Září 2008

Loď Snov 7

29. září 2008 v 18:59 | Klaudiqa |  Loď Snov
Príjemné čítanie prajem....len takto stručne...som rada že sa vám to páči..XD
Ráno keď som sa prebral a zroloval prikrývku až na zem, došlo mi že to čo sa stalo včera nebol len sen. Ospalo som sa prevalil na druhý bok a s miernym úsmevom na tvári som si predstavil ako to asi muselo vyzerať...tá scéna nás dvoch ako spolu bojujeme a snažíme sa zvíťaziť nad tým druhým. Nezainteresovaný pozorovateľ by si musel myslieť že sme sa zbláznili. Matka sa po tom incidente zavrela v svojom apartmáne a nechcela nikoho vidieť. Dokonca z izby vyhodila aj slúžku, keď jej priniesla malé občerstvenie. Narobili dosť hluku, tak som hodnú chvíľu nemohol zažmúriť oko. "Si hore?" ozval sa spoza dverí jej ostrý hlas a úplne som si vedel predstaviť ako svojim kostnatým prstom nervózne poklepkáva po dverách. Prevrátil som oči a stále sa neozýval. Nemám náladu spovedať sa jej. Ešte stále som jej nevysvetlil svoje včerajšie odhodlanie skočiť z lode a nemyslím že to nechá len tak bez vysvetlenia. "Frank Iero! Odpovedaj!" zakričala a aj na takú diaľku som cítil ako sa zatriasli pánty na dverách. Tá by zbúrala asi aj kamenný múr. "Som hore!" zakričal som späť a potichu dodal pár štipľavých nadávok na jej osobu. Všetka dobrá nálada ktorá sa vo mne za ten krátky čas čo som bol hore nahromadila, razom zmizla. Naštvane som sa vymotal z postele a zavadil o baldachýn, len tak sa plaziaci popri posteli. .......... Na raňajky som sa nejako neponáhľal, počkal som až doraňajkujú ostatní a až potom som zasadol za stôl. "Prečo tak neskoro?" prisadla si ku mne Veronica a ja som sa na ňu len usmial. "Tak teda dobrú chuť." Popriala mi so smiechom a oprela sa lakťom o stôl, ticho ma pozorujúc ako si natieram pečivo maslom. Ak by tu s nami bola moja matka, hneď by ju upozornila, že slušná mladá dáma takto pri stole nesedí. Tentoraz nám bola etiketa úplne ukradnutá, boli sme tu sami. "Frankie?" hlesla opatrne a ja som vedel o čo jej ide. "Hmm..." zahryzol som do bagety a čakal či bola moja domnienka správna. Pár krát rýchlo zaklipkala očami a zazrel som ako sa jej zaleskli od sĺz. "Prečo si to chcel urobiť?" pozrela na stôl a pohrávala sa s obrusom prevísajúcim k zemi. "Nechcem o tom hovoriť, vážne nie." Dodal som keď som si všimol jej pohľad. Jemne som ju pohladil po líci a uistil ju o tom že to bola hlúposť a teraz to ľutujem. Sľúbil som jej že už to nikdy neurobím a že som nemal v úmysle takto nečakane ju opustiť. Prikývla a pobozkala ma na líce. Potom sa so mnou rozlúčila a pobrala sa na malé posedenie v spoločnosti mojej matky a pár postarších dám. Rýchlo som sa obliekol a vyrazil na prechádzku po lodi. Ešte som poriadne nemal možnosť prezrieť si ju celú a mal som chuť na malý výlet, sám. Vyzeralo to tam inak ako v noci, slnko pražilo a všetci sa prechádzali po palube. Prechádzal som pomedzi nich a pozoroval dianie naokolo. Nenápadne som pozoroval ostatných ľudí, kochajúcimi sa výhľadom na pokojne modrý oceán.
Zišiel som po drevených schodíkoch až úplne dole a ocitol som akoby niekde úplne inde. Ľudia boli od tých hore úplne odlišní. Okolo pobehovali bosé deti v roztrhaných šatách a krivkajúc naháňali handrovú loptu. Bolo to ako z úplne iného sveta.
Ako to že som si nikdy nevšimol koľko je medzi ľuďmi rozdielov? Ako je možné že jeden má majetok na rozdávanie a jeden nemá absolútne nič? Skončí takto nakoniec aj naša rodina?
Nemal som veľa času na úvahy, lebo som si všimol ako po mne pokukáva skupinka ľudí. Musel som si priznať, že ten pohľad nebol veľmi priateľský a ani som sa im nečudoval. Nezapadol som sem, trčal som medzi nimi ako ruža medzi tŕňmi.
Rýchlo som okolo nich prešiel a radšej si nevšímal ľudí čo po mne zarazene a niekedy aj prekvapene pokukovali.
Gerard´s POV
Nemal som dobrý pocit. Tušil som že tá večera na ktorú som bol včera z akýchkoľvek úmyslov pozvaný, nedopadne dobre a skončí úplným fiaskom. A to už len kvôli mne. Nikdy som do podobnej spoločnosti nechodil, nemal som na to postavenie. Vždy som len zvykol dostať zvyšky, ak vôbec niečo zostalo. Pamätal som si ako sme s bratom, nech mu je zem ľahká, každý večer postávali za miestnou reštauráciou pre smotánku a čakali na to čo zvýši. Hlad bol silnejší ako pocit hanby a tak sme sa vždy vrhli na odpadky ako hladné psy a nehľadeli na to či je to v súlade s etiketou alebo nie.
Zavrtel som hlavou aby som zahnal nepríjemne spomienky a v duchu hľadal ďalšie nevýhody prečo by som tam nemal ísť. Nemal som si čo obliecť, pochybujem že by ma tam pustili v týchto zaplátaných a smradľavých handrách. Pričuchol som k ošúchanej košeli a uistil sa o tom sám. Páchol som ako stoka.
Po chvíli nezmyselného premýšľania som vzal skicár a začal opäť kresliť, nemal som presný objekt, kreslil som to čo ma práve napadlo.
Zdvihol som hlavu keď sa na bielom, dosiaľ nezaplnenom papieri objavil tmavý tieň. Žmúril som oproti slnku a pritisol si k očiam ruku špinavú od uhlíka.
"Čo tu chceš?" sklonil som opäť hlavu k svojmu výkresu, keď som v tej nejasnej siluete spoznal Fr anka. Synáčika bohatej rodiny, kvôli ktorému ma včera skoro zavreli.
"Aj ja ťa rád vidím." Preniesol ironicky a posadil sa vedľa mňa. Trochu som sa odtiahol aby som mu náhodou nezababral jeho čisto vyžehlené šaty a nevraživo som mu pozrel do jeho tak dokonalej tváre. Do čerta.
"Pekné kresby." Tváril sa akoby nič a so záujmom hľadel na list papiera, ktorý som ešte nestihol dokresliť. Bol na ňom muž ako sa skláňa nad spiacim telom ženy a cerí na ňu svoje obrovské tesáky. Nič pre slabé povahy.
"Smiem?" spýtal sa a končekmi prstov opatrne stisol okraje skicára. Ledabolo som prikývol a flegmaticky mu ho podal. Dotkol sa ho opatrne, akoby sa bál že ho zničí. Pousmial som sa.
Listoval stranu za stranou a jeho výraz za menil z potešeného, na prekvapený a miestami aj šokovaný.
"To, máš vo zvyku kresliť niečo takéto často?" začervenal sa a ukázal mi kresbu nahého muža. Okolo práve prešli dve ženy, tak som kresbu rýchlo zakryl dlaňou a potom znova odokryl.
"Niekedy." Odvrátil som zrak a siahol do vrecka pre cigaretu. Bert mi včera zohnal ďalší balíček.
"Ty...ty...aj ich poznáš?" vykoktal zahanbene a fascinovane hladil kresbu koncom ukazováka.
"Len zbežne, nič dôležité...nakreslím a vypadnem." Bolo vidno že mi neverí. Bolo mi to celkom jedno.
"Tento sa volal Tom." Ukázal som na jedného muža v zahanbujúcej polohe. "Bol trochu bláznivý, ale inak celkom pekný. Rád som ho kreslil...vždy sa vedel tak pekne usmievať. A toto je Buddy." Ukázal som na ďalšieho a pobavene sledoval ako so záujmom hltá každé moje slovo. "Hneď na druhý deň som sa dozvedel že spáchal samovraždu." Pokrčil som ramenami a sledoval ako vyvalil tie svoje hnedé okále. Aj jeho by som niekedy rád nakreslil, ale to asi zostane len mojim zbožným želaním.
"Nechceš sa prejsť?" vrátil mi skicár a nesmelo na mňa pozrel. Prikývol som a obaja sme vstali, mieriac ku schodom na hornú palubu. Váhavo som v polovici schodov zastal a premýšľal či by nebolo lepšie zostať tu, medzi svojimi, kam patrím. Nezniesol by som tie opovržlivé pohľady tých hore. Frank ma však chytil za ruku a smelo vytiahol až hore. Potom ma pustil, no aj tak som mal čo robiť aby som upokojil svoje srdce, ktoré išlo vyskočiť z hrude. Nechápal som to. Vedel som že sa mi ženy nepáčia, ale nikdy som nečakal že to bude práve on.
.....
"Načo ideš do Ameriky?" Spýtal sa ma Frank keď sme sa obaja opreli o zábradlie a hľadeli na more.
"Za lepším životom, láskou, prácou...sám neviem. Vyhral som lístky v kartách." Uškrnul som sa a pozrel dole do hĺbky.
"Ako vidím nič si neplánuješ dopredu." Skonštatoval pobavene a jemne klepkajúc po dreve hľadel niekam do diaľky. Potom sa obrátil ku mne a usmial sa.
Pokrútil som hlavou. "Život je príliš krátky na to aby si mohol zvažovať či to čo chceš urobiť je správne, alebo nie." Obrátil som sa späť k vode a flusol do diaľky.
"Pôsobivé." Zasmial sa, no potom skamenel. Obrátil som sa a za nami stála jeho matka ešte s nejakými ženami.
"Frank?" nadvihla obočie a asi čakala na vysvetlenie.
"To je Gerard. Zo včera, nepamätáš?" usmial sa srdečne a ja som mal čo robiť aby som sa nezačal smiať.
"A má pán Gerard niečo na utretie?" povedala to s takým odporom, že mi naskočila husia koža. Prešiel som si rukou po tvári a zistil, že mi na brade zostali sliny. Zahanbene som si ich utrel a celý červený sa obrátil späť chrbtom.
"Frank." Zasyčala a pobrala sa preč. Frank na mňa ospravedlňujúco pozrel a nasledoval ju dnu. Zostala pri mne jedine postaršia pani dosť veľkých rozmerov a milo sa na mňa usmiala.
:Máš si na tú slávnu večeru aj čo obliecť?" potľapkala ma po chrbte až som sa začal dusiť a iba som zaskočene pokrútil hlavou.
"Poď so mnou." Uškrnula sa a ťahala ma niekam preč...
To Be Continuited...Klaudiqa

Loď Snov 6

18. září 2008 v 12:30 | Klaudiqa |  Loď Snov
Ako vidím, návštevnosť na blogu trochu klesla, ale priznávam môžem si za to sama. Nemala som čas na písanie a nakoniec to takto aj dopadlo. V každom prípade dúfam že sem aspoň niekto ešte chodí a číta to tu...potom by nemalo zmysel niečo aj písať. Takže je tu ďalšia časť Lode Snov....už sa to trochu začína zamotávať, tak dúfam že to aj patrične okomentujete....zatím vďaka..XD
Obaja sme prekvapene pozreli na muža, stojaceho neďaleko od nás v skupinke pozorovateľov. Chalan vyzeral byť jeho závažným obvinením prekvapený tiež a len nasucho otváral ústa ako ryba uviaznutá na brehu mora.
Nestihol som ani zareagovať a kapitánov výkrik "Zatknúť!" ma prebral ako silná facka.
Zatknúť? Ale za čo? Veď som nič nespravil, len som sa snažil zabrániť nejakému chalanovi, aby skočil z paluby a toto by mala byť moja odmena?
Pristúpili ku mne dvaja chlapi v uniformách a bolestivo mi skrútili obe ruky za chrbtom, pripravení nasadiť mi putá. S výkrikom prosby v očiach som pozrel na človeka ktorého som pred chvíľou vytrhol zubatej z lopaty a čakal na pomoc z jeho strany. Aké bolo moje prekvapenie keď sa jeho prekvapený pohľad zmenil na zamračený a rýchlo odvrátil hlavu.
Chce sa mi azda takto pomstiť za to že som ho nenechal zomrieť?
Snažil som sa protestovať a vysvetliť ako to bolo, ale nenechali ma. Nikto mi tu neveril. Kto by dôveroval chudobnému otrhancovi z dolnej paluby. Nakoniec som odovzdane a zmierený so všetkým prestal odolávať a cítil som ako sa na mojom zápästí zacvakli kovové obruče pút.
Tak takto dopadne človek ktorý sa snaží pomôcť. Pomyslel som si a v očiach ma pálili slzy, keď som posledný raz pozrel do tváre tomu nevďačnému decku. Všetci na mňa pozerali ako na zločinca, ktorého sa chystajú upáliť na hranici.
Surovo ma prinútili zísť tých pár schodov smerom k srdcu lode, keď sa ozval výkrik.
"Počkajte." Prudko sme zastali a ja som sa obzrel. Stál tam.
"To čo hovoril je pravda, nechcel ma zabiť....ja...ja oni mi pomohol, lebo...lebo som chcel skočiť."
Dav zhíkol a jeho matka sa k nemu rozbehla silno ho obrátiac k sebe.
"O čom to rozprávaš? Nemusíš toho kriminálnika chrániť, nie si mu nič dlžný." Vykrikovala naňho a prudko ním zatriasla aby sa spamätal.
"Ale ja ho nechránim, je to pravda." Povedal nenávistne a vytrhol sa jej a potom zabodol svoj pohľad do mňa. "Chcel som spáchať samovraždu." Povedal to úplne pokojne a stále na mňa pozeral.
Nevedel som ako mu v tomto momente poďakovať, tak som len kývol hlavou. Zjavne to pochopil.
Frank´s POV
Ten chlap bol o svojej pravde zjavne presvedčený a vôbec mu nevadilo že tu pred všetkými klame. Len ja a ten muž sme vedeli ako to bolo, ale nemal som silu niečo vysvetľovať. Už som tu predsa nemal byť. Moje telo sa už dávno mali vznášať vo vlnách zabudnutia, no namiesto toho tu stojím uprostred davu a pozorujem toto trápne divadlo.
"Zatknúť!" znel jasný rozkaz kapitána a ja som sa len nečinne prizeral ako mu nasadzujú putá. Pozrel na mňa spôsobom, že som proste musel odvrátiť hlavu. Mám pomáhať niekomu kto mi síce chcel pomôcť, ale svojim činom ešte viac zbabral moju situáciu?
Bránil sa a snažil sa im všetko vysvetliť, ale jeho slovo proti slovu druhého zavážilo azda menej ako slovo otroka. Nakoniec som len otupene pozeral ako ho odvádzajú preč. Pozrel som na matku a zrazu sa vo mne niečo vzbúrilo. To ona vlastne môže za všetko. Mal som chuť jej to tu pred všetkými vykričať aby vedeli kto sa skrýva za maskou tejto kultivovanej ženy dobrých mravov.
A na druhej strane som ani nemohol pripustiť, aby ten muž pykal za niečo čo nespravil. Nemohol som to dovoliť, v jeho očiach bolo niečo zvláštne čo ma nútilo konať takto neuvážene a vedel som, že ak by som to nespravil nevyčítal by mi to len on, ale aj ja sám. A to pekne dlho.
"Počkajte." Zakričal som na nich a oni sa obrátili s otázkou v očiach.
"To čo hovoril je pravda, nechcel ma zabiť....ja...ja oni mi pomohol, lebo...lebo som chcel skočiť."
Všetci prekvapene zvýskli a medzi prítomnými nastal šum.
"O čom to rozprávaš? Nemusíš toho kriminálnika chrániť, nie si mu nič dlžný." Zdrapila ma matka za rameno a jedovaté slová sa jej z úst len tak hrnuli.
"Ale ja ho nechránim, je to pravda. Chcel som spáchať samovraždu." Chladne som pozeral do jej vráskami poznačene tváre a vychutnával si účinok svojich slov. Potom som pozrel na neznámeho, ktorému sa na tvári zračila úľava a vďačnosť. Len som kývol hlavou a oni ho chtiac nechtiac museli pustiť.
"No ak je pravda to čo hovorí váš syn pani Ierová, potom je tento muž vlastne hrdina a zaslúžil by si vďaku a uznanie za svoj hrdinský čin." Prehovoril kapitán a potľapkal ho po pleci, až skoro spadol na zem.
"Neb..." začala, no keď si všimla prítomnosť a pohľady všetkých tých ľudí naokolo. Zarazila sa a nahodila silený úsmev. "Koľko chcete?" spoza šiat vytiahla balík bankoviek a spýtavo sa zahľadela na môjho záchrancu. Ten len zvraštil obočie a prekrížil ruky na prsiach.
"Myslíte si že som to spravil len preto aby ste ma odmenili tučnou sumou peňazí? Len preto že vyzerám tak ako vyzerám? To potom o živote neviete vôbec nič pani Ierová." Jeho pohŕdavý hlas ju zasiahol ako guľka. Naštvane peniaze zase schovala a pristúpila o krok bližšie. "Tak čo potom chcete?" vyštekla.
"Čo takto spoločná večera?" votrela sa medzi ich rozhovor pani Mayerová a spiklenecky na mňa žmurkla. Mal som čo robiť aby som sa nezačal smiať.
"Prosím?" vykríkli takmer súčasne a upreli na ňu nechápavý pohľad.
"Zajtra sa na lodi koná večierok. Čo keby nás pán..."
"Way...Gerard way." Predstavil sa.
"...pán Way poctil svojou prítomnosťou?" usmiala sa od ucha k uchu a jemne Geraradovi, ako sa predstavil, postrapatila tmavé vlasy. Srdce mi začalo biť o niečo rýchlejšie a netrpezlivo som čakal čo odpovie. Nechápal som to, ale dúfal som že povie áno.
Chvíľu vyzeral že premýšľa a potom nedbalo prikývol. Sám pre seba som sa usmial a uvedomil si, že už sa na neho nehnevám. Ak by som totiž skočil, nikdy by som ho asi nespoznal. A to by bola škoda.
"Môžem už ísť?" precedil pomedzi zuby a po kapitánovom prikývnutí sa rýchlym krokom stratil v podpalubí. Ani som mu len nestihol poďakovať. Za všetko.
Zajtra ale budem mať príležitosť.
To Be Continuited ....Klaudiqa ♥♥♥

Cemetery Drive X.

14. září 2008 v 0:04 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Ja viem, je to krátke, ale inšpirácia klesá XD nabudúce sa poznažím viac...takže for Miška
:-*
Prudký náraz do mojej chrbtice ma trhnutím odsotil dopredu a znemožnil mi tak ďalší kontakt s Bertovym krkom. Tvár zmáčaná slzami zúfalstva z toho čo som takmer urobila, pristála na studenej dlažbe a len som omráčene zostala ležať na mieste. Čo som sa to chystala spraviť, a prečo? To bola jediná otázka, ktorá mi teraz rezonovala v mojej otupenej mysli a zožierala ma vo vnútri ako kyselina. Nevedela som na ňu odpovedať.
Po pár sekundách ktoré mi pripadali ako hodiny, som sa konečne obzrela za seba a zbadala Cloe, ako stojí nad prskajúcim Bertom a prekvapene na mňa pozerá. V jej očiach sa zračila hrôza a nevyslovená otázka nad tým čo sa tu dialo pred chvíľou.
Pomaly som sa zdvihla na všetky štyri a pohla sa smerom k Bertovi, ktorý sa ešte stále spamätával z nečakaného útoku. Zrazu som pozerala na Cloine tmavé tenisky, ktoré mi zahatali cestu.
Zdvihla som zrak a pozrela do jej vystrašenej tváre, na ktorej sa aj napriek tomu zračilo odhodlanie.
"Nechaj ho tak." Zašepkala takmer nečujne a pohľadom namiereným za seba kontrolovala jeho stav. Ešte stále mierne červený kľačal a hľadel na mňa skrz jej nohy.
"Prečo si to spravila?" povedal trochu priškrtene a držal sa za hrdlo, kde boli ešte viditeľné odtlačky mojich prstov.
"Ja, ja....neviem..." hlava sklopená k zemi jasne signalizovala že sama neviem čo sa to s mojim telom deje. Pripadalo mi to ako z filmu duch, keď Patrick Swayze vstúpil do tela Whoopi Goldberg, aby sa mohol dotknúť svojej lásky. A nechcela som ani len hádať kto sa snaží ovládať mňa. Husia koža dávala jasne najavo môj odpor. Akoby ma napadla nejaká nebezpečná baktéria. Čo ak je stále tu? Rýchlo som skontrolovala všetky kúty, no aj zistenie že tu okrem nás troch nikto nie je, ma nijak neupokojilo.
"Čo?" spýtala som sa, keď som si všimla pohľady, ktorými ma obaja odarovávali.
"Tvoje oči." Ukázala prstom Cloe a cúvla o krok k Bertovi, ktorý rýchlo vstal a dych sa mu badateľne zrýchlil.
Dotkla som sa svojich viečok, akoby som tak mohla zistiť čo sa deje, no nebola som o nič múdrejšia. Nervózne som si sadla.
"Čo je s nimi?" Hlas sa mi triasol a znela v ňom jasná hystéria.
Cloe siahla do vrecka nohavíc a vybrala z neho malé zrkadielko, ktoré mi váhavo podala. Hneď ako som ho uchopila, bleskovo ruku stiahla a cúvla až dozadu k Bertovi. Obrátila som malý predmet lesklou plochou až k sebe a pridusene som vykríkla. Moje obvykle tmavo-hnedé oči teraz horeli červenkastým odtieňom a presnejšie povedané, svietili ako dva žeravé uhlíky. Rýchlo som odvrátila zrak a zrkadlo sa s treskom roztrieštilo o kamennú zem. Zakryla som si tvár rukami a prisunula sa nohami k stene. Hojdajúc sa z jednej strany na druhú som sa snažila potlačiť vzlyky a pritom som si sústavne masírovala oči, akoby to mohlo pomôcť.
Teraz sa ma boja aj tí, o ktorých som si myslela, že budú stáť vždy pri mne. V dobrom aj zlom.
"Nepozerajte na mňa." Vyhŕkla som a aj keď som nemusela zdvihnúť zrak, cítila som všetky tie ich súcitné pohľady spolu so strachom z nepoznaného.
"Misha, to....to...už sa ti to niekedy stalo?" záporne som zavrtela hlavou a trochu ju nadvihla aby som zachytila ich rozmazané siluety.
"Prepáč mi to Bert." Šepla som a utrela si opakom ruky mokré líce.
"Určite je na to nejaké vysvetlenie a..." začala chlácholivo Cloe, no Bert ju rázne prerušil.
"To on, však?"
Neodpovedala som, ani som nemusela. Skôr to preňho bolo ako poznamenanie než otázka mierená na moju osobu.
"Sukin syn." Zasyčal a podišiel až ku mne aby mi pomohol vstať. Chvíľu som hľadela na jeho vystretú ruku a váhala. Čo ako ten jediný dotyk spôsobí, že sa všetko zopakuje? Že sa vo mne prebudí ten čudný tvor, ktorý nechce nič iné len surovo vraždiť a ničiť? Dosť jasne som vtedy cítila ako mojim telom prúdi krvavá rieka nenávisti a nechcela by som ten pocit zažiť znova.
Na moje váhanie reagoval tak, že ma sám chytil za ruku a postavil na nohy, ktoré sa mi stále nekontrolovateľne triasli. Ledva som, sa na nich udržala.
"Bude to fajn, neboj sa." Pohladil po chrbte a trochu sa usmial. Muselo mu to dať asi veľa námahy po tom, čo som ho skoro zabila.
Už teraz viem že to bude ťažké....

Únos za všetky prachy III.

1. září 2008 v 1:16 | Klaudiqa |  Únos za všetky prachy
Konečne tu po dlhej dobe niečo pribudlo čo? XD no teším sa aj ja, lebo konečne som mala možnosť písať...nie že by som na to nemala čas a chuť, ale proste ma nič nenapadalo...všetka kreativita akoby niekam utiekla oknom...kks...mala som také nervy...ale už sa to trocha upravilo a tak vám sem hadžem ďalšie pokračovanie Únosu za všetky prachy. Skoro som na tú poviedku zabudla hhXD tak čakám aspoň nejaké komenty....zatiaľ som sa ku krajným riešeniam ako niektoré blogy nemusela prikloniť. Myslím tým že pod 5 komentov nepokračujem, ale dúfam ze aspoň tých päť sa nazbiera...:D prajem príjemne čítanie. =)
Pozeral som do jeho zelenej tváre a nadvihovalo ma na sedadle pri pohľade na to ako ho nadrapovalo. Očami som prebehol celý interiér auta, či nenájdem nejaké vrecko do ktorého by to mohol spraviť, ale na moje nešťastie, som nenašiel nič podobné a tak som len bezradne pozeral raz na cestu a raz na Franka. Vôbec som nevedel čo by som v takejto situácií mal robiť, nebol som na to pripravený. Kto mal vedieť, že tomu idiotovi býva v aute zle? Tvár mal celú bledú a vyzeral že to dlho nevydrží. Keď ho prvý krát naplo, len som stihol hystericky zakričať OKNO!!! Frank sa bleskurýchle postavil a vyklonil sa z otvoreného okna, dvíhajúc chrbát v pravidelných intervaloch dávenia.
Ten idiot si ale asi neuvedomil, že má okno aj na svojej strane a teraz som cez jeho chrbát takmer nevidel na cestu. Z tých príšerných zvukov ktoré vydával, bolo zle aj mne a myslím že ma raz aj naplo, ale snažil som sa nevšímať si to. Inak by nás pre moju slabosť určite chytili. Bolo to ako večnosť, keď sa konečne Frank pomaly začal vracať na svoje miesto a konečne začínal chytať lepšiu farbu. Skontroloval som v spätnom zrkadle našu situáciu a skoro som vyprskol do smiechu. Frank policajnému autu čo nás naháňalo ovracal predné sklo, takže mali mierne problémy udržať auto na ceste a dosť za nami zaostávali.
Všetko zlé, je vždy na niečo dobré. Toto bol jasný príklad.
"V pohode?" povedal som pobavene a pozrel som jeho smerom. Iba sa zavŕtal hlbšie do sedadla a vystrašene prikývol.
"Nejdem ti nadávať." Zasmial som sa a zabočil doprava na cestu lemovanú rodinnými domami. "Len si ma mal skôr upozorniť, ale odviedol si dobrú prácu." Keď som mu povedal ako nám tým pomohol, konečne sa usmial a začal si všímať cestu naokolo.
"Nie si až taký strašný ako sa zdáš." Poznamenal zrazu, pozerajúc von oknom. Pozrel som naňho, no ano na mňa nepozrel.
"Prečo myslíš?"
"Nie si ten typ, čo robí podobné kraviny každý deň." poškriabal sa na nose a nepatrne ho skrčil.
"Čo tým myslíš?" zneistel som.
"Nie si žiadny kriminálnik, teda aspoň na to nevyzeráš." konečne ku mne obrátil hlavu a jeho zvedavý pohľad mi nerobil dobre. Akoby ma ním rontgenoval a videl tak všetky moje myšlienky ešte skôr, ako si ich uvedomím ja sám. Iba som na to neisto nadvihol oba kútiky úst a sústredil svoju pozornosť opäť na cestu. Už nás nikto nenaháňal, tak som to mal aspoň o trochu ľahšie. No čím som sa jedného problému zbavil, tým viac sa ich objavilo.
Jedným z nich bol aj človek, ktorý teraz sedel vedľa mňa a zvedavo si ma premeriaval. Ako to že tak zrazu stratil voči mojej osobe rešpekt? Som naňho azda príliš mäkký, alebo som mu dal nejaký dôvod na to aby sa správal tak ako sa správa?
Nechcem aby sa ma vypytoval a dopodrobna analyzoval moje správanie a každý jeden pohyb. Na to som ho so sebou do auta nevzal. Áno, vlastne na tom som na malú chvíľu zabudol aj ja sám. Nie je tu na to aby som sa mu zveroval so svojim životom, ale na to, aby som zaňho dostal svoje prachy.
"Stratil si reč?" preniesol sucho, keď som neodpovedal a opäť si tak násilným spôsobom vynucoval moju pozornosť.
"Nie, len nemám chuť sa s tebou baviť." precedil som cez zuby a ďalej sa venoval našej trase. Nemal som ešte celkom premyslené kám pôjdeme, no bolo treba uvažovať dosť rýchlo, lebo pri pohľade na zostávajúci benzín, mi do smiechu dva krát nebolo. Ručička sa pomaly približovala k čiarke s nápisom EMPTY, čo nebolo ani trochu pozitívne.
Moje nervózne poklepkávanie po tmavom volante si musel všimnúť aj Frank, no na moju radosť to prešiel v tichosti. To najhoršie však malo ešte len prísť. Asi o niekoľko kilometrov ďalej keď som sa v snahe nájsť nejakú benzínku terigal po ceste, skapal mi motor a ručička na meradle definitívne padla až na samé dno.
Ako je možné že som si to nevšimol? Veď som ju celý čas sledoval! Do čerta, a čo teraz? Bezradne som pozrel smerom k môjmu rukojemníkovi, ktorý len bezradne pokrčil ramenami a priblblo sa usmieval.
"Tak tebe je to ešte vtipné?" vyštekol som naštvane a treskol dlaňou po volante. Strhol som sa keď sa z tej mojej kraksne ozvalo prenikavé pískanie a rýchlo som ruku odtiahol a v šoku som sa oprel o sedadlo. Zhlboka som dýchal, presne tak ako by sa to malo robiť v krízových situáciách, no nepomáhalo to.
Bol som vytočený ako nikdy v živote. Všetko sa posralo a teraz nás určite chytia.
"Čo teraz?" spýtal sa Frank a môj pohár trpezlivosti pretiekol. Prudko som sa vymrštil zo sedadla a zatlačil ho na dvere na jeho strane.
"Myslíš že keby som to vedel tak tu teraz sedím a snažím sa to predýchať?" reval som ako zmyslov zbavený a pozoroval ako v obrannej reakcií priviera svoje veľké hnedeé oči, ktoré ma predtým tak zaujali.
Zrazu akoby som dostal facku. Uvedomil som si čo to tu predvádzam a rýchlo som ho pustil. Prišlo mi zo seba samého zle, toto predsa nie som ja. Nespoznával som sa a bol som z toho vydesený viac ako z nedostatku benzínu. Kedy sa stalo to, že som sa rozhodol ľuďom ubližovať?
Vrátil som sa na svoje miesto a zahanbene sa zahľadel von oknom.
"Prepáč." zamumlal som a snažil som sa zadržať slzy. Frank predsa za nič nemôže, to že teraz po mne Danny ide sú len a len moje sračky, nie jeho.
Automatickým pohybom som nahmatal otváranie dverí a vystúpil som von z auta. Frank tiež a operajúc sa bradou o kapotu, ma pozoroval. Stále mal v očiach ten vystrašený výraz a ja som sa na to nemohol pozerať.
"Ty mi prepáč, nemal som sa toľko vypytovať." sklopil hlavu.
Mal som chuť hystericky sa rozosmiať, no iba som sa uchechtol. "Ty si ten posledný čo by sa mal ospravedlňovať."
Frank pár krát poklepkal prstami po streche auta a potom akoby sa k niečomu odhodlával, odlepil sa od auta a zamieril smerom ku mne. Delilo nás len pár centimetrov, keď mi nadvihol bradu a povzbudivo sa na mňa usmial.
"Pre čokoľvek robíš to čo robíš, nehnevám sa." pohladil ma po líci a mne sa vnútrom rozlialo príjemne teplo. Pekné chvíľky však nikdy netrvajú dlho, vždy ich preruší niečo, čo z duše nenávidíte. V našom prípade to bola práve siréna blížiaceho sa policajného vozu.
To be continuited....Klaudiqa♥♥♥