Září 2009

Punched by a Kiss 27

30. září 2009 v 21:53 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
1574 slov!!! Snad to bude stáť za koment =) ak som vás potešila, mňa to teší ešte viac, verte mi. Venujem všetkým ktorí poctivo komentujú a Jesske, ktorá sa tak strašne dožadovala pokračovania XD
Batoh ktorý jednou rukou pridržiaval mu prekĺzol pomedzi prsty a spadol na kachličkovú podlahu. Preglgol a čakal. Gerard sa nehýbal, len sa opieral o dvere, s rukami ukrytými za chrbtom. Pozerali na seba, no Gerardove oči akoby boli neprítomné. Raz za čas žmurkol a stále ho prepaľoval pohľadom, úplne mlčky. Pil. Buď je ožratý, alebo zhúlený. Jeho oči sú lesklé a podliate krvou, určite nie je úplne pre sebe. To Franka vystrašilo ešte viac, ktovie čoho je v takomto stave schopný. Jediná úniková cesta viedla cez neho a to ho pri tejto už aj tak zúfalej situácií privádzalo do ešte väčšieho šialenstva.

"Povedal som ahoj." Zopakoval svoj pozdrav Gerard a vystrčil bradu čakajúc, kedy Frank odpovie. Aj tak mu to bolo v podstate jedno, dopadne rovnako, potreboval sa len vyhecovať.

"A-ahoj." Vykoktal Frank. Nechcel ho naštvať hneď na začiatku. "A-a-ko sa máš?" Úplne nevinná otázka, ktorá mu snáď pomôže dostať sa odtiaľto preč. Prečo je taký idiot? Mal ísť radšej poctivo do triedy a nevymýšľať blbosti. Alebo sem pre zmenu nemal chodiť vôbec a kašľať na to čo si o tom myslia rodičia. Hocičo, len aby teraz nemusel byť zavretý v miestnosti s nadrogovaným Wayom.

"Začal celkom fajn, ale verím že bude ešte lepší." Uškrnul sa potmehúdsky a ruky ktoré mal doteraz ukryté, si prekrížil na prsiach. "Len som dúfal že mi pomôžeš v jeho spríjemňovaní." Odlepil sa od dverí a pomalou chôdzou mieril k vydesenému Frankovi. Pohyboval sa vážne minimálne, no aj tak to Frankiemu pripadalo akoby mal na nohách sedem míľové čižmy.

"Po-potrebuješ doučovanie?" musel to skúsiť, aj keď vedel prečo sem Gerard prišiel. Ale on to nechce, už nie.

"Myslím že to ty by si v niektorých veciach potreboval doučovanie." Nadvihol kútik úst do výsmešnej grimasy a zohol sa pre jeho tašku. Chytil popruhy medzi prsty a položil ju späť na umývadlo. Frank už bol pri stene, čo najďalej z jeho dosahu. Gerard zažmurkal. Jeho koordinácia v priestore bola značne spomalená a tak si Frankov rýchly pohyb dozadu ledva všimol.

"Na niečom sme sa dohodli."

"Tebe sa to včera nepáčilo? Lebo...mal som pocit že tvoj malý Iero spieva nadšením." Priblížil sa na dosah. Stačilo natiahnuť ruku a mohol by toho krpca zdrapiť za tričko. Ale ešte neprišiel ten správny čas, mal by svoju obeť najprv pekne pripraviť.

"Si mimo." Odtiahol sa Frank znechutene a takmer sa potkol o vlastné nohy, tak nekontrolovateľne sa mu triasli.

"Som úplne v pohode." Zachichotal sa Gerard a oprel sa dlaňou o stenu, rovno vedľa Frankovej hlavy. Druhou rukou zavadil o jeho opasok, akoby len náhodou. Frankie so sebou trhol a odtlačil jeho ruku čo najďalej.

"Nie, nie si. Toto nie je pravý Gerard." Nedal sa zlomiť a stále pred ním cúval ďalej a ďalej. No o chvíľu nebude kam utekať.
Narazí o stenu a bude v pasci. "Nechcem to takto." Zarazil ho odrazu, keď dosiahol náprotivnú stenu, na ktorú ho Gerard zatlačil. Zostal stáť a nechápavo na Franka pozrel.

"Ako to myslíš?"

"Ak mám s tebou spať, tak chcem aby to bolo iné. Ako včera." Zahryzol si do pery keď to Gerardovi povedal. Skočí mu na to, alebo nie? Pritláčal sa k stene aby bol od neho čo najďalej to šlo a modlil sa aby bol natoľko zhúlený, aby nevycítil podvod. Frank predsa nikdy takto nevyjednával a vždy sa podvolil, musel.

"Takže takto to je." Jeho tvár ozdobil úchylný úsmev nad tým čo Frank povedal. Konečne sa krpec spamätal. Nahol sa a pobozkal mu špičku nosa. Chlapec sa slabo zachvel a Gerard, mysliac si je to od vzrušenia, sa len pousmial a jazykom mu prešiel dole až k brade. Frank ho chytil okolo ramien a pritlačil sa na neho celou svojou váhou. "Chcem ťa." Zašepkal nadržane Gerard a chytil mu tvár do dlaní. Frank blúdiac rukou dole jeho hruďou, zavadil a nemalý problém v jeho nohaviciach. Way slabo zastonal a roztiahol nohy, aby sa mohol dostať do jeho tesných nohavíc. Ale nanešťastie pre neho, to nebolo to čo Frank chcel. Oprel si svoje čelo o to Gerardovo a napriahnúc sa, ho celou silou kopol kolenom do rozkroku.
Toaletami sa ozvalo bolestné skučanie, až to trhalo uši. Gerard sa takmer zviezol na zem a od bolesti, mu do očí vybehli slzy. "Ty malý zkurvysyn!!! Toto si vypiješ!" žmúriac pomedzi slzy ho zdrapil za nohavice keď sa rozbehol k dverám a zhodil ho na zem. Snažil sa mu vytrhnúť a doplaziť sa k východu, no Gerard sa naňho poslepiačky zavesil a ťahal k sebe.

"Zabijem ťa!" jačal a trhal mu lem trička.

"Hej!!!" obaja zamrzli a pozreli k dverám, na telocvikára, ktorý ich raz už varoval. Frank rýchlo pritiahol nohy k sebe a snažil sa vstať. Učiteľ sa zohol a zdrapil ho za golier. Vláčiac ho za sebou sa presunul k Gerardovi a spravil s ním to isté. Dalo mu to trochu viac námahy, keď sa len dezorientovane motal a ledva stál na nohách.

"Čo som vám o tomto povedal?" hučal a pozeral z jedného na druhého. "A z teba ešte navyše cítiť trávu, čo si kurva o sebe myslíš? Mám ťa vyhodiť z tímu?" Reval Gerardovi do ucha a jeho tvár nabrala purpurový odtieň. Bol nesmierne vytočený, no aj tak by ho Frank najradšej objal a poďakoval mu. Nie prvý krát mu tento chlapík zachránil kožu, hoci nevedomky.

"Ja ja vám to vysvetlím." Habkal a teraz sa konečne dostal do úzkych aj on. Hoci mali problém obaja, Frank prekypoval spokojnosťou že sa konečne niečo ušlo aj tomu sviniarovi.

"Zavri hubu a pakuj sa dať dokopy!" prudko ho pustil a futbalista sa neisto zatackal keď stratil oporný bod. Frank sa obrátil, aby si nikto nevšimol jeho škodoradostný úsmev.

"Potom sa obaja hláste v mojom kabinete. Dám vám metly a vedro, upracete sklad s náradím." Zaškeril sa a konečne pustil aj Franka. Pozrel naňho a jeho zdesený výraz v očiach ho dokonale uspokojil. Pred svojimi žiakmi si zakladal na rešpekte, ktorý pramenil zo strachu pred ním samým.
Budeme spolu upratovať sklad!!!
Zvonilo Frankovi v stále v ušiach po trénerovom tvrdom hlase a takmer sa cítil rovnako nadrogovaný ako ten debil z druhej strany. Nielenže ho dostal z problému, on ho dostal do ešte väčšieho!

"Ak sa znova pobijete, dám vám návrh na podmienečné vylúčenie." Zakončil rázne a prudko ukázal na dvere. Obaja prikývli a vyšli na chodbu.
.....
Frank už sedel v profesorovom kabinete, keď sa ozvalo váhavé zaklopanie. Porazenecky privrel oči, stále totiž dúfal že sa Gerard nedostaví. Že bude v tak zlom stave že ho pošlú domov a on si svoj trest odpracuje sám. Určite by to zniesol lepšie, ako trávenie čo i len minúty navyše s ním.

"Vstúpte." Zahrmel hrubý hlas a dvere sa nehlučne otvorili. V štrbine sa objavila Gerardova strapatá hlava. Vyzeral strašne, no aj tak to bolo o niečo lepšie ako pred dvoma hodinami. Franka striaslo keď si na to teraz spomenul.

"Som tu tréner." Sklopil zrak k zemi a vošiel, zavrúc sa sebou dvere. Ten si ho len premeral a sklamane pokrútil hlavou.

"Sklamal si ma." Povedal stručne a obrátil sa k Frankovi, ktorý sa snažil byť čo najmenším. Najradšej by sa úplne vyparil a zmizol z povrchu zemského, len aby ho už žiadny z rodiny Wayov nenašiel. Určite by mu bolo lepšie.

"V kúte stojí náradie, pohnite sa." Ukázal smerom k oknu a čakal kým si všetko nevezmú. Frank sa tváril že je tu s profesorom sám a Gerarda úplne ignoroval. Predsa len sa nemýlil keď si myslel že niekto ako on sa nemôže len tak zmeniť. Vzal do rúk rozstrapkanú metlu a obité zelené vedro. Presunul sa rýchlo k dverám a keď profesor na znamenie že môže ísť prikývol, rýchlo rozrazil dvere a zmizol na chodbe. Nebude na nikoho čakať, odrobí si svoje a poponáhľa sa domov.

Počul ako za ním znova buchli dvere, no neobzrel sa. Nemalo by to zmysel, aj tak tušil že sa za ním vlečie Gerard s trénerom v pätách. Unavene zívol a zabočil za roh, smerom k telocvični. Teraz mohol spokojne sedieť na matike alebo angličtine, no namiesto toho teraz kráča s metlami ako upratovačka. Keby nebol hlúpy, nemal by toľko problémov. Alebo možno preto že nie je, ich má tak veľa.

Keď im odomkol dvere a vošli, ovanul ich strašný smrad. Frank si priložil k nosu dlaň a Gerarda takmer naplo. Ešte mu bolo zle z marišky a teraz toto.

"Dajte to tu do pucu." Usmial sa povzbudzujúco profesor a tréner v jednej osobe a chechtajúc potľapkal Gerarda po chrbte. "Aspoň sa naučíte čo sa patrí. Keď to budete mať hotové, hláste sa u mňa." Privrel za sebou dvere a nechal ich v tomto bodreli. Všade naokolo sa povaľovali lopty, matrace a odpadky. To tu nikto neupratuje do čerta. V kúte ležala v klepci mŕtva myš a pomaly už bola v rozklade. Franka naplo, tak sa radšej obrátil inam. Ako to tak prezeral, dnes bude veľa roboty a nezastaví sa asi tak do poobedia. Bude tu ešte dlhšie ako keby sedel v škole. Pokrútil hlavou nad tým ako dopadol a zohol sa pre roztrhané noviny ležiace pred ním.

"Prepáč." Ozvalo sa mu za chrbtom. Trhlo ním, takmer zabudol že tu nie je sám, ale aj s NÍM.
Frank nijak nereagoval, len začal do vedra hádzať menšie odpadky. Gerard ho chytil za rameno a zastavil ho tak uprostred práce.

"Ešte raz sa ma dotkneš a zabijem ťa, rozumel si mi?!!!" zvreskol zbesilo a odskočil od neho, zaháňanúc sa vedrom. Myslel to vážne a ak nebude mať inú možnosť, spravil by to. Vedel to...
To Be Continuited...Klaudiqa =))

Punched by a Kiss 26

27. září 2009 v 19:57 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
S tými komentmi ste ma vážne dostali. Hrozne moc ďakujem a som rada že sa vám story páči. Fakt sa snažím aby bola pre vás zaujímavá a aby aj bolo čo komentovať :D čiže ďalšia časť je tu =)) enjoy
"Ááá pán mäkkýš sa vrátil." Steve teatrálne rozpažil ruky a gestikuloval nimi, že skoro z lavičky zhodil Berta.

"Drž hubu." Precedil Gerard pomedzi zuby a vypľul do trávy žuvačku. Už nemala takú dobrú chuť ako pred pol hodinou. Tie žbrndy nič nevydržia. Utrel si vlhké ústa a posadil sa na voľné miesto, na kraji lavičky vedľa Berta.

"Čo ťa sem privádza?" neprestával rýpať a očividne mu to robilo nesmiernu radosť.

"Pokiaľ viem, tak táto partia je moja. Tak ak sa ti niečo nepáči, tak vypadni." Povedal Gerard. Úplne pokojne a hlas sa mu ani trochu nezatriasol. On bol hlavou tejto bandy a preto nedovolí nejakému imbecilovi aby mu do toho kecal. Steve sa pridal dobrovoľne a dokonca celkom nadšene s vedomím že partia už svojho vodcu má, preto nechápal že zrazu začal vyskakovať a robiť zo seba hlavu skupiny.
Steve len odfrkol a vybral z vrecka mikiny škatuľku bielych papierikov a priesvitné igelitové vrecko.

"Aj tak nechápem prečo si sa k tomu malému buzerantovi začal správať akosi viac zhovievavo." Položil si malý papierik na kolená a naplnil ho zelenou zmesou zo sáčku. Pomaly ho zroloval a olízal jeden koniec po celej jeho dĺžke. Prilepil a so šťastným výrazom sledoval svoje dielo. Natiahol ruku k Gerardovi a podal mu jointa.

"Daj si. Budem pevne dúfať v to že sa dáš znova dokopy. Pre partiu." Dodal keď si ho Gerard čudne premeral a potriasol dlaňou, aby si to konečne zobral. "Než si to rozmyslím."

Vzdychol a chytil drobný šulec medzi prsty. Prezrel si ho a potom rukou klesol k stehnám. Nemal veľkú chuť znova s tým začínať. Prisahal si že s tým prestane a pár krát sa mu už podarilo úspešne odmietnuť ak mu niekto ponúkal potiahnuť. Teraz naňho všetci s očakávaním pozerali a čakali čo urobí. Mal len dve možnosti. Dokázať kto je tu pán, alebo skončiť ako úplný chudák akým bol aj Iero. Nie, nezníži sa na takú úroveň.

"A aj mi ho zapáliš, alebo ho mam žužlať len tak?" nadvihol obočie a obom im jointom zamával pred nosom. Steve sa uškrnul od ucha k uchu a vytiahol aj malý lesklý zapaľovač, ktorý sa na rannom slnku matne trblietal. Gerard si potiahol a slastne vyfúkol hustý oblak dymu. Sedeli pred školou a on si tu len tak húlil a bolo mu to úplne jedno. Už na školskom pozemku robil aj oveľa horšie veci a nikto mu na to neprišiel. Spomenul si na Franka. Potiahol ešte silnejšie aby z mysle vyhnal podobizeň jeho prekvapenej tváre, keď sedeli u neho doma na gauči. Vtedy by skôr povedal že je zhúlený, a nie teraz.
Ticho sa zachichotal a obrátil sa k Bertovi.

"Som ja ale sebec, ty si nedáš?" a podal mu ho.

"Vďaka." Uškrnul sa a dal si vlasy za ucho, aby mu nezavadzali. Už by sa mohol aj ostrihať, pomyslel si Gerard. Vždy mal vlasy o čosi dlhšie ako ostatní, ale teraz sa už začínal podobať na mužov zo svätých obrázkov. Už mu chýbala len dlhá brada, plášť a palica.

Už teraz sa s Gerardom točila zem a on si to užíval. Znova cítil pocit beztiaže a úplnej slobody. Oprel sa o lavičku aby sa nezosunul na zem a s pohľadom upreným na nebo sa spokojne usmieval. Potom joint putoval k Stevovi a tak ďalej, až kým už nebolo čo fajčiť.

Sedeli dosť ďaleko od vchodu, no mali perfektný výhľad na to, kto prichádza a odchádza do školy. Gerard registroval tváre profesorov a žiakov. Niektorých poznal z videnia, o niektorých ani nevedel že sem chodia. Mihali sa mu pred očami, keď zrazu zazrel tvár až príliš známu, Frank. Narovnal sa a všetky svaly v tele sa mu napli ako struna. Cítil sa ako leopard, ktorý sa chystá skočiť na svoju obeť, ktorá o tom ani len netuší. Potreboval viac. Obrazy v hlave sa mu rozmazávali a on túžil aby sa jeho obeť bránila a utekala pred ním. Pocítil nával adrenalínu a už teraz tušil že to nemal od Steva prijať. Toto nedopadne dobre.

"Musím ísť." Zamumlal ledva zrozumiteľne a zatackal sa keď sa prudko postavil. Ostatní naňho pozerali ako na zjavenie a potom sa začali rozprávať, akoby nič. Tiež im to svinstvo pekne stúplo do hlavy a pomaly ani nevedeli ako sa volajú.

Tackavo klusal po trávniku pomedzi kríky a sledoval ako Frankova drobná postava zmizla v budove. Chce ho, hneď teraz a bude ho mať. Ako vždy.
.....
Frank kráčal so sklonenou hlavou. Jeho nápad s prestupom na inú školu nedopadol presne tak ako si predstavoval. Myslel že jeho rodičia nebudú proti, no asi sa riadne zmýlil. Hneď ako to včera spomenul otec to zamietol s ráznym "nie!". Matka iba súcitne pozrela do jeho smutnej tváre a neskôr sa mu snažila vysvetliť že to nie je práve najlepší nápad. Plno papierovačiek a humbuku okolo toho.

Mal chuť im vykričať do tváre že spravili obrovskú chybu a že raz si to snáď uvedomia, ale to už bude neskoro. Nedopadne dobre, zúfalo potreboval vypadnúť z toho miesta a teraz znova kráča po schodoch priamo tam. Napravil si batoh, ktorý ho omínal na ramene a potiahol nosom. Škoda že nemôže len tak zmeniť identitu a prevteliť sa do niekoho iného. Do niekoho kto má perspektívu a budúcnosť, jeho prestrašená a krehká telesná konštrukcia predsa nemá predpoklady na to, aby to dotiahla boh vie ako ďaleko. Nemá také široké lakte ako ostatní a nedokáže hrať tak nekompromisne a tvrdo. A hlavne neférovo.

S pocitom že ho niekto sleduje sa obrátil, no areál bol plný deciek a hľadať niekoho konkrétneho, bolo ako hľadať ihlu v kope sena. A navyše, bol to predsa len pocit, nič podložené.
Vošiel dnu a naplno vyfúkol z úst prebytočný vzduch. Tak a začína sa to celé odznova. Zazvonilo, no on nemal ani najmenšiu chuť tam ísť. Prečo mu vlastne nikdy predtým nenapadlo ísť poza školu? Teda vlastne napadlo, ale aj tak to nikdy nespravil. To by sa musel na školu vykašľať úplne, aby sa konečne cítil uvoľnene.

Zhodil tašku z chrbta dole a rozrazil dvere na chlapčenských toaletách. Položil ho vedľa seba na umývadlo a pustil vodu. Napil sa a potom si umyl tvár. Stekala mu z čela dole lícami, kvapkala z nosa a padala na tričko a za golier, ale nedbal na to. Premýšľal kam by šiel, domov určite nie. Keby ho tam niekto z rodičov prichytil ak by sa náhodou vrátil skôr z práce, mal by po chlebe.

Nemal ani kamarátov s ktorými by niekam šiel. Mal, kedysi. Mikeyho. Pri jeho mene ho nepríjemne pichol osteň hnevu. Keby nebol taký neústupčivý, mohlo byť všetko v poriadku.

Dvere sa ticho otvorili a ich tiché zavŕzganie ho vyrušilo z myšlienok. Obrátil vlhkú tvár k nim a roztriasli sa mu kolená.

"Ahoj." Usmial sa na neho anjel skazy a zavrel ich za sebou. Jediná brána z pekla sa pred ním zabuchla.
To be Continuited...Klaudiqa

Punched by a Kiss 25

26. září 2009 v 15:29 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
No takže je tu ďalšia časť, komenty potešili čiže som sa poponáhľala =))
Stále sa nedokázal pohnúť z miesta. Len nemo civel na pootvorené dvere vedúce na chodbu a prerývane dýchal. Gerard odišiel a nechal ho tu osamote. Dosť silne pochyboval o tom, že má ešte v úmysle vrátiť sa, no aj tak len nehybne stál akoby na niečo čakal.

Predýchaval to čo sa práve medzi nimi dvoma stalo. Nechcel to, no aj tak sa teraz, keď bol sám, triasol. Nebol si istý či od strachu, alebo od vzrušenia, ktoré mu bolo vidno aj cez nohavice. Hanbil sa za to aj sám pred sebou.
Zmätene sa posadil na kožený gauč a vnoril si hlavu do dlaní. Zmätok by bol v jeho tvári očividný dokonca aj tomu, kto nepoznal jeho dôvod. Prečo to nechal zájsť až tak ďaleko? Zo strachu pred Gerardom, alebo preto že je zvrátené prasa a začalo sa mu to páčiť? Keď sa pozrel trochu nižšie, ani nemusel odpovedať. Oboje bola čiastočne pravda. Mal by odtiaľto čo najskôr vypadnúť a nikdy sa nevrátiť, ale nohy akoby mu vrástli do podlahy.

Dvere ticho vrzli a Frankova hlava vyletela hore. Medzi dverami stál našťastie len Mikey. Alebo skôr nanešťastie? Tváril sa všelijako, len nie práve prívetivo. Oprel sa o zárubňu a s vážnym pohľadom si ho premeral. Civeli na seba ako dvaja cudzinci. Frank ostýchavo a Mikey pohŕdavo.

"Aspoň si si to užíval?" zabodol doňho oči a pokrčil nosom, akoby v jeho blízkosti niečo strašne smrdelo.

"Prosím?"

"Videl som Gerarda ako odtiaľto vybehol a ty tu sedíš ako kôpka nešťastia. Tak sa pýtam či si si to s ním pekne užil." Prečo už to nebol ten starý Mikey akého poznal? Kto je tento cudzinec čo mu dáva tak nepríjemne otázky a rozpráva sa s ním ako s kusom handry? Aj jeho oči nejako potemneli, už nemajú takú priezračnú farbu ako keď sa spolu smiali a tvár mal znetvorenú neskrývaným hnevom.

"Nič sa medzi nami nestalo." Precedil Frank cez stisnuté zuby a zaryl nechty do plecniaka, ktorý držal na kolenách. Jeho strach pomaly ustupoval a nahradila ho zlosť. Čo si to do čerta dovoľuje? "A aj keby, teba do toho nič." Odsekol.

Neveril mu. Videl ako mu tvárou preletel tieň nevôle a znechutenia. Neboli priateľmi dlho, no to že mu Mikey po tom všetkom čo medzi nimi bolo neveril, ho zabolelo. Odmietal jeho pomoc lebo sa nechcel dostať do ešte väčších problémov a neprežil by ani tú hanbu. Musel by zmeniť školu, decká by si naňho určite ukazovali prstom, osočovali ho a správali sa k nemu ako k malej kurve ktorou aj bol. Gerard z neho urobil malého parchanta, ktorý vždy skočil keď mal naňho chuť. Kvôli tomu znenávidel aj jeho. Oboch preklínal za to akí sú. Gerarda za to aký bol zvrhlý prasák a Mikeyho za to aký bol tvrdohlavý a nedôverčivý.

Radšej by aj naďalej ostal samotár ktorého nikto z okolia neberie vážne, keby ich nikdy nemusel stretnúť. V okolí je tak veľa stredných škôl a on si musel vybrať práve túto.

"Hej, verím ti." Zatiahol ironicky a prekrížil si ruky na hrudi. Franka stálo veľa námahy aby sa nerozbehol jeho smerom a nedal mu batohom plným kníh do zubov. Prudko vstal a dal si ho na chrbát. Mikey sa ani nepohol z miesta, len ho nemo pozoroval.

Prešiel okolo neho so zamračeným výrazom. Jediný dojem kazil fakt, že bol od neho asi o niečo vyše hlavy nižší. Inak by to vyznelo dramatickejšie. Keď bol na chodbe ani sa len neobrátil, zbehol po schodoch a treskol za sebou dverami. Vonku mu nebolo o nič lepšie. Zahryzol si do pery a keď privrel oči, skotúľala sa mu po líci malá slza. Všetko sa pokašľalo. Zúrivo si utrel tvár lemom rukáva a pridal do kroku. Nechával ten dom za sebou s prianím, aby sa doňho už nikdy nemusel vrátiť pokiaľ nebude zase všetko normálne.

Pomaly si ani nepamätal celú cestu domov. Býval dosť ďaleko, no aj tak šiel peši. Premýšľal. Čo ak by rodičom povedal že chce zmeniť školu? Že jeho prospech nie je taký ako by si želal a že sa mu tam nepáči? Určite nebudú nič namietať, je to predsa len škola. Tých je na svete milión. Práve teraz bol pevne rozhodnutý, že sa s nimi o tom pri večeri porozpráva. Už nebude za debila, kurvu, ani nič podobné. Nikto si z neho nebude robiť fackovacieho panáka a začne úplne od nuly.
.....
Vonku pišťalo nejaké malé dievča, keď ju kamarát oblial studenou vodou priamo z fľaše. Jednu takú plnú fľašu by uvítal aj Gerard. Zamračene zastrel záves späť tak, aby cez neho nepresvital ani jediný slnečný lúč. Nemal rád slnko, oslepovalo a pálilo. Tak ako nemal rád nikoho okolo seba, dokonca ani seba samého. Nenávidel svoj odraz v zrkadle, nie preto že by nebol pekný, ani za to ako sa správal. Neznášal svoju neprirodzene bledú tvár odkedy sa narodil a ani nepoznal dôvod. To že ho nemali radi ostatní ho nezaujímalo.

Posadil sa na okraj vane a zahľadel sa na odraz v zrkadle, ktorý bol tak povedomý. Vídal ho už takmer devätnásť rokov a stále si nedokázal zvyknúť na tie vše vidiace oči, ktoré naňho zakaždým hľadeli. Radšej pozrel inam. Vstal a vyzliekol zo seba prepotené tričko, za ním nasledovali nohavice a boxerky. Šmaril všetko na dlážku a zavrel sa v sprche. Potreboval ju, poriadne studenú. Potreboval vymyť mozog a všetko o čom premýšľal. Keby to šlo tak ľahko ako zo seba zmyť prach a špinu. Ostatné zostáva aj naďalej v ňom.

Prečo tak zrazu zmäkol? Už nerozdáva údery tak ako kedysi a ani jeho oči už nevyvolávajú takú hrôzu ako kedysi. Stáva sa z neho baba. Potiahol kohútik úplne naľavo a treskol dlaňou o stenu keď ho úplne ľadová voda šľahala do chrbta, padala na nohy a hlavu. Prudko dýchal a vypľúval spŕšky vody, aspoň teraz nedokáže myslieť na nič iné, než na ten nepríjemný pocit v spánkoch. Bolelo to a o to mu išlo. Už si tak ostro nevybavoval Ierovu tvár, pomaly ani nevedel povedať na akej ulici býva. Je to len malý chudák, nič viac. Nie je a nikdy ani nebol preňho viac ako smrad ktorý ho obšťastnil keď práve dostal chuť. Stále si to musel opakovať aby na to ani na moment nezabudol. Mohol by ho mať kedykoľvek chcel, o tom nepochyboval.

Keď to už nemohol vydržať, trasúcou sa rukou rýchlo zastavil vodu a takmer sa zviezol na klzkú podlahu. Otvoril dvere a siahol po teplom uteráku. Rýchlo sa doňho zabalil, drkotajúc zubami od zimy.
To Be Continuited...Klaudiqa

Spiaci Frankie

26. září 2009 v 9:43 | Klaudiqa
Túto fotku som sem proste musela dať ...ňuňu =)

Nazdárek =)

23. září 2009 v 21:16 [ Moje Kecy
Zdravím vás =) vidím že posledná časť story mala celkom úspech a som tomu rada a dúfam, že budete nechávať komentáre aj naďalej =))
Ale nie to som chcela, ako vidíte, trochu sa tu zmenil design a nie som s ním vôbec spokojná. Už mi akosi dochádzajú nápady a chcela som sa spýtať kto by bol schopný vytvoriť niečo na čo sa da aj pozerať...nie toto čo tu je teraz :D bola by som dosť vďačná ľudia....fakt =)
Aaa ešte k story Punched by a Kiss - nezdá sa vám že už nejaká dlha? :D som si to pomaly ani neuvedomila že už to má toľko častí a pritom mám toľko nápadov ešte. No v každom prípade píšem ďalšie pokračovanie a dúfam že dáte komenty, aby to ďalšie pribudlo ešte skôr =)

Tak sa zatiaľ majte pekne... xoxo Klaudiqa

Punched by a Kiss 24

20. září 2009 v 18:43 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Áno pokračovanie predtým bolo krátke, ja viem. Ale toto je oveľa dlhšie a dejovo určite zaujímavejšie a ak chcete vedieť čo bude ďalej, poprosila by som komenty :D
De ja vu. Pocit ktorý ste už raz zažili, alebo miesta na ktorých ste už určite niekedy boli, ale neviete si spomenúť kedy. Frank si dobre spomínal kedy naposledy prekročil prah toho miesta. Stále si nedokázal zvyknúť a neustále bol v strehu.
"1811-1832. Je to tak správne?" spýtal sa Gerard a premáhal nutkanie kontrolovať si to okamžite v knihe. Bola to väčšia nuda ako predpokladal, zvlášť s Ierom, ktorý bol neznesiteľný detailista čo sa učenia týkalo. Pár krát mal chuť plesknúť mu knihou po hlavu, až by to len tak zasvišťalo. Ale dohoda je dohoda.

"Halóó!!!" luskol mu pred nosom prstami, keď sa Frank akosi nechytal a skúmal koberec pod konferenčným stolíkom. Kedysi na ňom ležal omráčený Gerard, keď sa mu pokúšal ujsť. Potriasol hlavou a konečne si všimol svojho prísediaceho ako sa dožaduje pozornosti.

"Čo si hovoril?" vykoktal a snažil sa sústrediť na látku ktorú spolu dnes preberali.

"Pýtal si sa ma, kedy žil Bonaparte." Odvrkol urazene a zatriasol pred ním knihou dejepisu. "Ako vidím mal si niečo lepšie na práci." Oprel sa dozadu a vyložil si nohy na vyleštené sklo stolíka.

Dnes naozaj nebol vo svojej koži, teda vlastne odkedy sem prišiel. Gerardova mama ho privítala bozkom na líce a ponúkla mu bylinkový čaj so sušienkami. Jeho brat však Franka neprivítal až tak vrelo ako ženská časť rodiny. Práve vychádzal zo svojej izby keď sa zrazili. Gerard ho viedol do knižnice, kde boli naposledy. Mikeyho pohľad zabolel, zúžil oči na malé štrbinky a ledva ho pozdravil. To bude takto už naveky?!

"Len som sa zamyslel." Frank si odkašľal a potvrdil jeho odpoveď. "Hej, odpovedal si správne." Vzal mu knihu z rúk a otvoril ju, hľadajúc ďalšiu tému s otázkami. Gerard nebol až taký hlúpy. Buď to doteraz len predstieral aby bol viac cool, alebo ho bolo treba proste len nakopnúť. Obrazne povedané.

"Super!" potešil sa a vystrúhal frajerskú grimasu. Bol na seba naozaj hrdý.

"Ešte sa neteš, nie si ani v polovici." Podotkol Frankie, stále hľadiac do učebnice.

"Vďaka za povzbudenie." Zavrčal futbalista nevrlo a úsmev na tvári mu razom zmizol.

"Nie som tu na to aby som ťa povzbudzoval, ale doučoval." Poučil ho stroho a knihu zaklapol. Na dnes už mal vážne dosť. Pozrel na Gerarda, ktorý naňho dotknuto pozeral.

"Keby sme neuzavreli dohodu, zmlátil by som ťa ako hada." Povedal to úplne pokojne s rukami založenými na hrudi. Zahryzol si do spodnej pery a stále si ho premeriaval. Frank sa jemne zachvel pri predstave čo by teraz bolo. Ale na druhej strane je pravda že bez dohody, by sem viac nevkročil.

"Už si niekedy s niekým spal?" zmenil na preňho zaujímavejšiu tému. "Teda myslím...tak naozaj." Začervenal sa, keď si uvedomil čo za hlúposť povedal. Samozrejme že spal, niekoľkokrát a nedobrovoľne. Sám by si dal facku.

Frankovi vystúpili na čelo kropaje potu. Čo je toto za hlúpy a nepodarený vtip? Nebude mu tu predsa vykladať že nebyť jeho, bol by stále panic a možno o dosť šťastnejší. Teraz je z neho už len obyčajný chudák, ktorý mu robil kurvu. Že mu to nie je hlúpe takto sa vypytovať. Ale jemu nebolo nikdy nič hlúpe, ani nepríjemne, či zakázané. Porušoval si pravidlá ako sa mu zachcelo a kedy sa mu zachcelo.

"Stačí povedať áno nie." Snažil sa ho Gerard povzbudiť, bažiac po odpovedi. Predpokladal že Frank už predtým niekoho určite mal. Vyzeral až príliš dobre na to aby to nebola pravda.

"Nie." Povzdychol si Frankie a uvažoval načo mu to vlastne všetko hovorí. Iba čo sa zosmiešňuje.

"To vážne?" vyvalil oči a naklonil sa dopredu, akoby len teraz zbadal že tu sedí. Tak toto by mu nenapadlo. V tom prípade prežil Frank svoje poprvé s..

Znova sa oprel späť dozadu, mlčal. Akosi mu došla reč. Ak by odpovedal áno, mal na jazyku pár uštipačných poznámok a otázok, ale s týmto nerátal.

"O panictvo som prišiel s najväčším zvieraťom na škole. A nedobrovoľne." Uľavilo sa mu keď mu to predhodil, ale len nachvíľu. Potom nastúpil strach, či si nedovolil priveľa. Hranica medzi tým čo môže a čo nie je pri Gerardovi až príliš tenká.

"Máš v úmysle naštvať ma?" zasmial sa Gerard a prisunul sa k nemu bližšie. Frank sa o dva krát taký kus odtiahol a spýtavo naňho pozeral. Nevyzeral že by mal násilné úmysly, no čert nikdy nespí. Znova sa k nemu prisunul, za Frankom už bolo len kožené operadlo.

"Hej, povedal si že ma necháš na pokoji." Spomenul varovne a položil mu ruku na hruď aby ho odtlačil. V hlave si premietal a pripomínal že sú všetci rodinní príslušníci doma a v tom prípade by určite niekto počul, keby začal z plných pľúc vrieskať. Ktovie čo by povedala jeho mamička keby prišla na to akého anjelika doma chová. A Mikey? Ten by len víťazoslávne potriasol hlavou s pohľadom: "Ja som ti to hovoril."

A možno by to Gerard nakoniec zvalil celé na neho a sám sa zahral na obeť mojich zvrhlých chúťok. Nebolo by to žiadne prekvapenie.

"Myslel som tým že ti nespravím nič zlé, ale čo ak to bude niečo dobré?" nadvihol obočie a oprel sa päsťami a sedačku. Frank preglgol. Dobré pre neho, alebo len pre Gerarda? Teraz nevedel ako to myslel, väčšinou mu šlo len o jeho vlastné blaho a uspokojenie. Pochyboval že by sa to nejako chystal zmeniť.

"Nemám záujem to zisťovať." Povedal roztrasene a chcel vstať. Gerard ho chytil za nohy a pritiahol k sebe. Mal viac sily ako býk. Teraz na ňom Frank takmer obkročmo sedel, zapierajúc sa rukami o sedačku, aby bol od neho tvárou čo najďalej. Aj tak cítil jeho mentolový dych.

"Nechceš sa nechať presvedčiť?" chytil ho za boky pritiahol, aby sa k nemu dostal bližšie. Teraz Frank jasne cítil jeho teplý dych na svojich perách. Zrýchlene dýchal a srdce mu bilo ako o preteky, ale zo strachu že ak spraví jediný chybný pohyb, naštve Gerarda a už nebude taký jemný ako doteraz.

Chcel ujsť, lebo porušil ich dohodu. Už po tej otázke sa mal zdekovať kade ľahšie a nečakať na to, čo bude ďalej. No na druhej strane, vždy bol zvyknutý na hrubé zaobchádzanie a facky a teraz Gerard nerobil ani jedno z toho. Ani za svet si však sám pred sebou nechcel priznať že by sa mu to mohlo páčiť.

Privrel oči aby nemusel pozerať do jeho tváre, no aj tak sa mu v mysli stále mihali jeho neuveriteľne zelené oči. Cítil že ja stále bližšie a bližšie, až sa jemne dotkol perami jeho lícnej kosti a odtiaľ postupoval na bradu až k jeho roztraseným perám. Jemne sa na ne prisal a potom pozrel na Franka, ktorý bol stále v tej istej strnulej polohe.

"Uvoľni sa trochu." Zašepkal zastretým hlasom a opatrne ho pohrýzol do spodnej pery. Nevedel prečo, ale začínalo ho to baviť. Nikdy si nemyslel že by to mohlo byť zaujímavé aj takto, Frank na ňom obkročmo sedel a očividne sa nebránil. Možno preto, že sa bál aj pohnúť.

"Nerob mi to." Zakňučal Frank a konečne pootvoril oči. Boli od seba vzdialení len na pár milimetrov. Gerard mu priložil ukazovák a tým ho umlčal uprostred vety. Pritiahol si ho za zátylok a pobozkal ho, vkĺznuc jazykom do jeho úst. Nechcel byť hrubý, dnes nie. Vášnivo ho pobozkal a ich telá do seba narazili. Frank tlmene zavzdychal. Do čerta, jemu sa to predsa nemá páčiť, to je choré!

Gerard sa odtiahol a potom ho zo seba pomaly zosunul. "Ak nechceš, nebudem ťa nútiť." Prehrabol si rukami vlasy a pozrel inam. Vstal a vzal do rúk knihu a zopár zošitov povaľujúcich sa okolo. Frank len zostal sedieť a šokovane pozeral, ako si balí veci späť do tašky. On...on prestal? Pomaly sa postavil aj on a vzal si učebnice, ktoré mu podával. Tie si priniesol so sebou.

"Potrebuješ odprevadiť?" spýtal sa, a keď Frank pokrútil hlavou, chápavo sa usmial a vyšiel von, nechajúc ho tam samého so svojimi zmätenými myšlienkami.
To be continuited...Klaudiqa

You made my tears come true...

18. září 2009 v 22:51 | Klaudiqa-one shot
Proste som to potrebovala dostať zo seba konečne von...
Fascinovane som hľadel na tvoj úsmev a čudoval sa, že sa mi ešte stále nezunoval. Smial si sa naplno a odhalil si pri tom rad dokonale bielych zubov. Zahanbene som sklopil zrak keď som si uvedomil že na teba pozerám až príliš okato a v duchu som sa za to pokarhal. Bert vedľa mňa ma jemne chytil za ruku a zahanbil som sa ešte viac. Už viac nemám právo pozerať na teba takýmto spôsobom.

Usmial som sa na vtipe ktorý naplnil ovzdušie tak dobrou náladou a snažil sa nedať najavo svoje vnútorne rozpoloženie. Bertova ruka ktorou pred chvíľou držal pohár príjemne chladila, ale príliš som ju nevnímal. Moj pohľad stále zabiehal na to isté miesto. Bolo to takmer šesť mesiacov a predsa som v hrudi cítil nepríjemne pichanie zakaždým keď som sa pozrel tvojim smerom. Čo sa to s nami stalo? Čo sa to stalo s tebou? Opravil som sa v duchu. Nebola moja vina že teraz sedíme oddelene, každý na jednom konci stola.

Miloval som ťa, stále ťa milujem ale viem že s tým nič nespravím. Ostal som sám na brehu rieky, zatiaľ čo ty si sa rozhodol hľadať v iných vodách a mňa nevziať so sebou. Trhalo ma na kusy keď som videl ako mi pomaly odchádzaš, ako sa vzďaľuješ niekam do neznáma, kam už ja nepatrím.

Teraz sedíš len pár centimetrov odo mňa a obaja sa tvárime ako by sa medzi nami nikdy nič nestalo. Správame sa k sebe rovnako, no každý vo svojom vnúti cíti niečo iné. V tom mojom je len nekončiaca prázdnota, ktorú sa snaží naplniť Bert, no len ja jediný viem že to miesto nezaplní nikdy nikto. Čo však cítíš ty? Stále ťa mrzí ako kruto si sa ku mne zachoval, alebo si to vymazal zo spomienok presne ako si zo svojho života vyhnal aj mňa?

"...čo myslíš?" naklonil si sa trochu bližšie ku mne a ja som pocítil ako Bertov stisk trochu zosilnel.

"Hmm?" potriasol som hlavou aby som vyhnal nepríjemne spomienky a zaostril na tvoje krásne oči. Krásne zelené. Usmial si sa a svoju otázku si trpezlivo zopakoval.

"Rozmýšľam akú farbu mám použiť. Vieš, to čo som ti nedávno spomínal." Keď si si všimol môj zmätený výraz, chápavo si sa usmial a dal mi chvíľu na rozmyslenie. Po chvíli sa mi nad hlavou konečne rozsvietila malá žiarovka.

"Aha." Začervenal som sa jemne a poradil mu jeden obchod s farbami, do ktorého som sa rád vracal a kde určite nájde to čo hľadá. Pripadajú mu naše rozhovory také rozpačité ako mne?

Po chvíli som sa obrátil smerom k Bertovi, ktorý sa tiež dožadoval mojej pozornosti. Takmer som zabudol na jeho prítomnosť a to ma frustrovalo ešte viac. V Gerardovej prítomnosti som zabúdal takmer na všetko, dokonca aj dýchať. Vina ma teraz zahalila takmer celého a do očí sa mi nahrnuli slzy.

Čo to do čerta robím? Ubližujem nielen sebe, ale aj jemu. Nezaslúžim si niekoho takého ako je on. Rýchlo som zažmurkal aby si nevšimol ako mi náhle zvlhli oči a pohladil ho opakom ruky po líci. Objal ma majetnícky okolo ramien a vtisol mi na pery krátky bozk. Privrel som na moment oči a predstavil si aké by to bolo keby na jeho mieste sedel Gerard.

Aj teraz sa mi v hlave vybavili jeho mäkké pery a jemná vôňa, ktorá vždy opantala moje zmysly.

"Prepáč, musím ísť na toaletu." Ospravedlnil som sa a vymanil sa z jeho teplého náručia. Usmial sa a nič netušiac ruku stiahol. Rýchlo som vstal a ponáhľal sa tam, kde som vedel že ma nikto neuvidí.

Zavrel som za sebou dvere a prudko dýchal. Tušil som že nebol dobrý nápad aby som sem chodil. Toto priateľské posedenie na ktorom sme sa stretli v hojnom počte a ešte takomto zložení mi skôr škodilo ako prospievalo. Zotrel som slzu ktorá sa vydrala von a pomaly, lenivo stekala po líci.

Deväť mesiacov. Deväť zasraných mesiacov lásky a slepého pocitu že konečne k niekomu patrím. Stálo mi to za to? Nemusel som si ani odpovedať a vedel som odpoveď. Stálo.

Vrátil by som čas a začal všetko odznova ak by sa dalo, až taký som hlúpy. A slepý.

Myslel som že ak sa vyplačem, bude mi lepšie, no tlak v hrudi sa len stupňoval a pri pohľade do zrkadla mi prišlo zo samého seba zle. Pristúpil som k umývadlu a len veľmi pomaly som prekonával chuť rozbiť svoj odraz v zrkadle na tisíc márnych kúskov. Natiahol som sa po kohútiku a pustil poriadne ľadový prúd vody. Ovlažil som si tvár a jediné čo ustúpilo, bola horúčava.

Mal by som sa tam vrátiť, musím sa tam vrátiť. Bojoval som sám so sebou a postupne sa presúval k dverám . Nesmiem dať najavo svoju slabosť, to je to posledné čo by som mal. Len málo ľudí v mojom okolí ma videlo plakať. Ty si medzi nimi nebol, nikdy som ani len zvlhnutými očami nedal najavo ako ma to bolí. Nikdy si nevidel v mojich očiach utrpenie ktoré som tak úspešne celý čas skrýval. Zmenilo by sa tým niečo ak by som tak spravil? Obmäkčil by som tak tvoje srdce, ktoré sa obalilo do čoraz silnejšej vrstvy kameňa? Neviem, ale nikdy som to neskúsil a neviem prečo by som to mal práve teraz meniť. Nič tým nezmením. Tvoj pohľad stratil ten zvláštny lesk ktorý som si všimol, keď si na mňa hľadieval.

A moje veselé oči vyhasli už navždy.

Pomaly som otvoril dvere a až sem som počul veselý smiech, ktorý sa niesol celým barom. Ukazovákom som si nadvihol kútiky úst a v smiešne grimase, ktorá mala znamenať úsmev som vykročil vpred. Pohľady sa upreli na mňa, dokonca aj ten tvoj. Všetci sa usmievali, len tvoja tvár bola vážna. Pochopil si to...
.....
Teraz keď sedim na našej lavičke a premietam si všetky tie minúty, hodiny, týždne a mesiace čo sme spolu strávili, uvedomil som si jednu vec. Človek za život zažije len jednu veľkú lásku a je len na ňom ako svoju šancu využije. Pretiekol si mi pomedzi prsty ako voda a svoju šancu som stratil.

Teraz som sám a snažím sa spomínať len na to dobré v nádeji, že sa naše rieky ešte niekedy zlejú do jednej.
THE END

Punched by a Kiss 23

18. září 2009 v 22:04 | klaudiqa |  Punched by a Kiss
Dnes len v krátkosti =)) sry a komentujte laskavo :D:D:D
Ešte aj keď sa jedáleň vyprázdnila, sedel Frank stále na stoličke, zahľadený von oknom. Spravil dobre? Zase jedno unáhlené rozhodnutie. Vzdychol a obzrel sa okolo seba. Bolo tu len pár ľudí a kuchárky práve zatvárali bufetový stôl. Zaprel sa o operadlo stoličky a s námahou vstal. Trochu ho stále bolela noha, vďaka nešťastnému pádu z lavičky. Za krátky čas stihol spraviť toľko somarín, až sa tomu sám čudoval. A zhodou okolnosti sa to vždy akosi týkalo Gerarda Waya.

Odložil tácku zasvinenú od kečupu na kovový stojan v kúte a pozrel na hodiny. Najvyšší čas pobrať sa ne dejepis. Musel sa uškrnúť, sám nevedel prečo.

.....
Sedel na jeho mieste! Nechápal ako k tomu došlo, ale zastal v polovici triedy a zízal na koniec triedy, kde sa na JEHO mieste rozvaľoval Way. To snáď nemyslí vážne?! Nadýchol sa a na jeho úsmev reagoval čudným zvukom, podobným vrčaniu. Opäť vykročil a rázne odpochodoval až k cieľu svojej cesty. Založil si ruky v bok a spýtavo sa zahľadel na votrelca, ktorý naňho ceril svoje biele tesáky.

"Ach, prepáč." Ospravedlnil sa v stručnosti a presadol si vedľa. "Teraz máš miesto voľné." Uškrnul sa a potľapkal drevenú stoličku vedľa seba.

"To nemyslíš vážne?" Frankovi preskočil hlas. Chytil sa za hrdlo a zmätene zažmurkal.

"Rozmyslel si si to s doučovaním?" nadvihol Way jedno obočie a potom sa zamračil. Nemal rád ak niekto rýchlo menil názor.

"To nie..." vykoktal. "...len som nečakal že ťa budem mať na krku aj v škole." Dostal zo seba konečne. Keď už Gerard sľúbil že mu dá pokoj, našiel v sebe aspoň kúsok odvahy aby mu to povedal.

"Treba začať čo najskôr." Znova potľapkal miesto spolu sediaceho a s úsmevom si podoprel hlavu. Nakoniec sa Frank prešmykol popri ňom a s hrmotom dosadol na svoje miesto. Odtiahol sa k oknu, najviac ako sa len dalo a po očku ho pozoroval. Keď si všimol jeho vždy vzorne upravenú uniformu, spomenul si na prvé popoludnie keď k Wayovcom zavítal po prvý krát. Vtedy mal na sebe futbalista roztrhané tričko kapely a strapaté vlasy. Nedalo sa to ani len porovnať. Ako doktor Jackyll a Hyde. Ale nemal rád ani jedného.

Gerard vycítil jeho pohľad a pootočil hlavu. Frank sa tváril že pozerá na dvere a celkom mu to aj vyšlo, keď dnu práve vošla profesorka Millerová. Obrátil sa teda späť a očami sledoval dianie v triede. Bordel ako vždy.

.....
"Si blázon?" vyštekol Mikey zlostne a šťuchol do Franka ukazovákom. Okuliare mu od toľkého rozhorčenia skĺzli až na okraj nosa a Frank mal strach, že mu spadnú na zem a rozbijú sa na márne kúsky.

"Nie som blázon, to dobre vieš." Odpovedal mu rovnakým tónom a trochu sa od neho odtiahol. Ďalšie modriny na hrudi vážne nepotrebuje a Mikeyho prsty boli ostré ako šípy. "Je to najlepší spôsob ako dosiahnuť aby mi dal pokoj." Vysvetľoval mu, no ten ho zjavne nechcel ďalej počúvať.

Zdvihol obe ruky nad hlavu ako keby sa vzdával. "Toto vážne nemôžem ďalej počúvať." Vzdychol a Frank mu videl na tvári, ako veľmi ho to škrie. Už sa ich vzťah ani nesnažil pochopiť. Bolo mu to ukradnuté a v tejto chvíli sa Mikey správal ako malé rozmaznané decko.

"To čo robíš je detinské vieš o tom?"

"A to čo robíš ty, je zase nesmierne hlúpe."

"Je to moja vec."

"Fajn!" skríkol, až Frank nadskočil. "Ale potom ku mne nechoď vyplakávať keď ti zase niečo spraví." Priblížil sa úplne k jeho tvári a oči sa mu zúžili len na dve malé štrbinky. Hánky mal úplne biele ako zatínal päste a zuby mu nebezpečne škrípali. Teraz bol on ten, z ktorého som začínal mať strach.

Civel za ním ako odchádza a pomaly mu dochádzalo, že toto môže znamenať koniec ich priateľstva.
To be continuited...Klaudiqa

Punched by a Kiss 22

15. září 2009 v 20:51 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Konečne ďalšie pokráčko...ale ako vidím nejak to nekomentujete...ach jaj
Mikey zjavne nenávidel svojho brata viac a viac. Frank si to plne uvedomoval, no ani len netušil prečo je tomu tak. Vlastne, ani to nechcel vedieť. Nechcel sa miešať medzi ich záležitosti a vedel, že on je len kvapka v mori problémov ktoré medzi sebou tí dvaja majú. Hovoril o Gerardovi len keď musel a aj to s obrovskou nevraživosťou v očiach. Predtým sa zdal byť miernejší a nevedel ani odhadnúť čo spôsobilo túto zmenu. A pýtať sa nemalo zmysel, len by ho zbytočne naštval. Jeho meno bolo postupne tabu.
"Tak ako?" Frank konečne vyšiel z triedy v ktorej písal opravný test a vydýchol si. Na chodbe už netrpezlivo postával Mikey a čakal naňho.

"Myslím že som to zvládol." Uľahčene sa usmial a bol rád že to už má konečne za sebou. Už nikdy neurobí nič, prečo by musel opäť podstupovať tieto návaly stresu. Bol spotený až na zadku. Mikey ho kamarátsky potľapkal po pleci a usmial sa tiež. Zjavne mal jednu zo svojich lepších nálad. Asi sa ešte dnes nestretol so svojim bratom.

"Hovoril som to." Ďobol doňho prstom aby sa rozhýbal a obaja konečne zamierili na obed. Škola sa pomaly končila a po obede ich čakalo len pár hodín. Mikeyho dve angličtiny a Franka Matika.

Jedáleň bola takmer plná, preto bol zázrak že s plne naloženými táckami našli dve voľné miesta úplne vzadu. Aspoň na nich nebude nikto zízať. Jedli potichu a ani jeden z nich sa neobťažoval začať s rozhovorom. Frank sa napchával hranolčekmi ako keby týždeň nejedol a Mikey čítal nejaký komiks. Aj bez ich dvoch hlasov bolo v jedálni dosť rušno a aj tak by sa len prekrikovali.

"Mal by som ísť na hodinu." Zdvihol sa Mikey a zroloval časopis, aby si ho pohodlne zasunul do zadného vrecka džínsov. Frank len prikývol a do plných úst sa pokúsil napchať ešte zopár hranoliek.

"Tak neskôr." Pousmial sa a zamával mu. Frank aj tak plánoval tiež odísť. Doje obed a čo najskôr odtiaľto vypadne, keď tu takto sám, mohol by sa veľmi ľahko stať pre niekoho terčom. Ani v duchu nedokončil túto myšlienku, už mu na hlave pristálo niečo mazľavé. Strhol sa a automaticky natiahol ruku k hlave. Za sebou počul rehot celej jedálne a od tváre mu stúpla červeň. Z hlavy si sňal nechutný kus mäsa, ktorý bol dnes v hamburgeroch. Bol celý od kečupu a nechutne to páchlo. Takmer ho naplo, odhodil ho na svoju tácku. Tak či tak už jesť nebude, pri pohľade na toto, ho prešla chuť. Na ramene zacítil pevný stisk a na krku teplý dych.

"Prečo sa nesmeješ tiež, Iero?" bol to Steve, robustný chalan, ktorý mal rešpekt aj u učiteľov. Preto mu skoro vždy všetko prešlo a nenávidela ho polka deciek na škole, ktorým znepríjemňoval život. Ale to vlastne celá Gerardova partia.

"Asi preto že to nebolo ani trochu vtipné." Precedil pomedzi zuby a hľadel do stola.

"Prepáč, asi som zle počul. Hovoril si niečo?" stíšil hlas a sipel ako zmija. Frank sa roztriasol ako osika a nozdry sa mu rozšírili. Cítil ako Steve ze jeho chrbtom čaká na reakciu, pripravený jednu mu vraziť ak by odporoval.

"Odpáľ." Zasyčal druhý hlas a s veľkým rachotom si oproti sadol čiernovlasý chalan. Steve naňho spýtavo pozrel a zjavne nič nechápal. "Viem že ti ešte poriadne nedorástla druhá polovica mozgu," pokračoval: "odpáľ, znamená otoč svoj veľký zadok a odkráčaj do čerta." Frank uprel vystrašený pohľad na Gerarda, ktorý sa len pohodlne oprel o operadlo a rozbalil si čokoládový muffin. Keď si všimol ako naňho Frankie zíza, zažmurkal.

"Je to tu voľné však?" odignoroval člena svojho gangu a jeho chrapľavý dych keď naštvane vyfúkol prebytočný vzduch z pľúc a pozrel na Franka, ktorého Gerardova prítomnosť netešila o nič viac ako Stevova.


"Aj tak odchádzam." Zatriasol sa Frankovi hlas, no aj tak sa zo stoličky nezdvihol. Na to bol príliš vyklepaný.

"Kvôli mne?" nadvihol jedno obočie. "alebo kvôli tomu debilovi?" pozrel do diaľky na Steva, ktorý si naštvane razil cestu pomedzi tlupu študentov.

Frank premýšľal či mu má povedať pravdu, alebo milosrdnú lož. Rozhodol sa pre pravdu.

"Oboje." Pípol rýchlo a odpil si z Coly ako mu vyschlo v hrdle. Gerard sa len uškrnul a schuti sa do zákuska zahryzol.

Keď z neho Frank stále nespúšťal zrak, prestal prežúvať a rukou mu naznačil či sa nechce ponúknuť. Jeho pohľad si totiž vysvetlil po svojom. Frankie záporne zavrtel hlavou a prstami sa rýpal v nedojedených hranolkách. Gerard sa znova pustil do jedenia a prestal si všímať svoje okolie. Bolo zaujímavé pozorovať ho, nikdy predtým ho Frank nevidel pri tak obyčajnej činnosti. Aj keď nedobrovoľný sex na záchodoch už začínal považovať že každodennú rutinu. Pri prežúvaní sa mu na lícach robili drobné jamky, predtým bolo takmer nemožné si všimnúť také banality. Keď sa ocitli z oči voči, Frank radšej hľadel inam, alebo privieral oči a inokedy ho pohľadom príliš nevyhľadával ak nemusel. Teraz tu sedia oproti sebe a necíti žiadne napätie v spánkoch. Nemá potrebu ujsť s krikom a to sa mu zdalo čudné. A čo bolo hlavné, Gerard naňho neútočil, jasné že ho to zaskočilo.

"Uzavrime dohodu dobre?" prehovoril odrazu Gerard a pohľadom stále škúlil na zvyšky svojho jedla. Frank spozornel a spýtavo sa naňho pozrel. "Budeš ma doučovať a ja ti dám pokoj."

"Nájdeš si na hranie iného prváka?" Spýtal sa opovržlivo a v očiach sa mu nebezpečne zalesklo. Gerard sa len usmial.

"Chceš ním ostať ty?" nevinne naňho uprel svoje zelené oči a odhalil zuby. Frank sa zatriasol a preglgol. Už nikdy viac by to nechcel zažiť, ale dovoliť aby takto trpel aj niekto ďalší?

"Tak platí?" uistil sa keď Frank stále mlčal.

"Mikey..."

"Na môjho brata sa môžeš vykašľať." Povedal z ostra a pohľad mu nečakane stvrdol. Tak aj on? Správali sa k sebe s Mikeym rovnako. Čo sa medzi nimi stalo že sa nedokážu vystáť a dokonca ani počúvať meno toho druhého? Frank nervózne klepkal prstami po stehne a permýšľal. Ponuka bola lákavá, už nikdy nebude musieť znášať jeho surovosť a to len za to, že ho niečo naučí. Do jeho tupej hlavy sa toho aj tak veľa nezmestí. Lenže čo ak je za tým niečo viac? Vždy sa nájde nejaké ALE.

"Platí." Povedal rozhodne aj keď si ešte nedomyslel následky a pozrel na úsmev, ktorý sa jeho spolusediacemu rozlial na tvári.

"Tak fajn." Vstal, hodil muffin na jeho tácku a keď prechádzal okolo, rozstrapatil mu vlasy. Frank len sykol a uhol pred jeho rukou. Nenávidel keď mu niekto chytal vlasy, ráno sa s nimi toľko natrápil a teraz ich bude mať ako zmoknuté kura. "Maj sa." Zakričal cez plece keď bol trochu ďalej a pokračoval v chôdzi.

To be Continuited...Klaudiqa

Cemetery Drive XX.

8. září 2009 v 20:54 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Sľúbila som Miške že táto časť bude napínavejšia a ďalšia bude ešte viac, keďže sa v nej Bert a Gerard stretnu zoči voči. Ale nebudeme predbiehať...príjemne čítanie. Uvidíme ako sa mi bude chcieť, komenty snáď povzbudia =))

Nenávidím keď sa musím do vlastného domu vkrádať ako taký votrelec, no asi sa to pomaly stáva mojou dennou rutinou. Ticho som privrela dvere a ďakovala Bohu že sa mama asi pred týždňom rozhodla naolejovať pánty. Horšie to už bolo so starým schodiskom, no spamäti som vedela ktorý vŕzga najviac a na ktorý môžem pokojne stúpiť. V celom dome bolo ticho, len z maminej spálne sa ozývalo pochrapkávanie, tlmené tenkými stenami.

Opatrným našľapovaním som sa postupne dopracovala až k svojej izbe a po slepiačky som nahmatala kľučku. Bola studená a trochu ma striaslo. Bert sľúbil že dnes v noci bude hliadkovať a keby sa čokoľvek dialo, stačí mu nejako naznačiť z okna. Aj napriek tomu že sme sa zmierili som sa cítila hlúpo. Celú noc bude trčať vonku, v zime, len aby som ja mala pokojný spánok. Sadla som si na peľasť postele a vyzliekla si bundu. Odhodila som ju pred seba a dopadla na operadlo stoličky, no aspoň niečo mi dnes vyšlo. Prehrala som si v mysli dnešný deň a nedokázala som uveriť, čo všetko sa za tak krátky čas stihlo zomlieť.

Hodinky ukazovali polnoc keď som sa konečne zdvihla z postele, aby som sa prezliekla. Mala som práve dolu tričko, keď sa na pootvorené okno ozvalo tiché zaklopanie. Objavila sa v ňom Bertova hlava a v okamihu sa hore vyšvihol aj zvyšok jeho tela. Keď si všimol ako tam stojím, polo obnažená, vystrašene si prikryl voľnou rukou oči.

"Prepáč." Zamumlal zahanbene. Rýchlo som schmatla vrchný diel pyžama a prevliekla si ho cez hlavu.

"Nič sa nedeje. Už môžeš." Bola som znova odetá a Bert si sadol na parapetnú dosku.

"Prišiel som ťa skontrolovať. Nevedel som že..." nedokončil, len som v hlase pocítila rozpaky. Znova som si sadla na koniec postele, oproti nemu a usmiala sa. Samozrejme si to v tej tme nemohol všimnúť, no aj tak som to musela urobiť. Napadlo mi čo by spravil ak by som na sebe nemala ani podprsenku. Asi by od šoku z toho okna vypadol.

"Čomu sa smeješ?" zaujímal sa živo, keď mi z úst vyšlo tiché zachichotanie nad predstavou Berta, ako sa zbiera dole na tráve.

"Tebe to nepripadalo vtipné?" spýtala som sa vysmiata a o svojej bujnej predstavivosti som sa mu radšej nezverila. Nemusel by si to vyložiť správne a ešte by som ho len opäť naštvala.

"Všetko v pohode?" zmenil tému, no aj tak som v jeho hlase pocítila jemný úsmev. Bolo to poznať. O

"Práve odtiaľto odišla banda upírov, čo si tu robila orgie." Zavtipkovala a sama som sa svojmu vtipu aj hneď zasmiala. Bohužiaľ som opäť ostala jediná. Môj humor je asi vážne ojedinelý a rozumie mu málokto.

"To ne..."

"...nebolo vtipne ja viem." Poznamenala som trpko za neho, ani som ho nenechala dokončiť vetu. Neskoro som si uvedomila aké to bolo hlúpe, zvlášť keď je táto situácia. No aj tak by sa niekedy mohol zasmiať, už len zo solidarity, aby som si nepripadala ako totálny idiot. Pokrútil hlavou a ďalej nepovedal ani pol slova. Niekedy je naozaj čudný, jeho nálada sa mení asi s počasím. Keď je pekne tak je milý a usmievavý, ale ako náhle sa ochladí, je studený rovnako ako cencúľ.

"Ešte stále si mi to neodpustil však?" skonštatovala som sucho a ani neviem prečo, z nejakého neznámeho dôvodu mi to v tejto chvíli nebolo ani trochu ľúto. Asi preto, ako sa ku mne správa. Ospravedlnila som sa a vysvetlila mu to ako najlepšie som vedela a aj tak ho jeho hrdosť a mužské ego stále nútia hrať tvrdého chlapa. Tak nech sa teda trápi.

"Prečo si to myslíš?"

"Nemyslím, vidím to."
Pokrčil ramenami a pomaly vstal.

"Neodpovedal si mi." Zavrčala som výhražne keď vyložil jednu nohu na vonkajšiu parapetu, nachystaný odísť. Trupom sa ku mne obrátil a na moment primrzol v tejto polohe.

"Asi to bude v tejto chvíli najlepšie riešenie." Jeho hlas ma šľahal ako čerstvé a presne mierené zásahy bičom. Nenávidím keď sa správa ako malé decko! Všetko vo mne kričalo a telom sa rozliehala páľava. Postupne to prestávalo byť pohodlné, no neustupovalo to. Zrýchlene som dýchala a mala som pocit že každú chvíľu odpadnem.

"Misha?" znel vyľakane. Akoby som si znova uvedomila že tam stojí, v otvorenom okne a hľadí na mňa. Zachvátila ma nekonečná zúrivosť. Na všetko, na neho aj na veci ktoré mi nikdy nevyšli ako som chcela. Ustúpila som o krok dozadu. S hrôzou som si niekde hlboko vo vnútri uvedomovala že nepremýšľam tak, ako by som mala. Nie som to ja! Vybavil sa mi jediný moment ktorý by som najradšej vymazala zo svojej knihy minulosti. Berova vystrašená tvár, keď ležal na zemi. Chcela som kričať, no z hrdla mi nevyšiel ani jediný hlások. Moje ja sa nedokázalo predrať na povrch, teraz nastupovalo niečo oveľa silnejšie a nedokázala som sa brániť. Mala som v ústach neprijemnu pachuť a svaly na rukách mi brneli. Zreničky sa mi rozšírili keď som opäť zamerala Berta. Boli to len sekundy, no pre mňa ako celá večnosť. Uteč!!! Kričala som, no Bert nie je médium a nevie čítať myšlienky. Zopakoval moje meno a mňa to vytočilo do nepríčetnosti. V jednej chvíli som sa rozbehla smerom k nemu.

"Uteč!!!" konečne sa mi vydralo z hrdla to slovo, ktoré som tak zúfalo chcela dostať aby som ho varovala, no bolo neskoro. Moje nohy boli rýchlejšie. Vypleštil oči, no potom sa rozbehol oproti mne. Čo to do čerta robí? Bála som sa, no nedokázala som zastaviť. Keď sme sa zrazili, schytil mi obe zápästia a tlačil ma smerom späť k posteli. Metala som sa na strany aby som sa vyvliekla z jeho zovretia. Cítila som obrovskú silu, no pocit zjavne nestačil. Moja drobná telesná konštrukcia bola takmer silná ako Bert, no aj tak mal malú prevahu.

"Zabijem ťa." Šplechla som mu priamo do tváre a zvraštila tvár. Konečne som si jednu ruku vyslobodila. Napriahla som sa a poškriabala ho cez tvár. Zaskučal a moje vnútro sa zatriaslo. Bože, nie!!! Prestaň ty netvor!!! Počula som ten smiech, tak predsa len som sa nemýlila. Som obyčajný hlúpy experiment.
Bertovi sa znova podarilo spacifikovať ma, tak mi neostávalo nič iné len sa nekontrolovateľne mykať a nadávať mu. Posledný raz som so sebou silno trhla a potom ma zaliala tma.
.....
"Asi by som mal ísť Berta vystriedať." Quinn s Lyn stále sedeli na lavičke v parku a akosi sa im nechcelo pohnúť. Doma ich nič nečakalo a ak mali možnosť porozprávať sa, urobili to.

"Bert to zvládne." Potľapkala ho Lyn po pleci a usmiala sa. Lístie stromov príjemne šumelo a koruny sa vo vánku hýbali zo strany na stranu. V tme to vyzeralo naozaj zaujímavo a tieň ktorý odrážali na chodníku by niekomu kto by tadeto prechádzal sám, mohol pripadať strašidelne. Oni boli dvaja a niečo ako strom ich po tom všetkom čo už zažili absolútne nevzrušoval.

"Ja viem, ale aj tak." Dotkol sa jej ruky ktorú mala stále položenú na jeho pleci a jemne jej ju stiahol dolu. Vstal a narovnal si pokrčené džínsy. Zohol sa aby ju mohol pobozkať na líce a potom sa rýchlym krokom vybral k Mishinmu domu. Bert bude určite rád že sa aspoň trochu vyspí.
Tak či tak je dnes noc pokojná. Pomyslel si v duchu a v tej chvíli ani netušil akú chybu robí.
To Be Continuited...Klaudiqa

Cemetery Drive IX.

4. září 2009 v 15:33 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Bude Miška veľmi prekvapená keď sem zrazu opäť pribudne ďalšia časť za tak krátku dobu? Ja dúfam že hej, lebo ten koment čo mi naposledy nechala bol...no neviem ako to povedať, strašne ma ním potešila aj keď si nemyslím že by niečo dokázalo prekonať Twilight. A moja story uz vôbec nie. No ale každopádne ďakujem za to málo komentov čo k tejto story dostávam a som rada že to čítate. A tiež ďakujem aj Kisss za jej komenty =)) takže táto časť je venovaná aj jej XD


Cítila som sa úplne pod psa a keď som pohľadom prechádzala po každom jednom z nich, bolo mi ešte horšie. Ani jeden nič netuší. Ľutujú ma, lebo sa mi po lícach kotúľajú slzy veľké ako hrachy, ale keby vedeli čo som spravila, odsúdili by ma rovnako ako Bert, ktorý sa tu pravdepodobne z toho dôvodu neukázal. Vždy spravím nejakú hlúposť ktorou dobabrem všetky malé úspechy ktoré som dosiahla.

"Misha, čo ti je?" ustarane mi z tváre odhŕňala vlasy Lyn a tak ako ostatní nevedela čo si má o tomto mojom výstupe myslieť. Neodpovedala som, len som si dala tvár do dlaní, aby mi do nej nikto nevidel. Čudovala som sa že si doteraz nikto nevšimol môj previnilý výraz.

"Daj jej pokoj, keď prestane rumázgať, možno nám aj povie prečo robí taký cirkus." Frank prevrátil očami a vzal si zo stola nejaký časopis. Zvalil sa do práchnivého kresla a s tvrdým výrazom sa tváril, že číta. Vedela som že rovnako ako ostatní je nesmierne zvedavý, no to by nebol on keby sa tváril ako majster sveta ktorého nič nerozhodí.

"Naozaj nevieš kde je Bert?" prisadla si ku mne Alicia a dlaňou ma šúchala po chrbte aby som sa ukľudnila. Nemo som pokrútila hlavou a snažila sa jej s čo najmenej zastretým pohľadom pozrieť do očí. Nemohla som, iba čo sa mi z hrdla drali ďalšie a ďalšie vzlyky. Vzdychla si a cítila som ako sa sedačka vedľa vyrovnala. Vstala.

"Asi by sme ho mali ísť hľadať." Nerozhodne vyhlásil Quin a pozrel na Aliciu. Bol jeden z najmladších a nebol ani príliš skúsený, preto vždy hľadal oporu u ostatných.

"Nebude treba." Ozval sa z dverí drsný hlas a všetci sa obrátili. Pozrela som pomedzi prsty a hneď som spoznala Berta. Nesmierne mi odľahlo, no ostala som vo svojej polohe.

"Kde si bol?" vybehla po ňom Alicia a keď sa ocitla pri ňom, pichla ho ukazovákom do hrude. "Misha skoro zošalela od strachu!"

"Možno jej len chýba mamička." Ozvalo sa ironicky spoza novín.

"To vidím." Odpovedal Bert na Aliciin argument a Franka radšej ignoroval. Nechcel sa s ním hádať. Keď ma konečne očami našiel medzi ostatnými, pohľad mu razom zastrel temný mrak. Stisol pery do úzkej čiarky a hľadel na mňa s dávkou odporu. Vie čo som spravila? Ach, samozrejme že vie, inak by sa tak predsa netváril. Iný dôvod na takéto správanie predsa nemá. Pomaly som k nemu zdvihla tvár zmáčanú slanými potokmi strachu a hanby a dolná pera sa mi stále triasla. Nedokázala som to kontrolovať. V jeho očiach som si mohla jasne prečítať že všetko videl a počul, ale nechápal tomu. Ani trochu nechápal moju náhlu zmenu správania. Ale on to nikdy nedokáže pochopiť, nie ak sa neocitne na mojom mieste. A zariadiť niečo také, je takmer nemožné.

"Kde. Si. Bol?!" vykríkla Alicia a toto bolo po prvý raz čo som videla ako stratila kontrolu.

"Len som sa trochu zdržal, prepáč." Obranne zodvihol obe ruky, stále pozerajúc na mňa. Všimol si ako ma to všetko mrzí?

"Mal si ju strážiť!" pokračovala s výčitkami. Najradšej by som zvreskla že to ja som tá na ktorú by sa mala zniesť spŕška jej nadávok, no hlas sa mi zasekol.

"Uistil som sa že je v poriadku keď vchádzala." Zavrčal varovne a stíchla. Unavene si pretrel oči a zvalil sa do kresla vedľa Franka. To nič nepovie? Načo nás teda zvolával? Aha, ja som príčina prečo mlčí. Smutne som si poutierala aj zvyšné slzy, ani som si nevšimla že na nás s Bertom všetci striedavo zízajú. Nikto neprehovoril, no určite chceli vedieť čo sa to deje. S Bertom sme mali perfektný vzťah. Až doteraz.

Nakoniec sa preberali len bežné veci, tak ako vždy. Nikto neprišiel s ničím novým a konverzácia sa krútila samozrejme okolo upírov a ich vyhubením. Zaspávala som. Pritiahla som si kolená až k brade a ticho pozorovala ako Bert ostatným niečo vysvetľuje. Jeho prúd slov sa mi akoby vyhol a nič z toho čo povedal som neregistrovala. Len som v hrudi pocítila jemné pichanie. Nechcem a by sa na mňa hneval, nedokážem znášať to ako sa teraz zmenilo jeho správanie ku mne. Hovorí o mne, sem tam som zachytila ako povedal moje meno, ale inak ma úplne ignoruje. Akoby som tam ani nebola. Akoby som do skupiny ani nepatrila.

.....
"Odprevadím ťa?" zastala pri mne Alicia keď sa ostatní pomaly rozchádzali.

"Ja pôjdem." Zastal pri mne Bert a chytil ma okolo pliec. Na môj vkus až príliš silno, no ona si nič nevšimla.

"Tak fajn." Vzdychla a zdvihla ruku na pozdrav. Prehodila si cez hlavu kapucňu a vytratila sa von. Zabúdala som aj dýchať. Bertova pevná ruka na mojom ramene ma tlačila ku dverám a jasne pripomínala že má jej majiteľ so mnou ešte nejaké nevybavené účty.

Chvíľu sme vedľa seba len mlčky šli. Okolo nás ešte prebehol Jeph a zadýchane pozdravil a potom sme pomaly nocou kráčali len sami dvaja. Odrazu jeho stisk zosilnel a prudko ma zdrapil za predlaktie. Zastala som a snažila sa nevydať ani hláska, aj keď to bolelo.

"Teraz mi prosím vysvetli, čo som prehliadol." Snažil sa hovoriť pokojne a pozeral na mňa cez prižmúrené oči. Mlčala som a uhla pohľadom. Vedel že som vinná a vedela som to aj ja. Ale čo mu mám povedať? Že som odrazu dostala chuť trochu si zašantiť s upírom?

Chytil ma aj za druhé rameno a potriasol mnou. Všetko vo mne len tak zahŕkalo.

"Prestaň." Vyvliekla som sa opatrne a objala sa rukami. "Viem že to bola chyba."

"No, aspoň že si to uvedomuješ." Zatiahol posmešne a jasne som cítila, že mi neverí ani slovo.

"Nevieš čo sa tam stalo."

"Hej, vlastne som tam ani nebol." Odfrkol. Obrátil sa a kráčal po ulici ďalej sám. Ostala som tam stáť ako zarezaná a hľadela za jeho siluetou, ktorá sa odrážala na chodníku. Ako môže povedať niečo také? Nevie, aké to bolo. Nezistil by to ani keby odo mňa stál len meter ďaleko. Rozbehla som sa za ním, bol už takmer na konci ulice keď som sa spamätala.

"Bol si tam!" vykríkla som a rukou ho zastavila. "Stál si možno niekoľko metrov ďaleko ale aj tak nevieš a nikdy nebudeš vedieť čo sa stalo ak si ma nevypočuješ!" dupla som nohou a zlostne naňho pozrela. Vyzeral že ho to aspoň trochu zneistilo a zaváhal, tak som pokračovala. "Netvrdím že nie som vinná, pobozkala som ho áno ale nebolo to celkom z vlastnej vôle." Trochu som sama pochybovala o svojich slovách, ale vedela som ako na mňa pôsobil keď som bola tak blízko. A to som ho predtým strašne nenávidela, určite v tom má prsty aj on. Bert si prekrížil ruky na prsiach a konečne sa zdal trochu uvoľnenejší. Pozeral mi priamo do očí a skúmal, či klamem alebo nie. Samozrejme že som nechcela sklamať jeho dôveru, mala som ho nesmierne rada. Už len pri pomyslení že si o mne myslí niečo zlé, mi bolo nevoľno.

"Ovládal ma." Vypúlil oči a začal koktať.

"Čo-čože?"

"Prinútil ma k tomu čo som spravila, chcela som ujsť." Nebola som si istá či tomu uverí, ale mne samej to začalo dávať zmysel. Pozrel do zeme a preglgol. Bolo zrejmé že premýšľa. Odpustí mi?

Neprešla ani jedna minúta. "Odprevadím ťa domov." Povedal napokon a ako prvý vykročil. Nemala som byť prečo sklamaná, veď sa so mnou konečne rozprával, no aj tak som nebola celkom spokojná s jeho reakciou. Čakala som snáď že ma začne objímať a tancovať tanec víťazstva?

"Fajn." Pípla som a ticho kráčala veľa neho. Chytila som ho za ruku a on sa nebránil. Len na mňa krátko pozrel a ja som sa ospravedlňujúco usmiala. Bude mi asi trvať dlhšie kým si opäť získam jeho dôveru späť. Ak sa niečo podobné opäť nezopakuje.


To be Continuited...Klaudiqa ...xoxo

Punched by a Kiss 21

2. září 2009 v 14:58 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
"Čo takto spoločné učenie u mňa doma?" predniesol nadšene Mikey keď sa s Frankom po škole stretli na futbalovom ihrisku. Strnulo sedel na tribúne a zvieral okraje lavičky vedľa neho. Nikdy nebol ani na jedinom zápase.

Kútikom oka si premeral vysokého chalana v okuliaroch ktorý sedel po jeho boku a chrbticou mu prešla nepríjemná triaška. Na jednej strane ho chce Mikey silou mocou ochraňovať a teraz ho rovno volá k sebe domov? To je dosť podstatný zvrat.

"To ma chceš strážiť do konca života?" pokúsil sa o sarkazmus a nepatrne vykrivil pery do tichého úškľabku. Mikey len zažmurkal a jeho poznámku zjavne zámerne vypustil okamžite z hlavy.

"Trochu by si sa odreagoval a..."

"S Gerardom doma budem perfektne uvoľnený." Prekrížil si ruky na hrudi a zahľadel sa na druhú stranu ihriska, kde práve roztlieskavačky nacvičovali svoju zostavu. Krátke sukne ktoré im každú chvíľu odhaľovali až priveľa boli priam trestuhodné, no Franka to nijak zvlášť nevzrušovalo. Možno keby tam tak poskakoval Gerard...Čo-čože? Zalapal po vzduchu keď vynechal jeden nádych a zakuckal sa.

"Si v pohode?" obzrel sa k nemu Mikey a díval sa naňho akoby bol blázon. A veď on aj BOL blázon, iba jeho chorá myseľ si mohla predstaviť niečo podobné. Úplne bez varovania.

"Je mi fajn, zabehla mi slina." Odpovedal sípavo a zhlboka sa nadychoval aby sa dostal opäť do normálu.

"Takže prídeš?" nedal sa odbiť. Frank stiahol ruku z hrdla a konečne mohol normálne prehltnúť bez toho aby ho znova zadúšalo.

"Mám na výber?" prehovoril konečne po hodnej chvíli ako naňho Mikey veľavýznamne civel a rezignovane mykol plecami. Pravdepodobne aj keby povedal nie, tak by doňho dobiedzal dovtedy, kým by nakoniec nesúhlasil. Takto si len ušetril kopu času a mozgovej kôry, ktorá by pri jeho prosíkaní určite postupne odumierala.

"Takže zajtra u mňa." Potešil sa a Frank sa čudoval že nezačal od radosti tlieskať ako malé decko. Na druhej strane ho obdivoval že sa ešte dokázal radovať aj z takých maličkostí ako táto. On už takú schopnosť stratil, alebo tak vybledla že si už nevie spomenúť aký je to pekný pocit.

Opäť mu myseľ neopatrne a celkom nečakane zaletela späť k Gerardovi. Bol kedysi aj on taký? Zdobil jeho tvár podobný úsmev ako u jeho brata a dokázal sa tešiť z tak obyčajných vecí? Nevedel. Sám si odpovedať nedokázal a hľadať odpoveď u niekoho iného by si netrúfal.

.....
"Chystáš sa dnes niekam? " zastal Mikey vo dverách a oprel sa ramenom o na čierno natretú zárubňu. Gerard ani nezdvihol zrak od skicára a stále niečo zúrivo načrtával. Sedel na barovej stoličke pri linke a popritom si upíjal z plechovky vedľa neho.

"Nie." Ďalej zadumane kreslil a ani si nevšimol ako si Mikey vzdychol. To nemôže na pár hodín vypadnúť? Vždy je niekde preč a teraz keď by to prišlo vhod, tak bude drepieť doma.

"Nejaký problém?" obrátil sa k nemu otrávene, keď jeho brat stále neodchádzal a veľavýznamne vydychoval.

"Nemôžeš jednoducho niekam vypadnúť? Dnes..." povedal to na rovinu. Lepšie ako pol hodinu vysvetľovať.

"Nie, nemôžem. A práve preto že si ma o to práve požiadal to už vôbec nemám v úmysle spraviť." Vystrúhal kyslú grimasu a opäť sa nahol ponad pult k svojmu dielu. Určite zase čmára nejaké morbidity, pomyslel si Mikey naštvane a ľutoval že do kuchyne nedali poriadne dvere. Teraz by nimi za sebou určite treskol. Nejako to s Frankom aj tak zvládnu.

Nebol ani v polovici schodiska, keď niekto zazvonil. Strnulo zastal ako v nejakom kŕči a pozrel na dvere. Potom smerom do kuchyne oproti a potom zase k vchodu. Zvonček sa ozval znova, teraz trochu nástojčivejšie. Neochotne sa vrátil späť a otvoril.

"Frank?" vyštekol a potom trochu ostražito stíšil hlas. "Čo tu robíš? Veď..."

"Ja viem mal som prísť až o piatej, ale nudil som sa." Kopal jemne teniskou do dlažby a s nádejou na Mikeyho pozrel. Jasné že ho tu teraz nenechá stáť ako kôl v plote, vlastne sa trochu potešil. Naznačil mu hlavou aby šiel dnu, ale aby bol potichu. Frank okamžite pochopil kam tým mieri. Nemal chuť sa stretnúť s jeho bratom. Mikey zavrel dvere a obaja sa obrátili.

"Zdravím." Usmieval sa na nich Gerard. Frank nadskočil a potom varovne pozrel smerom ku kamarátovi. Toto akosi nevyšlo.

"Tak preto si chcel aby som vypadol." Uškrnul sa a premeral si Franka. Na jeho vkus až príliš lačne, no Frank pohľadom neuhol ani o milimeter. Potom skĺzol očami od jedovatej zelene, až k bielemu tielku čo mal futbalista na sebe a potom tmavé obtiahnuté nohavice. Sťažka preglgol. Gerard nahol hlavu na bok a pobavene sledoval kam mieri pohľadom. Frank sa rýchlo obrátil smerom k Mikeymu.

"Takže teraz keď to už vieš, mohol by si zdvihnúť zadok a až do večera behať po parku. Kondička ti prospeje." Vyštekol a štuchol Franka do chrbta, aby si pohol. Nehorázne ho vytáčalo že sa na Franka díva akoby bol nejaký výstavný kus v mäsiarstve. Nebola to žiarlivosť, len neskutočná zlosť pri spomienke na to, ako mu Frank hovoril o tom čím všetkým si s jeho bratom musel prejsť. Gerard sa len zlovestne zasmial a potom bol opäť vážny.

"A ty by si si mal nájsť babu. Preskakuje ti." Prevrátil očami a vrátil sa do kuchyne.

"Prepáč." Zašepkal Mikey keď sa presvedčil že vypadol. "Myslel som že tu nebude keď prídeš." Sklamane znova pozrel na dvere do kuchyne a potom na Franka.

"Nemal som chodiť tak skoro." Frank vedel že má na tom podiel viny aj on sám. Snažil sa kamarátovi vylepšiť náladu tak navrhol, aby sa presunuli do záhrady kde ich nebude nikto rušiť. Mikey pomaly otvoril posuvné dvere na terasu a uľahčene vydýchol. Vonku bolo príjemne. Nebolo príliš teplo, no dalo sa to celkom vydržať. Frankie sa usmial pri pohľade na kríky a ruže čo lemovali skoro celé oplotenie malej, ale za to veľmi udržiavanej záhradky. Mikey si všimol jeho spokojný výraz a usmial sa tiež. Frankie zhodil z chrbta tašku a posadil sa do prúteného kresla veľa ktorého stál.

"Dáš si niečo na pitie?" prikývol a na malý moment sa Mikey stratil v dome. Začul z domu nejaké nahnevané hlasy, ktoré však tlmili privreté dvere. Nechcel sa do toho priveľmi miešať. O chvíľu sa objavil s dvoma pohármi džúsu. Keď si všimol ako Frank pozoruje jeho príchod rýchlo nahodil jemný úsmev, s akým odchádzal.

"Mikey, ak je problém to že som tu tak..." radšej stíchol keď ho Mikey rýchlo umlčal dlaňou. Ďalej len niečo nezrozumiteľne mumlal, no aj tak mu nikto nerozumel. Nakoniec to vzdal.

"Jediný problém je tu ten dement." Sykol a posadil sa oproti, chrbtom k domu. Po chvíli sa atmosféra znova uvoľnila a nakoniec úplne zabudli na to, čo sa pred chvíľou stalo. Išlo im to celkom dobre, až kým na rad neprišla otázka ako Frank dopadol so svojim testom z dejepisu. Mikey vedel ako sa na ten test pripravoval a aj to, aké ma Frank nadanie na históriu a veci s ňou spojené. Frank stuhol a rýchlo sa snažil nejako vyhovoriť, keď sa dvere pred ním prudko pootvorili a v nich stále Gerard. Nepozeral však na neho.

"Máš telefón." Jeho tón znel jasne, aby dal najavo akú láskavosť mu týmto robí. Keby bolo na ňom, vykašľal by sa na toho okuliarnika čo len do všetkého strká svoj nenormálne dlhý nos. Mikey sa bezmyšlienkovite zodvihol a keď prechádzal okolo svojho brata, zámerne doňho narazil. Gerardom ani trochu nezamávalo. Len pokrútil hlavou a odhrnul si z čela svoje tmavé vlasy. Konečne akoby si všimol že Frank tam sedí tiež. Váhavo naňho pozrel a potom trochu nadvihol kútik úst. Frank strnulo sedel a modlil sa aby sa Mikey vrátil čo najskôr. Ak by sa strhla bitka, vedel že by Mikey sotva vyhral, no aj tak bol pokojnejší keď bol nablízku.

"Ešte raz vďaka." Strčil si obe ruky do vreciek a vďačne potriasol hlavou. "Dejepis?" naznačil na knihy ležiace na stole a Frank zamyslene prikývol. "Budeš opakovať test?"

Prečo ho to zrazu zaujímalo Frank nevedel, len zo seba konečne dostal aspoň pár slov. "Vyzerá to tak." Vzdychol si a vzal knihu do rúk. O chvíľu sa iste vráti Mikey a budú pokračovať. Vedel že na dejepis je macher, ale profesorka ho tak zneistila, že nevedel ani ako sa volá. Istota je istota a Mikeymu ani trochu nevadilo že by mu mal venovať pár hodín. Naopak, bol rád že ho bude mať na očiach.

"Môžeš vypadnúť?" ozvalo sa z obývačky a Frank vedel že to Mikey konečne dotelefonoval. Gerard obrátil hlavu a sledoval jeho vyziabnutú postavu ako sa prešmykla popri ňom.

"Nabudúce si hovory s anketármi vybavuj sám a nevolaj mňa." Penil a tvár mal celú červenú. Gerard sa len uškrnul a kývol Frankiemu hlavou na pozdrav. Stratil sa tak rýchlo ako sa objavil a sklo na dverách len tak zarinčalo.

"Čo ti hovoril?" vyštekol prudko a takmer prevrátil svoj pohár s pitím. Až tak prudkú reakciu nečakal.

"Nič, som v pohode." Zdôraznil Frank a oprel sa dozadu ak by chcel Mikey aj naďalej rozhadzovať rukami. Táto rodina mu začala pripadať naozaj zvláštna.

To Be Continuited...Klaudiqa

Cemetery Drive XVIII.

1. září 2009 v 21:41 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Hádajte čo? Aj táto story si priam pýtala ďalšie pokračovanie a viem o jednej osobe, ktorú to zaručene poteší =)) P.S - takto nejak by mal Gerard asi vyzerať XD
On sa smeje? Nevedela som že tieto nechutné bytosti dokážu prejavovať svoje pocity tak očividne ako ľudia. Vlastne, keď sa nad tým tak zamyslím, dokáže sa aj parádne naštvať, tak prečo by sa nemal aj smiať? Nevedela som od neho odtrhnúť zrak. Bolo fascinujúce pozorovať ho ako sa mu z hrdla derú divné zvuky v podobe hurónskeho smiechu. Neprestával.

"Máš aj nejakú mieru kedy v správnej chvíli prestať?" zaujímala som sa. Čisto z vedeckého hľadiska. Možno by som mohla správanie upírov použiť v nejakej školskej vedeckej práci. Taká malá trofej zo súťaže mladých vedcov by absolútne nebola na škodu. Zastal ako v nejakom kŕči a z pootvorených úst sa už neozýval žiadny uši drásajúci zvuk. Sklopil hlavu a pozrel mojim smerom akoby si len teraz všimol že tam vlastne stojím.

"Neviem, ešte som nikdy nemal nutkanie prestať s niečím čo robím." Zamyslel sa a poškriabal sa na brade. Robí to len pro forma, alebo má naozaj nutkanie sa škriabať? Mohol by to skúsiť aj na zadku, aspoň by som sa mala na čom smiať. Takéto úvahy ma odrazu napadali a ani neviem prečo. Zdalo sa mi to zrazu všetko smiešne. Všimol si môj pobavený výraz a zvážnel. Nevyzeral zlovestne ako obyčajne, len sa v jeho tvári objavil vážny záujem.

"Aj ja by som sa rád zasmial ak dovolíš." O krok sa priblížil a ja som zase o krok odstúpila. Šiel z neho chlad ako z mrazáka.

"Nesmial si sa doteraz akurát dosť?" zažmurkala som nevinne a nespúšťala z neho zrak. Kvôli tomu čo bol sa mi zdal nechutný, no zároveň ma nesmierne fascinoval. Nevedela som čím to bolo. Či očami ktoré stále menili farbu, alebo dokonalými črtami tváre, alebo tým, že vždy vedel čo povedať aby ma dostal do pomykova.

"Prečo zo mňa nemáš strach?" priblížil sa a natiahol ku mne ruku. Potom ju bleskovo stiahol. "Tak ako ostatní..." dokončil a sústredenie v jeho tvári ma prinútilo premýšľať o tom tiež. Sama som nevedela, tak ako som mala odpovedať? Pokrčila som ramenami a prezerala si jeho výraz, ktorý sa menil z nechápavého na plný záujmu. Bola som pre neho niečo ako experiment?

"Fascinuje ma to." Zašepkal potichu a mňa opäť striaslo. Aj on ma neskutočne fascinoval, ale to som si radšej nechávala pre seba.

"Zmenil si názor na to že ma treba rýchlo zlikvidovať?" preglgla som. Asi som bola príliš trúfalá keď som dúfala že by sa rozhodol nechať mňa a mojich priateľov konečne na pokoji. "Nie." Tvár mu nečakane stvrdla a oči stmavli. Odskočila som.

"Ale nechcem to ani spraviť hneď." Dodal trochu pokojnejšie. Asi sa musel veľmi ovládať aby do mňa nezabodol tie svoje tesáky.

"Prečo..." chcela som sa spýtať aký dôvod ma zabíjať ma, no potom som si spomenula na to čo mi povedal Bert. Bola som hrozba. Moju otázku si však vysvetlil po svojom.

"Máš zvláštne kúzlo." Pozrel pomimo mňa a zahľadel sa niekam do diaľky. Preglgol a naznačil mi prstom aby som pristúpila bližšie. No tak to v žiadnom prípade, nech na to veľmi rýchlo zabudne. To si hovorila moja myseľ, no moje telo robilo presný opak. Pomaly sa moje nohy posúvali smerom k nemu, aj napriek tomu, že som ich v mysli vyslovene žiadala aby to nerobili. Veď to bola hlúposť. Keď som bola tak blízko že sa bližšie ani ísť nedalo, opäť natiahol ruku, no tentoraz ju nestiahol dole tak ako predtým. Bola som na smrť vystrašená a zároveň mi to prišlo úplne prirodzené, ani neviem prečo.

Pomaly mi prešiel bruškami prstov po lícnej kosti a sústredene kontroloval ako na to reagujem. Videl v mojich očiach obavy, no zároveň aj vzdor. Vedela by som sa brániť keby prišlo k najhoršiemu. Teraz mi už bola poriadna kosa a cítila som ako mi vstávajú chĺpky na odhalenom predlaktí.

Zahľadel sa mi do očí a skúmal ich farbu a to ako pravidelne žmurkám. Priblížil sa tvárou ešte bližšie a teraz som zreteľne cítila závan ľadovej smršte na tvári. Šokovane som pootvorila pery keď som naňho hľadela z tak krátkej vzdialenosti. Jeho pokožka bola ako sklo, vyzerala hladko a nedali sa na nej rozoznať póry a drobné nerovnosti tak, ako na ľudskej. Márne som hľadala len jednu chybičku krásy. Tiež som natiahla ruku a aj napriek páleniu svedomia som ho tiež pohladila. Cítila som sa previnilo. Keby niekto z mojich priateľov videl čo robím, neviem ako by sa zachoval. Možno keby boli na mojom mieste, dokázali by ma pochopiť. A možno nie. Pravý kútik úst sa mu mierne nadvihol do ľahkého úsmevu a nespúšťal zo mňa svoje tmavé zreničky. Bol neuveriteľne studený, až to bolelo. Prešla som prstami po jeho líci až k ušiam a pomaly do jeho vlasov. Boli jemné ako páperie a zároveň silné ako ostnatý drôt. Nedokázala som viac odolávať jeho čaru. Poriadne som ich skmasla do dlane a pritisla sa ešte bližšie. Moje srdce splašene bilo, na rozdiel od toho jeho.

"Zabiješ ma ak..." nenechal ma dopovedať. Vytušil otázku čo sa skrývala za mojim nedočkavým výrazom a priložil svoje pery k tým mojim. V hlave som počula hlasy aby som bola rozumná. Vykrikovali všetky argumenty ktorými som si tak často pripomínala aká odporná bytosť to je. V tejto chvíli som to nedokázala. Vedela som to, vedela som že to nie je správne ale ako keby som si to nepripúšťala. V tej chvíli mi záležalo len na jednej jedinej veci. Aby som aspoň na chvíľu okúsila to čo bolo pre mňa až doteraz nepoznané. Pomaly pootvoril pery a dlaňou ma chytil za zátylok aby som nemohla ujsť. Ako keby som to mala v úmysle. Zahryzol mi do spodnej pery. Jemne, no aj tak som pocítila na jazyku kovovú pachuť krvi. Ticho zastonal a potom sa odo mňa odtiahol. Chcela som viac, bažila som po tom, no rukou ma rázne odtisol a jeho výraz mi dal jasne najavo že sa pokračovať nebude.

"Máš zo mňa strach?" stiahla som zo seba jeho ruku ktorou ma od seba odtláčal a znova sa k nemu priblížila. Stisol zuby a rázne pokrútil hlavou. "Zbabelec." Povedala som to takmer nečujne, no aj tak ma počul. Chytil ma pod krkom a nebol viac taký prívetivý ako pred malým momentom. Zalapala som po vzduchu a automaticky som ho chcela zo seba striasť. Nevyvíjal akúkoľvek snahu, ani náznak fyzickej námahy, proste ma len pomaly dusil akoby to bola jeho každodenná rutina. Ktovie koľko ľudí už zabil podobným spôsobom. Náhle ma odhodilo a ja som skončila na zemi. Pošúchala som si boľavý zadok a snažila sa ignorovať pálenie v krku.

"Nechcem ťa zabiť teraz, tak mi na to nedaj dôvod." Zasyčal zlostne a začal pochodovať sem a tam, až sa mu čierny plášť divo krútil okolo členkov.

"Ak ma nezabiješ teraz, tak ťa zabijem ja neskôr." Zvýšila som aj ja hlas a myslela som to smrteľne vážne. Nebolo to ani trochu smiešne tak som nechápala prečo sa zase začal smiať.

"Táto konverzácia ma unavuje. Vždy si tak šialene nudná?" Naoko zazíval. Kypela vo mne zlosť. Škoda že som takto nezúrila keď som pri ňom bola takto blízko, mohol prísť aspoň k menšej modrine. Ak sa to samozrejme vôbec dá. Prudko som vstala a rozbehla sa oproti nemu, keď sa zrazu vyparil. Ako keď vylejete vedro plné vody do ohňa. Ani som si to nestihla uvedomiť a letela som opäť k zemi keď sa moje telo nemalo o čo zastaviť. S týmto som nerátala. S hlasnými nadávkami som vypľúvala kúsky trávy a snažila sa pozviechať. Popritom mi zrak padol na hodinky ktoré som mala na ľavej ruke a zapískala som. Bolo takmer pol desiatej. Do čerta ten čas ale letí.

.....

Na stretnutie som prišla s menším meškaním. Nemohla som si pomôcť, no prísť tam v teplákovej súprave mi prišlo trochu divné. Boli tam skoro všetci. Okrem Berta. Rozhliadala som sa okolo seba v nádeji že som ho len prehliadla. No aj po dôkladnejšom hľadaní som sklamane zistila, že chýba.

"Kde je Bert?" vyskočila zrazu Alicia a vystrašene za zahľadela priamo na mňa. Odkiaľ to mám ja do čerta vedieť?

"To isté som sa práve chcela spýtať ja." Prekrížila som si ruky na prsiach a snažila sa pochopiť o čo tu ide. Všetci na seba pozreli a potom vstala aj Lyn.

"Noo my sme sa dohodli že by sme ťa nemali nechávať príliš osamote keďže si teraz jednou z nás a hlavný cieľ. Bert ťa mal strážiť. Teda tak aby si o tom nevedela." Začervenala sa a čakala že vybuchnem. V hrdle som pocítila obrovskú hrču. Bert ma teda sledoval celý deň? Prehrala som si celý deň v mysli až ku koncu dňa keď som sa vracala domov. Prišlo mi zle a musela som si sadnúť.
"Nájdite ho!" zvreskla som hystericky a z očí mi vybehli slzy.

To be continuited...Klaudiqa =))