koša. V hlave mu začalo nepríjemne hučať a premýšľal o tom čo Mikey povedal.
"Ja - ja neviem o čom hovoríš." Povedal napokon, na čo len porazene zvesil hlavu a niečo si mrmlajúc opustil miestnosť. Zaťal zuby a vyšiel po schodoch vedúcich na poschodie. Už vedel kde má Gerard izbu a tak neisto zaklopal. Dych sa mu skracoval a na čelo mu vystúpili kropaje potu. Čo ak má Mikey nakoniec pravdu? Takí ako Gerard sa predsa nikdy nezmenia. Nemôže byť možné aby sa z divej šelmy stal zrazu krotký baránok prosiaci o odpustenie. Ale ak nenaberie odvahu, nikdy to nezistí. Zaklopal ešte raz, teraz hlasnejšie a potom otvoril dvere.
Výhľad na futbalistu mu zastieralo obrovské plátno, ktoré naposledy stálo zakryté pri stene. Gerard stál za ním a sústredene naňho štetcom nanášal farbu. Odkašľal si a keď si Franka všimol, paleta mu vypadla z ruky a rýchlo rukou našmátral plachtu aby svoje dielo opäť zakryl.
"Čo tu do čerta robíš?" zavrčal a zohol sa aby poutieral rozliatu farbu pod stojanom.
"Pre - prepáč." Vykoktal Frank a ustúpil o krok k dverám pre prípad, že by mu hrozilo nejaké nebezpečenstvo z jeho strany.
"To je jedno." Pohodil rukou a odhodil zvyšky maliarskych pomôcok do koša. Prekvapene zažmurkal. On sa nehnevá?
"Pre - premýšľal som o...o tom teste z dejepisu. Myslím že by som ťa mohol doučovať." Dostal zo seba konečne a nesmelo sa usmial. Najprv nechápavo hľadel na Frankov výraz, no potom sa uškrnul a na znak toho že pochopil potriasol hlavou.
"To je všetko čo si mi prišiel povedať?"
Zachvel sa. "A - ale mám podmienku."
Sadol si na posteľ a Franka polialo horko. Prekrížil si ruky na hrudi a prižmúril oči. "A čo je to za podmienka?"
"Pôjde iba o doučovanie, nič menej a nič VIAC." Posledné slovo zámerne zdôraznil, aby ich doučovanie nedopadlo Frankovým pobytom v nemocnici tak ako minule.
Vstal a podišiel k nemu, celkom blízko. Odtiahol sa tak ako mu to dvere za ním povoľovali, no aj tak bol až nebezpečne blízko. Ukľudňoval ho len fakt, že je Mikey v dome a keby sa niečo stalo, začne vrieskať na plné hrdlo.
Jednou rukou sa oprel o dvere a znemožnil mu tak ujsť.
"Prosil som ťa o doučovanie, tak to tak bude. Neviem čo si tým VIAC mal na mysli a nebudeme to tu teraz rozoberať." Zavrčal podráždene. "Chcem len spraviť ten test." Povedal nakoniec miernejšie a potom sa odtiahol. Frank prikývol a keď zamieril do kúpeľne, pomaly otvoril dvere a vyšiel von.
Ani to nebolelo....
To Be Continuited...Klaudiqa ♥♥♥

Cemetery Drive VIII.

19. července 2008 v 14:35 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
"Dosť neskorý, práve preto som na odchode." Odsekla som a pokračovala vo svojej ceste. Niekto vo vnútri som dúfala že sa bez ťažkostí dostanem domov, že ma proste nechá tak, ale on bol zjavne iný. Zastúpil mi cestu a posmešne sa zachichotal. Pokúsila som sa ho obísť z opačnej strany, no zdrapil ma za ruku a potiahol naspäť. Bolestivo som sykla a vytrhla si ju z jeho ľadového zovretia. Cúvla som ešte o dva kroky a z bezpečnej vzdialenosti som si ho poriadne premerala. Vyzeral presne rovnako ako keď ma naposledy napadol. Plášť mu splýval pozdĺž celého tela až po zem a neprirodzene zelené oči mu svietili ako divej mačke na love. V podstate som teraz aj bola jeho obeť, stačilo mu len natiahnuť sa a mal by ma v moci presne tak ako naposledy. Ale prečo to do čerta ešte neurobil?!
"Takže ty si tá čo má zničiť náš klan?" jeho pohľad smeroval od mojich tenisiek až k vlasom tmavej farby.
Naštvane som prižmúrila oči a potlačila v sebe chuť povedať niečo pekne hnusné.
"Vyzeráš dosť neškodne." Zaškeril sa a podišiel o pár krokov bližšie. Obišiel ma dookola a pri tom na mňa stále pozeral skúmavým pohľadom.
"Tichá voda brehy myje." Precedila som pomedzi zuby a venovala mu jeden z mojich ironických úsmevov.
"Uuuuh....ide z teba strach." Rýchlo uskočil a zatváril sa naoko vydesene. Potom vybuchol do hurónskeho smiechu. Začínala som ho nenávidieť, napriek tomu ako ma na prvý pohľad očaril.
Prekrížila som si ruky na prsiach a nevraživo pozorovala ako sa predo mnou zvíjaj od smiechu. Mala som chuť niečím ho dobre ovaliť.
Ako začal, tak aj rýchlo prestal a opäť mal na tvári svoj zvyčajný flegmatický výraz.
"Ty ma nedokážeš poraziť, nikto to nedokáže." Precedil cez zuby a obišiel ma z druhej strany. Nemohla som od jeho tmavej postavy odtrhnúť zrak, stále som čakala že svoj útok zopakuje a odrovná ma tak úplne.
"Tse..." odfrkla som ticho, no mykol hlavou smerom ku mne a jeho pohľad pálil.
"Pochybuješ?" jeho tvár bola od mojej len pár centimetrov a jeho oči blčali neskrývaným hnevom.
"Mohol by som ťa na mieste rozšliapnuť ako otravný hmyz." Schmatol ma za čeľusť a pritlačil. Dosť to zabolelo, no radosť mu predsa neurobím. Potom ma však pustil, ale stále bol nebezpečne blízko.
"Ale neurobím to." Povedal napokon a s miernym úškrnom natočil hlavu do strany. Nevedela som čo si o tom mám všetkom myslieť. Tak buď ma chce alebo nechce zabiť?!
Myslím že na možnosť a) čakať nebudem. Rozbehla som sa tak rýchlo ako mi to moje roztrasené nohy dovoľovali a neobzerala sa. Po pár minútach som trochu spomalila, s vedomím, že ma nikto nesleduje. Chytila som sa za brucho a sťažka dýchala. Chcem ísť domov, hodiť sa o posteľ a zabudnúť. Na Berta, Aliciu, aj toho upíra. Vlastne na všetkých upírov.
..........
Bola som radosťou celá bez seba keď som zbadala tmavé obrysy nášho domu a zrýchlila krok. Netrvalo dlho a už som stála pod svojim oknom.
"Do čerta!" zanadávala som tlmene a dupla nohou do vlhkej trávy. Okno ktoré som si nechala potvorené bolo teraz zabuchnuté. Ako sa dostanem späť do domu?
"Dievčatko si pribuchlo vrátka?"
Nieeee!!! Moje vnútro kričalo z plných pľúc a bála som sa aj obrátiť. Takže preto ma vtedy nechal ísť, len preto aby si to vynahradil rovno v našej záhrade.
"Ak ma chceš zabiť, tak to nepredlžuj a urob to." Niečo sa vo mne v tej chvíli zlomilo, akoby mi začalo byť jedno čo so mnou bude. Proste som vedela že už nikdy nič nemôže byť ako predtým a začínala som chápať že sa to bude len zhoršovať. Tak prečo to neukončiť hneď teraz? Povedala som to ticho, no myslela som to smrteľne vážne. Ak je môj osud zomrieť, nech sa tak stane.
"Kto povedal že ťa chcem zabiť?" obrátila som hlavu smerom kde som tušila že asi stojí a zbadala na konci plota jeho tmavý tieň.
"Tak potom čo odo ma chceš? Čo odo mňa všetci chcete DOČERTA?!" posledné slovo som zvreskla a snažila sa zadržať slzy. Klesla som kolenami do trávy a prikryla si hlavu rukami. Chcelo sa mi vrieskať na plné hrdlo, vykričať všetko čo ma ťaží.
Odlepil som od dreveného plota a počula som v tráve jeho šušťavé kroky. Zastali až tesne pri mne, no neodvážila som sa zodvihnúť hlavu.
Niečia ruka mi jemne prešla po vlasoch, no mňa z toho dotyku skôr striaslo. Nie že by nebol príjemny, ale bolo to skôr tým, kto sa ma dotkol. Slabo som pohla hlavou do boku a smrkla.
Kľakol si ku mne a znova zaboril svoju studenú dlaň do mojich vlasov. Trochu ma za ne potiahol a prinútil ma tak aby som sa mu pozrela do očí. Mali úplne inú farbu ako naposledy. Ich zelený odtieň príjemne hrial a hypnotizoval ma.
"Pridaj sa ku mne, zabudni na to čo ti natárali tí idioti. Spolu budeme neporaziteľní." Zašepkal a naklonil sa bližšie. Jemne prešiel perami po tých mojich. Vlastne sa to ani nedalo nazvať bozkom, len letmým dotykom pier. Mala som chuť prikývnuť mu na hocičo, odísť s ním kamkoľvek. Nemohla som odtrhnúť zrak od jeho belostnej tváre.
"Je tam niekto?" ozvalo sa z okna a ja som sa prebrala z chvíľkového tranzu. Obzrela som sa hore a zbadala mamu, ako na mňa mieri baterkou.
"Mischa? Čo robíš v tej tráve?"
Premýšľala som ako jej vysvetlím jeho prítomnosť, no keď som sa obzrela, už tam nebol. Tráva pri mne bola neporušená, akoby tam nikdy nikto nekľačal.
To Be Continuited...Klaudiqa♥♥♥

You Left My Heart an Open Wound 2.

15. července 2008 v 12:57 | Klaudiqa and Jessie |  You left my heart an open wound
Frank´s POV
Viezli sme sa až k pobrežiu kde stál môj narýchlo postavený náhradný domov. Už z diaľky sa blízko piesočnatej pláže črtala obrovská vila, natretá na červeno. Omámene som vydýchol a naklonil sa z pootvoreného okna.
O pár minút sme už parkovali na menšom parkovisku a mne sa ten dom zdal ešte väčší ako z diaľky. Okolo pobehovalo plno ľudí a každý niečo vykrikoval, alebo odnášal. Asi posledné úpravy. Dvere napravo sa otvorili a objavila sa v nich hlava robustného šoféra, ktorý ma sem viezol.
"Už môžete vystúpiť." Podotkol pobavene a ja som sa mykol.
"Aha, no jasné." Zazubil som sa a vystrčil z auta nohy von. Ustúpil a potom za mnou dvere s treskotom zabuchol. Nervózne som sa poobzeral okolo a hľadal niekoho kto by sa ma ujal a povedal kam mám ísť, čo mám robiť a tak. Žmolil som okraje trička a pozoroval obrovského chlapíka, ako v rukách prenášal reproduktory. Ustúpil som keď okolo mňa prebehol a skoro do mňa pritom narazil.
Ešte chvíľu som tam len tak postával, keď ku mne zozadu pristúpil nejaký chlap s hodvábnym šálom okolo krku a poklepkal mi po ramene. Spýtavo som naňho pozrel a premeral si ho od hora až dole. Vyzeral fakt komicky. Džínsy si kúpil asi o dve čísla menšie a spopod krátkeho fialového trička mu vyliezal pupok. Šál bol ako čerešnička na torte, musel som sa veľmi preháňať aby som sa nezačal smiať.
"Ty si Frank? Frank Iero?" povedal jemne a ja som vyprskol, nemohol som si proste pomôcť. Zodvihol obe obočia a nechápavo pootvoril ústa.
"P - prepáčte," vykoktal som zahanbene a sčervenal ako rajčina. "len som si na niečo spomenul."
Podozrievavo na mňa pozrel, no potom ma chytil okolo pása a ťahal kamsi preč, pokračujúc v rozhovore tam kde prestal. Vysvetlil mi o čo tu vlastne ide a ako to bude prebiehať. Ukázal mi areál a potom ma nechal v nejakej rozľahlej miestnosti, aby som počkal kým za mnou niekoho pošle. Ten ma vraj odvedie do vily a zoznámi s ostatnými, ktorí zatiaľ dorazili.
Posadil som sa na koženú sedačku a pohodlne si vyložil nohy, pozorujúc ten ruch naokolo. Začína sa mi to páčiť čoraz viac.
Bert's POV
Cesta v tej limuzíne bola nesmierne nudná a únavná. Mohlo mi dôjsť, že to nebude nikde na blízku a teda, že ma čaká pár dlhých hodín cesty. Väčšinu času som civel von cez tmavé okno a iba tak pozoroval okolie, ktoré sa závratnou rýchlosťou menilo. Ani som si nestihol všimnúť kedy mi odkvecla hlava dozadu, na miesto medzi oknom a opierkou hlavy, a ja som zaspal. Prebral ma až príval belostného svetla, ktoré ma priam oslepovalo a tak som bol nútený otvoriť oči.
"Tak sme tu." Oznámil mi ten chlapík, ktorý ma sem viezol, formálnym hlasom a galantne ustúpil od dverí aby som mohol vystúpiť. Tak som teda pohol hlavou a došlo mi, že som to nemal robiť. Celý krk ma príšerne bolel, asi to fakt nebol najlepší spôsob ako spať. Nejako som sa teda s tichým nadávaním dostal von z toho auta, pričom som si neustále rozhýbaval krk. Keď sa konečne ako tak uvoľnil a už ma ani tak nebolel tak som sa poobzeral. Limuzína z ktorej som pred chvíľou vystúpil už dávno zmizla z dohľadu a všade naokolo vládol akýsi chaos.
Zrazu sa pri mne zjavilo nejaké podivné indivíduum, ktoré si ma chvíľu prekvapene premeriavalo, až mi to začalo byť nepríjemné. Len som nad ním znechutene mľaskol a odvrátil svoju pozornosť na preskúmanie okolia. Teda som si všimol, okrem všadeprítomného chaosu aj to, že pár metrov odo mňa sa črtala obrovská vila, predpokladám, že tam mám mať namierené. Och bože, na čo som sa to dal.
Z myšlienok ma prebralo šušťanie papierov, tak som sa znova obrátil na toho chlapa, teda ono to pripomínalo fakt čokoľvek, len nie chlapa, ale s tým som sa radšej bližšie nezaoberal. Ešte chvíľu sa prehrabával a potom sa na mňa pozrel s víťazoslávnym úškrnom "Ty budeš Robert McCracken, však?" Prevrátil som očami a otrávene som prikývol. Je ešte šanca cúvnuť? Keby sa dalo aj by som to spravil, ale to by ma Quinn asi prizabil a nasraného Quinna by vážne asi nikto nechcel zažiť.
"Tak Robert, poď so mnou." Ešte niečo mi hovoril, ale moc som to nevnímal. Zaregistroval som akurát posledné slová, ktoré povedal, keď sme došli pred dvojkrídlové dubové dvere. Že vraj tam mám vojsť sám. Chytil som kľučku a váhavo som ju stlačil, pričom som bol aj trochu zvedavý, čo ma tu vlastne čaká.
Frank´s POV
Nečakal som nejako extra dlho, no po pár minútach mi začala trochu padať hlava. Vlastne som sa tomu ani nečudoval, kvôli tomuto všetkému som takmer dva dni nespal ako som sa tešil. Oči som pootvoril, až keď som začul zvuk otvárajúcich sa dverí. Ospalo som mľaskol a zdvihol zrak k nízkej blondínke, so stohom papierov v náručí.
"Poďte za mnou." Povedala stručne a odhalila rad bielych zubov. Celý čas čo som šiel vedľa nej sa priblblo usmievala a mal som pocit akoby mala ústa natiahnuté nejakými neviditeľnými špagátmi. Bolo to ako desivá maska na haloween. Odvrátil som od nej radšej zrak a obzeral sa okolo, na veci ktoré sme pri rýchlej chôdzi míňali.
Kamery, reproduktory, rôzne kostýmy....pri koženej kreácií ako z modrej ústrice som nadvihol obočie a zahryzol si do pery. Načo to tu všetko je, hádam nám to nechcú navliecť. Trochu som sa usmial pri predstave ako mám niečo podobné na sebe a trochu pokrútil hlavou.
"Tak, sme tu...ďalej už musíte ísť sám. Tamtie dvere," ukázala smerom k masívnym dverám pár metrov od nás. "potom doprava a po schodoch hore. Veľa šťastia." S tým svojim úsmevom na mňa žmurkla a nemohol som si nevšimnúť ako pohľadom skĺzla na môj zadok. Striaslo ma a mal som sto chutí vykríknuť. Zamrmlal som jej niečo na pozdrav v zmysle že dúfam že ju už nikdy neuvidím a ponáhľal sa preč. Našťastie mi asi nerozumela, lebo som na chrbte stále cítil jej pohľad.
Zdrapil som kľučku a silno potiahol. Na to aké boli veľké išli celkom ľahko otvoriť a mňa preto odhodilo trochu do strany.
Šiel som presne tou cestou ktorou mi tá blondínka hovorila a keď som prešiel cez posledné dvere so sklenenou výplňou, ocitol som sa na rozľahlom dvore s bazénom, vírivkou, saunou a ďalšími vymoženosťami dnešnej doby. Omámene som pootvoril ústa a obrátil som hlavu smerom k vile, odkiaľ sa ozval hlasný smiech. Preglgol som a rozhodol sa ísť za tými zvukmi. Položil som svoj kufor pred dvere a vošiel dnu. Naskytol sa mi pohľad na interiér, ktorým by mohol konkurovať aj palácom.
Cítil som na sebe veľký počet oči a konečne som zbadal asi sedem osôb sediacich na bielej pohovke, ako na mňa so záujmom hľadia. Nesmelo som sa usmial a zamieril k nim.
Bert's POV
Stál som tam ako soľný stĺp pri pootvorených dverách a uvažoval, že mám fakt asi úplne poslednú šancu sa z toho vyvliecť. Čo ma po Quinnovi? Som ochotný risknúť jeho hnev...vlastne radšej ako nejakú hlúpu reality show. V tom sa mi však do myšlienok priplietol Jeph a uvedomil som si, že Quinn má pravdu. Nie, takto to ďalej vážne nejde.
Ako som tam tak stál a robil posledné rozhodnutia, tak sa to podivné indivíduum vrátilo. Napriek tomu, že sa mi predstavil aj tak som si jeho meno nezapamätal a aj tak som si nemohol pomôcť a v duchu ho volal indivíduom, veď to predsa urážkou nie je. Keď ma tam zbadal prekvapene na chvíľu zastavil, ale potom prišiel ku mne a tým svojím prehnane milým tónom rozhodol za mňa.
"Čo tu ty ešte robíš? Mal si byť už dávno vnútri. Tak šup šup, nech si už pri ostatných." S týmto ma strčil do dverí a na schody, bez možnosti na protest. Ešte na mňa vrhol úchylný pohľad, oblízol si pery a s tým zabuchol za sebou dvere. Pri jeho poslednom geste ma striaslo, tak toto je fakt moc. Teraz môžem byť akurát rád, že som sa dostal z jeho blízkosti.
Vybral som sa teda hore schodmi, pričom už teraz som si predstavoval, akým spôsobom potom čo vypadnem asi zabijem Quinna. Z mojich myšlienok a aj chôdze ma prebrala prekážka vo forme hnusne bielych plastových dverí, vyplnených sklom. Otvoril som ich a bez rozmyslu som vkĺzol na pozemok. Ako som sa tak obzeral, bolo tu množstvo vecí a síce nevravím, že to bolo všedné, veď to sa ani povedať nedá, iba proste ten dvor oproti iným podobným reláciám nijako nevynikal, bol im tak strašne podobný. Nepochyboval som, že vnútri to bude podobné.
Zamieril som teda k skleneným dverám deliacim terasu od obývačky. Pootvoril som ich a hneď ku mne doľahol zvuk hlasov, zrejme mojich budúcich spolubývajúcich. Keď som vošiel aj so svojou batožinou, tak som si ich len zbežna prešiel pohľadom. Nie tí ľudia sa mi nezdali nijak protivný ani nič podobné.
Chvíľu som tam bezradne stál, kým ma začali vítať a postupne sa predstavovať. Možno to tu predsalen nebude až tak zlé. To sa však uvidí až časom...

Loď Snov 4

14. července 2008 v 10:44 | Klaudiqa |  Loď Snov
Ďalšia časť moji milí....nech sa vám páči a už na začiatku som povedala že to nebude tak ako v titaniku úplne, takže nech vás koniec neprekvapí...=)
Gerard´s POV
Nemohol som spať. Stále som si nemohol zvyknúť na čudné pohojdávanie lode. Mal som pocit akoby som mal spať na nejakej hojdačke alebo čo. Uistil som sa či ostatní v kajute spia a potom potichu vykĺzol von na chodbu. Všade okolo bolo ticho, asi spali. Pomaly som našľapoval po novom koberci, ktorý ale medzitým stihlo pár potkanov obžrať a ostražito načúval každému podozrivému zvuku. Nechcel som aby ma niekto počul, mohli by si myslieť že mám nekalé úmysly.
Vyšiel som po schodoch ktoré pod mojou váhou trochu zavŕzgali až na palubu a nadýchol sa ostrého nočného vzduchu. Bolo chladnejšie ako som si myslel. Plávali sme už niečo vyše dňa a každou minútou akoby teplota vzduchu klesla o jeden stupeň. Pošúchal som si skrehnuté ruky a pozoroval drobné obláčiky pary, ktoré sa pri každom výdychu uvoľňovali do ovzdušia.
Chvíľu som len tak pozeral cez palubu, no potom mi do oka padla malá lavička zašitá pri lanách a kovovom pilieri. Vytiahol som zo zadného vrecka nohavíc cigarety a zamieril tam.
Frank´s POV
"Johnovi sa už na vidieku prestalo páčiť, tak sme sa rozhodli pre niečo väčšie." Usmiala sa pani Wayettová a milo sa na svojho manžela usmiala, jemne ho chytiac okolo ramena. Ešte viac sa na neho natisla a užívala si pohľady ostatných prítomných. Každý vedel že je to len obyčajná pretvárka, že sa so svojim manželom nemajú veľmi v láske.
Pani Mayerová mi raz dokonca medzi rečou prezradila že raz videla, ako po sebe hádžu súpravu čínskeho porcelánu. Musel som sa pri tejto scénke usmiať keď som si na to spomenul.
"Čomu sa tak smeješ?" štuchla do mňa matka tak aby to nikto nevidel.
"Len mám dobrú náladu." Zasyčal som a ďalej sa venoval spolu sediacim.
Aj tak som si tu pripadal ako totálny outsider, nemal som tu čo hľadať. Nebažil som po sláve, bohatstve a nechcel som mať po boku ženu ktorú nemilujem a dopadnúť tak ako táto dvojica sediaca oproti mne. Vlastne väčšina ľudí čo sedela pri našom stole a v celej tejto prepychovej reštaurácií tu bola len preto, aby sa mohli pochváliť svojim majetkom a jeden druhému potom závidieť. Bolo to na nich vidno, kričalo to z nich každým jedným pórom tela.
"A prečo ste sa vlastne vy, rozhodli pocestovať do Ameriky?" obrátil sa na moju matku pán Bryar, kapitán lode. Bol dávnym priateľom môjho otca a preto bolo samozrejmosťou že teraz sedel pri našom stole aj on.
"No, vlastne..." začala a trochu pri tom sčervenela. "...v podstate z rovnakého dôvodu ako všetci ostatní, nie? Dobrodružstvo." nervózne sa zasmiala a rozhliadla sa naokolo. Jej odpoveď bola priehľadná ako sklo na oknách mojej kajuty, no ostatným to zrejme stačilo. Alebo sa len nechceli vypytovať na všetky nepríjemne podrobnosti. Aj tak všetci vedeli ako na tom naša rodina je, tak nechápem prečo sa to tak silou mocou snažila skrývať. Bolo mi z toho nanič. Mal som toho po krk.
Bolo mi jej ľúto, tak ako mi bolo ľúto aj Veronicy, ktorú do toho zatiahla.
Až vtedy mi došlo že vlastne nič z toho nechcem, že nechcem byť členom a súčasťou rodiny, ktorej pokrytectvo je známe široko ďaleko.
"Pre - prepáčte." Vykoktal som neprítomne a snažil sa vymotať spoza stola. Všetky pohľady sa upreli na mňa, no najviac ma pálil ten matkin, z ktorého čas od času sršala číra nenávisť a opovrhnutie. Hanbila sa za mňa.
"Nie je ti dobre?" obrátila sa ku mne s obavami moja snúbenica a starostlivo mi stisla ruku. Slabo som prikývol a ospravedlňujúco na ostatných pozrel.
"Potrebujem trochu čerstvého vzduchu, ospravedlňte ma prosím." Hodil som obrúsok na stôl a ponáhľal sa odtiaľ preč. Akoby ma na hrudi dusila neviditeľná reťaz. V hale som sa ozlomkrky rozbehol po schodoch až na palubu. Pár krát som zakopol, no to môj úmysel dostať sa čo najskôr preč, nezmarilo. S dupotom som dobehol až úplne hore a chytil sa lana trčiaceho nablízku, lapajúc po dychu. Nikdy som neplakal, bol som predsa poriadny chlap, ale teraz sa mi slzy samé tlačili do očí a nedali sa zastaviť. Kto vlastne som? Nejaký pajác prezlečený za syna z bohatej rodiny ktorá už vlastne dávno prestala existovať.
Asi mi v tej chvíli preskočilo, no to čo ma napadlo, mi prišlo ako dobrý nápad, riešenie. Pozrel som na vzdialenejší koniec lode a na šíre more pred sebou. Áno, to je ono. Rozbehol som sa presne na opačný koniec lode a zastal som, až keď som bruchom narazil o drevené zábradlie, ktoré ma ako jediné delilo od rozbúrených vĺn. Nadýchol som sa a rýchlo ho preliezol. Už žiadne príkazy a zákazy, žiadna nadutá matka a večné ponižovanie. Držal som sa, chrbtom otočený k zábradliu a pozrel som do tej fascinujúcej hĺbky. Pred očami sa mi mihali stovky rozbúrených vĺn, ktoré sa čerili o zadnú časť tejto obludy.
"Nerob to!" začul som za sebou hlas a obrátil som sa tak prudko, až som skoro spadol. Bola tma, no aj tak som rozoznal tvár toho maliara, ktorého som videl dopoludnia sedieť na palube.
"Nepribližuj sa lebo skočím." Zreval som a pol lícach mi prúdom tiekli slzy. Nechcem tu nikoho, chcem to proste len skončiť a mať konečne pokoj. Obrátil som sa späť k šíremu moru a pustil sa...
To Be Continuited...Klaudiqa♥♥♥

Star Wars 7

10. července 2008 v 1:18 | Klaudiqa and Red_of_Rose |  Star Wars
"Gerard! Gee, preber sa," ozvalo sa nahlas a rovno pri mojom uchu. Nadskočil som a posadil som sa, ale okamžite ma zasiahla príšerná bolesť hlavy, tak som zase padol späť. Aj to príšerne bolelo. Dočerta, kde to som?!
Pootvoril som oči a poobzeral som sa okolo seba. Dočerta... Preto bolel pád späť na chrbát, pretože som ležal na zemi. Vedľa mňa dve prázdne fľaše. Fajn, čiže poznám dôvod aj tej otrasnej bolesti hlavy.
"Kurva..." zaklial som a opäť som sa pokúsil vstať. Zase neúspešne, tentoraz kvôli nohám, ktoré by mi počas noci akosi oťaželi.
"Daj mi ruku, pomôžem ti vstať. Rýchlo, než vstanú rodičia," ozvalo sa znovu a ja som až v tom momente zaostril. Stál predomnou Mikey a naťahoval ku mne ruku. Zamračil som sa a pretrel som si oči. V ústach som mal odpornú chuť po alkohole a hlava sa mi len pri sedení točila.
"Načo mi pomáhaš, Mikey?" zamumlal som prepitým hlasom a prehrabol som si rukou mastné vlasy.
Kde sa stratil ten chlapec čo každého pútal? Bifľoš, bojovník za to, že je lepší než jeho brat? Teraz by som bol radšej, keby som bol horší. Len preto, aby Mikey mohol byť šťastný. Nebyť toho skurveného denníka... Nikdy by som nad tým ani neuvažoval, ale takto...
"Nerieš to a vstávaj!" nekričal, ale znelo to strašne hlučne, ako keby priam vrieskal, tak som mu poslušne podal ruku a on ma vytiahol na nohy, hoci nechápem ako.
"Dík," zamumlal som znovu rovnakým hlasom.
"Dostaneš sa do kúpeľne sám?" spýtal sa a pustil ma. Zatackal som sa a keby som sa nechytil stola, skácal by som sa naspäť k zemi. Mikey si vzdychol, chytil mi jednu ruku, prehodil si ju cez rameno a svojou rukou ma chytil okolo pásu.
"Tak poď, ideme," ozval sa a pomaly sa pustil smerom ku kúpeľni. Nohy som ledva ťahal. Nepamätal som si, že by som niekedy mal takúto strašnú opicu. A to ešte nehovorím o tom, že m pomaly ale isto začínalo byť na zvracanie.
Keď sme sa približne za desať minút dostali do cieľa, už som nebol ani tak omámený, ako predtým, pretože Mikey do mňa stále hustil reči typu:
"Si tak nezodpovedný! Predstav si, že by ťa tam našli rodičia!" a ja som na to nepovedal nič. Ani jedinú ironickú poznámku na jeho reči. Mohol som povedať, že on vstal skôr aj tak iba preto, aby si vyžehlil vlasy, ale nepovedal som to.
Chcel som povedať a urobiť čosi iné.
"Vyzliecť a osprchovať by s sa mohol už aj sám," vyhlásil, keď ma dotiahol do kúpeľne. Prikývol som. Otočil sa a chcel odísť, ale ja som ho jemne chytil za rukáv a potiahol. Obrátil sa späť na mňa. Rukáv som mu nepúšťal.
Zasmial sa. "Gee, vyzeráš ako malé decko," povedal, jemne ma chytil za ruku a odtiahol si ju zo svojho rukávu. Potom ma pustil, ale presne to som nechcel.
"Mikey, ja..."
"Áno?"
Nahol som sa k nemu a s privretými očami som sa perami obtrel o jeho, nežne ho berúc do náručia.
Začul som ako nebadane vydýchol a položil ruky na moje plecia.
"Gee..."
"Zostaň tu so mnou." Zašepkal som a zblízka naňho pozrel, boli sme vzdialení len na pár zanedbateľných centimetrov. Sklopil zrak a nič nehovoril. Trochu som sa odtiahol a za bradu ho zdvihol k sebe.
"Mal by si ísť do tej sprchy." Kývol hlavou smerom k sprchovému kútu a jemne ma od seba odstrčil. Tiež som pozrel na sprchu a potom opäť na neho. Nervózne sa poškriabal na hlave a behal očami po malej miestnosti v ktorej sme sa nachádzali.
"Tak fajn." Prikývol som s úsmevom a natiahol ruku k tej jeho. Pevne som ju stisol a pritiahol ju k sebe, priložiac ju na pracku svojho opaska.
"Pomôžeš mi?" zašepkal som a pozorne ho sledoval. Zahryzol si do pery a potom sťažka preglgol. Váhavo stisol kovovú pracku a keď sa jeho prsty jemne obtreli o moju kožu, privrel som viečka, nechajúc sa unášať tým pocitom. Nechápal som čo sa to so mnou deje, ale alkoholom to určite nebolo. To by som musel byť ožratý po každé keď som sa ocitol v jeho blízkosti. Prudko som si dal dole tričko a Mikey stuhol. Nespúšťal zo mňa zrak a to mi náramne lichotilo. Chytil som ho za boky a ťahal ho smerom k sprche, zhypnotizovane ma nasledoval, ani pri tom nežmurkol. Medzi sklenenými dverami sme zastali a ja som ho pritiahol bližšie, pobozkal som ho na krk a on sa zrazu odtiahol.
"To nie je dobrý nápad." Zložil zo mňa ruky a obviňujúco na mňa pozrel. Dobrý nápad?! Mne nikto odporovať nebude...zdrapil som ho za zátylok a prudko ho pobozkal. Chvíľu sa snažil odolávať, no potom pootvoril ústa a tuho ma objal okolo krku. Myseľ sa mi úplne vyprázdnila a úplne som zabudol na svet okolo, no môj brat asi nie. O malú chvíľu sa mi na hlavu spustila spŕška ľadovej vody a ja som hystericky vykríkol. Takže toto tým sledoval. Prudko do mňa strčil a vtackal som sa až úplne dnu, kde ma na celom tele bodala nepríjemne ľadová teplota vody.
"Ty idiot! Vypni to...!!!" zreval som a poslepiačky sa snažil nahmatať kohútik aby som tú prekliatu vodu konečne zastavil. Po chvíli sa mi to podarilo a ja som len prskal a kašľal. Bol som totálne vytočený, pozrel som na toho malého parchanta a zatrepal hlavou, aby som sa zbavil prebytočnej vody. Chcel som naňho skočiť a zmlátiť ho ako žito...ale...sú to slzy čo vidím v jeho očiach?"Prepáč mi to Gerard, ale toto nejde. Nemôžem..." vzlykol a vybehol z kúpeľne tak rýchlo ako to klzká podlaha dovoľovala.

Welcome Stranger 10

8. července 2008 v 9:35 | Klaudiqa |  Welcome Stranger
Och bože...no dobre ďalší diel tejto story...naposledy to skončilo celkom sľubne myslím a tak som sa dala na ďalší diel. A viete čo som si uvedomila? Že toto je vlastne moja úplne prvá skutočná šukačka ktorú som napísala. No wow...XD Tak berte ohľad na to že to bolo zo začiatočníckeho pera hej? A komentujte ako o život, budem rada =)
Gee´s POV
Pery mi od Frankových dotykov pekne brneli a ten pocit mi vystreľoval až do celého tela. Myslel som že mi od vzrušenia praskne hlava a zatmievalo sa mi pred očami. Toto som v živote nezažil. Pomaly sa naklonil a končeky prstov nahradil svojimi mäkkými perami. Slastne som mu vydýchol do úst a pomaly ich pootvoril, aby mi mohol jazykom konečne vkĺznuť dnu.
Cítil som ako sa usmial keď som ho do neho nechtiac pohrýzol.
"P - prepáč..." zamumlal som zahanbene a pozrel naňho. Iba sa viac usmial, vzal moju spodnú peru medzi zuby a potiahol. Z hrdla sa mi vydral ďalší ston a objal som ho okolo bokov.

Punched by a Kiss 10

7. července 2008 v 11:21 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Frank neprítomne pozeral na tabuľu a tváril sa že počúva výklad profesorky. Gerard sedel na svojom zvyčajnom mieste a podopierajúc si rukou hlavu, niečo čarbal do zošita. Občas naňho skĺzol pohľadom, no sedel mu stále otočený chrbtom. Prekvapovalo ho to, bol tu dokonca skôr ako on, no ani si ho len nevšimol. Sklopil hlavu a jednoducho sa tváril že ho nevidí.
Inokedy by mu to vyhovovalo. Vždy si prial mať od neho svätý pokoj, ale teraz cítil niečo ako čudný druh...nostalgie? Je možné že mu tie časy keď za ním Gerard behal a znepríjemňoval mu život chýbajú? Bol by asi riadny idiot keby povedal že áno, no aj tak cítil zmes nepopísateľne čudných pocitov. Nechcel to, prekážalo mu to.
"Pán Way, tak čo...už ste sa od mladého pána Iera niečo naučili?" Gerard pootočil hlavu a ich pohľady sa stretli. Obaja vedeli ako dopadla ich posledná "hodina dejepisu".
"Dalo by sa tak povedať." Odpovedal a obrátil hlavu späť k pani Millerovej, s úsmevom od ucha k uchu.
"Tak to sa teším. Verím, že na najbližšom teste ukážete čo vo vás je." Opätovala úsmev a zdvihla sa zo stoličky, lebo práve zazvonilo na prestávku.
"To som zvedavý aj ja." Zamrmlal tak aby ho nepočula a otrávene zavrel všetky knihy, čo mal rozložené po stole. Trieda sa pomaly vyprázdňovala, no on stále sedel na mieste a študoval kachličky pri umývadle v kúte triedy.
Ja som predsa vždy zostával ako posledný. Pomyslel si Frank naštvane, pomaly strkajúc svoje veci do čiernej tašky. Nakoniec tu zostali sami dvaja.
Gerard stále bez pohybu, ale určite vedel že tu nie je sám. Frank to nakoniec nevydržal a s batohom v ruke vykročil smerom k nemu. Vedel, že to čo sa chystá urobiť si ten bastard nezaslúži ani najmenej, no mal silné nutkanie povedať aspoň niečo, prelomiť to ticho.
Nesmelo zastal pred lavicou a mierne zakašľal aby na seba upútal pozornosť. Gerard konečne zdvihol zrak smerom k nemu a podvihol pri tom obočie. Ani jeden z nich neprehovoril, stále len na seba strnulo pozerali. Gerard teraz vôbec nevyzeral ako človek ktorého sa treba báť, naopak. Keď naňho tak frank pozeral, vyzeral dosť zraniteľne. Neučesané vlasy mu padali do čela a čiastočne tak zakrývali oči pistáciovo - zelenej farby s nádychom hnedej.
"Chcel - chcel som sa ti len poďakovať." Zostručnil Frank svoj prejav, rád že zo seba dostal aspoň toto. Gerard naňho zostal prekvapene pozerať.
"Za čo?"
"Za pomoc...to včera s tou lavičkou." Nohu mal nakoniec v poriadku, len narazenú, kvôli čomu ešte doteraz trochu kríval.
"Myslíš to ako si ma špehoval?" povedal a potom sa uškrnul.
"Nešpehoval!" vykríkol Frank pobúrene že ho obviňuje z niečoho takého a zlostne dupol zdravou nohou.
"Tak fajn." Usmial sa futbalista a oprel si bradu o chrbát ruky. Počkať, on sa usmial? Gerard Way sa predsa nikdy neusmieva! Frank už viac nevedel čo mu má povedať.
"Hej krpec! Te - teda vlastne...Frank." zakričal ešte a keď sa Fee otočil trochu sa začervenal. Ďalšia z vlastností ktorú nemá pán Way vo zvyku.
"Ten test z dejepisu..." zahanbene sklopil hlavu a škrabkal prstom po lavici. "...asi potrebujem vážne doučovanie." Keď sa Frank neozýval, s nádejou v očiach pozrel smerom k nemu. Ten len stál a nevedel čo má povedať.
"Uvidím čo sa dá robiť." povedal nakoniec nesmelo a poklepkal prstom po dverách. Potom sa otočil a bez slova zamieril k východu, škola skončila.
.....
Viem že táto časť je strašne krátka, ale za prvé táto story mi úplne vyfučala z hlavy a nestíham a za druhe, uplne som stratila inšpiráciu a musím popremýšľať ako sa bude dej uberať ďalej aby bol čo najzaujímavejší. Ak máte nejaké nápady napíšte, ale nezaručujem že to do poviedky aj dám....proste asi už potrebujem oddych a ešte do toho tá pošahaná brigáda...no amen...takže toto vám na istý čas bude musieť stačiť a ja sa posnažim aby another chapter pribudla čo najskôr...zatiaľ sa maj te pekne a komentujte....vždy ma to poteší...XD

Cemetery Drive VII.

6. července 2008 v 17:57 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Ďalšia časť...nudila som sa, tak som napísala toto. Je to kratšie, ale ten koniec sa mi pači...XD Dúfam že aj vám a mojej "maminke" XD
Keď som sa prebrala, ospalo som zažmurkala a chcela vstať. Ruka mi však klesla o trochu nižšie ako som predpokladala a opäť som skončila na zemi. Počkať...zem predsa nie je taká mäkká. Otvorila som oči dokorán a našla sa v nejakej miestnosti s kamennými stenami. Však to bolo všetko len sen, že sa mi to len snívalo a už nikdy nič podobné nezažijem? V duchu som si priala aby to tak naozaj bolo, no nejaký vnútorný hlas mi hovoril že už nič nebude ako predtým.
"Konečne si sa prebrala. Myslel som že prespíš celý deň." Ozval sa hlas vedľa mňa a až teraz som si všimla uškŕňajúceho sa Berta, ktorý pravdepodobne sedel celý čas vedľa mňa.
Neodpovedala som, len som naňho tupo zízala, nehybne ležiac na mieste.
"Mala si šťastie," pokračoval. "Prečo si sa od nás odtrhla? Mohol ti ublížiť, ak by sme prišli o minútu neskôr..." tak počkať. Ja že som sa od nich odtrhla? Neboli to náhodou oni čo ma tam nechali samú?
"Vy ste ma tam nechali, hľadala som vás." Zavrčala som obviňujúco a nadvihla sa na lakťoch. Zamyslene na mňa pozrel a zahryzol si do spodnej pery. Asi bol z toho všetkého zmätený rovnako ako ja.
"Kde sú ostatní?" rýchlo som zmenila tému, nemala som chuť sa s ním o niečom hádať. Bola som zvedavá či sa niekomu niečo nestalo.
"Sú dole."
V tom sa mi hlavou prehnal ten strašný krvavý obraz. "A Lyn?" vykríkla som rýchlo. Premkol ma strach.
"Som v pohode." Ozvalo sa od dverí a keď som obrátila hlavu, zbadala som čiernovlasé dievča ako stojí medzi dverami s neistým úsmevom na tvári. "Odniesla si to len ruka." Dodala a ukázala na obviazanú končatinu, čo sa jej bezvládne hompáľala pozdĺž tela.
V tom momente som stratila všetky zábrany, proste som bola šťastná že to všetci prežili. Vyskočila som z môjho provizórneho ležoviska a rozbehla sa k nej. Tuho som ju objala opakujúc slovo vďakabohu stále dokola.
Zdravou rukou ma nesmelo potľapkala po chrbte a potom sa pomaly odtiahla. Usmiala sa a potom pozrela na Berta. Ten nebadane prikývol a pristúpil k nám.
"Mali by sme ísť." Povedal ticho a dotkol sa mi ramena tlačiac ma tak k dreveným dverám vedúcim na schody.
"Ka - kam to ideme? Už nechcem ísť do lesa." Hlas sa mi triasol pri spomienke na nedávne udalosti a v žalúdku ma akoby tlačil obrovský balvan.
"Nie," zasmiala sa Lyn zvonivo a postrapatila mi vlasy. "Ideme len dole, na prízemie. Tam sú aj všetci ostatní." Viditeľne som si vydýchla a obaja sa uškrnuli. Nasledovala som ich až na chodbu a dávala som pozor aby som nezakopla.
..........
"Pošlime ju domov, veď si videl čo sa stalo, všetko pokazila!!!" vykrikoval Frank a zúrivo pobehoval po miestnosti sem a tam. Iba som s otvorenými ústami otáčala hlavu za jeho postavou až mi z toho začala do krku vystreľovať nepríjemna bolesť.
"Ty si by si hneď v prvý večer pozabíjal celú horu upírov, však?" založila si ruky na prsiach Alicia a prepaľovala ho pohľadom. Všetci upierali zrak buď na naštvaného Franka s Aliciou, alebo na mňa. Čakali ako zareagujem, ale ja som len ticho sedela na mieste a pozorovala dianie okolo. Vlastne všetci ostatní len strnulo sedeli a pozorovali ich. Bert si s Bobom vymenili veľavravné pohľady a potom pozreli na mňa.
"Asi má pravdu..." zašepkala som odovzdane, no aj tak ma všetci naokolo počuli. Všetky hlavy boli razom obrátené na mňa. Niektorí prekvapene zízali, iní s pochopením a jedna s odporom.
"Konečne ti to došlo." Zavrčal podráždene Frank a kopol nohou do nohy stola.
"Drž už konečne zobák!" zvreskol Jared, modrooký chalan, ktorý sa až doteraz držal v ústraní. Potom sa obrátil na mňa a nahol sa bližšie ponad stôl. "Čože? Čo si povedala...ty mu dávaš za pravdu?" prižmúril oči a nozdry sa mu rozšírili ako naštvanému býkovi. Nervózne som si zakusla do jazyka a nechápavo zažmurkala.
"Hádam to nechceš vzdať len kvôli nejakému idiotovi." Pridal sa Bert a škaredo zazrel na Franka, ktorý sa namosúrene obrátil chrbtom a niečo si mrmlal popod nos. Sklopila som zrak. Áno, všetci majú pravdu, aj Frank. Nemám na to, skazila som to. A vlastne ani nechcem mať s niečím podobným nič spoločné, pôjdem domov a na všetko zabudnem.
"Má pravdu." Vzdychla som napokon a pozrela na skupinku roztrúsenú okolo seba. "Nemám tu čo robiť." Jared chcel ešte niečo namietnuť, no rýchlo som vstala a vybehla na chodbu, berúc schody po dvoch. Na ulici som uľahčene vydýchla a vybrala sa smerom odkiaľ som predtým prišla s Bertom. Konečne sa dostanem domov.
Počula som ako neďaleko praskla haluz, tak som radšej zrýchlila krok.
"Hmmm..." začula som tesne vedľa seba a zbadala až príliš povedomý úškrn.
"Dosť neskorý čas na prechádzku pre mladé dievča." Uškrnul sa Gerard a drzo mi pozrel do očí, v ktorých sa miešalo prekvapenie so strachom zároveň.
To Be Continuited...Klaudiqa♥

Frank+Bert

6. července 2008 v 1:19 | Klaudiqa |  [ Team-Work
--> You left my Heart an Open Wound (unfinished) Klaudiqa and Jessie

You left my heart an open wound

6. července 2008 v 1:05 | Klaudiqa and Jessie |  You left my heart an open wound
Ďalšia spolupráca....už som sa zmienila ako milujem spolupráce? Nie? tak to viete teraz...heh...tentoraz sme napísali story s Jessie...písalo sa to neuveriteľne ľahko a strašne sa teším...som zvedavá na vaše reakcie. XD
Frankie´s POV
Omámene som položil telefónne slúchadlo a až po chvíli ticha mi konečne došlo čoho sa týkal ten hovor.
"Tak...?" Gerard s Mikeym na mňa s napätím pozerali a čakali na moju reakciu. Sklopil som zrak a zatváril sa smutne a naštvane zároveň. Ich očakávanie sa v momente zmenilo na beznádej a len im bezmocne ovisli plecia.
"Dostal som sa tam!!!" vykríkol som nahlas a vyskočil do vzduchu, divoko mávajúc rukami. Obaja prekvapene zhíkli a až potom sa na mňa vrhli. Myslel som že od šťastia vyskočím z kože. Dostal som sa do show do ktorej sa túžia dostať milióny ľudí a práve mne sa to podarilo.
Len ma trochu štve že dlhšiu dobu neuvidím svojich najlepších kamošov. Budem mať prísne zakázané stretávať sa s nimi a vlastne nebudem mať prístup k svetu tam vonku. Proste budem zavretý v nejakom obrovskom dome asi s tuctom ďalších ľudí, ktorých vôbec nepoznám. Ale o to to bude vzrušujúcejšie, no nie?
Večer som už bol zbalený a pripravený na nasledujúce ráno, kedy mala po mňa prísť limuzína. Tešil som sa na to ako malý chlapec na Vianoce. Gee mi ešte pred odchodom poprial veľa šťastia a dal zopár rád. Veď to poznáte, chlapské rady do života...
Bert´s POV
"Dostal si sa tam však?" vytriešťal na mňa oči Quinn a škrabkal nechtami po lesklom povrchu našej kuchynskej linky. Nervózne poskakoval na mieste a zjavne sa tešil na odpoveď viac ako ja pred chvíľou, keď som zdvihol vyzváňajúci telefón.
Celé s tou priblblou súťažou bol jeho nápad, nechcel som tam ísť. Vraj mi to zdvihne náladu a zabudnem na všetky problémy. No to určite.
Slabo som pokýval hlavou na znak súhlasu a posadil sa na barovú stoličku, zatiaľ čo on začal behať po kuchyni ako splašený, vykrikujúc "ja som to vedel, ja som to vedel".
No paráda, on sa tu teší ako taký idiot a mne je nanič, nechce sa mi tam ísť. Nebudem sa predsa strápňovať pred miliónmi ľudí čo to sledujú. Na to nech zabudne. Prekrížil som si ruky na hrudi a zachmúrene som ho pozoroval.
Frank´s POV
V noci som od vzrušenia a nedočkavosti takmer ani nebol schopný zaspať. Vždy som rád experimentoval a skúšal nové veci a táto show bola jednou z mojich experimentov. Nečakal som, že uspejem, mojím úspechom bolo už iba to, že som sa tam dostal. Predstava, že budem 24 hodín denne sledovaný kamerami a, že sa na mňa budú upierať pohľady miliónov divákov sa mi absolútne neprotivila. Možno to bolo mojou výchovou, ale vlastne od mala som mal rád veľkú pozornosť. Možno aj preto to množstvo tetovaní na mojom tele, ktorými som určite pútal pozornosť, samozrejme, že to nebol jediný dôvod prečo som si ich dával. Od mala sa mi tetovania páčili a taktiež každé z nich vyjadrovalo niečo, čo bolo pre mňa dôležité. Dokázal by som však o tom básniť hodiny.
Ráno mi o deviatej zazvonil budík a ja som sa prebral, síce unavený, ale ani to nezotrelo úsmev z mojej tváre len čo som si spomenul, čo je dnes za deň. Obliekol som si svoje tesné džínsy a čierne tričko, zobral som si cestovnú tašku a zamieril som do kuchyne. Tam som si zalial kávu a na jedlo som nemal ani pomyslenia, určite nie v tejto chvíli.
10 minút pred jedenástou som spolu s Geem a Mikeym stál na príjazdovej ceste k domu a netrpezlivo som vyčkával limuzínu, napriek tomu, že som si uvedomoval, že má ešte pár minút čas. Až v tejto chvíli ma ovládol divný pocit v žalúdku a ja som dostal strach. Mikey a Gee ma však upokojovali až do príchodu limuzíny. Vtedy mi všetok strach vyfučal z hlavy a ja som sa sústredil na to krásne čierne, blištiace sa vozidlo z ktorého bleskurýchle vyskočil vodič a otvoril mi zadné dvere. Ja som ešte raz rýchlo objal Mikeyho a Geeho, ktorí mi popriali veľa šťastia a sľubovali, že budú stále sledovať show a nastúpil som do auta, mieriac do svojho nového, dočasného domova, v ústrety svojmu osudu.
Bert´s POV
"Dobre. prestaň už." Povedal som nakoniec po ďalších nekonečných minútach jeho nadšeného pobehovania. Liezol mi s tým už riadne na nervy."Keď si tak nadšený, nechceš tam ísť miesto mňa ty?" Navrhol som s malou nádejou v hlase, hoc poprvé som odpoveď už dopredu dobre poznal a podruhé, teraz to už aj tak nešlo. A on po malej chvíli odpovedal presne to, čo som predpokladal. "Nie Berty, vieš dobre, že to nie je možné. A aj keby bolo, nešiel by som miesto teba, veď sa potrebuješ trochu zabaviť a vypnúť. Nerobí ti dobre celé hodiny vysedávať doma a myslieť na minulosť. Spoznáš nových ľudí." Dodal ešte na záver, možno s nádejou, že mi to niečo pomôže, no ja som iba prevrátil znechutene očami.
Čo sa mi on má čo starať do môjho súkromia? Okay, je možno môj najlepší kamarát, a vlastne jediná blízka osoba, ale to, že som sa rozišiel s Jephom je čisto moja vec a ja sa z toho potrebuje dostať sám, nepotrebujem na to neakú hlúpu show. Napriek všetkému som mu nemohol brať to, že mi vážne chcel iba pomôcť, hoc to mohol urobiť kľudne aj iným spôsobom. Teraz mi už vážne nič neostávalo a vlastne neaká malá časť vo mne mi hovorila, že možno to ani nebude také zlé, iba to bude niečo nové, nová skúsenosť. A možno...
Nie. Nový vzťah cez neakú blbú reality show? To ťažko, je to skôr nereálne, však aj tak je to tam iba o pretvárke. Nemal som chuť na ďalšie debaty s Quinnom a tak som sa pobral do svojej, teraz už natoľko vyprázdnenej izby, veď bodaj by nie. Pár týždňov dozadu odtiaľto zmizla snáď polovica vecí, vecí, ktoré patrili môjmu Jephovi. A ja som si miesto pôvodne plánovaného balenia, ľahol na posteľ a začal znova spomínať na minulosť.
"Ty si si ešte nič nezbalil?" Presne takto znel môj budíček na druhý deň ráno. To Quinn po mne hulákal od dverí a ja som na neho iba prekvapene hľadel, chvíľu mi trvalo, než mi došlo o čom to melie. Keď videl, že sa k akejkoľvek činnosti neako nemám, tak sám otvoril môj šatník a začal hádzať moje veci, podľa vlastného uváženia, do cestovnej tašky. Síce som penil, no nemal som veľmi na výber. Mohol som si sám za to, že som zaspal a tak som to nechal na Quinna a dúfal som, že mi tam hodí všetko podstatné. Quinn ma dotiahol pred dom presne o jedenástej a vždy vykladal niečo o tom, aké to bude dobrodružstvo, čím ma nenechal dostať sa k slovu ani na malú chvíľu. Moje sťažnosti a námietky ostali nevypočuté. Pred domom na minútu presne zastavila limuzína, ja som neochotne nasadol a cez okno vraždil Quinna pohľadom, až kým sme neodbočili za roh.
To Be Continuited...Klaudiqa and Jessie♥♥♥

Hetero Stories

5. července 2008 v 10:48 | Klaudiqa |  [ Hetero - stories
--> Cemetery Drive (unfinished)

Star Wars 6

4. července 2008 v 11:01 | Klaudiqa and Red_of_Rose |  Star Wars
Žeby to tu bolo až tak rýchlo? No hej trochu sme si s Miškou švihli...XD
Okolo šiestej večer treskli vchodové dvere. Rodičia už boli doma, ale bol som si istý, že to bol Gerard, kto odišiel. Nevedel som vyjadriť, ako veľmi mi ublížil. Môj vlastný brat.
Bolo mi jedno, že dva dni nebudem môcť poriadne hrýzť a zajtra asi ani rozprávať, lebo ústa budem mať opuchnuté. Bolelo ma niečo druhé. Bolelo ma srdce, bolela ma duša, pretože tá rana, ktorú mi on dal, bola omnoho horšia, než keby ma dokopal do bezvedomia.
Cítil som sa ako úbohá špina. Ležal som tam na tej zemi niekoľko hodín, pozbieral som sa fakt len chvíľku predtým, než Gerard zmizol preč.
Ležal som tam, všetko ma tlačilo a v ústach som dlho cítil kovovú príchuť krvi. Keď som sa postavil, zatočila sa mi hlava. Zišiel som dolu a bez toho, aby som sa zastavil pri rodičoch, som jednoducho len zakričal: "Idem von!" a zmizol som za vchodovými dverami.
Šiel som smerom hore po našej ulici, s rukami vo vreckách a sám som sa divil, že sa mi v očiach nekopia slzy. Predpokladal by som, že ich tam bude habadej.
Vyšiel som až na roh ulice.
"Špehuješ ma?" ozval sa zrazu ostrý hlas a ja som sa za ním rýchlo otočil. Na obrubníku sedel Gerard a v ruke držal cigaretu, z ktorej stúpal dym.
"Teba?" odfrkol som si. Chcel som mu povedať niečo odporné, ale nakoniec som zavrel oči, narátal som v duchu do desať a namiesto toho, aby som niečo povedal, prešiel som okolo neho, ako keby tam ani nesedel. Vedel som, že to ho bude škrieť viac, ako keby som mu povedal niečo, čo by som si navyše neskôr vyčítal.
"Kam si myslíš, že ideš?!" skríkol za mnou, počul som šuchot a zrazu ma už len držal za lakeť a otáčal ma k sebe. Vytrhol som sa mu a chytil som ho za golier, hodiac ho k stene oproti.
Pristúpil som k nemu a znova som ho chytil pod krk.
"Nie som až taký slaboch, ako si myslíš, Gerard, a jedna rana do úst ma nezabije. Tak ma láskavo nechaj na pokoji a ži si svoj život tak, ako doteraz. Maj sa." s tým som ho pustil a ráznym krokom som odkráčal späť domov.
Ani raz za mnou nezavolal, ani som nevedel, či sa náhodou nezviezol na zem, či som ho neobral o príliš veľa kyslíka, či... Zase výčitky svedomia. Mal som chuť sa tam vrátiť, ale povedal som si - Mikey, nie.
Večer som si ľahol spať so zlým pocitom, ale keď ma prebudila jemné, príliš jemné "Mikey?" otvoril som oči. Znelo to tak nádherne zamilovane... Rozsvietil som lampu na nočnom stolčeku a keď som zbadala Geradovu tvár, ako sa nado mnou skláňa, takmer mi zabehlo.
"Čo - čo tu robíš?" vykoktal som ospalo a prinútil svoje telo dostať sa do polosedu, opierajúc sa rukami a o mäkký matrac. Prechádzal som pohľadom z jeho tváre na dvere, cez ktoré sem prenikal z chodby úzky pás svetla. Nech odíde a nerobí to ešte horším ako to je. Lenže je to to čo chcem, aby odišiel? Nervózne som sa zahniezdil keď neodpovedal a iba sme na seba pozerali.
"Prepáč." Povedal stručne a sklopil hlavu. Zažmurkal som a pomaly mi dochádzalo čo to vlastne povedal. Nikdy v živote som podobné slovo z jeho úst nepočul, tak prečo práve teraz...a mne?
"Pripadá ti to asi dosť divné čo?" pousmial sa smutne a hlavu mal stále sklopenú. Pritiahol som si nohy bližšie k telu a uvoľnil tak miesto na konci postele. Pochopil to. Pomaly si sadol a uprel na mňa svoje jedovato-zelené oči, ktoré v žiari lampy tak zvláštne žiarili.
"Dosť divné." Uškrnul som sa a položil si bradu na kolená.
"Bolí to veľmi?" nedbalo ukázal prstom na moju napuchnutú sánku a rozbitú peru a tváril sa pri tom tak divne. Akoby ho to strašne mrzelo. Pokrútil som hlavou a uprel pohľad do okna, nechcel som aby mi v ňom vidiel náznaky sĺz. Skôr to bolelo tu vo vnútri, fyzická bolesť časom prejde, ale rany na duši zostanú.
Prekvapene som zažmurkal keď ma chytil za bradu a opatrne obrátil moju hlavu k tej svojej.
"Keby tak šlo všetko vrátiť späť." Zašepkal a zahryzol si do spodnej pery, stále skúmajúc moju ubolenú tvár. Áno, keby tak všetko šlo vrátiť späť, keby sme sa tak posunuli o pár rokov dozadu keď bolo všetko v úplnom poriadku a ja som Gerarda stále považoval iba za svojho brata. Až postupom času som si začal uvedomovať že ho mám rád viac ako je únosné. Všetky tie pohľady ktoré som mu venoval, všetky myšlienky o tom kde a s kým sa túla. Či niekoho má a či cíti niečo podobné ako ja. Nikdy sa mi však nedostalo odpovede.
Naše zvyčajné večerné rozhovory skončili, museli. Nechcel som aby prišiel na to čo pre mňa znamená. Odsúdil by ma, presne tak ako aj všetci v mojom okolí, považovali by ma za zvrhlého blázna.
Musel som svoje city skrývať za hrubú stenu urážok a nevrlosti, ktorá trvá vlastne až doteraz. Preto všetky tie nekonečné boje o popularitu na škole a nikdy nekončiace urážky.
Trhol som hlavou a vyslobodil sa z jeho zovretia.
"Ale to nejde." Povedal som stroho a opäť od neho odvrátil zrak. Zatváril sa sklamane a nervózne sa poškriabal na hlave.
"Mikey...to - to v tom denníku o mne..." nedokončil a bolo na ňom vidno koľko ho tá otázka stojí sebazaprenia.
"Zabudni na to." Zhasol som lampičku a ľahol si na bok, chrbtom k nemu. Počul som tichý vzdych a potom som len cítil ako sa zdvihol z postele a zavrel sa sebou dvere.
Konečne. Pritiahol som si vankúš bližšie k telu a ticho sa rozplakal.
Gerard´s POV
Nechcel sa o tom so mnou baviť, ale mňa to naozaj mrzelo. Mrzelo am to všetko, mrzelo ma že sa k sebe správame ako psy. Zavrel som dvere od jeho izby a chvíľu som postál na chodbe. Možno som čakal že za mnou zakričí aby som sa vrátil, že nechce aby som odchádzal preč. No bolo tam stále ticho. Obrátil som sa a zamieril do svojej izby, no potom som na polceste zastal a zamieril opačným smerom k miestu, kde som skončil aj po návrate zo školy. Rodičovský bar...
To Be Continuited....Klaudiqa and Red_of_Rose ♥♥♥

Frerard

3. července 2008 v 12:43 | Klaudiqa
Teraz nejak momentálne nemám veľa času na písanie....práca a povinnosti....to viete....musím najprv dokončiť brigádu a až potom si užívať zvyšok prázdnin. Takze vám sem hodím aspoň pár obrázkov ktorými sa môžte kochať...XD