Listopad 2008

Ghost of you

30. listopadu 2008 v 22:15 | Klaudiqa - One-Shot
Zase jedna z mojich nepochopiteľne chorých stories. Neviem prečo am to tak baví, ale vyžívam sa v písaní poviedok, ktoré sú tak trochu divné a nie celkom pochopiteľné. Dúfam že to dokážete prečítať až do konca a zanechať krátky koment...=)
Pomaly som zaspával. Ovládač sa mi šmýkal dole spotenou dlaňou a monotónny hlas z televíznej obrazovky mi navodzoval pocit domácej pohody. Práve v správach myslím hlásili o nejakom prepade v banke, čo moju pozornosť vôbec neupútali natoľko, aby som pootvoril oči. V žilách mi ešte kolovali zvyšky vodky ktorou som zapíjal žiaľ v neďalekom bare. Môj život nabral v poslednom čase nevídané rozmery a všetko mi pripadalo ako maličkosť oproti problému, ktorý ma začal trápiť už pekne dávno. Zamiloval som sa. Problém? Veľký.
Strhol som na prenikavý zvuk zvončeka. Ovládač spadol na podlahu vedľa gauča a narobil viac hluku ako samotný zvonček. To pre moju boľavú hlavu nebolo najpríjemnejšie, no napokon som sa vymotal spod deky a zamieril do tmavej predsiene. Kľúč zašramotil v zámke a keď sa dvere konečne otvorili, aj v tme som rozoznal muža, čo stál na druhej strane.
"Gerard?" vydýchol som prekvapene a podstúpil som aby mohol prejsť okolo. On bol dôvod môjho večného trápenia, preto som ani len nevedel či som rád že ho vidím. Bol bledý ako stena, zato celkom pokojný.
"Čo sa stalo?" bola to celkom bežná otázka, no aj tak som si pritom pripadal hlúpo. Všetko čo som kedy urobil, alebo povedal v jeho prítomnosti mi pripadalo hlúpe. Typický zamilovaný teenager.
Neodpovedal, len zamieril do obývačky kde stále hrala televízia a zastal opierajúc sa o operadlo môjho starého gauča. Zastal som tesne za ním a on obrátil hlavu, upierajúc na mňa svoje jasnozelené oči. Čo sa do čerta stalo? Prečo neodpovedá?
Pri pohľade na jeho zhrbenú postavu mnou prešla mierna triaška. Vedel som že ho niečo trápi a mal som chuť pristúpiť a objať ho, nech už to bolo čokoľvek.
Váhavo som sa pohol smerom k nemu, keď sa zrazu obrátil a v očiach mal slzy. Nechápavo som zažmurkal a zohol sa pre ovládač aby som vypol televíziu, ktorá aj napriek tomu že hrala potichu, rušila tento moment. Ocitli sme sa v tme, kde jediným zdrojom svetla bolo svetlo mesiaca z neďalekého okna.
"Gerard, hovor so mnou." Zaúpel som.
"Poď sem, Frankie." Konečne som začul jeho tichý hlas, tak som podišiel tých pár krokov čo nás delili. Pritiahol si ma k sebe a tuho ma objal. Nepýtal som sa prečo, proste som ho zovrel v náručí rovnako ako on mňa a zhlboka sa nadýchol jeho vône. Privrel som oči a užíval si chvíľu ktorá sa nikdy nemusí zopakovať. Myslel som že dnes večer bude opäť jedným z tých, ktoré presedím sám doma a teraz sa objímam so svojim najlepším kamarátom, do ktorého som zhodou okolností aj zamilovaný.
Odtiahol sa a smutne na mňa pozrel. Prešiel mu bruškami prstov po spodnej pere a ja som cítil ako moje telo začína ožívať. Má v úmysle úplne ma zničiť? Naskočila mi husia koža.
"Frankie..." zašepkal jemne a mne to z jeho úst pripadalo ako keby povedal to najkrajšie meno na svete. Naše čelá sa opreli o seba a pery sa spojili. Prestal som sa kontrolovať, pohltil ma úplne celého. Bozkával ma akoby to malo byť naposledy a náhlivo zo mňa strhával šaty, popritom ma postrkujúc smerom ku gauču. Miestnosťou sa niesli tlmené vzdychy keď do mňa nedočkavo vnikol. Pozeral mi pritom priamo do očí a úst mu unikali slastná stony. Mal som pocit že lietam, pocit že viem kam patrím...k nemu. Milujem ho.
.....
Ležali sme spotení vedľa seba a Gerard mi nežne prechádzal prstami po vlasoch. Dych sa vracal do normálu a tep sa spomaľoval. "Milujem ťa, vždy som ťa miloval." Prerušil som to krásne ticho a zodvihol k nemu hlavu, aby som mohol opäť vidieť jeho krásnu tvár. "Aj ja ťa milujem, je mi ľúto že som si to uvedomil až príliš neskoro." Smutne sa pousmial a zdvihol oči k stropu. Privrel som oči a nechal sa unášať pocitom že je tu so mnou a už nikdy neodíde.
Keď som sa prebral, gauč bol prázdny a ležal som tam len ja, starostlivo prikrytý dekou. Akoby sa to čo sa stalo v noci, vôbec neodohralo. Bolo to ako jeden krásny sen. Navliekol som na seba veci čo ležali rozhádzané na podlahe a vzal do rúk mobil. Vytočil som známe číslo a čakal, kým sa na druhej strane neozval tichý ženský hlas.
"Dobrý deň pani Wayová, je tam niekde Gerard?" sám pre seba som sa usmieval, šťastný ako nikdy predtým. Začudovane som si sadol na kraj stola, keď prepukla v strašný plač a nebolo ju možné nijakým spôsobom utíšiť. So zlým pocitom sa mi to po pár minútach nakoniec podarilo a dostal som z nej vetu, ktorú som nechcel nikdy počuť.
"Gerard je mŕtvy, zomrel včera večer, predávkoval sa heroínom."
"Akoto že večer veď..." slúchadlo v mojich rukách ohluchlo a ja som sa zosunul na zem. Bol u ma predsa včera v noci, tak ako je možné že...
Vnoril som hlavu do dlaní a rozplakal sa ako malé dieťa. "Ako si mohol." Kričal som pomedzi vzlyky a kopal do všetkého naokolo. Teraz mi je jasné, prečo mi to všetko pripadalo ako sen. Bol to len obyčajný blud, výplody mojej predstavivosti. Nikdy sa to nestalo naozaj, Gerard bol vtedy už predsa mŕtvy.
Prišiel sa so mnou rozlúčiť...ľahol som si na zem a neprítomne hľadel pred seba.
THE END Klaudiqa ♥♥♥

Až do poslednej kvapky krvi 14

30. listopadu 2008 v 16:52 | Klaudiqa - Translated |  Až do poslednej kvapky krvi
Nasledujúci večer prebudila Franka ruka, ktorá mu jemne prehrabávala vlasy, pohyb ktorý bol veľmi upokojujúci. "Johnny?" zašepkal ticho, hlas sa mu mierne zatriasol. "Čo--" umlčal ho Johnnyho ukazovák, ktorý mu priložil k perám.
"Shh, je to v poriadku Frankie." zamrmlal a pokračoval v hladení Frankových vlasov. "Minulú noc po...No keď tí traja s tebou skončili, hodili ťa sem a hnusne ti nadávali." Johnny stíchol a predtým ako pokračoval sa zachvel. "Nikdy v živote som nevidel toľko krvi. Ale...Ale Sonny a Matt boli hore, tak mi s tebou pomohli. Oviazali sme ťa a ošetrili." Vtedy sa Frank na seba pozrel a zbledol.
Mal viac obväzov ako naposledy, plno gázy a obväzov okolo hrude a lepšie na tom neboli ani jeho ruky. "Bože..." Zašepkal zoslabnuto a zťažka pregĺgal. "Chcem naozaj vedieť čo je pod týmto všetkým?" Keď Johnny len zakýval hlavou, prikývol a nahol sa aby si skryl hlavu do Johnnyho pokožky. "Kde je Sonny a Matt?" zamrmlal tlmene a opatrne nadvihol hlavu, ayb dovidel na Johnnyho.
"Oni...Vzali ich domov." Johnny sa zachvel a Frank sa mu ani nečudoval. "Krátko potom ako ťa sem voviedli. Chceli pomôcť...ale proti Zackymu a Synysterovi toho veľa nezmohli." Frank tichi prikývol. Detaily toho všetkého bolo to posledné čo teraz potreboval počuť.
Vzdychol a v tichu pomaly privrel oči, opierajúc sa o Johnnyho rameno. Druhý otrok presunul ruku z Frankových vlasov na jeho hruď, hladiac ho ako dieťa. "Chcel by som takto ostať navždy..." zašepkal Frank. "Chcem aby sme sa nemuseli strachovať...že príde a vyruší nás." zachvel sa, na čo Johnny prikývol, ticho s ním súhlasiac. Ruka sa mu pohybovala po Frankovom chrbte, narážajúc na stopách rán, ktoré ani nevedel od čoho boli.
Hodiny ubiehali, Frank a Johnny tento čas využili na to aby boli spolu dávajúc jeden druhému komfort, ktorý im Master Shadows tak rád bral. Sem tam si vymenili jemný bozk.
Zámok na dverách zrazu ostro cvakol a obaja sa rýchlo odtiahli, slabý Frank zoslabnuto ležal, zatiaľ čo Johnny sa posadil vedľa neho, pozerajúc na Shadowsa, ktorého sprevádzal nejaký muž.
Muž po jeho boku nevyzeral nejak zvlášť hrozivo, namiesto toho so sebou priniesol obom otrokom aspoň trochu pokoja. Bol vysoký, s rovnými ebenovými vlasmi a bledými očami, orámovanými tmavým make-upom. Ruky mu zdobili rukavice bez prstov a na oboch rukách mal tetovania, presne tak ako na zadnej strane krku.
"Tak Pán Plague, toto sú moji dvaja otroci. Sú veľmi poslušní." zaškeril sa Shadows a muž, predstavený ako Plague jemne prikývol. Troch pokrčil nosom, zjavne od nepríjemneho zápachu krvi, ktorá sa vznášala miestnosťou.
"Pekné." odpovedal muž a v hlase mu znel odpor. "A Shadows, už som ti povedal aby si ma volal Rev, alebo nanajvýš Reverend." Odtrhol zrak od Shadowsa a pozrel na dvoch otrokov, na perách sa mu mihol drobný úsmev. "Shadows..." znova naňho uprel pohľad a milý úsmev s ktorým pozeral na otrokov, nahradil ľahostajným úškrnom. "Myslím že príjmem tvoju ponuku an drink. Ak budeš taký milý, budem sa pozerať na tvoje dve...hračky a ty buď tak dobrý a prines mi ten drink."
Shadows nahodil zvláštnu grimasu nad panovačným tónom jeho hosťa, ale prikývol a odišiel, nechajúc Reverenda Tholomewa Plagua so svojimi dvoma mladými a vydesenými otrokmi.
"Je to v poriadku." Povedal, prekrížiac si ruky a oprel sa o rám dverí. "Nie som tu preto aby som pomohl Shadowsovi vo vašom ubližovaní. Myslí si, že som obchodník s otrokmi. Vlastne som osloboditeľ."
Frankove oči zažiarili a s nádejou pozrel na Johnnyho, ale namiesto slov iba pozeral, skoro neveriacky, že tento muž by bol schopný oslobodiť ich. Vzdychol, nahol sa dopredu aby vatiahol nôž z vnútra svojej čižmy. Potom pristúpil bližšie a skryl ho pod matrac, aby ho nebolo vidno. "To je lovecký nôž. Vzal som ho jednému lovcovi ktorý sa snažil odrezať mi ním hlavu. To je vlastne jedno, čo je podstatné, je zostrojený na zabíjanie upírov." Mäkko sa usmial, potešený s teraz šťastne zmätenými výrazmi oboch otrokov. "Upíri sú najzraniteľnejší keď sa kŕmia." Zašepkal reverend, Shadows prišiel iba o moment neskôr s nápojom.
"Nech sa páči Pán plague. Teraz, je toho viac čo vám chcem ukázaťm takže--" Shadowsov hlas stíchol, keď zamkýnal dvere a hlasy sa pomaly vytrácali.
Johhny chvíľu hľadel len tak pred seba, kým sa obrátil k Frankovi, ktorý bol doslova šokovaný.
"Čo sa to do čerta práve stalo?"
To Be Continuited...

Punched by a Kiss 13

30. listopadu 2008 v 15:37 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Ďalšie pokráčko tejto story...sama sa čudujem že sa mi chcelo ho napísať, ale tak dúfam že nájdem aspoň pár komentov ktoré budú stáť za to pokračovať....Enjoy..=)
"Frank?" nečakaná otázka ho vyrušila z nutkania na vracanie a opatrne obrátil hlavu žmúriac v tme. Ach nie...on nie...
A potom ho zahalila tma.
Keď sa prebral bol už deň a poza zastreté závesy v jeho izbe sem prenikalo matné slnečné svetlo. Ako sa sem vlastne dostal? Dvere sa nále otvorili a dnu nakukla hlava jeho mamy.
"Ako sa cítiš, zlatko?" v jej hlase bola počuť obava. Podišla až k posteli a na nočný stolík položila malú tácku s jedlom. Prisadla si na peľasť a starostlivo si ho premerala pohľadom. Odvrátil zrak keď sa spýtala presne to, na čo nikdy nechcel odpovedať. Nikomu.
"Kto ti to urobil?" Nechcel jej klamať, ale nemohol povedať ani pravdu, tak radšej mlčal. Pohladila ho po vlasoch a vzdychla.
"Včera ťa sem priniesol nejaký chlapec. Vraj ťa našiel ležať niekde na ulici, dobitého." Klesol hlbšie do postele a chcel tak byť čo najmenší. Vedel kto bol ten čo ho našiel a pravdupovediac, nebol nadšený tým, že ho našiel v takom stave. Bol to Mikey.
Nevedel ako sa mu podarilo dopraviť ho až sem domov, ale nemal čas na zbytočné úvahy.
Dalo mu dosť námahy kým sa mu podarilo nadvihnúť sa na lakťoch. Pozrel na mamu, ktorá súcitne zdieľala synovu bolesť a snažil sa aspoň trochu nadvihnúť kútiky úst.
"Nechcem o tom teraz hovoriť. Bude to fajn...uvidíš." videl jej na očiach ako nesúhlasí s tým čo teraz povedal, no aj tak mu položila ruku na tú jeho a pobozkala ho na líce. Nateraz si mohol vydýchnuť, no bolo mu jasné že to nenechá bez následkov a Mikey asi tak isto. Mal by sa pripraviť na paľbu jeho zvedavých otázok.
.....
Frank dokrivkal do triedy a sadol si na svoje zvyčajné miesto. Všetci na neho hľadeli ako by práve spadol z Marsu. Nevenoval im pozornosť a navyše už vôbec nie tomu bastardovi ktorý sedel obďaleč a tváril sa akoby mu bolo ľúto čo sa mu stalo. Vedel že svoj nútený záujem iba predstiera, veď už neraz pred celou triedou dokázal aký je dobrý herec.
Zagánil na neho a potom odvrátil pohľad. Nestojí mu za to aby sa kvôli nemu rozčuľoval. Končí. S doučovaním a aj s ním. Je mu jedno že mu to sľúbil, aj on sľúbil že sa mu nič nestane a predsa skončil ako nejaký mrzák. Všetci na neho čumia a má pocit akoby mu vnútornosti zvierala obrovská obruč.
Všimol si ako vstal. Frank zamračene čosi čarbal do zošita a nevenoval pozornosť zvyšku svojho okolia. Nepotrebuje súcit, chce mať konečne od všetkých svätý pokoj. Padol na neho jeho tieň, nemusel sa pozrieť, vedel že je to on. Cítil jeho vôňu ktorá mu udrela do nosa. Zapamätal si ju, toľko krát ho z nej doslova napínalo keď mal na sebe nalepené jeho nahé telo. Striaslo ho pri myšlienke na tie časy, ktoré sú našťastie už dávno preč. Nedovolí aby zo neho bola rovnaká troska ako predtým. Na vine je on.
"Frankie..." povedal to celkom milo, až ho z toho zamrazilo. Len to hrá, hovoril si sám pre seba. Jeho život je jedna veľká rola, v ktorej vyniká ako hlavná postava. Zaťal zuby a odvážil sa naňho pozrieť. Neisto prešľapoval na mieste a dlaňami sa opieral o okraj lavice. Neodpovedal mu, tak pokračoval.
"Čo...čo sa ti stalo?" on má ešte tú drzosť pýtať sa? Asi mu prišlo trochu čudné keď sa zrazu začal smiať, no jemu to v tej chvíli bolo úprimne jedno. Prestal až keď zacítil miernu bolesť v doudieraných rebrách. Mal mu odpovedať, alebo sa aj naďalej tváriť že ho nepozná? Rozhodol sa pre tú prvú možnosť, slová niekedy ublížia predsa len viac ako samotné činy.
"A zaujíma ťa to vlastne vôbec?" odpovedal protiotázkou a čakal na jeho odpoveď, ktorá stále neprichádzala. Asi premýšľal čo si má vymyslieť, aby to znelo vierohodne.
"Vlastne ani nie." Povedal, akoby sám pre seba. Potrebuje sa ešte aj utvrdzovať v tom že je pre neho menej ako vzduch? Obrátil sa na odchod.
"To všetko je len kvôli tebe a ak si myslíš že neviem o tom ako si ich na mňa poštval, tak si chudák. A svoje súcitné reči ktoré ma aj tak nezaujímajú si môžeš pichnúť hlboko do riti." Vysypal to jedným dychom, aby náhodou nedostal strach a neskončil hneď pri prvom slove. Slastný pocit zadosťučinenia však stále neprichádzal, tak sa len prizeral ako sa prekvapene obrátil. Z úst, ktoré sa pohybovali, však nevychádzal ani najmenší hlások. Nemá slov, vie že je to tak. Všetko čo mu povedal je pravda.
Obrátil sa späť k svojej kresbe a sústredil sa na biely papier. Nechcel už myslieť na odporného Gerarda.
Najradšej by bol keby ho nikdy v živote nestretol.
To Be Continuited Klaudiqa ♥♥♥

Miloval som ťa

23. listopadu 2008 v 18:18 | Klaudiqa - One-Shot
Tááák moji drahí....zajtra odchádzam do krajiny nekrajiny heh...:D Idem zo školy do Rumunska na nejaké európske stretnutie študentov alebo čo. Takže sa tu týždeň neukážem a prídem až v piatok okolo obeda. Ak teda šťastne doletíme :D Dúfam...
Tak aby ste sa nenudili, tak sem teraz hodím jednu story. Písala som ju včera asi o jednej v noci keď som mala neskutočné divné pocity a nielen z toho že sa mi chcelo spať. Takže aj tá story je tak trochu divná a tak...
Je to Frerard a rozpráva ju narušený Gerard XD ako inak...
Text preloženej pesničky je od Avanged Sevenfold, keby ste chceli vedieť...XD Enjoy it...venujem Miške a Jessie =)

Miloval som ťa. Tak dlho, až som myslel že žijem celú večnosť...len pre teba. Každý pohľad tvojich hnedých očí a každý úsmev tak mäkkých pier pre mňa znamenal absolútne šťastie. Spôsob ako utiecť z už aj tak krutej reality. Niekedy som len ležal na posteli a predstavoval si, aké by to bolo dotýkať sa ťa. Prechádzať prstami po perách ktorým nikdy nebolo súdené aby som ich pobozkal. Tak blízko a predsa tak ďaleko.
V mojom stave mi nedochádzalo, že ty začínaš cítiť to isté. Mal som pocit že som v tom úplne sám, až do konca života budem skrývať svoje malé tajomstvo a tešiť sa z tvojej prítomnosti iba ako kamarát. Až kým sa to nestalo.
Keď si mi rozprával ako si sa zamiloval a že už to viac nedokážeš dusiť v sebe, šťastím som poletoval vo vzduchu. Je možné aby som mal toľko šťastia, práve ja? Miloval som ťa.

Predtým než príbeh vôbec začal
zobrať si čo už je moje naveky.
Boli sme viac než priatelia keď príbeh skončil.
A ja si vezmem čo je moje, vytvorím to,
čo Boh nikdy nedokázal.

Chvíle keď sme len tak sedeli na lavičke a oddávali sa jeden druhému, keď si mi prstami prehrabával vlasy a keď si mi do ucha šepkal slová z ktorých sa mi krútila hlava. Jeden by si myslel že toľko šťastia nedokážem uniesť. A ja som dokazoval pravý opak. Oplácal som ti to s rovnakou intenzitou ako som len vedel. Až kým sa zo mňa nestal paranoid ktorý bažil len po tom, ako ťa mať len pre seba. Triasla mnou zimnica pri predstave že si s niekým iným a ja tu len bezradne sedím sám, v tme. Po rozume mi behali myšlienky že ma určite s niekým podvádzaš a ak nie fyzicky, tak aspoň myšlienkami. Videl som to, keď si sa obzeral po druhých. Videl som ako všetkých vyzliekaš očami a mne tvrdíš že to nie je pravda. Že miluješ iba mňa. Jasné že klameš, od začiatku si mi len klamal, ty sukin syn.
Tak strašne som ťa miloval, až som ťa znenávidel a robilo mi radosť keď som ti mohol akýmkoľvek spôsobom ubližovať. Miloval som keď si mal strach.

Naša láska bola tak silná príliš dlho,
Bol som slabý od strachu
Že niečo sa mohlo pokaziť
Predtým než sa možnosti stali skutočnosťou
Zobral som ti všetky
Skoro som sa smial cez slzy
Keď som ti dal dôvod báť sa.

"Kde si bol?" vyštekol som tak ako vždy keď si prišiel o päť minút neskôr ako si mal. Stopoval som si to. Človek by sa čudoval čo za takých päť minút dokáže spraviť.
"V práci." Povedal si otrávene a s nechuťou na tvári si sa posadil do kresla. No to určite zase si niekoho šukal. Kto to je? Vrela vo mne zlosť, tak som siahol po fľaši vodky čo ležala na stole. Bola už skoro prázdna, deň bol predsa dlhý.
...
Kľačal som na zemi a hojdal sa zo strany na stranu, hľadiac na tú spúšť na dlážke. Tvoj nemý výraz tváre ma desil a krv naokolo ešte viac. Prečo na to nič nepovieš? Tak kurva hovor!!! Posadil som sa vedľa tvojho bezvládneho tela a pohladil tvár, ktorá mi už viac nepatrila. Nepatrila nikomu, život z nej navždy vyprchal. Naklonil som sa jemne som sa obtrel o nehybné pery ktoré mi každý jeden skurvený deň hovorili sprosté lži rovno do očí. "Tak čo na to povieš?" spýtal som sa ironicky a prstom začal kresliť krvou na koberec. Smiech ktorý sa ozýval celým domom akoby ani nepatril mne, bol tak cudzo chladný ako tvoja pokožka.
Musel som ťa bodnúť skurvených 50 krát

Neverím tomu.
Vytrhol som ti srdce a predtým oči,
Šlo to ľahko...

Nebol si pre mňa ten pravý. Nikto nie je. Som tu len ja a vystačím si. Nemal si sa mi pripliesť do života, skazil si všetko čo som tak poctivo budoval. Nenávidím ťa!

Nikdy nebol v posteli tak dobrý
Dokonca ani keď spal,
Teraz je tak perfektný,
Nikdy som nebol tak hlboko.
Tak to stále pokračuje
Môžem ťa nechať vyzerať mlado a zachovaného navždy
S fontánou striekajúcou na tvoju krásu.

Mal si moje srdce, aspoň väčšinu
Pretože každý raz bude musieť zomrieť, rozpadli sme sa.
Začnime odznova,
Pretože každý raz musí zomrieť zlatko neplač.

When you´re gone

22. listopadu 2008 v 18:15 | Klaudiqa - One-Shot
Aby ste nepovedali že som hnusná....mala som to napísané dlhšie, tak to sem dávam. Nateraz posledná story ktorú som zverejnila, kým sa nerozhodnem ako ďalej.
Vedel som, že keď na malý moment pootvorím jedno oko, zbadám ťa vedľa seba ako ticho a pravidelne dýchaš do rytmu môjho srdca. Cítil som teplo tvojho tela, rozlievajúce sa posteľnou bielizňou až úplne ku mne. Viem že tu pre mňa budeš navždy, tak ako sme si to predsa sľúbili. Ponoril som sa hlbšie do svojho podvedomia a spokojne zavrnel. Všetko je tak krásne.


Prebúdzam sa a vidím že je všetko v poriadku,
prvá chvíľa môjho života a ja vidím, že je to tak skvelé.
Nerád by som menil tieto veci,
je to ten najkrajší pocit...


Navždy, bolo dosť záväzné slovo. Vedel si to ty a vedel som to aj ja. Chvíle, ktoré sa vždy zdali až neskutočné, keď máte pocit že všetko ešte len začína a krásny pocit ktorý vás núti vyčarovať na tvári úsmev, bude trvať naveky. Presne ako naša láska, ktorú nezničila ani odsudzujúca rodina a kamaráti, nechápajúci podstatu lásky ako takej.
Žiadna ľudská sila nebola schopná oddeliť dve bytosti, ktoré dýchali jedna pre druhú. Tak prečo sa to muselo stať? Bola naša láska až taká skazená že musela zasiahnuť vyššia moc a zničiť všetko čo sme si celé roky tak poctivo budovali a prečo sme mali dôvod žiť?


Nikdy som nemyslel že ťa budem tak strašne potrebovať pri sebe, keď budem plakať,
a dni mi pripadajú ako roky...
tvoja časť postele ostala ustlaná


Jemne som stisol tvoju bezvládnu ruku tak aby som ti príliš neublížil, a snažil sa na tvári vyčarovať aspoň niečo čo by sa podobalo na úsmev. Už sa nedokážem usmievať tak ako predtým. Je to už len silený kŕč, ktorý sa nedá ani len porovnať s úsmevom šťastného človeka ktorým som kedysi bol.
"Nerozprávaj, vyčerpáva ťa to." Priložil som ti k perám ukazovák, keď si sa sťažka nadýchol aby si zo seba dostal aspoň krátku vetu. Tvoje telo opäť vyrovnane kleslo na nemocničnú posteľ a vlasy sa ti na vankúši rozprestreli, ostro kontrastujúc s jeho belosťou.
"Aj ja ťa milujem." Vedel som čo si mi chcel povedať, tvoje oči mi to hovorili. Pohladil som ťa po spotených vlasoch a cítil som ako si sa slabo zachvel. V poslednom čase to bol jediný dotyk, ktorého som bol schopný. Nedokázal som sa ťa dotýkať inak, mal som strach. Toto už nebol Gerard akého som poznal. Ten sa stále smial a vždy mi vedel dokázať, že život s ním je jedno veľké dobrodružstvo. Ale čo teraz? Táto bledá postava neschopná pohybu, bezvládne ležiaca na nemocničnom lôžku že má byť on? Rýchlo som zatlačil slzy späť, aby si si to nevšimol. Nechcel som aby si zbadal moju beznádej, stále som ti tvrdil že to bude dobré aj napriek tomu, že ty si to už dávno vzdal.
Neveril si že sa niekedy uzdravíš a vždy si na mňa nemo hľadel, akoby si sa lúčil. Pokaždé keď si upadol do nepokojného spánku som sa modlil aby nebol tvoj posledný a aby som dostal ešte šancu zahľadieť sa do tvojich zelených očí, ktoré jediné zostali nezmenené. Stále tak krásne, len smutné.


Keď odchádzaš, počítam kroky ktoré si spravil
Vieš, ako veľmi ťa tu potrebujem?


Po krátkej chvíli si konečne zaspal. Opäť sa začína kolotoč strachu z toho, že sa už neprebudíš. Ako dlho to ešte budem schopný zvládať? S predstieraným pokojom a strojeným úsmevom na perách?
Ty sám si mi povedal že nedokážeš bojovať proti niečomu takému. Vravel si, že nie si dosť silný na to, aby si zvíťazil nad takou zákernou chorobou akou bola rakovina. Videl som ako ťa to ničí, každé jedno ožarovanie, každý jeden deň keď si sa triasol zimnicou a vracal s tvárou bolestivo skrivenou. A ja som ťa nútil pokračovať, moja sebecká povaha ti nedovolila vzdať sa. To by som o teba prišiel, ale čo teraz? Som to ja čo ťa dohnal sem, až na pokraj života a smrti. Tam, kde si človek nie je istý ničím, či prežije noc a uvidí ďalší východ slnka.

Všetko čo som vždy chcel aby si vedel
Všetko čo robím, dávam tomu svoje srdce aj dušu
Až sa mi zastavuje dych
Potrebujem cítiť že si tu so mnou

Ticho som plakal. Zvieral som v dlani kus posteľnej plachty ktorá voňala ako ty a dusil vzlyky. Som obyčajný sebec keď ťa nechám nech sa trápiš. Obrátil si hlavu k oknu a niečo zo spánku zamrmlal. Odsunul som sa na stoličke a vybehol von. Pachy nemocnice sa miešali s vôňou tvojho tela, ktorú som stále cítil. Bolo mi zle od žalúdka. Iba som sa stihol oprieť rukou a náprotivnú stenu a vzápätí som sa len pristihol ako vraciam. Zosunul som sa na podlahu a pár doktorov pribehlo ku mne. Nevnímal som ich otázky, ani to ako sa ma snažia postaviť na roztrasené nohy. Videl som pred sebou len tvoju tvár, ktorá na mňa hľadela plná nenávisti kvôli tomu, že som ťa nenechal odísť hneď na začiatku. Dôstojne a bezbolestne. Nesmieš ma nenávidieť, nedovolím ti to.
"Chcem aby ste skončili s ožarovaním a liečbou." Pozrel som zaslzene na doktora a zdrapil ho za biely golier. Nechápavo na mňa pozeral, posadil ma na lavičku a snažil sa ma upokojiť. Nechápe ma, nikto nechápe čo prežívam. Zopakoval som svoju požiadavku nástojčivejšie a surovo ho od seba odstrčil. Možno som sa zbláznil, ale nedovolím aby ti naďalej ubližovali.

Boli sme stvorení jeden pre druhého,
Odteraz navždy
Viem že sme boli

Nikdy som sa takto necítil,
Všetko čo robím mi ťa pripomína
A oblečenie ktoré si tu nechal leží na podlahe
a voní ako ty...

Položil som červenú ružu na slnkom zaliatu trávu a nastavil mu svoju tvár. Takže tam niekedy si teraz aj ty? Na oblohe nebolo ani obláčika a bol jasný deň, ako stvorený na prechádzku. Ale ja už nemám nikoho, s kým by som ju absolvoval. Ty tu už nie si.
V ten večer keď som sa zrútil, som na toaletách preplakal hodiny a odmietal akúkoľvek pomoc. Vedel som že už tu dlho nebudeš a predsa som za tebou nešiel. Bál som sa, že ak by som ešte raz zbadal tvoju milú tvár, aj keď poznačenú chorobou, zmenil by som názor. Bolelo to, ale nemohol som.
"Viem že by si to takto chcel." Pousmial som sa a prečítal meno na náhrobnom kameni. GERARD ARTHUR WAY.
Nechcel si žiť taký život aký som navrhoval ja, chcel si odísť dôstojne a ja som bol voči tvojim prosbám hluchý. Teraz to viem a dúfam že už si mi odpustil.

Keď si preč, každému jednému kúsku môjho srdca nesmierne chýbaš,
Keď si preč, tvár ktorú som poznal mi tak chýba
Keď si preč, slová ktoré potrebujem počuť
Aby som vždy prežil deň a zvládal to
Chýbaš mi

Do trávy sa vpila slza a za ňou kopa ďalších. Ešte ich tam padne veľa, kým si zvyknem že tu nebudeš keď budem potrebovať pohladenie a objatie. "Ľúbim ťa a navždy budem."
THE END
Klaudiqa ♥♥♥


So What?

22. listopadu 2008 v 16:28 | Klaudiqa |  [ Moje Kecy
Rozmášľala som nad tým, prečo mi to tu celé pripadá také prispaté. Napadlo ma v čom je chyba, že sem skoro nikto nechodí a iné blogy majú takú obrovskú návštevnosť. Málo reklamy? Poviedky čo sa nedajú ani čítať? Ja vám neviem....nepotrebujem aby sem za den prišlo 500 ľudí, ale stačilo by, keby aspoň aj to málo hodilo pár komentov. Sú takí a tým ďakujem, čo komentujú vcelku často, alebo sa aspoň snažia raz za čas dať komentár, tak čo je potom s ostatnými?
Teraz rozmýšľam čo s týmto...myslím s blogom a tak. Má to cenu ťahať a dúfať že možno raz...? Neviem, ale rozmýšľam o tom teraz dosť vážne...tak poraďte. Mám písať inak? Alebo je to v designe? Alebo sem mám pridať aj iných autorov? Ak by ste mali nejaký nápad alebo svoj názor pls, napíšte aspoň to, keď už k poviedkam sa vyjadrovať nemienite.

Klaudiqa...

Punched by a Kiss 12

20. listopadu 2008 v 17:01 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Po dlhšej dobe pokračovanie aj tejto poviedky...=)
Frank sedel pod starým dubom neďaleko budovy svojej školy a so steblom v ústach písal domácu úlohu. Mali toho v poslednom čase naozaj veľa a pomaly nevedel čo skôr. Psychicky sa už pripravoval na Gerarda, no ten akoby úplne zabudol na ich dohodu a jeho prosby o doučovanie. Po každé keď sa náhodou stretli na chodbe, alebo kdekoľvek inde, odvrátil pohľad a tváril sa že tam Frank nie je. Jeho tupí kamoši mu nanešťastie stále dávali najavo svoju "priazeň", no on bol ako úplne vymenený. Nevšímal si ho, aj napriek tomu, že sa medzi nimi niečo zmenilo. Akoby v sebe konečne objavil trochu ľudskosti. A teraz sa tvári akoby neexistoval.

Oprel sa o kmeň a zadíval sa na budovu odkiaľ sa trúsili študenti. Nie žeby mu jeho nezáujem vadil, práve naopak, konečne má aspoň na malú chvíľu pokoj v duši. No všetko mu to pripadá čudné.

Plot deliaci ihrisko od parku mu dovoľoval pozorovať prázdne tribúny a dokonale zelený trávnik, ktorý bol pýchou celej školy, presne ako tím ktorý na ňom zvykol vyhrávať medzinárodné turnaje. Po slabom výdychu mu steblo vyletelo z úst a úplne splynulo s pozadím zelene.

Pohľad na zem, mu zastrel tmavý tieň, vystrašil ho. Strhol sa a vyvrátil hlavu dozadu. Bez slova si prisadol a zahľadel sa na miesto, kde Frank pred chvíľou upieral svoje zvedavé oči. Nikto z nich neprehovoril, Frank najmä preto že sa bál prelomiť ticho ako prvý.

Vnoril ruku do čierneho batoha ktorý si priniesol so sebou a vybral zväzok akýchsi papierov. Prešiel ich očami a potom pozrel na Franka. Ten musel sa tváriť dosť divne. Bol prekvapený a zarazený zároveň. Sadol si sem akoby to robil odjakživa s výrazom v tvári, akoby sa nič nedialo. S očakávaním a napäto pozoroval jeho ostré črty, rysujúce sa na bledej pokožke. Chvíľa sa zdala ako večnosť. Jazykom si jemne prešiel po spodnej pere, hľadajúc ten správny výber slov.
"Druhá svetová?" Frank sklopil zrak a v hlase mu bol cítiť náznak irónie. Nedokázal sa mu pozerať do očí.

Náznak pobavenosti so zdvihnutým kútikom úst, bola v jeho prípade asi najväčšia výhra, ktorú uňho mohol dosiahnuť. Periférnym videním si všimol ako nepatrne prikývol. Teraz nevedel či sa má smiať, alebo plakať. Je rád, alebo nie? Na papieroch mal napísané poznámky, nikdy si nevšimol že by si ich písal. Určite k tomu donútil nejaké hlúpe decko. Také aké bol aj on sám. Pomyslel si horko a sťažka preglgol. Mal nesmiernu chuť odmietnuť mu to, napchať mu tie poznámky do úst a pozorovať ako sa dusí. Tak ako aj on vždy v sebe dusil všetky tie zverstvá ktoré ho nútil prežívať.

Mieni byť ticho do konca života? Už to Feeho prestávalo baviť.
Strčil svoje knihy do tašky a potom sa pozrel na jeho zhrbenú postavu hľadiacu kamsi na zem.

Pomaly sa dvíhal zo zeme čakajúc kedy ho zastaví, alebo dá akékoľvek znamenie aby zostal. Nič. Pocity ktoré sprevádzal Frankov odchod sa nedali popísať jednoduchou vetou. Chcel zostať aby zistil čo od neho naozaj chcel, ale na druhej strane chcel byť v jeho blízkosti čo najmenej. Príliš zložité, aby to pochopil aj niekto iný okrem neho samého. Odišiel...a predsa sa necítil ako víťaz. Cítil sa ako hlupák že to neurobil už skôr, že sa mu nepostavil a nevykričal mu do tváre čo si o ňom naozaj myslí. A teraz sa mu vlastne chystá pomáhať, pripadalo mu to choré.

Skoro ho zrazili dvere, keď sa chichotajúca dvojica prváčok vyrútila von a utekala smerom k ihrisku. Naposledy sa obzrel. Sedel tam a s blokom na kolenách niečo kreslil. Ani jeden krát za ten čas sa na neho nepozrel, sklopil zrak a vošiel do budovy.
.....
Smiech ktorý sa pomaly strácal na konci ulice Franka bolel až do špiku kostí. Vypľul z úst krv, ktorá sa pekne vynímala na chladnom betóne. Tak ako sa tam teraz vynímala aj jeho ležiaca postava. Bolo to prvý krát, čo ho niekto takto zmlátil. Posunul sa bližšie k stene a tak ako mu to bolesť dovoľovala, si pritiahol kolená k sebe. Gerardova partia mala za ušami nejeden malér, ale nikdy by ho ani nenapadlo že sú schopní aj niečoho iného ako neustálych alkoholických excesov a osočovania slabších jedincov. Zaslúžil si to vôbec? Za čo to bolo? Už aj premýšľanie začínalo bolieť a hlava sa mu krútila neuveriteľnou rýchlosťou, ledva stačil vnímať okolitý svet.

Kráčal práve domov, keď za sebou začul nenápadné kroky. Aj keď sa každú chvíľu otáčal, nikoho nevidel a ani ho len nenapadlo pridať do kroku. Až keď ho schmatli niečie silné ruky a odvliekli do tmavej časti ulice, si vlastne uvedomil do akého problému sa práve namočil. Brániť sa, mu nepomohlo. Bolo ich veľa, z tvárí im občas zachytil len záblesky, no aj tak vedel že sú to oni. Kopance a údery do hlavy ho po čase neznesiteľnej bolesti postupne znecitliveli a necítil nič, len absolútnu prázdnotu. Oddával sa im napospas, nakoniec, nemal na výber.

Kto ich poslal? Gerard bolo jediné meno ktoré mu v tej chvíli napadlo. Pomsta za porušenie jeho pravidiel? Nikdy neignorovať najväčšiu hviezdu školy. Keby mu nebolo na vracanie, aj by sa tomu zasmial. Hystericky a nahlas, no stále len apaticky ležal a hľadel na pouličnú lampu, pomaly doblikávajúcu. Vyhasne tak ako vyhasol on a jeho život, ktorý dokázal svojim správaním zmeniť jediný človek.

"Nenávidím ťa." Zasyčal zlostne a chytil sa za brucho, keď ho nečakane naplo.
"Frank?" nečakaná otázka ho vyrušila z nutkania na vracanie a opatrne obrátil hlavu žmúriac v tme. Ach nie...on nie...
To Be Cintinuited Klaudiqa ♥♥♥

Cemetery Drive XV.

13. listopadu 2008 v 18:24 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Dve strany Miška, dve strany!!! Toto si váž dobre? :D:D:D ako ale nechcem vyznieť ako nejaky narcis ale s touto časťou som akože dosť spokojna a vyšla na prvý šup....pekne čítaj a slintaj =P
Polovicu tváre mi zakrývala hrubá haluz posiata množstvom tmavých listov neurčitého tvaru a veľkosti, no v tej chvíli som nemala čas zaoberať sa pôvodom stromu za ktorým sme sa ukrývali. Bolo niečo po jedenástej večer a na jasnej oblohe svietil mesiac kúpajúci sa v zlatej žiare. Pripadalo mi to ako keby sme tu stáli uprostred dňa, tak prudko nás oslepovalo jeho svetlo.
Opatrne som preniesla váhu na druhú nohu tak, aby som v popadanom lístí nenarobila priveľa hluku. Stáli sme tu asi hodinu. Nebola som oboznámená čo presne tu hľadáme a to čakanie mi začínalo liezť pekne na nervy. Nočnú prírodu môžem pozorovať aj z okna svojej izby. Aj keď vlastne, k svojmu oknu som chytila akúsi averziu. Ak nemusím, radšej k nemu pre istotu nechodím.
Preglgla som sliny nahromadené v ústach, odhodlaná dať najavo svoju nespokojnosť, keď ma Bert chytil za rameno a dal znamenie aby sme sa pohli ďalej. Ostatní prikývli.
Ideš na návštevu?


Všetci na mňa upreli zvedavý pohľad keď som zrazu zastala. "Čo sa stalo?" spýtala sa Alicia a trochu zneistela. Jej výraz ani trochu nepripomínal sebavedomú Aliciu, akú som poznala zo školy. Mlčky som zavrtela hlavou a pokračovala v zakrádavej chôdzi, tak ako predtým. Pohľady ktoré ku mne však aj naďalej vysielali ma začali znervózňovať.
Ten hlas...zdalo sa mi to? Táto paranoja čo ma prenasleduje čoraz častejšie mi dáva zabrať hlavne po psychickej stránke. Začínam sa báť aj vlastného tieňa.
Strhli sme sa, keď sa v kríku obďaleč niečo pohlo, no vybehol odtiaľ iba zajac. Určite sa bál viac ako my a švihol si to priamo pomedzi nás. Aj napriek jeho milučkému výrazu a rozkošnému nošteku sme mu odskakovali z cesty ako keby sa k nám približoval drak. Pri našom jobe som sa musela naučiť, že aj to najnevinnejšie stvorenie je v nestráženej chvíli schopné odhryznúť vám hlavu. A na mieste ako je toto, to platí dvojnásobne.
So give them blood, blood, gallons of the stuff!
Give them all that they can drink and it will never be enough.
So give them blood, blood, blood.
Grab a glass because there's going to be a flood!


Tichý spev ktorý sa objavil z čista jasna, mi rezonoval v hlave, dráždiac moju predstavivosť. K nemu sa pridávali ďalšie hlasy a boli čoraz hlasnejšie, no ten jeden hlas z nich bol najsilnejší. Začala som pomaly krútiť hlavou do strán a k ušiam si priložila dlane aby som to zastavila. Ostatní šli ďalej akoby nič. Oni to nepočujú?
Blood, Blood....


"Tak vylez ty červ!" skríkla som napoly šialene a rozhliadala sa okolo seba, otáčajúc sa okolo svojej osi. Zrazu ticho.
"Misha..." priblížil sa Bert.
"Pssst." Zasyčala som a započúvala sa. "Čo počujete?" zdvihla som k nim zrak a stretla sa so znepokojenými pohľadmi.
"No nič." Pokrútil hlavou Frank, tváriac sa pri tom akoby mi preskočilo.
"Veď práve." Uškrnula som sa. Prestalo to.
Mala som divný pocit že tu nie sme sami. Rýchlo som schmatla dlhú dýku čo mal Bert za opaskom a spravila s ňou šikovnú otočku. Akoby moje telo ovládal neviditeľný bábkar. Na ruky mi vystreklo niečo teplé a až vtedy som si uvedomila čo sa stalo. Za mnou stál vysoký chudý chlap v tmavom plášti. Hovorím v minulom čase, lebo teraz sa jeho telo váľalo zakrvavené na zemi a o kus ďalej bezvládne aj jeho hlava. Prišlo mi zle od žalúdka. Niečo tak nechutné som nikdy nevidela a zdvihol sa mi žalúdok z toho, že to ja som bola schopná urobiť to. Či už s vlastnou vôľou, alebo bez.
Z kríkov pri malej kamennej hrobke sa na nás vyrútilo asi desať tmavých postáv a ja som sa rozbehla smerom k nim. Kurva, čo to robím, to je samovražda! Stále som v rukách pevne zvierala Bertovu zbraň, až mi bolestne zbeleli hánky.
Dvaja z nich zastali priamo predo mnou a nenávistne fučali, ich dych ma omračoval.
"Dvaja na jednu? To nie je práve najférovejšie." Nadvihla som obočie a využila chvíľku nepozornosti keď sa na seba nechápavo pozreli. Obaja skončili na zemi ako ich kamoš predtým. Prekvapene som vydýchla. Ak je táto zázračná sila, súčasť kráčajúca ruka v ruke s mojim poslaním, potom som buď vážne výnimočná, alebo akurát zrela do blázninca. Nemusím pripomínať čo znie lepšie.
"Tak fajn." Usmiala som sa sama pre seba a rozbehla sa ku kamennej stene, kde boli schované tajné dvere dnu. Už ich len nájsť. Mesiac zakryli oblaky a ja som len naslepo hmatkala po slizkom kameni, hľadajúc akúkoľvek podozrivú jamku, alebo výčnelok. Na moju zlosť to bolo hladké ako detská prdel.
"Čert aby to vzal." Zasyčala som a kopla do hrubého konára trčiaceho zo zeme. Zem sa so mnou mierne zatriasla a za sprievodu mierneho dunenia sa odvalil kus steny predo mnou.
Takmer som nadšene zvýskla, no nechcela som príliš pútať pozornosť ostatných, ktorí boli zabratí do boja.
Nazrela som dnu a ovalil ma nepríjemný zápach hniloby a neviem čoho ešte. Určite tak nesmrdeli len mŕtve potkany čo ležali všade naokolo po celej hrobke. Stihla som si rukáv až na ruku a priložila si ho k tvári aby sa mi lepšie dýchalo.
Vošla som do tieňa stavby a rozhliadla sa okolo. Okrem starých zaprášených hrobiek a obrovského množstva pavučín tu nebolo takmer nič. Ani stopy po tom že by tu niekto žil.
Nastala tma. Kameň sa s rachotom opäť zavrel a uväznil ma tu. Rozbehla som sa oproti stene a silno do nej udrela, no okrem bolesti pravého ramena sa nestalo absolútne nič. Čudovala som sa prečo aj napriek tomu že tu nie sú okná a ani malé otvory kadiaľ by prenikalo svetlo mesiaca, je tu vidno. Akoby mokré steny žiarili matným svetlom a osvetľovali priestor v ktorom som teraz väzeň. V tom som ho zbadala.
Sedel v úzadí na jednej z hrobiek a opieral sa jednu zo skalnatých stien. Ruku mal prehodenú cez nohu skrčenú pri tele a druhá noha sa mu v rytme hompáľala vo vzduchu.
"Ako sa ti páči môj skromný príbytok." Spýtal sa s úsmevom niekoho kto má navrch a podoprel si dlaňou bradu.
"Mohol by si čas od času vyvetrať." Nie, nemám z neho strach. Po tom všetkom už nemám dôvod báť sa ho. On by mal byť ten kto sa predo mnou bude zvíjať na kolenách s prosbami o zmilovanie. Až príde môj čas.
"Nečakal som návštevu, vieš..." zatiahol posmešne a odhalil tak svoje perfektne biele tesáky. Stisla som zuby a podišla bližšie. Dva metre od neho som zastala a pozerala mu priamo do očí, ktoré boli teraz tak tmavé, že som nerozoznala ani zreničky. Asi ho zaskočilo že som tak suverénna a trochu sa zamračil. Odlepil sa od steny a posunul sa až na okraj hrobu. Oprel sa rukami o vyrezávané kraje a nahol sa bližšie.
"Máš pekný krk." Šepol a ticho sa zasmial keď som sa odtiahla. Vstal. "Taký na zahryznutie." Zmyselne cvakol zubami a stále sa približoval. Necúvala som. Opakom ruky mi jemne prešiel po jeho línií a pritom mi hľadel rovno do očí. Boli jasnozelené. Mení ich ako chameleón, podľa nálady? Bolo to príjemne, jeho ruky na mojom tele. Pokožka na jeho rukách bola veľmi jemná a slastne som privrela oči. Čože? Slastne?! Prekvapene som precitla a odstrčila ho od seba v tej správnej chvíli. Čakať ešte sekundu, a zahryzne sa do mňa ako do čerstvej jahňacinky. Spod trička som rýchlo vytiahla malý drevený kríž ktorým ma vyzbrojila Lyn, pre každý prípad, a podržala mu ho rovno pred tvárou. Bolestne zvraštil tvár a stiahol sa. Nahnevane zasyčal a rozplynul sa na jemnú hmlu, ktorá sa postupne úplne stratila.
"Si zbabelec!" zakričala som a dupla nohou. Nebude utekať donekonečna.
To Be Continuited...Klaudiqa♥♥♥



Why did I leave You? 3

11. listopadu 2008 v 16:08 | Klaudiqa |  Why Did I leave You?
Posledná časť...vidim že vás to moc nebere podla komentov...čo už XD
Nikdy sa necítil tak zle ako teraz, tak ponížene. To Nebolo vtipné. Zazrel na zhúžvanú ružovú látku na zemi a smrkol. Nie, nie je to smiešne.

Ako mu len chýba jeho čierny plášť, s ktorým strašil dokonca aj svojich kamarátov. Mama mu vždy nakreslila krvavé škvrny na tvár a vyzeral ako naozajstný gróf Dracula. Bol na svoju masku hrdý, no zásluhou Franka, teraz nemá ani to. Zničil mu celý sviatok len kvôli tomu že mu povedal slovo ktoré počul v televízií. Prečo sa urazil? Veď v tej relácií sa na tom slove smiali. Je to čudné.

O týždeň neskôr...

"Gerard, zlatko?" vošla do izby Donna a pousmiala sa, keď našla svojich dvoch synov ako sa spolu hrajú. To nebolo vídať každý deň. Ale bola pravda, že od Haloweenu sa tu už neukázal ani Frankie, čo bolo ešte čudnejšie.

Gerard a Mikey k nej obrátili hlavu a zároveň sa usmiali. "Ahoj mami, pozri." Gerard jej pred nos strčil svoj výkres, na ktorom dominoval veľký zelený drak. Na jeho vek bola kresba až príliš dobrá, bol to nadaný chlapec.

Pohladila ho po čiernej hlávke a usmiala sa. Mala pre nich správu a nevedela ako na ňu budú reagovať.

"S ockom sme sa rozhodli, že si kúpime väčší dom," začala a sledovala výrazy oboch. Zjavne si neuvedomovali ako dôležité je to čo im tu hovorí. Pokračovala: "...takže sa budeme sťahovať." Dokončila nervózne a posadila sa na zem medzi nich, oboch ich objímuc okolo pliec.

"A kúpiš mi psaaa?" vyvrátil k nej Mikey hlavu a zazubil sa. To ju rozosmialo.

"Uvidíme zlatko." Postrapatila mu vlásky a obrátila sa k svojmu staršiemu synovi. Hľadel niekam pred seba a doteraz zo seba nevydal ani hláska.

"Gee, miláčik...ty nemáš radosť?" hlas sa jej triasol, keď mu rukou obrátila hlavu k sebe a pozrela naňho. Mal v nich slzy.

"Bude ti chýbať Frankie, však?"

"Frankie už nie je môj kamarát." Šepol a malá slza sa mu skotúľala dole tvárou. Zaboril hlavu do jej mäkkého svetra a vydýchol.

.....

Gerard

Ako mohol byť taký odporný? Kvôli takej banalite. Vďaka jeho zasranej hrdosti stratil svoju spriaznenú dušu, človeka, o ktorom si myslel že budú spolu až do smrti.
Sedel v tme na svojej posteli a cez otvorené okno k nemu prenikal šťastný smiech a krik malých detí pobehujúcich po ulici. Len on nebol jeden z nich. Nevládal sa tváriť šťastne, keď vedel, že mu niečo chýba. Alebo niekto. Takto každý rok mu bolo najhoršie. Vedel že dnes je Frankov deň a on nie je pri ňom, aby mu ho spríjemnil. Prečo sa vlastne nikdy nepokúsil nadviazať s ním opäť kontakt? To je až taký sebec? Už sa ani neunúval zotierať slzy. Klesol na posteľ a schúlil sa do klbka.

Frankie

Dnes mám narodeniny. Pomyslel si Frank nadšene, no potom mu výraz potemnel. Ako mohol zabudnúť, nikdy ich neoslavoval. Nikto si predsa nespomenie že má dnes už 18 rokov. Kráčal po ulici matne osvetlenej pouličnými lampami a všímal si vysvietené terasy domov a hlasy, znejúce z každej svetovej strany. Sem tam okolo prebehla tlupa detí, prezlečených za bosorky a zombíkov. Smutne sa usmial za ich strácajúcimi sa siluetami a dal by neviem čo za to, aby aspoň tento deň mohol prežiť tak ako všetky ostatné deti. V šťastnej rodine a so svojimi priateľmi.
Sadol si na obrubník a objal si rukami kolená, pohojdávajúc sa spredu dozadu. Slzy sa pýtali von a on im nebránil, nikdy sa slzám nebránil. Boli jedinými spoločníčkami vo chvíľach tupej samoty, tak prečo by ich mal potláčať?
"Nikto ani len netuší že existujem. A o mojich narodeninách ani nehovorím." Skryl si hlavu do dlaní a rozplakal sa.
"Ja o nich viem." Začul a zdvihol hlavu. "Všetko najlepšie k narodeninám Frankie." Stál pred ním vysoký chalan a milo sa naňho usmieval. Nebol odtiaľto, bol by si ho všimol. Ale odkiaľ dočerta on pozná jeho?
Mal čierne polodlhé vlasy a tmavo podmaľované oči. Celý bol vlastne v čiernom. Len jeho biela pokožka svietila v mesačnom svetle a dodávala mu tak správny hororovo-haloweensky nádych.
"Asi si ma nepamätáš." Sklopil zrak a trpko sa zasmial. Nečudoval sa mu. Nepríjemne spomienky sa ľudia väčšinou snažia vypudiť z mysle. "Vidím že nemáš kostým..." jeho mäkký hlas Frankieho istým spôsobom upokojoval, no aj tak nevedel čo od neho dotyčný vlastne chce. Robí si z neho srandu? Len preto že sedí osamelo na chodníku a plače ako baba?
Chalan sa mierne nahol a strčil ruku do tašky, ktorá mu visela cez plece.
"Čo by si povedal na niečo takéto?" vytiahol niečo zhúžvané, čo nápadne pripomínalo časť oblečenia. Keď pomedzi oblaky vykukol mesiac a jeho lúče dopadli na ulicu, zažiarila aj látka ktorú držal. Rozprestrel ju a Frank v nej spoznal šaty, ktoré už raz niekde videl.
"Gerard?" vydýchol so zatajeným dychom a pomaly vstal z chladného betónu. Chalan sa šťastne usmial a prikývol.
Vzdialenosť ktorá medzi nimi vládla, razom prekonali a vrhli sa jeden druhému do náručia.
"Tak si mi chýbal Frankie." Vzlykol Gerard a cítil ako mu Frank zaboril hlavu do krku. Plakal. "Prepáč že som bol taký zbabelec a nikdy som neprišiel."
"Teraz už budeme stále spolu však?" odtiahol sa od neho Frank a so zaslzenými očami mu pozrel do tváre. Bol tak nádherný a on ho odkopol ako psa.
Prudko prikývol a nežne priložil svoje pery k tým jeho.

THE END
Klaudiqa ♥ ♥ ♥

Why did I leave You? 2

10. listopadu 2008 v 20:10 | Klaudiqa |  Why Did I leave You?
Druhá časť špeciálne venovaná Jessie...=) uži si to...je to kratšie trošku a predposledná časť...=) posledná bude dlhšia...
Ten večer bol preňho celkom pokazený. Zničený kostým by už nikto nestihol dať dokopy a aj tak by nevyzeral tak ako predtým. Zronene sedel na peľasti svojej postele a chytalo ho zúfalstvo. Nemôže ísť predsa bez kostýmu, všetci by sa mu smiali. Aj keď nebol jediný. Frankie tiež nikdy nemal svoj vlastný. Vždy tvrdil že žiadny nechce, no nedalo sa prehliadnuť ako sa vždy túžobne pozerá keď ho Donna každý rok navlieka do nového. Možno preto to urobil, jednoducho mu závidel.
Už aj Mikey sa mu nenápadne poza mamin chrbát
posmieval a naschvál sa pred ním premával v kostýme kovboja. Skákal a erdžal ako keby sedel na koni a pritom mával lasom, chytajúc imaginárneho býka. Mal chuť omlátiť mu tú jeho sprostú dioptrickú hlavu o stenu. On je smutný a všetci naokolo pobehujú v sviatočnej nálade. Je to nespravodlivé.
"Čo keby ši ši zohnal iný koštým?" prisadol si k nemu Frank a na tvári sa mu zjavil kajúcny výraz. Gerard si nebol istý, čo mu tým chce jeho najlepší kamarát naznačiť. Opäť vstal a vyšiel na chodbu. Po chvíli sa vrátil a držal v rukách väčšiu škatuľu, previazanú zažltnutým špagátom.
"Ťento som našiel na povale, ujčite ti padne." Usmial sa a podal mu svoj skromný darček. S očakávaním uprel zrak na kartón v jeho rukách a odhrnul veko. Nazrel dnu a potom zdvihol hlavu k nadšenému Frankovi. Zúrivo zhodil škatuľu na zem, z ktorej na podlahu vypadli saténové šatočky staro-ružovej farby.
"Nežnášam ťa!" skríkol prekvapenému kamarátovi rovno do tváre a s plačom vybehol s izby. Snáď si nemyslí že si na seba navlečie princeznovské šaty a bude sa v nich večer prechádzať s ostatnými po ulici! Určite to urobil zo zlomyseľnosti, aby sa mu mohol vysmievať. Už nie je jeho kamarát!
.....
Frank

"Myslel si si, že na to snáď neprídem?!" Frankova hlava duto dopadla na podlahu a vyvolala bolestný ston z úst mladého chlapca. O čom to do čerta rozpráva?
Len teraz sa vrátil domov a prvé čo zažil, bol otcov útok. Nevysvetlil mu dôvod, proste si potreboval vyventilovať zlosť, posilnenú alkoholom.
"Neviem o čom to hovoríš." Zastonal, keď sa trochu spamätal z úderu a držal sa za temeno.
"Prepichol si mi pneumatiku na aute a teraz sa mi snažíš nakecať že o ničom nevieš, ty malý zkurvysyn?" Intenzita otcovho hlasu sa až bolestne zarezávala do hĺbky jeho zranenej hlavy a význam unikal niekam mimo. Ani sa nepokúšal vysvetliť mu, že sa jeho auta nedotkol. Už mnohokrát to chcel spraviť a aj oveľa horšie veci, ale neodvážil sa. Neveril by mu ak by povedal že za to nie je zodpovedný. V tejto krutej realite je práve on ten, ktorý môže za všetko zlo čo sa v tomto dome deje. On jediný sa musí zodpovedať, tak to je a aj vždy bolo...bohužiaľ. Opäť skončil zmlátený do bezvedomia, tak ako predtým a presne tak, ako pravdepodobne skončí aj nabudúce. Nemal na výber. Nemal kam ísť. Nemal nikoho kto by mu pomohol.
Odplazil sa do svojej izby a ticho sa schúlil k posteli. Nemal silu zdvihnúť svoje ubolené telo a ľahnúť si na ňu, tak iba zmorene klesol vedľa a ticho plakal.




Gerard

Dnes je Haloween!!! Ozvalo sa nadšene z vedľajšej postele a Gerard skoro dostal infarkt. Tento nápad mať spoločnú izbu sa mu začína páčiť čoraz menej. Omámene sa obrátil na druhý bok a snažil sa znova upadnúť do ríše spánku. Neprešla ani minúta a zacítil, ako s ním niekto vytrvalo trasie a snaží sa ho prebrať k životu.
"Nechaj ma." Zavrčal podráždene a pretiahol si prikrývku cez hlavu. Aspoň nachvíľu chcel byť sám, bez neustáleho džavotania jeho brata.
"Máš už kostým?" Kurva, aj cez dostatočne hrubú látku počul jeho prenikavý hlas. Vzdal to. Vystrčil hlavu von a poriadne sa nadýchol čerstvého vzduchu. Naštvane naňho zagánil a pokrútil hlavou.
Kostýmy si neoblieka už pekne dlho, odkedy...
"Nikdy si neobliekam kostým, zabudol si?" vyštekol nepríjemne a odstrčil ho od seba, aby mohol vstať. Zamieril do kúpeľne a zaplesol za sebou dvere. Neznáša Haloween.

Why did I leave You?

9. listopadu 2008 v 19:55 | Klaudiqa |  Why Did I leave You?
Napísala som ďalšiu story. Bude krátka, tak na tri časti. Začala som ju písať na Haloween, ale dokončila ju až teraz. Asi dva krát som ju prepisovala, až som bola ako tak spokojna. Ale páči sa mi...tak dúfam že aj vám sa bude =) komenty by potešili...=)
"Mamíííí!!!" ozval sa z detskej izby zúfalý výkrik. Donna rezko vybehla pár schodov ktoré ju delili od dvier izby jej dvoch synov, a naskytol sa jej zúfalý pohľad. Uprostred hordy šiat, ktoré zakrývali väčšiu časť izby, sa smutne krčil tmavovlasý chlapec a v drobných rúčkach zvieral tmavú saténovú látku.


Spoznala v nej plášť, ktorý mal byť súčasťou jeho Haloweenskeho kostýmu na dnes večer. Bol však na franforce. Šokovane si prikryla rukou ústa a sledovala, ako kúsky čierneho saténu ležia všade naokolo.


"Čo to má znamenať?" konečne sa zmohla aspoň na stručnú otázku a zdvihla zo zeme hŕbu potrhanej látky, ktorá navyše nepríjemne páchla.


"To Flenkííí!!!" zvreskol Gerard hystericky a ukázal prstom na dvere kúpeľne. Boli zavreté. "Jožtrhal mi môj koštým a vymošil sa naňhooo..." brada sa mu nebezpečne zatriasla a tmavozelené oči zastrel závoj sĺz.


Donna znova pozrela na bielo natreté dvere a veľmi dobre vedela že sa za nimi skrýva ďalší tmavovlasý chlapec, ktorého už pomaly brala ako vlastného. Boli s Gerardom kamaráti odkedy sa pamätá a väčšinu času trávili spolu, vynechávajúc zo svojich hier jej mladšieho syna Mikeyho. Frankie mal vždy tendenciu skrývať sa keď niečo zlé vyparatil. Dvere pevne stáli na svojom mieste, akoby s ňou vo všetkom súhlasili.


"Frankie!" zavolala naňho, nie príliš nahnevane aby ho nevystrašila. Nebola za to, aby sa jej dve ratolesti a vôbec všetky deti vychovávali pomocou kriku a telesných trestov. Vždy im trpezlivo vysvetľovala dôvody, prečo nesmú robiť veci ktoré niekedy robia a prečo sú také zlé.


Dvere sa pomaly odchýlili presne ako predpokladala a pomedzi ne sa prestrčila strapatá hlava tmavohnedých vlasov a pár pistáciovo zelených očí. Bol síce mladší, no o to viac problémový. Neustále musel niečo vystrájať a ak naňho niekto nedával chvíľu pozor, už aj robil nejakú lotrovinu.


"Spravil si to ty, Frankie?" spýtala sa mierne Donna, nežne pohládzajúc malého Gerarda po chrbte, ktorý sa otriasal neutíchajúcimi vzlykmi. Iba zanovito zatriasol hlavou a zrak prilepil na koberec kávovej farby. Mlčanie brala ako tichý súhlas a unavene vzdychla.


"Frankie, také veci sa nesmú robiť. Slušné deti také veci nerobia, čo by na to tak povedali tvoji rodičia keby o tom vedeli?" snažila sa mu to všetko vysvetliť, no jeho priama detská odpoveď ju zarazila.


"Ohník by mi zase spálil luku." Oči sa mu smutne zaleskli a potom jej už nepovedal ani slovo.
.....
Súčastnosť





Frank





Opäť raz sa krčil v polorozpadnutej búde v zadnej časti dvora a snažil sa zabudnúť na to čo sa tu okolo deje. Netvrdil že bol vzorným synom, no nikdy si nezaslúžil život plný týrania a ponižovania. Má už sedemnásť a otec s matkou s ním zaobchádzajú rovnako ako keď mal štyri. Veľmi dobre si na to pamätá, každá rana ktorú dostal sa mu bolestivo zapísala do detsky krehkej duše a zostala tam dodnes, nesúc so sebou trpkú príchuť menom rodina, ktorú v podstate nikdy nepoznal. Jediný kto mu kedy rozumel a snažil sa pomôcť, bola Donna. Ale tú už nevidel pekných pár rokov, presne ako jej dvoch synov Gerarda a Mikeyho.
Odkedy sa odsťahovali, nemal absolútne nikoho kto by mu poradil a pomohol. Pofúkal jatriace sa rany.
Pomaly privrel oči a nepatrne sa pousmial. Spomenul si na Gerarda, ako plakal keď mu v návale zlosti roztrhal a ošťal kostým len preto, že ho nazval homosexuálom. Sám asi ani nevedel čo to znamenalo, len to počul niekde v televízií a prišlo mu vhodné, použiť to slovo na svojho kamaráta. Frankie tušil že to zrejme nebude nič lichotivé a tak vybuchol.
"Ani si len netušil akú pravdu si vtedy povedal." Šepol potichu a rozvíril tak prach ktorý poletoval všade naokolo. Bol gay. O to viac bol otec zúrivejší keď to zistil. Zostala mu na ten deň pamiatka. Pozrel na zjazvené predlaktie a opatrne sa dotkol potrhanej kože, ktorá sa už nikdy poriadne nezrastie. Prikryl ju späť rukávom mikiny a skrčil sa ešte viac do kúta, aby bol čo najmenší a nikto ho tu už nikdy nenašiel.



Gerard

"Brácho, pomôž mi s tými tekvicami, sú strašne ťažké!" ozvalo sa z kuchyne a tmavovlasý chalan dosť neochotne odlepil zrak od obľúbeného komixu. Nemal rád keď ho niekto rušil pri poobedňajšom odpočinku. Lenže zajtra je Haloween a Mikey tu pobehuje naokolo ako zmyslov zbavený a vyrezáva tekvice. Čudoval sa že ho to ešte neprešlo, veď má 16 pre Boha!
Vošiel do pekne udržiavanej kuchyne a našiel svojho brata ako sa snaží vziať naraz tri obludné tekvice.
"Ukáž, daj mi ju." Vzal mu jednu a poriadne si ju prehliadol. Nebola zlá. Nasledoval Mikeyho pred vchodové dvere a postavil ju tam, kde uznal za vhodné, že sa bude najlepšie vynímať. Oprášil si ruky a otrel ich o tmavé nohavice.
Zajtra by mal Frankie narodeniny, pomyslel si zrazu a výraz akoby potemnel. Už to bude 12 rokov. Ticho si sadol na drevené schody a oprel hlavu o zábradlie. "Chýbaš mi, kamoško."

Victim of Love

2. listopadu 2008 v 20:05 | Klaudiqa - One-Shot
ďalšia jednorázovka. Príde mi trochu divná, ale aj tak ju sem dám...aby mala Jessie čo čítať :D
"Ďakujeme, ste super! Nasledujúci song sa volá I Caught Fire!!!" zreval Bert a dav začal vrieskať z plného hrdla. Masa ľudí sa rozhýbala a zliala dohromady, vytvoriac tak obrovskú skákajúcu vlnu. Vzduchom sa niesli prvé tóny melódie a príjemný večerný vietor mi trochu postrapatil vlasy.
Stáli sme s Gerardom obďaleč a pozorovali všetok ten hluk a zmätok okolo, ktorý sprevádzal každý koncert. Každý jeden člen jednotlivých kapiel čo tu hrali, si už zvykol na skvelú atmosféru ktorá sa vytvorila medzi fanúšikmi počas vystúpení. Ani tento nebol výnimka. Tohoročný festival by sa bol celkom dobre vydaril, keby sa na ňom nestretli kapely, ktoré sa na smrť nenávidia. Teda vlastne iba ich speváci.



Nemohol som si nevšimnúť ako Gerard stojaci vedľa mňa počas celého koncertu opovržlivo odfrkuje a gáni na Berta, energicky skáčuceho po pódiu. Tak ako sa kedysi kamarátili, sa teraz nenávidia.
Nikto to vtedy nechápal, ani slovo vysvetlenia, len nechutné nadávky a slovné útoky cez médiá. Doteraz sa o tom Gerard odmietal rozprávať.




Ani som si nevšimol kedy odišiel. Zostal som tam pozoroval kapelu aj naďalej.



Ja som proti nim nemal nikdy nič, nemal som dôvod byť na nich naštvaný. Boli to fajn chalani a tým že sa to medzi nimi dvoma pokazilo, sa pre mňa nič nezmenilo. V podstate som tomu bol aj rád, vždy som trochu žiarili na ich pevné puto, ktoré bolo podľa niektorých vraj viac ako kamarátske. Nikdy sa to ale nepotvrdilo a pýtať sa ich na to mi prišlo nanajvýš ponižujúce. A teraz je to aj tak jedno, čokoľvek v tom bolo, z nepochopiteľných dôvodov to skončilo.



Dohrali aj poslednú pesničku a ja som sa konečne odlepil od trubiek kovového zábradlia, ktoré bolo umiestnené na pravej strane pódia. Bol som tak bezpečne separovaný od rozvášneného publika a chránený od senzácie chtivých fotografov. Prešiel som k schodom a zišiel dole k šatniam, ktoré boli pekné rozdelené, aby mal každý súkromie. V tej našej som našiel len Gerarda, ako zúrivo pochoduje z jednej strany na druhú a mrmle si niečo popod nos. Keď začul že niekto vošiel, zastal a pozrel na mňa, no potom pokračoval v svojej predošlej nezmyselnej činnosti.



Chvíľu som ho pozoroval a potom som pokrútil hlavou a podišiel k chladničke, aby som si vzal niečo na pitie.



"Je to idiot..." začul som za sebou a obrátil som hlavu jeho smerom. Myslel tým snáď mňa?



"Prosím?" spýtal som sa zvedavo a zastal pohľadom na jeho roztržitej tvári.



"Vravím že je to idiot!" zvreskol. "Nechápem načo sem s tou svojou zberbou doliezli. Bez nich by to tu bolo celkom fajn." Dodal a postavil sa vedľa mňa, aby sa tiež schladil niečím tekutým. Ešte že tu nie je žiaden alkohol. Aj keď už dávno prestal, ktovie či by si v takejto situácií rád neuhol z fľaše vodky.



"Prestaň." Zatiahol som otrávene. Už som mal po krk jeho rečí, opakoval ich stále dokola a už bol ako obohratá platňa.



"Ešte sa ho zastávaj." Zavrčal a štuchol ma do ramena. Odtiahol som sa od neho ďalej a venoval mu ukrivdený pohľad. Nebudem znášať aby si svoje mindráky vybíjal aj na mne.
Ešte niečo zamrmlal v zmysle že by som mal byť na jeho strane a nie bratríčkovať sa s nepriateľom a potom sa za ním zabuchli dvere. Vzdychol som. Prešla ma chuť na čokoľvek.
.....
Práve som vychádzal zo sprchy a uterákom si šúchal vlasy, keď som z chodby začul nejaký krik. Kašľal som na pocity a hanbu, vybehol som pred dvere a vletel rovno medzi Berta a Gerarda. Stáli tam ako dvaja kohúti na smetisku a niečo po sebe kričali. Pointa mi ušla, no to mi v tej chvíli bolo jedno. Hlavne som chcel aby nerobili taký hluk. Ešte to by chýbalo aby sa tu zbehli členovia ostatných kapiel a organizátori. Aj tak som bol prekvapený že sa tak doteraz nestalo, chodba bola napodiv prázdna.



"Prestaňte!" skríkol som a odtiahol ich od seba. Obaja zmĺkli, ale pohľadmi sa vraždili aj naďalej.
"Čo sa to tu kurva deje?" spýtal som sa naštvane a upevnil si uterák, aby mi neskĺzol na zem.



"Vysvetľujem tomuto idiotovi, že tu nemá čo robiť. Nikto ho sem nevolal!" Gerard mal tvár červenú od hnevu a ďobol Berta ukazovákom do hrude.



"A to mi hovorí ten čo sa strká do každej riti? Doslova!!!" zasmial sa Bert ironicky a prekrížil si ruky na hrudi.



"Čo si to povedal?" zvreskol Gerard a vrhol sa na jeho krk. Stihol som ho zdrapiť za tričko, no potom pribehol aj Quinn a pomohol mi s ním. Obaja dychčali ako po maratóne, no ani to im nezabránilo aj naďalej si hnusne nadávať. Každého sme vliekli iným smerom, čo najďalej. Paradoxne Quinn Gerarda a ja Berta.



Zavrel som dvere, spoza ktorých sa stále ozýval Gerardov vreskot, teraz namierený aj na chudáka Quinna. Musel som sa zasmiať, keď som si ho predstavil ako s vyvalenými očami pozoruje rozzúreného Gerarda.



"Čomu sa smeješ?" ozvalo sa spoza môjho chrbta a až teraz som si spomenul že je tu vlastne aj Bert. A ešte k tomu tu pred ním stojím len v uteráku, čo som si tiež uvedomil, keď som si všimol jeho zaujatý pohľad. Prezeral si ma od hora až dole a naopak. Trochu som sa začervenal, keď sa mi zahľadel do očí a oblizol si vyschnuté pery. Nasucho som preglgol. Čo to robí?



"Mal by si svojho kamoša držať na uzde." Precedil pomedzi zuby a zo zadného vrecka vyhrabal cigarety. Vložil si jednu do úst a zapálil si. Vyfúkol mojim smerom obláčik dymu a ticho sa zasmial. "Gerard nikdy nemal zmysel pre trpezlivosť."



Pozrel som do zeme a začal som si tu pripadať zbytočný. Asi zase pôjdem, aj keď neviem či sa mi chce vracať práve do našej šatne k Gerardovi.
"Kam ideš?" zastavil ma, keď som sa obrátil k dverám s úmyslom odísť.
"No...do šatne. Rád by som sa aj obliekol." Zatiahol som ironicky a roztiahol ruky.
"A načo?" uškrnul sa a zadusil cigaretu podrážkou tenisky. Vstal a pritlačil ma k dverám. Strhol mi uterák a kolenom zatlačil na moje prirodzenie. Tlmene som vzdychol, no to nemenilo nič na tom, že som bol dokonale šokovaný.
"Bert?!" vyhŕkol som neveriacky, no nejako viditeľne som sa nebránil. Myslel som že len žartuje.



To že to myslí smrteľne vážne mi došlo, až keď ma majetnícky stisol za zadok a začal bozkávať na krku. Bol som v pomykove. Nebol som si istý či to čo malo nasledovať, chcem. Často som premýšľal aké by to bolo mat sex s mužom, no toto bolo ako rana z dela. Nebol som pripravený a začal som sa brániť.



"Bert, no ták kamoš, prestaň s tým." Zasmial som sa nervózne a začal som ho od seba jemne odtláčať. Čím viac som sa bránil, tým vášnivejšie pokračoval. Keď mi ho v dlaniach stisol, vyjachtal som len nejaké nejasné mrmlanie a potom nasledovalo už len prerývané vzdychanie.



Vyzliekol som Berta a tisol sa na neho tak, ako to len šlo. "Zrazu aký povoľný." Zachichotal sa a pritiahol si ma tak blízko, ako to len šlo. "Ššššt." Pritisol som mu ukazovák na roztrasené pery a žiadostivo sa o neho obtrel, na čo len hlasno vzdychol.



Klesli sme na zem a váľali sa tam akoby nič. Vôbec nám nevadilo že kachličky sú špinavé a studené, bolo nám to jedno. Prevalil ma na brucho a na nič ma nepripravoval. Prudko do mňa vnikol a ja som vzrušene vydýchol. Čakal som že sa budem zvíjať v bolestiach, ale na počudovanie to tak nebolo, asi to nerobí po prvý raz. Páčilo sa mi to.



Naplno sme sa oddali jeden druhému, nehľadiac na to, že dvere nie sú zamknuté a po areáli sa premáva horda ľudí. "Áno, Gee." Zaskučal Bert a ja som stuhol. Gee? Prudko som ho zo seba zhodil a neveriacky naňho zazrel.



"Prosím?" úplne som zabudol na rozkoš ktorú som si chystal užiť, v hlave mi rezonovalo len to jediné meno. Gee.



"Teda..." Bert vyzeral dosť zmätene a úplne vyvedený z miery.



"Hajzel." Sykol som a schmatol zo zeme svoj uterák. Takže je pravda že bolo medzi nimi viac ako kedy prezradili. Opäť som si ho previazal okolo pása a vybehol von.



"Čo sa deje?" spýtal sa Gerard ležiaci na gauči, keď som zadychčane dobehol do našej šatne. Už tam sedeli aj Bob s Mikeym a hrali guitar hero.



"Nič." Pípol som zronene a zamieril opäť do spŕch zmyť všetku tu špinu. No pocit že si zo mňa Bert spravil kurvu aby si pripomenul sexuálne dobrodružstvá s Gerardom, nezmyjem asi nikdy.