Říjen 2009

Punched by a Kiss 41

29. října 2009 v 16:57 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Ospravedlňujem sa že ste museli tak dlho čakať. Nemala som kvôli škole a iným aktivitám vôbec čas, tak mi to snáď prepáčite a snáď ste na túto story ešte nezabudli a pamätáte si aj ako sa nechávajú komenty =)

Obaja unavene oddychovali na Frankovej posteli a Gerard bruškom ukazováka jemne obkresľoval línie všetkých jeho tetovaní. Keď sa dostal k lastovičkám, Frank sa začal smiať.

"To šteklí." Odtiahol mu ruku a presunul si ju k svojim ústam. Pobozkal ho na jej chrbát a potom si ju priložil k lícu.

"Bolelo to?" obrátil k nemu hlavu Gerard.

"Iba zo začiatku, keď si sa začal hýbať tak..."

"Myslím tie tetovania ty trdlo." Vyprskol Gerard so smiechom a opľul mu ruku. Frank sa zatváril kyslo a otrel si ju o jeho hruď.

"Niektoré áno a niektoré zasa nie." Usmial sa. Gerard sa na ne pozeral akoby s úctou a odstupom.

"Ja sa bojím ihiel." Nakoniec z neho vypadlo a Frank ho len pohladil po nahom stehne.

"Každý máme svojho démona ktorého sa bojíme..."

"Aký je ten tvoj?" prisunul sa bližšie a od teplého dotyku dvoch nahých tiel, mu naskočila husia koža.

"Mám strach že sa prebudím a zistím že som ťa stratil. Že to bol len hlúpy sen." Frank sklopil hlavu, zahanbený že pred ním takto odokryl svoje najtajnejšie myšlienky. Bohužiaľ to ale bola pravda, nerád by opäť zistil že sa zase raz prerátal. Gerard vedľa neho pozorne počúval každé jeho slovo a sem tam chápavo prikývol. Pobozkal ho na líce a zaboril tvár do priehlbinky medzi ramenom a hlavou.

"Nestratíš ma." Zamrmlal, tlmený jeho spotenými vlasmi. Tuho ovinul jednu ruku okolo jeho hrude a odmietal sa ho pustiť. Mohol by ho takto držať naveky a stále by nemal dosť. Aké kúzlo naňho tento drobný chalan použil že sa tak zmenili jeho city k nemu?

"Frankie?" Frank sa prudko posadil a doslova zo seba Gerarda zhodil. Ten narazil nosom o jeho lakeť a zaskučal.

"Frankie!!!" zdola sa ozýval matkin vysoký hlas. Koľko tu do čerta takto ležali? Koľko času ubehlo odkedy sem Gerard prišiel? Obrátil sa k oknu a ticho zahrešil, slnko už pomaly zapadalo. Svetlo ktoré sem prenikalo bolo jasne oranžové a obloha sfarbená do sýto ružova a červena. Gerard sa so slzami v očiach nadvihol na lakťoch a zostal nehybne v tejto polohe. Bolo počuť hlasy.

"Ďakujem pekne, veľmi si mi pomohol. Škoda že aj môj syn nie je taký usilovný." Počul mužský smiech a buchot. Niekto šiel po schodoch.

"Obleč sa!" hodil po ňom Frank tričko a sám sa súkal do úzkych džínsov, ktoré z neho Gerard predtým surovo strhol. Gerard nervózne urobil to čo mu kázal a stále vystrašene pokukoval po dverách.

"Frank, si tam?" za dverami sa ozval tichý hlas, ale matka to nebola. Kurva, Mikey! Čo tu ten do kelu robí? Frank nemo naznačil výkrik a chytil sa za hlavu. Takmer spadol na zem, lebo nohavice mal len do pol stehien a zatackal sa. Ukázal Gerardovi na dvere kúpeľne a ticho naznačoval, aby si pohol.

Rýchlo schmatol svoje veci ktoré sa váľali všade naokolo a utekal k dverám, kam ukazoval Frank. Ten ich za ním rýchlo pribuchol a konečne sa mu medzitým podarilo zapnúť si nohavice.

"Haló." V medzere medzi dverami sa objavila Mikeyho pretiahnutá tvár s okuliarmi a zaškeril sa keď zbadal Franka prešľapovať, len v nohaviciach. "Čo tu stváraš?"

"Prezliekal som sa." Prskol prvé čo ho napadlo a snažil sa nemyslieť na fakt, že rovno za ním stojí totálne rozhádzaná posteľ.

"Našiel si ho?" matkin hlas sa ozýval z chodby, rovno spoza jeho chrbta. "Prečo sa neozývaš keď na teba volám?" vytlačila Mikeyho z dverí a postavil sa na prah izby. "Máš to tu ako po výbuchu atómovky." Pokrútila hlavou a zodvihla zo zeme špinavé boxerky. Kurva! Takmer vykríkol. Modlil sa k všetkým svätým aby si nevšimla že tie nie sú jeho. Ako ich tu mohol Gerard zabudnúť? Veď ležali uprostred izby! Odhodila ich na kopu k špinavým veciach, ktoré mal hodené pre stene a začala sa obzerať.
Nie, choď preč! Prečo sa o môj poriadok zaujímaš práve teraz?

"Čo tu vlastne robíš, Mikey?" snažil sa odviezť pozornosť a upútať tak matku, aby aspoň nachvíľu spustila svoj orlí zrak z jeho brlohu.

"Šiel som práve za tebou, keď mi zastavila tvoja mama a hodila ma sem."

"Aspoň mi mal kto pomôcť s nákupom." Veľavýznamne na svojho syna pozrela. "Bože tu je smrad." Zvraštila nos a namierila si to k oknu, aby ho otvorila. Odhrnula záves ktorý jej zavadzal a otvorila dokorán. Čerstvý vzduch sem síce nafúkalo, ale pre Franka ktorý tam stále napoly nahý to nebolo bohvie čo. V noci už bývalo pekne chladno a ani teraz k večeru tomu nebolo inak.
Spokojne sa obrátila smerom k obom stojacim chalanom, keď jej pohľad zastal na zemi, na druhej strane postele.

"Ty si tu mal dievča?" vyvalila oči a podozrievavo naňho pozrela. Frank cúvol a preglgol. Z tohto sa jej syn len tak nevykrúti, na zemi ležal použitý kondóm a pochybovala že by sa s ním jej syn len tak hral.

"Nie, prečo?" ako na to do čerta prišla? To jej napovedali rozhádzané periny, alebo smrad ktorý sa tak urputne snaží vyhnať?
Frank len sledoval ako sa zohla a chytila medzi prsty čosi malé, čo ležalo na zemi. Krvi by sa v ňom nedorezal, keď zbadal čo to drží. Gerard ho po milovaní hneď zauzloval a položil vedľa postele. Chcel ho potom vyhodiť, ale v tom zhone naňho akosi zabudli.

"To my vysvetli." Rozhodila rukami a kúsok gumy sa jej bezmocne hojdal medzi ukazovákom a palcom. Nebolo na tom nič smiešne, no Frank sa aj tak musel pousmiať. Na Mikeyho stojaceho za jeho chrbtom sa radšej ani nepozrel. On jediný z tejto dvojice vie že nie je na dievčatá a snáď je natoľko hlúpy, že si bude myslieť ako našiel niekoho nového.

"Nie som už malé decko." Odsekol zlostne a pristúpil bližšie aby jej kondóm vyrval z ruky. Mal chuť zvaliť sa na zem a začať sa hystericky smiať, veď toto bola scéna ako z nejakej grotesky. Ak Gerard spoza dverí počúva čo sa tu deje, musí byť na tom istotne rovnako. Len dúfal, že neurobí nejakú hlúposť a neprezradí sa. To by sa potom matke ťažšie vysvetľovalo.

Skryl kondóm v dlani a dal ruky za chrbát.

"Viem že už nie si malé decko, ale občas sa tak správaš. Kto to je?" vyzvedala ďalej a cítil som ako sa MIkey za mňa nadýchol. Určite aj on bol zvedavý kto je ten šťastlivec, ktorý mi zohrieval posteľ. A možno niečo tuší, alebo dokonca aj vie. Bol rád že držal jazyk za zubami, akokoľvek veľa o ňom vedel.

"Nemusím ti nič hovoriť. A aj keby, tak ju nepoznáš." Bolo jasné že skončil s vysvetľovaním a nemieni pokračovať. Obrátil sa a jedným švihol pristál kus gumy v koši, medzi papiermi a rôznymi inými vecami. Zohol sa a vzal zo zeme svoje tričko obľúbenej kapely. Prevliekol si ho cez hlavu a potom zase s cuknutím vyzliekol keď zistil, že je špinavé od...no to je jedno.

"Takto sa prestaneš správať, rozumel si?" namierila na neho svoj ukazovák a potom pozrela na Mikeyho. "Vybavím si to s tebou neskôr." Naklonila sa k Frankovmu uchu a potom so zdvihnutým nosom vyšla z izby. No, Frank to videl na pekne dlhý rozhovor o sexe a o ochrane a o tom že sa správa nezodpovedne a neprístojne. Plus keby jej povedal že si domov vodí chlapcov a nie dievčatá, tak by ho asi zavrela niekam do klietky a nepustila kým by sa svojich hriešnych myšlienok nezbavil. Nikdy vlastne nevedel aký má názor na homosexuálov, nepýtal sa jej na to a ani ona nikdy nezaviedla podobnú tému. Aj tak by to už nezmenila že jej syn je buzerant. Pousmial sa nad tým výrazom.

Dvere sa za ňou zabuchli a on osamel s Mikeym. To bolo snáď ešte horšie ako keď tu bola aj ona. Mal ju požiadať aby ho vzala so sebou, lebo jeho vševediaci pohľad ktorý naňho vrhol, bol ako guľka priamo do hlavy. Doprostred čela.

"Kde je?" dal ruky v bok.

"Kto?" vyvalil Frank oči.

"Gerard." Vyprskol jedovato a napravil si okuliare. Asi bola chyba že sa Frank pozrel smerom ku kúpeľovým dverám.

"Nikto tu nie je a Gerard už vôbec nie. Čo by tu robil?"

"To mi povedz ty." Vyštekol a obrátil sa. Zastal pri dverách a potom pozrel znova na Franka, ten takmer nedýchal. Nemôže otvoriť tie dvere, potom by bol za najväčšieho podliaka a klamára. Vlastne ním aj je. Mikey naňho veľavýznamne pozrel a stisol kľučku. Dvere vrzli a otvorili sa.
To be Continuited...Klaudiqa=))

Punched by a Kiss 40

25. října 2009 v 1:31 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Haaaa jubilejný 40 diel :D fanfary? nie stačia komentáre a keď to budete čítať, kľudne sa aj roztopte na kolomaž!!! :D vydolovala som zo seba další diel...2755 slov!!! Bože môj :D

Prechádzal sa sem a tam po izbe a mykalo mu kútikom úst. Potil sa. Na malú chvíľku zastal aby si cez hlavu prevliekol bavlnenú mikinu a po tom čo ju odhodil, znova pokračoval v pochodovaní po polke domu. Sem tam si zašiel prepotenou dlaňou do vlasov a mrmlal si sám pre seba. Dnešné poobedie sa nikdy nemalo stať, ak by to bolo na ňom, v momente by ho vymazal zo svojej minulosti. Asi by bol lepší nápad, ak by v areáli školy neostával nikdy sám. Hlavne nie vtedy, ak sa na rovnakom území nachádza aj Gerard, nikdy to totiž nedopadne dobre. Vždy sa musí niečo stať, vždy.

Mal chuť si otvoriť nejakú fľašu a poriadne sa z nej napiť. Netušil však, či by mu to nejako pomohlo, čo ak by mu potom bolo len horšie?
Roztržitú chôdzu mladého chalana prerušil zvonček pri dverách. Od ľaku sa strhol a obrátil hlavu smerom do chodby. Žeby si matka zabudla kľúče? Odišla do práce ani nie pred pol hodinou. Nikdy sa nezvykne vracať späť. Zdvihol pre istotu zo zeme odhodený kus oblečenia, vedel že by jej to určite vadilo, a šuchtavým krokom sa pobral k dverám. Za hrubou sklenenou výplňou uprostred dverí sa črtala vysoká silueta, čiže matka to asi nebude. Tá je o mnoho nižšia. Bez ďalšieho zbytočného rozmýšľania otvoril dvere.

"Choď preč!" vyhŕkol keď sa asi po sekunde spamätal a chcel pribuchnúť dvere Gerardovi pred nosom. Načo sem chodil? A odkiaľ vlastne vie kde býva?

Dvere sa zatriasli, no nedosiahli po začiatok zárubne. Gerard do medzery rýchlo vložil nohu a sklenená výplň ticho zarinčala, no ostala na svojom mieste.

"Prečo vždy len utekáš?" položil mu celkom jednoduchú otázku, ktorá ho zaujímala najviac zo všetkých ktoré sa mu za posledné týždne drali na jazyk. Frank zamrzol na mieste a nechápavo naňho hľadel, skrivil ústa do nespokojného úškrnu a tvár sa mu znetvorila hnevom.

"Keby si mi dal pokoj, nemal by som pred čím utekať!!!" skríkol nahnevane a kopal nohou do tej jeho, aby ju dostal z dverí. Zatláčal dvere silnejšie aby sa mu ich podarilo zavrieť a vytlačiť tak Gerarda von. Bol pripravený začať vrieskať na plné hrdlo ak by bolo treba. Mal veľmi zvedavých a pohotových susedov, určite by hneď pribehli. Aspoň v tomto prípade by im bol za to nesmierne vďačný. Dvere sa otvorili takmer dokorán a skoro mu dalo drevo po tvári, len tak tak stihol odskočiť. V nich stál zadýchaný Way a pozeral na neho. Jeho výraz sa nedal lúštiť, Frank nevedel či je naštvaný alebo len vyčerpaný.

"Ale ja ti nechcem dať pokoj, nechápeš?" rozhodil rukami a nohou za sebou dvere zase zakopol. Na to ako do nich udrel sa privreli celkom nečujne a teraz bol Frank v pasci, aspoň on to tak videl. Tlačili sa mu slzy do očí a pýtal sa sám seba čo komu spravil, že musel dopadnúť práve takto. Všade kam sa len pozrel videl Gerarda, bol ako jeho tieň. Duch, z ktorého mal vždy strach a ktorý mu vždy dal pocítiť kto je tu pán. Ako mohol byť teraz pokojný?

Frank dal ruky za chrbát a cúvol k stene. Oprel sa o ňu a vystrašene mu po líci stiekla slza. Bol na hranici rezignácie. Nikto nie je doma a nikto na okolí nič netuší, je malá pravdepodobnosť že z toho vyviazne v poriadku. Gerard pristúpil o krok bližšie a Frank so strachom v očiach zhíkol. Prikryl si rýchlo ústa rukou aby ho nenaštval ešte viac.

Gerard sa vybral úplne opačným smerom ako Frank čakal, zamieril do obývačky a keď prechádzal okolo neho, zahľadel sa mu do tváre. "Prišiel som sa pozhovárať."

Frank za ním obrátil hlavu a nemo sledoval ako si sadol na pohovku a potom sa otočil smerom k nemu. Čakal naňho. Lenže Frank sa nedokázal pohnúť z miesta ani o milimeter. To že naňho hneď neskočil ho prekvapilo, no neupokojilo natoľko aby bol schopný kráčať keď sa to od neho čakalo.

"Tak hovor." Hlas sa mu triasol presne tak, ako sa triasol on sám. Ako môže byť teraz taký slaboch? Veď doteraz mu hra na silnú osobnosť celkom šla. Lenže vtedy mal istotu že je okolo dostatočné množstvo ľudí ktorí by ho mohli dostať z kaše keby zaútočil. Teraz boli len Frank a Gerard, nikto tretí.

Gerard rezignovane vzdychol a na moment sa zahľadel na ošúchanú opierku gauča. Niekto si tam často opieral hlavu a látka takmer stratila svoju pôvodnú farbu.

"Nechceš si najskôr sadnúť?"

"Nie, myslím že radšej postojím." Ubezpečil ho Frank no konečne sa mu podarilo rozhýbať svoje telo, tak podišiel aspoň o pár krokov bližšie a zastal vo dverách obývačky, len pár metrov od gauča. Gerard naňho stále pozeral cez operadlo a vykrúcal svoje telo do neprirodzenej polohy.

"Tak fajn." Zamrmlal si pre seba potichu. Frank len videl ako nečujne pohol perami, no nepočul žiadne slová ktoré by z nich vychádzali.
"Neprišiel som sem preto aby si tam vystrašene postával a ostražito sledoval každý môj pohyb." Začal rozhodne rozprávať. Postupne sa chcel dostať k tomu, po čo sem prišiel.

"Páčiš sa mi." Jednoduché a výstižné slová, na ktoré Frank zareagoval čudným pohľadom. Bolo mu jasné že mu neuverí, pre neho bol len bastard akého si pamätal z minulosti. Chcel to zmeniť, len zatiaľ presne nevedel ako. "Nemôžem čas vrátiť späť, ja viem. Ale chcem sa pokúsiť aspoň nejakým spôsobom to napraviť." Zrazu mu všetko čo chcel povedať a čo si celú cestu sem pripravoval, vyfučalo z hlavy. Pozrel na Frankieho zmučený výraz a razom všetko zabudol. Chcel sa len zdvihnúť a objať ho, nech sa netvári tak zhrozene a nech mu konečne aspoň trochu verí. Bál sa že ak spraví jediný nesprávny pohyb, Frank ujde.

"Ja ti ale neverím. Nedokážem to..." myklo mu kútikom úst a musel si oliznúť pery, pretože ich mal odrazu strašne suché. Presne ako aj jeho stiahnuté hrdlo. Obišiel gauč oblúkom a posadil sa do kresla oproti. Teraz ich oddeľoval aj sklenený konferenčný stolík. Gerard sa otáčal zarovno s ním a konečne sa uvoľnilo aj napätie v chrbte. No napätie v hlave pretrvalo.

"Mikey mi asi tiež svojimi komentármi na moju osobu nepomáha čo?" pokúsil sa o vtip a uškrnul sa. Jeho brat bol vždy pekný debil a už si ani nepamätá kedy sa normálne rozprávali. Bolo to asi sakra dávno. Odkedy si spomína, vždy spolu len súperili.

"Nie." Odpovedal jednoslovne Frank a Gerardovi sa zdalo, že sa dokonca pokúsil aspoň o malý úsmev.

"S ním som si nikdy nerozumel." Pokračoval v konverzácií a silou mocou sa snažil, aby nenastalo trápne ticho.

"A s kým si si vlastne vôbec rozumel?" Frank hľadel na svoje zodraté kolená a pomaly z nohavíc ťahal nitky. Hádzal ich na koberec a ani sa neobzrel hore.

"Vlastne s nikým. Nikto ma nemal rád a ani ja som nemal nikoho rád." Pripustil váhavo a začínal chápať že ho všetci v škole len obchádzali a nikto sa naňho nedokázal ani pozrieť. Hajzli. Keby mu to tak stále niekto hovoril do oči aký je tyran, možno by si to bol uvedomil skôr.
Frank ti to povedal niekoľko krát a aj tak si ho nepočúval. Áno, hlas v jeho hlave mal tento krát konečne pravdu.

"No to ma neprekvapuje. Ani ja ťa nemám rád." Zdvihol k nemu prázdny pohľad a na lícach bolo stále vidieť slanú stopu po nedávnych slzách.

"To ma mrzí."

"Mňa ani nie. Aspoň ma toľko nebolel fakt že si mi neustále ubližoval. Bolelo to len na tele." Opäť raz klamal. Ale odmietal mu predsa povedať pravdu že si ho pripustil k telu viac ako by kedy chcel.

"Kašlem na to čo si myslíš. Proste ti poviem to čo ti chcem povedať už dlhšie. Mal som čas premýšľať o niektorých veciach a prehodnotiť svoj život..." Gerard sa na moment odmlčal. Nechcel to toľko obkecávať, už aj tak toho povedal akurát tak dosť. Rozhodol sa že bude stručný.
"Asi som sa do teba zamiloval." Sklopil zrak k stolíku a v sklenenom odraze pozoroval Franka, ako vydesene vypúlil oči. Pohľad bol nasmerovaný priamo na neho, jasne to tam videl. Nakoniec to zo seba predsa len dostal von. Chcel mu to povedať už tam na lavičke, ale Frank stihol ujsť skôr ako sa k tomu odhodlal. Nechápal prečo sa to stalo, bol preňho len hračkou. Predtým. No nakoniec si nedokázal zvyknúť na to že ho Frank tak tvrdohlavo odmieta a že už nie je jeho. No tentoraz si jeho pozornosť nechcel vynútiť násilím. Už nemal záujem šklbať z neho kusy látky a kopancami ho donútiť k tomu aby ho spravil ústami.

"Čo si sa...?" krútil hlavou zo strany na stranu, akoby chcel novonadobudnutú informáciu rýchlo vytriasť zo svojej hlavy. Gerard vstal a jedným pohybom preskočil nízky stolík. Frank vyskočil zo svojho kresla a dal sa na ústup, ale Gerard ho stihol chytiť za predlaktie.

"Neutekaj odo mňa." Obrátil si ho k sebe a položil mu ruku na líce.

"Nechaj ma ísť. To čo hovoríš nedáva zmysel." Zasyčal Frank ticho a pozrel sa inam.

"A toto ti zmysel dá?" nenechal ho odpovedať, len si ho pritiahol k sebe a pobozkal ho. Nie naliehavo, ani surovo. Len pomaly vsal jeho spodnú peru a potom ho nežne pobozkal na celé ústa. Cítil ako ho striaslo, v rukách ktorými ho držal zacítil jeho slabú triašku prechádzajúcu mu telom.

"Mám z teba strach, vždy som mal. Ako môžeš teraz čakať že sa budem správať normálne?" Frank sa hlavou odtiahol a obrátil ju na bok, aby nemusel hľadieť do tej krásnej tváre, ktorá bola až nebezpečne blízko.
Gerard ho nepočúval. Za driek si ho pritiahol ešte bližšie a aj keď sa vzpieral, snažil sa ako vedel. Cúvol s ním o dva kroky, a oprel ho o stenu, aby mal menšiu námahu s udržaním jeho malého tela blízko toho svojho.

Frank hľadel akoby mal pred sebou mátohu a nie živého človeka z mäsa a kostí. Stále sa mu v hlave premietali momenty s jeho života, ktorý prežil s Gerardom. Na to sa zabudnúť nedalo. Nečudo, že má teraz strach. Nemohol mu to nikto zazlievať, každý by na jeho mieste predsa reagoval rovnako. Do nosa mu udrela prijemná pepermintová vôňa. Bol to prosto Gerard.

"Chcem ťa bozkávať..." zašepkal Gerard a hneď to aj urobil. Prešiel mu jazykom od brady až k hornej pere, ktorú potom špičkou trochu nadvihol. Frank nechcel podľahnúť tak ľahko. Vážne bojoval sám so sebou aby našiel silu poriadne si kopnúť, ale jeho telo malo úplne iný názor na to čo je pre neho najlepšie. Z hrdla sa mu vydral dlhý povzdych keď mu Gerard prstami zašiel do vlasov a pritisol si ho bližšie, aby ho mohol ďalej bozkávať. Jazykom preskúmaval vnútro jeho úst a chvíľami ho nežne šteklil na podnebí. Nedokázal sa nezapojiť. Nenávidel sa za to.

Veď pred chvíľou rázne namietal akýkoľvek rozhovor, a teraz sa tu s ním olizuje a ešte sa mu to kurva začína aj páčiť. Na druhej strane, vôbec to nebolo zlé. Tento Gerard bol nežný a dával si pozor na každý svoj pohyb.

Futbalista opatrne presunul svoju ruku na Frankov zadok a zatlačil oproti sebe. Frank ho zdrapil sa golier, keď pocítil jemný tlak na svoje už aj tak dosť vypuklé nohavice. Vzdychol mu priamo do úst a slastne privrel oči. Nikdy nezažil takéto pocity. Predtým bol len nudný panic ktorého nikto nechcel a s Gerardom zažil len neznesiteľnú bolesť, a o tom že by ho niekedy pobozkal na ústa si mohol len nechať zdať.

Chytil Franka vpredu za tričko a ťahal ho za sebou, smerom k masívnemu jedálenskému stolu na druhej strane obývačky. Nohou opatrne odsunul stoličku aby sa neprevrátila a vyložil naň Frankieho. Bol ľahký ako pierko. Sadol si príliš ďaleko, tak ho k sebe znova pritlačil a zaklonil hlavu, keď o seba znova narazili. Frank okolo neho ovinul nohy a chytil jeho tvár do dlaní. Bola taká hladká, necítil žiadne hrbolčeky ani preliačiny po jazvách, ktoré mal takmer po celej tvári. Gerard mu vyhrnul tričko a jazykom prechádzal od pupku až k bradavkám. Každej sa dostatočne venoval a obkrúžil ju jazykom. Frank ho zdrapil za vlasy a zahol mu hlavu dozadu. Hľadel mu priamo do jedovato-zelených očí. Nechápal ako je možné, že môže mať niekto takú farbu očí. Topil sa v nich.
Zaťal zuby a pritiahol si ho bližšie k sebe. Tričko mu skĺzlo späť a Gerard sa teraz opieral o stôl, aby dosiahol všade kam len mohol.

"Ujdeš znova ak ti poviem že po tebe nehorázne túžim?" zvedavo naňho pozrel a oči mu stmavli. Frank mu na pery priložil prst a umlčal ho skôr, ako povedal niečo ďalšie. Pritlačil ho nohami ešte viac k sebe a pootvoril od rozkoše ústa. Doslova cítil ako pod Gerardovými nohavicami pulzuje život. Potom ho od seba odtlačil a zliezol zo stola. Gerard to len ticho a sklamane pozoroval, stále s prstom na ústach. Potom ho chytil za ruku a ťahal preč.

Gerard sa už v duchu lúčil s pocitom, že tu asi dlho nepobudne. Aké bolo jeho prekvapenie keď Frank nepokračoval k vchodovým dverám, ale zahol k točitému schodisku a ťahal ho hore. Gerard sa usmial a stisol jeho spotenú dlaň o niečo silnejšie. Otvoril tretie dvere v úzkej chodbe a rýchlo ho vtiahol dnu.

Izba bola malá, zato útulná aj napriek neporiadku ktorý tu vládol. Na posteli bola položená gitara, tú rýchlo odpratal do kúta a znova sa venoval Gerardovi. Cúvali spolu k posteli a postupne sa zbavovali oblečenia.

Úplne nahí ležali na posteli a bozkávali sa. Gerard skúmal každý kúsok jeho tela, ktoré si predtým nikdy nevšímal. Bol slepý a teraz sledoval jeho krásu. Hladil ho po bruchu, ktoré sa dvíhalo a opäť klesalo a jeho tetovania...och bože. Koža pod nimi bola taká hladká, akoby patrila päť ročnému chlapcovi. Rukami blúdil do rôznych zákutí jeho tela, no vždy vynechal to jedno jediné miesto. Nechcel nič uponáhľať. Frank sa prehýbal pod jeho rukami a hladkal ho po chrbte, berúc si jeho ústa tak vášnivo, ako to len šlo.

"Počkaj." Zastavil ho, keď sa Gerard prisunul bližšie. Zdvihol hlavu a zadíval sa mu do očí.

"Čo sa deje Frankie? Ak nechceš..."

"Nie o to nejde, ja len...pomaly a opatrne dobre?" zahryzol si do spodnej pery a prosil ho očami aby mu splnil o čo ho žiada. Gerard sa pousmial a chápavo prikývol.

"Chcem aby to pre teba bolo to najkrajšie milovanie. Nikdy naňho nezabudneš." Venoval mu dlhočízny bozk a rukou mu pomaly dráždil penis. Frank mu zarýval nechty do ramena, no nebolelo ho to. Oproti slasti ktorú prežíval už len z Frankovho výrazu tváre to bolo ako jemné pohladenie.

Potom sa nadvihol na lakťoch a pomaly si kľakol. Sledoval stále Franka, aby si bol istý že nezmenil názor. Len prikývol.
Gerard si teda napľul do dlane, aby šlo všetko hladšie. Nechcel mu spôsobovať zbytočnú bolesť.

"Trochu to zabolí, Frankie. Bez toho to nejde...potom to už bude lepšie." Nahol sa k nemu a pritisol svoj nos k jeho.

"Dobre." Vydýchol a pobozkal ho. Bol nervózny.

Gerard sa znova vzdialil a nadvihol mu obe nohy. Vyložil si ich na svoje plecia a pritisol sa bližšie k Frankovmu nahému telu. Frank zrýchlene dýchal a pozorne sledoval ako Gerard opatrne postupuje.

"Ahhh." Bolestivo skrivil tvár keď doňho opatrne vnikol. Zastal a čakal kým sa upokojí a zvykne si na cudzí predmet vo svojom tele. Keď sa mu svaly na tvári trochu uvoľnili, vnikol hlbšie a začal sa pohybovať.

"Uhh." Keď po prvý raz vzdychol a prehol sa v chrbte, Gerard sa šťastne usmial a naklonil sa tak blízko ako to šlo. Trochu zrýchlil tempo a pritom cítil na tvári Frankov teplý dych, ktorý sa stále zrýchľoval spolu s hlasnými stonmi.

"Toto som ešte nezažil." Vydýchol prerývane, keď Gerard presne trafil TO miesto a Frank od prekvapenia z ďalšieho prívalu rozkoše, takmer zabudol ako sa volá. Bolo ich počuť určite až dole na prízemie, ale keďže nikto nebol doma, bolo im to jedno.

"Milujem ťa Frankie." Vykríkol Gerard, keď bleskovým tempom ešte pár krát prirazil a potom sa uvoľnil z objatia Frankovho tela, ktoré ho tak skvele prijalo. Nadvihol panvu a pomaly vykĺzol von, stále prudko vydychujúc. Frank mal privreté oči a úsmev ktorý mu zdobil tvár bol neopísateľný. Takýto dokonalý sex nikdy nezažil.

"Ďakujem." Povedal, keď sa konečne odhodlal otvoriť oči. Bál sa že ak to urobí, zistí že to bol len sen a že si znova zasvinil periny. Nebolo to tak, Gerard bol rovno nad ním a mohol sa ho kedykoľvek dotknúť. Kde chcel a ako dlho chcel. Nadvihol sa na lakťoch aby bol k nemu bližšie a pobozkal ho na spotenú hruď. Potom na krk, až dosiahol na ústa. Gerard sa vyčerpane zvalil vedľa neho do perín a slastne privrel oči keď ho nežne objal okolo pása, cítiac teplo jeho tela. Áno, miluje ho a vie že ani on nie je Frankovi ľahostajný. Vie...
To be Continuited...Klaudiqa

Punched by a Kiss 39

22. října 2009 v 23:10 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Áno, kľudne mi nadávajte aká som hnusná a zlá. :D ja to znesiem hh...
Frank si Gerarda medzi toľkými pobehujúcimi študentmi ani nevšimol. Spokojne, s knihami pod pazuchou, kráčal po chodbe smerom k školskému dvoru. Konečne sa trochu vyjasnilo a on si chcel aspoň na chvíľu posedieť na zubatom slniečku. Sklamane prechádzal okolo drevených lavičiek, ktoré boli takmer všetky obsadené. Raz za čas vyjde slnko a hneď je tu nasáčkovaná celá škola. Spomenul si na jediné miesto, kde nečakal ani nohu. Obzrel sa smerom k deckám a nenápadne sa vydal cez trávnik, popri múroch školskej budovy.

Brušká prstov si dral na drsnom povrchu popraskanej omietky a vypiskoval si známu melódiu. Má voľnú hodinu, tak ju aspoň využije trochu užitočnejšie ako zvyčajne. Inokedy nemal čas na iné, len sa skrývať na záchodoch, alebo niekde, kde by ho Gerardova patria nenašla. Ale teraz mu na jeho prekvapenie dávajú väčšinou pokoj. Až na pár nechutných nadávok a pokrikovania je to fajn. Bol spokojný a viac nepotreboval. Pri sadaní sa mu zakrútila hlava pri spomienke na Gerarda. Vybavil sa mu obraz samého seba, ako bezmocne plače pritlačený jeho telom o studenú podlahu a potom výjav z nedávnej minulosti. Mykol so sebou a knihy mu skĺzli a takmer vypadli z rúk.

Nechcel už na to myslieť, iba mu to ničilo náladu a oslabovalo ho to. Prehrabol si voľnou rukou svoju červenú šticu vlasov a nastavil tvár slnku. Nebolo také teplé ako cez letné prázdniny, ale stále lepšie ako depresívny dážď.

Gerard zastal na rohu a hľadel na jeho chrbát. Z diaľky sa zdal ešte útlejší ako normálne. Nevedel odkiaľ sa v ňom zobralo to neutíchajúce nutkanie pristúpiť k nemu a obmotať okolo jeho tela svoje svalnaté paže. Pevne ho zovrieť a zašepkať mu do ucha že už mu nikdy neublíži. Užasnuto si uvedomoval, ako sa zmenil. Bolo to nehodou, že si konečne uvedomil akú cenu má ľudský život, alebo to bolo ním? Malým trpaslíkom, ktorému tak rád znepríjemňoval život?

Pár jaziev mu ešte zostalo a tie pravdepodobne už do konca života budú pripomínať ako málo chýbalo a prišiel by o šancu zmeniť sa. Otočiť svoj život o 180 stupňov. Nezazlieval ľuďom že mu už neverili, veď napáchal toľko zlého. Nikdy nebol anjel a nie je ani teraz, v každom je vždy aj niečo zlé a temné čo sa ukrýva pod povrchom a v správnej chvíli vypláva na povrch. Černota pretrhne tenkú hranicu medzi dobrom a zlom a už niet cesty späť. Vzdychol a pritiahol si tmavú košeľu bližšie k telu, vietor mu rozstrapatil vlasy, tak ich rukami snažil skrotiť, ako najlepšie to šlo. Nechcel aby mu zastierali zrak na Franka. Slová za mu zadŕhali v hrdle a pritom by tak rád prehovoril. Ale čo by povedal? Počúval by ho Frank vôbec? Takto tam len nehybne stál a užíval si moment, keď ho od seba neodháňal, ani neutekal preč.

Frank mal aj tak silný pocit že ho niekto pozoruje, takže Gerardova túžba ostať v utajení nevydržala príliš dlho. Frankie sa obrátil a ostal hľadieť na tmavú postavu stojacu obďaleč. Nevedel či má kričať, alebo sa len ticho zdvihnúť a bez akejkoľvek scény odkráčať preč.

"Nesledujem ťa." Obránil svoju česť Gerard ešte predtým, ako Frank vyslovil svoju otázku prečo ho má stále za chrbtom.

"Tak prečo tam stojíš ako stĺp?" obrátil sa celým telom a vyložil si jednu nohu na lavičku. Pokrčil ju a jemne sa zaprel rukami o koleno.

"Sám neviem. Neodvážil som sa sadnúť si vedľa teba." Priznal ticho a olizol si hornú peru. Akosi mu vyschlo aj v krku.

"Inokedy si sa neostýchal keď si ma mlátil a zaobchádzal so mnou ako s poslednou kurvou." Nehovoril to nahnevane. Bol úplne pokojný a vyrovnaným výrazom na tvári prekvapil aj samého seba.

"Nehovor tak."

"Nie je to pravda?" nadvihol obe obočia a myslel že len nedobre počuje. Ak to chce len tak zľahčovať tak...

"Je, bohužiaľ." Zamrmlal a kopol do popraskanej omietky na rohu budovy. Tenká vrstva farby sa odlúpila a dopadla do trávy. Vyzeralo to ako snehový poprašok. O chvíľu bude vážne snežiť, veď počasie je deň odo dňa horšie.

Frank pokrútil hlavou a sklonil sa k svojim nohám. Nemá mu čo povedať, nikdy si nemali čo povedať, tak prečo mu jednoducho nedá pokoj? Prečo mu to musí tak strašne sťažovať? Z poza pootvorených pier mu vykĺzol tichý povzdych plný skrývaných emócii. Gerard využil moment jeho nezáujmu a priblížil sa bližšie. Sadol si vedľa na lavičku, v dostatočnej vzdialenosti. Frank zdvihol hlavu a neprítomne hľadel. Akoby ani nie na neho, zdalo sa že o niečom premýšľa.

"Prečo mám stále ten nepríjemný pocit že si sa vôbec nezmenil?" prechádzal si dlaňou po drsnej džínsovine jeho nohavíc a snažil sa obísť ich roztrhané časti.

"Zmenil." Odporoval mu vzdorovito Gerard. Opäť sa stretol s nedôverou, ale mal by mu to vlastne zazlievať? Asi nie. "Presvedčil by som ťa."

"Viem si predstaviť." Odfrkol Frank a prestal sa venovať svojmu oblečeniu. Sústredil sa len na prísediaceho a behal po ňom prísnym pohľadom.

Gerard sa naklonil a chytil ho pravačkou za zátylok. Pritiahol si ho a nervózne naňho pozrel. "Prečo vždy všetko tak ironizuješ?" Kĺzal pohľadom po celej jeho tvári. Oči, drobný nos, ústa. Ružové a mäkké.

"Pusť ma." Znova ten pokojný hlas, trpezlivý a vôbec nie útočný.

"A čo ak to nespravím? Zhodíš ma pod auto?" jeho ústa sa vykrivili, ale len trochu, do nemého úškrnu. Skôr pobaveného ako škodoradostného. Bol zlatý keď sa hneval.
Frank očervenel ako paprika. Mal ho plné zuby.

"Momentálne by som toho bol schopný." Chytil ho za zápästie ktoré mal stále opreté o jeho krk a snažil sa mu ruku odtiahnuť sám. Je tak slabý, alebo má len Gerard silu ako býk? Z každého trochu, beznádejné.

"A bol by si schopný ma aj pobozkať? Zvládol by si to?" Gerard nadvihol jedno obočie a dodal svojej otázke nádych špinavosti. Frank by to tentoraz nepovažoval ako úchylné, nepripadalo mu to tak. Horšie bolo že hoci jeho vnútro kričalo že nič také nepripadá do úvahy, mal dosť silné nutkanie dať mu okamžitú odpoveď. Gerard si zase jeho zaváhanie vysvetlil po svojom. Priblížil sa a špičkou nosa sa dotýkal toho Frankovho. Prechádzal po ňom hore a potom opäť dolu. Frank preglgol a privrel oči, nechápal prečo sa mu dych zrazu zasekol niekde na ceste z pľúc. Akoby ho Gerardov horúci dych úplne zmrazil.

Nos presunul až na Frankove pery a jemne prechádzal po ich mäkkej ploche, plnej drobných povrchový nerovností, pritom ústami ktoré si predtým navlhčil jazykom, prechádzal po jeho chvejúcej sa brade. Vlastne sa chvel od hlavy až po päty. Ruku mal stále položenú na Gerardovej, stískal ju tak tuho, až mu zbeleli hánky, no stisk na zátylku nepovolil ani trochu. Srdce mu bilo až niekde v krku a v dolej časti nohavíc pocítil mierny tlak. Do čerta. Nadával samému sebe, bolo mu to treba? Červená ofina mu skĺzla do očí a na moment zastrela zrak. No Gerard pohotovo natiahol ruku a jemne mu ju odhrnul, zastrčiac ju za ucho. Dole krkom, až k slabinám mu od jeho dotyku, ktorým sa len letmo dotkol jeho pokožky vo vlasoch, prešla elektrina. Nutkanie natisnúť sa na telo oproti bolo čoraz viac neznesiteľné.

"Tak už ma pobozkaj..." Zastonal Frank a už svoje slová nemohol vziať späť, akokoľvek silno si to želal.
Gerard ho ešte chvíľu napínal a potom jazykom obkrúžil spodnú aj vrchnú peru. Frank lačne pootvoril pery a tak mu špičkou jazyka zašiel až dnu. Preskúmaval aj ich vnútornú stranu a potom ho letmo pobozkal, stiahnuc jazyk späť do svojich úst. Frank ho voľnou rukou zdrapil za golier vyžehlenej košele a pokúsal ho. Gerard sykol.

Frank s uspokojením pusinkoval miesto, kde spod pokožky presakovala červeň jeho horúcej krvi. Ostane mu na ústach pekná modrina, ale Gerardovi to bolo úplne jedno. Vymanil si ruku spod Frankovej ruky a presunul ju na jeho bok. Zatlačil prsty hlbšie do kože a pritlačil si ho bližšie. Frankov rozkrok nečakane narazil o jeho koleno.

"Uh..." zavzdychal tlmene a pred očami videl všetkých svätých. Toto nemôže, predsa...toto si celý čas zakazoval. Nie s Gerardom. Lačne ho bozkával, schmatol ho ako bezdomovec čerstvý chlieb a odmietal pustiť svoju novo nadobudnutú korisť. Len dve slová a všetka vášeň bola razom preč. Bolo jedno že jeho spodná časť pulzovala túžbou, Gerard to tak jednoduchými slovami dokázal všetko zničiť.

"Chcem ťa..." vzdychol. Frank sa prudko nadýchol akoby ho niekto oblial ľadovou vodou. Vyslovená túžba sa doňho zabodla ako tisíc ihiel a Gerard dopadol tvrdo na zem. Ani tráva nedokázala stlmiť jeho pád, ktorý ho samého prekvapil. Zadýchane ležal horeznačky v zelenom poraste, s očami dokorán.

"Nie!" vzlykol Frank plačlivo. Vydesene vstal a krútil hlavou. "Už nie." Priložil si ruku k ústam akoby mu práve prišlo zle od žalúdka.

"Frankie..." vydýchol nežne Gerard. Prekvapivo nebol naštvaný, že ho teraz znova strašne rozbolel chrbát.

"Nevolaj ma tak." Skríkol nasupene a zdrapil do rúk svoje knihy. Nebol dobrý nápad byť chvíľu sám, rozbehol sa preč a viac sa neobzeral. Gerard za ním volal, ale márne.

"Čo sa stalo?" vydýchol nahlas sám pre seba. Zvraštil bolesťou tvár keď sa snažil postaviť a hľadel za vzďaľujúcou sa siluetou.
To Be Continuited...Klaudiqa

Punched by a Kiss 38

21. října 2009 v 17:04 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Prepáčte že s menším meškaním. Mala som trochu hektické dni a žiadnu náladu, ale teraz to chcem napraviť. Snáď budú na tomto pokazenom týžni pozitívne aspon tie komenty.

"Frank! Počkaj!" Gerard za ním zmätene obrátil hlavu. Ledva si uvedomil čo sa deje, prechádzalo okolo neho toľko deciek a na okamih stratil orientáciu v priestore. Len sa bezradne rozhliadal okolo seba a hľadal známu tvár, presne tú čo hľadal. Pobehol pár krokov smerom k dverám kam bežal aj Frank, no pripadalo mu to zbytočné. Hmýrilo sa to okolo neho ako na mravenisku a on tam len uprostred postával. Zdvihol ruku a dotkol sa svojich pier. Zažmurkal a nesmelo sa usmial. Keď si uvedomil že stojí na preplnenej chodbe, stuhol a rýchlo nahodil svoj typicky drsný výraz, stiahnuc ruku dole.

Zato Frank teraz stál sám, zavretý v prázdnej triede, predýchavajúc to čo sa stalo. On sa šťastne neusmieval, opieral sa rukami o lavicu a prudko dýchal, akoby zabehol maratón. Ako si mohol dovoliť takto hlúpo podľahnúť? Treskol päsťou o drevo a oboma rukami si nervózne prehrabol vlasy. Stále si v hlave premietal moment keď Gerarda objal a do bozku sa poriadne vložil. Prial si, aby to nikdy nespravil. Teraz si bude myslieť že to niečo znamenalo, akoby nevedel čo tým sledoval.
Chce ho dostať do postele a myslel si, že tento spôsob bude preňho najľahší po tom, ako sa Frank povahovo zmenil.

Najhoršie na tom všetkom bolo, že on si to kurva ešte aj užíval. Ak by nezazvonilo na prestávku, ktovie čo všetko by sa ešte odohralo. V mysli takto ďakoval školskému zvoncu a sám so sebou sa dohadoval, čo bude robiť. Tento bozk sa už nesmie zopakovať, veď nie raz sa zaprisahával že sa k Gerardovi Wayovi nepriblíži ani na sto honov. A koľko krát asi porušil svoj sľub? Snáď sa to nedá zrátať ani na prstoch oboch rúk, sám pred sebou sa za to hanbil. Ktovie čo by mu na to povedal Mikey. Nie, nechce myslieť na to čo by mu povedal, rovno by mu vrazil facku a preto sa to nesmie nikdy dozvedieť.

"Čo tu robíš?" Frankom prudko myklo až nadskočil. On o vlku a vlk za dverami. S veľkou dávkou pretvárky sa usmial tak najprirodzenejšie, ako vedel.

"Ahoj." Nervózne behal očami po miestnosti a premýšľal čo mu odpovie. Nič dostatočne vierohodné, ho však nenapadalo. Našťastie hneď zmenil tému.

"Gerard je dnes prvý deň v škole, počul si už o tom?" hovoril to s trochou nechuti v hlase, no aj tak bol celý horlivý aby to Frankovi povedal ako prvý.

"Nie." Nevinný výraz zavŕšil poškriabaním sa na zátylku. Hanblivo sa usmial modliac sa, že mu to Mikey zožral.

"No tak to už vieš. Čokoľvek ti povie alebo urobí, nedaj sa a povedz mi to ak bude treba." Potľapkal ho po ramene a Frankov úsmev pohasol. Rozhodne sa z jeho úst nedozvie ani slovo.

"Vďaka za upozornenie." Poďakoval a tváril sa tak nenápadne, ako mu to jeho schopnosť predstierať to, dovoľovala. Teraz sa pravdepodobne bude Mikey opäť starať do jeho života ako predtým. Nebol si istý či mu to má byť po vôli, alebo nie. Bol rád že zakopali vojnovú sekeru, ale nebude tolerovať krížové výsluchy. Znova zazvonilo a to ho prebralo z úvah.

"Tak ja už musím ísť, maj sa." Nadvihol ľavý kútik úst a najskôr neistý krok zmenil na zrýchlený, aby sa čo najskôr dostal von. Nečakal či ho bude nasledovať, zavrel sa sebou dvere a oprel sa o ne čelom. Boli chladné, presne teplota akú pre svoju horúcu hlavu potreboval. Rozvrh nemal, tak prešiel skratkou k učiteľským kabinetom a zistil si to tam. Chvíľu mu trvalo kým na masívnej nástenke našiel to čo hľadal, určite mu zase vynadajú za meškanie. Batoha sa pri najbližšej príležitosti zbavil a šmaril ho do skrinky. Vyvalil zaň toľko dolárov a on sa len tak roztrhne. Krútiac hlavou sa rozbehol smerom, kde sa mala nachádzať trieda. Určite ho už postrádajú.

Rozrazil dvere a zadychčane vbehol dnu. Všetky páry očí sa samozrejme upreli priamo naňho a on sa pred nimi cítil ako nahý, i keď len na moment. O sekundu neskôr bol pre nich už nezaujímavým objektom a tak sa každý venoval svojej predošlej činnosti.

"Á pánovi Ierovi sa uráčilo poctiť nás svojou prítomnosťou." Široký úškrn ozdobil tvár profesora Wolfa, angličtinára. Ústa sa mu neprirodzene natiahli a ak by nemal uši, určite by sa smial okolo celej hlavy. Na ovisnutých lícach sa mu objavili malé jamky, ktoré skôr pripomínali vráskavého tuleňa. Vďaka jeho výzoru sa ho bála a zároveň doberala celá škola. Dokonca aj pár učiteľom sa stalo, že im na jeho adresu ušla malá uštipačná poznámka.

"Prepáčte mi to, stratil som rozvrh." Sklopil hlavu pred jeho nepríjemne pichľavým pohľadom a poza zadné lavice zamieril na svoje zvyčajné miesto. Ďalšie nemiestne poznámky ignoroval a knihy ktoré mal schované pod pazuchou opatrne položil vedľa seba na lavicu. Tak či tak pri ňom nik nesedel, aspoň mal viac miesta. Nenápadne sa poobzeral po triede, boli tu takmer všetci, až na pár žiakov, ktorých absencie tu boli takmer bežné. Zastal pri prvej lavici a okamžite odvrátil zrak do zeme. Doškriabaná podlaha mu bola predsa len sympatickejšia ako čiernovlasý chalan nad ňou.

Profesor pokračoval vo vysvetľovaní látky a zúrivo čmáral na tabuľu nejaké dôležité dátumy. Frank sa len znudene rozvalil na lavicu a oprel si hlavu o dlaň, hľadiac von oknom. Bolo zamračené a ulica bola takmer prázdna, nie práve najpozitívnejší pohľad pre už aj tak zdeprimovaného chlapca. Vzdychol a privrel oči, predstavujúc si, že nesedí v tejto odpornej triede s ľuďmi, ktorí si myslia že im nesiaha ani po členky. Postupne sa Wolfov výklad strácal kdesi v diaľke, až napokon počul len nesúvislé mumlanie, ktoré ho upokojovalo.

"Poď sem." Začul akoby z diaľky svoj hlas a nespokojne sa pomrvil. Videl samého seba, ako leží na posteli a nad ním stojí Gerard. Čo je toto za kravinu pre boha? Gerard poslúchol jeho vyzvanie a priblížil sa bližšie. Oprel sa kolenom o kraj postele a oboma rukami sa chytil vankúša vedľa jeho hlavy. Nahol sa a aj keď sa mu ruky trochu triasli a podlamovali pod váhou jeho tela, nechcel sa odtiahnuť. Pokazil by to. Frank natiahol ruku a prstami vkĺzol za jeho kožený opasok. Pritiahol si ho bližšie a Gerard sa ledva držal na rukách. Klesol dole a oprel sa lakťami, pozerajúc Frankovi hlboko do očí. V tom Gerardovom bola zmyselnosť a hlavne neobytná túžba. Usmial sa.

"Máš problém." Prehovoril Gerard a s úškrnom na tvári si ho premeriaval.

"Čože?" veď ešte nič nespravil. Keď mu vetu zopakoval, chcel ho od seba odtiahnuť. Je blázon? Gerard sa však ani nepohol a narazil hlavou o jeho bradu. Au!

V tom otvoril oči a zbadal, ako sa nad ním opera profesor Wolf. Rozospato naňho pozrel a zostal s otvorenými ústami. Wolfovi sa triasli nozdry a celá trieda to samozrejme s potešením sledovala. Nemal rád keď na jeho hodinách žiaci vyrušovali, nie to ešte spali. Mal pocit, že určite nie je taká nezaujímavá, aby niekoho unudila k smrti. Nikto sa mu bohužiaľ neodvážil oznámiť opak.

"Mám pocit že ste taký múdry, že nepotrebujete dávať pozor." Založil si ruky v bok a nahodil ten nepríjemný úsmev, ktorý všetci z duše neznášali.

"To nie, ja som len..."

"Hádam nie ste natoľko vyčerpaný, že neudržíte oči otvorené."

"Prepáčte." Pokorne pred ním sklopil hlavu a hľadel na lavicu. Musel byť červený až na zadku. Šťastie že až tak ďaleko nikto nedovidel. Tušil že mu to neprejde tak ľahko? Hádam ďalšia miestnosť na upratovanie po škole? Našťastie by bol už sám a nie s Gerardom. Wolf len ukázal smerom k tabuli a nadvihol obočie.

"Môžete nám ísť porozprávať svoje dojmy z knihy, ktorú som dal všetkým čítať minulý týždeň." Do čerta...to je tá ktorú ani len neotvoril? Spomenul si ako ju po príchode domov šmaril na stôl a viac o ňu ani len nezakopol. Malo mu to teraz byť snáď ľúto?

"Ehm..." ticho si odkašľal a rozmýšľal, čo má na to povedať. Má sa priznať že ju ani len neotvoril, alebo sa má tváriť že ju čítal a trepať blbosti? Musel sa rozhodnúť rýchlo, no aj tak bol stále na vážkach. Profesor ho chytil rázne za rameno a pomohol mu vstať. Jeho stisk zabolel, no Frank zaťal zuby. Viac ho trápila tá hanba. Všetci sa chichotali a ohovárali ho. Potlačil červeň ktorá mu vystupovala na líca a pomalým krokom sa vybral k tabuli. Po ceste mal čas premýšľať, o čom kniha podľa obalu môže byť. Po obvode boli rôzne ornamenty a uprostred sa leskla veľká rozvinutá ruža. Šípková Ruženka? Silno o tom pochyboval a ak by o tom povedal aj Wolfovi, asi by ho na mieste roztrhlo. Postavil sa pred celú triedu a spustil.

.....
"Ty si dobrý debil." Smiali sa mu chalani keď vychádzali z triedy. Obzrel sa za nimi a prevrátil oči. Nakoniec sa rozhodol rozvíjať svoju predstavivosť. Vymyslel si svoj vlastný dej a po chvíli ho to začalo baviť a čím ďalej, tým viac to preháňal. To že bol profesor biely ako stena a hneď na to fialový a zelený, ho netrápilo. V prestávke medzi vetami sa milo usmial a potom pokračoval. Výbuchy smiechu si nevšímal.

"Pokojne to povedz aj ty. Som debil." Zamrmlal keď zbadal, ako naňho Gerard zíza, opretý bokom o stenu.

"Si debil," prehovoril po chvíli a jeho bledú tvár ozdobil úškrn. "ale sexi debil." Dodal ticho keď
sa Frank,
znova ho ignorujúc pobral na odchod. Zastal a rozmýšľal či len zle počul. Obrátil hlavu jeho smerom. Gerard tam len stál a pozoroval ho, bol zvedavý čo spraví, alebo povie. Čokoľvek. Dúfal že ho vyprovokuje k nejakej akcii.

"Zato ty si len debil." Povedal sucho a prehodil si knihy do druhej ruky. Ukázal mu fuckera a odkráčal tam, kam plánoval aj pôvodne. Gerard za ním otvoril ústa a tupo hľadel na jeho chrbát. Potom ho niečo napadlo a lišiacky sa usmial. Odlepil svoje zahojené telo od steny a vybral sa rovnakým smerom.

To be Continuited...Klaudiqa =))

Punched by a Kiss 37

17. října 2009 v 0:33 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
2118...zvyšujem skóre. Za to chcem tak dlhé a veľa komentov, jak ma pes blch :D
Gerard sa konečne vrátil do školy. Nedokázal sa schovať pred zvedavcami a tak naňho vždy všetci čumeli ako neandertálci. Barle už nepotreboval, nehodu mu pripomínalo jedine to, že ešte stále trochu kríval. Jazvy zmizli a vlasy mal skoro rovnako dlhé ako predtým, ubehlo veľa mesiacov od nehody, no aj tak nikoho neprestalo baviť, rozoberať to.

Ak ho niekto pozdravil, už sa sebavedomo a samoľubo neusmial tak ako zvykol predtým. Radšej sklopil hlavu a rýchlo prešiel okolo. Decká za ním udivene pozerali a čudovali sa. Žiadny veľkolepý návrat ako všetci očakávali?

"Čau starec." Vítala ho partia, keď sa od pár deciek dozvedeli že ho dnes videli v škole. Nemuseli sa ani namáhať, našli ho rýchlo. Tam kde bol najväčší zhluk ľudí.

"Ahoj." Úsmev bol to posledné čo od neho mohli čakať. Ledabolo mávol rukou smerom k nim a nervózne zostal stáť. Nechcel sa s nimi zdržiavať, ale nevedel ako by zareagovali keby len tak odišiel preč.

"Ako žiješ?" Stevov "cool" prejav bol len trápnou napodobeninou toho, ako kedysi rozprával on. Gerard mal chuť prevrátiť očami a na päte sa obrátiť.

"Kypím šťastím." Vystrúhal kyslú grimasu a dal ruky do vreciek mikiny.

Jediný kto nevedel tú šťastnú novinu o Wayovom návrate bol Frank, ktorý dnes do školy meškal. Ešte päť minút...povedal si keď mu ráno zazvonil budík. Nakoniec sa zobudil o hodinu a pol neskôr. Teraz rozrážal dvere za dverami a snažil sa vyhrabať z tašky rozvrh aby vedel kam má ísť.

"Do čerta!" zaklial do prázdnej chodby. Taška sa mu roztrhla a jej obsah sa rozsypal po zemi. Zohol sa aby to rýchlo pozbieral, narobil dosť veľký hluk a nechcel, aby ho tu našiel jeden z profesorov. Mal by potom pekný problém. Hľadal zakotúľané veci, keď mu niekto podal malé vrecúško s brnkátkami. Vzal si ho a až potom vzhliadol hore. Dopadol na kolená, keď ho nohy neudržali v podrepe. Zaklipkal očami a prehltol bolestný ston. Bol to len prelud? Veď...veď vyzeral rovnako ako pred nehodou. To že ho dlhé mesiace nevidel a ani sa ho nesnažil vyhľadávať nijak nezakryli fakt, že teraz stál pred ním, s úškrnom tak povestným, ako bol on sám. Takže starý Gerard sa predsa len vrátil?

"Tváriš sa akoby si videl ducha." Zachechtal sa, nahýňajúc sa nad ním. Opieral sa dlaňami o stehná a vlasy mu zakrýval väčšiu časť tváre.

"Nemáš od neho ďaleko." Spamätal sa Frank a pomohol si rukami vstať. Teraz keď Gerard neležal bezvládne na posteli a mohol sa slobodne pohybovať, už nesekal takého frajera ako naposledy u neho v izbe.

"Jazvy sa predsa pekne zahojili. Aha." Narovnal sa a odhrnul si vlasy z líca, aby mu ukázal, že hovorí pravdu. Frank tam naozaj nevidel ani stopu po nehode. Buď bola liečba tak účinná, alebo má neuveriteľne dobrého plastického chirurga.

"Mne je to ale jedno." Pokrčil ramenami a nadvihol jedno obočie. Myslí si snáď že bude teraz nadšene behať do kolečka ako blbec?

"Vlastne som sa ti chcel ospravedlniť."

"Čo?" zasmial sa Frank a vyvalil okále. Toto si mal nahrať, škoda že ho na to nikto dopredu neupozornil. Zvečnil by si túto vzácnu chvíľu, ktorej ani on sám nedokáže uveriť.

"Ako keby som nemal nehodu ja, ale ty. Spadol si z bicykla rovno na hlavu alebo čo?" zaťukal si prstom po čele a ceril naňho zuby.

"Vtipné." Urazil sa Frank a hodil balíček do natrhnutej tašky. Držal ju opatrne, aby sa mu to všetko odtiaľ zase nevysypalo na linoleum.

"Myslel som to vážne." Konečne zvážnel a roztomilo pokrčil nosom.
Nie, to nebolo roztomilé. Ani náhodou. Pomyslel si Frank a radšej pozrel inam. Ak je za tým jeho uzmierením sa zase niečo špinavé, tak nech si ho neželá.

"Pochybnosti mať predsa môžem, či nie?"

"Bože. Všimol si si, aké debilné debaty vždy vedieme? Nikam to nevedie." Vzdychol Gerard.

"Ale s tebou sa nedá baviť o normálnych veciach. Ani sa s tebou nedá nič normálne podniknúť. Nič, čo je normále pre mňa." Dodal Frank, keď chcel Gerard niečo namietnuť. Dobre vedel že Gerard by toho podnikal vo dvojici až až, ale určite to nebolo niečo s čím by obaja dobrovoľne súhlasili. Teda aspoň Frank určite nie.

"Sex pre teba nie je normálny?" zašklebil sa.

"Nie s tebou. A prečo sa vlastne musíme vždy baviť o podobných veciach? Nemáš v repertoári aj iné témy?" vyštekol podráždene Frankie. Rozhovor s ním mu nikdy nerobil dobre, vždy ho iba rozrušil, alebo dostal do rozpakov ako teraz. Našťastie sa mu ich podarilo úspešne skryť bez toho, aby si Gerard niečo všimol.

"Príde mi to na jazyk keď na teba tak pozerám."
Frank očervenel ako paprika. Toto bolo príliš, aj jeho presvedčivý výkon ostal po tomto v ťahu. Zježili sa mu chĺpky na rukách a ktovie kde všade ešte. Gerard naňho hľadel pohľadom, ktorý nevedel rozlúštiť, a bál sa chcieť ho rozoznať od tých ostatných ktoré už tak dobre poznal.

"Ty sa červenáš?" usmial sa a natiahol ruku aby sa dotkol jeho zrumeneného líca. Frank uhol hlavou a jeho ruka čiahla do prázdna. Ostala mu visieť vo vzduchu, presne tam, kde mal pred chvíľou Frank svoju tvár. Teraz sa nakláňal do strany a ostražito Gerarda pozoroval. Prečo len pri nehode nestratil pamäť a nezabudol že sa vôbec poznajú? Bolo by to o toľko jednoduchšie.

"Nechaj ma." Nebol v tom vyhrážka, len naliehavá prosba. Asi nie dosť jasne formulovaná. Mal sa rozkričať na plné hrdlo aby konečne pochopil čo tými dvoma slovami vlastne myslel? Vôbec sa nezmenil, stále je rovnako dotieravý ako predtým. Tentoraz by ho malo zraziť niečo väčšie, aby mali decká v škole o čom klebetiť. Napríklad kombajn. Aj keď netušil, kde by sa tu uprostred New Jersey niečo také vzalo. Obzrel sa okolo, či je chodba prázdna a či tu náhodou nie je niekto, kto by ho zachránil. Taký Synyster, ktorý po škole pobehuje stále, by sa náramne hodil. Nikde nikoho. Vzdychol.

"Chýbal si mi. Prečo si už viac za mnou neprišiel?" spýtal sa a ruku zase voľne vystrel pozdĺž svojho tela.

"Vyhodil si ma. A nemal som dôvod za tebou viac chodiť." Bola to pravda. Tým že ho surovo vyhodil, mu len nahral do karát. Už nemal dôvod ďalej ho navštevovať, aj keď ho pani Wayová po Mikeym stále pozývala na čaj a sušienky. Vždy slušne odmietol a vyhovoril sa na neodkladné povinnosti. Podľa všetkého bol teda prácou zavalený pekne dlho.

"Hej, pamätám si." Sklopil oči k svojim topánkam a študoval stupeň znečistenia podrážok. Aspoň sa tak tváril. "Čo si to spravil?" vzdychol napokon a znova uprel svoje zelené oči do tých orieškových.

"Prosím? Čo som urobil?" zväčšili sa mu oči a zvedavo sa mu zaleskli.

"So mnou." Pripustil po hodnej chvíli váhania či má, alebo nemá.

"Za tú nehodu sa ti ospravedlňovať nebudem, nebola to..."

"Nemyslel som na to." Prerušil ho trpezlivo a jeho hlas bol čím ďalej tenší. Ku koncu vety ho bolo ledva počuť.

"Tak potom? Mal si na mysli niečo iné?" nadvihol obočie Frank a mierne sa naklonil, aby videl do jeho sklonenej tváre. Chcel ním zatriasť, ale to by porušil neviditeľnú deliacu čiaru ktorú si sám stanovil bez toho že by o tom Gerard vedel, ju zatiaľ neprekročil, čo bolo fajn. Len tak ďalej.

"Prečo sa k tebe už nechcem správať ako k handre a kurve akou si pre mňa bol?" Teeeda, ten je ale kruto úprimný. Ale aspoň to konečne nahlas priznal.

"To mám vedieť akože ja?" ukázal na seba prstom Frank a pred tým sa prekvapene obzrel raz doľava a potom doprava, či tu náhodou nestojí ešte niekto, s kým si ho Gerard pomýlil. "Aj keď," pokračoval: "z určitého dôvodu ma to teší. Môžem konečne každé ráno prestať zapínať výrobník ľadu, aby som mal poobede niečo studené na modriny." Pokus o vtip zaúčinkoval celkom dobre. Gerard sa naozaj usmial. Vlastne to bol len jemný úsmev. Stále sa totiž nedostal k jadru veci a tak rád by konečne povedal všetko, nad čím mal čas poslednú dobru dlho premýšľať.

"Nehovorím to len tak." Pristúpil bližšie a Frank o rovnaký kus odstúpil. Stále mal na mysli svoju deliacu čiaru.

"Tak fajn." Odpovedal stručne. Týmto je to teda vybavené. On už nebude fackovací panák a budú žiť šťastne až do smrti. Samozrejme každý osve.

"To-to nie je všetko." Zastavil ho keď sa chcel vybrať kdekoľvek, len aby tam nebol Way.

"Ešte niečo? Myslel som že týmto je to vybavené. Dáš mi predsa pokoj a ja budem spokojne žiť svoj život. Síce loosera, ale aj tak budem šťastný."

"To čo chcem spraviť, ja...nechcem aby si sa naštval dobre? Len..." Naklonil sa a na pol ceste privrel oči, aby s Frankom splynul v jedinom bozku. Frank stuhol a v prvom momente vôbec nevedel čo má robiť. Nijak nespolupracoval, len strnulo stál a s očami dokorán, pozeral na Gerardovu pokojnú tvár.
Vlastne to ani nie je také zlé..nie nie!!! Je to zlé, musí prestať!
Bili sa v ňom opäť tie známe dve tváre a každá kričala niečo iné. Chcel niečo povedať, ale tým že otvoril ústa, Gerardovi len nahral. Vzal to ako nepatrnú spoluprácu a vkĺzol špičkou jazyka pod hornú peru. Jemne ním kĺzal po celej jeho dĺžke, až Franka zašteklilo niekde v bruchu. Presunul sa na spodnú peru a jemne ju sal svojimi teplými ústami. Odhodlal sa a jemne chytil Franka oboma rukami za boky aby si ho pritiahol bližšie. Nechcel ho na seba natisnúť, chcel len, aby bol o čosi bližšie ako predtým.

Nie, toto nie je dobré. Má mu dať facku, alebo ho niekam kopnúť? Uvažoval Frank v duchu, zatiaľ čo sa dosť nedobrovoľne podvoľoval. Jeho mozog zakazoval aby niečo také stváral, ale jeho telo si s ním robilo čo chcelo. Zdvihol ruku k Gerardovej hrudi aby ho od seba odtlačil, ale on bol rýchlejší. Ledva ju tam položil, chytil ho pevne za zápästie a obmotal si jeho ruku okolo krku.

Frank to nechcel vzdať, ale mozog sa vypínal. Sem tam naskočil, ale potom zase vypol ako mobil ktorý už nemá batériu. Pootvoril viac ústa a obmotal obe ruky okolo Gerardovho krku. Musel takmer stáť na špičkách aby naňho dosiahol, no neprekážalo mu to ani trochu. Gerard ho v bokoch mierne nadvihoval, čiže mu tak trochu pomáhal. Pomalý bozk nabral na intenzite a Frank musel cúvnuť aby sa s podlamujúcimi kolenami mohol oprieť o skrinku. Plech ticho zavŕzgal keď doňho zatlačil váhou svojho tela.

"Zbláznim sa z teba." Vzdychol Gerard do jeho pootvorených úst jednou rukou za zakvačil o golier na jeho tričku. Spodný lem sa mu tak nadvihol a odhalil tetovanie, ktoré ešte predtým nevidel. Pár malých lastovičiek. Zodvihol ruku z jeho boku na nahú kožu jeho chrbta a Franka striaslo. Mal chladné ruky a kĺzal nimi po jeho krížoch tak, až mu z toho naskakovala husia koža.

Toto je určite ďalší z jeho hlúpych snov. O chvíľu ho prebudí budík, oznamujúci že je čas vstávať a sen bude fuč. Nie že by o niečom takomto niekedy sníval, asi sa mu to stalo po prvý raz. V každom prípade bol dosť živý, ale keď vstane znova bude všetko ako predtým a znova príde po škole domov s novými modrinami a boľavým pozadím.

"Nenávidím ťa." Zaskučal ticho keď Gerard na chvíľu prestal aby sa poriadne nadýchol. Hneď nato znova pokračoval. Obaja mali červené pery, perfektne prekrvené a opuchnuté od toľkých bozkov, ktoré si s náhlivosťou medzi sebou vymieňali. Gerardovi bolo jedno že sú v škole, na chodbe a že ich môže ktokoľvek pristihnúť. Inú šancu by už nedostal.

V tom sa ozvalo zvonenie. No jasné, presne ako som predpokladal. Zvraštil Frank nos a natiahol ruku aby zaklapol budík. Ruka mu šmátrala vo vzduchoprázdne a nakoniec znova narazila len o Gerardov chrbát. Prudko od seba rozlepil oči a prudko ho od seba odsotil. To nebol budík ale zvonenie školského zvončeka. V tej chvíli sa všetky dvere tried otvorili a z nich sa vyrojili študenti.

Frank prudko dýchal a sledoval ako ich zaplavuje vlna cudzích tiel. Väčšina si nič nevšímala, len zahli za roh, tí vnímavejší na nich upierali zvedavé pohľady. Zrejme si mysleli že si s ním Gerard konečne vybavuje účty. Znova obrátili hlavu inam a venovali sa svojim starostiam. Čas na ohováranie bude predsa aj neskôr, hlavne pri obede s kamarátmi ktorých momentálne nemajú po svojom boku.

Nie, toto sa nemalo stať. Ako mohol pripustiť aby sa takto hlúpo pošmykol. Frank si prudko z úst zotrel chuť jeho pier a tvár sa mu skrivila hnevom.

"Už ma nevyhľadávaj." Namieril naňho svoj ukazovák a Gerard na prst len zmätene hľadel. Otáčal hlavu tak ako s ním Frank pohyboval a očividne bol dosť zmätený. Veď sa práve bozkávali, nevadilo mu to. Mohol sa kedykoľvek vytrhnúť. Aj tak by mu to síce nedovolil, ale ani sa nijak nesnažil ujsť, tak v čom bol do čerta problém? Frank treskol päsťou do skrinky za sebou a odrazil sa od nej, rozbehnúc sa preč.

To be Continuited...Klaudiqa ´))

Punched by a Kiss 36

15. října 2009 v 22:20 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
1987...počet slov. To čumíte čo? :D

"To je on..." hlasy okolo Franka sa stíšili keď prechádzal okolo v domnienke, že ich nemôžu jeho uši začuť. Opak bol pravdou. Aj keď presne nepočul o čom sa zhovárajú, presne vedel čo je predmetom diskusie celej školy. On a Gerard.

Mnohí čo tvrdia že tam boli, a pritom je to číra hlúposť, tvrdia že Gerarda sotil pod auto sám. Vraj to bola jeho osobná pomsta za to čo mu on a jeho partia spôsobovali. Študenti sa rozdelili na dva tábory. Jeden Franka ohováral a ukazoval naňho prstom s výčitkou v očiach za to, čo spravil a na druhej strane stáli tí, ktorí naňho pozerali so zbožnou úctou. Boli mu vďační za to, že aj Way konečne zistil aké to je trpieť. Táto skupinka pozostávala väčšinou z deciek, ktoré mali s Frankom niečo spoločné. Boli to looseri. Všetkým na posmech, vždy tí poslední v rade.

Frank nedávala za pravdu ani jednému jedinému študentovi, ktorý navštevoval Hammontonskú
strednú. Přišlo mu totálne detinské niečo také si čo i len myslieť. Ľutoval že nie je znova neviditeľný ako predtým, všade kam šiel ho na chrbte pálili cudzie pohľady. Od nehody prešli už štyri dlhé týždne, no nikto si v jeho prítomnosti nezabudol veľavýznamne odkašľať, alebo po ňom zazerať.

Od toho dňa ako bol prvý krát za Gerardom, to už nezopakoval. Nebolo to o odvahe, nemal náladu sa s ním doťahovať, aj keď pár krát to takmer nevydržal. Od Mikeyho počul že ho už prepustili a teraz sa doliečoval doma. Na školu kašlal a na všetkých okolo tiež. Vraj sa s nikým nerozpráva a takmer nevychádza zo svojej izby.

Všetko toto vedel od Mikeyho, ktorý si samozrejme neodpustil hlúpe poznámky a prihlúple poklepkávanie po čele keď mu to rozprával. Neboli takí dobrí priatelia ako predtým, ale rozprávali sa. Frankovi chýbal starý Mikey s úsmevom od ucha k uchu a s vždy pripravenou radou ak sa niečo dialo.
Musel sa uspokojiť s tým čo z ich priateľstva ostalo.

"Je to pravda?" zastal pred ním maličký chalan s kučeravými vlasmi. Dioptrické okuliare s hrubým rámom mu zakrývali takmer polovicu pehami pokrytej tváre.

"Čo?" Frank sa pozrel za skupinku podobne vyzerajúcich čudákov stojacich obďaleč a potom znova prebehol očami na bifľoša stojaceho pred ním.

"Že si chcel zabiť Gerarda Waya predsa." Na konci vety sa ticho zachichotal, no potom zvážnel. Frank ho obaril vražedným pohľadom a prekrížil si ruky na prsiach. Chalan nervózne pozrel dozadu na svojich kamarátov, ktorí len povzbudzujúco potriasali hlavami. Frank mal tohto divadla naozaj po krk.

"A ty si myslíš čo?" vyštekol.

"No...no ja..." zakoktal sa a očervenel ako rajčina.

"Vieš čo? Nabudúce sa so svojimi kamošmi venujte zmysluplnejšej činnosti a nerozmýšľajte nad sprostosťami!" ďobol ho ukazovákom do hrude, až nadskočil. Začal cúvať a v očiach sa mu objavil vydesený výraz, asi mal pocit, že teraz hodí po auto aj jeho. Alebo ešte lepšie, pod školský autobus.

Frank sa obrátil a zamieril preč od tým magorov. Po chvíli sa však zamyslel. Boli ako on. Teda akým býval. Vždy bol rovnako vystrašený a stránil sa ostatných deciek. Čo sa s ním porobilo? Správal sa ako hulvát, ten chalan sa ho len slušne pýtal, aj keď na hlúposť. Ak by sa teraz pozrel do zrkadla, asi by v ňom zbadal odraz Gerarda Waya, správal sa povýšenecky presne ako on. Do čerta kedy nastala táto zmena? Prečo si to nevšimol?

Kopol do steny okolo ktorej prechádzal a krútil hlavou. Takto to ďalej nejde. Mal by konečne dospieť.
.....
"Gerard, zlatko." Donna zaklopala na dvere jeho izby a slušne počkala kým ju nevyzve aby vošla. Vždy to u nich tak fungovalo. Ani jednému zo svojich synov neodopierala právo na svoje súkromie.

"Ďalej." Ozvalo sa znudene. Stisla kľučku a vošla do rozhádzanej izby, kde nebolo ani trochu denného svetla. Ťažké závesy boli zatiahnuté a tmavé steny spôsobovali, akoby na ňu všetko padalo, aj napriek tomu aká bola táto izba veľká. Na posteli ležal jej starší syn. Rovnako ako včera, mal na tvári neprístupný výraz, masku vďaka ktorej sa od neho všetci vzďaľovali.

"Ako sa máš?" položila tácku s raňajkami na nočný stolík vedľa postele a prisadla si k nemu. Rukami sa zaprel o matrac a odsunul sa od nej ďalej. Rozhodla sa, že si nenechá pokaziť náladu, stále sa usmievala a natiahla k nemu ruku aby ho pohladila po vlasoch, ktoré už stihli trochu povyrásť.

"Perfektne." Odpovedal kyslo. "práve som sa vrátil oknom, bol som si zabehať." Irónia v jeho hlase štípala ako soľ v otvorenej rane. Celý bol ako slaný roztok, ktorý sa pomaly každému zažiera pod kožu a ničí všetko pozitívne. Matka si len sklesnuto vzdychla. Prečo vlastne čakala niečo iné?

Gerard nemal náladu na jej večné optimistické vyhliadky do života. Ak by bola na jeho mieste, určite by teraz nespievala nadšením. Ležal tu celé dni na posteli ako invalidný dôchodca na smrteľnej posteli. Už sa cítil ako by umrel, dávno. Zavretý medzi štyrmi stenami premýšľal o tom aký nespravodlivý vie byť život.

"Vďaka za raňajky." Povedal chladne a tým dal jasne najavo, že už tu nie je potrebná. Nemala v úmysle sa len tak ľahko vzdať.

"Premýšľala som..."

"Povedal som vďaka. Potom môžeš prísť pre podnos." Odsekol drzo a nahol sa aby si dal plastovú tácku na nožičkách pred seba. Vedel že sa to dalo povedať aj trochu milšie, ale nechcel byť milý. Vôbec sa nechcel hrať na vzorného syna, ktorý pokorne hltá jeden liek proti bolesti za druhým a usmieva sa aj napriek tomu, že vyzerá ako úbožiak.

"Dobre." Stiahla ruku z jeho nohy po ktorej ho hladila a pokúsila sa zadržať slzy, kým nebude na chodbe. Ak by sa tu rozplakala, nasledoval by len ďalší výbuch hnevu.

Gerard chytil sendvič medzi prsty a obzeral si ho z každej strany. Ani z jednej mu nepripadal dosť lákavý na to, aby ho vložil do úst. Nemal chuť. Určite je to lepšie ako nemocničná strava, ale on nemá silu napchávať sa, výrazne pochudol a bolo mu to jedno. Nemusel na seba hľadieť do zrkadla a nemal sa ani komu páčiť. Nikto za ním nechodil. Ani Frank už neprišiel tak ako sa vyhrážal.

Matka vstala a napravila si pokrčenú sukňu. Uhladila si ju oboma dlaňami a bez slova sa obrátila na odchod, keď sa dvere samé otvorili. V nich sa objavila Mikeyho hnedá hriva.

"To tu je rodinné stretnutie alebo čo?" rozhodil Gerard rukami a takmer prevrátil šálku s kakaom.

"Nie, s tebou by som na stretnutie nešiel ani v najnutnejšom prípade. A ten sarkazmus si môžeš odpustiť." Zatváril sa jeho brat kyslo a potom pozrel na matku, ktorá zastala na pol ceste k dverám. Znova mala ten smutný výraz v očiach, bože Gerard je taký sebec.
"Niekto za tebou prišiel." Dodal, aby sa konečne dostal k tomu pre čo prišiel.

"Nechcem nikoho vidieť." Zaťal sa a zdvihol k perám pohár s pomarančovým džúsom. Mikey naznačil aby vyšla za ním von a potom za sebou zatreskol dvere. Naschvál.

"Tak sa teda nepozeraj." Začul pri dverách, nepočul že by ich niekto znova otváral. Takmer mu zabehlo, rýchlo preglgol nápoj a položil pohár späť na tácku. Frank Iero.

"Čože?"

"Povedal si že nechceš nikoho vidieť. Nemusíš sa na mňa pozerať." Ibaže akokoľvek sa snažil, nedalo sa naňho nepozerať. Hltal každý jeden záhyb na jeho tričku, každé jedno tetovanie ktoré bolo vidno a rovnako aj oči orámované čiernou. Sklopil zrak keď si uvedomil čo robí a nahodil svoju masku.

"Prečo si prišiel?" hlas mu zhrubol a niečo v ňom zaškrípalo.

"Aj ja ťa rád vidím." Prišiel až k jeho posteli a Gerard zacítil jeho vôňu. Mal chuť natiahnuť krk ako najviac to šlo a opíjať sa ňou. Bola horko-sladkastá a zaplnila celú miestnosť. Nahol sa uchmatol mu z tácky jeden sendvič. Gerard len udivene sledoval ako sa doňho s chuťou zahryzol a nemal na to slov.

"Prišiel si sa sem najesť?"

"Ešte som neraňajkoval...to vieš." Bľabotal s plnými ústami a potom sústo preglgol. "Ale aj ty by si mal niečo zjesť, vyzeráš hrozne." Bola to pravda. Vpadnúté líca bola prvá vec čo si všimol keď vošiel, dokonca aj vlasy mu podrástli. Už sa mu jemne začali vlniť okolo spánkov.

"Od teba to neberiem ako urážku." Skonštatoval futbalista sucho a s námahou odložil tácku späť na nočný stolík. Zadýchane sa znova oprel o vankúše a pozrel na Franka, ktorý práve dojedal. Oblízal si všetkých päť prstov a usmial sa s plnými ústami.

"Vytáčaš ma." Zavrčal a nadvihol sa o niečo vyššie.

"Nehovor." Nahol sa k nemu Frank bližšie a vyčaril na tvári fakt vierohodné prevedenie šokovaného výrazu. "To sa ozýva ten pravý. Ty si ma nielen vytáčal, po tvojom nálete som bol prederavený ako ementál." Takže Gerard predsa len nebol jediný kto mal rád sarkastické poznámky na adresu druhých. Gerard ho zlostne zdrapil za plecia. Čo si to ten malý fagan vlastne dovoľuje? Vtrhne sem ako veľká voda, zožerie mu raňajky a ešte mu bude nadávať.

Nazbieral aj to málo sily čo v ňom ešte zostala a prehodil Franka cez seba na druhú stranu postele. Bolesťou zvraštil tvár, no podarilo sa mu obrátiť a teraz Franka krútiaceho sa na matraci, držal pevne oboma rukami.

"Si idiot?" zvreskol Frank nahnevane a odtláčal od seba jeho ruku.

"Som, lebo som nehodil pod auto ja teba."

"Nebola to moja vina." Bránil sa Frank nahnevane. Ako mohol hádzať vinu na neho? Bol predsa 20 metrov ďaleko!!!

"Dokáž to." Prestal kričať a zašepkal mu to ticho do ucha. Frank sa prestal mykať a nenávistne naňho zazrel.

"Nemusím ti nič dokazovať." Pokrútil hlavou. Gerard mu dychčal priamo do tváre, celou svojou váhou tlačil na jeho malé telo. "Bolí to." Zaskučal a snažil sa dýchať. Gerard sa trochu nadvihol, no nepustil ho.

"Lepšie?"

"Čo keby si zliezol? Potom by to bolo dokonale." Zasyčal Frank a hodil hlavu dozadu na posteľ. Od toľkého naťahovania sa s ním, ho pekne rozbolel krk.

"A čo by bolo ešte dokonalé?" spýtal sa zvedavo Gerard a Frank si všimol ako mu oči ožili. Doteraz boli smutné a bez života a teraz v nich zahliadol akési iskričky. Mal to brať ako dobré znamenie? Radšej si nechcel ani tipnúť.

"Som skromný, toto by mi úplne postačilo." Vďačne potriasol hlavou a čakal kedy sa konečne odvalí tam kde ležal predtým. Gerard len pokrútil hlavou a Frank si vzdychol. To bude opäť boj.

"Provokoval si ma. Musím sa nejako brániť." Obhajoval sa Gerard a Frank by mu to aj uveril, keby ho až pridobre nepoznal. "Ale ty ma mlátiť nemôžeš, som invalid." Usmial sa lišiacky a ledva to dopovedal, naklonil sa a jemne Franka kusol do spodnej pery.

"Nerob." Obrátil hlavu na stranu a zízal na tmavú stenu.

"Je to pre to ako teraz vyzerám? Ako mrzák?" Frank trhol hlavou a vyvalil naňho oči.

"Čože?" prižmúril oči a využil chvíľu neopatrnosti. Jemne ho od seba odtiahol a vysunúc spod neho nohy sa posadil, opierajúc sa dlaňami aby nespadol z postele.

"Pozri sa na mňa!" skríkol a sám sa zahľadel na svoje telo. Bol samá rana, i keď v lepšom stave ako v nemocnici, a celý bol pokrytý obväzmi alebo sadrou.

"Nikdy som nebral ohľad na tvoje telo." Pokrútil Frank odmietavo hlavou a vstal z postele. Postavil sa k jej koncu aby naňho dobre dovidel a oprel sa o kovový rám. "Nenávidel som ťa, či už predtým alebo aj takto." Au. Gerard naňho pozeral ako na prízrak, keď sa spotený prebral počas nočnej mory.

"Choď preč." Vysúkal zo seba a svojpomocne sa presunul späť na svoje miesto na posteli.

"Nemyslel som to tak." Snažil sa Frankie zachrániť situáciu. Ak sa to vôbec ešte dalo.

"Aspoň teraz zo mňa nerob hlupáka." Naklonil hlavu na bok a rukou ukázal na dvere.

"Vrátim sa." Zaťal Frank zuby keď bol pri dverách a posledný krát sa obrátil. Nerobil to z provokácie. Mrzelo ho že mu to takto chrstol rovno do tváre a ešte teraz, keď bol aký bol.

"Opováž sa." Hodil po ňom vankúš, no ten trafil len zavreté dvere. Frank bol preč. Gerard si zahryzol do jazyka a z očí mu vyšla drobná slza.

To be Continuited...Klaudiqa =))

Punched by a Kiss 35

14. října 2009 v 22:47 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Tak čo poviete? XD Lepšie? =P
Prezeral sa v odraze sklenených dverí pri vstupe do nemocnice. Boli asi nedávno umyté, pekne sa leskli a jeho postavu nekazili žiadne čmuhy, ani kvapance. Škoda že to jediné na sebe videl pozitívne. Napravil si čierne tričko a hrabol rukou do vlasov. Boli strapaté ako vždy, červená sa prelínala s čiernou a spolu to vyzeralo naozaj zaujímavo. Bol teplý deň, tak dal vyniknúť svojim potetovaným rukám, ktoré vykúkali spod krátkych rukávov. Nervózne prestúpil na druhú nohu a potom o pár metrov cúvol, až na chodník. Zavrátil hlavu dozadu a pozrel na to množstvo okien nad sebou. V každom leží nejaký človek so svojim ťažkým osudom a za jedným z nich leží aj Gerard Way. Svojim chladnokrvným a vypočítavým správaním sa dopracoval až sem, aj keď kúsok viny na tom určite niesol aj Frank. Uvedomoval si to. Preto teraz nerozhodne postával na ulici a premýšľal či by nebolo lepšie obrátiť sa a nechať minulosť minulosťou. Zabudnúť na to čo bolo a nechať Gerarda nech sa so svojim trestom vysporiada sám, nech aspoň na chvíľu skúsi aké to je trpieť a priať si zomrieť.

Len škoda že na rozdiel od neho mal svedomie a nebol taká sviňa. Biela strana jeho ja prekričala tú čiernu a on dlaňou zatlačil do dverí, kde po ňom zostal odtlačok. Šiel pomaly a predstavoval si rôzne scenáre ktoré sa môžu odohrať, ako náhle vstúpi do dverí a bude neskoro cúvnuť. Netušil dôvod, no čakal že ho neprivíta s otvorenou náručou. Niečo ako vnútorný hlas mu našepkávalo, aby sa pripravil na búrku. Namiesto k výťahom zamieril k schodom, aby ešte o čosi natiahol čas. Dohodol sa s Mikeym, takže dnes nehrozí že by za Gerardom prišla matka a všetko by pokazila. Jeho odhodlanie o čosi vzrástlo keď vedel, že ich nemôže vyrušiť.

313. "Do toho." Luskol prstami a potom si na povzbudene zahryzol do zaťatej päste. Zaklopal a nečakal na to kým ho niekto vyzve aby vstúpil. Urobil to hneď.

V izbe sa skoro nič nezmenilo, len žalúzie boli odostreté, takže tu bolo o dosť viac svetla. Steny sa zdali belšie, no prístroje ktoré tu stáli predtým, svoje stanovisko neopustili. Rovnako ako predtým, ležal na posteli Gerard. No s tým rozdielom, že neležal nehybne s trubicou v hrdle, ale mal otvorené oči a opieral sa o nadvihnutý koniec postele.

Keď začul hluk, obzrel sa smerom k dverám, kde Frank nerozhodne zastal. Tak a je to tu.

"Ahoj." Pozdravil. Nečakal že mu niekto odpovie, neočakával v podstate nič. Gerardov prekvapený výraz pominul, uvedomil si že naňho zíza ako na prízrak. Možno sa mu od toľkých liekov ktoré doňho napchali vážne zdajú čudné veci. Zaostril a vedel, že ilúzia by nemohla vyzerať tak dobre. Zahanbil sa nad smerom svojho uvažovania a uvedomil si, že by mal odpovedať. A prečo by vlastne mal? Zamračene obrátil hlavu k oknu a tváril sa, že ho viac zaujali zaprášené žalúzie, zavesené na starom drevenom ráme, natretom na bielo. Farba sa z okien pomaly olupovala a dodávala tomuto miestu, dávku úbohosti.

Frank presne toto očakával. Vzdychol a sadol si do kresla v kúte, z ľavej strany postele. Hľadel na jeho obrátenú tvár a čakal, kedy ho táto hlúpa hra prestane baviť a začne sa správať ako človek.

"Prečo si prišiel? Chcel si sa pokochať pohľadom?" precedil pomedzi zuby, stále hľadiac preč od jeho dokonalej tváre. Tá jeho bola samá rana a chrasta, ktovie či sa to niekedy vôbec zahojí. Je to všetko Frankova vina, ak by nebol pripútaný k posteli, najradšej by sa naňho vrhol a zmlátil ho. Doškriabal tú dokonalé hladkú pleť malého dieťaťa a zmaľoval tie krásne oči tak, že by ho ani vlastná matka nespoznala. Nemohol však ani poriadne sedieť, a už vôbec nie vstať. Točila sa mu hlava ako o život a stále bol slabý.

"Nie, preto som neprišiel." Frank sa zahľadel na jeho krátke vlasy a zahanbene sklopil zrak na zem. Nechcel aby si Gerard v jeho pohľade všimol ako ho ľutuje.

"Tak prečo do čerta?" prudko obrátil hlavu smerom k nemu a pozeral na jeho zhrbenú postavu. Aj Frank naňho pozrel.

"Chcel som vedieť ako sa máš." Povedal čistú pravdu. Aj tak mu neuverí. Lož sa asi počúva lepšie ako čistá pravda, nechápal prečo. Gerard sa neúprimne a pobavene zasmial.

"Tak ma vidíš, ako sa asi mám? Nikdy mi nebolo lepšie!" zrúkol a Frank ostražito hodil očkom po prístroji, ktorý začal pípať o trochu rýchlejšie. Znervóznel a kolená sa mu začali samé od seba nekontrolovateľne triasť. Nechcel znova zažiť to čo minule.

"Neprišiel som sa s tebou hádať, jasné?" zodvihol do vzduchu obe ruky ako obranné gesto a s ustarosteným výrazom na tvári dúfal, že aspoň toto mu bude veriť. Na okamih Gerard zaváhal a znova sa oprel o uležané vankúše. No stále sa tváril neprístupne a odmietavo. Čo si Frank do čerta myslí? Dostal ho až sem a teraz príde a čaká že sa mu vrhne s vďačnosťou k nohám? Tak to sa nepekne mýli.

"Ale ja som ťa sem nevolal." Pokrútil hlavou a hral sa s prstami. Prepletal ich medzi sebou a potom pukal hánkami. Chcel sa nejako zamestnať, aby nedal najavo svoju nervozitu.

"Neprišiel som sa ti sem podlizovať, ani plaziť po kolenách. Môžeš si za to sám, aj keď si určite myslíš opak. Chcel som len vedieť ako si na tom, nič viac." Frankovi dochádzala trpezlivosť, zato sa v jeho hlave rodili nové myšlienky a veci, čo mu chcel povedať. Bolo toho toľko, že by to nestihli ani za jeden deň, ale netušil, či môže.

"Tak proste vypadni." Zhrnul to vecne a zahľadel sa do stropu. Dal najavo že tu už nie je vítaný a tváril sa že tu nikto nie je. Frank sa však ani len nepohol.

"Nie." Odvrkol a naschvál sa pohodlne zavŕtal hlbšie do mäkkého kresla. Ležérne si preložil nohu cez nohu tak, že mal členok položený na stehne. Tešil ho Gerardov prekvapený výraz, toto asi nečakal. Vždy bol predsa poslušný chlapček.

"Zavolám sestru." Výhražne sa načiahol za červeným tlačítkom, voľne vysiacim pozdĺž postele.

"Pokojne to urob. Ale prídem znova." Usmial sa kyslo Frank a oblízal si vyschnuté pery. "Nevedel som že si taký zbabelý." Dodal a sledoval aký majú jeho slova okamžitý účinok.

"Nie, nie som. Keby som vedel chodiť tak by som ťa..."

"No čo, zmlátil?" Frank prudko vstal a priblížil sa k nemu tak blízko ako to len šlo. Dvoma krokmi bol pri posteli a naklonil sa k jeho tvári. Takto z blízka vyzerali jeho rany ešte hrozivejšie, no neodtiahol sa. Tvár mal len pár centimetrov od Gerardovej. "alebo znásilnil?" famózne zakončenie svojej otázky. Nenávistne na seba zazerali.

"Presne to by som teraz najradšej spravil." Zasyčal a Frank zacítil jeho teplý dych na tvári.

"Ktoré z vymenovaných možností?"

"Oboje." Zúžil oči na malé štrbinky a mal chuť zdrapiť ho za vlasy, ktoré mu trčali na všetky strany. Ruky však nechal pozvoľna položené na bruchu, v jednej mal stále zavedený katéter z infúzie.

"Tak do toho." Zašepkal ticho Frank a prezeral si ho zo vzdialenosti pár centimetrov. Priblížil sa ešte bližšie a ich pery sa takmer dotýkali. Tie Gerardove boli suché a popraskané, bojoval s nutkaním trochu ich ovlažiť. Gerard sa však odvrátil. Frank ostal vyjavene na svojom mieste, zohnutý ako predtým.

"Vysmievaš sa mi? Dobre vieš že to teraz nedokážem." Stisol Gerard zuby a bojoval sám so sebou. Vyzerá ako troska, ešte šťastie že nevidel svoj odraz v zrkadle, asi by to bolo na zaplakanie. Frank si z neho uťahoval, veď vidí že nie je v stave čokoľvek urobiť a asi preto sa cíti hrdina. Už teraz by mal ľutovať deň, keď sa konečne postaví na nohy a bude schopný normálne fungovať.

"Presne to isté si robil celý čas ty mne, zabudol si?" Frank sa konečne narovnal a pozrel naňho z vrchu. Teraz presne ho ľutoval. Ale nie preto ako zúbožene na tej posteli vyzeral, ale preto že si za to mohol sám, dopracoval sa sem svojim správaním. Na každého raz príde a konečne sa šťastie obrátila aj na neho a Gerard dostal príučku.

"Je mi ťa ľúto. Úprimne." Posledný raz sa k nemu nahol a vtisol mu na stisnuté pery krátky bozk. Odtiahol sa tak rýchlo, že nikto z nich dvoch nestihol postrehnúť že sa niečo stalo. Frank si zahryzol do pery a s veľavýznamným pohľadom opustil izbu, nechajúc Gerarda vyvedeného z miery, osamote.
To Be Continuited...Klaudiqa =))

Punched by a Kiss 34

13. října 2009 v 22:15 Punched by a Kiss
Znova ďalšia časť...minule ste ma s tými komentármi sklamali teda... :D
Frank chodil do nemocnice pravidelne. Gerard bol ešte niekoľko dní tlmený liekmi proti bolesti a na spanie, takže okolitý svet takmer vôbec nevnímal. Zato Frank vnímal všetko až príliš živo. Prenasledovala ho vina za to čo sa stalo.

Teraz sedel pri posteli a s rukami položenými na kovovej opierke postele, pozoroval jeho nehybnú tvár. Už aj zabudol aké to je keď sa usmieval, aj keď to bol vždy len škodoradostný úškrn. Aj tým dával najavo že ešte žije. Teraz bol takmer nerozoznateľný od mŕtvoly. Frank sa ho musel chvíľami dotknúť aby sa presvedčil, že je stále teplý.

"Dnes v škole bola nuda." Odhodlal sa konečne prehovoriť. Nebol si istý či ho počuje, no dúfal že áno a že sa naňho nehnevá. "Stacy niekto strčil do kabelky tarantulu a vyvádzala ako divá." Pousmial sa keď si vybavil jej obraz, ako skáče po jedálni a vrieska na plné hrdlo. Celá miestnosť sa na nej náramne zabávala a teraz chodí po škole, v tvári červená ako rajčina. "Povedz niečo." Zatiahol smutne a odtiahol sa od postele, aby sa mohol o čosi pohodlnejšie oprieť na čalúnenej stoličke. Gerard len naďalej nehybne ležal, nepohol sa ani o milimeter a aj výraz tváre ostal nezmenený. Vždy tu takto sedí s nádejou, že otvorí oči a niečo povie. Čokoľvek. Aj keby mu začal nadávať a urážať ho, bolo by mu to jedno. Len by sa usmial.

"Nenávidel som ťa." Zvážnel a prikývol aby dodal svojim slovám nádych pravdy. "Teraz to nedokážem." Privrel oči aby jeho slabosť neprepukla do slaných sĺz. Do izby vošla sestra, tak si rýchlo pretrel prstami oči.

"Vy ste sa sem hádam presťahovali." Zavtipkovala keď ho zbadala ako sedí na svojom zvyčajnom mieste, no keď postrehla jeho výraz, úsmev sa jej postupne vytratil.

"Ako dlho to potrvá? Ako dlho bude...takto?" natiahol ruku smerom k Gerardovi a trpezlivo čakal na odpoveď. Veď už by ho konečne mohli prebrať, rany sa predsa hoja a aj lekár povedal že je mimo ohrozenia života.

"Treba byť trpezlivý." Snažila sa ho uchlácholiť a očami prebehla prístroje aj pacienta, či je všetko tak ako má byť.

"Veď som." Zaťal zuby a zaprel sa o stoličku. Jeho trpezlivosť má svoje medze a to že každý deň počúva to isté, mu rozhodne pokoja nepridáva. Karhavo si ho premerala a napravila Gerardovi prikrývku. Vymenila fľašu s roztokom do infúzie a prázdnu si vložila pod pažu. Už sa neusmiala, len posledný krát na oboch pozrela a odkráčala von z tmavej izby. Frank nechápavo pokrútil hlavou nad jej neprofesionálnym prístupom a vstal. Od toľkého sedenia mal usedený zadok a potreboval sa trochu ponaťahovať. Od raňajok nič nejedol a teraz mu to telo vracalo. Chytil sa za žalúdok v ktorom mu nepríjemne zaškvŕkalo a zvraštil nos. Nie, nebude jesť. Aj tak by do seba nič poriadne nedostal. Ale asi by bol dobrý nápad prejsť sa na čerstvom vzduchu. Slnko už poriadne nevidel, ani nepamätá. Vzal z vešiaka mikinu a prehodil si ju cez svoje drobné telo. Pri dverách sa však obrátil. Zdalo sa mu že sa z izby ozval nejaký šuchot. Zaostril a sliedil po miestnosti, no nič sa nedialo. Obrátil sa.

"Huh..." slabé zastonanie ho predsa len presvedčilo že nepatrí do blázinca. Ruku, ktorá bola na pol ceste ku kľučke, stiahol a rozbehol sa k posteli. Naklonil sa a srdce sa mu splašene rozbúšilo. Gerard sa pohol! O malý kúsok ale predsa. Riasy sa mu pomaly trepotali a z úst sa dralo tiché stonanie.

"Gerard?" zašepkal neveriacky a položil mu ruku na rameno. Gerard pootočil hlavu k oknu a ticho prerušilo hlasné pípanie prístroja nad ním. Frank zbledol a ruku stiahol späť. Rozbehol sa k dverám a otvoril ich dokorán. "Doktora...zavolajte doktora!!!" zvreskol na plné hrdlo do prázdnej chodby a zvyšok akoby sa len niekam vytratil. Ako hmla. Vnímal ľudí, ktorí sa popri ňom pretlačili dnu a stále mu v ušiach rezonovalo pípanie, až to bolelo. Zarezávalo sa mu do hlavy a mal pocit akoby bol na tom podobne ako Gerard. Zle sa mu dýchalo a s námahou sa snažil porozumieť hlasom vo vnútri. Boli hlasné, no aj tak nechápal čo hovoria. Nerozumel, alebo nechcel rozumieť? Opieral sa o zárubňu a s prázdnym pohľadom popri nej skĺzol na chladnú zem.

"Intubovať!" jediné slovo stačilo na to aby sa sklátil k zemi.

.....

Nevedel ako dlho sedeli na chodbe. Minútu, hodinu, alebo dva dni? Zdalo sa to ako večnosť. Keď sa sestre po pár neúspešných pokusoch konečne podarilo postaviť ho na nohy, odviedla ho preč. Teraz spolu s Mikeym a jeho mamou čakali vo veľkej hale, sediac na kožených sedadlách. Boli obdrané a nepríjemne sa lepili na kožu, no to nebol dôvod prečo sa Frank neustále mrvil na svojom mieste a utieral si do nohavíc spotené dlane.

Hlava mu trešťala a cítil, akoby sa od toho pípania mala rozletieť na márne kúsky. Hneď ako sa dal ako tak dokopy, vytočil Mikeyho číslo. Prišli tak rýchlo ako to len šlo, i keď v podstate zbytočne. Nikto im nič nechcel povedať a neostávalo im nič iné, ako sedieť a čakať.

Mikey držal matku okolo pliec a sem tam jej povedal slovko útechy. Inak si stále vymieňal ustarostené pohľady s Frankom, ktorý ho kŕčovito zvieral za ruku. Trvalo to všetko akosi pridlho a obom začínala dochádzať trpezlivosť.

"Nechcem aby sa mu niečo stalo." Zašepkal ticho Frank tak, aby ho počul len Mikey. Nechcel pani Wayovú rozrušiť ešte viac.

"Nechápem ťa." Pokrútil hlavou Mikey a dlho sa zahľadel do jeho hnedých očí. Gerard mu robil zo života peklo, týral ho ako len mohol a Frank je takmer mŕtvy zo strachu, čo s ním bude. Bol to jeho brat, samozrejme že aj on mal strach, ale Gerard si to zaslúžil a ani tá nehoda asi nebola dostatočným trestom. Bral to tak, že každý raz dostane to čo si zaslúži. Frank mu tuhšie stisol ruku aby mu dal najavo, že sa táto komunikácia uberá zlým smerom. Posledné čo chcel bolo, aby mu začal niečo vyčítať. To skôr on by sa mal sťažovať na to ako sa zachoval. Ako priateľ teda rozhodne nie. Mikey vzdychol, no viac doňho nevyrýval. Nie pred matkou, ktorá sotva tuší, čo vychovala.

"Pani Wayová?" mladá sestrička, s bojazlivým výrazom na tvári prišla z opačného konca miestnosti až k nim a snímala si z rúk gumené rukavice, celé od krvi. Frank zdesene hľadel na karmínovo červený odtieň na jej dlaniach a skrútilo mu žalúdok.

"Áno?" všetci traja vyskočili zo sedačiek a pristúpili bližšie, k drobnej čiernovláske. Zelené oči mala unavené a na okrajoch očí, sa jej robili malé vejáriky vrások. Asi sa často smeje.

"Ako je na tom?" spýtal sa naliehavo Mikey a tuhšie zovrel Frankovu dlaň. Takmer mu drvil ruku, no práve to teraz Frank potreboval.

"Vášmu synovi sa v tele vytvorila nečakaná zrazenina a upchala prívod krvi do pľúc, museli sme ho okamžite otvoriť a zrazeninu nájsť, inak by sa zadusil. Bol dosť dlho bez kyslíka a utrpel šok, no myslím že to najhoršie má za sebou. Napojili sme ho na prístroje a neustále ho monitorujeme. Je pri vedomí." Vysypala to zo seba ako z učebnice a pokúsila sa o úsmev, keď si všimla ako prudko začali všetci dýchať. Vrásky okolo očí sa jej prehĺbili a dodali jej milý výraz. Bola rada že im mohla oznámiť dobrú správu. Zlých správ už dnes zažila akurát tak dosť a na konci dňa bolo fajn, že jeden zo životov sa podarilo zachrániť.

"Chcem ho vidieť!" nástojila Donna Wayová a rozhodne sa pred ňu postavil, ak by sa jej snažila v niečom zabrániť. Sestra sa nervózne porozhliadla okolo seba, ale potom prikývla.

"Ale len na chvíľu." Stíšila hlas a naznačila jej, aby ju nasledovala.

"Ja, pôjdem." Cúvol Frank a vytiahol si ruku, z Mikeyho teplej dlane. Nechcel tam ísť. Táto chvíľa patrila len najužšiemu kruhu rodiny, kam on nepatril. A nemal ani dostatok odvahy postaviť sa pred neho, keď je pri plnom vedomí. "Prídem zajtra, som dosť unavený" Dodal rýchlo, keď naňho obaja spýtavo pozreli. Ledva to dopovedal, rozbehol sa k výťahom.
Rozhodol sa, že zajtra za ním určite zájde. Len dúfal že ho medzi dverami hneď nevyhodí...
To be Continuited...Klaudiqa =))

Punched by a Kiss 33

11. října 2009 v 22:17 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Dnes je to trochu kratšie...akosi nemám času nazvyš, ale nabudúce to bude lepšie. Ak teda budete chcieť no :D Venujem Jesske a ostatným, čo poctivo komentujú. =))
Opatrne pristúpil bližšie k posteli, ktorá bola jediná v izbe a trónila v jej prostriedku. Pri toľkých prístrojoch by sa ich sem ani viac nezmestilo. Žalúzie boli zatiahnuté a skrz lúče ktoré sa predrali dnu, videl poletovať drobné čiastočky prachu. Vzduch bol ťažký a vznášal sa v ňom pach dezinfekcie a liekov. Pomaly dvíhal oči zo zeme, späť k Gerardovi. Za tým množstvom sadry a obväzov ho bolo sotva vidno. Nohu, takmer až po stehno v sadre mal vyloženú do výšky a tvár mal pokrytú nespočetným množstvom škrabancov a rán. Pohľad do jeho tváre bol najhorší, opatrne natiahol ruku a bruškami prstov prešiel po jeho vlasoch, ktoré boli tak krátke. Kam zmizli jeho dlhé havranie vlasy?
Chalan pred ním, mal na hlave asi milimetrové chĺpky a časť nad čelom úplne vyholenú. Tam sa skvela hrubá jazva, od operácie. Frank sa triasol, čím dlhšie pri ňom bol, tým viac odrenín a rán si na jeho tele všímal. V hrdle mal zavedenú trubicu ktorá mu pomáhala dýchať a pri posteli stál stojan s infúziou, ktorá mu pomaly a lenivo tiekla hadičkami do rúk.

Kdesi v hrdle sa mu zasekol zúfalý vzlyk a len naprázdno preglgol. Nespoznával tú tvár ktorá pred ním ležala na snehobielom vankúši. Dal by čokoľvek za to aby tu teraz nemusel takto bezvládne ležať, dokonca by vydržal aj jeden z Gerardových záchvatov nadržanosti.

Nemohol tu zostať už ani minútu, ten pohľad ho ubíjal. Cúvol k dverám a náhlivo ich otvoril, vyjdúc von na chladnu chodbu. Prehrabol si oboma rukami vlasy a vzdychol. Aj keď zavrel oči, videl Gerarda ako leží na nemocničnej posteli, vyzerajúc neporovnateľne inak ako si ho pamätal.

"Frank!" obzrel sa a zbadal ako k nemu beží Mikey. Urobil pár krokov k nemu a keď k nemu dobehol, vrhol sa mu so slzami do náručia.

"Mikey..." vzdychol a objímajúc, ho zdrapil zozadu za golier. Nehovorili nič, nepadlo ani slovo ospravedlnenia alebo vysvetlenia, len tam tak stáli v objatí a bolestne mlčali. Okolo nich chodili pracovníci nemocnice, no takmer nikto si ich nevšímal. Tam boli podobné výjavy bežné.

Po chvíli ticha sa Mikey odtiahol a pozrel so jeho rozmazaných a červených očí.

"Ako je na tom?"

Frank nemohol hovoriť. Ak by otvoril ústa, nevyšiel by mu z nich ani hlások, tak len pokrútil hlavou. Mikey pochopil že je to vážne a zahanbene sklopil hlavu.

"Prepáč že..."

"Mlč." Prerušil ho ticho Frank a preglgol. Mikey sa teda zasekol v polovici vety a len naňho váhavo pozrel. Frank premýšľal o tom, ako na tom asi teraz je, keď vie že jeho brat leží za touto stenou. Neznášali sa, ale podobné nehody zvyknú spájať, teda aspoň to tak väčšinou býva. Zaujímalo ho ako je na tom teda on. Zapôsobí na neho keď vojde dnu za dvere a pozrie sa na vlastné oči?

"Mal by som ísť. Nechcem sa stretnúť s vašou matkou, snáď to chápeš." Utrel si zaslzené oči a mávol rukou smerom k dverám. Prikývol a krátko ho objal.

"Drž sa." Zašepkal mu pri tom do ucha a pokúsil sa ho povzbudil úsmevom.

"Vďaka." Vsal spodnú peru a zahryzol si do nej. Zdvihol ruku na pozdrav a rýchlym krokom zamieril k schodisku.
.....
Mikey stál pri stene, zatiaľ čo sa jeho matka ustarostene zhovárala s doktorom. Jednou rukou si pridržiavala kabelku a v druhej držala mokrú vreckovku. Ešte v Gerardovej izbe neboli a on si vlastne ani nebol istý, či tam chcel ísť.

Pani Wayová sa vysmrkala a doktor ju pohladil po pleci. Niečo jej hovoril a ona prikyvovala. Poďakovala mu a vybrala sa smerom k Mikeymu, ktorý nervózne prešľapoval pri dverách do bratovej izby a mal nutkanie rozbehnúť sa k najbližšiemu východu. Franka to úplne položilo. Aj keď je slabšej povahy, tušil že pohľad na nehybné telo v izbe 313 nie je práve najpríjemnejší. Gerard bol podľa neho arogantný blbec a vždy ho videl s výsmešným úškrnom na tvári. Čo však uvidí teraz?

Matka k nemu pristúpila a bez slova ho objala. Premohol sám seba a ovinul ruky okolo jej štíhleho drieku.

"Tak poďme dnu." Zamrmlala do jeho vlasov a tľapla ho jemne po chrbte. Vzdychol a prehltol poznámku o tom, že by ju radšej počkal na chodbe. Gentlemansky ju predbehol a stlačil kľučku. Ovanul ho presne rovnaký zápach ako Franka. Vošiel dnu a Donna hneď za ním.

"Pane Bože." Skríkla a vrhla sa smerom k posteli. "Chlapček môj." Hladila ho po ostrihaných vlasoch a po lícach sa jej liali slzy. Mikey zostal strnulo stáť v otvorených dverách a zhlboka dýchal. Nie, toto nie je jeho brat. Vybehol na chodbu a prudko za sebou pribuchol dvere. Miešali sa v ňom pocity hnevu a bezradnosti.
To be Continuited....Klaudiqa =)

Punched by a Kiss 32

10. října 2009 v 1:34 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Sanitka dorazila rýchlo. Zbytočne sa nevypytovali, len urýchlene stabilizovali pacientov stav a naložili ho do sanitky. Nosítka zapadli do koľajničiek v aute a Gerardove telo sa stratilo vo vnútri. Naokolo stáli húfy ľudí a obzerali sa okolo, aby videli čo najviac. Policajti ich odtláčali od miesta nehody čo najďalej a naťahovali dookola žlté pásky. Na ceste bola stále kaluž krvi, Gerardovej krvi. Bola tmavo-červená a dokazovala, že sa to skutočne stalo.

"Chcem ísť s vami." Spamätal sa Frank, keď sa obzrel späť k sanitke a záchranári nastupovali do auta. Nemôže tu zostať. Vodiča práve vypočúvali a spisovali jeho výpoveď, nechce aby vypočúvali aj jeho. Nechcel si tú nehodu pripomínať znova od začiatku. Aj tak sa mu stále pred očami mihala Gerardova prekvapená tvár, keď sa naňho rútilo trúbiace auto.

"Ste príbuzný?" spýtal sa lekár spoza pootvorených dverí.

"Som jeho...priateľ." zaklamal. Všetci boli už nervózni. Času nebolo nazvyš a Gerard potreboval poriadne ošetrenie v nemocnici. Nakoniec muž v červenej kombinéze váhavo prikývol a Frank sa rozbehol smerom k nemu. Vyskočil hore a posadil sa na voľné miesto, ktoré mu ukázali. Zmätene sledoval ako sa rezko pohybovali v malom priestore auta a ošetrovali pacienta.

Punched by a Kiss 31

7. října 2009 v 18:26 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss




Táto story je tak dlhá a pritom mám ešte tak veľa nápadov. Dúfam že vám jej dĺžka nevadí a budete ju čítať aj naďalej. =)) enjoy

Chvíle po telesnej boli pre Franka doslova utrpením. Nielenže bol totálne odrovnaný po fyzickej stránke, ale aj tráviť čas s chalanmi v šatni kde sa všetci prezliekali a sprchovali, bola riadna fuška. Chodil so sklonenou hlavou a snažil sa čo najskôr odísť. Ak náhodou na niekoho pozrel dlhšie ak päť sekúnd začali po ňom vykrikovať a nadávať mu do sprostých buzerantov. Bol rád že ho tam všetci rad radom nezmlátili, aj keď pár štuchancov sa mu určite ušlo.

Teraz nehybne stál v sprche a tešil sa že nie je nikto naokolo. Počul hlasy zo šatne a bol rád že je tu sám. Na holé ramená mu dopadali kvapky teplej vody a konečne sa dnes po prvý krát poriadne uvoľnil.

"Človek aby sa bál aj osprchovať." Vošiel dnu vysoký chalan s krátkymi blond vlasmi a premeral si ho od hlavy až k pätám. Sprchy boli všetky otvorené a preto tu nebolo žiadne súkromie. "Snáď ma tu neznásilníš." Zamrmlal a presunul sa čo najďalej, do poslednej z rady spŕch. Toto sa už nedalo počúvať, po každé musel niekoho znásilňovať, alebo si robiť dobre ak zbadá holý mužský zadok?

"Nie si môj typ." Obrátil k nemu hlavu a zastavil sprchu. Vzal si z držiaka uterák a omotal si ho okolo pása. Myslel to vážne, nič na tom chalanovi ho nevzrušovalo ani nepriťahovalo.

"Vypadni do čerta." Zavrčal po ňom blondiak nebezpečne a prudko sa k nemu pohol, aby ho vystrašil. Frank sa len usmial nad jeho chabým pokusom a obrátil sa na odchod. Zastal keď sa pred ním objavil Gerard, v celej svojej kráse. Práve mieril do prvej sprchy pri dverách a na sebe nemal ani nitku. Frank naprázdno preglgol a rýchlo zdvihol pohľad hore. Gerard sa ho snažil obísť zľava, no aj Frank sa pohol rovnakým smerom. Potom sa opakovalo to isté doprava, až ho Gerard chytil okolo ramien a s pohľadom zabodnutým hlboko do jeho hnedých oči, ho odsunul na bok a obišiel. Mal studené ruky, aj napriek tomu že vonku bola taká horúčava, preto Frank husiu kožu ktorá mu naskočila, pripisoval tomu.

Rýchlo na seba navliekol oblečenie a nahádzal veci do tašky. Z tej zelenej ktorú stále videl pred očami sa mu začala krútiť hlava a bolo tu až priteplo. Nie že by to bolo vonku o niečo lepšie. Začul ako sa vedľa pustila ďalšia sprcha a stuhol. Kurva! Rýchlo si zložil batoh z chrbta a držiac ho v rukách pred sebou, vybehol zo šatne. Toto sa mu nemalo stať. Nervózne kráčal cez trávnik a dával si pozor aby pôsobil nenápadne, s batohom priloženým k nohaviciam vyzeral ako imbecil. Ako ho niečo také dokázalo tak rozhodiť?

V mysli si predstavoval odporné veci, ako zabíjanie zvierat, smradľavé ponožky, ale stále sa mu pred očami mihala jedovato zelená farba. Privrel oči a pokrútil hlavou aby ten obraz jeho prenikavých očí dostal z hlavy. Nechce naňho takto myslieť, neznáša ho. Ani si neuvedomil že stojí pred svojou skrinkou, akoby automaticky k nej zamieril. Otvoril ju a knihy ktoré povyberal z vaku, do nej nahádzal krížom krážom.

"Frankie?" ozvalo sa mu za chrbtom a on sa prudko obrátil. Ten hlas mu bol vážne povedomý, len si nebol istý kde ho už počul. Ako náhle sa mu hlas spojil aj s vizuálnym obrazom, vyvalil oči a od prekvapenia zabudol zavrieť aj ústa.

"Syn?" dotkol sa jeho ramena aby si bol istý či len nemá halucinácie z toľkého tepla, ale bol až príliš skutočný aby to bol prelud. "Čo-čo tu robíš?" vykoktal po pár sekundách totálneho šoku a nechápavo pokrútil hlavou.

"Pracujem tu." Usmial sa veselo a napravil si čiernu šiltovku, ktorú mal ležérne položenú na hlave. Vykúkali mu z pod nej neposlušné tmavé vlasy. Vyzeral presne tak, ako si ho pamätal z klubu. "Dnes som nastúpil ako účtovník. Nevedel som že sem chodíš." Štuchol ho pod rebrá a Frank sa len zasmial.

"Účtovník? To mi k tebe akosi nesedí."

"No budeš si musieť zvyknúť že ma tu budeš často vídať. Aj vašej riaditeľke som riadne zdvihol mandle keď ma zbadala, ale kvalita mojej práce je neoceniteľná." Uškrnul sa a vyzeral ako malý chlapec.

"Čau buzík, vyfajčíš ma?" preletela okolo nich tlupa chalanov a jeden z nich ho pleskol zozadu po hlave. So smiechom pokračovali v behu a stále naňho niečo pokrikovali.

"To nebolo práve najmilšie." Obrátil sa k nemu Synyster s ustarosteným výrazom v tvári, keď sa stratili za rohom a doznel aj ich šialený rehot. Frank len mykol plecami a vzdychol. Čo s tým mal spraviť?

"To je jedno." Mávol rukou a tváril sa že si oprašuje omrvinky na tričku, ktoré tam samozrejme neboli. Nevedel čo s rukami a táto trápna chvíľka spôsobila, že sa naňho bál aj pozrieť. Práve sa náhle a dosť nepríjemne dozvedel kto v skutočnosti Frank je. Väčší trapas si ani nemohol priať.

"Nič si z nich nerob. Sú to vypatlané decká bohatých rodičov." Upokojil ho a zároveň presvedčil, že mu je úplne jedno kto je. Pokúsil sa o úsmev.

"Vďaka. Tak sa teda vidíme zajtra, ja som dnes už skončil." Dal ruku za chrbát a pribuchol kovové dvierka za sebou.

"Fajn, mohli by sme niekedy skočiť do klubu, na kolu." Dodal so smiechom. Ešte stále si pamätal ako ho Frank poučoval že nemusí piť len pivo. On si to pamätal? Frank sa teraz naplno usmial a odhalil zuby.

"Platí." Podali si ruky, Synyster mu ešte zamával na rozlúčku a zamieril hlbšie do útrob školy. Frank prešiel vchodovými dverami a nasadil si slnečné okuliare, dnes fakt pripekalo. Usmial sa v ústrety slnečným lúčom a pobral sa domov.
.....
Gerard sa nestihol ani namočiť a znova sprchu zastavil. Rýchlo nazrel cez škáru v dverách, no Frank už bol preč. Vrátil sa k lavičke kde mal porozkladané veci a obliekol sa. Podľa svojho odhadu musel po tejto hodine smrdieť ako prasa, no bolo mu to jedno. Ponáhľal sa. Už mu bolo celkom fajn a aj hlava sa upokojila. Uškrnul sa pri spomienke ako naňho Frank hľadel keď sa zrazili vo dverách. Nebol práve najchudší, no aj tak mal vyšportovanú postavu a určite sa nemal za čo hanbiť, ani čo sa týkalo centimetrov.

Ponáhľal sa k hlavnému vchodu prázdnou chodbou a po ceste si ešte zapínal košeľu. Cez sklenené dvere zazrel nízkeho chudého chalana. Otvoril si a vyšiel von. Predsa len to bol Frank. Mieril na druhú stranu ulice a bolo vidno že sa ponáhľa. Uteká pre niečim?

"Frank!" zakričal za ním a videl, ako sa obrátil. Zastal a chvíľu ho pozoroval, no potom len pokrútil hlavou, obrátil sa a pokračoval ešte rýchlejšie.

"Chcem sa len porozprávať!" zakričal a rozbehol sa smerom k nemu. Medzitým sa Frank znova obrátil že ho pošle do čerta, no z hrdla sa mu vydal len pridusený výkrik. Zapchal si uši pred hlasným trúbením auta a potom nič...len prázdno.

"Gerard!" ozlomkrky sa rozbehol na cestu.

Z červeného Land Rovera vystúpil starší muž a zúfalo sa chytil za hlavu.

"Ja, nevidel som ho. Vbehol mi rovno po kolesá!" hystericky vykríkol a prikryl si ústa dlaňou, keď obišiel auto a zbadal mladého čiernovlasého chlapca v kaluži krvi, ktorá sa rýchlo zväčšovala.

"Vydrž." Zašepkal Frank keď k nemu klesol na kolená a so slzami v očiach vyberal zo zadného vrecka nohavíc mobil. Medzitým vodič auta, podložil Gerardovi hlavu svojim tričkom, ktoré si rýchlo vyzliekol. Bezradne pozeral raz na Franka a potom znova na bezvládne telo pri jeho nohách. Frankovi sa ruka nenormálne triasla a mal problém vyťukať tie tri čísla. Bol v rovnakom šoku ako chlapík vedľa neho, všetko videl. Náraz, aj to ako sa Gerard sklátil k zemi, s vystrašeným výrazom na tvári. Po tvári mu stekali slzy ako hrachy, keď záchranke vysvetľoval kam majú prísť. Odhrnul Gerardovi vlasy z čela a zastonal, tvár mal celú krvavú.

"Gerard!" vyskočil, keď slabo zatrepotal viečkami a pomaly otvoril oči. Dezorientovane sa rozhliadol okolo a prvé čo zbadal, bola Frankova uplakaná tvár. Pootvoril ústa že niečo povie, ale potom znova privrel oči a hlava mu klesla.

"Gerard, ostaň tu so mnou, počuješ?!" vykríkol Frank a jemne ním zatriasol. Nechcel mu ublížiť ešte viac, ak sa to vôbec dalo. V pozadí zaznel zvuk blížiacich sa sirén a ulica sa začínala plniť zvedavcami.
To be Continuited...Klaudiqa

Punched by a Kiss 30

5. října 2009 v 22:05 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
"Fernando, prečo mi stále takto ubližuješ? Nevidíš ako ťa milujem?"

"Nie si pre mňa dosť dobrá, si len obyčajná slúžka!"

Frank sa len zamračil: "Nemôžeš to prepnúť mami?" Sedel tu ani nie päť minút a už mal hlavu nafúknutú ako balón. Tie matkine seriály, boli všetky na hlavu. Nechápavo pokrútil hlavou a pozrel jej smerom, či siaha po ovládači. "Mami!" zatiahol naliehavo, keď sa hlavná predstaviteľka hodila svojmu milovanému k nohám.

"Toto je dôležitá časť, tak ma teraz nechaj." Stopla ho a pridala zvuk. Stisol pery a zvesil plecia. Chcel sa s ňou porozprávať, no teraz to asi nebude možné. Vôbec by ho nepočúvala, venovala by sa len tým svojim stupiditám.

"Všetky časti sú dôležité." Zahundral a zdvihol sa zo sedačky. Myslel si že ho zastaví, no len neprítomne hľadela na obrazovku a pravdepodobne ani nedýchala. Tipoval že ak by jej teraz povedal že bol niekoľko mesiacov znásilňovaný svojim spolužiakom, iba by s úsmevom na perách prikývla. Aj keď s ňou chcel hovoriť na celkom inú tému. Stále sa nevzdal myšlienky že by mohol prestúpiť na inú školu. Čím viac Gerarda stretával, tým viac sa jeho túžba po úniku zväčšovala. Jednoduchá cesta ako nechať všetko za sebou a začať odznova. Lenže rodičia sú problém, ktorý sa nedá len tak preskočiť.

Strčil ruky do vreciek potrhaných nohavíc a so spustenými plecami odkráčal do svojej izby. Na schodoch poriadne dupal aby ho bolo počuť až do obývačky, ale tentoraz sa neozvala inokedy nahnevaná reakcia že raz zbúra dom. Dvere od jeho izby na tom ostali rovnako, takmer vyleteli z pántov, no opäť žiadna reakcia. Raz odpojí všetky káble a zhodí zo strechy ten poondiaty satelit.

Teraz mal chuť niekam si vyraziť, spraviť niečo bláznivé, no nemal s kým. Sám sa potulovať podvečer po meste, tým si už prešiel. Nebavilo ho to. Tak rád by sa niekomu zdôveril, lenže nebolo komu. Chcel niekomu povedať ako sa cíti, prečo sa cíti tak zmätený zo seba, Gerarda. Možno by mu priateľ vedel poradiť a pomôcť, ale bol sám. Všetci naňho kašlú, dokonca aj Mikey. Povzdychol si, keď si spomenul práve na neho. Sľuboval si že naňho nebude myslieť, keď sa zachoval ako bezcharakterný hlupák. Wayovci sú všetci rovnakí.

Sadol si na posteľ a načiahol sa k svojej najväčšej a asi aj jedinej láske. Gitare.
.....
"Tak si trochu pohni!" kričal naňho tréner a zatlieskal aby ho trochu popohnal. Hodiny telesnej boli pre Franka hodiny mučenia. Prebehol ešte pár metrov a potom keď si učiteľ našiel novú obeť, zastal aby sa trochu vydýchal. Oprel sa rukami nad kolenami a zhlboka vydychoval. Mal pocit že mu rozdrapí hruď a srdce mu splašene tĺklo. Našpúlil ústa do O a prudko vydychoval. Sánka ho nepríjemne pálila a štípalo ho v nose. Pár chalanov okolo neho so smiechom prebehlo a pokračovalo ďalej po dráhe. Boli mu ukradnutí. Posmech mal na dennom poriadku, preto ho nič také už neprekvapovalo. Oprel sa o pletivo plota a utieral si rukami pot z krku a tváre.

Sklopil hlavu keď okolo bežal Gerard Way. Prebehol okolo, ani na Franka nepozrel. Sústreďoval sa len na beh, na nič iné. V pľúcach ho pálilo, no bežal ďalej akoby nič. Utekal ako o život a bolo mu jedno že v cieli odpadne od únavy. Chcel aby sa mu poriadne zaparil mozog a aby už o ničom nepremýšľal.

"To nie je zlé." Potľapkal ho uznanlivo po pleci tréner so stopkami v rukách a pozeral na displej.

"Vďaka." Fučal a oblapil sa oboma rukami okolo hrude. Bol celý mokrý a svaly mal napnuté na prasknutie. Odstúpil o pár krokov aby uvoľnil cestu ďalším, ktorých po ceste predbehol a privrel oči. Pichalo v boku. A to hodina len začala, malo to byť také zahrievacie kolečko. Spustil sa na kolená a prudko dýchal. Prevrátil sa na chrbát a oči mal stále pevne zavreté, točila sa mu hlava. Nedostatok kyslíka spravil svoje.

Frank ho len z diaľky pozoroval a dúfal že nemôže dýchať, že sa dusí a že z tej trávy už nikdy nevstane. No dobre. Nič také mu neželal, len si prial aby mal povahu na to byť taká sviňa aby mu to prial. V skutočnosti so zatajeným dychom sledoval či sa vôbec hýbe. Tréner sa venoval ostatným a na neho úplne zabudol. Nie že by ho to zaujímalo, ale nikto odtiaľto predsa nechce odnášať mŕtveho žiaka.
Nakoniec sa predsa len nadvihol a s námahou posadil na trávnik. Tlak v spánkoch ustupoval a svet sa už toľko nekrútil. Už dobehli aj poslední a všetci sa zhŕkli na jednom mieste. Frank sa pomaly odlepil od pletiva a vydal sa tam tiež, stále po očku pozorujúc Gerarda. Stále mu sedel chrbtom a od rýchleho dýchania sa celý až nadvihoval.

"Way, ste v poriadku?" zakričal tréner smerom k Gerardovi, keď sa stále nemal k tomu aby sa zdvihol. Prikývol, ani sa neobrátil. Nebol v poriadku, telo ho neposlúchalo a vstať bolo to posledné čo teraz dokázal.

"Iero, choďte tam za ním." Kývol hlavou.

"Prečo ja?" pohoršoval sa Frank. Mal tam za ním ísť sám, nohy ma celkom zdravé a je učiteľ. "Idem." Zahundral, keď naňho ten starý debil hodil nebezpečný pohľad. Dal ruky do vreciek a so sklonenou hlavou sa odšuchtal smerom k zhrbenej postave, čo sedela na pokosenom trávniku.

"A vy si teraz dáte šprint na sto metrov." Začul za sebou jeho tvrdý hlas a potom nesúhlasný šum unavených študentov. On si len predlžoval cestu, aby trvala čo najdlhšie. Keby sa tak radšej zdvihol sám od seba a on by sa mohol obrátiť a ísť niekam inam. Napríklad behať...veď čo môže byť lepšie ako beh? Way-beh. Bolo jasné čo jednoznačne vyhráva.

Postavil sa pred neho a odkašľal si. Ani nezdvihol hlavu. "Tréner ma pre teba posiela." Povedal tak najchladnejšie ako vedel, ale hlas sa mu aj tak triasol. Dúfal že je to takmer nebadateľné. Hlavne pre Gerardove uši, nechcel aby si namýšľal že svoje rozhodnutie zmenil.

Sedel stále v rovnakej polohe a hlavu mal položenú na spojených rukách. Opieral sa o kolená a bolo počuť len jeho dych. Sem tam potiahol nosom a inak to bolo všetko.

"Hej!" zvýšil Frank hlas. Nechcel do neho šťuchať nohou, len tam tak stál a dúfal, že sa preberie z tranzu.

"Pokiaľ viem, tak sa so mnou nebavíš, tak čo?" konečne naňho pozrel a v očiach mal únavu. Zjavne toho mal po krk. Frank o krok ustúpil, no nedal sa len tak odbiť.

"Máš ísť behať, dúfam že tam neomdlieš." Vysmial ho a naštvane okolo neho prešiel, smerom k ostatným. Nebude sa tu s ním už zaoberať.

Gerard len sledoval jeho postavu ako sa vzďaľuje a zahryzol si do pery. Mal chuť za ním niečo pekné hnusné zakričať, niečo čo by ho strašne urazilo a ranilo, ale bol ticho. Sám pre seba to argumentoval tým, že už bol ďaleko a asi by ho ani nepočul. Jedno však vedel, Frank sa mení na úplne iného človeka ,a to mu priveľmi nehralo do karát.
To be Continuited...Klaudiqa

Punched by a Kiss 29

3. října 2009 v 14:35 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Haaa nedám vám pokoj a ďalšie pokračko je už tu...=)
"To budeme takto mlčať do nekonečna?" ozval sa Gerard asi po pol hodine, ako Frank zaryto mlčal. Nevšímal si ho a sústredil sa len na tú špinavú robotu, ktorú bolo treba čo najskôr dokončiť. Nemienil tu stráviť celú noc, a už vôbec nie s ním.

"Pokojne si rozprávaj čo chceš, ale ja ťa počúvať nebudem." Odvrkol mu nevrlo a potriasol hlavou aby z vlasov dostal rozvírený prach. Už sa teší, ako sa hodí do vane a zoškriabe to zo seba dole. Toto trpieť fakt nemusel. Keby nebolo toho idiota, ktorému nie je nič sväté, nemusel by sa tu teraz po kolená plaziť v špine a preberať staré haraburdy.

"Tak fajn. Ja teda niečo poviem." Odsekol a nechal upratovanie tak. Dal ruky v bok a obrátil sa smerom k Frankovi, ktorý bol k nemu chrbtom. Odmietal sa k nemu obrátiť a tváril sa že je v miestnosti jediný. "Nie som taký zlý ako si myslíš."

Táto veta teda fakt pobavila. Frank sa len opovržlivo uchechtol a pokračoval v práci, tak ako predtým. Gerard mal dnes na raňajky asi vážne nejakú vtipnú kašu. Alebo mu ešte šibe z tej trávy.

"Po pravde, cítim sa ako najväčší looser." Pokračoval aj napriek Frankovmu očividnému nezáujmu.

"Ty asi vážne nie si normálny." Už to nemohol vydržať. Rozprával akoby on bol ten, ktorého decká na škole stále utláčajú a nadávajú mu. Akoby jeho stále niekto šikanoval a nadával do tepošov.

"Nepochopil si ma. Nie je to o tom či ma má niekto rád, alebo či ma decká obdivujú. Sám sebe som odporný." Sklopil zrak a oprel sa o drevený stôl pri stene, ktorá už bola celkom uprataná. Chýbalo doladiť len pár drobností. Odhodil kus handry ktorou utieral police a oprel sa oboma rukami, aby nespadol.

"Sám neveríš tomu čo hovoríš." Konečne obrátil aspoň hlavu a zadíval sa na jeho zhrbenú siluetu. Ak je to od neho ďalší z jeho trikov, tak to hrá celkom dobre. Ale už priveľa krát sklamal, aby mu teraz uveril. Gerard sa len smutne usmial a prechádzal rukou po drsnom rozštiepenom dreve. Nezazlieval mu že neverí jeho slovám. Vždy sa správal ako totálny tyran a nafúkanec. Nie že by to chcel teraz meniť, len bol sám sebe odporný. Škoda že si to začal kompenzovať tak hrozným spôsobom. Ale stala sa z neho píliš veľká sviňa aby to ľutoval.

"Asi nie. A ani tebe sa nečudujem." Zdvihol k nemu zrak a skúmavo si premeriaval jeho tvár. Žiarivo červené vlasy teraz zastierala šedá vrstva prachu a kedysi tak žiarivé hnedé oči, teraz smutne hľadeli spod čiernej linky, ktorou boli orámované. Mohol za to že sa už neusmievajú on? Samozrejme, ale bohužiaľ si uvedomil, že ak by tých pár mesiacov čo sa poznajú mohol prežiť ešte raz, spravil by to znova. Bolo to zvrátené, ale Frank bol preňho niečo ako útek z reality. Len Frank o ňom vedel čo je zač, ostatní ho len zbožne obdivovali a obchádzali. Frank ho nenávidel a to ho fascinovalo, len niekedy mu to prestávalo stačiť.

"Prečo?" vyslovil jedinú otázku, no Gerard vedel kam ňou smeruje.

"Ako môžem mať rád niekoho iného, keď nemám rád ani sám seba?" odpovedal mu proti otázkou a teraz on čakal čo odpovie Frank.

"Ale určite by sa našiel niekto, kto by mal rád teba."

"Myslíš jednu z tých hlúpych roztlieskavačiek? Alebo triedne bifľošky? Nie vďaka." Ohrnul nosom pri pomyslení, ako okolo neho všetky behajú. Ako pološialené.

"Nemyslel som na žiadne tupé pipky. A vlastne som ani nepovedal že by to musela byť žena." Povedal to váhavo, akoby sa hanbil, alebo bál čo mu na to povie. Mlčal. To čo hovoril malo niečo do seba, aj keď si nevedel predstaviť kto by ho mohol mať rád.

"Ty ma máš rád?" prebral sa z úvah a znova k nemu zdvihol pohľad.

"Nie." Frank sa pomaly obrátil a poškriabal sa na hlave. Jeho výraz zodpovedal presne tomu, čo povedal. "Nenávidím ťa. Za to všetko čo si mi spravil." Dodal ticho, akoby len pre seba netušiac, že ho počuje aj Gerard. Oprel sa o stenu a pretrel si opakom ruky spotené čelo. Bola to pravda, neznáša ho. Určite je to tak. Jeho vnútro sa zachvelo keď pozrel na Gerarda. Vyjavene naňho pozeral, oči dokorán.

"Vedel som to." Jeho pery sa pohybovali, no výraz tváre sa nemenil. Stále vyzeral prekvapene, akoby ho to ranilo. V hĺbke duše možno trochu dúfal že ho môže mať rád, aj napriek všetkému. Áno, je blázon.

"Mali by sme to tu dokončiť." Pripomenul mu Frank a on len prikývol. Neprítomne potriasol hlavou a zošuchol sa z rozheganého stolíka dole. Zohol sa pre handru a zamyslene pokračoval ďalej.
.....
"Nooo ako vidím, celkom ste sa činili. Aspoň na niečo bola tá vaša bitka dobrá." Usmial sa falošne tréner a obzeral sa okolo seba. Už to tu nevyzeralo ako po výbuchu. Police boli čisté a boli na nich poukladané pomôcky, presne podľa druhov. Lopty vytriedené a v sieťkach ostali len tie, ktoré ešte boli schopné na niečo poslúžiť. Podlaha bola pozametaná a umytá, po špine a potkanoch nebolo ani stopy. Gerard sa nakoniec zľutoval a tú myš odpratal on.

Nebili sme sa. Chceli sme si to rozdať. Mal na jazyku Frank. Predstavil si, ako by mu to uštipačným hlasom povedal a on by vyvalil oči. Síce to nebola celkom pravda, ale tá malá lož by stála za jeho šokovaný výraz. Pre tento krát, však radšej mlčal. Nemal náladu upratovať ešte aj učiteľské záchody.
Keď ich konečne oboch pustil domov, boli takmer tri poobede. Obaja zívali akoby prebdeli celú noc a Franka strašne bolel chrbát. Celú cestu dlhou chodbou sa naťahoval a otáčal hlavou zo strany na stranu, aby sa trochu rozcvičil. Kráčali bez slova, ticho prerušovali len Frankove stony, keď mu pukla kosť.

"Nechcem aby si ma nenávidel." Ozvena Gerardovho hlasu sa odrážala od stien prázdnej chodby. Nikto už skoro v škole nebol, len školník a pár profesorov. Povedal to dosť nahlas, alebo sa mu to len v tomto tichu tak zdalo. Prestal pukať hánkami a nechal ruku skĺznuť voľne popri tele.

"Počuj..."

"Nie, ty ma počúvaj." Obrátil sa k nemu a postrčil ho ku skrinkám. Rukami za sebou nahmatal chladný kov a oprel sa o ňu. Znova mu začalo biť srdce prudšie.

"Fakt si myslíš že týmto prístupom si vynútiš pozornosť?" vzdychol Frank a pozrel na Gerardá, ktorý sa zapieral oboma rukami o skrinku kde bol opretý. Zažmurkal a skĺzol nimi nižšie, aby nemal pocit že ho drží v pasci.

Pokrútil hlavou a potom pokračoval. Prižmúril oči akoby premýšľal čo to vlastne chcel a potom znova pozrel do Frankovej sústredenej tváre. Dosť sa držal aby odtiaľto nezutekal. "Nič nenapraví to čo som ti spravil..."

"To teda nie..." priložil mu ukazovák k perám aby ho umlčal a mohol tak dokončiť svoju myšlienku. Nevedel či na to bude inokedy príležitosť.

"Teraz si určite myslíš že som nejaké zvrátené prasa. Čo aj som." Dodal keď Frank už už otváral ústa. "Asi som príliš nesplnil tvoje predstavy o tvojej strate panictva, prepáč. Teda...chcel som povedať, že aj tak to neľutujem. Nie to že si tak trpel, ale to že som ťa stretol." Sklopil oči. Nemohol sa pozerať do tých Frankových ktoré sa plnili slzami. Zahryzol si do pery a nechal ich voľne stekať dole lícami, až k brade a odtiaľ
na Gerardove tričko.

"Nechaj ma už na pokoji." Povedal priškrtene a pretlačil sa popri ňom. Rozbehol sa preč a nechal tam Gerarda stáť.
To be Continuited...Klaudiqa =)

Punched by a Kiss 28

1. října 2009 v 22:14 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
"Bol som zhúlený a..." nedal sa len tak ľahko odbiť a pokračoval v seba obhajovaní, ale Frank ho znova naštvane prerušil.

"To ťa neospravedlňuje!!! To by si musel byť zhúlený asi stále!" Gerard ostal vyjavene pozerať do jeho tváre. Nehybne stál
na svojom mieste a sem tam žmurkol, vďaka čomu bolo jasné že ešte žije. Jeho pleť, bledá ako krieda bola teraz ešte belšia, takmer priesvitná a nozdry sa mu mierne chveli. Teraz určite vybuchne a dokončí to, čo predtým nestihol. Aj keď je teraz o čosi viac pri zmysloch. No on sa len obrátil chrbtom a zohol sa po roztrhané kusy lôpt, hodené v kúte. Pritiahol si k nohám starú práchnivú debnu a hádzal ich na jednu kopu spolu s ostatnou špinou čo mu prišla pod ruky. Frank stále civel na jeho chrbát a stále sa snažil pochopiť, ako niekto ako on vlastne premýšľa. Vie ten chalan vlastne čo robí a ako sa správa? Ak by bol školský psychológ, už dávno by mu vypísal papier na psychiatriu s diagnózou schyzofrénia.