Duben 2009

Vyhodnotenie!!! Slash autor 2008

30. dubna 2009 v 22:16 | Klaudiqa
Takže je koniec hlasovania a slávnostne môžem oznámiť víťaza a zároveň najlepšieho autora roka 2008 ktorý sa zúčastnil súťaže.
1. MIESTO - NATHALIE
2. MIESTO - DANNIE
3. MIESTO - DAREDAREDEVIL

Vybrali ste podľa vás tie najlepšie povedky a určite ste to mali ťažké, lebo aj ja by som mala problém hlasovať za tú najlepšiu. Nathalie ktorá zvíťazila s poviedkou The Invisible srdečne gratulujem a ostatným ďakujem že súťaž neignorovali a zúčastnili sa jej. =)


WINNERWINNERWINNERWINNERWINNERWINNERWINNERWINNERWINNERWINNERWINNER

WINNERWINNERWINNERWINNERWINNERWINNERWINNERWINNERWINNERWINNERWINNER

TU JE TABUĽKA ABY STE MI VERILI =)

Ktorá povedka bola najlepšia?
Save me at Christmas2.5%2.5% (1)
The Invisible47.5%47.5% (19)
Police Station0%0% (0)
32. December42.5%42.5% (17)
Never Be The same0%0% (0)
In The Cold Light of Morning7.5%7.5% (3)

Loď Snov 15 THE END

26. dubna 2009 v 10:53 | Klaudiqa |  Loď Snov
Tak, a je koniec. Dopísala som posledný riadok tejto story s ktorou som sa trápila už pekne dlho. Nie som spokojná s tým ako som tento koniec dopísala, ale asi žiadny autor nikdy nie je so svojou prácou úplne spokojný, tak to má byť. Chcela by som ju venovať všetkým ktorí ju čítali a nechávali komentáre. Veľmi ma to potešilo, tie pochvaly a pod. a nakoplo, aby som neprestávala písať. A tak isto by som ju chcela venovať všetkým ktorí stratili osobu ktorú milovali, nech už to bolo akýmkoľvek spôsobom. Nikdy nie je nič perfektné a život nikdy nejde tak ako by sme si priali a preto sú chvíle s milovanými ľudmi o to vzácnejšie. Sama viem o čom hovorím.
Užívaj si každý moment s milovanou osobou, lebo nikdy nevieš, kedy bude ten posledný.
Len toľko som chcela, teraz vám prajem príjemne čítanie a možno aj nejaké tie komentáre...=)
Gee POV
Trhlo mnou keď sa Frankovo telo odlepilo od podlahy lode a vyletelo do vzduchu. Nečakal som ani minútu a rozbehol sa pomedzi ľudí k schodom. Srdce mi tĺklo ako splašené a pocity strachu a vzrušenia sa mi miešali dohromady ako obrovská masa snažiaca sa ma zadláviť. Lapal som po dychu, no aj tak som nedokázal prestať bežať. Keď som sa ocitol o poschodie nižšie, hneď som ho zbadal. Jeho drobné telo, trasúce sa od zimy, ako bezmocne blúdi medzi ľuďmi a očami niekoho hľadá. Rozbehol som sa ešte viac, aby mi neušiel a aby som ho nestratil už nadobro. Zbadal ma.
"Frankie." Zavzlykal som keď sme sa zrazili a ja som ho vzal do náruče. "Ty si blázon, ako si mohol niečo také urobiť? Si úplne šialený!" kričal som a už som sa ani nesnažil zastaviť príval sĺz. Mal som ho tu, teraz, bol v poriadku a môj.
"Som blázon Gee, ale jedine do teba." Pozrel mi do očí a v nich sa odrážali všetky pocity, ktoré som cítil ja sám.
"Milujem ťa." Zašepkal som mu do vlasov a pobozkal ho na čelo. Pritisol sa ku mne ešte bližšie a zopakoval tie dve krásne slová, ktoré som tak veľmi teraz potreboval počuť.

Obaja sme sa ruka v ruke vybrali na opačnú stranu lode. Aj napriek tomu že sme boli spolu, všetkým problémom ešte koniec nebol. Celá loď sa v pravidelných intervaloch otriasala a snažila sa odolávať z posledných síl, no panika ktorá vládla naokolo ma len utvrdzovala v tom, že už to dlho nepotrvá. Ak sa mi nepodarilo Franka dostať odtiaľto na člne, musí to ísť inak, ale v žiadnom prípade ho tu nenechám zomrieť. Neustále som premýšľal o tom, aké máme možnosti. Skončiť v ľadovej vode ktorou som Franka na začiatku strašil, sa mi príliš nechcelo. "Au!" zakňučal Frankie, keď doňho niekto z celej sily narazil. Obzrel som sa a zbadal som otrhaného muža s desivo šialeným výrazom na tvári. Nechcel som vyvolávať hádky, tak som Franka ťahal ďalej. Mal som strach, musel som si to priznať aj sám pred sebou. Frankovi som to však nedokázal dať najavo. Sám sa bál viac ako bolo únosné. V diaľke sa črtalo množstvo člnov, ktoré sa pokojne pohojdávali na vode a ľudia sediaci v nich z bezpečia pozorovali diania na lodi. Ako som len teraz ľutoval že v jednom z nich teraz nesedí Frankie. Ten sa triasol vedľa mňa a lapal po vzduchu. Bolelo ma to, viac ako si kto môže predstaviť.
"Frankie, drž sa stále pri mne a rob čo ti poviem, jasné?" zastavil som ho a vážne mu pozrel do očí. Chcel som aby mi to sľúbil, prisahal že sa mu nič nestane. Neodpustil by som si to. Loď sa nakláňala zo strany na stranu a krik ľudí okolo sa mi zarezával do hlavy, ako ostrá ihla ktorých som sa vždy tak bál. Cítil som pod nohami ako sa podlaha dvíha na opačnú stranu a spanikáril som. Nečakal som že ti príde tak rýchlo.
"Bež!!!" skríkol som a obaja sme sa rozbehli pár metrov, ktoré nás delili od zábradlia.
"Prelez na druhú stranu!" prikázal som mu a obaja sme s trasúcimi sa rukami preliezli na vonkajšiu stranu zábradlia.
"Gee, si si istý?" hlas mu preskakoval ako pubertiakovi a kŕčovito zvieral moju ruku.
"Asi hej." Pozrel som naňho a prikázal mu nech sa poriadne drží. Loď sa nahýbala čoraz viac, až sme na zábradlí mohli kľačať. Bolo hrozné pozorovať, ako ľudia čo sa nestihli ničoho zachytiť padajú dole a narážajú o lodné skrutky a laná. Voda pod nami ožila pod spleťou hmýriacich sa tiel a všetko akoby sme pozorovali len z veľkej diaľky. Ako keby sme to všetko videli len na plátne kina. Nanešťastie sme toho boli súčasťou a ak sme chceli prežiť, museli sme bojovať zo všetkých síl. Pomaly sme klesali a obaja sme mali v očiach neopísateľnú hrôzu z toho čo sa dialo naokolo.
Frankie
Veril som mu. Nevedel som či to prežijeme, no aj tak som mu veril. Bál som sa, tak hrozne som sa bál, ale z časti ma upokojovala Gerardova prítomnosť a jeho slová, ktorými ma vždy upokojil keď som začal panikáriť. Ak som mal zomrieť, aspoň to bude s ním.
Hladina sa pod potápajúcou časťou lode nebezpečne približovala a pripravoval som sa na chladnú vodu, ktorú mi Gee kedysi opisoval. Pamätám si na to ako keby to bolo len včera. Je to irónia. Teraz sa bojím smrti a vtedy som to chcel skončiť dobrovoľne. Hanbil som sa sám za seba.
"Aký je ďalší plán?"
"Keď poviem, zadržíš dych a skočíš!" snažil sa prehlušiť hučanie vetra Gerard. Sťažka som preglgol a žalúdok mi spravil malé salto. Nedokázal som si predstaviť sám seba ako skáčem do tej hĺbky a ešte do tak studenej vody.
"Teraz!!!" zvuk jeho naliehavého hlasu preťal moje myšlienky a ani som nepomyslel na to čo robím. Posledné čo som vedel bolo že sa hladina vody nebezpečne približuje a potom ma zaliala voda.
.....
Presne takto nejako som si predstavoval smrť. Ako bolesť ktorá mi tak otupí zmysly, že ku koncu už nič necítim. Ale toto nebol môj koniec, bolo to podobné. Bolesť neprestala a až príliš som si uvedomoval celé svoje telo, ktoré takmer horelo.
Vynoril som sa lapajúc po vzduchu a vydal neidentifikovateľný bolestivý zvuk. Všade naokolo plávali ľudia a očami som blúdil okolo, či nezbadám Gerarda. Nikde som ho však nevidel a panikáril som. Čo ak nestihol skočiť, alebo ho pod vodou niečo zavalilo? Otáčal som sa okolo svojej osi a volal jeho meno. Ako to že už nie je pri mne? Ruky ma boleli od neustáleho mávania okolo seba a pomaly som slabol a potápal sa čoraz viac.
"Geráááárd!" zvreskol som keď sa na mňa niekto zavesil s hysterickým krikom a ponoril mi hlavu pod hladinu. Niečia ruka ma zdrapila za golier košele a vytiahla von.
"Gee!" prskal som a sledoval ako sa snaží zbaviť vystrašeného muža ktorý sa vo vode metal ako keby dostal elektrický šok. Oblapil ma jednou rukou a ťahal preč, do bezpečia.
Keď sme boli v bezpečnej vzdialenosti, z diaľky sme pozorovali masu ľudí, plávajúcich všade naokolo. Bolo to desivé a husia koža mi nenaskakovala len zo studenej vody.
Doplávali sme k doske plávajúcej na hladine a snažili sa na ňu dostať. Nakoniec to Gerard vzdal a pomohol mi vyšplhať sa nahor.
"Ja počkám tu dole, neboj sa som tu s tebou." Usmial sa roztrasene a trpezlivo šliapal vodu. Ľahol som si a objal sa rukami. Akoby mi to nejako pomohlo. Triasol som sa ako osika, celé telo som mal ako dopichané ihlami a neznesiteľne to štípalo. Upokojoval ma iba pocit že nás čoskoro nájdu a konečne budeme v bezpečí. Veď to najhoršie máme už za sebou.
"Je mi zima." Obrátil som hlavu k Gerardovi, ktorý sa bradou opieral o ruky položené na vlhkom drevenom povrchu.
"Predstavuj si, že ležíme niekde na pláži a tvár nám hladkajú teplé slnečné lúče." Namáhavo sa usmial a v očiach mu zaiskrili veselé ohníčky. Sám tomu čo povedal, veril. Tiež som sa pousmial. "Keď sa odtiaľto dostaneme, sľubujem že pôjdeme niekam kde bude teplejšie." Pokračoval v snení a pomaly som prestával cítiť ľadové ostne na koži. Pozrel som hore na hviezdnatú oblohu a fascinovane pozoroval žiarivé hviezdy ktoré siahali všade kam som pozrel. Začal som si hmkať pesničku ktorú mi pestúnka spievala keď som bol ešte dieťa. Vryla sa mi do pamäte, tak ako sa mi Gerard vryl do srdca. Postupne som spieval hlasnejšie a privrel som oči. Dúfal som, že aj Gerard už necíti takú bolesť a že mu príliš nevadí môj hlas, ktorý sa od zimy triasol viac ako obyčajne.
Keď som dospieval, vzdychol som a opatrne, tak aby som sa neprevrátil do vody, som sa pretočil na bok. Gerard mal na tvári pokojný výraz a oči mierne privreté. Usmial som sa. Vyzeral ako anjel.
Moje uši zachytili tenký, zato dostatočne intenzívny zvuk. Z diaľky k nám doliehalo volanie. Prinútil som sa zdvihnúť hlavu ešte viac a v diaľke zbadal záchranný čln, ako sa potichu plaví pomedzi mŕtve telá. Nebol na to pekný pohľad, nikdy som nebol zvyknutý na to že by ľudia okolo mňa umierali. Nie takým krutým spôsobom.
Pozrel som opäť na Gerarda a vzrušenie mi začalo dodávať energiu, ktorú som za ten čas nehybnosti na studenom dreve stratil.
"Gee," jemne som ho chytil za ruku a potriasol ním aby otvoril oči. "je koniec, prišla pre nás pomoc."
"Je tu ešte niekto na žive? Halooo" hlas v pozadí neustával a jeho naliehavý tón ma upokojoval. Určite sa dostanú až sem k nám a oboch nás z toho pekla dostanú. Ticho som sa zachichotal keď Gee nereagoval a vtisol som mu na líce malý bozk. Ucukol som dozadu, bol studený ako kus kameňa.
"Gee, láska?" zatriasol sa mi hlas a zažmurkal som. Určite to je iba sen...snaží sa ma nastrašiť. "Gerard!" zvreskol som, teda som sa o to aspoň snažil. Chlad mi tak stiahol hlasivky, že sa mi z hrdla vydral iba čudný piskot ktorý ani z ďaleka nepripomínal hlas dospelého človeka. Nereagoval ani na jeden z mojich zúfalých pokusov prebrať ho. Zdesene som hľadel na jeho namodralé pery a mierumilovný výraz v tvári. Stále to bol Gee, ale už mi nepatril, už nebol môj a budúcnosť v ktorú sme obaja dúfali sa razom rozplynula a zostalo len čierne mračno týčiace sa nad našimi telami. Roztriasol som sa zadržiavajúc vzlyky a pohladil som ho po vlhkých vlasoch. Ako mi to mohol urobiť? Veď sľuboval že budeme stále spolu!!! Môjmu vnútru sa chcelo kričať, vrieskať a roztĺcť všetko naokolo. Roztĺcť tú, až bolestivo anjelsku tvár ktorá ma tak nečakane a sebecky nechala samého. Ako mám teraz ďalej žiť keď dôvod pre ktorý som stále tu je niekde, kde ja už naňho nemám žiadne právo? Rozplakal som sa, slzy mi po ceste dolu lícami zamŕzali a moje srdce sa rovnako menilo na kus ľadu.
Priblížil som sa a posledný raz som priložil ústa na jeho chladné pery, ktoré mi bozk už neopätovali.
"Nikdy ťa neprestanem milovať." Pozrel som na neho a s ťažkým srdcom som ho odsunul až na okraj dosky. Skĺzol dole a jeho nehybné telo pomaly mizlo pod hladinou chladného oceána. Privrel som oči, aby som sa nemusel dívať na to ako ho navždy strácam a objal som sa rukami. Už som tu len ja. Nie je žiadne my. Takto to predsa nemalo skončiť.
Pozrel som znova na čln, ktorý sa pomaly obracal v domnienke, že nikto neprežil. Premýšľal som. Mal som chuť vrhnúť sa do oceána a zostať už s Geem navždy, presne tak ako to malo byť. Ale môj strach zo smrti, prekonal všetko ostatné. Pomaly som sa zosunul do vody a volal na nich. No nemohli ma počuť, hlas som mal tak slabý, že som ho ledva počul ja sám. Neďaleko plávalo telo dôstojníka, ktorého som videl na palube. Okolo krku mal malú píšťalku a mne zaplo. Doplával som k nemu tak rýchlo ako som len vládal a fúkol. Ticho noci preťal prenikavý piskot a svetlá reflektorov namierili mojim smerom.
.............
Stojím tu a pozorujem ľudí okolo, ako sa vítajú so svojimi rodinami a tými, čo prežili. Ja už nemám koho vítať. Rodina sa mi obrátila chrbtom a už s nimi nechcem mať nikdy nič spoločné. A ten, ktorý mal v tomto momente spočinúť v mojom náručí, leží tam - v šírom oceáne ktorý sa rozprestiera pred mojimi očami. Myslel som že moje telo bude stále plné neznesiteľnej bolesti, ale nie je tomu tak. Necítim nič. Nič, iba prázdno a pocit, že už nikdy nebudem nikoho tak milovať ako jeho. Zostal som prázdny a nič na svete to nezmení. S jeho telom odplávala celá moja duša a zostala mi len úbohá telesná schránka.

Najhorší pocit na svete je vedomie, že osoba ktorú milujete už nikdy nebude vaša...

THE END

Hurry Up!

21. dubna 2009 v 17:14 | Klaudiqa
30. 4. 09 končíme s hlasovaním, tak kto nehlasoval, do toho =)

Kto to vyhrá?

14. dubna 2009 v 16:32 | Klaudiqa
Tak a je to tu. Poviedky boli zverejnené, dúfam že aj prečítané množstvom ľudí, ktorí si medzi nimi našli svoju najobľúbenejšiu a tým pádom aj svojho favorita na víťaza. Tak mi už neostáva nič iné len vás nechať hlasovať a čakať na výsledky, kto z nich píše najlepšie...=) Good Luck