Listopad 2009

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t.

29. listopadu 2009 v 22:55 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
Takže som sa rýchlo pozbierala z konca mojej predošlej story. Nemyslite si že ste jediní koho to tak zobralo. Bude mi za ňou smuto...ale život ide ďalej. Preto vám chcem predstaviť pilotný diel mojej novo pripravovanej story...=) dúfam že bude mať aspon z polovice taký úspech ako Punched by a Kiss

"Nečakal som že toto miesto bude až tak..." v polovici vety Quinn prestal a len sa ohúrene rozhliadal okolo. Plno svetiel ktoré ožarovali naše tváre a umelá hmla, do ktorej sme boli zahalené takmer po kolená, to sa nevidí len tak každý deň a hocikde.

"...tak perfektné." Dokončil som za neho a zhodil som zo seba teplú mikinu. Na tomto mieste ju potrebovať nebudem, bolo tu teplo ako v saune. Ak nie ešte horúcejšie, odhalené telá tomu len pridávali na intenzite.

"Nemal som na mysli presne toto." Zneistel. Uhol sa dvom mužom odetým v koži, ktorí sa s úsmevom od ucha k uchu predierali späť, smerom k hlavnému vchodu. Na moment sa mi zazdalo že ho to rozhodilo, no potom sa tváril akoby nič.
Sám som bol prekvapený že sem so mnou vôbec šiel. On a takéto miesto - to nejde dohromady. Ja som bol ten, čo sem patril. Bola to len moja domnienka, ktorá sa ukázala ako správna.

"Ale nebudeme tu dlho Frankie, však nie?" chytil ma za rameno a pritiahol si ma bližšie, aby som ho cez hlasnú tanečnú hudbu vôbec počul.

"Nemaj obavy." Potľapkal som ho dlaňou po ruke na mojom pleci a sám pre seba sa usmial. Toto bude dlhá noc. Pomaly sme schádzali oceľovými schodíkmi vedúcimi priamo na parket, sledoval som tancujúcich ľudí. Boli to väčšinou sporo odetí muži, ale našlo sa tu aj pár žien. Očarene som sledoval pohyby rúk, nôh a bokov. Nikdy predtým som nič také nevidel, za celých svojich mizerných sedemnásť rokov života.
Z našej dvojice som bol nanešťastie jediný komu sa to tu páčilo. Quinn sa ma držal ako kliešť a vystrašene sa obzeral okolo. Chytil som ho za ruku a ťahal k baru, asi by sme sa mali najprv posilniť.

"Uh vyzeráš fakt dobre." Premeral si ma chlapík stojaci neďaleko. Tmavé vlasy mu siahali až po plecia a pri pohľade na jeho hruď mi bolo jasné, že posilňovňa a steroidy sú jeho verní druhovia.

"Vďaka." Zasmial som sa a obrátil som sa smerom k barmanovi, tisnúc kamaráta pred sebou. Videl som na ňom že sa mu tu nepáčilo, dotiahol som ho sem len preto, že mi dlhoval láskavosť. Neodvážil by som sa sem ísť na vlastnú päsť a aj napriek jeho námietkam že ma má síce veľmi rád, ale do žiadneho gay klubu ho nedostanem ani náhodou, som ho presvedčil o opaku. Rezignovane vtedy u mňa v izbe zvesil ramená a prudko vzdychol. Nič iné mu nezostávalo. Tak sme tu.

"Čo to bude?" nahol sa ku mne mladý barman.

"Cosmopolitan." Bol to prvý drink ktorý ma napadol. Pridal som očarujúci úsmev a modlil sa, aby odo mňa nepýtal občianku.

"Vyzeráš dosť mlado na to aby si pil alkohol." Moje nádeje praskli ako mydlová bublina.

"Stačí Cola." Sklopil som uši a rezignoval. Pokýval hlavou a podal mi sklenenú fľašu s farebnou slamkou. Mohol som byť rád že ma odtiaľto nedal vykopnúť. Nebol som príliš mladý len na alkohol, ale aj na toto miesto. Veková kategória sa tu pohybovala pravdepodobne od dvadsať vyššie. Quinn si vzal svoju fľašku a obaja sme sa súčasne obrátili k parketu. Po oboch stranách sa tiahli vyvýšené plošiny, kde tancovali ľudia len v spodnom prádle. Nechcel som dať okato najavo že sa mi to páči, predsa len musel som brať ohľad aj na chlapca stojaceho vedľa mňa, ktorý vyzeral že sa tu každou minútou zloží.

"Nejdeme tancovať keď už sme tu?" nadvihol som jedno obočie a obrátil sa smerom k nemu. Chcel ma pravdepodobne zabiť jediným pohľadom.

"To nemyslíš vážne, nebudem sa tam pretŕčať medzi bandou polonahých buzerantov." Keď si všimol ako sa naňho pozerám, sklopil zrak na vysvietenú podlahu.

"Prepáč, tak som to..."

"Tak ideme." Vykríkol som a ťahal ho za sebou do davu. Už sa ani nepokúšal brániť. Zdvihol som ruky nad hlavu keď sme sa dostali dostatočne ďaleko a privrel blažene oči. Tancoval som ako o život a pomaly už ani nevnímal svet okolo seba. Zato Quinn sa ledva pohyboval, prešľapoval z jednej nohy na druhú a tváril sa akoby ho to bolelo. Zdrapil som ho za obe zápästia a otočil ho okolo jeho osi. Zatackal sa, no nevzdával som to. Spravil som to znova a pridal otočku.

"Prepáčte." Vykoktal som keď som hlavou narazil do niekoho za mnou. Obrátil som hlavu tým smerom aby som aspoň vedel komu som takmer rozbil nos. Bol to ten chlapík, ktorého som videl pri bare, bol spotený a vlasy sa mu lepili na krk.

"Nič sa nestalo." Žmurkol na mňa a pokračoval v tanci.

"Stačilo." Obrátil som hlavu smerom k odchádzajúcemu Quinnovi.

"Hej!" kričal som za ním, no neobrátil sa, len tvrdohlavo pokračoval ďalej. Stisol som pery a nasledoval ho.

"Veď sme sem len teraz prišli!"

"Nepáči sa mi to tu, ja idem domov."

"To ma tu necháš samého?" rozhodil som rukami.

"Nie, ty ideš tiež."

"Tak to teda nie!" vyvliekol som sa mu, keď sa ma pokúšal chytiť za ruku a odvliecť k zadnému vchodu, cez ktorý sme sa sem aj dostali. Cez hlavný by sme sa sem nedostali ani omylom, nie sme plnoletí.

"Fajn, tak si tu zostaň." Naštvane si napravil golier na bunde a potom sa nenápadne vytratil. Zostal som tam stáť ako kus dreva, ako odhodený a nepotrebný nábytok.

"Ahoj." Zastal pri mne opálený južan a potiahol ma za kožený opasok.

"Nemám záujem." Sykol som zlostne a odtiahol mu ruku čo najďalej od môjho rozkroku. Obrátil som sa a mieril späť dole, smerom k baru. Keď ma barman znova zazrel pobavene sa usmial a nahol sa pre fľašku s Colou.
"Marga..." pokrútil hlavou a ukázal na tabuľku za sebou, že plnoletým je predaj alkoholu zakázaný. Načo tu niečo také kurva majú, keď sem neplnoletí vôbec nemôžu chodiť! Ale ja som predsa len tu...

"Pivo a margaritu." Ozvalo sa vedľa mňa. No fajn, tak ja dnes zase obídem nasucho. Niekto predo mňa posunul pohár s nápojom ktorý som si pôvodne pýtal.

"Pre teba." Začul som pri uchu chlapčenský hlas.

"Nemám záu..." obrátil som sa smerom k samaritánovi čo sa zľutoval nad úbohým teenagerom. Pravdepodobne je to ďalší nadržaný úchyl, čo dostal chuť na mladé mäsko. Zasekol som sa v polovici vety.
Prvé čo som zbadal boli jeho oči. Prenikavé, akoby mi videl až do žalúdka. Premeriaval si ma a potom roztiahol svoje pery do mierneho úsmevu. Vlasy ebenovej farby silno kontrastovali s ostrými črtami jeho bledej tváre. S mierne pootvorenými ústami som tam stál ako tĺk.

"Tak ho vypijem sám." Pokrčil ramenami a narovnal sa, naťahujúc sa po drink. Chytil som ho za zápästie keď ovinul svoje dlhé biele prsty okolo stopky pohára.

"Vďaka." Nadvihol som kútik úst, to bolo vlastne jediné na čo som sa zmohol, a odpil si z oroseného pohára. Hrdlom sa mi rozlialo teplo, no nedalo sa ani len porovnať s horúčavou v mojich boxerkách pri pohľade na neho.

"Som Gerard." Kývol hlavou mojim smerom a potom si priložil hrdlo fľaše k ústam, aby si odpil zo svojho piva. Urobil to s takým šarmom, až sa mi v hlave začali vynárať fantazijne predstavy ako to isté robí s mojim...

"Vďaka za drink, Gerard." Jeho meno som ledva vykoktal. Rýchlo som sa obrátil na odchod, ďalší rozhovor a pohľad na jeho dokonalú hruď ktorá sa rysovala po tmavým tielkom, by som pravdepodobne už nezvládol. Kráčal som čo najďalej, prakticky som utekal.
Kolená sa mi triasli a musel som nájsť nejaké miesto kam by sa dalo sadnúť.
__________________________________
"Trhni si Michael, trhni si!" cúval som smerom k svojmu džípu a neodpustil som si gesto, ktoré jediné vyjadrovalo moje sklamanie.
Mikey, môj brat, len naštvane pokrútil hlavou a tváril sa, že ho môj prostredník nezaujíma. Zatreskol za mnou dvere a ja som sa na ulici ocitol sám. Koho do čerta zaujíma niekoho frajer? Chcel som sa ísť zabávať!

"Nemôžem Gerard, idem s Bertom na večeru." Snažil som sa napodobniť jeho infantilný hlas a treskol som dvermi na strane vodiča.
"Kurva!" zasyčal som zlostne, keď som si medzi ne privrel lem svojej novej koženej bundy. Keď sa chcem ísť opiť a zatancovať si, všetci sa na mňa akoby zázrakom vykašlú.

"Aj tak by si nás tam nechal. Odídeš do suterénu s nejakým týpkom aby ťa vyfajčil, presne ako vždy."
Ak toto mali byť MIkeyho zasrané argumenty, tak mal radšej držať klapačku. Nenechám si pokaziť tento večer žiadnym patetickým debilom a budem sa tváriť, že som to tak plánoval. Veď ma predsa nikdy nič nedokáže rozhodiť. Prudko som zašliapol plyn a s arogantnou ignoranciu prešiel okolo rýchlostnej značky s číslom 60.

Zaparkoval som pred klubom ktorý nebol príliš ďaleko od apartmánu v ktorom som býval. Na rozdiel od domu kde býval Mikey, vďaka nemu som si teraz pekne nadbehol. Debil.

Už som ani nemusel ukazovať ID, vyhadzovači ma dobre poznali. Hlavne jeden, ktorý sa usmial ako náhle zbadal moju postavu náhliacu sa ku schodom.

"Moje číslo si snáď ešte nestratil." Šepol mi do ucha keď som prechádzal okolo. Pozrel som naňho s nadvihnutým obočím a na okamih zastal.

"Si zaradený do losovania." Usmial som sa od ucha k uchu a potom nahodil znova vážnu tvár. Nechal som ho tam stáť s doširoka otvorenými očami a nadýchol som sa vône svojho milovaného miesta.
Na moment som zastal pri zábradlí a rozhliadal sa okolo seba. Plno ľudí, plno možností a predo mnou dlhá noc. Uškrnul som
sa a zvliekol zo seba bundu. Pri parkete som zastal a obrátil hlavu smerom k baru. Nasmeroval svoj zrak trochu nižšie a zahryzol som si do pery. Dotyčný mal perfektne formovaný zadok, perfektný výber a to som tu nebol ani päť minúť.

Zjavne sa snažil objednať si drink a keď som podišiel bližšie, ani som sa nečudoval prečo mu barman odmietol vyhovieť. Vyzeral príliš mlado. Zahryzol som si do spodnej pery a prižmúril oči.

"Pivo a margaritu." Zdvihol som do vzduchu ruku a čašník si ma s úsmevom premeral. Vyzerám snáď ako školopovinný? Váhavo pozrel chalanovým smerom, asi tušil čo svojou objednávkou sledujem no aj tak mi ju dal.
Posunul som ozdobený pohár smerom k hnedovlasému neznámemu.

"Pre teba." Neodpustil som si úsmev keď vzdychol a so zlostným a napoly vysloveným: "Nemám záujem.", sa obrátil mojim smerom. Zamrzol a hľadel na mňa. Vyzerám snáď ako zombie?

"Tak ho vypijem sám."

"Vďaka." Zastavil ma jediným dotykom rúk. Odtiahol som sa, tá jeho bola teplá. Preglgol som a potlačil túžbu natlačiť ho na pult a skontrolovať, či je to jeho dokonalé pozadie pravé.

"Som Gerard." Radšej som sa predstavil. Človek nikdy nevie, bola by škoda keby po perfektnej noci zabudol moje meno. Moje meno si tu všetci pamätali.

"Vďaka za drink, Gerard." Vzal ho do rúk a odišiel preč. Počkať...odišiel? Len tak? Zvraštil som obočie a sledoval jeho drobnú postavu, ktorá sa mi stratila niekde medzi tancujúcimi ľuďmi.

To Be Continuited...Klaudiqa =))

Punched by a Kiss 46

28. listopadu 2009 v 23:04 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Frank sa pomaly preberal zo sladkých driemot a cez malú štrbinku pootvorených očí, zazrel nahého Gerarda, ako vedľa neho spokojne odfukuje. Vonku už musela byť tma, ani nevedel koľko času ubehlo odkedy sem prišiel a koľko je vlastne hodín. Len sa oprel o dlaň a ticho sa kochal pohľadom.
Gerard ležal na bruchu, hlavu mal pootočenú smerom k nemu a ústa rozkošne pootvorené. Ticho a plynulo dýchal a vlasy spadnuté do čela sa mu s každým výdychom pohli. Pousmial sa sám pre seba a prekonal túžbu natiahnuť ruku a odhrnúť mu ich, len nechcel aby sa prebral. Vyzeral ako anjel a nedokázal z neho spustiť oči. Ak by teraz neležal pri ňom, len pár centimetrov od jeho teplej pokožky, neuveril by že sa to naozaj stalo. Zachvel sa pri spomienke čo všetko preňho Gerard dnes spravil. To zlé sa nezmaže nikdy, ale môže sa pokúsiť zahnať to niekam do úzadia svojej mysle. Niekam, odkiaľ sa to len tak ľahko na denné svetlo nedostane.

Stuhol keď sa Gerard nespokojne zamrvil. Pokrčil nosom a niečo zamrmlal, no spal ďalej. Frank sa prevrátil na chrbát a stiahol zo seba tenkú prikrývku. Zívol a slastne sa natiahol cez celú posteľ. Nechcelo sa mu odísť, no premýšľal o tom že by to asi mal urobiť. Ktovie čo by sa stalo keby niekto vošiel, vlastne ani nevedel či je už niekto doma. Bol by to pekný trapas. Posadil sa a porozhliadal sa po miestnosti v nádeji, že ešte nájde svoje veci a celé. Gerard to z neho trhal tak nedočkavo, že jeho boxerky museli byť minimálne na franforce.

Hneď pri posteli ležalo jeho tričko Misfits a našťastie bolo celé. Načiahol sa preň a pretiahol si ho cez hlavu. Opatrne vstal, aby príliš nepohol matracom, keď ho niekto zdrapil za zápästie.

"Kam si myslíš že ideš mladý?" strhol sa pri tom dotyku. Myslel si že Gerard spí. Teraz naňho hľadel z postele a sladko sa usmieval. "Nikam ťa nepustím." Stiahol ho opäť k sebe do vyhriatych perín a pritiahol si ho k sebe.

"Ale už by som fakt mal." Nerozhodne pozrel smerom k dverám. Mal pocit že za nimi určite niekto teraz stojí a počúva ich. Bola tu takmer tma, horelo len pár sviečok. Svetlo pohládzalo Gerardovu pokožku ramien a bokov a krásne sa to všetko lesklo v teplých odtieňoch oranžovej. Teraz zostal nerozhodný. Zostať, alebo ísť? Nechcel pokaziť túto chvíľu...

"Prosím, urob to pre mňa." Videl mu v pohľade ako veľmi si to želá. Oprel sa teda hlavou o jeho rameno a pomaly vydýchol.

"Tak dobre." Vtisol mu do vlasov jemný bozk a zafunel, keď ho pošteklili v nose. Ľahol si tesne k nemu a Gerard sa lišiacky usmial, keď zacítil že ho ten dotyk nenechal chladným. Skĺzol rukou po jeho bruchu dole a usmial sa, keď sa mu zreničky rozšírili a s pootvorenými ústami sa pohodlne oprel o vankúš...

.....
Bola už hlboká noc keď sa potajomky vkrádal do domu ako lupič. Rozlúčil sa s Gerardom a šiel domov. Bol trochu sklamaný že Frank nezostal až do rána, ale podľa neho by to nebolo správne. Najmä ešte nie teraz.

Opatrne vsunul kľúč do zámky a vošiel dnu. Bola tu úplná tma a takmer nedokázal rozoznať ani obrysy okolitého nábytku. Pomaly šúchal nohy po dlažbe v snahe do ničoho nevraziť a hlavne nenarobiť priveľa zbytočného hluku. Nahmatal vešiak a zavesil si bundu. Vyzul si mokré tenisky a našľapoval k točitému schodisku, ktoré bolo v jeho ceste do izby jednou z najnebezpečnejších prekážok odhalenia. Schody vŕzgali a bolo dosť ťažké po nich v tme vyšliapať bez toho aby sa o ne aspoň raz nepotkol. Nadýchol sa a stúpil na prvý, pomaly našľapujúc dvíhal jednu nohu za druhou. Zastal keď sa halou rozliahol kvílivý zvuk dreva, no neozvalo sa okrem toho zvuku nič iné. Nikto neprichádzal, tak s vypätím síl pokračoval, až sa nakoniec dostal presne tam kam chcel.

Vydýchol si keď za sebou konečne privrel dvere izby a neprebudil ani jedného člena rodiny. Spokojne prižmúril oči a takmer zapriadol od spokojnosti. Stále na sebe cítil Gerardovu pepermintovú vôňu. Dokonca mal stále dojem akoby ho stále pevne držal v náručí, stále cítil jeho dotyky a sladké slová, ktoré mu rozprával.

Zvalil sa na posteľ oblečený a zaspal.
.....

Ráno veselo zišiel do kuchyne a dokonca ani na matkine večné frfľanie nereagoval tak ako obyčajne. Len sa na ňu usmial a pri odchode jej na líce vtisol bozk. Pozerala za ním ako keby sa zbláznil a premýšľala či je to naozaj jej Frankie. Samozrejme nebolo možné aby tušila dôvod jeho náhlej premeny, a Frank ani nechcel aby o tom vedela. Takto mu to vyhovovalo, zatiaľ.

Rozhodol sa, že dnes pôjde peši. Nastavil tvár zubatému slnku a vôbec mu nevadilo že je vonku zima ako v ruskom filme. Spokojne si vykračoval smerom k Hammontonskej strednej a sem tam sa mu na tvári objavil jemný úsmev. Ani si to neuvedomoval, bol proste šťastný...asi prvý krát odkedy sa sem presťahovali.
Zastalo pri ňom obrovské auto a zatrúbilo. Myklo ním a rýchlo obrátil hlavu na cestu. Okno na strane spolujazdca sa otvorilo a zo sedadla vodiča sa k nemu s úsmevom nakláňal Gerard.

"Tak som ťa ešte stihol." Zazubil sa a naznačil prstami, aby nasadol. Frank sa váhavo usmial a potom sa rozbehol smerom k dverám. Nasadol do vyhriateho Range Rovera a dostal najsladšiu pusu na privítanie. "Ako si sa vyspal?" pohladil ho Gerard po líci a zapol mu pás.

"Celkom fajn, aj keď mi niečo vedľa seba chýbalo." Zaškeril sa Frank a pleskol ho po ruke, keď mu ňou šmátral po stehne až k zipsu nohavíc.

"Nebojíš sa rečí na škole keď uvidia ako vystupujem z tvojho auta?" zvážnel a zahľadel sa mu priamo do bledej tváre. Vlasy mal dnes upravene začesané dozadu, no aj tak mu pár neposlušných prameňov padalo do čela. Oči mal jasno-zelené a pery oproti jeho koži boli rubínové. Na moment sklopil zrak smerom k prístrojovej doske a potom sa pevne pozrel na Franka.

"Nie." Vtisol mu na pery prudký bozk a usadiac sa späť na svoje miesto, šliapol na plyn. Oboch ich hodilo dozadu a auto sa prudko rozbehlo vpred. Pred školou hlasno zaflekoval a trhnutím sa dostal na jedno parkovacie miesto. Všetky tváre sa obrátili smerom k nim a aj keď Frank vedel že ho spoza tmavého skla nemôžu vidieť, aj tak sa zosunul na sedadle o čosi nižšie. Nerozhodne pozrel na Gerarda s nemým prianím, aby zostali radšej v aute a neukazovali sa na verejnosti. Ako ho mohla niekedy napadnúť myšlienka, že by to takto perfektne fungovalo, veď by tým Gerarda určite zničil.

"Tak poď." Dotkol sa jeho ramena, no Frank sa mierne odtiahol.

"To asi nebude najlepší nápad." Pokrútil hlavou a sledoval, ako Gerard prekvapene pootvoril ústa.

"Prosím?" vôbec nedával najavo svoju nervozitu a trpezlivo čakal na vysvetlenie. Myslel si, že to je to čo chce, čo chcú alebo by aspoň obaja mali chcieť. Nechápal prečo zrazu zmenil názor.

"Nechcem aby si mal kvôli mne problémy." Pípol a objal sa oboma rukami okolo ramien.

"Frank Iero, okamžite vystúp z toho auta. Nebudem to opakovať." Snažil sa tváriť prísne, no jasne bolo vidieť tie iskričky v jeho očiach. Keď videl že sa Frank k ničomu nemá, zvraštil obočie a vystúpil sám. Treskol dvermi až sa zatriaslo celé auto. Frank sledoval ako vozidlo obišiel a otvoril dvere na jeho strane. "Ráči vaše veličenstvo opustiť koč ešte dnes?" zamrkal a naznačil úklon. Frank sa uškrnul a vystrčil von nohu. Gerard ho chytil sa ruku a vytiahol von na denné svetlo. Pohľadov
ktoré sa upierali na brzdiace auto bolo veľa, no teraz sa Frankovi zdalo, akoby vážne zízala celá škola. Dokonca aj v oknách sa objavili hlavy študentov, a civeli smerom k parkovisku. Práve teraz si prial mať veľkosť ako mravec, aby ho nebolo voľným okom vidno.

"Gerard." Začuli za sebou a blížil sa k nim Bert. "Čo to má znamenať?" myslel si že je to ďalší z Gerardovych výstrelkov. Mal snáď Franka doma a celý víkend na ňom trénoval box, alebo čo? Nenápadne si ho poobzeral, no nevšimol si jedno jediné poranenie. Aké sklamanie.

"Čo myslíš?" Gerard sa milo usmial a dotkol sa dlaňou Frankovej ruky. Pobozkal ho na vrch hlavy a obrátil sa mu chrbtom, kráčajúc k hlavnému vchodu a ťahal Franka so sebou. Prechádzali okolo deciek ktoré na nich čumeli s otvorenými ústami, jediný komu to bolo srdečne jedno, bol práve Gerard.

Zvedavci ich očami nasledovali až k vstupnej bráne a nechápavo si vymieňali prekvapené pohľady, plné otázok. Gerard Way a Frank Iero?

"Kurva." Zašepkal zhrozene Mikey, a zastal uprostred trávnika, hľadiac ticho na budovu, kam práve vchádzali študenti. Presne pred chvíľou sa v jej útrobách stratil aj Frank, držiac sa jeho staršieho brata za ruku ako kliešť. Pripadala si ako v zlom sne. Kto by to bol čakal?

"Tak ako?" usmial sa Gerard na Franka po svojom boku a pritiahol si jeho ruku k hrudi, presne na miesto kde mal srdce.

"Je mi divne." Priznal po chvíli váhania a zavŕšil to úsmevom. Cítil sa čudne že na nich všetci civeli ako mimozemšťanov, ale s Gerardom vedľa seba sa cítil ako neporaziteľný. Pevnejšie ovinul prsty okolo tých jeho a zažmurkal. Tisli sa mu slzy do očí a sám nevedel z akého dôvodu.

"Zato mne je skvele. Konečne tým zkurvysynom ukážem." Nadvihol ľavú stranu úst a vyčaril dokonale škodoradostný úškrn. Presne tým vyjadril svoj postoj voči idiotom, ktorých poznal a až doteraz považoval za svojich priateľov. Priateľov, ktorí by mu neváhali pri prvej príležitosti bodnúť dýku do chrbta. Kašľať na nich.

"Určite?" Frankie si nebol istý o tom či mu Gerard hovoril pravdu, no na prvý pohľad vyzeral naozaj spokojne.

Ako dôkaz nemusel povedať ani slovo. Len sa usmial a na chodbe plnej študentov sa k nemu nahol a pobozkal ho. Nie na líce ako kamaráta, aj keď ani to nikdy nerobil, ale vášnivo ako svojho milenca.

"Čo to do čerta..."

"Pozrite sa!"

"Way a Iero?"

"Ty vole..."

Okolo sa rozliehal šum, ale obaja nepočuli nič iné, len ticho. Cítili len svoje jazyky, ako sa prepletajú a teplo tiel, ktoré sa opierali jedno o druhé.

"Milujem ťa." Zašepkal mu Gerard do ucha keď sa mierne odtiahol a oprel si čelo o to jeho, trúc svoj nos o Frankov. Žiarivo sa usmial na okolostojacich a svojej bande, ktorá v šoku zastala neďaleko nich, ukázal fuckera. Frank naňho len ustráchane pozrel a sklopil hlavu, aby sa na to nemusel dívať.

"Nemám slov..." pristúpila Cloe, jeho takzvaná kamoška, bližšie a miešali sa v nej pocity sklamania a hnevu. Bola za ľadovú kráľovnú, no aj tak mala pre Gerarda vždy slabosť, aj keď to nikdy nedala najavo ani slovom. Zazrela na Franka a mala sto chutí zahrdúsiť ho vlastnými rukami. Čo Gerardovi povedal, čím ho drží v šachu že zo seba musí robiť šaša pred celou školou?

"Veď som ťa nežiadal o prejav." Uškrnul sa Gerard a rozhodil rukami.

"Čo to robíš?" pridal sa Steve a jeho hlas sa ozýval chodbou, ktorá bola zrazu tichá, napriek počtu ľudí ktorí sa tu zhromaždili. "Odkedy sa z teba stal buzerant?" zasyčal zlostne a na krku mu navrela žila.

"Jediný buzerant si tu pravdepodobne ty." Nepohol ani brvou a pokojne naňho hovoril, akoby len odpovedal pred tabuľou. Žiadne emócie, či strach.

"Čo si to povedal?" vyvalil oči a pristúpil o pár krokov bližšie.

"Nechaj to tak, nestojí ti za to." Priložila mu Cloe dlaň na hruď a tým ho zastavila. Znechutene si oboch ako tam tak vedľa seba stáli, premerala a potom potľapkala Steva po ramene.

"Buzerant!" zaznel silný hlas odniekiaľ zozadu chodby.

"Buzerant!" ozvalo sa znova a potom znova a znova.

"Choďte do prdele!" skríkol Gerard a začal sa predierať späť k východu. Frank ho rýchlo nasledoval. Varoval ho, vedel že to dopadne takto, nemali s tým vyjsť na verejnosť. Vedel že je to blbosť, aj keď ho najprv presviedčal o opaku.

"Takže ja som buzerant." Zasmial sa za ich chrbtom Steve. "Utekáš odtiaľto ako baba." Gerard zastal.

"Ideme." Precedil Frank pomedzi zuby a snažil sa vyhľadať rukou, tú Gerardovu aby ho odtiahol preč. Ďaleko od problémov, želal si aby teraz zakročil nejaký profesor. Nanešťastie sa teraz žiadny neobjavil.
Gerard ho však nepočul, alebo odmietal počúvať. Nikto ho nebude urážať, nikto. Obrátil sa a na pol ceste medzi ním a Stevom, sa rozbehol. Prudko do seba narazili a Gerard mu vrazil päsťou do sánky. Všetci by prisahali že začuli pukanie kostí, no ostalo pri domnienkach. Steve sa rýchlo otriasol, a napoly zohnutý sa proti nemu vyrútil, vraziac celou svojou váhou do Gerardovho žalúdka. Obaja spadli na zem a medzi výkrikmi a buchnátmi nebolo takmer nič rozoznať. Päste a výkriky sa miešali do jedného a všetci so zatajeným dychom pozorovali bitku.

"Daj mu!" ozvalo sa z davu a pár ľudí sa odvážilo pristúpiť bližšie.

"Nechajte ho!" zvreskol zdesene Frank, keď sa pár ľudí pridalo a na bielu dlažbu vyprskli kvapky krvi. Nemusel hádať komu patria, keď Steve nemal na sebe zatiaľ ani škrabanec. "Pusti ho!" Rozbehol sa smerom k mase ľudí okolo nich, ktorá sa stále zväčšovala.

"Nie, Nie!!!" hodil sa na kolená keď zbadal Gerardovu zakrvavenú tvár, ako naňho nemo hľadí. Ležiaci na studenej zemi, bez života. Jeho srdce sa trhalo na kusy, slzy mu stekali dole tvárou a nedokázal prestať kričať.
"Nie, nie, nie, nie, nieeeeeeee!!!!"

"Frankie, no tak. Frankie..." Frank prudko zodvihol hlavu a s pohľadom zahmleným od sĺz pozrel do Mikeyho unavenej tváre.

"Bol to len sen." Vydýchol, stále prežívajúc to, čo sa v ňom odohralo. Pretrel si oči, nedokázal ani len odhadnúť koľko je hodín. Bol to strašný sen. Posledné čo si pamätal, bola Gerardova krvavá tvár, s neprítomným pohľadom. Dych sa mu ustáloval a prstami si pretrel mokré oči. Mikey ho chápavo pohladil po vlasoch. Chápal ho, ak by si musel prejsť tým čím Frank, bol by na tom asi veľmi podobne.

Frank sa nadvihol na lakti a stiahol zo seba sveter, ktorým ho Mikey prikryl, keď zaspal. Bolo tu šero, no aj tak Frank matne rozoznal pult a sedačky naokolo. Sedel v nemocničnej hale a okrem neho a Mikeyho, tu bolo len pár pracovníkov nemocnice.

"Prečo sme v nemocnici, niečo sa stalo?" nechápavo zažmurkal a kŕčovito sa posadil. Bolel ho chrbát, nespal veľmi pohodlne. Mikey stuhol a nechápavo pootvoril ústa.

"Ge-gerard mal nehodu, zrazilo ho auto." Hlas sa mu triasol keď mu o tom rozprával a z čupiacej polohy sa presunul vedľa neho. Objal ho okolo ramien a pritiahol si ho k sebe.

"Čože?" zvraštil Frank obočie a unavene pozrel na svojho kamaráta. Aj napriek spánku bol strašne vyčerpaný a nedokázal súvisle rozmýšľať. Potlačil chuť zívnuť si a ľahnúť si späť na kožený poťah. Stále s napoly otvorenými očami hľadel do Mikeyho tváre, ktorá akoby zostarla o 10 rokov.

"Ty si na nič nepamätáš? Ani to ako si za ním bol a na jeho záchvat?" nedávalo mu zmysel, ako mohol vymazať z mysle tak podstatnú vec. Veď sa to všetko neudialo ani nie pred piatimi hodinami a odvtedy tu bezmocne a skleslo sedeli a čakali.

"Nie, mal som narodeniny a bol som s ním, Gerard je predsa v poriadku. Strieľaš si zo mňa?" tak teraz ho odhalil, určite len žartuje a snaží sa ho vystrašiť.

"Frankie," chytil ho oboma rukami pevne za ramená a potriasol ním. "Je 12 októbra, narodeniny budeš mať až na konci mesiaca." Dostal strach, strach z toho, čo sa to s Frankom stalo. Stále naňho nechápavo hľadel a nič mu nedochádzalo, zjavne si nepamätá na nič z uplynulých hodín.

"Klameš." Pokrútil hlavou a pokúsil sa vyvliecť z jeho zovretia.

"Pozri sa na mňa." Stisol ho tak pevne, až Frank sykol od bolesti.

"To bolí." Žobronil. Mikey ho pustil a potom ho objal.

"Už je dávno po operácií, bol za nami lekár. Nehovor že si z toho nič nepamätáš." Mikey zvýšil hlas, snažil sa neznieť hystericky, ale Frankovo správanie ho desilo. Omámene naňho hľadel akoby ho niekto nadrogoval.

"Ja viem, veď som s Gerardom bol." Mávol rukou a pokúsil sa vstať.

"Je mŕtvy." Vypadlo z neho. Prakticky to vykríkol. Frank sa nestihol ani poriadne postaviť, len sa zatackal.

"Prestaň klamať!" pretrel si oboma dlaňami tvár a odchádzal od Mikeyho preč.

"Je mŕtvy!!! Zrútil si sa s plačom na zem keď nám to doktor povedal, nemohol si na to zabudnúť!!! Frank!!!" vyskočil na rovné nohy a chcel mu zabrániť v úteku. Nesmel ho pustiť v takomto stave preč. Mohol spraviť nejakú hlúposť.

"Klameš." Po lícach mu stekali slzy a klesol na kolená. Vzlykal a trieskal päsťou do zeme.
Mikey klesol na kolená oproti nemu a snažil sa ho upokojiť, no schytal iba buchnáty do hrude a sprosté nadávky.
"Gerard ma miluje a nikdy by ma neopustil! Pred celou školou priznal že sme spolu!" kričal hystericky a nedokázal zastaviť ďalší príval sĺz. Mikey ich chcel vždy len oddeliť a preto mu hovorí takéto veci. Chce aby si to všetko myslel a aby mu dal Gerard pokoj, ale on predsa nevie že už je všetko inak a Gerard mu neubližuje.

Schytil ho pár ďalších rúk. Pribehol doktor ktorý bol nablízku a začul krik.

"Nechajte ma, chcem ísť za Gerardom!" Mikeyho mu chytil nohy ktorými kopal ako o život, v snahe dostať sa od nich preč. Doktor mu rýchlo pichol niečo na upokojenie a Frank po chvíli márnej snahy o útek klesol bezvládne na zem.
.....

"Ako je na tom?" doktor práve hľadel cez okno do nemocničnej izby, keď k nemu pristúpil Mikey. Obaja hľadeli do Frankovej kamenne pokojnej tváre, napoly schovanej v snehobielom vankúši.

"Občas sa stáva že ľudia nezvládnu príliš stresové situácie a potom dôjde k čiastočnej strate pamäti. Mozog sa jednoducho pokúsi spomienku zatlačiť do úzadia, alebo ju úplne vymaže."

Mikey ustarostene priložil prsty na sklo, akoby chcel tú detskú tvár pohladiť, upokojiť ho že všetko bude fajn. Tušil že keď sa preberie, celý kolotoč sa zopakuje. Nechce však prísť aj o neho. Zotrel si slzu ktorá sa mu akými nedopatrením skotúľala po líci. Táto ale tentoraz nepatrilo mladému chlapcovi, ale niekomu kto si to za svojho života zaslúžil najmenej.
Doktor ho nechal osamote, všimol si v akom je citovom rozpoložení a nechcem mu to robiť ešte ťažšie, ďalším komentárom pacientovho stavu.

"Odpočívaj v pokoji. Nech už si kdekoľvek." Nedokázal sa usmiať, ani spraviť žiadne pozitívne gesto, len neprítomne hľadel cez priehľadnú stenu do izby. Frank sa už pomaly preberal z bezvedomia...

THE END

Ospravedlňujem sa všetkým ktorí čalali happy end a zjavne si mysleli, že to určite dopadne šťastne. Koniec som mala vymyslený už pekne dlho a nechcela som ho meniť. Dúfam že ste si čítanie tejto stori užili a ďakujem za množstvo komentárov, ktoré sa pri niektorý častiach objavili. Veľmi ma potešil záujem ktorý ste mi prejavili čítaním tohto môjho malého diela, ale všetko raz končí a tak isto aj táto story. Ešte raz vám ďakujem a dúfam že sa vám budú páčiť aj ostatné stories, ktoré po tejto ešte prídu.
Klaudiqa

Punched by a Kiss 45

17. listopadu 2009 v 17:50 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Tak vy zmrdi :D tu máte to pokračovanie, ale na to ako pýtate nástojčivo ďalšiu časť, je tu nejak žalostne málo komentárov nemyslíte? :D no dobre, tak dnešná časť vám snáď zvidhne mandle hehe

"Môžeš ísť dnu, nikto nie je doma." Usmial sa Gerard odo dverí, keď Frank len neisto zastal na prahu a nepohol sa ani o milimeter bližšie.

"Práve toho by som sa mal báť nie?" nadvihol obočie a potom tiež uľahčene natiahol kútiky úst smerom hore. Poškriabal sa na zátylku a prešiel okolo Gerarda. Znova tak krásne voňal.

"Samozrejme, reťaze a okovy mám už pripravené dole v pivnici." Naoko zlovestný smiech mu Frank takmer uveril. Telom mu prešla jemná triaška a snažil sa vyhnať z hlavy tie hlúpe myšlienky, ktoré ho nútili uvažovať nad minulosťou. Je to za ním, už miliónkrát sa cez to snažil predsa preniesť. Bude v tom pokračovať tak ako doteraz.

"Budem sa brániť." Obrátil sa k nemu a žmurkol.

"S tým rátam." Pohladil ho po líci, zatiaľ čo zo seba zvliekal teplú bundu. Vzal mu ju zo skrehnutých rúk a zavesil ju na vešiak za sebou.

"Mikey tu nie je však?" trel ruky jednu o druhú aby sa aspoň trochu zahrial a nenápadne sa poobzeral okolo seba.

"Veď som ti povedal že nikto nie je doma. A toho idiota sa nemáš prečo báť..."

"Nerozprávaj tak o ňom." Zastavil ho Frankie jedným gestom ruky a Gerard stíchol v polovici vety. Netváril sa dva krát nadšene, no nechcel vyvolávať zbytočné rozbroje. Tentoraz má iné plány, Frankieho narodeniny.

"Poď so mnou, niečo pre teba mám." Zatváril sa záhadne a vzal Franka za ruku. Ani za svet nedokázal prísť na to čo ho tam hore asi čaká, aký narodeninový darček pre neho vymyslel. Hlava pracovala na plné obrátky a na studenej ruke cítil teplý dotyk tej Gerardovej.
Zastali pred dverami jeho izby a Frank si vzdychol. Naposledy odtiaľto ušiel ako malé decko. Keď sa dvere otvorili, s hlbokým nádychom vošiel dnu. Nič sa tu odvtedy nezmenilo. Ani jedna jediná vec ktorú si z toho dňa pamätal, nezmenila svoje pôvodné miesto. Znova mal pocit že Gerarda pozná až príliš málo. Táto izba vôbec nezodpovedala jeho búrlivému životu stredoškolského futbalistu, ktorý rád vymetá večierky.
Jediný rozdiel predstavovalo more sviečok, ktoré boli rozmiestnené všade naokolo a ticho horeli. Rovnaké plamienky sa odrážali aj Gerardových jedovatých očiach a dodávali mu nádych ešte väčšieho tajomna.

Postavili sa do stredu rozľahlej miestnosti a Gerard sa presunul k róbustnej veci zakrytej bielou plachtou. Ledva sa jej dotkol, látka a zvlnila a ticho sa zošuchla na drevenú podlahu. Frank vyvalil oči, hľadiac do svojej vlastnej tváre.

"To, to som ja?" rýchlym krokom sa priblížil a natiahol ruku, hladkajúc drsné plátno so svojou podobizňou.

"Nie, maľoval som Marylina Mansona a nakoniec si mi z toho vyšiel ty." Zasmial sa srdečne a poťukal si po čele. "Jasné že si to ty. Maľoval som to už dlho." Zvážnel a sledoval, ako sa Frankova tvár vyjasnila poznaním.

"To je ten obraz ktorý si mi nechcel ukázať keď som tu bol naposledy. To preto si ma vyhodil?"
Prikývol a ospravedlňujúco sklopil hlavu.

"Ani neviem čo ma to vtedy napadlo. Mal som chuť maľovať, tak som začal...až som nakoniec na plátne zbadal tvoje črty. Bolo to šialené."

"Je nádherný."

"Vďaka. Snažil som sa." Začervenal sa a vyzeral naozaj roztomilo. Frank sa nahol a vtisol mu na pery jemný bozk. Gerard nabral ešte viac farby.

"Mám pre teba ešte niečo." Dostal zo seba ticho a z vrecka vytiahol dlhú saténovú látku. Frank nechápavo hľadel na to čo drží v ruke a premýšľal na čo mu to bude. Nestihol ani žmurknúť a už k nemu pristúpil, zaväzujúc mu tým oči.
Ahááá.

"Čo sa deje?" nevidel absolútne nič, iba máchal rukami okolo seba a snažil sa zachytiť Gerarda. Bez zraku mal pocit, akoby mal každú chvíľu spadnúť na dlážku. Len sa kymácal zo strany na stranu.

"Počkaj, netrep sa tak." Začul vedľa seba jeho chrapľavý smiech a cítil ako mu do končekov prstov preniká teplo. Zaregistroval ako ho ťahá za tričko niekam dozadu. Keď zastali, strčil doňho a Frank sa chystal vykríknuť, keď v tom dopadol na niečo mäkké.

"Nedávaj si to dole." Zastavil ho ticho Gerard, keď už už naťahoval ruku k očiam. Tak teraz už nechápal absolútne ničomu. Buď mu tam vonku primrzol mozog, alebo od narodenia fakt trpí miernou retardáciou.

Zacítil pri svojom uchu Gerardov teplý dych a matrac veľa sa prehol keď si naňho kľakol. "Vždy som ti len ubližoval a neexistuje nič čím by som to odčinil. Keď si spomeniem ako si kričal od bolesti, bolí ma to ešte viac ako teba...dnes budeš kričať z úplne iného dôvodu...o to sa postarám. Krásne narodeniny." Pobozkal ho na krk a potom mu jemne zahryzol do ucha. Frank nemohol už viac skryť úsmev, ktorý sa mu silou mocou dral na pery.

"Nerob absolútne nič." Chytil ho za obe zápästia a pritlačil ich k posteli, keď sa mu Frank snažil poslepiačky vyzliecť čiernu košeľu.

Skĺzol z jeho dlaní voľne rozhodených na prikrývke a pokračoval po hrudi dole, k lemu trička. Vkĺzol podeň a hladil ho po bruchu, bozkávajúc ho pri tom na spodnej strane sánky. Presunul sa ku krku a Frankie zahol hlavu, aby sa k nemu lepšie dostal. Potom mu vyhrnul tmavú látku až po kľúčne kosti a jazykom sa dostával k opasku na nohaviciach. Tam zastal a dlaň mu priložil k rozkroku. Zatlačil a usmial sa pri vzdychu, ktorý sa vydral z hrdla mladého chlapca.

Ľahol si vedľa neho a pri tom stále neprestával šikovne pracovať s rukou zaborenou vo vydutej časti nohavíc.

"Gee." Vzdychol Frank a prehol sa v chrbte, keď mu vkĺzol rukou do nohavíc. Ani si len nestihol všimnúť kedy mu rozopol nohavice, to bude asi tou šatkou na očiach. Fakt sa cíti ako slepý, ale o to viac si užíva nečakané dotyky a bozky.

"Budeš vzdychať celú noc." Zašepkal mu vzrušene do ucha a prisal sa na jeho od slasti pootvorené pery. Už mu nebránil aby sa ho dotýkal aj on. Ovinul mu ruku oko krku a hladil ho na zátylku.
Gerard mu pretiahol tričko cez hlavu a to isté spravil aj so svojou košeľou. Gombíky lietali na všetky strany, necítil potrebu nejako sa zaoberať rozopínaním, len by mu to zaberalo drahocenný čas ktorý mohol využiť úplne inak.

Uškrnul sa a nahol sa k okraju postele aby vytiahol malý košík, ktorý tu mal tiež prichystaný. Bol plný ovocia, šľahačky a čokolády. Vzal jednu jahodu a namočil ju do roztopenej čokolády. Vložil si ju medzi zuby a potom sa priblížil k Frankovým ústam. Bol to naozaj sladký bozk a pre chlapca so zaviazanými očami trochu nečakaný. Prekvapene si z pier zlizoval polevu.

"Chutí?" nadvihol Gerard zvedavo obočie a nahol sa za ďalším kúskom. Stiahol mu rozopnuté nohavice spolu s boxerkami a od pupku spravil ovocím tmavú, sladkú čiaru. "Tuším som ťa trochu zašpinil." Zasmial sa a jazykom brázdil všetky miesta, kam stihla čokoláda zatiaľ stiecť. Pre Frankieho to bolo niečo neuveriteľné. Zakvačil sa prstami o posteľné povlečenie a v tme, mu vybuchoval ohňostroj. Keď ho vzal do úst, slastne vykríkol a takmer sa zadusil zvyškami jahody čo mu ešte zostali v ústach.

Na jeho počudovanie to šlo Gerardovi až nehorázne dobre. Pevne ho perami stisol v ústach a potom len rytmicky pohyboval hlavou. Musel sa pridržať Frankovej panvy, inak by obaja asi zleteli z postele. Ani sám nechcel uveriť tomu, že niečo také robí po prvý krát. Vždy bol on ten, ktorého iní obšťastňovali. Lucas, Darren, Emett a jeho posledným úlovkom bol Frankie. Ale to je už minulosť.

Cítil ako vo Frankovi pulzuje život a skôr ako mohlo byť po všetkom prestal a venoval sa opäť jeho hladným ústam. Zvliekol zo seba tesné nohavice a nahým telom sa natlačil na ležiaceho Franka. Bozkával ho tak, ako nikdy nikoho. Dotýkal sa ho tak, ako si to nezaslúžil nikto iný okrem neho. Vzdychal do ucha jeho meno a s privretými očami sa rozkošne usmieval vždy keď sa s každým Frankovým nádychom dostal z hrdla aj hlasný vzdych.

"Môžem si to dať dole?" spýtal sa zadýchane Frank a rukami ho chytil za obe ramená aby ho zastavil. "Chcem sa ti pozerať od očí. Prosím." Dodal, keď Gerard stále mlčal. Nahol sa a perami mu šatku stiahol dole. Frank chvíľu žmúril kým si zvykol na príval svetla zo sviečok v izbe. Potom sa zahľadel nad seba, na osobu, ktorú miloval najviac na svete. A pritom ani nevedel ako k tomu došlo.

"Milujem ťa." Zašepkal a usmial sa od ucha k uchu.

"Ja teba viac." Skĺzol rukami dole jeho trupom až k stehnám a nadvihol mu ich. Vyložil si ich na plecia a jemne doňho vnikol. Frank pozoroval všetky jeho pohyby s doširoka otvorenými očami a nechápal ako môže byť niekto tak dokonalý a ešte k tomu ho aj milovať. Takého obyčajného bifľoša a odpadlíka školy. S narastajúcou túžbou sledoval ako sa Gerard narovnal, privrel oči a s hlavou zaklonenou dozadu prvý krát prirazil.

"Ahh." Prekvapene prudko vydýchol a takmer zabudol aj dýchať. To čo zažíval sa slovami opísať proste nedalo. Ak by mal svoje pocity v tej chvíli hodiť na papier, nedokázal by napísať ani čiarku. Telo sa mu naplo a s každým prírazom cítil čoraz väčšie teplo a rozkoš. Zatínal prsty a cítil, ako sa potí na celom tele.

Pomalé tempo vystriedalo rýchlejšie a prudšie. Obaja sa pohybovali ako jeden človek a Frank sa musel pridržať rukami o nejaký pevný bod. Jednou rukou nahmatal čelo postele a druhou sa zadrapil o pokožku na Gerardovom zadku. Posledné pohyby boli tak zbesilé, až obaja takmer súčasne vykríkli ako divé zvieratá. Gerard sa bezvládne zvalil na Frankove nahé telo, ktoré sa stále nekontrolovateľne triaslo. Pobozkal ho na krk a prudko dýchal, mal pocit že dýcha strašne rýchlo a že to nikdy neprestane. Bránica ho pálila a pľúca mu nestačili. Frank bol na tom rovnako, jediné čo zo seba dostal, bolo tiché ďakujem...

To be Continuited...Klaudiqa

Punched by a Kiss 44

17. listopadu 2009 v 0:42 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
"Niečo mi ušlo?" vyštekol a s rukami prekríženými na hrudi na oboch zazeral. Gerard držal Franka stále okolo pása a v tvári prekvapený výraz. Keď sa spamätal zo šoku, ruky stiahol a s nahnevaným výrazom sa postavil tesne vedľa Frankieho, ktorý takmer nedýchal. Čo by bolo horšie? Keby sem namiesto Mikeyho vtrhla jeho matka, alebo toto? Asi pred dvoma minútami by si nevedel predstaviť ani jedno a už vôbec by nevedel ako reagovať. O to horšie že druhá alternatíva sa odohrávala a to práve pred jeho vystrašenými očami.

"Čo tu robíš?" prehovoril Gerard ako prvý a oddialil tak moment, keď by musel prehovoriť Frankie. Aj tak by nevedel čo má povedať a pravdepodobne by sa len zakoktával.

"To isté sa môžem spýtať aj ja."

"Ale ja som sa pýtal prvý." Zazrel na svojho brata a potom po očku pozrel na Franka. Stál ako socha a nemo všetko pozoroval. Mikey naňho presunul pohľad a snažil sa aj bez slov dať najavo svoj nesúhlas. Ako mohol? Po tom všetkom...

"Asi si neprišiel práve vhod." Odkašľal si, v tvári celý červený. Cítil sa ako keby ho pristihli pri nejakom zločine. Už len čakal, kedy niekto spoza chrbta vytiahne okovy a pripevní mu ich na všetky štyri končatiny.


"Prečo myslíš? Plánoval si si niečo na večer?" povytiahol jedno obočie a pohľad ktorý nasmeroval na svojho brata, mohol doslova zabíjať. Toľko nenávisti čo sa v ňom odrážala by stačilo na odrovnanie celej armády, a vôbec ju neskrýval. Bolo to vzájomné.

"A čo ak áno?" prehovoril Way. Chcel ho maximálne vytočiť. Vedel ako Mikey Frankovi pomáhal a ako ho nemôže ani cítiť, takže mu robilo nesmiernu radosť, keď dvíhal adrenalín niekomu, kto mu ju dvíhal denno-denne. "Rozmýšľal som o romantickej večeri vo dvojici, zakončenej vášnivým sexom." Dokončil svoju vetu aj napriek tomu, že naňho Frank v momente pozrel, bojazlivo krútiac hlavou aby radšej nepokračoval. Dokončil to lebo vedel, že hnev sa upriami na neho a nie na Franka...a to presne chcel.

"Ty hajzel." Skríkol Mikey. Napriahol sa a udrel Gerarda päsťou do sánky. Zatackal sa, no našťastie ho zadržala kuchynská linka o ktorú sa predtým opieral. Jednou rukou sa o ňu zaprel a druhou skúšal, či náhodou nemá zlomeninu. Kurevsky to bolelo, ten smrad má silu to sa musí uznať, ale posledné čo chcel bolo dať niečo zo svojich vnútorných pocitov poznať aj navonok.

"Udieraš ako baba." Znova zapáral.

"Gee prestaň." Frank sa pred neho postavil a chytil ho za ruku. Z kútika úst mu vytekal tenký pramienok krvi a ústa mal v neprirodzenej polohe. Už videl aké to je keď je niekto dobitý. Dokonca to nebolo ani tak dávno a nechcel aby si s Gerardom musel prežiť to isté a nechcel ani, aby tak dopadol aj Mikey. Aj keď by si to v tejto chvíli zaslúžil oveľa viac ako Gerard. Škoda že sám nemá takú ranu akú by mohol dostať od futbalistu. Niekedy by to mohol pekne využiť.

"Takže Gee." Ohrnul Mikey vrchnú peru a znechutene pokrútil hlavou. Takže si už stihli vymeniť aj nežné prívlastky? Nechutné. Mal chuť udrieť si znova, ale v ceste mu stál ten prekliaty Frank. Nechcel riskovať že schytá aj on. Nevedel čo mu Gerard nakecal, ale určite to bolo niečo veľmi zaujímavé keď sa teraz správa ako zamilovaný škôlkar. Akoby mal klapky na očiach.

"Radšej vypadni kým ti nerozbijem hubu aj ja." Zavrčal výhražne Gerard, stále sa držiac sa spodnú časť tváre.

"To by som si teda rád pozrel." Zasmial sa škodoradostne. Nestihol to ani dopovedať a smiech ktorý sa mu už už dral z hrdla, sa zastavil niekde na pol ceste. Gerard prudko od seba odstrčil Franka a vrhol sa naňho. Nestihol uhnúť, nestihol nič. Okuliare mu odleteli na dlážku a pred očami sa mu zatmelo.

"Gerard nie! Prosím..." Ďalšie rany už neprišli, no aj tak ležiac na dlážke, nechal oči pekne zavreté.

"Si v poriadku." Niekto sa nad neho nahol a kontroloval, či ešte žije.

"Som ok." Odstrčil Frankovu teplú ruku a snažil sa posadiť. Nebude sa ho dotýkať, najmä nie teraz keď už vie ako to je. Bol sklamaný. Z Franka že sa nechal takto obalamutiť a aj sám zo seba že tomu nedokázal zabrániť.

"Nemal si to robiť." Začul nad sebou výčitku a pousmial sa. Sú vyrovnaní.

"To hovor tomu debilovi tam." Ukázal prstom na Mikeyho ktorý sa pomaly, s Frankovou pomocou zviechal zo zeme a snažil sa zaostriť. Stále behal očami po kuchyni a hľadal svoje okuliare. Gerard ich zbadal, ako ležia z bočnej strany linky, presne na mieste, kde ich z Mikeyho uhla určite nebolo vidieť. Mal chuť presunúť sa trochu bližšie a jednou ranou ich rozšliapať.

"Na." Do čerta, Frank ich zbadal. Sklesnuto zvesil plecia a sledoval, ako mu ich podáva. Vrelo to v ňom ako v sopke, ktorá sa opäť prebudila k činnosti.

"Mal by si ísť." Sklopil Frank hlavou a ticho to zopakoval, keď Mikey len výhražne pozrel na Gerarda.

"Sklamal si ma." Napravil si okuliare na nose. "A s tebou som ešte neskončil." Namieril prst na svojho vyšportovaného brata a potom sa obrátil na päte a namosúrene odkráčal do predsiene, za Frankovho sprievodu.

.....

"Všetko najlepšie." Zašepkal mu do ucha keď sa počas krátkej prestávky na moment zrazili na chodbe.
Frank len prekvapene zažmurkal, takmer by zabudol. Prekvapenie vystriedal milý úsmev a letmo Gerarda pohladil po ramene. Stále ich vzťah nebol oficiálny, no nie tajný. Niektorí si iste stihli všimnúť isté zmeny ktoré nastali v ich správaní. Hŕstka ich ticho odsudzovala, no nedala to najavo a väčšine to začalo byť po pár dňoch jedno. Stále bol hviezdou školy, futbalová hviezda. Jediné čo sa zmenilo bolo, že mal Frank konečne pokoj od neustáleho ponižovania a šikanovania.

"Darček dostaneš neskôr." Zazubil sa a už ho nebolo. S úsmevom od ucha k uchu premýšľal, čo také by si vlastne k narodeninám želal. Všetko čo vždy chcel sa mu postupne plní a nedokázal myslieť na nejaké materiálne veci ktoré by mu mohli potenciálne spraviť radosť. Aj tak bol nesmierne zvedavý, najmä keď Gerard nebol typ príliš kreatívneho človeka, teda aspoň čo sa podobných vecí týkalo.

Ani si len nevšimol chudú postavu, ktorá spoza svojej otvorenej skrinky pozorovala.
To be Continuited...Klaudiqa

Punched by a Kiss 43-dokončenie

10. listopadu 2009 v 6:28 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Miška, tvoje pokračko ma fakt dostalo :D

Frank sa zase okamžite vyvliekol spod jeho zovretia, ktoré bolo tentoraz o trochu silnejšie ako predtým. Na chvíľku privrel oči, snažiac sa myslieť na to, že tie ruky vedia byť aj nežné, že vedia hladiť a privolávať rozkoš. Uh... nie veľmi sa mu to darilo.

" Hej!" zvolal znovu Gerard s úprimne prekvapeným tónom. Pravdepodobne mu stále nedochádzalo, prečo od neho Frank stále odvracia tvár a nedokáže sa mu pozrieť do očí. To pre Franka len svedčilo o tom, že chlapec oproti nemu je naozaj strašný kokot.

"Hej!" napodobnil ho Frank. "Čo keby si ma nechal na pokoji? Keď ti nestojím ani za jeden skurvený súcitný pohľad, čo odo mňa ešte chceš?" zavrčal, usilujúc sa v sebe potlačiť nesmiernu túžbu udrieť Gerarda do hrude. Aspoň raz mu ukázať, že má na vrch. Pohľad na jeho zmätenú tvár mu naozaj nestačil.

"Ja ale vážne nechápem, o čom to vlastne hovoríš." Gerard znel pokojne. Hádam to Franka najviac vytáčalo. Ešte aj záporné emócie by boli lepšie ako toto. Keby ho teraz schmatol a hodil na zem, aspoň by sa presvedčil, že o neho stojí. To by bola tá horšia varianta. Keby ho presvedčil o svojej nehynúcej láske, bolo by to ešte o niekoľko percent lepšie.
"Hm, tak ty nechápeš!" naštval sa Frank a pokýval hlavou. "A chceš, aby som ti to vysvetlil verbálne alebo neverbálne?" spýtal sa ešte potichu.

Gerard sa uškrnul. Očividne mu po mysli behali samé nechutné myšlienky na to, že sa teraz začnú váľať po tráve. Ale to Frank nemal v pláne - čo futbalista našťastie ani len netušil.
"Veľmi ťažká voľba - ale čo takto neverbálne? Už dlho som sa ťa nedotý-"

Než Gerard stihol dohovoriť, Frank uskutočnil mienený plán. Na Gerardovom líci pristála Frankova dlaň, zanechávajúc na nej pálivú facku, v tvári prekvapenie, a bolesť trieliacu priamo do mozgu. Gerard si prekvapene prikryl udreté líce rukou a bez slova zízal na Franka.

"Už si pochopil?" zatiahol ironicky, márne skúmajúc, kde sa v ňom vlastne nabrala toľká odvaha.
Než sa Gerard spamätal, Frank sa obrátil a kráčal preč. Ani si neviete predstaviť, ako mu v tom momente lepilo. Bál sa, že by sa za ním Gerard mohol rozbehnúť a uštedriť mu pekných pár rán ako odplatu. Uvažoval, či mu to za to stálo - no keď si spomenul na to raňajšie poníženie a na to, čo pritom cítil, usúdil, že konal správne. To, čo sa medzi nimi dvoma stalo, mu dávalo viac odvahy a trošku voľnejšie krídla než doteraz. Mal pocit, že už si môže nárokovať svoju slobodu a nemusí nechať cudzích, aby s ním zametali ako s handrou. Samozrejme, nemal hneď v pláne ísť za Bertom a jemu podobnými, aby si s nimi vybavil účty, no aspoň od Gerarda sa už nemienil nechať urážať a ponižovať.

...
Keď Frank po vyučovaní prišiel domov, natiahol sa na chvíľu do postele. Respektíve, poskladal sa na gauč, pretože akosi nebol schopný ľahnúť si do vlastných perín a ďalej myslieť na to, čo sa v nich odohralo.

Bol tak vyčerpaný z celého dňa - čo sa mu nikto ani nemohol čudovať - že bol rád, že sa vôbec dostal domov. Preto netrvalo dlho, kým zaspal.

"Och, bože... Gerard... HLBŠIE!" Bola to akási tmavá miestnosť, alebo teda aspoň bola noc. Frank nevedel odkiaľ, ale vedel, že sú v celom dome sami. A chlapec skláňajúci sa nad ním to vedel rovnako dobre.
Gerard prechádzal Frankovi prstami po spotených ramenách. A Frank cítil, ako sa mu tie prsty chvejú od vzrušenia, ktoré bolo tak silné, až bolelo. Bol nohami zakvačený do prirážajúceho muža a hýbal sa spolu s ním, aby ho uvítal vo svojom lone čo najlepšie. Ani nevedel, čo vlastne vzdychá on a čo Gerard. Veď to ani nebolo dôležité. Prírazy boli tak rýchle, že by sa nedali ani počítať. Tam-späť, tam-späť v priebehu niekoľkých stotín sekundy. Bolo to divoké, bolo to živočíšne, a pritom tak strašne zaľúbené milovanie. Frank nechty zatínal do Gerardovej pokožky a ťahal ich dolu po chrbte, zanechávajúc po sebe červené škrabance. Potil sa od túžby a bol vzrušený z vedomia, že tie túžby sa mu splnia.
"Oh... Frank... áno, áno..." Vzdychy sa časom zmenili na výkriky, ktoré zapĺňali celú miestnosť a nútili ich do ešte zbesilejšieho tempa, ktoré už ani nebol unesiteľné. Výkrik, ktorý potom sprevádzal orgazmus, trhal ušné bubienky ich oboch.

A presne uprostred toho najlepšieho ktosi zazvonil. Frank sa strhol zo sna, cítiac sa pristihnutý pri niečom nezákonnom. Koniec koncov, NEMAL BY mať také sny. Aspoň tie po tak hlúpom dni.
Našťastie však sen nebol príliš živý, takže sa Frank mohol rovno postaviť a ísť otvoriť.
Ten sen mal byť pravdepodobne akýmsi varovaním. Vo dverách totiž nestál nikto iný, ako chlapec s havraními vlasmi, ktoré mu už dorástli natoľko, aby mu začali trochu padať do tváre. Chtiac-nechtiac musel Frank priznať, že jeho najväčší nepriateľ a zároveň najväčšia túžba vyzerá naozaj roztomilo.

"Um... ahoj," prehovoril Gerard.
"Už zase? Ani v snoch mi nedáš pokoj, tak aspoň neloz ku mne domov." Frank však napriek svojim slovám nechal dvere otvorené a odkráčal do kuchyne. To bol jeho spôsob, ako pozvať niekoho ďalej.

"Snívalo sa ti o mne?" nadhodil Gerard hravo, ale Frank ho dostatočne schladil pohľadom, takže radšej zmĺkol, aspoň čo sa sexuálnych narážok týka. Prešiel ku kuchynskému stolu a ukazovákom prešiel po jeho povrchu. Frank cítil, že so sebou vniesol aj trochu čerstvého vzduchu zvonka, a mal čo robiť, aby sa ovládol a nezbozkával vietor z jeho pier.

"Načo si tu?" spýtal sa nakoniec Frank, keď už nevedel vydržať, a oprel sa chrbtom o kuchynskú linku. Gerard k nemu celkom ostýchavo podišiel. Vôbec sa v tej chvíli nepodobal na chlapca, čo by bol schopný znásilniť niekoho v školských sprchách - a vôbec nie len raz.
"Mohol by si mi to, prosím, prepáčiť?"

"Ty sa za mňa snáď hanbíš?"

Ticho.

"Tak ako ti môžem prepáčiť?!"

"Prosím, Frank, prosím. Už sa to nestane. Zajtra pôjdeme do školy spolu a rovno pred Bertom ťa schmatnem a vybozkávam. Dobre? Sľubujem."

"Tak sa za mňa nehanbíš?" pípol Frank.

"Nehanbím. Len je to trochu ťažšie. Nechcem vletieť do školy s tým, že s tebou chodím. Asi... asi by som ich mal na to najprv pripraviť."

Frank uvažoval, ale v podstate veľmi nemal o čom. "Dobre. Ale, Gerard... nebudem sa prispôsobovať večne. Do týždňa im to povieš, jasné?"

"To je ultimátum?"

"A dá sa ísť na teba inak?" Gerard sa zasmial a pokrútil hlavou.

"Máš pravdu, nemá." Na chvíľu pozerali jeden druhému do očí, pričom obaja vedeli, čo bude nasledovať. Nakoniec to bol Gerard, kto zdvihol ruku a prstami pravej ruky pohladil Franka po líci. Vzápätí sa sklonil a jemne priložil pery k tým jeho. Palcom a ukazovákom ho jemne držal za lícnu kosť.

Frank sa postavil na špičky a objal Gerarda okolo krku, slastne privrúc oči. Niežeby bol ten sen predtým zlý... ale toto je rozhodne miliónkrát lepšie. Pri myšlienke na to sa dokonca trochu pousmial.

"Čo to má znamenať?!" ozvalo sa zrazu vysokým hlasom odo dverí. Frank sa na chvíľku preľakol, že by to mohla byť jeho mama, ale keď sa od seba odtrhli, zistil, že to je len Mikey. Počkať! To je MIKEY! Frankovi sa rozbúchalo srdce a Gerard by sa bol najradšej prefackal.
Som naozaj strašný kokot, preletelo mu mysľou. Veď som nezavrel dvere!

-by Red of Rose.

Punched by a Kiss 43+

5. listopadu 2009 v 18:47 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
No teda o_O naposledy ste ma s komentármi dosť sklamali, ako vážne...tss toto sa nerobí a ja som sa s tou časťou tak snažila :D No čo už kto do teba kameňom, ty doňho chlebom...alebo ďalšou časťou Punched by a Kiss :D ale dnešný diel je špeciálny aby ste vedeli, pretože chcem niečo aj od vás...napísala som začiatok časti a chcem od vás, aby ste dopísali záver...=)) taka menšia challenge.


PRAVIDLÁ: do Nedele mi na mail charlotte71@azet.sk pošlite ako by podľa vás mala táto časť skončiť. POZOR! nie je to koniec celej poviedky, iba jej časti. Aby ste to náhodou nepochopili zle. Čo sa týka obsahu, malo by to mať maximálne 1200 slov a čo sa tam stane je absolútne na vás. Ja si všetky pozorne prečítam a najlepšiu uverejním na blogu + dostane dotyčná (alebo dotyčný :D), ako darček napísanú jednorazovku na želanie. Pevne verím že som vás dostatočne motivovala =)

Zatiaľ bye a užite si aspoň ten začiatok =)

Frank len sklesnuto krútil vidličkou a namotával slizké špagety. Omáčka sa po nich šmýkala a padala späť do taniera. Pohľad na školskú stravu bol dosť nechutný, teda ak ste mali v úmysle niečo z toho naozaj zjesť. Sedel pri stole sám, rukou si podopieral bradu a nespúšťal oči z tej hustej gebuziny.

"Čááááu buzna!" Rezonovalo mu v mysli a potom ten odporný smiech. Prehrával si v hlave tento moment už približne stý krát, no aj tak stále nemal dosť. Neustále cítil potrebu si ubližovať a tvrdo si uvedomovať akým hlupákom bol. Čo sa vlastne stalo? To by aj on rád vedel. Do očí sa mu natlačili slzy pri spomienke na Gerardove hlasné vzdychy, keď sa rýchlo pohyboval nad jeho nahým telom. Rýchlo zažmurkal. Mal by sa hanbiť.

Vidlička zacengala o porcelánový tanier a pár ľudí sa obrátilo smerom k nemu. Bolo mu to fuk. S hrmotom odsunul stoličku a vstal, premýšľajúc o tom, kde strávi zvyšok prestávky. Nechcel navštíviť už ani jedno miesto ktoré malo niečo spoločné s ním. Ibaže to by musel odísť z tohto mesta, krajiny, ba aj planéty. Ani to by nebolo dostatočne ďaleko, nie pre neho. Zamieril teda von. Bezcieľne prechádzal cez vonkajšie chodby, ktoré boli len zhora kryté tenkým stropom. Bolo vcelku sychravo, aj napriek tomu stretol zopár deciek v hrubých svetroch, alebo vetrovkách. Pod nohami mu chrupčalo jesenné lístie čo zaletelo od stromov až sem. Ponad plot v diaľke, bolo vidno až na cestu, po ktorej práve nešlo žiadne auto. Pripadal si ako v krajine, kde takmer všetko vymrelo. A on tiež, bez života sa túlal po areáli a ledva sledoval cestu pred sebou.

"Psst." Pokračoval ďalej.
"Psst! Frank!" v neďalekých dverách ktoré viedli dovnútra, stál Gerard. Frank zastal a pozeral naňho. Nemal chuť a ani silu dať najavo hocijakú emóciu, len sa díval a v duchu vyberal z vrecka mikiny dlhý, ostrý nôž. "Tak som ťa konečne našiel." Pousmial sa a predtým ako zamieril smerom von, sa poobzeral okolo seba. Zastal až pred Frankom, ktorý stisol chvejúce sa pery a takmer sa triasol od toho ako strnulo tam postával. Bál sa, že ak uvoľní všetko svalstvo, zrúti sa na zem. Povaľoval by sa tam ako pestrofarebné listy a všetci by po ňom len šliapali. Nikto by si ho tam nevšimol, veď pre nich by v tom nebol rozdiel.

"Bolo na prvej hodine niečo dôležité? Zaspal som, to vieš včera som sa unavil." Odhrnul si vlasy z čela a uškrnul sa. Čakal že sa Frank na jeho dvojzmyselnej poznámke zasmeje tiež, no ten sa ani nepohol. Stále sa tváril rovnako, akoby mu uleteli včely. Frank bojoval sám si sebou, no nakoniec sa predsa len rozhodol otvoriť ústa.

"Máš ešte tú drzosť hovoriť ku mne?" ovládal intenzitu svojho hlasu, s veľkou radosťou by mu to zrúkol rovno do tváre aby sa prišli pozrieť aj ostatní. Aký dokonalý a čestný je ich hrdina a vzor. Gerardove obočie sa stiahlo a medzi ním sa mu vytvorili dve kolmé vrásky.

"Čo sa deje?" stíšil hlas a chcel sa ho dotknúť, no Frank uhol rukou.

"Mám pocit že s buznami nechceš nič mať." Zasyčal Frankie a sklamane si ho premeral. Bol sklamaný, hrozne sklamaný.

"Prosím?" vyvalil oči a od prekvapenia mu takmer vypadli z jamiek.

"Ty si ale strašný kokot." Vypľul jedovato Frank a znechutene pokrútil hlavou. Odstrčil ho od seba a zamieril k dverám, od ktorých predtým Way prišiel.

"Hej!" zakričal futbalista jeho smerom a rozbehol sa za ním. Chytil ho za rameno a zastavil...
To be Continuited...Klaudiqa =))

The one who can wipe my tears away

3. listopadu 2009 v 21:40 | Klaudiqa - one shot
Ako len vylepšiť Jesske náladu? Hmmm..ani som nemusela premýšľať, nápad som už mala dlho, stašilo len zapnúť word a pustiť sa do práce =)
P.S - Ak ti začiatok pokazí náladu, tak pokračuj v čítaní...zdanie občas klame =))

"Daj mi pokoj!!!" zvreskol po mne zlostne keď som sa mu to snažila vysvetliť. Nechcela som aby to pokračovalo, aby sa medzi nami vytvárala čoraz väčšia priepasť. Potom bude príliš ťažké preskočiť ju ak si k sebe budeme znova hľadať cestu.

"Ty ma vôbec nepočúvaš." Obvinila som ho. Nekričala som, už som nemala síl zvyšovať hlas. Bol tvrdohlavý, vedela som to už vtedy keď som ho spoznala.

"Keby som ťa nahral a znova ti pustil tvoj neustále opakujúci sa monológ, tak aj tebe by to prišlo otravné." Treskol dvierkami na kuchynskej linke, takmer vyleteli z pántov, a vzal si hrnček.
Mykla som sa pri tom zvuku a srdce sa mi rozbúchalo o niečo rýchlejšie. Teraz dosiahlo tempo gazely, uháňajúcej pred vyhladovaným jaguárom. Mala som strach.

"Kamoši sú ti prednejší ako ja." Zabodla som si prst do hrude a hlas sa mi na konci vety zlomil. Spodná pera sa mi zatriasla a oči sa zarosili slzami. Bezmocne som sa prizerala ako si zalieva kávu, s kamennou tvárou, nepreniknuteľnou voči mojim prosbám. Tváril sa akoby som bola ja tá, čo neustále ubližuje. Odvrátila som zrak od jeho dokonale súmerných čŕt a zahľadela sa von oknom. Už sa zmrákalo, no vonku ešte stále pobehovali deti v zimných vetrovkách. Blížila sa zima a bolo to cítiť. No zima ktorá lomcovala mnou bola sto krát silnejšia. Striedali sa vo mne ročné obdobia, no tak rýchlo, že to bolo skôr na škodu ako na osoh. Čoraz zriedkavejšie slnečné dni striedali búrky a uragány. On bol vetrom ktorý vo mne rozdúchaval spaľujúci oheň, aj nepreniknuteľný chlad.

"Max...čo sa to s nami stalo?" vydýchla som po chvíli hrobového ticha. Jediný zvuk, boli nástenné hodiny, ktoré sme dostali ako svadobný dar. Akoby to bolo včera, keď som uličkou posiatou lupeňmi ruží kráčala v snehobielych šatách priamo k nemu. Jeho úsmev ktorým dával všetkým najavo svoju pýchu a obdiv, ma hral pri srdci. Bola som tá najšťastnejšia princezná pod slnkom. Tak ma volal, princezná. Lenže happy endy nie sú pre obyčajných smrteľníkov ako sme my, ten môj netrval ani päť mesiacov. Max začal čoraz viac času tráviť vonku so svojimi podarenými priateľmi a ja som bola na všetko sama. Večer keď som si líhala do postele, nemal ma kto pobozkať, ani pritúliť so slovami ako veľmi ma ľúbi...

"S nami? To ty si sa zmenila." Obrátil sa ku mne s výčitkou v očiach. Odpil si zo šálky ktorú držal pevne v oboch dlaniach a sťažka vzdychol. Chcela som niečo povedať, brániť sa že to predsa nie je pravda, ale ostala som stáť na svojom mieste ako primrznutá. "Kedysi s tebou bola zábava." Dodal pichľavo a oblúkom ma obišiel, zamieriac do obývačky.
Po chvíli som začula tlmené zvuky televízie. Ááá Lakers vedú o dva body!!! Sklopila som hlavu a položila dlane na mramorovú linku. Neviem ako dlho som tam dokázala takto bez pohnutia stáť, ale keď som si to uvedomila, v miestnosti sa rozhostila tma a cez okno už nebolo vidieť nič. Okná zostali tmavé a bez života, dokonca aj detský smiech utíchol.

Neprišiel. Vždy som trpezlivo vyčkávala a priala si aby sa vrátil a s kajúcnym výrazom ma objal okolo pliec. Nikdy za mnou neprišiel prvý a nepovedal: "Prepáč láska, mrzí ma to.". Ja som bola tá ktorá zašívala otvorené rany a hasila požiar. Zvuk drobných kvapiek dopadajúcich na dlážku, bol jediným zvukom ktorý sprevádzal silný hlas komentátora. Tvár sa mi skrivila do akéhosi neprirodzeného úškľabku a v očiach cítila nepríjemné pálenie. Dole lícami sa mi rozlievalo teplo a prsty na studenom povrchu sa roztriasli. Lomcovala mnou triaška. Nechcela som plakať, nie keď som vedela že nie je pre koho, nezaslúžil si to a nemal byť predsa dôvodom môjho smútku. Ach Max...

"Gól!" myklo mnou keď sa domom rozliahol radostný výkrik. Ako sa môže teraz tešiť?! Prikryla som si ústa rukou aby som potlačila vzlyk ktorý sa mi silou mocou dral z pľúc. Zamierila som k dverám, hneď vedľa tých do obývačky. Temnou chodbou som prešla po slepiačky, za ten čas sa človek naučí orientovať v dome aj po tme. Nahmatala som kľučku a pootočila. Dvere do spálne sa nehlučne otvorili. Vošla som dnu a ovanula ma známa vôňa. Tak voňal on. Celá miestnosť kričala jeho meno a nepomohlo, ani keď som si pred tým mĺkvym hlasom snažila zapchať uši. Bol všade. Zavrela som sa do kúpeľne a zaprela sa chrbtom do dverí, ak by chcel jeho tieň preniknúť aj sem. Zviezla som sa na podlahu a tíško plakala. Cítila som sa špinavá, potupená a nepotrebná.

Je mu prednejší futbal ako vlastná manželka. Načiahla som sa a pustila kohútik s teplou vodou. Už som nepočula tie podivné hlasy, len piskot vodovodného potrubia a zurkot vody. Oprela som sa o okraj vane a sledovala ako hladila stúpa vyššie a vyššie. Vzala som do rúk tvarovanú purpurovú fľaštičku a naliala zvyšok jej obsahu do vody. Všade kam som sa pozrela plávali drobné bublinky, ak by som nebola tak sklamaná usmiala by som sa. Milovala som voňavý kúpeľ.

Pomaly som zo seba zhodila tričko a na podlahe zacengal aj vybíjaný opasok. Hneď za ním nasledovali nohavice a spodné prádlo. Stála som tam nahá a dívala sa na seba do veľkého zrkadla. Tvár som mala červenú od plaču a útle plecia sa mi triasli. Preložila som nohu cez okraj a ponorila ju do horúcej vody. Zaliala ma horúčava, sadla som si medzi praskajúce bubliny a oprela si hlavu. Štípalo to, voda bol priteplá no mne to bolo jedno. Jemu je tiež predsa jedno že sa správa ako primitív.

Pretrela som si líca a na chrbte ruky sa skvela čierna šmuha. A potom ďalšia a ďalšia. Zlostne som pleskla dlaňou o hladinu a voda vystrekla až k dverám.
Nebola som pripravená na takýto pád. Povolila som nohy v kolenách a zviezla sa na dno, pod teplú hladinu, ktorá sa podo mnou uzavrela. Videla som skrz ňu svetlo, usmiala som sa v duchu pri predstave, že vyzerá ako svetlo na konci tunela. Chcela som len zabudnúť. Pridržala som sa dlaňami stien vane a privrela oči. Niekto mi vytrvalo búchal do spánkov a počula som hlasy. Bol to mužský hlas...

"Jessie!!!" zvraštila som tvár a vypustila z pľúc posledný prúd vzduchu ktorý mi zostal. Pálilo to, ale len chvíľu. Potom sa moje strnulé telo uvoľnilo a napätie v spánkoch povolilo, len dotieravý hlas nezmizol. Bol však stále slabší a slabší.

.....

Niekto mnou silno lomcoval, cítila som ako sa moje telo bezvládne natriasa, ale nebola som schopná otvoriť oči, nie to ešte prehovoriť. Netušila som, odkiaľ ten hlas čo sa mi tak neodbytne prihováral, poznám.
Prudký príval vzduchu ma zadúšal a opakoval sa v rovnakých intervaloch. Takmer mi roztrhlo pľúca, no nevládala som zdvihnúť ruku aby som si ich udržala na svojom mieste. Akoby mi chceli odumrieť, nezvládala som to šialené tempo nádychov, ktoré stále nie a nie prísť.

Hlas v hlave sa strácal a potom znova objavoval. Niečo ma nútilo zastať na moment a započúvať sa.
"Preber sa...prosím!!! Zlatko..." hlas sa zlomil, no otrasy boli o to silnejšie. Obrátila som sa opačným smerom a kráčala znova do tmy. Presne odtiaľ ten hlas prichádzal.



Prudko som roztvorila oči a obrátila sa na stranu, hrnul sa zo mňa prúd spenenej vody a nadrapovalo ma na vracanie. Celá sánka ma neskutočne bolela a do očí sa mi tlačili slzy. Zostala som ležať a hlavu si oprela o zohnuté ruky. Dýchala som na mokrú podlahu, znova a prerývane som naberala kyslík.

"Jessie." Na tvári ma pošteklili tmavé vlasy a niečia ruka mi jemne pomohla zodvihnúť sa do sedu. Oprela som sa o dvíhajúcu a opäť klesajúcu hruď a privrela oči. Svetlo ma v nich stále pálilo.
"Prečo si to spravila?" vzlykol mi Max do ucha a odhrnul mi mokré vlasy z čela. "Prečo?" zopakoval a hojdal sa so mnou v náručí sem a tam.

"Nepotrebuješ ma predsa..." zaborila som si tvár do premočeného trička s názvom jeho kapely a snažila sa hovoriť súvisle, bez akýchkoľvek emócií. Bola to pravda, teda aspoň som si to po celý čas čo trvali naše hádky, myslela.

"To predsa nie je pravda." Odtiahol ma od seba a nadvihol mi bradu tak, aby som mu musela pozrieť do očí. Boli veľké a smutne sa leskli. Plakal? Kvôli mne? "Ako si si mohla niečo také myslieť? To že sa hádame ešte neznamená že ťa nemám rád. Neprežil by som bez teba ani jednu sekundu, ani jediný ďalší nádych." Vzlykol mi do vlasov a oprel sa o mňa bradou. Jeho stisk bol pevnejší a jeho telo sa teraz otriasalo vzlykmi presne tak, ako toľko krát to moje.

S vážnou tvárou sa na mňa zahľadel a ticho pokrútil hlavou. "Milujem ťa Jessie. Viac ako samého seba, odpusť mi to." Nahol sa a jeho bozk, mi opäť vzal dych. Tentoraz ale nešlo o život, ale o nás dvoch. Šlo o záchranu života nášho vzťahu.

Povedal to. Pomyslela som si v duchu a pousmiala sa, keď mi jazykom vkĺzol do úst.
Povedal...

Aj keď máme občas pocit že sa nič nedarí a že dni zastiera veľký čierny mrak, aj tak to netreba vzdať. Sama príroda predsa najlepšie vie, že po daždi sa vždy vyčasí a aj v tých najhustejších mrakoch sa občas objavia trhliny, cez ktoré sa slnko aj tak vždy dostane von. =))

Star Wars13

1. listopadu 2009 v 19:45 | Klaudiqa and Red_of_Rose |  Star Wars
Miška, ja som to dopísala!!! Takže moji milí, plesniví a hnilí ....pridavam pokračovanie našej už dáááávno rozpísanej poviedky. Ak by ste si náhodou nepamätali, tak TU nájdete celú story od začiatku. No a pre tým ktorí pripomínanie nepotrebujú, je tu another chapter =)) enjoy
Celkom veselo som ten jeho úškrn ignoroval. Mykol som plecami. "To keby som vedel. Si vyšší, skús preliezť do druhej kabínky, odtiaľ von a potom mi otvoríš," navrhol som, celkom vážne.
"To nemyslíš vážne!" zvolal pobúrene a rázne sa postavil oproti mne.
"A čo by si teda chcel robiť?"

Mikey's POV:
Ani sa mi nechcelo veriť, že Gerard sa tak príšerne ľahko vzdáva príležitosti. Nebola síce žiadna sranda, že budeme meškať na vyučovanie alebo že nám Bertova banda robí problémy, ale...
"No..." zatiahol som lenivo.
Priam až bolestivo som si uvedomoval, že doma sa už nebudeme odvažovať dotýkať sa jeden druhého, snáď preto som sa nebál dotknúť sa ho na záchodoch.
Nahol som sa bližšie k nemu a prešiel mu jazykom po spodnej pere.
"Mikey... Neviem, či je toto to najpríhodnejšie mesto," zamrmlal, ale už v tom momente som v jeho hlase začul rezignáciu. Nebudem ho musieť dlho presviedčať.
"Ale no tak, braček. My sme sa sem predsa nezavreli sami, a čas strávený tu sa dá predsa využiť. Prosím," naliehal som, zúfalo túžiac po tom, aby si všimol, ako veľmi ho chcem mať rád.
"Oh..." vydýchol a konečne sa nechal naplno pobozkať.
Ako keby to bolo veky, čo som naposledy kĺzal jazykom po jeho perách a hral sa s tým jeho. Bol som ako v nebi.
Aj keď to bolo zvrátené a hrozne nesprávne, nemohol... nemohol som sa od neho odtrhnúť, zvlášť nie po tom, ako ma pritlačil k stene a kľakol si na záchod, držiac ma za boky. Skoro som vybuchol vzrušením.
"Ježiši..." vzdychol som, keď mi jazykom prešiel po tepne a dlaňou zasiahol to najcitlivejšie miesto na mojom tele. Hlavu som zaklonil dozadu tak prudko, až som sa buchol o stenu, ale viete si predstaviť, ako mi to bolo jedno.
Rukami som sa pridržiaval vrchu kabínky, keď mi Gerard zdvihol nohy a obmotal ich okolo seba. Bol som tvrdý ako vtedy v uličke, ak nie viac.
"Rýchlo," popichoval som ho a čakal, kým mi konečne rozopne nohavice. Najprv ich rozopol sebe a potom mne.
"Nebude ťa to bolieť?" spýtal sa ustarostene, zadychčane.
"Nie!" odpovedal som okamžite a čakal som, kedy ma konečne naplní.
Dýchal zrýchlene a ja som už takmer zabudol naberať kyslík do pľúc a vydychovať ho zasa späť. Pozoroval som ako mi pomaly rozopína sponu na opasku a nesmierne ma vzrušovalo dívať sa na to. Jeho šikovné prsty sa rýchlo pohrali aj gombíkom a zipsom nohavíc. Chytil som sa pevnejšie, keď ich zo mňa prudkým trhnutím stiahol až k členkom. Trenírky som mal vyduté ako Eifelovku a on sa len usmial od ucha k uchu.
"Nepozeraj sa tak na mňa." Zažobral som ticho a prudko vydýchol, keď mi hlavu zaboril do rozkroku a začal ma dráždiť cez boxerky. S pevne privretými očami som zadržiaval stony a prsty zarýval do kovových stien kabínky. Znelo to až neuveriteľne ale vždy ma dokázal prekvapiť niečím, čím ma úplne rozpálil až do žerava. Odvážil som sa uvoľniť jednu ruku a aj za cenu že spadnem na studenú podlahu, som zaboril prsty do jeho čerstvo umytých vlasov. Do nosa mi udrela vôňa pomarančov.

Gerard´s POV
Ak by bolo na mne, hneď by som z neho všetko strhol a s hurónskym revom sa naňho vrhol. Vyzeral nesmierne chutne keď som začul jeho tlmené vzdychy, zakrútila sa mi hlava. To ja som ten kto ho núti vydávať takéto zvuky...ja a nikto iný! Prehýbal sa mi pod rukami a cítil som ako pod mojimi rukami tvrdne. Ak by niekto vstúpil dnu s cieľom vymočiť sa, asi by nepochodil.

Zachytil som sa prstami o gumu na jeho spodnom prádle a pomaly ho ťahal dole. Zdvihol som zrak a s potešením pozoroval, ako mu oči postupne tmavnú a zreničky sa zväčšujú. Prerývane dýchal a z posledných síl sa snažil kontrolovať svoje živočíšne pudy, ktoré sa mu cez póry kože drali na povrch. Videl som na ňom, ako necudne na mňa zíza a určite mu hlavou behali všetky tie veci, ktoré sme spolu zažili a ktoré ešte len zažijeme. Naslinil som si dlaň a potom som prstami, pritisnutými k jeho rozhorúčenej koži, prechádzal od hrude až k bokom a zastavil na slabinách.

Zaryl mi prsty hlboko do ramena a nebol som ani schopný vydať akýkoľvek bolestivý ston. Zatlačil kolenom o môj rozkrok a bol som bezmocný, úplne oddaný jemu.
"Čo keby si sa obrátil huh?" dostal som zo seba, snažiac sa rozopnúť opasok.

"Ty sa obráť, som na rade." Nevinne sa usmial a jediným jeho trhnutím môj opasok rezignoval a teraz bezmocne visel v jeho chudých rukách. Prekvapene som preglgol nad jeho oduševnenou iniciatívou a urobil som to, čo odo mňa chcel. Stiahol mi nohavice aj s boxerkami a natisol sa na mňa. Cítil som ho, cítil som ako prechádza perami po mojom ušnom lalôčku a privrel som oči, keď sa naše roztrasené telá spojili do jedného. Neveriacky som vydýchol nad tým, aký úžasný pocit to bol. Mikey a ja. Zakázané ovocie, tu a teraz. V tejto jedinej chvíli. Prirazil.

"Ahhh." Zdrapil ma zozadu za tmavé vlasy a pritiahol si ma bližšie. "Chcem ťa..." zastonal mi do ucha a mnou sa rozlialo príjemne teplo. Nevnímal som svoje okolie, len som sa mu oddal. Bol som len jeho a on tu bol len a len pre mňa. Pritláčal ma o chladnú stenu a v hrubých nárazoch mi stonal za chrbtom.
Muselo to byť počuť až v riaditeľni keď sme sa obaja urobili, ale nám to neprekážalo. Takmer som spadol z nôh keď sa mi podlomili kolená, len tak tak som sa stihol zachytiť vodovodných trubiek pripevnených na stene. Obrátil som sa a pozrel mu do očí.

"Čokoľvek povieš, urobíš...vždy ťa budem tak strašne kurevsky milovať." S týmito slovami som sa nahol a vášnivo ho pobozkal.

To Be Continuited...Klaudiqa & Red_of_Rose

Ahojte všetci!!!

1. listopadu 2009 v 17:17 [ Moje Kecy

Tak v prvom rade keďže včera nebol čas, by som vám chcela popriať krásny halloween. Snáď ste ho strávili strašením kohokoľvek na ulici, keďže ja som nemohla. Ale ja si to bohato vynahrádzam počas roka =))
Ďalej by som sa rada vrátila aj k Frankovým narodkám aby som nebola taký strašný sebec. Áno, náš veľký chlapec včera oslávil svoje už 28. narodeniny. Snáď ich takto oslávi ešte veľa a v kruhu ľudí ktorí ho majú radi. =)

Nooo čo je ešte podstatnejšie a preto som aj začala písať tento článok je, že ak ste náhodou niekto z vás kedysi čítali story Star Wars (Bola to spolupráca mňa a Mišky - Red_of_Rose) tak mám pre vás dobrú správu. Story bude pokračovať a už sa píše ďalší diel.

A z mojej strany bude tiež niečo nové. Dostala som nápad na novú story, takže ak sa vám páčilo Punched by a Kiss, verím že budete čítať aj tú ktorú len pripravujem... a co ešte? No to už by malo byť na dnes asi tak všetko...prajem vám pekný zvyšok večera =))

Klaudiqa...=))

Punched by a Kiss 42

1. listopadu 2009 v 16:27 | Klaudiqa |  Punched by a Kiss
Here we goooo!!! :D

Dnu v kúpeľni bola tma a Frank takmer nedýchal, keď sa Mikey postavil na prah a žmúril dookola. Obzrel sa na stenu a našiel vypínač. Vedľajšiu miestnosť zaliala záplava žltého svetla. Frank sa nervózne postavil za jeho vysokú chudú postavu a obzeral sa do miestnosti, ktorá však bola na jeho prekvapenie úplne prázdna. Nechápal to, sám sem predsa Gerarda posielal. Kúpeľňa bola malá a nebolo tu dokonca ani okno.
Mikey sa obzrel smerom k nemu a Frankovi sa na okamih zazdalo, že v jeho pohľade zazrel sklamanie. Chystal sa snáď že mu poriadne vyčistí žalúdok ak tam nájde kohokoľvek? A ešte ho zaujímalo čo by spravil, keby tam Gerarda naozaj našiel. Na to nechcel ani pomyslieť, to by toho musel ešte veľa vysvetľovať. A nielen Mikeymu.

"Je ti teraz lepšie?" stisol pery a zahol hlavu aby mu mohol pozrieť do očí. Klamal mu, vedel to ale nemá právo kontrolovať to čo robí a ako to robí. Bol spokojný sám so sebou keď sa Mikey začal cítiť zahanbene.

"Prepáč." Vyhŕkol takmer nečujne a sklopil hlavu k zemi. Frank len pokrútil hlavou a načiahol sa za vypínačom. Zhasol svetlo a s úľavou, ktorú sa snažil nedať najavo aj na tvári, privrel dvere tak ako predtým.

"A prečo si sem vlastne prišiel?" oprel sa o dvere chrbtom a založil si ruky na hrudi. Prišiel len tak, alebo ho kontroluje? Netušil prečo, no mal pocit že tá druhá možnosť je viac pravdepodobnejšia.

"Chcel som ťa len vidieť."

"A uistiť sa že som v poriadku však?" potriasol hlavou a premeral si ho od hora až dole.

"Hej." Pritakal zarazene a behal očami zo strany na stranu. Frank naňho zazeral ako na votrelca, ktorý narušil jeho teritórium a nechápal čo ho tak rozhodilo. Bolo mu jasné že sa necíti príjemne s pocitom že ho prišiel kontrolovať, no pokiaľ nemal ani najmenší dôvod, tak prečo sa takto správa? Asi by mal čo najskôr vypadnúť, ešte by sa naňho vrhol a vytrhal mu všetky vlasy.

"Prepáč že som vyrušoval." Poškriabal sa na hlave a potichu okolo neho prešiel. Dvere sa za ním ľahko pribuchli a Frank sa musel pousmiať. Bolo to od neho hnusné, ale aj tak sa musel smiať. Aspoň popod fúzy.

Po chvíli úvah zvedavo obrátil hlavu smerom k dverám. S úsmevom sa obrátil a uchopil do ruky chladnú kľučku. Dvere sa znova s vŕzganím otvorili a nazrel dnu, tentoraz sám.

"Gerard?" tlmene zakričal smerom do tmy a čakal, že sa objaví priamo pred ním. Nič.
"Gerard!!!" otvoril dvere dokorán a poobzeral sa po kúpeľni poriadne. Uťahuje si z neho? Začul tlmený šuchot a rozmýšľal odkiaľ zvuky vychádzajú. O chvíľu sa dvierka pod umývadlom s rachotom otvorili a z nich doslova vypadlo na dlážku niečo veľké. Frank rozsvietil, nechápal prečo to neurobil už skôr, a vyjavene pozeral na dychčiaceho tmavovlasého chalana. Opieral sa dlaňami o kachličky a prudko dýchajúc hľadel do zeme.

"Si v pohode?" čupol si Frank k nemu a odhrnul mu vlasy z čela. Zaujímalo ho ako dokázal svoje telo natrepať do tak malej skrinky. Gerard nebol tučný, to nie, ale jeho telesná konštrukcia sa nepribližovala ani k tej Mikeyho.

"Myslel som že sa na to vykašlem a vyleziem von. Je strašne malá." Vzdychol a pomaly sa zdvihol na kolená.

"Máš tu predsa plno iných skriniek." Rozhodil Iero rukami okolo seba. Napríklad za ním sa týčila vysoká skriňa z čerešňového dreva.

"Ibaže táto bola jediná prázdna v ktorej sa nepovaľovali hocijaké haraburdy." Nahodil kyslý ksicht a dal si prameň vlasov za ucho. Posadil sa na zem do tureckého sedu a zahľadel sa na Franka.
"Dal ti zabrať však? Ak by som si nebol istý že z toho budeš mať problémy, vyšiel by som von a rozbil by som mu ciferník." Pleskol si päsťou do otvorenej dlane a zamračil sa.

"Je to tvoj brat!" vyhŕkol zdesene Frank a pri predstave ako by sa tí dvaja začali mlátiť v jeho izbe, mu prišlo nevoľno. Oboch mal predsa rád. Každého inak, ale bolo by nespravodlivé keby si z nich vybral len jedného a toho druhého úplne zavrhol.

"My už nie sme ako bratia. Nevidel si ako to medzi nami je?" vyhŕkol nespokojne a pokúsil sa vstať.

"Nechoď." Zastavil ho Frank s nemou prosbou v očiach a potom nadvihol jeden kútik úst do nesmelého úsmevu. Chcel aby ostal, aspoň chvíľku. Gerard znova dosadol na svoje predošlé miesto a zaboril mu prsty do šarlátových vlasov.

"Mal by som ísť. Bude to podozrivé ak nebudem doma, hlavne jemu." Pokrčil nosom a potom nespokojnosť nahradil letmý úsmev. Nahol sa a opatrne ho pobozkal. Frank ho chytil za zátylok a nenásytne si ho pritiahol k sebe. Po pár minútach vášnivých bozkov sa od seba konečne odtiahli a obom sa v očiach odrážala telo drásajúca túžba, no nebol čas.

"Ahoj." Rýchlo ho pobozkal a potom vzal zo zeme svoju bundu a rozbehol sa do izby, s Frankom v pätách.

"Je to vysoko?" spýtal sa Gerard, nahýnajúc sa do otvoreného okna. Pozrel ponad parapetnú dosku dole na trávnik a na moment vydýchol. Huh. Usmial sa smerom k drobnej postave stojacej uprostred izby a potom sa rezko prehupol na druhú stranu parapety, lezúc rýchlosťou blesku dole po kovovej konštrukcii, okolo ktorej sa ovíjali liany posiate brečtanovými listami. Bezpečne sa dostal až dole na trávnik a vo večernom šere mu posledný raz zakýval a vytratil sa tak nepozorovane, ako to len šlo.

Franka striaslo, tak okno ktoré matka otvorila prudko pribuchol a obzrel sa za seba. Posteľ, na ktorej sa to všetko odohralo, bola celá rozhádzaná. Usmial sa a zvalil sa do jej perín. Voňali ako on, ešte stále. Zaboril do nich tvár a ticho vydychoval. S príjemným pocitom ako budú zajtra decká v škole vyvaľovať oči, ticho zaspal. Oblečený, tak ako bol.

.....

Prehodil si plecniak z jednej strany na druhú a lietal očami z jednej strany chodby na druhú. Nervózne postával pri svojej skrinke a spomínajúc na včerajšok, čakal kedy sa objaví on. Nespokojne sa zamrvil keď zazvonilo na prvú hodinu a on ho nikde nevidel.

"Ulievaš sa?" pristavil sa pri ňom Synyster a oprel sa voľnou rukou o skrinky. V druhej zvieral nejaké fascikle s dokumentmi a stále mu tvár zdobil šibalský úsmev.

"Nie," pomrvil sa nervózne. "len tu na niekoho čakám." Hral sa s prackou na opasku a na moment sa znova zahľadel sa Synovu vysokú siluetu, či nezbadá to čo hľadal.

"Tajný ctiteľ?" nahol sa k nemu a vynútil si tak znova jeho pozornosť.
Frank sa ticho zasmial. Vždy ho tento človek vedel rozveseliť, nech sa topil v akejkoľvek mizérii.
"Niečo také."

"Tak mi ho potom dúfam predstavíš." Žmurkol naňho spiklenecky a pozrel na fascikle. Frank pochopil, potľapkal ho po pleci a rozlúčili sa. Vždy takto prehodili len pár slov, ak keď by ho Frank niekedy rád spoznal aj lepšie. Možno o tom ani sám Syn nemal záujem keď o ňom zistil pár nechcených podrobností. Bolo mu to ľúto, no teraz to riešiť nechcel. Kde do čerta Way trčí?!

"Nemal ste už byť na hodine?" hlas z druhého konca chodby ho prebral z myšlienkových pochodov. Obrátil sa teda tým smerom a náhlivo prikyvoval.

"Prepáčte!" rozbehol sa opačným smerom, dúfal že z toho nebude neospravedlnená hodina. Nerád by mal z toho problémy.

Opatrne otvoril dvere do triedy a s úľavou zamieril na svoje miesto. Pohľad presunul ku katedre a so sklamaním zistil, že miesto v prvej lavici je prázdne. Zaspal?
Položil si veci na lavicu a stále nespúšťal zrak z predného radu. Boli tu takmer všetci, no práve ten na ktorého čakal, nedorazil. Mal to brať ako nejaké zlé znamenie? Nie, nebude predsa paranoidný a za všetkým hneď hľadať nejaký skrytý význam.



Hodina prebehla celkom normálne, len Frank bol mysľou stále niekde inde. Občas zabiehal očami k dverám či sa neobjaví, no po zazvonení vedel, že je to márne. Zdvihol sa a bezútešne zamieril k dverám. Ráno vstal s pocitom že dnešný deň bude niečím výnimočný a že keď sa stretnú padnú si do náručia za sprievodu pohľadov okoloidúcich. No jeho predstava sa každou minútou rúcala ako domček z karát.

"Prepáč mi ten včerajšok." Pridal sa k nemu Mikey a spolu kráčali ku kabinetom.

"V pohode." Zamrmlal otrávene. Nemal chuť zhovárať sa s ním a mrzelo ho že mu to dáva takto okato najavo.

"Ty si na mňa naštvaný?" neveriacky obrátil hlavu k jeho hlave zvesenej medzi plecia a pokrútil ňou.

"Ty s tým nemáš nič." Snažil sa to Frank uviesť na správnu mieru.

"Tak kto?"

"Ako som povedal, ty NIE." Rozhodil rukami a potom ich zahanbene strčil do vreciek nohavíc. V tom ho zbadal. Jeho silueta sa objavila pred vchodom na školský dvor a z každej strany, jeden jeho kamoš. Prudko sa mu rozbúchalo srdce a nevedel či sa má usmiať, alebo len nervózne zízať. Všetko sa mu zrazu spomalilo...pohyby okolia, aj to čo mu Mikey ešte hovoril. Neregistroval čo to bolo, len zachytil pichľavý podtón jeho hlasu. Čím bol bližšie, tým viac mal pocit, že sa od vzrušenia asi povracia. Jeho žalúdok robil saltá ako v cirkuse.

Už bol tak blízko. Zodvihol ruku a jemne pohýbal prstami na znak pozdravu, roztiahnuc drobné ústa do nesmelého, zato milého úsmevu. Hľadel naňho, áno jasne videl ako ho jeho zelené oči našli.

"Čaaaau buzna." Zatiahol Steve s Bertom teplo a ukázali mu fuckera. Gerard sa len uchechtol a pokračovali spolu ďalej po chodbe. Frank za nimi obrátil hlavu a z líc sa mu vytratila všetka farba. Však to bol len hlúpy žart? Stiahol ruku dole a hľadel za troma postavami, ktoré o pár sekúnd zahli za roh, rehotajúc sa na celú budovu. Oči sa mu zaplnili slzami a pootvorené ústa, neboli schopné hovoriť, boli úplne vyschnuté.

"Kašli na tých idiotov. Akoby si si na to ešte nezvykol." Vzdychol odsudzujúco Mikey a Frank len zažmurkal. Nechcel plakať teraz, to si nechá na moment, keď bude sám. Trhane prikývol a snažil sa dýchať. Mal pocit že mu potlačované vzlyky rozdrapia hruď. Lenže Mikey poznal len polovicu jeho príbehu, preto si nedával servítku pred ústa keď Gerarda a jeho partiu začal bez okolkov urážať.

To on si zaslúžil prívlastok BLBEC. Mali by mu na krk zavesiť ceduľku aby si to pamätal. Bez slova vysvetlenia sa proste zobral a vybehol zadným vchodom.

To be Continuited...Klaudiqa