Květen 2009

Cemetery Drive XVII.

24. května 2009 v 17:48 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Tak dnes som dopísala ďalšiu časť...ale mi to trvalo čo? :D Tak dúfam že necháte aspoň koment, nech som to nepísala zbytočne.Oh a ešte...venijem Miške =)

Viac sme o tom už nediskutovali. Pohľad ktorým na nás Bert pozrel, nám dokonale stačil. Zhrbila som sa ešte viac a moje predošlé nadšenie sa vytratilo. Nespoznávala som ho.
Videla som všetky tie pohľady ktoré si ostatní medzi sebou vymieňali a svojským spôsobom tak spolu komunikovali. Ja som len nehybne sedela a pozorovala výrazy ich tvárí v odraze sklenenej plochy stola.
.....
"Bert!" zasyčala som podráždene. Bolo už po obede a ostatní sa náhlivo, s rôznymi pocitmi ktoré sa im odrážali na tvári, rozpŕchli do svojich tried. Čakala som zopár metrov od jedálenských dverí, prikrčená medzi dvoma vysokými umelými rastlinami.
Obrátil sa za mojim hlasom a keď ma zbadal ako vykúkam spoza zelených listov, zamračil sa. Určite vedel o čo mi ide. Obrátil hlavu aby sa presvedčil že naokolo nikto nie je a potom pomaly podišiel o pár krokov bližšie.
"Čo to robíš?" vyhŕkla som rýchlo a schmatla ho za koniec rukáva. Pritiahla som ho ešte bližšie k môjmu provizórnemu úkrytu a čakala na svoju odpoveď.
"Čo presne máš na mysli?" tváril sa zaujato a akoby ani nevedel o čom hovorím.
"Prestaň s tým a radšej mi povedz čo sa deje." Vybehla som naňho podráždene a snažila som sa kontrolovať, aby sa môj hlas priveľmi neozýval prázdnou chodbou.
"Nič sa nedeje."
"Neklam mi."
Zdvihol zrak a zastal na mojich rukách, ktoré som mala prekrížené na hrudi.
"Stále sa to zväčšuje?"
Pozrela som dole na svoju ruku a pohľadom skontrolovala svoje "tetovanie". Naozaj. Bolo väčšie ako minule. Nepamätala som si presne kedy som ho naposledy kontrolovala, no určite bolo o niečo väčšie a trochu zmenilo svoj tvar. Nebadane som prikývla a natiahla si rukáv až k prstom na rukách.
"Neviem či bol nakoniec dobrý nápad zatiahnuť ťa do toho." Vzdychol. "Preto to všetko."
Vyvalila som oči a dúfala som, že len zle počujem. Placho sa usmial, chytil ma za ruku a viedol preč.
Vyšli sme zadným vchodom a obišli ihrisko. Trávnatá plocha neďaleko bola ako stvorená na veľké pikniky, no skoro nikto tam nechodil a ani teraz tomu nebolo inak. Lúka bola pustá a kvety o ktoré sa už nikto nestaral, pomaly zarastali burinou. Sadol si pod starý, mohutný dub a naznačil aby som spravila to isté. Zvalila som sa vedľa neho a pozrela na starú budovu, ktorá zo zadnej strany vyzerala ešte horšie ako z tej prednej.
"Tak?" spýtala som sa s pohľadom stále upretým pred seba. Triasla som sa a dúfala že to nie je až tak vidno.
"Ja viem že nie si žiadna padavka a vieš sa o seba postarať," začal rozpačito a odvrátil zrak. "ale neviem či ťa chcem vystaviť toľkému riziku."
Nehybne som ho počúvala a prehrávala si každé jedno slovo ktoré povedal. Odľahlo mi. Myslela som že to bude niečo oveľa nepríjemnejšie.
"Nemusíš mať o mňa strach." Odtrhla som zrak od budovy a zahľadela sa do jeho poblednutej tváre. Zračili sa v nej obavy. Na čele sa mu rysovali jemné vrásky a špatili inokedy tak dokonale hladkú tvár. Ticho si odfrkol, v domnienke že som to nepostrehla. Zabolelo to.
"Nikdy, za celý svoj život som nezažila tak veľa ako za posledných pár týždňov..." musela som veľmi premýšľať o tom aké slová zvoliť, aby som sa vyjadrila celkom presne. Nechcela som aby ma pochopil zle. "...bola som divné, lenivé decko. Konečne mám pocit že niekam patrím a že som užitočná. Aj keď sa niekedy len sťažujem." Pri poslednej vete som sa uškrnula a aj na Bertovej tvári som postrehla aspoň malý náznak úsmevu.
"Nesmieš ma poslať preč. Nechcem to." Konečne som presne vedela čo cítim a ako to povedať. Začiatok sa mi ani trochu nepáčil, ale teraz by som si nevedela predstaviť, že by som ich nepoznala. Chcela som pokračovať a aj pre to niečo spraviť.
Chvíľu bolo ticho a pozeral do zeme, trhajúc trsy trávy a odhadzoval ich bokom. Akoby premýšľal, alebo bojoval sám so sebou.
"Nechcem aby sa ti niečo stalo." Povedal to tak ticho a možno len pre seba, no aj tak som to počula. Pritiahol si kolená až k brade a objal ich rukami, so zrakom stále upretým na zelený porast okolo nás. Akoby sa bál pozrieť mi do očí, akoby som mu mala opäť ublížiť. Opatrne som natiahla ruku a priložila ju k tej jeho. Ani sa nepohol.
"Nič sa mi nestane. A môj kamoš Bert na mňa predsa dá pozor nie?"
Pozrel na mňa a...vyzeral sklamane?
"Hej, kamoš Bert..." voľnou rukou ma potľapkal po tej mojej a potom vstal. "O desiatej vieš kde." Obrátil sa a odišiel.
Nevedela som či si zmenu jeho správania vysvetľujem správne, no vedela som že sa s ním niečo stalo.
.....
Prekonala som samú seba a dokonca som začala chodiť do posilňovne. Chcela som dodržať svoj sľub že sa mi nič nestane a to dokážem jedine vtedy, ak budem dostatočne silná a trénovaná. Začala som s kickboxom na ktorého som si zohnala aj perfektného trénera a potom som pokračovala s cvičeniami na spevnenie svalov a na skvelý postreh. Vždy keď sa mi nejaký cvik alebo výpad v boxe vydaril, naplnilo ma to zadosťučinením a ešte väčšou energiou, aby som v tom pokračovala a s ešte väčším nasadením. Trénovala som tak poctivo, že som sa ani nenazdala a bolo osem hodín večer. Pomaly sa stmievalo a ja som sa polomŕtva ťahala domov aby som sa pred stretnutím aspoň stihla osprchovať. Bert bude na mňa určite hrdý, myslela som si keď som šla z nohy na nohu a obzerala sa po dobre známej ceste, ktorou som chodila každý deň domov.
Zdvihol sa prudší vietor a ja som sa roztriasla ako osika. Bola som spotená a v spojení s tou zimou, mi to ani trochu neprospievalo.
"To od teba naposledy nebolo pekné." Tak teraz mi začala byť riadna kosa. Pokračovala som stále po ceste a pridal som do kroku.
"Utekáš?" nie neutekám, pomyslela som si nabrúsene, no musela som si priznať, že sa mi od napätia zrýchlil tep.
Prečo som zastala do čerta? Snažila som sa pokračovať v ceste, dokonca aj bežať ak to bude potrebné, no moje nohy ma prestali poslúchať. Stála som pevne prikovaná k ceste, neschopná urobiť ďalší krok. Nemôžem byť predsa až taký slaboch. Od sústredenia ma až rozbolela hlava, no nepohla som sama so sebou ani o milimeter.
"Nepríjemne však?" okolo krku sa mi ovinul jeho ľadový dych a takmer sa mi zatmelo pred očami. Bola som ako paralyzovaná, akýkoľvek pokus o pohyb bol neúspešný.
"Zase ty?" prehovorila som prerývane a sťažka preglgla.
Konečne mal aspoň trochu slušnosti aby sa postavil priamo predo mňa a na tvári mal ten svoj povestný úškrn, ktorým sa mi tak rád vysmieval. Oči mu horeli nedočkavosťou a pokožka mu svietila.
"Prekvapená?" tvár sa mu rozžiarila ako malému dieťaťu a aj by mu to pristalo, keby bol ešte stále človekom. Takto mi to prišlo ako len smiešna fraška.
Mávol rukou a moje neviditeľne okovy povolili. Akoby mi niekto z krku sňal obrovskú reťaz. No teraz som nemala v úmysle ozlomkrky utekať domov. Mala som v úmysle zostať.
"Ty ma už ničím neprekvapíš." Odvaha ktorú som hrala mala naňho ako také účinky ako som si všimla. Zoširoka sa usmial a odhalil svoj chrup, v celej svojej kráse.
"Už nemám v úmysle pohrávať sa s tebou ako s mačkou. Unavuje ma to, aj keď som trpezlivý tvor."
"Tak mi daj pokoj. A aj všetkým ostatným, zalez do nejakej jaskyne a zaves sa dole hlavou." Rozčuľoval ma. Nikdy nepovedal čo presne chce, vždy hovoril len v hádankách a ja som si pripadala ako v škole, kde musím rozmýšľať nad nejakou, mne nepochopiteľnou úlohou.
Neviem prečo som čakala že sa na mňa zlostne vrhne, no on sa rozosmial. Zostala som stáť ako obarená, keď sa chytil za brucho a prehýbal sa od smiechu.
To Be Continuited...Klaudiqa =)