Říjen 2008

Cemetery Drive XIV.

31. října 2008 v 22:44 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Žeby ďalšia časť? Nemusíš ďakovať Miši...XD
Sedela som nad príkladom z matiky a lámala si hlavu nad jeho riešením, ktoré sme preberali minulú hodinu v škole.
Iba matne si spomínam na začiatok postupu a potom len, ako mi hlava ospalo klesla na drevenú lavicu. Lenže takto sa k ničomu nedopracujem.
Odhodila som ceruzku a nervózne si začala šúchať unavené oči. Už som takmer dva týždne poriadne nespala a začínalo to byť na mne vidieť. Tmavé kruhy pod očami a ospalé vyzivovanie si už všimli aj profesorky a ich nie dva krát príjemne otázky ma unavovali ešte viac.

Hodiny na nočnom stolíku ukazovali zelenými blikajúcimi číslicami 00:47 a na dôraz toho ako je neskoro som zívla ešte raz a to poriadne.
Na dnes to zabalím a zajtra cestou autobusom sa to budem snažiť dorátať, prípadne mi Cloe pomôže.
O tom som síce pochybovala, lebo bola z matiky tupá, ale v niečo som predsa dúfať musela.

Predtým ako som sa zvalila do perín ktoré na mňa už netrpezlivo čakali, som skontrolovala dvere a najmä okno. Presvedčila som sa že vonku nikto nie je a spokojne zhasla svetlo. Možno sa po dlhej dobe konečne poriadne vyspím, tréningy a neustála nervozita mi totiž nedávajú žiadnu šancu poriadne si oddýchnuť.
.....
"Misha."
Otupene som skrčila nos a zhlboka vyfúkla nadbytočný vzduch. Obrátila som hlavu na opačnú stranu a zaborila ju do vankúša.
"Misha!!!" nepríjemne mnou trhlo a ospalo som nadvihla hlavu na osobu, ktorá ma ruší z pokojného spánku. Bola to mama, aj keď ma to prekvapilo. Nikdy ma nechodí budiť až do izby.

"Čo je?" zamrmlala som a napravila si vankúš, aby sa mi na ňom spalo o čosi pohodlnejšie.
"Ako to že nie si v škole?" založila si ruky v bok a výhražne sa nado mnou vztýčila ako bohyňa pomsty. O čom to hovorí? Veď mi ešte ani nezazvonil budík.
Zaostrila som na digitálne hodiny za ňou a skoro som dostala infarkt. Bolo pol druhej poobede. To znamená že sa mama práve vrátila z práce a ja som celý čas prespala!

Asi som si včera večer v tej ospalosti zabudla nastaviť budík. Teraz mám problém ako hrom.
Matka stále nervózne podupkávala pri nohách mojej postele a čakala na rozumné vysvetlenie.
Iba som koktala a snažila sa vymyslieť čo najlepšiu výhovorku, ktorá by bola dosť presvedčivá. Nepodarilo sa. Pekne mi vyčistila žalúdok a potom odišla dole do kuchyne so slovami aká som nepodarená.

Prevrátila som očami a zvŕtala sa hlbšie do perín. Čo už s načatým dňom, aspoň sa poriadne vyspím.

Asi o hodinu som dostala SMS od Berta s inštrukciami na tento večer. Tréning a potom práca v teréne. Ani som nechcela pomyslieť čo si pod tou prácou v teréne vlastne predstavujú. Až ma striaslo keď som si spomenula na to ako tá ich práca prebiehala minule. Ja som sa stratila a skončila v pazúroch nejakého nenažraného idiota, ktorý ma prenasleduje doteraz.

Musela som sa prefackať keď som si uvedomila, že myslím na jeho krvavo-červené pery ostro kontrastujúce s popolavo bledou pokožkou pod záplavou tmavých vlasov. Nie som tu na to aby som obdivovala jeho telesné proporcie, ale na to aby som ho zničila. Bohužiaľ, tak som to aspoň pochopila.

Zliezla som dole a spravila si hrianky, aby som ulahodila svojmu protestujúcemu žalúdku a aby som sa niečím zamestnala. Stavím sa že sa tu onedlho zastaví aj Cloe celá vydesená z toho, že som dnes neprišla. Všetci začíname byť tak trochu paranoidní, lezie nám to na mozog.

Ani som nestihla dokončiť myšlienku, už niekto zvonil pri dverách. Bol akýsi nedočkavý, lebo kým som sa dotrepala k dverám, stihol zazvoniť aspoň desať krát. Naštvane som rozrazila dvere a zbadala mladého doručovateľa, ako neisto prešľapuje z nohy na nohu.

"Áno?" oprela som sa do dverí a čakala čo bude chcieť.

"Ste Misha Petersonová?" odkašľal si a ani nepočkal na odpoveď. "Toto je pre vás." Strčil mi do rúk obrovskú kyticu červených ruží a viac ho nebolo. Ani pozdrav, nič. Zdal sa mi akýsi čudný, na tvári mal taký neprítomný pohľad, akoby na mňa ani nepozeral. Vlastne nehľadel nikam, bol úplne ako z kameňa. Posledný raz som sa pozrela ako mizne za rohom a potom som pribuchla dvere. Nechodia poštári náhodou autom, alebo na bicykli?

Pokrútila som hlavou a vypustila to z hlavy. Teraz ma zaujímala jedine zásielka, ktorá ani neviem od koho prišla a ani prečo práve pre mňa. Vzala som spomedzi hŕby kvetov malú kartičku a opatrne aby som ju nepokrčila, som ju otvorila. Úhľadným písmom na nej boli len tri slová. Čas sa kráti... Vystrašene som pozrela na kvety a potom späť na kartu. Od koho do čerta je?

Po krátkom zasyčaní som pomaly presunula zrak opäť na kyticu a strnulo pozorovala ako ruže postupne menia tvar a ožívajú. Ustupovala som dozadu a potom sa prikrčila, keď sčerneli a vzlietli v podobe malých netopierov, zanechajúc za sebou len holé stonky s ostrými tŕňmi. Chytila som košík v ktorom boli predtým uložené a prudko ho vyšmarila z dverí von, rovno na ulicu. Bolo mi jedno že robím bordel na ceste, chcela som sa toho svinstva zbaviť. Čo ak ma v tom balíčku čaká ešte nejaké nepríjemne prekvapenie? Nechcem riskovať.

Takže už je jasné kto mi chcel urobiť radosť. Zvraštila som obočie a vybehla na poschodie aby som sa pripravila na večer. "Aj ja mám pre teba nejaké prekvapenie." Zamrmlala som a otvorila dvere izby...
To Be Continuited...Klaudiqa♥♥♥

Happy B-Day !!!

31. října 2008 v 22:23 | Klaudiqa
Dnes Frankie oslavuje narodky, tak mu prajem všetko naj!!!

Loď Snov 9

28. října 2008 v 16:32 | Klaudiqa |  Loď Snov
Another Chapter...Enjoy it...(smirk) XD
Ani neviem ako sa to stalo, zrazu sme obaja stáli na stoloch a spievali z plného hrdla. Frank sa dokonca stihol naučiť slová starej pesničky, ktorú sme si radi spievali s Bertom, keď sme boli malí. Pozoroval som, ako vrtí bokmi a pivo sa mu vylieva spoza okrajov pohár rovno na čisté šaty, ktoré sa už teraz vôbec nepodobali na tie snobské. Teraz bol jeden z nás. Aspoň na malú chvíľu.
Na malom drevenom pódiu sa tancovalo ostošesť a veselá nálada prúdila celou miestnosťou, aj keď už cez cigaretový dym už nebolo pomaly vidno na dva metre.
Všimol som si ako sa uvoľnilo miesto a tak som Fr anka potiahol za rukáv a stiahol ho zo stola dole. Opito sa zatackal a mieril so mnou k pódiu, ktoré sa otriasalo pod dupotom toľkých nôh. Pridali sme sa teda tiež.
Iba sme nekoordinovane dupkali nohami, no keď začali hrať moju obľúbenú, úplne som a do toho vložil a stiahol aj Franka. Rýchlo sa naučil kroky a za malý moment sme boli na parkete takmer jediní. Všetci nás obstali a tlieskali do taktu, prihlúplo sa usmievajúc.
Chytil som Franka za obe ruky a roztočil sa s ním dookola. Niečo na mňa kričal, no ja som tomu len smial.
"Aaaaa, Gerard nie!." Zatváral oči, no na tvári mu aj tak svietil pripitý úsmev. Nikto z prítomných sa ani len nepozastavil nad tým že sme obaja muži a inde by toto správanie považovali za neprípustné.
Pomaly som spomaľoval, až nakoniec tackavým krokom skončil v mojom náručí.
Frank´s POV
Bolo to omnoho zábavnejšie ako tráviť čas hore, v reštaurácií a počúvať ich reči o realitách a pozemkoch. Tu som sa cítil slobodný, nikto ma nenapomínal že mám viazanku nakrivo a že celý smrdím od piva.
Gerard bol strašne zlatý, spotený sa so mnou začal točiť a mal som pocit že sa mi nadvihuje žalúdok, no aj tak som s tým nechcel skončiť. Nie, keď tu bol so mnou Gerard. To on bol dôvodom že som cítil tak dobre. Neviem si to vysvetliť, je tak jednoduchý a spontánny.
Točenie hlavy postupne opadlo a ani som si nevšimol ako sa dotackal až k nemu. Zachytil som sa ho aby som nespadol a on ma objal oboma rukami okolo drieku. Mal som niečo vypité a aj atmosféra bola úžasná, tak som ho spontánne pobozkal na ústa. Naše pery sa len krátko stretli, no následne som pocítil príjemny príval tepla vlievajúci sa mi do žíl. Hneď som sa od neho odtiahol a pokračoval v tanci. Keď som tak o tom premýšľal, nebol to až tak dobrý nápad, čo si o mne pomyslí? Tváril som sa akoby nič a zamieril späť k nášmu stolu, kde už sedel niekto iný. Vzal som si svoj krígeľ a na žiadosť prísediacich som si s nimi pripil na zdravie.
Zmeravel som, keď som zbadal jedného z matkiných sluhov, ako si ma pohŕdavo premeriava. Hneď nato sa obrátil a zamieril naspäť hore schodmi. V krku mi vyschlo a myslím že by mi už nepomohol ani sud piva.
Rýchlo som našiel Gerarda, ktorý bol ešte stále tam kde som ho nechal a pritiahol si ho k sebe, aby ma cez ten hurhaj vôbec počul.
"Musím ísť!" kričal som, no tváril sa nechápavo. Iba som sklamane pokrútil hlavou a rozbehol sa k schodom ktoré viedli von. Iba za mnou nechápavo hľadel a potom smutne sklopil zrak. Prudko som rozrazil vchodové dvere, keď sa na neho zavesila nejaká ženská a s výrazom ktorý určite nebol nevinný ho ťahala niekam preč. A on šiel.
Krv sa mi nahrnula do hlavy a s nechutnými nadávkami som vyšiel na tmavú chodbu.
Bol som asi v polovici keď ma niekto zdrapil za golier a ťahal preč.
Kričal som, ale bolo mi to málo platné keď ma cez tú hudbu nikto nepočul. Takmer ma vláčil po schodoch a keď sme sa dostali až hore na nočnú palubu, všimol som si kto to je. Ten chlap čo ma sledoval. Určite tu je na matkin príkaz.
Bránil som sa, až som sa mu konečne vyvliekol z rúk a utekal preč. Ani za mnou nebežal. Tak čo tak vedel kam idem a presne tam ma chcel asi aj dostať. Neviem čo ma čaká, ale ak sa to týka mojej matky, určite to nebude prechádzka ružovým sadom.
Aj napriek tomu mi ale v mysli behal obraz Gerarda ako sa len tak nechal odviesť preč cudzou ženskou. To vari nemá žiadne vychovanie? Jasné že nie a neviem čo ma to tak trápi, veď ho ani nepoznám a nemá sa mi za čo zodpovedať. Namosúrene som vkročil do kajuty kde už pri stole čakala matka a nasupene na mňa zazerala.
"Zakazujem ti, aby si sa vláčil s tým trhanom, počuješ? Boh ťa opatruj ak ho ešte čo i len jediný raz zazriem v tvojej spoločnosti!!!" tresla dlaňami o stôl a celá sčervenela.
Sklopil som zrak a skoro som sa rozplakal. Chcel som niečo namietnuť, povedať jej hocičo drzé, ale nedokázal som to. Nebol som ako on, musel som poslúchnuť...
To Be Continuited...Klaudiqa ♥♥♥

Až do poslednej kvapky krvi 13

28. října 2008 v 15:13 | Klaudiqa - Translated |  Až do poslednej kvapky krvi
Och bože, veď ja som na túto morbid lovely story úplne zabudla...ospravedlňujem sa...XD
Frankov žalúdok sa silno stiahol a zatiaľ čo bojoval s odporom, postavil sa na nohy a rýchlo ustupoval k stene preč od Mastera Shadowsa. Jeho ruky sa opierali o pevnú stenu za ním. "N - nie...." zašepkal, a hlas sa mu triasol.
"Prosím-" zakňučal, Shadows kráčal skrz miestnosť aby ho schmatol, ale otrok tesne uknikol jeho načahujúcim sa rukám a pritisom sa k protiľahlej stene. "Master, prosím! Majte zľutovanie!" Povedal, len aby mu znova unikol. Jeho prsty sa letmo dotkli jeho nahej pokožky a ten dotyk mu spôsobil chvenie. Ten pocit trval dosť dlho na to aby ho Shadows nakoniec schmatol za vlasy, dostanúc tak z neho strašný výkrik.
"Tak dobre ty malý zasran." zavrčal smerom k vzpierajúcemu sa chlapcovi. "Prestaň s tým fňukaním a mrvením sa, bude to potom len horšie." Na perách sa mu mihol úškrn, kým Johnny pozeral na Franka s vydeseným pohľadom, viditeľne ho ľutujúc. Bez ďalšieho slova, iba s ďalšími Frankovými výkrikmi, opustil Shadows miestnosť. Shadows šiel prvý a ťahal Franka so sebou, držiac ho za vlasy.
Vonku Shadows rýchlym pohybom zamkol Johnnyho izbu a v nej dvoch otrokov, zatiaľ čo sa snažil ignorovať Frankove úbohé pokusy ujsť. Každý jeden skončil silným poťahaním za vlasy a výkrikom. Potom presunul svoj stist z Frankovych vlasov, k opasku jeho nohavíc. Ten sa pri tom dotyku začal chvieť. "Poď." zavrčal, na čo Frank chtiac nechtiac musel poslúchnuť a kráčal dole po karmínovo-červených kobercoch, s očami pevne prikovanými k zemi. Sem tam zdvihol zrak aby si prezrel niečo z dekorácií, niečo čím si zamestnal myseľ aby zabudol na to čo ho čaká.
Všimol si, že Shadowsov vkus bol jednoduchý a presne sedel k jeho druhu osobnosti. Steny boli natreté na perlovo-bielo a pozdĺž celej haly kde kráčali, boli na stenách sviečky vrhajúce mäkké, upokojujúce svetlo.
Príliš skoro však zastali pred dverami, ktoré prudko otvoril ešte predtým, ako do nich Franka surovo vsotil. Spadol na dlážku, zatiaľ čo Shadows ako zvyčajne zamkol dvere a vložil si do vrecka malý pozlátený kľúč.
Chvíľu len tak ticho ležal, teda až kým jeho uši nezachytili tichý chichot. Ten tón bol trochu privysoký a určite nepatril Shadowsovi, nehľadiac na to že ten mal vyše šesť stôp. On však nebol jediný kto, sa nachádzal v tejto miestnosti.
Frank váhavo zdvihol zrak z chladnej drevenej podlahy na troch mužov pred ním. Ten pohľad na nich stačil na to, aby mu krv v žilách úplne zmrzla. Stáli tam Synyster, Zacky a Shadows, všetci mali na tvárach chtivý, sadistický výraz, zatiaľ čo Zacky s úškrnom vytiahol spoza chrbta dlhý bič. "Chceme sa hrať." Povedal s až choro znejúcim deckým hláskom, obkľučujúc otroka ktorý bol od strachu úplne paralyzovaný.
Sťažka sa pohol, keď cítil ako mu Zacky pevne zväzuje zápästia dokopy, alebo vtedy keď sa obrátil na Synysterovu stranu. Vtedy začal vrieskať. Vlastne, začal až keď zacítil hrot kovovej topánky vo svojom boku. Frank padol z kľačacej pozície na bok, snažiac sa chytiť bolestivé miesto, čo sa mu nedarilo, všetko čo mohol bolo len zvíjať sa od bolesti.
"Hey, pozrite!" zvreskol Synyster nahlas a nasledoval diabolský smiech. "Tá malá kurva má aj hlas!" Ako odpoveď sa ozval zborový smiech, prehlušujúci vzlyky otroka ležiaceho na dlážke.
"Som na rade!" zvýskol Zacky vzrušene a kopol Franka do žalúdka, ktorému sa z hrdla vydal dlhý ston bolesti, ktorý sa niesol celou miestnosťou. Zvinul sa do klbka tak ako to najviac šlo, len aby to tak nebolelo, keď sa pred neho postavil Shadows a kopol ho presne do stredu chrbtice.
Ešte chvíľu to takto išlo, keď všetci traja kopali do kričiaceho a plačúceho otroka, zatiaľ čo naňho hnusne pokrikovali a nadávali mu.
Nakoniec kopance ustali, ale jeho slzami naplnený zrak ho oslepoval, takže nevidel úškrny tých troch. Zvuk zipsov na nohaviciach naplnili jeho uši, ale neodvážil sa pozrieť, lebo aj tak vedel čo bude nasledovať.
"Na kolená, štetka. Zacky je prvý. Ak sa budeš brániť, vyslúžiš si len ďalšie kolo kopancov, tak dávaj pozor." Povedal Shadows chladne, kým ho zdrapil za ruku a prinútil ho kľaknúť si na už aj tak zranené kolená.
S privretými očami zacítil Frank ako mu po perách prechádza niečie vzrušené mužstvo, čo ho prinútilo opäť len zastonať. Shadows mu položil ruky na plecia aby zostal pevne na mieste a stisk ešte zosilnel, keď mal do úst vzať Zackyho. "Urob to, alebo ti to ešte zhorším." zavrčal Shadows, zatiaľ čo sa Zacky zachichotal.
Prešiel moment ticha a potom Frankie neochotne oddelil pery od seba, dovoliac tak Zackyho nedočkavému kamarátovi vniknúť do jeho úst. Pomaly začal sať, snažiac sa ignorovať Zackyho vzdychy.
Frank ticho plakal, ale bol potichu, pokračujúc vo svojej práci. Zdalo sa to ako celá večnosť a predstavoval si obrazy zo života ktorý mal keď býval u Gerarda. Príliš rýchlo ho zasiahla realita, keď v ústach zacítil tekutinu.
Rýchlo to prehltol, ignorujúc napínanie na zvracanie keď sa pred ním objavil ďalší mužský nástroj. Patril Synysterovi. Frank zafňukal, znova pootvoriac pery, dovoľujúc tak väčšiemu návštevníkovi vniknúť do jeho úst.
Opakoval sa presne ten istý proces, Frank fajčil Synystera, zatiaľ čo ten vzrušene vzdychal, až kým nevyvrcholil do Frankových úst aj on.
Po prehltnutí sklopil hlavu, prepokladajúc že už je všetkému koniec, no bol vyvedený z omylu. Zacítil, ako sa pred neho postavil master Shadows a Synyster sa presunul za neho. Zdrapil ho za ramená zatiaľ čo Synyster strčil do úst svojho malého kamaráta, ani nečakal kedy otvorí ústa.
Shadows dal výrazu "fuck a mouth" úplne nový význam, prirážal tak prudko, že cítil koniec Frankovho hrdla.
Po prehltnutí si Frank vzdychol, mysliac si že teraz už je naozaj koniec. Dokonca aj Synyster povolil svoje zovretie. No ako si stihol v rýchlosti všimnúť u mastera Shadowsa nie je nič bezbolestné.
Synyster vzal jednu z Frankových dlaní do svojej a to isté, ale na druhej strane spravil aj Zacky. Po chvíli vykríkol keď zacítil ostré tesáky dvoch upírov, ako sa prerezávajú jeho pokožkou a pijú jeho krv. Začal sa krútiť a zvíjať sa kričiac ešte viac keď si pred neho kľakol aj Shadows a opatrne mu obrátil hlavu do strany, odhaliac bok jeho krku. Frank sa zachvel a potom pocítil ako sa doňho zakusol, zatnúc tesáky do jeho artérie.
Frank bol zoslabnutý a dosť krvácal, keď sa pri východe slnka vrátil do svojej izby.
To Be Continuited...♥

Berard

25. října 2008 v 23:27 | Klaudiqa |  [ One-shot

Phone call

25. října 2008 v 23:23 | Klaudiqa
Jedorázovka opäť...snáť sa vám výplody mojej chorej mysle budú páčiť...=)
Prikývol som a sústredene počúval hlas ozývajúci sa na druhej strane. Z môjho výrazu sa nedalo vyčítať absolútne nič, žiadna emócia vyjadrujúca moje citové rozpoloženie. Iba som tupo civel na jeden určitý bod v izbe ktorým bola teraz fotka položená na rímse kamenného kozuba, a držiac telefónne slúchadlo som neustále prikyvoval. Volajúci to síce nevidel, ale samému sebe mi to aspoň dávalo pocit že som ešte pri zmysloch a chápem významu jeho slov.
Po pár minútach nemého prikyvovania a načúvania hlasu ktorý som počul akoby po prvý raz, slúchadlo ohluchlo a ruka v ktorom som ho držal, bezvládne ovisla pozdĺž tela.
Stále som očami sledoval farebnú fotografiu na druhej strane miestnosti a trochu prižmúril zrak, aby som mohol lepšie zaostriť na osoby ktoré sa na nej vynímali.
Bola urobená minulý rok na Warped tour, keď sme tam vystupovali a spravili tam peknú show. Nepamätám si ani jeden jediný festival, ktorý by sa mi páčil viac ako toho roku. Asi preto že si tam bol so mnou.
Mierne som pokrčil kolená aby som dočiahol na malý stolík predo mnou a zložil slúchadlo, z ktorého bolo počuť slabé tútanie.
Viečka sa mi samovoľne privreli a skoro som sa neudržal na nohách. Zatackal som sa a rukami sa zaprel o sekretár, ktorý bol hneď po ruke. Takže takto to všetko nakoniec dopadlo. Tušil som to. Neviem síce ako dlho, ale vedel som že tento príbeh nebude jeden z tých šťastných aké vídať každú sobotu v televízií.
Hlboký nádych mi trochu pomohol vrátiť červeň do líc a obrátil som sa smerom na chodbu, kde stála v kúte malá starodávna komoda, ktorú som zdedil ešte po svojej babičke. Nerozhodne som prešľapoval z nohy na nohu a premýšľal o správnosti svojho rozhodnutia. Mám, alebo nie?
Z úvah ma vyrušil kľúč v zámke. Zašramotil a prerušil tak niť mojich myšlienok. Úplne ma to vyviedlo z rovnováhy. Vedel som kto prichádza a predsa som nebežal k dverám ako obyčajne. Len som strnulo zostal stáť a smeroval pohľad raz na otvárajúce sa dvere a raz na sekretár na konci chodby. Zase tie prekliate slzy, prečo musia prichádzať práve vtedy keď to nie je práve najvhodnejšie?
"Ahooooj." Tvoj prekliaty medový hlas zachytil môj sluch a mne prišlo nutkanie zvracať. Ale nie večeru ktorú som asi pred hodinou zjedol, slovné zvratky. Mal som chuť nakričať na teba a trieskať ti do hrude päsťami. Ale taký hajzel nie som, nie. Prejdem to všetko v tichosti, tak ako vždy keď ma niečo trápilo a ty si tu nebol aby som sa o tom s tebou podelil.
"Ahoj." Odpovedal som stroho, no ty akoby si si to nevšimol. Stále si sa len usmieval a ťahal dnu všetky kufre.
"Ako bolo na turné Bert?" spýtal som sa silene a kŕčovito roztiahol ústa do úsmevu.
"Ááále, to nestojí za reč, vždy tam bolo fajn veď vieš." Vedel som to a aj to, že klameš. Zase raz, ale bol som slepý a nikdy som si to nevšimol.
Pevne rozhodnutý som zamieril ku kuchyni. Na konci chodby som sa obzrel a obrátil sa k drevenému nábytku s tenkou zásuvkou na vrchu. Nečujne som ho otvoril.
"A ty si sa tu ako mal, za ten čas čo som tu nebol?"
"Osamelo." Bola to predsa pravda, tak načo klamať.
"To ma mrzí." Zatiahol laškovne a cítil som, ako sa okolo mňa ovíjajú jeho svalnaté paže. "Gee, ukáž ako som ti chýbal." Prešiel mi jazykom po pravom ušnom lalôčiku a mňa striaslo. Hnusil si sa mi. Odstrčil som ťa od seba a namieril na teba.
Tajná priečka v zásuvke bola predsa len na niečo dobrá. Akoby ten čo ju vyrobil, presne vedel na aký dobrý účel poslúži. A bol som si takmer istý že svoj účel splnila dokonale.
"Čo, čo to má znamenať?" zaklipkal očami Bert a venoval mi jeden zo svojich zmätených pohľadov.
"Nebol si na turné." Vyštekol som a pištoľou naznačil aby pekne cúvol. Nechcel som pri sebe viac ako na päť metrov. "Práve som dotelefonoval s Jephom, všetko mi povedal. Tak ako bolo na Havaji s Jakeom, alebo ako sa to kurva tá tvoja bokovka vlastne volá? So obyčajný zkurvysyn!!!" zvreskol som na celý dom a palcom natiahol kohútik.
"Gee, zlatko...to...to nie je tak..."
"Aspoň teraz keď ti zostávajú asi dve minúty života mi prestaň klamať." Nechcel som to, ale stalo sa. Rozplakal som sa ako malé dieťa, mieriac zbraňou na muža ktorého som miloval z celého srdca. Mal chyby, ale miloval som ho viac ako svoj život. No jediné čo nedokážem uniesť je zrada, musí pykať.
Ani nestihol dokončiť slovo prosím, a guľka letiaca z hlavne mu zasiahla krk. Stena za ním zrazu dostala náter v podobe čerstvej krvi. Vynímalo sa to tam krásne.
Ležal na zemi a chrčal, tak som ho strelil ešte raz, do hlavy. Zotrel som si z tváre krv zmiešanú so slzami a privrel mu viečka ktoré na mňa hľadeli pohľadom plným hrôzy.
Poutieral som zbraň a vložil mi ju do rúk.
"Nebol si tak dokonalý." Zasmial som sa sám pre seba a spokojne odkráčal preč...
THE END
Klaudiqa♥♥♥

Hetero

22. října 2008 v 18:19 [ One-shot
---> I´ll meet you there (for Jessie)

I´ll meet you there

22. října 2008 v 18:06 | Klaudiqa - One-Shot

Návrh na napísanie jednorázovky, bol fajn nápad a rada som ju pre teba napísala. Dúfam že to nie je príliš prehnane a bude sa ti to páčiť =)

Bolo to tak dávno a predsa som nezabudol ani jediný detail, ani jeden jediný zablúdený detail z tých, ktoré mi teraz bežia hlavou ako film.

Dotyky našich nahých tiel a pohľad tvojich očí, ktoré sa slastne privierali pri každom jednom bozku, pri každom jednom horúcom výdychu na tvoju opálenú pokožku orosenú kvapôčkami potu.

Ešte teraz sa trasiem pri myšlienke že si bola moja, že to nebol len hlúpy teenagerský sen. A teraz? Má zmysel premýšľať ešte o minulosti? Má zmysel vracať sa k veciam dávno zabudnutým a jatriť staré rany?


Now you're gone,
I wonder why,
You left me hear,
I think about it on,
and on, and on, and on,
and on, and on again.

Si preč...tak ako jesenné lístie ktoré pod náporom vetra mizne zo stromov a odlieta nevedno kam. Kam vietor odniesol teba?

Nedala si o sebe vedieť a už nikdy som nedostal možnosť zbadať v dave tvoju milú usmievavú tvár. Jediné nad čím teraz dokážem premýšľať, bolo to kde som spravil chybu. Ublížil som ti snáď čo i len slovom, alebo vecou ktorú som urobil? Príliv výčitiek zaplavuje moju myseľ a ja ani neviem čo sa s tebou stalo. Čo sa stalo s nami.

I know you're never coming back,
I hope that you can hear me,
I'm waiting to hear from you..

Ruže vo váze už dávno zvädli a lupene jeden po druhom opadali. Každým dňom ich bolo menej a s nimi mizla aj moja nádej. Boli to tvoje obľúbené kvety, pamätáš?

Vrátiš sa vôbec ešte niekedy? Zazvoníš mi pri dverách tak ako kedysi keď ťa na ceste zo školy zastihol dážď? Celá premočená si stála pri dverách a čakala kým ti otvorím so šálkou horúceho čaju. Bola si tak roztomilá keď sa ti mokré pramene tmavých vlasov lepili na tvár zrumenenú od behu.

Miloval som tvoj sústredený výraz keď si na teste písala správne odpovede a popritom stíhala písať výsledky aj pre mňa. Bola si stelesnením toho čo som vždy hľadal a potreboval.

Šťastie však netrvá večne a to z čoho sa ľudia najviac tešia netrvá dlho a uschne to tak, ako kytica na stole.

S tebou odišla aj polovica môjho ja, vzala si mi všetky sny a budúcnosť, lebo tú som videl len po tvojom boku. Si preč a ja stále sedím pri okne a pozorujem ulicu, v snahe zachytiť záblesk tvojich modrých očí, alebo červeň tvojich plných pier ktoré som tak rád bozkával.

Until i do,
You're gone away,
I'm left alone,
A part of me is gone,
And I'm not moving on,

Keby som tak dostal poslednú možnosť stretnúť ťa, aspoň na malý okamih. Dotknúť sa tvojej teplej ruky a povedať ti ako ťa milujem a že vždy budem, Jessie.

So wait for me,
I know the day will come..

I'll meet you there,
No matter where life takes me to,
I'll meet you there,
And even if I need you here,
I'll meet you there.

Nikdy som ti nepovedal ako sa mi páči vôňa tvojej pokožky a farba tvojho hlasu. Považoval som za nepodstatné detaily, ktoré bolo možné odložiť na inokedy, na vhodnejšiu chvíľu. Dnes viem že som to všetko nemal dusiť v sebe a povedať ti úplne všetko, všetky svoje pocity, želania a túžby ktoré som mal.

I wish I could have told you,
The things I kept inside,
But now I guess its just too late.

"Nie tak silno! Spadnem!" kričala si, keď som sa ťa snažil na hojdačke rozhojdať čo najvyššie. Milovala si pocit slobody, keď môžeš byť voľná ako vták. A ja som miloval teba.

Vietor sa pohrával s tvojimi vlasmi a líca si mala vyštípané od mierneho mrazu, ktorý vonku vládol. Ale nám to nevadilo, nechýbalo nám nič. Mali sme jeden druhého a to nás hrialo najviac. Pocit, že sa môžeme kedykoľvek stúliť tomu druhému do náručia a užívať si spoločnú blízkosť.

Zastavil som ťa a postavil sa rovno pred teba s úsmevom na tvári.

"Poď sem Frankie." Pritiahla si ma za bundu a pobozkala ma na červený nos. "Ľúbim ťa." Tie slová boli pre mňa ako medicína cítil som ako sa vo mne rozlieva teplo.

To bolo kedysi...

So many things remind me of you,
I hope that you can hear me,
I miss you,
This is goodbye,
One last time..


Odložil som pohár coly, áno nemal som chuť ožierať sa do nemoty tak ako kedysi, a podišiel k drevenému stolu za ktorým sme kedysi sedávali a učili sa spolu. Neuvedomil som si čo robím, napriahol som sa a jedným šmahom som z neho zhodil vázu s kvetmi, ktoré mi ťa tak pripomínali. Ťažké kusy sa rozleteli po celej miestnosti a zaplnili moju hlavu zvukmi trieštiaceho sa skla. Ruku som mal celú červenú a nepríjemne mi v nej brnelo, ale to bolo nič v porovnaní s bolesťou ktorá mi trhala vnútro.

You're gone away,
I'm left alone,
A part of me is gone,
And I'm not moving on,
So wait for me,
I know the day will come..


Najlepšie by asi bolo so všetkým sa zmieriť, ale ak by to bolo také jednoduché, tak to proste urobím a zabudnem. Na teba, tvoje oči, ústa, telo, bozky a horúci dych. Nie!!!

Chcem sa cez to konečne preniesť a zavrieť dvere za minulosťou, ktorá dokáže len bolieť. Vzal som si bundu a posledný raz skontroloval napoly zdemolovanú kuchyňu. Zničená ako ja.

Otvoril som dvere s myšlienkou na samovraždu o ktorej som premýšľal už dlho. Ukončilo by to moje trápenie, ale bolo by to to správne východisko.

Na pol ceste som zastal a ruka z kľučky mi pomalým pohybom skĺzla a ostala nehybne visieť pozdĺž tela.

"Jessie?" vydýchol som polohladne a nemohol uveriť tomu, že môžem opäť odôvodnene vysloviť tvoje krásne meno. Vôbec si sa nezmenila, stále si rovnako krásna a tvoje oči teraz zaliate slzami majú stále farbu hlbokého morského prúdu.

"Frankie, tak ma to mrzí...Ľúbim ťa."

Pristúpil som bližšie a pritisol si ťa tak blízko ako to len šlo. Je možné že boh existuje a vypočul moje prosby ktoré som tak často šepkal do tmy noci? Si vôbec skutočná? Chytil som tvoju tvár do dlaní a naše čelá sa opreli o seba. Nedokázal som myslieť na nič iné len na to že si konečne tu a že budeme spolu už navždy. Navždy...

I'll meet you there...
I'll meet you there..

THE END ... Klaudiqa =)

Loď Snov 8

22. října 2008 v 15:09 | Klaudiqa |  Loď Snov
Komentárov je čím ďalej menej, to tu nikto nič nečíta alebo ste tak zleniveli? Začínate ma štvať...asi s tým seknem, veď to nemá cenu, nepíšem to len tak pre seba....
Večer prišiel rýchlejšie ako som čakal a ani som sa nenazdal a už som stál na obrovských leštených schodoch a obzeral sa všade okolo.
Ženy boli navlečené v drahých robách ktoré určite nestáli len pár babiek a muži zase v tmavých oblekoch s vlasmi pekne uhladenými dozadu.
Nervózne som si prešiel po mojej strapatej čiernej štici a uvedomil si, že na ich úpravu som akosi vopred nemyslel.
Zaujímalo ma len oblečenie, ktoré mi pani Mayerová požičala. Bolo po jej nebohom synovi ktorý zahynul vo vojne. Je to v skutku obdivuhodná žena a zdá sa nie je až taká konzervatívna ako Frankova matka. Konzervatívna je vlastne slabé slovo, ona je až príliš striktná a priam nepríjemna povedal by som. Vždy musí mať nad všetkým kontrolu a neustále všetkých diriguje, kývajúc pri tom významne hlavou.



Prešľapoval som tam z nohy na nohu už hodnú chvíľu a začínal som mať pocit, že sa na mňa vykašľali a ani sa im neuráči prísť.
Nie, to by mi Frank predsa neurobil, aj keď ho vlastne ani nepoznám. Zoznámila nás len hlúpa náhoda a odvtedy si máme čo povedať. Mám pocit akoby som ho poznal celé veky a to som ho prvý krát videl len asi pred dvoma dňami.



"Gerard?" ozvalo sa za mnou a ja som sa ako na povel obrátil. Stál tam Frank a milo sa na mňa usmieval. Vyzeral neodolateľne očarujúco a dlhšie vlasy sčesané dozadu mu dávali úplne inú podobu na akú som bol zvyknutý. Asi som tam musel stáť ako idiot, keď sa ticho zachichotal a zostúpil po schodoch asi na moju výškovú úroveň, čiže stál o pár schodov vyššie.
"Sekne ti to." Usmial sa a neposlušný prameň vlasom mi zastrčil za ucho.
"Vďaka." Začervenal som sa a povedal mu to isté.
"Nervózny?" spýtal sa keď si všimol ako som si vzdychol.
"Nemusíš byť, je to len horda hlupákov. Hlavne nedaj najavo nervozitu a tvár sa že si jeden z nich." Poradil mi usmievavo.
"Zdravím." Podišla k nám s úsmevom jeho snúbenica a ovinula svoje snehobielu ruku okolo jeho paže. Úsmev som jej opätoval, no zrovna dva krát nadšený som nebol.
Nie že by nebola sympatická, ale nemal som rád keď sa okolo môjho Frankieho stále niekto obšmietal.
Čože? Povedal som môjho? Myslel som tým môjho kamoša Frankieho.
Snažil som sa presvedčiť sám seba, no ešte nikdy sa mi nepodarilo nikoho oklamať a tobôž nie seba samého.
Prezrel som si ich oboch od hlavy až k pätám. Boli dokonalý pár a predsa som mal pocit že ja by som sa k nemu hodil lepšie.



"Pôjdeme?" ostrý hlas jeho matky ma vyrušil z vnútorných pochodov a spôsobil mi miernu fyzickú nevoľnosť. Všetci sme prikývli a obrátili svoje kroky k honosnej sále na prízemí.
"Nevyzeráte až tak zle ako som predpokladala." Začul som vedľa seba hlas pani Ierovej a obrátil som k nej hlavu. Ani sa neunúvala na mňa pozrieť, tak to bola zrejme len osvedčená zdvorilostná fráza.
Slušne som poďakoval za kompliment a pokračoval v chôdzi.
.....
Zúfalo som pozrel cez stôl na Fr anka ako o niečom zanietene diskutuje s kapitánom lode a potom som opäť sklopil hlavu k príborom čo ležali rovno predo mnou. Mal som v tom pekný guláš.



Z každého druhu príboru som tam mal asi tri druhy a pritom som ani poriadne nevedel, ktorý je na čo.
Nemohol som si nevšimnúť ironický pohľad Frankovej matky, keď si všimla moje rozpaky. O chvíľu prinesú jedlo a ja ostanem strnulo sedieť ako najväčší hlupák. Mám si vybrať, alebo je ich použitie presne vymedzené?
Zvraštil som obočie a premýšľal. Nikdy predtým som toľko vidličiek a nožov nepotreboval, stačila mi poriadna lyžica.



"Použi presne to čo ja, sleduj." Pošepla mi nenápadne pani Mayerová sediaca vedľa mňa a ja som nebadane prikývol. Musel som sa pousmiať nad tým aký som debil.



Niekto predo mňa položil malý tanierik s čímsi odporným čo vyzeralo ako huspenina a mal som chuť od strachu zvresknúť. Ak si myslia že niečo také dám do úst, tak sú na omyle.
Pani Mayerová vzala z pravej strany malú lyžičku a nabrala si prvé sústo.
Dosť s veľkým odporom som urobil to isté a zblízka som si prezrel to čudo, ktoré sa mi na lyžici triaslo ako nechutná gumená hmota.
"Nemáte rád kaviár?" obrátila sa ku mne jedna pani a pozorovala ma spoza tenkého rámu malých okuliarov.
"Samozrejme že áno." Povedal som rýchlejšie akoby sa patrilo a rýchlo som to celé strčil do úst. Premohol som nutkanie na vracanie a bez požutia som to prehltol.



"Výborné." Usmial som sa silene na spoločnosť a potom som pozrel na tanier, kde mi zostalo ešte na jeden hlt.
Nabral som aj zvyšok a rýchlo to prehltol bez toho, aby som sa medzitým čo i len nadýchol.
Vysilene som klesol na stoličke ešte nižšie a odložil lyžičku na tanier. Bol to pre mňa takmer nadľudský výkon. Frankie sa na mňa sem tam pozrel a na tvári vždy vyčaril tak krásny úsmev, že by sa roztopil aj ľadovec v Antarktíde.



"Čo robil váš otec?" ozvalo sa z opačnej strany a ja som sa obrátil tým smerom. Že je ta otázka mierená na mňa som zistil až keď na mňa hodnú chvíľu hľadel.
Teraz som v háji.
"No...no, on v Anglicku.."
"Bol právnik." Dokončil za mňa Frank a povzbudzujúco sa pousmial. "Veľmi uznávaný." Dodal a pán sa na mňa opäť obrátil.
"Akože sa to voláte mladým muž?"
"Way, Gerard Way."
"Way....nikdy som nepočul o žiadnom právnikovi menom Way a to som ich poznal úctyhodné množstvo." Pokrútil hlavou a potom sa na nej aj poškriabal.
"Nerád chodil do spoločnosti." Povedal som prvú hlúposť čo ma napadla a zdalo sa, že je s odpoveďou celkom spokojný.
Večera mohla pokračovať. Na rade bol ďalší príbor....
.....
"Držal si sa celkom dobre." Usmial sa Frankie, keď sme konečne po večeri mohli opustiť miestnosť plnú snobov. Uvoľnil som si viazanku a rozstrapatil si vlasy. Konečne som sa cítil aspoň trochu vo svojej koži.
"Ale bol som strašne nervózny." Priznal som a strčil si ruky do vreciek nohavíc. Bola to pravda nikdy som sa nikde necítil viac strnulo ako tam. Pripadalo ako by som ležal zviazaný na pláži a čakal kedy ma zaleje najbližší príliv.
V tom ma čosi napadlo a chytil som Franka za ruku. Nechcel som mu povedať kam ideme, len som ho uistil že to bude zábava.
Zišli sme na spodnejšiu palubu a pokračovali ďalej po schodoch do podpalubia.
"Kam to ideme?" spýtal sa so zatajeným dychom a bol trochu nervózny.
"Na ozajstnú a nefalšovanú zábavu." Zostručnil som to, pustil jeho ruku a rozbehol sa, chichotajúc sa ako malý chlapec.
"Počkaj." Smial sa a snažil sa ma dobehnúť. Už z diaľky som počul hudbu a hlasnú vravu. Konečne budem medzi svojimi.
Vbehli sme do krčmy ktorá tu patrila len nám a rozhliadli sa okolo. V kúte bol voľný stôl, tak sme si tam hneď sadli.
Frankie sa zvedavo obzeral a so široko otvorenými očami pozoroval otrhané decká pobehujúce okolo a dámy s maxi výstrihmi, sediace mužom na kolenách.
"Vitaj v mojom svete." Uškrnul som sa a posunul pre neho krígeľ piva...
To Be Continuited...Klaudiqa♥♥♥


Star Wars 12

19. října 2008 v 18:49 | Klaudiqa and Red_of_Rose |  Star Wars
Gerard´s POV
Uvedomil som si, že niekto z nás musí udržať chladnú hlavu. Horúčkovito som rozmýšľal, čo sa dá robiť.
Než rodičia stihli prejsť až k nám, surovo som zo seba Mikeyho zhodil a rovno za ním leteli aj jeho nohavice. Bleskovo som na seba hodil tie svoje a dokonca sa mi podarilo navliecť si aj košeľu, aj keď som ju mal na opak.
S búchajúcim srdcom som pozrel na Mikeyho, ktorý prekvapene ležal na zemi len v nohaviciach. Rýchlo som ho vytiahol do svojej výšky.
Radšej som nerozmýšľal nad tým, čo to idem urobiť.
"Udri ma," šepol som rýchlo. Udivene na mňa pozrel, ale zdalo sa, akoby mu po chvíľke bliklo. Samozrejme, on bol dobitý dostatočne. Ak sa mne spustí krv aspoň z kútika úst, prúser bude zažehnaný aspoň trocha. Pravdepodobne obaja dostaneme prednášku na tému bratskej lásky, ale vždy lepšie, než keby nás videli šukať.
Oboje boxerky som našťastie stihol podkopnúť pod gauč. Oh, som naozaj tak šikovný, alebo môj mozog lepšie rozmýšľa, keď cítim paniku najvyššieho stupňa?
Zacítil som prudký úder, až mi hlavu odhodilo do strany. Okamžite som pocítil v ústach kovovú pachuť krvi a okrem bolesti ma zaplavila aj spokojnosť.
Keby som mal čas, hádam mu aj poviem niečo v zmysle: Wow, nevedel som, že máš takú silu, že si schopný vyraziť mi zuby.
Hodil som sa na neho a obaja sme dopadli na zem rovno medzi gaučom a konferenčným stolíkom uprostred miestnosti.
Vydal som zo seba čosi ako zavrčanie, trocha hlasné, než keď len vrčím sám pri seba a čo najviac som ho pritisol k zemi, obkročmo si na neho sadnúc.
"Prepáč," šepol som, než som mu strelil facku. Presne v tom momente zvreskol, z rany, ktorú mal nad obočím sa mu znovu pustila krv a rodičia vošli.
"Čo sa to tu dopekla deje? Gerard?!"
Otec. Kričal a znelo to dosť naštvane. Samozrejme, nikoho nepoteší, keď sa mu zabíjajú deti. Prekvapene som zoskočil z Mikeyho a Mikey vyskočil na rovné nohy.
"Ten hnusák mi ukradol denník a zosmiešnil ma v celej škole!" zvreskol Mikey a ja som sa v duchu usmial. Dokonalé klamstvo.
"Zaslúžiš si to, nemysli si," zasmial som sa a vyplazil som mu jazyk. Mikey sa nadychoval k akejsi odpovedi, keď nás mama hystericky uzemnila.
"To by stačilo!! Obaja do svojej izby!!"
Poslúchli sme. Len s tým rozdielom, že ja som šiel do izby k nemu, nie sám k sebe. Nechcel som ho nechávať samého.
Len čo som za nami zavrel dvere, obaja sme sa rozosmiali nad tým, ako sme ich obalamutili, aj keď sme si boli vedomý, že to bolo len o vlások.
Keď nás najväčší záchvat smiechu opustil, chytil som si jeho tvár do dlaní a pozrel som mu s obavami do očí. "Nebolí ťa to veľmi?" spýtal som sa, mieriac svoju otázku samozrejme k tej rozrazenej rane.
"Takže čo teraz?" pokrčil nerozhodne plecami a poobzeral sa okolo po izbe, akoby v nej mal nájsť nejaký záchytný bod.
"Čo máš na mysli?" zvraštil som obočie.
"Ty dobre vieš čo myslím. Nemôžeme sa takto schovávať a utekať večne, skôr či neskôr nás niekto pristihne a potom bude neskoro a ja...ja.."
"Pšššt." Chytil som mu tvár do dlaní a priblížil sa k nemu tak blízko, ako to len šlo. Teraz keď sme k sebe konečne našli cestu, som len ťažko znášal všetky nevýhody a výhrady ktoré voči nášmu vzťahu mal. Uvedomoval som si to riziko, myslel som na to stále keď som naňho pozrel len o trochu inak ako sa na bratov patrí. Po našej prvej skúsenosti v uličke som mal dokonca nočné mory, ktoré sa stále opakovali a nechceli skončiť. Vždy som v nich videl Mikeyho spoza zamrežovaného okna auta, ako ho odvážajú niekam preč.
Nechcel som aby sa moje obavy stali skutočnosťou, ale ani som nechcel prestať v tom čo robím. Pripadalo mi to choré a pritom také prirodzené, bolo to proste mojou súčasťou.
"Nekaz to, nie teraz." Zašepkal som unavene a pobozkal ho na privreté viečka. "Ale..."
"Mikey!" zvýšil som hlas, no potom mi docvaklo. Nechcem byť hrubý. "Mikey, ja viem. Viem všetko čoho sa bojíš a chápem to...ale, proste na to nechcem myslieť. Nie teraz, ešte nie." Povedal som trochu miernejším hlasom a pritisol som ho k sebe ešte viac. Ochraniteľsky som ho k sebe privinul, akoby som ho chcel chrániť.
.....
"Bola bitka?" uchechtol sa Bert keď na školskom dvore zbadal Mikeyho. Jeho poznámky o rozmlátenom ksichte som prehĺtal len veľmi ťažko, vlastne všetci z mojej partie naho hľadeli s neskrývaným odporom. Presne tak ako všetci z jeho partie na mňa. To som ešte vedel zniesť, bolo mi jedno čo si o mne myslia jeho kamoši, ale najviac som trpel pri pohľade na Aliciu ako sa naňho lepí.
"Zavri hubu." Zasyčal som a zlostne naňho pozrel. Nevedel som mu odpustiť čo Mikeymu urobili, ani jednému z nich. Prekvapene na mňa pozreli a pozorovali ako od nich nasupene odchádzam preč. Nemal som náladu tráviť s nimi čas a neviem či niekedy aj budem mať.
Takto sa predsa skutoční priatelia správať nesmú.
To bola síce pravda, ale aj tak som nemohol odignorovať pocit, že na to tu akosi zostávam sám - a to som býval najväčšia hviezda školy.
Na obede som dokonca s táckou zaliezol na záchod, aby som sa nemusel pozerať na Mikeyho s Aliciou o niekoľko stolov vedľa, a takisto aby som sa nemusel deliť svoju spoločnosť medzi Berta a ostatných. Tým, čo urobili môjmu bratovi, ma od seba nadobro odohnali a ja som si uvedomil, že sa mi vlastne už dosť dlho nepáči, čo robia.
Keď sa zrazu dvere na záchode rozrazili, myslím, že som sa celkom slušne zľakol - čo keď je to niekto z partie, kto ma sem videl vchádzať, a teraz skončím s defektom na ksichte aj ja?
"Gee?" ozvalo sa jemne a moja tácka s jedlom - ktorého som sa aj tak nemienil dotknúť - okamžite letela k zemi. ten hlas by som spoznal kedykoľvek, aj keď teraz znel tak roztomilo neisto.
Otvoril som dvere od záchodu a vykukol som von.
"Tu, Mikey," šepol som a mávol som na neho. Jemne sa na mňa usmial a zaliezol za mnou do kabínky. Natisli sme sa tam na seba; muselo to vyzerať úžasne bizarne. Sedel som na záchodovej mise a on mi sedel na kolenách. Vážne som si nikdy nepredstavoval, že by som takto mohol skončiť.
"Čo nového má Alicia?" rýpol som si, ale na znak toho, že sa nehnevám ani mu nechcem nič vyčítať, som sa usmial a jemne som ho pobozkal na líce. To mu očividne nestačilo a tak sa na niekoľko krátkych minút pritisol na moje pery a jazykom preskúmaval moju ústnu dutinu. Nechápal som, ako som si pred pár týždňami mohol myslieť, že je plachý.
"Prežívaš to nejako?" spýtal sa ma a pohladil ma po líci. Jemne som si vzdychol a potom som pomaly prikývol. To gesto nemohlo vyznieť ktovieako presvedčivo.
"Doma budeme zase sami a..." umlčalo ho ďalšie buchnutie dverí. Tentoraz som bol presvedčený, že to musí byť niekto z tých hajzlov.
Napriek tomu, že som tým veľa riskoval, zaprel som sa nohou o kabínku a tisol som dvere k sebe, aby sa nedali otvoriť. Ozval sa chichot.
"Takže si tu," prehovoril Bert. Predstavil som si, ako sa asi musí tváriť. Jedno moje šťastie bolo, že nevedel, že som tu s Mikeym. Ak by to vedel, neviem, či by sme sa obišli bez poriadnej bitky.
Potom sa ozvalo len tlmené buchnutie a dvere sa znovu zavreli. Chvíľu sme s Mikeym ešte mlčali, ale keď sa už nikto neozval, usúdil som, že tu asi nikto nie je.
"Radšej zmiznime," šepol som a on zo mňa ako na povel skĺzol. Takmer som však onemel od strachu, keď som zistil, že dvere nejdú otvoriť, aj keď ich už nohou nedržím.
Skúsil som ich rozraziť, ale nešlo to. "Ten zasratý zkurvysyn..." zamrmlal som sám pre seba a Mikey sa na mňa začudovane pozrel.
"Nejako nás tu zabednil!"
"A čo budeme teraz akože robiť?" spýtal sa, ale bolo na ňom vidno, že to neberie dvakrát vážne. Na tvári mu pohrával šibalský úškrn, a ja som vážne nechápal, prečo...
To Be Continuited...Klaudiqa and Red_of_Rose ♥

Cemetery Drive XIII.

18. října 2008 v 23:12 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Máš tu ďalšie pokráčko moja....uži si ho =)
"Čo to do čerta stváraš?" spýtal sa namrzene Frank a vytrhol mi kôl, ktorý som vzala do ruky aby som pokračovala v cvičení. Nebolo to také ľahké ako som si pôvodne myslela, doteraz som sa do terča netrafila ani raz.
Všetko to boli dosť úbohé pokusy a isto som bola všetkým na smiech. Najmä Frankovi, ktorý si túto chvíľu nenechaj ujsť, už len z dôvodu aby ma poriadne ponížil a ukázal mi ako ma neznáša.
"Chytíš, napriahneš sa..." vysvetľoval a urobil presne to čo sa mi snažil opísať. Švihol rukou až som myslela že mu vyskočí rameno a kôl sa s rachotom zabodol rovno do miest, kde mala figurína srdce. Takmer sa zvalila na zem od tlakovej sily, ktorú švih jeho ruky spôsobil.
"...a hodíš." Dokončil a so zadosťučinením si založil ruky na hrudi. Tváril sa ako majster sveta.
Uznávam že je možno lepší ako ja lebo má prax, ale to neznamená že zo seba bude robiť Boha.
"Hmmm..." zavrčala som nervózne a odvrátila zrak od jeho výrazu na tvári. Kričalo z neho aká som strašne nemožná.
Nervózne som vzala ďalší zahrotený kus dreva a snažila sa vrhnúť ho presne tak ako Frank pred chvíľou, no drevo sa iba od zlého zamierenia odrazilo od stropu a trafilo figurínu do hlavy.
Za sebou som začula škodoradostný smiech a zaťala som päste.
"Prečo ma tak neznášaš?" vyprskla som na neho a obrátila sa k nemu. Sedel na drevenej debne a ležérne sa opieral o zatečenú stenu. Moja reakcia ho nijak nezaskočila, alebo to aspoň nedal nijakým viditeľným spôsobom najavo. Správal sa stále tak chladne, ako to mal vo zvyku vždy keď som bola nablízku.
Neodpovedal a tak som naňho veľavýznamne pozrela, stále čakajúc.
"Mala by si pokračovať v cvičení, držím palce." Zamrmlal pokojne a odlepil sa od steny.
Iba sa za ním zaplesli ťažké drevené dvere a ja som tam ostala stáť v zúrivej nálade.
Naštvane som hodila ďalší kôl, ktorý opäť len bezvládne dopadol vedľa figuríny. Rozbehla som sa a vrhla sa celým telom na figurínu, ktorá s obrovským rachotom dopadla na rozbitú kamennú podlahu.
"Idiot!!!" zvreskla som a kolík ktorý ležal vedľa mňa, som prudko zapichla do povalenej figuríny.
.....
Ani ďalšie dni keď som sa neustále vykrádala z domu zahalená v nočnej tme, mi nič z toho čo ma chceli naučiť nešlo. Po prvotnom nadšení som sa opäť mala chuť na všetko vykašľať.
Cítila som sa mizerne a ešte do toho ten Frankov pohŕdavý pohľad.
Má snáď nejaký mindrák? Len preto že som dievča, alebo prečo teda do čerta?!

"Pôjde to, len to chce čas." Upokojovala ma Cloe, keď sme sedeli pri stole v "klubovni" a popíjali colu. Okrem nás dvoch tu ešte sedela Lyn a vášnivo o niečom diskutovala s nízkym dievčaťom s ohnivými vlasmi. Myslím že mi ju predstavili ako Haley.
Nevšímali si nás, tak som nemusela kontrolovať intenzitu svojho hlasu.
"Snažím sa o to už týždeň a stále som rovnako ľavá ako predtým!" zasyčala som a odpila si z plechovky. Všetci si to predstavujú príliš jednoducho, ale nejde to tak ľahko, predovšetkým ak som to nikdy v živote nerobila a ani som k tomu nemala nejaký vzťah.

"Možno by si sa nemala tak snažiť. Predpokladám že to pôjde lepšie keď na seba nebudeš taká tvrdá."

"Pche." Odfrkla som a skrčila prázdnu plechovku. Ak to takto pôjde ďalej, na všetko sa zvysoka vybodnem a so vztýčeným prostredníkom odtiaľto odkráčam a nikdy sa nevrátim.
.....
Po tvrdom tréningu som bola opäť na pokraji zrútenia a zúrivo som kopala do nehybného gumeného tela figuríny.
"Ty hajzel!!!" vrieskala som na plné hrdlo a udierala päsťami do hrude, ktorá sa pod mojimi údermi prevaľovala do vnútra a následne naberala pôvodne proporcie.
Nereagovala som ani keď sa otvorili dvere a niekto vstúpil dnu. Neprestávala som vo svojich útokoch, až kým ma niekto nezdrapil za golier a neodtiahol preč.

Mierne som sa zatackala a po opätovnom nadobudnutí rovnováhy som sa obrátila na idiota, ktorý mi to urobil.
Nebol to nik iný ako môj zbožňovaný člen skupinky. Premeriaval si ma pohľadom a potom postavil figurínu opäť do kúta kde stála predtým.
"Zbláznila si sa?" vybliakol a mával si pred očami rukou, ako keby som sa zbláznila.
"Možno." Odvrkla som a vrhla sa pre zmenu na boxovacie vrece. Búšila som ako zmyslov zbavená, kým ma opäť nezastavila jeho ruka.
"Nemáš nič iné na robote?!" pristúpila som k nemu úplne blízko a zo vzdialenosti asi desiatich centimetrov som mu hľadela do orieškových očí. Prižmúril ich a okolo kútikov sa mu vytvorili drobné vejáriky vrások.
"Udri ma." Povedal to ticho, že som ho skoro nepočula.
"Čo?" zasmiala som sa a vzápätí môj výraz opäť zvážnel. Myslí to vážne, alebo si zo mňa len robí srandu s cieľom poriadne mi zničiť aj posledné zvyšky nervov?
"Udri ma." Zopakoval a strčil do mňa.
"Prestaň." Vykríkla som a obrátila sa mu chrbtom. Opäť do mňa strčil, tentoraz o niečo silnejšie.
Napriahla som sa a vrazila mu päsťou do brucha. Vydal divný híkavý zvuk a chytil sa za zaň. Po chvíli do mňa strčil opäť a narazila som hlavou o reťaze visiace zo stropu.
Päsť ktorá letela k jeho tvári prudko zastavil a skrútil mi ruku za chrbtom.
"Takto neporazíš ani svoju matku." Zašepkal mi do ucha a potom ma pustil.

"Bojuj." Povedal rozhodne a bojovne nadvihol bradu.
Nechápala som čo odo mňa očakáva. Čo tým chce dokázať? Že som slaboška?

Zopakoval svoju požiadavku a potom zvesil zo steny dlhú palicu a podal mi ju. Uchopila som ju a nechápavo pozerala na jej zahrotené konce.
"Ak sa to nedokážeš naučiť sama, asi ťa k tomu treba dokopať." Uškrnul sa a zvesil zo steny jednu pre seba.
Tak takto to chce, myslí si že keď ma dotlčie palicou, že ma niečomu naučí? Ma teda dosť svojský spôsob podávania pomocnej ruky.
Usmiala som sa popod fúzy a udrela...
To Be Continuited...Klaudiqa♥♥♥

Cemetery Drive XII.

14. října 2008 v 19:49 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Miškááááá...jako že toto je pre teba a jako že čakám vrúcnu vďaku. XD Krátke, ale dosť prevratné....ROFL..XD
Zreničky sa mi údivom rozšírili a krvou prechádzal mrazivý chlad. Cítila som akoby som bola zovretá medzi obrovskými kusmi ľadu. Nemohla som poriadne dýchať a naskočila mi husia koža.
"P-pusť ma." Koktala som a snažila sa od neho odtiahnuť. Bol pre mňa viac ako nebezpečný a pri pohľade do jeho očí som sa už raz popálila a nemienim túto chybu zopakovať.
"Nie." Odvetil rozhodne a jeho hlas zadunel v izbe ako ozvena.
Násilím by som nič nedokázala, bol silnejší, ale poddať som sa nechcela. Na krátky moment som privrela oči a telom mi prešla zlosť, obrovská vlna zlosti na votrelca, ktorý sa mi votrel do života akoby nič a neovláda ani základy slušného správania.
Tmou sa vzniesol mučivý výkrik a odstrčil ma od seba. Dopadla som na podlahu a udrela si pri tom hlavu o nočný stolík.
Vyskočil zo svojho miesta a rukou si držal biele zápästie za ktoré som ho pred chvíľou držala. Mal ho celé spálené. Prekvapene sa na mňa zahľadel a s bolestným výrazom štvaného zvieraťa na mňa prehovoril: "Ako si to spravila?"
Pozrela som sa na svoje dlane, no boli stále rovnaké. Nedokázala som si to vysvetliť a očividne ani on nie.
"Ako si to spravila?" spýtal sa opäť a pozrel na svoju mierne znetvorenú ruku.
Flegmaticky som pokrčila ramenami akoby som to robila každému a vstala som. Trochu cúvol a ja som sa len pousmiala. Tak kto má teraz navrch?
"Vyzerá to že by som sa k tebe, alebo ku komukoľvek z vás chcela pridať?" posmešne som skrivila pery a veľavýznamne zatriasla rukou, ktorá ho zranila.
Kývol hlavou a moje nohy sa razom odlepili od zeme. Nevedela som čo sa to so mnou deje, až kým som chrbtom nenarazila o stenu. Bolestivo som vykríkla a držala si vykĺbené rameno. Z tej rany sa mi zakrútila hlava. Iba podišiel bližšie a topánkou mi pristúpil krk. Dosť na to aby som zalapala po dychu.
"Chcela si vojnu? Máš ju mať." Pritlačil silnejšie a potom ma nechal tak. Rozkašľala som sa a surovo si masírovala ohryzok. Nenávidím ho!
Podišiel k oknu, otvoril ho a keď bol napol vonku, posledný krát sa ku mne obrátil.
"Mala si šancu, budeš to ľutovať. A nebude tu nikto kto by ti pomohol." S tými slovami vyskočil von a viac ho nebolo. Rozbehla som sa k oknu, no nikde som ho nevidela. Obzrela som sa hore a zbadala kŕdeľ škriekajúcich netopierov ako letia smerom k mesiacu ktorý bol práve v splne.
Zamračene som zavrela okno a poriadne sa presvedčila že je dostatočne pevné. Potom som zbehla o poschodie nižšie aby som sa uistila či je mama v poriadku. Spokojne odfukovala na obrovskej manželskej posteli a zdalo sa, že jej nič nechýba. Opatrne som zavrela dvere na spálni a vydýchla si.
Zrak mi padol na svoje ruky. Ako som to spravila? Mám nejakú moc o ktorej neviem? Mali Bert s Aliciou predsa len pravdu a nehovorili len tak do vetra? Ale ako sa to mám naučiť ovládať, veď ani neviem čo to vyvolalo...
Rozhodla som sa. Hneď zajtra vyhľadám Aliciu.
.....
Netvárila sa dva krát nadšene keď ma zbadala. Odkedy som jej do očí vmietla že s jej spolkom nechcem mať nič spoločné, akosi mala na mňa ťažké srdce. Chápala som ju, zachovala by som sa presne tak isto.
Povedala som jej všetko čo sa včera stalo a jej reakcie sa menili. Raz sa správala akoby mi neverila a potom zase prekvapene a udivene. Keď som sa dostala k tomu ako som ho rukou popálila, prikryla si rukou ústa a uznanlivo pokývala hlavou.
"Aby som pravdu povedala, asi som ti tak trochu krivdila. Neverila som tej rozprávke o vyvolenej." Priznala sa po chvíli a ruku zaborila do tmavých vlasov.
"Ja tiež nie." Uchechtla som sa a strčila si ruky do vreciek nohavíc. Nezazlievala som jej to.
Ľudia nepočúvajú každý deň že majú zachrániť svet ľudí a ničiť krvilačné príšery. To že som ten dar dostala práve ja ma prekvapilo, neviem čím som si to zaslúžila.
"Takže si sa rozhodla?" uškrnula sa veľavýznamne. Rozhodne som prikývla a sledovala, ako sa jej oči rozžiarili vzrušením. Presne tak, rozhodla som sa ak už mám niečo dokázať a ak to mám zapísané v knihe osudu, nebudem odolávať, sedieť a nečinne čakať.
Bolo to ťažké rozhodnutie, ale dúfam že správne. Ten humusák so špicatým chrupom zistí ako to na svete chodí keď sa naštvem.
Trochu silné slová, ale nemienim sa pred ním zložiť ako zbabelec.

Po škole sme počkali ešte na Berta a Cloe a spolu sme im oznámili ako som sa rozhodla. Cloe natešene zvýskla, no Bertova reakcia ma trochu zarazila. Iba nadvihol pravý kútik úst a viac sa tomu nevenoval. Žiadne otázky ani vety typu, ja som to hovoril. Prišlo mi to čudné, ale bola som ticho...len ma to trocha mrzelo.
Dúfala som že sa poteší, neviem prečo mi na jeho reakcií tak záležalo, ale fakt bol, že moja nálada sa teda nezvýšila.

A z čoho pozostávala moja úloha vyvolenej? To som sa mala dozvedieť večer keď sa mi konečne podarilo vykradnúť sa z domu a doraziť do hlavného stanu kde už všetci čakali.
Miestnosť na prízemí sa zmenila na niečo ako cvičisko.
Na stene boli terče v tvare ľudí, boxérske vrecia, drevené kolíky, nože, biče a rôzne nástroje pri ktorých mrazilo v chrbte.
Šokovane som pozrela na Lyn a tá sa len povzbudzujúco usmiala. Uplietla som si na seba teda dosť dlhý bič. Nervózne som preglgla a vzdala do ruky drevený kôl...
To Be Continuited...Klaudiqa




Cemetery Drive XI.

11. října 2008 v 23:55 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Na incident z predošlých dní sa skoro zabudlo a všetko sa vrátilo do starých koľají. Predovšetkým som sa sústredila na štúdium a popritom sa stretávala s Cloe a Bertom, ktorý mi bol deň odo dňa sympatickejší. Prestala som ho konečne vnímať ako čudáka ktorý na vás vystrkuje hlavu spoza každého rohu a začala som ho brať viac ako človeka ktorý má city.
"Ahoj." Usmiala sa Cloe, keď zbadala ako kráčam smerom k triede.
Nepozdravila som, no široký úsmev ktorý sa rozlial na mojej tvári hovoril snáď za všetko. Zamierila som smerom k nej a tašku som si rýchlym pohybom lepšie upevnila na pleci tak, aby mi nepadala. Stála opretá o parapetnú dosku a v ruke zvierala opäť nejakú knihu. Z môjho uhla som videla len nápis STRAŠIDELNÉ. Viac som vedieť nemusela, opäť číta nejakú hlúposť o duchoch a čarodejniciach.
"Ako?" postavila som sa vedľa a oprela sa tiež. Bola som nesmierne rada že sme opäť v pohode a nemusím pozerať ako na mňa ublížene zazerá cez pol triedy. A v mojom prípade, je asi lepšie mať niekoho ako ona na svojej strane.
"Ujde to."
"Čo ruka?" poodhalila som svoje zápästie na ktorom svietilo čudné tetovanie a nanešťastie vyzeralo presne rovnako ako v deň keď sa objavilo prvý krát. Dúfala som že čoskoro zmizne, ale nestalo sa tak. Najhoršie to bolo vtedy keď som mala ísť na očkovanie a lekárka mi chcela vyhrnúť pulóver presne na TEJ ruke. Myslela som že skolabujem. Rýchlo som vyskočila a povedala som nejaký nezmysel o tom že na nej mám alergiu, nech ma zaočkuje do druhej. Mama sa ma vtedy nepýtala nič, no len sa tak čudne dívala.
Určite si musela všimnúť ako som sa zmenila. Áno, bolo to tak. Určite ma skúsenosti ktoré som nadobudla zmenili, no nebola sa o nič horšia študentka ani človek.

Súcitne sa usmiala a strčila si knihu späť do batoha. Jasné, všetci ma len ľutovali, kedy už konečne pochopia že to prežijem? Dokážem sa o seba postarať aj sama a nepotrebujem okolo empatické pohľady a priblblé reči.
"Prídeš dnes na zraz? Minule si neprišla." Nadhodila nevinne a trpezlivo čakala na odpoveď.
"Ty sa tam s nimi stretávaš?" vybehla som na ňu pobúrene, až mi na krku navrela žila. Ja som to vedela. Vystrašene sa stiahla dozadu a sťažka preglgla. Asi povedala viac ako chcela.
"Ale no tak, Misha..."
"Nie, povedala som že s tým nechcem mať nič, chcem žiť svoj život!" Sklopila zrak a smrkla.
"Ak sa s nimi chceš stretávať v tom ich spolku...premožiteľov, prosím. Ale mňa do toho už neťahaj." Povedala som trochu miernejšie a potľapkala ju kamarátsky po pleci. Jej fanatická povaha pre podobné veci bola už sama o sebe dosť desivá. Nechcela som aby do toho spadla úplne, ale brániť som jej nemohla...má predsa vlastnú hlavu.
.....
Večer som si ľahla spať a spokojne som sa zababušila do periny. Už viac ako týždeň nemávam nočné mory a som za to vďačná. Niet nad to, poriadne sa v noci vyspať. Dosť ma to vyčerpávalo a po okolí som chodila so strhanou tvárou ako múmia. Už je to lepšie.
Prevrátila som sa na ľavý bok a zhlboka vdýchla čerstvý vzduch prúdiaci z pootvoreného okna.
Zavrela som oči a upadla do mierneho polospánku. Strhla som sa pri slabom zvuku okna. Akoby sa ho niekto snažil otvoriť. Nadvihla som hlavu a v tme žmúrila tým smerom. Srdce sa mi rozbúchalo a v hlave sa mi hmýrili najrôznejšie predstavy toho, čo to môže byť. Paranoja pokračovala, keď som zbadala, že okno je otvorené dokorán. Švihom som si sadla a so zatajeným dychom pozorovala krajinu vonku, no nezbadala som nič podozrivé. Som hlúpa, mala som to okno pred tým ako som šla spať, zavrieť.
Asi päť minút som len tak civela do okna a potom som si povedala že ho otvoril asi vietor. Teda aspoň som si to nahovárala, lepšie oklamať sa menšou lžou, ako si povedať do očí neblahé tušenie. Už aj bez toho ma striasalo na celom tele.
Vstala som a zavrela okno úplne. Posledný krát som pozrela von a potom som rýchlo zatiahla aj závesy. Pre istotu. Ľahla som si späť a privinula som si k sebe svojho medveďa. Zaborila som si tvár do jeho plyšového bruška a snažila sa dostať opäť do hladiny alfa ako predtým.
No už to nebolo také dobré ako predtým. Stále som mala čudný pocit. Akoby na mňa hľadel pár neviditeľných očí, takých ktoré nikdy nespia.
Nervózne som si zahryzla do spodnej pery a obrátila sa na druhý bok.
Môj výkrik musel byť počuť aj susedom. Odhodila som plyšáka aj prikrývku a odparkovala som to na opačnom rohu postele.
Z druhej strany sa na mňa posmešne uškŕňala moja nočná mora. Zrýchlene som dýchala, ale náhly šok postupne opadol. Zostala len nervozita a mierna zlosť.
"Nemala by si nechávať okno v noci otvorené. Naletí ti sem hmyz." Povedal to celkom milo a jeho oči svietili v tme ako dva uhlíky.
"Už sa stalo." Zasyčala som s opovrhnutím. Chcela som ho uraziť, povedať niečo zlé, ale očividne mu moje prirovnanie k hmyzu nevadilo. Akoby sa v tom ešte viac vyžíval. Vyložil si nohy na posteľ a pohodlne sa oprel o záhlavie. Tak to už bolo na mňa moc.
"Prišiel si sa sem vyspať, ale čo?" hlas sa mi zatriasol, aj keď som nechcela. Hrať sa na odvážnu v takýchto situáciách mi asi príliš nejde.
"Mám to brať ako návrh?" uškrnul sa ešte viac a obrátil ku mne hlavu. Odhrnul si prameň havraních vlasov a zahryzol si do spodnej pery.
Argumenty mi došli a v krku akosi vyschlo. Nervózne som sa zahniezdila na mieste a premýšľala čo ďalej. Načo prišiel? Ublížiť mi, alebo ma len provokovať aby som mu dala pádny dôvod, niečo mi spraviť?
"Tak čo chceš?" pohodila som hlavou a prižmúrila oči, aby som ho v tej tme lepšie videla. Odlepil sa z miesta a nahol sa až ku mne, čo bola hračka. Posteľ nemala predsa dva kilometre.
"Už som ti to raz myslím jemne načrtol. Prišiel som si pre odpoveď." Usmial sa a prešiel mi palcom po lícnej kosti. Uhla som sa a vstala som z postele. Nie, toto nie...minule sa mu podarilo zhypnotizovať ma tak, ale teraz sa nepoddám len tak ľahko.
"Budem kričať." Šepla som a ustúpila k stene.
"Poslúž si. Tvoja mama aj tak nepríde, spí...presne ako všetci naokolo." Povedal to tak pokojne ako to, že bude zajtra slnečno. Zalapala som po dychu a rozbehla sa k dverám vedúcim na chodbu.
Ešte predtým ako som sa k nim vôbec dostala švihol rukou a počula som, ako sa zámka sama od seba zamkla. Aj tak som sa na dvere vrhla ako divá a lomcovala s nimi ako keby mi za to mali dať nobelovu cenu.
Prevrátil očami a pozoroval ma ako sa mordujem s tými dverami. Zrazu ma niečo zdrapilo a odhodilo k posteli, presne smerom k nemu. Chytil ma za pás a pritiahol k sebe.
"Poprosil by som tvoju odpoveď."
To Be Continuited...Klaudiqa♥




Never Again

4. října 2008 v 18:51 | Klaudiqa
Leto už definitívne povedalo zbohom a preto aj nový design..jesenný. No a na odreagovanie aj taká krátka jednorázovka, ktorá nie je ničím výnimočná...len na spestrenie chvíle pri počítači. =)
Leto sa už pomaly prehuplo do jesene a počasie bolo chladnejšie ako obyčajne. Vzduch presiaknutý vôňou opadaného lístia často prerušoval ostrý a studený dážď. Každý kto aspoň trochu dbal o svoje zdravie zostal radšej doma a vychádzky si nechával na vhodnejšie obdobie. Len jeden človek nebral ohľad na dianie toho čo zúrilo vonku a pomaly prechádzal ulicami New Jersey. S hlavou sklonenou k zemi a s vlasmi padajúcimi do čela chodil od výkladu k výkladu a zadumane si prezeral ich obsah. Nič ho nenadchlo, ako by aj mohlo, v jeho očiach sa odrážala jedine bolesť a strach. Tak ako by ho pri jeho duševnom rozpoložení mohol zaujímať nejaký ručný mixér z výkladu elektra?
Prečo zrazu taká zmena nálady? Veď ešte včera sa bezstarostne smial na prihlúplych vtipoch svojich kamošov a popíjal pri tom colu.
Lenže včera si tu bol ešte so mnou. Pomyslel si zronene a studenú dlaň priložil k zarosenému sklu obchodu.
V odraze zrazu zbadal nejasnú postavu stojacu za ním. Upierali sa k nemu oči orieškovej farby a pery zdobené piercingom šepkali nejasné slová.
Prudko sa obrátil do ulice a pohľadom hľadal známu osobu, behal očami z jednej strany ulice na druhú, no výsledkom toho všetkého bolo že sa mu len viac zakrútila hlava a musel sa oprieť. Nikto tu predsa nie je, bol to len výplod jeho fantázie, ktorá len túžila opäť vidieť jeho tvár...hoci aj posledný krát.
Vnoril hlavu do dlaní a vypustil z úst dlhý vzdych. "Prečo?" zamumlal tlmene a snažil sa nájsť odpoveď v sebe samom. Je snáď tomu všetkému na vine on? Je možné že Frankov list na rozlúčku malo na svedomí jeho správanie, alebo niečo nevhodné čo povedal, alebo spravil? Prečo nechal svoju ruku napísať slová, ktoré Gerardovi vyhnali farbu z líc a srdce naplnili neuveriteľnou horkosťou?
Čakal že ho nájde v kuchyni čítať časopis pri vločkách ako každé ráno, namiesto toho to ticho, neznesiteľné ticho a malý lístok na kuchynskej linke.
Drahý Gee,
Keď budeš čítať tieto riadky, asi sa budeš čudovať prečo tam s tebou nie som. Nehnevaj sa na mňa za to. Som už unavený, zo všetkého a mám pocit že sa zadusím v tej ulite do ktorej som bol celý čas uzavretý. Viem že sa teraz začneš obviňovať, ale to nebol cieľ môjho priznania. Nechcem aby si si čokoľvek vyčítal, proste sa to stalo. Sám zo seba som unavený a nezvládam to. Chcem s tým skoncovať, nechcem ti skaziť život, odpusť mi to.
S Láskou Frank.
Zloba a vedomie že nemôže nič urobiť sa mu na tvári objavili v podobe sĺz, ktoré vzápätí zmyl nečakaný dážď. Zatiahnuté nebo pripomínalo aj jeho pohľad zastretý od sĺz. Ako to že si nič nevšimol? Nikdy Frank nevyzeral že by mu pri ňom niečo chýbalo, alebo že by mal problémy sám so sebou.
Pre Gerarda s tým listom všetko skončilo. S triaškou na celom tele, nevedel čo má podniknúť a len v rukách zvieral papier, ktorý musel čítať stále dokola a aj tak mu neveril. Nechcel tomu uveriť, že by tu mal zrazu v tomto veľkom byte zostať sám.
Čakal....čakal ho hodinu, dve, v nádeji že si z neho len robil srandu a že sa každú chvíľu objaví vo dverách s úsmevom na perách a sadne si mu na kolená s ospravedlňujúcim výrazom na peknej tvári. Nestalo sa tak.
Ísť ho hľadať? Bál sa toho, bál sa že ho nájde ležať niekde v tráve bez života, s pokožkou rovnako chladnou ako toto počasie. Myslel na najhoršie, list o tom jasne hovoril.
"Nevideli ste tu menšieho muža s piercingom v spodnej pere?" skúsil to u osamelého chodca ktorý prechádzal okolo. Iba záporne pokrútil hlavou a obišiel ho veľkým oblúkom akoby mal z Gerarda strach. Mohlo sa mu zdať že zúfalý pohľad v jeho očiach je znakom šialenstva, no nebolo to nič iné len číre zúfalstvo milujúcej osoby, ktorá stratila všetko na čom jej tak záležalo.
Chabý pokus niečo urobiť mu ešte viac pripomenul ubiehajúci čas a spolu s ním aj zmenšujúce sa šance na úspech.
"Frankie." Zaskučal a prešiel na druhú stranu ulice smerom k parku, kde sa tak radi prechádzali. Možno dúfal že bude práve tam. Obesený na najbližšom strome. Preblesklo mu mysľou a vystrašene zdvihol hlavu ku korunám stromov, akoby mal každú chvíľu zbadať bezvládne telo hompáľajúce sa vo vetre. Striaslo ho pri myšlienke, pretože Frank by bol toho schopný, mal to proste v povahe. Preto sa teraz tak vydesene obzerá dookola a dezorientovane pobieha od jedného stromu k druhému. Zbláznil sa? Nie, ale ďaleko od šialenstva mu nechýba.
Keď si všimol tmavú postavu ležiacu na zemi pri fontáne, srdce mu na okamih zastalo. Nohy akoby vrástli do zeme a krv mu v žilách stuhla na kameň. Rozbehol sa odtiaľ čo najďalej a ani sa nepokúšal zastaviť vzlyky žiaľu. To nemôže byť pravda, musí na to byť predsa rozumné vysvetlenie.
Rieka pomaly tiekla a jej prúd hypnotizoval nejedno ľudské oko. Konečne zastal aby sa poriadne nadýchol a obzrel sa smerom k parku, ktorý bol preňho teraz ako zakázané územie. Už nikdy tam nevkročí nikdy. Vyčerpane sa zviezol na zem a rozplakal sa. Za všetko určite môže on, proste nedokázal Frankovi dať to čo potreboval a po čom túžil a preto tu teraz sedí. Ak by dostal možnosť prežiť zlomok svojho života ešte raz, urobil by všetko inak. Určite.
"Prepáč." Zašepkal ticho a privrel červené oči.
"Nie, to ty mi prepáč." Prudko zdvihol hlavu a hľadel rovno na Fr anka, ktorý naňho ľútostivo pozeral.
"Frankie..." Vydýchol neveriacky. "Ty nie si..."
"Nechcel som spáchať samovraždu Gee." Pozrel na neho a podal mu ruku aby ho postavil na nohy. Váhavo ju stisol v očakávaní že bude ľadová, ako som si predstavoval, no bola teplá.
"Prečo?" To bolo jediné na čo sa zmohol. Frankie ho jemne pohladil po líci a oprel si čelo o to jeho.
"Ja, potreboval som premýšľať o tom všetkom a skoncovať so všetkým čo ma žralo. Mal som pocit že sa dusím a nič nové ma už v živote nečaká a chcel som sa pohnúť ďalej, tak zúfalo som chcel..." zastonal. "...ale jediné čo som zistil bolo že nič nové ma už nečaká, nie ak tu nebudeš ty. Milujem ťa." Zašepkal nežne a stále dookola opakoval ako veľmi ho to mrzí.
"Ublížilo mi to, ten list všetko."
Sklopil zrak a smrkol. Gerard ho tuho objal a zaboril mu tvár do krku.
"Nikdy viac to neurob, nikdy!" vykríkol tlmene a rozplakal sa. Bolo mu jedno že je to detinské, ale strach a všetok stres z neho opadol a unášal sa príjemnym teplom Frankovho tela. "Milujem ťa, Frankie."
THE END...Klaudiqa ♥

Star Wars 11

2. října 2008 v 16:43 | Klaudiqa and Red_of_Rose |  Star Wars
Pridržiavajúc sa všetkých možných vecí som nakoniec prešiel ku gauču a len preto, aby som sa aspoň ako tak zamestnal, odpratal som lavór, uterák, vatu aj dezinfekciu, ktoré Gerard nechal na stole. Aj tak mi to nepomohlo, stále som myšlienkami bočil len k nemu.
Nakoniec som si s povzdychnutím sadol na gauč a stiahol som sa najnižšie, ako sa mi len dalo. Potom som jednoducho len civel do prázdna a dúfal, že sa Gerardovi nič nestane. Čo by som potom dočerta robil?
"Mal by som mu zavolať," povedal som nahlas myšlienku, ktorá mi hlavou vŕtala už niekoľko minút. Keď som ju vyslovil, akosi nabrala viac realistickosti. Omnoho viac, než mala, keď som o tom len premýšľal. Takto mi došlo, že by som to fakt mal urobiť.
Presne v tom momente buchli vchodové dvere. Vystrelil som z gauča napriek nepríjemnej bolesti, čo ma pichala niekde v spánkoch, a preletel som do predsiene.
Stál tam Gerard, z vlasov mu kvapkalo a v ruke mal nejakú tašku. Vyzúval si topánky a až keď zo seba zhodil úplne premočený kabát, otočil sa a zbadal mňa.
Zostali sme na seba zízať ako dvaja mimozemšťania, ani ja, ani on nič nepovedal. Nakoniec som si uvedomil, že mi išlo srdce vypadnúť z hrude, tak veľmi mi búchalo, ako som sa o neho bál. Že sa mu niečo stane, že...
"Kde si bol v takejto búrke?! Neuvedomuješ si, čo sa ti mohlo stať?!" vykríkol som nahnevane a pravou rukou som v prudkej gestikulácii treskol do skrinky, čo stála v predsieni. Bolelo to, ale nie viac než to, čo sa už za dnešok stihlo stať.
"Bol som si kúpiť vodku, už došla," povedal a uprel na mňa mdlý pohľad. Vedel som, že už v sebe musí niečo mať a pohľad na to, aké mal oči, ako na mňa pozeral... Zahnal som sa a neudretou rukou som mu vylepil facku.
Do očí sa mi vovalili slzy. "Nevieš nič iné, než sa ožierať!"
"Neožieral by som sa, keby si... keby si nebol tak strašne zaťatý a uvedomil by si si, že som ťa v tej zasratej uličke neošukal preto, lebo sa mi chcelo!" skríkol a hoci jeho slovník prislúchal opitému chlapovi, oči mu už zase svietili triezvosťou. To tak strašne bolelo...
"Keby som nechcel, nenechám sa tebou v tej "zasratej uličke" ošukať! Lebo ja ťa mám rád, uvedomuješ si to vôbec?! Ty si iba myslíš, že ti na mne záleží, v skutočnosti to vôbec nie je tak! Prečítal si si ten zkurvený denník, ktorého existenciu fakt ľutujem a jednoducho ti ma bolo ľúto, to je to! Žiadna láska, ani nič! Len sprostá ľútosť!"
V hrdle ma bolelo od toľkého krku, sklonil som hlavu a jednou rukou som si začal zotierať zamokrené líca. Kto vymyslel takú hnusnú vec ako sú slzy?
Zrazu som začul rozbíjanie skla a hlava mi vyletela hore. Taška ležala na zemi a pomaly sa od nej šíril zapáchajúci potôčik.
Gerard už nestál tam, kde predtým. Stál predo mnou a v dlaniach mi zvieral tvár.
"Toto nikdy nehovor, nie je to pravda," zašepkal a pritisol sa ku mne. A ja som nemal silu sa tomu objatiu akokoľvek brániť.
"Ako mám vedieť či je to pravda, doteraz si nevedel nič iné len mi ubližovať." Zašepkal som zronene a zažmurkal som aby som zabránil ďalším slzám dopadnúť na moje už aj tak mokré líca.
Mimovoľne som privrel oči a cítil len dotyk jeho rúk na mojich bokoch a potom na hrudi, blúdiace po mojom tele, akoby hľadali miesto kde im bude najlepšie. Z pootvorených úst mi unikol tichý povzdych a na perách som pocítil slanú príchuť, ktorá však nepatrila mne.
Pootvoril som oči a zbadal Gerarda, ako mu po lícach stekajú slzy, až k ústam ktoré ma s takou nežnosťou bozkávali.
"Bolí ma že takto uvažuješ." Zastonal a potom o krok poodstúpil. Videl som na ňom ako sa ho moje slová dotkli, no stále som cítil to nepríjemne brnenie, ktoré neprestávalo odkedy prišiel.
"Povedz to..." šepol a uprene mi hľadel do očí. Chvíľu som nechápal a len som pozoroval jeho zvraštené črty inokedy tak dokonale tváre. "...povedz že ma tiež miluješ tak ako ja teba." Vypadlo z neho po chvíli a sklopil zrak pozorujúc črepy od fľašiek vodky. Mlčal som...chcelo sami kričať, kričať ako mi jeho slová ubližovali...ako všetko čo sa posledných pár rokov robil vyrylo hlboké rany do môjho srdca a že aj napriek tomu ho zbožňujem, ale nemohol som.
Pozrel som na črepy ktoré ho tak zaujali a v hlave mi vírilo množstvo nevypovedaných slov.
Chvíľu ticha prerušil jeho potláčaný vzlyk, obrátil sa a zamieril na chodbu, čo najďalej z môjho dohľadu. Chcel som ho zastaviť, čokoľvek len aby som ho od seba nemusel odháňať, no nedokázal som to. V dome nastalo ticho a mal som pocit, že odišiel. Oprel som sa čelom o drevený obklad na stene a z hrdla sa mi vydral akýsi kvílivý, ničomu sa nepodobajúci zvuk.
Nebol to plač, ale ani smiech. Sám som sa toho zvuku desil, ale bol môj.
"Milujem ťa!!!" zvreskol som hystericky. Nemohol ma počuť, odišiel, no potreboval som uľaviť doráňanému svedomiu. "To si chcel počuť?! Kurva, som zvrátený buzerant ale milujem ťa, aj keď si to vôbec nezaslúžiš!!! Kurva fix..." dodal som už takmer nečujne a nechtami som sa pridržiaval steny aby som sa nezviezol na zem.
Vyrušil ma až dupot a následne do mňa narazilo niečo veľké.
Bol to Gerard a prirazil ma k stene. Najprv som mal nutkanie chrániť sa rukami, no potom som prišiel na to že mi vôbec nemal v úmysle ublížiť. Hladne sa prisal na moje pery a rukami nahmatal môj rozkrok. Hlasno som zavzdychal a odstrčil ho od seba. Strčil som doňho opäť a s hlasným žuchnutím dopadol na kožený gauč. Na nič som nečakal, vrhol som sa k nemu a rýchlosťou blesku som mu stiahol nohavice. Pritiahol si ma k sebe a kusol ma do krku.
Mal som na neho tak strašnú chuť, až ma to samého desilo...v tej uličke to bolo väčšinou z jeho iniciatívy a ja som sa len podvolil, no teraz som bol hladný po jeho bozkoch a dotykoch. To že sme príbuzní mi úplne vytlačila z hlavy vášeň ktorú som cítil pri každom jedno náraze našich tiel o seba.
Obom nám bolo jedno že nás môže niekto načapať, že rodičia môžu každú chvíľu otvoriť dvere a pristihnúť nás. Existovali sme teraz len jeden pre druhého.
Pri pokuse vyzliecť Gerardovi aj posledný kus odevu, som sa šmykol a s hlasným krikom sa zvalil na zem vedľa gauča. Gerard sa so smiechom nahol ponad jeho okraj a pozoroval ma.
"Nesmej sa." Povedal som naoko urazene a natiahol k nemu ruku aby mi pomohol vstať. Keď ma chytil, stiahol som ho na seba. Obaja sme sa začali nahlas smiať a potom sme sa na seba vrhli ako divé zvery. S vypätím síl som Geemu stiahol boxerky ku kolenám a na nič ho nepripravil Prudko som do neho vnikol a on mierne zasyčal. Po prvý krát som bol ja ten, kto má navrch.
Prirazil som a jeho stony ma ubezpečili o tom že sa mu to páči. V tom vo dverách zašramotil kľúč. Obaja sme stuhli (ak to teda ešte viac šloXD) a v polohe v akej sme boli, sme sa obrátili smerom k dverám. A Kurva, rodičia sa vrátili...
To Be Continuited...Klaudiqa and Red_Of_Rose ♥♥♥