Leden 2010

Love me...in the ways that you can´t, in the ways that you won´t 12

31. ledna 2010 v 14:18 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
Frank:
Prebudil ma akýsi šuchot. Obrátil som sa na chrbát a nadvihol hlavu. Zazrel som Quinnov chrbát ako sa stratil vo dverách kúpeľne. Potom mi zrak padol na hodinky a takmer som zamrel, zmeškám! Na polceste von z postele, som paplón spustil z ruky.
Zmeškal by som, keby som ešte chodil do školy. Klesol som naspäť do vyhriatej postele a zamračil sa, založiac si obe ruky za hlavou. Bolo to nepohodlné, ale tak sa mi premýšľalo najlepšie. Ani jedna z našich mám nevie, že som tu, u Quinna doma a nechcem aby sa to vôbec dozvedeli. Pre mňa teda bola jediná možnosť, zbaliť sa a opäť sa pohnúť niekam ďalej. Ale kam?
Zvuk sprchy mi pripomenul aký strašný zápach musí ísť z môjho spoteného tela. Privítal by som teplý prúd vody a vôňu svojho vanilkového mydla. Vstal som z postele a prehrabal sa vecami, čo som mal na sebe včera oblečené. Boli pokrčené a tiež nie priveľmi voňavé. Odhodil som s nechuťou ponožky čo najďalej a premýšľal, či by mi Quinn požičal nejaké svoje šaty. Neboli sme proporčne práve rovnakí, ale na nejaký čas by to malo stačiť. Len kým si vezmem svoje veci z domu. To bola ďalšia dilema, ak si mama všimne že zmizli moje šaty a ostatné veci, asi z toho zošalie. Zavolá políciu a urobí taký rozruch, že ma bude hľadať aj Horatio Caine z CSI Miami.

"Už si hore?" nadvihol som strapatú hlavu a uvidel vo dverách svojho kamaráta, čerstvo umytého, len v spodkoch. Preglgol som a pozrel smerom k oknu. Ó áno aký je vonku krásny deň. Quinn znova prehovoril, no keď som naňho pozrel aj po druhý krát, už si rýchlo navliekal tričko. Asi to pochopil.
Zahanbene som sklopil zrak a ďakoval bohu, že v nohaviciach nemám eiffelovku. Predsa len mi ešte v hlave ostalo trochu rozumu, veď je to môj najlepší kamarát. Nikdy som o ňom nefantazíroval a ani si ho nepredstavoval nahého. Bolo by fajn keby to tak ostalo aj naďalej.

"Hej, len teraz som vstal." Pozrel som na rozostlanú posteľ a nadvihol perinu, aby som to tak trochu upratal. Quinn zamieril k svojmu písaciemu stolu a zdvihol do vzduchu školský batoh. Niečo doňho nahádzal a potom ho prudko zazipsoval. Kútikom oka som ho pozoroval, zdal sa nervózny. Vyhýbal sa môjmu pohľadu a stále niečo bral do rúk, len aby ich nemal prázdne.
To ho tak rozhodil jeden môj pohľad?

Ozvalo sa zaklopanie na dvere a hneď za ním, sa dvere otvorili.
"Chlapci, poďte na raňajky." Usmiala sa pani Allmanová milo a následne za sebou zase zavrela. Ostal som pozerať s otvorenými ústami na dvere. Tak preto je tak vyvedený z miery. Cíti sa previnilo, lebo svojej matke vytrúbil že som tu!!! Tá už o tom určite oboznámila aj moju.

Zhlboka som sa nadýchol a nepovedal ani pol slova. Pozbieral som zo zeme svoje veci a hodil ich do svojej tašky. Musel som zaťať zuby, aby som mu znova nepovedal niečo čo budem neskôr ľutovať. Nemenilo to ale fakt, že som bol vytočený až do nepríčetnosti.
Odpustil som mu to čo mi urobil lebo som vedel, ako hrozne ho to mrzí a preto, že som mu veril. Pokrútil som hlavou. Vedel som ako ma pozoruje, so strachom v očiach a čaká na čokoľvek, čo vyjde spoza mojich pevne zovretých pier. No, chlapec má smolu. Posledný krát som naňho pozrel, keď natiahol ruku v snahe zastaviť ma, no uhol som. Dvere sa za mnou zavreli a jeho bledá tvár mi konečne zmizla z dohľadu.

"Quinn je ešte hore?" prechádzal som okolo kuchynských dverí. Jej hlas ma na moment zastavil.

"Dnes bude raňajkovať osamote." Usmial som sa a bez slova na rozlúčku som sa rozbehol do haly, k vchodovým dverám.

.....
Bert:
Konečne som v dnešných novinách našiel presne to, čo som hľadal. Mikey nebude nadšený že som sa na to znova dal, keď sa to dozvie, ale ak tú rolu dostanem, bude na mňa hrdý. Tým som si bol sto percentne istý.
Posledný pohľad do zrkadla. Prekrížil som si prsty a zaželal sám sebe šťastie. Usmial som sa na svoj odraz s ktorým som bol konečne po dvoj hodinovej úprave spokojný a vydal sa smer - ulica. Bolo trochu pod mrakom, no aj tak bolo príjemne teplo. Zhlboka som dýchal a v hlave si prehrával všetko, čo budem chcieť povedať aby som porotu presvedčil a konečne dostal poriadnu rolu.

Na prechode som sa na moment zastavil a porozhliadal sa okolo. Zdá sa, že som nebol jediný, kto bol dobre naladený. Možno sa mi to len zdalo, ale všetci akoby sa usmievali, tajomne a zvláštnym spôsobom ma to upokojovalo.

Zrazu do mňa niekto vrazil. "Prepáčte." Ospravedlnil sa mi nízky chalan, roztržito sa obzerajúc okolo. Pôsobil, akoby bol totálne mimo a ani nevedel na ktorú stranu sa skôr pobrať.

"To je v pohode." Usmial som sa a skontroloval semafor, na ktorom stále svietila červená. "Nevyzeráš ktovieako spokojne." Pozoroval som ho kútikom oka a všimol som si, ako oduševnene stíska v náručí svoj plecniak. Snáď odniekiaľ neutiekol. Odsunul som sa od neho o kúsok ďalej, len pre istotu.

"Tomu by nikto nepochopil." Pokrútil hlavou a rozbehol sa cez cestu. Svietila zelená a ja som sa už nestihol na nič spýtať. Pripadal som si ako v nejakom filme, myslím že som podobnú scénu niekde určite videl.
Ja som sa neponáhľal, len som videl ako sa jeho náhliaca postava vzďaľuje. Možno aj bolo lepšie že som sa ho viac nevypytoval. Možno by som sa dozvedel aj to, čo som vedieť netúžil.

O pár minút som už stál pred budovou, do ktorej som mal namierené. Nádych, výdych a ide sa na to. Opatrne som pre šťastie vykročil pravou nohou a otvoril dvere.

.....
Gerard:
"Našiel si už nového asistenta?" prevrátil som očami keď som za sebou začul hrubý hlas svojho zamestnávateľa a kým som k nemu obrátil hlavu, nahodil som ten najpríjemnejší úsmev, aký som našiel vo svojej zálohe.

"Ešte nie, ale pracuje sa na tom." Prehovoril som sladko a posúval tácku s obedom stále ďalej, až k nápojom.
Konečne som si mohol aspoň trochu oddýchnuť od neustálych telefonátov a vybavovačiek a ešte ma tu bude otravovať on. Veď všetko zatiaľ zvládam. Ak by tomu tak nebolo, predsa by som s tým niečo robil, nie?

Chápavo kývol hlavou, aj keď sa nezdal s odpoveďou ktovieako spokojný. Aj keď som sa obrátil k svojmu obedu, cítil som na chrbte jeho pohľad. Bol to presne ten typ pohľadu, ktorým ma prepaľoval vždy. Snažil sa ním vidieť až do môjho žalúdka a zistiť, čo má moje diabolské ja za lubom.
Nervózne som sa poškriabal na zátylku a zahryzol si do pery, aby som nepovedal niečo, čo by som potom mohol ľutovať. Neznášal som ten jeho všetečný pohľad. Myslel si že som úplne hlúpy a necítim to?

"A ako postupuješ s novým projektom? Dúfam že klientom vychádzaš čo najviac v ústrety." Pomaly som sa nadýchol a narátal do desať kým som odpovedal. Napoly som obrátil hlavu smerom dozadu a prikývol.

"Náš klient, náš pán nie? Ide to zatiaľ celkom dobre, vyzerá to ako sľubný projekt na ktorom zarobíme majland." Nadvihol som kútik úst a ďakoval bohu, že sa rada konečne pohla. Tisol som tácku blízko k vitríne s nápojmi a načiahol sa za plechovkou koly.

"Dúfam že to nepokašleš." Pripomenul mi otcovsky a pred tým, ako sa stratil k svojmu stolu, ma potľapkal po ramene. Stuhol som a mykol hlavou. Zaťal som zuby a vzal tácku, nesúc ju k najodľahlejšiemu kútu jedálne. Čo najďalej od stolov vedenia. Všetci vedeli že najväčším prínosom pre spoločnosť som práve ja, no aj tak mi všetci radili čo mám robiť, akoby sa báli že to pri prvej príležitosti zbabrem. Do čerta aj s nimi.

Sadol som si do kúta k jednému prázdnemu stolu a trochu si uvoľnil modrú kravatu. Neznášal som tú farbu, ale inú som ráno po ruke nemal. Takmer som zaspal. Z klubu som sa vrátil až neskoro v noci a zaspal som niečo po druhej ráno.
Vidličkou som len zamyslene prehraboval šalát a kusy mäsa, lenivo sa povaľujúce na porcelánovom tanieri. Vôbec som nebol hladný, len som bezmyšlienkovite sedel na svojom mieste a pozoroval dianie v jedálni.

Spozornej som, keď som si pri stole svojho šéfa všimol niekoho nového. Klient, alebo žeby nejaký nový zamestnanec? Naklonil som hlavu mierne na bok a poriadne ho zhodnotil. Až teraz sa mi slinné žľazy rozpracovali na plné obrátky. Bol vysoký a blond vlasy mal cudne upravené do chvosta. Videl som ho len z profilu, no aj tak sa mi dosť páčilo to čo som videl. Odložil som jedlo bokom, aby som sa rukou mohol oprieť o stôl. Položil som si hlavu na vystretú dlaň a nespúšťal z neho zrak. Dúfal som, že to zacíti a obzrie sa mojim smerom.
O niečom sa bavili a pravdepodobne to bolo náramne vtipne, obaja sa sem tam zasmiali a potom ho šéf potľapkal po pleci. Presne tak ako predtým on mňa. Pekný neznámy sa obrátil na odchod, no na moje sklamanie sa neobzeral naokolo. Sledoval som ho až kým sa nestratil z dohľadu a nespokojne som cmukol ústami. Vstal som a zamieril k dverám.
To be Continuited...Klaudiqa =)

Love me...in the ways that you can´t, in the ways that you won´t 11

21. ledna 2010 v 0:32 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
Prepáčte za trochu dlhšiu pauzu...to viete, škola =(

Michael:
"Kde máš toho svojho krásavca?" nazeral som poza Gerardov chrbát a tešil sa tomu, ako zúri. Niekde ho stratil a teraz si v duchu istotne nadáva.

"Drž hubu." Precedil pomedzi zuby a zašiel si rukou do čiernych vlasov. Akokoľvek by sa snažil, nedokázal skryť to poníženie ktoré som mu videl na očiach. Niekto okašľal Gerarda Waya a pravdepodobne sa to nestalo po prvý krát. Obrátil som sa druhým smerom aby som skryl pobavený úškrn.

"Fajn, takže ideš domov?" nahodil som znova vážnu tvár a spýtavo naňho pozrel. Nevyzeral na to, že by chcel stále tancovať až do rána bieleho. Nervózne sa poobzeral okolo, akoby v hĺbke duše predsa len dúfal, že mladý stojí priamo za ním. Stisol pery do tenkej čiarky a s námahou prikývol. Muselo ho to stáť veľa síl a sebazaprenia, no očividne mal už večer pokazený dostatočne. Kývol som hlavou aby si pohol a spolu s Davidom a Pierrom ktorí na nás už čakali, sme sa pobrali k autu.
Gerard šiel vedľa mňa a po očku som ho pozoroval. Tvár mal nepriehľadnú, no aj tak som tušil kto sa za tou maskou ukrýva. Gerard nebol taký namyslený sebec akým sa každému na prvý a možno aj druhý pohľad zdal. Vedel byť aj citlivý a milý...teda tak tomu bolo pred niekoľkými rokmi, keď sme mali ešte spoločnú izbu.
Boli sme tak rozdielni. Zatiaľ čo moje životné hodnoty pozostávali z rodinného života a teplého večera pri kozube, jeho život sa uberal úplne opačným smerom. Cieľavedomý podnikateľ, ktorý sa večer mení na zviera, vlniace sa na tanečnom parkete v spleti tiel. Toto bol jeho život a aj jediný dôvod môjho narastajúceho nepochopenia. Mal okolo seba rušno, no aj tak sa vždy ocitol doma sám, opustený. Stačilo mu to? To som nikdy nezistil a nedokázal som to vyčítať ani teraz, z jeho chladného výrazu.
Vlastne sme sa na seba nepodobali v ničom, ani výzorom. Pri ňom som nikdy zvlášť nevynikal. Ani krásou, ani múdrosťou, ale ja som mu to prial. Bol to predsa môj brat, kolovala mu v žilách takmer rovnaká krv ako mne a to bolo niečo, čo som závisťou zničiť nechcel.
Vzdychol som a odvrátil od neho zrak skôr, ako si mohol všimnúť môj zvedavý pohľad. Vonku bola tma a ako som práve zistil, aj celkom kosa, na to že bola takmer polovica júna.

"Videli ste toho krásavca ktorého som zbalil? Volá sa Jerry a pracuje ako model." Konečne Pierre prehovoril aj k nám, aspoň raz za tento večer. Doširoka sa usmial a odhalil svoj krásny, doktorom Fieldmanom opravený, chrup. Aj jemu som prial len to najlepšie, len si chudák chlapec väčšinou neuvedomil, že on to možno bral vážne, ale druhá strana nie. A potom sa samozrejme nevyhol sklamaniu, ktoré s nami neskôr musel pri raňajkách rozoberať.
Ku šťastiu mu chýbalo už len stretnúť niekoho normálneho, komu by nevadil vzťah na dlhší čas. Nie ako Gerardovi, jeho vzťahy mali limit nanajvýš desať-dvadsať minút.
Nie že by doteraz nenašiel niekoho kto by mu vyhovoval, on na vzťahy neveril. Nikdy s nikým nechodil. Odkedy sa pamätám, vždy bol on ten obletovaný a patrične si to užíval. Ničil tých chudákov ktorí sa tak urputne snažili získať jeho srdce, hrozným spôsobom. Nikdy nikomu nedal šancu a nepomohlo ani malé bratské dohovorenie. Nič. Tvrdohlavý ako mulica. Ak ho niekto raz skrotí, udelím mu medailu, to prisahám.

"Musím ťa sklamať, s ním by si si priveľmi neužil." Pierrov zmätený výraz ktorý nastavil smerom k Gerardovi, bol fakt komický.

"A to prečo?" teraz mu určite povie niečo krásne sarkastické a odporné.

"Má ho strašne malého." Bingo! Jeho výraz spľasol ako bublina a obočie sa mu spojilo do jednej línie.

"Citlivosť a empatia ti asi nehovorí nič, však?" zasyčal nespokojne David a prevrátil očami. Ponoril ruky hlbšie do vreciek džínsov a priblížil sa k smutnému Pierrovi, aby aspoň čiastočne napravil, čo Gerard opäť tak krásne zničil.

.....
Quinn:
Od okamihu kedy som nervózne prstami stláčal drobné tlačidlá klávesnice a následne stlačil odoslať, ubehli takmer dve hodiny. S hlavou položenou na vankúši, som neustále očami zabiehal smerom k nočnému stolíku, či neprišla odpoveď. Vždy som len sklamane klesol späť a znepokojene vzdychol. Displej mobilu bol rovnako prázdny a mŕtvy, ako asi teraz ja.
Frankova mama volala už minimálne tri krát. Vždy však dostala rovnakú odpoveď, jej syn tu nie je. A moja matka mi samozrejme neverila že to neviem ani ja.
Prevrátil som sa na chrbát a odhrnul si z čela vlasy. Hlavou sa mi stále preháňali myšlienky na to, čo asi teraz robí. Bolo mi nad slnko jasnejšie, že sa stále hnevá, inak by aspoň napísal. Čokoľvek. Aj správa že ma neznáša by potešila viac ako nevedomosť.
Čo ak sa mu niečo stalo? Napadlo ma odrazu a v tom momente som tú myšlienku aj zavrhol. Nie, Frank sa o seba predsa vie postarať aj sám. Dokonca aj s tou bitkou v škole to dokázal, aj keď to zrejme skončilo inak ako si predstavoval. To ja som to všetko pokazil a to len preto, že som taký hrozný strachopud. Na jeho mieste by som pravdepodobne zdupkal ako vystrašený zajac pred rozzúrenou líškou. Už teraz som to jasne videl, akoby sa to aj naozaj stalo.

Prudko som nadvihol hlavu, až som zacítil, ako mi v krku niečo ruplo. Zasyčal som od bolesti, no aj tak som sa načiahol k mobilu, ktorý celý svietil na modro.
BATÉRIA TAKMER VYBITÁ
Do čerta aj s tým! Odhodil som mobil bokom a zlostne odkopol prikrývku na koniec postele. Aj tak mi len zavadzala. Tiché klopotanie na okno ma konečne prebralo zo zlostného rozjímania a obrátil som sa k oknu. Nikto tam nebol. No samozrejme že tam nikto nie je ty idiot, keď máš izbu na poschodí.
Pleskol som sa dlaňou po čele a položil nohy na drevenú dlážku. Pomaly som sa presunul k oknu a nazrel cez záves, aby som zistil pôvod tých podivných zvukov. Takmer som vykríkol, keď som pod oknom zbadal drobnú zhrbenú postavu, ako sa snaží drobnými kamienkami upútať moju pozornosť.

Pokrčil som čelo, v snahe príliš nevŕzgať s oknom a opatrne som nadvihol jeho spodnú časť. Po stranách som ju upevnil aby mi tá vec neamputovala hlavu a zvedavo som sa vyklonil von. Ak by na mňa hľadel niekto z izby, myslel by si, že asi tyčkujem von oknom.

"Si to fakt ty?" neveril som vlastným očiam, mal som pocit že ma len klame zrak. Určite som zaspal a ten trúfalý sen o tom ako mi Frank odpustil sa ráno rozplynie ako dym a ja budem opäť len skleslo premýšľať o tom, kde môj kamarát vlastne je.

"Nie, pápež ti prišiel dať požehnanie ty debil!" zasyčal a prevrátil pri tom očami. Usmial som sa.

"Idem ti otvoriť." Priložil som si ruku k ústam aby som tlmil slová, keď ma zastavil.

"Nie, nechcem ti robiť zbytočné problémy."

"Drž zobák dobre? Myslím že ja som ich narobil oveľa viac ako ty. Hneď som dole." Zaklapol som nehlučne okno naspäť a zámka ticho cvakla keď som sa vykradol z izby, ako duch.
Odfúkol som si až vtedy, keď som znova sedel na svojej posteli, no tentoraz Frank sedel vedľa mňa. Žmolil som koniec plachty a sledoval naše tiene, ako nehybne trónia na náprotivnej stene. Vzdychol som. To budeme takto mlčať naveky, alebo konečne niekto niečo povie?

No dobre budem to ja: "Prepáč." To je všetko? Tak to si teda pekný slaboch.

"Nie, to ty mne prepáč. Nemal som na teba tak vyletieť, aj keď si si to zaslúžil." Významne na mňa pozrel a potom mu výraz tváre trochu zmäkol. Črty tváre zjemneli a už to bol znova ten starý Frankie. Objal som ho okolo ramien.

"Obaja sme to posrali, môže byť?" zadumane prikývol a položil si hlavu na moje plece. Môj stisk zosilnel a konečne som mal pocit, že svet je pre mňa gombička. Že zvládnem aj oveľa viac.

"Čo budeš teraz robiť?" prelomil som moment ticha a stále som sa ani len nepohol. Jemne som mu prstami prechádzal vo vlasoch a stále sledoval naše tiene. Pripadalo mi to, akoby ani nepatrili nám.

"Ja neviem. Ale do školy sa už pravdepodobne nevrátim." Zacítil som záchvev v jeho hlase a znova som pocítil neprijemny pocit viny.

"Ale domov sa vrátiš nie?" cítil som podľa jeho pohybu, že prikývol. Odľahlo mi. Nemôže predsa utekať donekonečna a myslím, že pokiaľ zvládol Matta, zvládne aj pani Ierovú.

"Asi si budem musieť nájsť prácu." Vzdychol skrúšene a klesol poza môj chrbát na posteľ.

To be Continuited...Klaudiqa =))

Love me...in the ways that you can´t, in the ways that you won´t 10

6. ledna 2010 v 20:44 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
Túto časť by som chcela venovať jednej osôbke, ktorá mi nedávno dala k poslednej poviedke dosť dlhý a pozitívny komentár. Nesmierne ma to potešilo a chcela by som jej týmto poďakovať =)

Gerard:
"Počkaj." Bral som schody po dvoch a netrvalo mi dlho aby som ho zbadal. Mieril k východu. Chytil som ho za ruku a potiahol k sebe. Trochu sa zatackal a ostal prekvapene zízať, asi nečakal že ho nenechám len tak odísť. Ale Gerard Way nenechá nikoho odísť ak to sám nechce.

"Hej." Vyvliekol si ruku z môjho zovretia, no chytil som ho znova, tentoraz okolo pása. Obrátil som sa s ním a pritisol ho o stenu, aby mi nemohol znova zdrhnúť.

"Tak aby bolo jasné, bez vysvetlenia nikam nepôjdeš." Namieril som naňho ukazovák a zažmurkal. Pozeral na mňa ako keby som od neho chcel návod na výrobu jadrovej zbrane.

"Neviem čo by som ti mal vysvetľovať, vôbec ťa nepoznám." Priložil mi dlane na hruď v snahe odtlačiť ma, no nemyslím že bolo jeho telo tak veľké aby to dokázalo. Natisol som sa na neho ešte viac a tentoraz akoby zázrakom prestal protestovať, keď sme o seba náhodou narazili. Videl som ako sa mu oči podvedome privreli a zreničky stmavli. Nechcel som byť k nemu hrubý, len moje ego proste štvalo, že sa niekto opovážil odmietnuť ma, keď som sa tak štedro ponúkal. Stále ma tá noc žrala.
Nikto nič nehovoril, pozerali sme na seba a snažil som sa vyčítať z jeho očí, čo si myslí.
"Keby to bolo také jednoduché." Prešiel mi prstami po vlasoch ktoré mi padali do čela. "Som smädný." Prehodil akoby náhodou a ruku z mojich vlasov zase zložil dolu, opierajúc sa o stenu. Prikývol som.

"Čo tak margarita?"

"Chceš ma opiť?" zasmial sa ticho. Keď som videl ten jeho rozkošný úsmev, mal som sto chutí robiť to s ním hneď . Tu a teraz. Ovládol som sa a ukázal smerom k baru.
"Stále ma držíš." Povedal pobavene.
Odtiahol som sa od neho, ale iba z tej strany, kde bol bar. Aby som si bol istý že sa nerozbehne inam. Kývol som tým smerom, keď na mňa znova nervózne pozrel a šiel za ním, keď konečne vykročil. Stál tam Mikey s Davidom. Keď nás zbadal, vedel som si predstaviť čo si asi myslí.

"Zase on?" vyštekol, keď som ho potľapkal po pleci.

"Upokoj sa, potečie ti krv z nosa." Zašepkal som mu s úsmevom do ucha a podišiel k mladému, ktorý sa nerozhodne opieral o pult.
"Tak čo si dáš?" nadvihol som obočie a cítil na sebe pohľad oboch mojich "kamošov". Mykol ramenami a bolo z neho jasne cítiť, aký je nesvoj. Nerozumel som tomu. Nikdy som sa s tým nestretol, asi preto že som mal okolo seba vždy sebavedomých a krásnych mužov, ktorí boli ochotní, ba priam sa mi až sami núkali do postele. A ja som svoju príležitosť vždy využil. No tento Fr...eh chalan, bol úplná výnimka.
Prezrel som si jeho profil, ktorý sa ostro črtal na neónovom pozadí svetiel všade okolo. Malý nos, drobné vykrojené ústa, bojovne vystrčená brada a veľké, orieškovo hnedé oči. Boli veľké a teraz sa uprene pozerali na výber alkoholu, len aby nemusel pozrieť na mňa. Sklopil som zrak a všimol si, ako nervózne podupkáva nohou.

"Niečo ľahké?" nedal som sa len tak odbiť jeho ľahostajnosťou a oprel sa o pult, čo najbližšie k nemu.
"Alebo niečo tvrdé?" pootvoril som pery a vykrivil ich do ľahkého úsmevu keď ku mne obrátil hlavu. Stisol pery pevne k sebe a preglgol.

"Cola postačí." Vytisol zo seba po pár sekundách a znova obrátil tvár k baru. Sledoval čašníka ako mu nalieva pohár keď som objednal a tváril sa, akoby som tam už nebol.
"Vďaka." Potriasol hlavou keď dostal svoj nápoj a ja som sa načiahol po svojho panáka. Vytiahol farebnú slamku a hodil ju o bar, odpijúc si z tmavého nápoja. Na jeden dúšok vypil celý pohár a ja som ho len s otvorenými ústami sledoval.

"Gerard, ide sa domov." Poklepkal mi Mikey po ramene a ja som nenápadne zaškúlil na hodiny okolo jeho zápästia.

"Veď je len polnoc, pre boha! Nerob drahoty a choď si zatrsať." Chlácholil som ho. Väčšinou to zabralo, no tentoraz nie. Pozrel za môj chrbát a presne som vedel čo mu vadí.

"Nie." Povedal rozhodne a prekrížil si chudé ruky na hrudi.

"Tak potom šťastnú cestu domov, si už veľký chlapec snáď trafíš, nie?" potľapkal som ho po líci a potom ho jemne štipol. Zamračene sa uhol bokom.

"Ty si taký somár." Neodpustil si poznámku a potom sa obrátil. Niečo pošepkal Davidovi a potom obaja odišli, aby našli Perra.
Mikey vie byť niekedy tak nechutne poučujúci, neznášam to na ňom. Tvári sa ako matka Tereza. Obrátil som sa späť k svojej koristi, no zbadal som len vyšportovaného muža, ktorý sa hádal sa barmanom. Kurva! Obzeral som sa okolo, no nebolo po ňom ani stopy. Zlostne som treskol päsťou o bar a so zaťatými zubami sa pobral smerom, akým odišiel Michael s Davidom.

_____________________________________________________________

Frankie:
Pozoroval som ho. Skrytý v tieni pod schodmi som pozoroval, ako sa bezradne obzerá v dave, hľadajúc moju siluetu. Vyzeral dosť naštvane a dal to aj pekne najavo. Usmial som sa keď udrel o pult a pár ľudí sa prekvapene obzrelo. Zišiel schodmi na parket a ja som sa pritlačil k stene keď prechádzal okolo mňa. Nechcel som aby ma videl, stačilo mi že vidím ja jeho.
S tým namosúreným výrazom vyzeral ešte lepšie. Ako zviera ktoré sa odtrhlo z reťaze. Myšlienkami som zablúdil k predstavám ako jeho tvár asi vyzerá v tom najlepšom, pri sexe. Musí byť nádhera pozerať na to vyšportované telo a tvár zvraštená v slastnom kŕči.
"Presne tak sa mi to páči." Cítil som prudký výdych na svojej orosenej pokožke a váhu dospelého tela, ktoré ma zatláčalo hlbšie do matraca, znemožňujúc mi tak šance na únik. Z tohto pekla sa uniknúť nedá. Jemný bozk mi ako vánok pohladil líce, no ja som len zhnusene odvrátil tvár.
"Môj malý Frankie." Šepkal.
Prudko mnou myklo a musel som sa dať do podrepu aby som zvládol ten nával adrenalínu, ktorý sa mi teraz prelieval v žilách ako tekutý jed. Pocítil som v hrdle obrovskú hrču a nepomáhala ani moja ruka, ktorou som sa ju snažil zatlačiť, dostať ju nejakým spôsobom preč. Čím viac som bojoval, tým to bolo horšie. Opierajúc sa som sa pomaly zdvihol a prehrabol si vlasy. Dlane som mal úplne spotené, aj napriek tomu, že stena bola chladivá.
Už viac nebudem myslieť. Ani na minulosť a ani na Gerarda. Nesmiem dovoliť aby nado mnou ten hajzel zvíťazil. Nepodľahnem tak ľahko, už nie som ten malý chlapec ktorý nebol schopný povedať rázne nie, ktorý nebol schopný odporovať a brániť sa.

Pocítil som jemné vibrácie, no nebolo to v žalúdku. V zadnom vrecku mi zapípal mobil. Pozrel som na display a aj napriek silnému pocitu viny, mi srdce poskočilo.
VOLALA TVOJA MAMA, ZE SI DNES NEPRISIEL DOMOV. VIEM ZE NEMAS KAM IST...DVERE MAS U MNA OTVORENE KEDYKOLVEK.
QUINN
To be Continuited..Klaudiqa =))

Love me...in the ways that you can´t, in the ways that you won´t 9

2. ledna 2010 v 20:24 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
Ste sa s komentármi nejak nepretrhli :D

Frank:
Skleslo som sedel v semišovej sedačke a hladil končekmi prstov chladné sklo pohára. Zapadol som v prvom podniku na ktorý som narazil a odvtedy som tu takto sedel. Nemal som kam ísť, už som nikomu neveril.

"Prinesiem ti ešte niečo?" padol na mňa tieň, keď sa ku mne nahla mladá servírka. Milo sa usmiala, papier a pero nachystané.

"Nie vďaka." Pokrútil som hlavou. "Ešte mám." Chytil som do rúk pohár a trochu si odpil. Obrátila sa teda a kráčala k páriku, ktorý práve dorazil. Vzdychol som. Pri pohľade na hodinky mi bolo jasné že už som mal byť dávno doma. Teda za predpokladu že by som ešte chodil do školy, teraz sa flákam po vonku.
Dnes dokonca nemám ani u koho prespať. Quinn sa musí nenávidieť, a aj keď by to malo byť skôr naopak, nedokázal som to. Zachoval som sa hrozne a až teraz s odstupom času som si to uvedomoval. Vrátiť čas však bolo nemožné a ja som sa mohol len modliť, aby mi to pán Boh nezrátal.

"Prepáč," znova ku mne podišlo to milé dievča so zelenou zásterou okolo pása a nervózne si ma prezrelo. "ale dnes tu máme akosi plno a nemáme kam usádzať hostí. Vidím že už si dopil, tak by som ťa chcela poprosiť..." sklopila zrak a bolo vidno, že sa jej to nehovorí ľahko. Pousmial som sa.

"Nie, ja to chápem. Už pôjdem." Pozrela na mňa spoza dlhých mihálnic a vďačne sa usmiala. Podala mi účet a keď som zaplatil, náhlivo som vyšiel von. Slnko mi pálilo na hlavu a nespokojne som zvraštil nos, keď sa jeho lúče dostali až k mojim očiam. Sklonil som hlavu a pomaly kráčal po ulici. Sem tam som do niekoho vrazil, no vždy som zamrmlal tiché prepáčte.
Premýšľal som aj o návrate, no hneď v tej chvíli som to aj zavrhol. Nedokázal by som teraz konfrontovať moju matku. Pochybujem že by len s kľudom povedala že sa nemám ničoho báť, že je to v poriadku. Poznal som ju až pridobre. Zastal som pri prechode a pohľadom zablúdil na druhú stranu ulice. Bola dlhá a farbená, úplne odlišná od ostatných. Domy zdobili farbené vlajky a všade blikali vývesné tabule, dokonca aj za bieleho dňa.
Odvrátil som zrak a prudko sa vybral opačným smerom.
___________________________________________________________________

Mikey:

"Dotiahol si ma sem a nechal si ma tam hore samého!" hneď ako som Gerarda v tej tme zbadal, obviňujúco som sa naňho vrhol. Stál, opretý o stenu a o pár levelov nižšie sa mu pri nohách vlnil nejaký mladík.

"Si veľký chlapec Mikey, pár minút by si bez svojho brata určite vydržal. Navyše máš tam Davida a Pierra." Zlomyseľne sa usmial a potiahol si z cigarety, ktorú držal v pravej ruke.
Zlostne som zaťal zuby a obrátil sa na odchod. Bolo tu strašné teplo, plus keď som si k tomu prirátal zlosť ktorá vo mne kypela, cítil som sa ako v ohni. Mal som problém znova nájsť schody ktorými som prišiel, no po pár pokusoch som sa konečne znova ocitol na tanečnom parkete. Rovno uprostred víru polonahých tiel. Keby ma tu tak videl Ben, vždy si zo mňa len uťahoval, či na takéto miesta už nie som starý. Do čerta, veď som mal len 22.

Od baru na mňa kýval nižší čiernovlasý muž. Zbesilo mával keď si všimol že sa pozerám a radšej som zamieril k nemu. Nechcel som aby mu tá ruka odpadla.

"Dáš si drink?" usmial sa keď si bol istý že ho v tom hluku budem počuť.

"Nemám chuť." Pokrútil som hlavou a oprel som sa o bar, aby som mal pred sebou parket ako na dlani. Ak sa Gerardovi uráči výjsť z tej diery von - to je jedno z ktorej - zbadám ho.

"Kašli na toho idiota. Neviem prečo naňho stále berieš ohľady." Odpil si David zo svojho piva a naznačil mi, aby som si dal tiež.

"Chodím sem kvôli nemu." Vyštekol som. Bolo to tak, určite by som si vedel nájsť aj iný druh zábavy v takúto nočnú hodinu.
David len nadvihol obočie. Neveril mi, nemal Gerarda rád. Ale kto ho tu mal vlastne skutočne rád? Okrem mňa samozrejme, ja som bol jeho brat, preto sa odo mňa vyslovene očakávalo že ho zbožňujem ako svoj vzor či modlu.
David bol jeden z tej väčšiny ktorá si o Gerardovi myslela svoje. Nedalo sa povedal že by ho neznášal, len občas nemohol vystáť jeho príliš bohémsky spôsob života. Kamarátili sme sa všetci traja už od strednej, aspoň jedno bolo isté. Gerard sa za tie časy nezmenil ani trochu, ak nepočítam telesnú vyspelosť.

"Tak fajn, nechodím sem len kvôli nemu." Priznal som s prudkým pokrčením ramien a David sa konečne zatváril spokojne. Kývol na čašníka a potom mi podal fľašu piva.

"Kde je vlastne Pierre?" až po chvíli ma napadlo, že sme sem prišli štyria, ale zatiaľ som za celý večer videl ledva troch. Ak teda počítam aj pohľad na vzdychajúceho Gerarda niekde v suteréne.
David kývol rukou ktorou držal fľašku. Pozrel som tým smerom a zbadal Pierra, ako sa pri zábradlí bozkáva s nejakým chalanom.

"Aha." Roztiahol som pery do úsmevu pochopenia a ďalej sa jeho polonahej siluete nevenoval. Odpil som si z piva a započúval sa do rytmu hudby. Hrali moju obľúbenú.

________________________________________________________________

Gerard:

"To si musíme zopakovať." Usmial sa štíhly mladík, strkajúc mi svoje číslo do predného vrecka tmavých džínsov.

"Samozrejme." Široko som sa usmial a keď sa odpratal, papierik som roztrhal. Neviem načo mi jeho číslo bude. Ak budem mať niekedy chuť vrznúť si, bude tu plno iných, neviem prečo by som mal hľadať práve jeho. Natiahol som si nohavice a zapol kožený opasok.
Stále som mal nemiznúcu chuť užiť si, len som nevidel nikoho kto by vyhovoval mojim parametrom a požiadavkám.

Môj pohľad pátral pozdĺž neónovej steny, až k východu. Ustrnul som v presne rovnakej polohe, v akej som bol doteraz. Dal som si priveľa drog a teraz mám halucinácie? Zažmurkal som, stále tam stál a zmätene sa rozhliadal okolo seba.

"Niekoho hľadáš?" odlepil som sa od stĺpu a oprel sa o stenu hneď vedľa jeho hlavy. Jeho veľké oči, ktoré mali teraz farbu noci, na mňa vystrašene pozreli. Nadvihol som pravý kútik úst.
Rýchlo zo mňa zrak spustil a vyzeral, že vôbec nevie kde je. Chytil som ho za bradu a obrátil jeho tvár znova k sebe. Teraz mi neujdeš maličký. Nahol som sa a priložil pery k tým jeho drobným.
Cítil som sa ako víťaz, keď sa zrazu odtiahol a vystrašene pozoroval dianie okolo seba.

"Zjavne si tu dole nikdy nebol však?" kývol som hlavou a zatlačil ma bradu, aby zavrel ústa. Pokrútil hlavou a obrátil sa na odchod. Asi bol v pomykove aj z toho, že ma znova stretol. Myslel si že sa naňho hnevám?
"Kam sa tak ponáhľaš? Nechceš vyskúšať naše atrakcie keď už si tu?" chytil som ho za zápästie a potiahol k sebe. Pridržal som ho pri sebe, takmer spadol dole zo schodov. Zavadzali sme v prechode, tak som ho odtiahol stranou.
"Čo tu vlastne robíš? Myslel som že podobné veci ťa desia." Dvihol som ruky akoby som ho chcel vystrašiť a potom som sa zasmial. Začervenal sa, aj cez to prítmie som si to všimol.

"Tak povediac som utiekol z domu."

"Huh? Sú v tom drogy?" vyzvedal som.
Pokrútil hlavou. "Nie, vyhodili ma zo školy."

"No a?" pamätám si, že mne to tiež hrozilo. A nie raz.

"Keď to matka zistí zabije ma." Vysvetľoval mi, akoby som bol retardovaný. "Zabudni na to...neviem ani na čo ti to hovorím. Veď ťa ani nepoznám."

"Pretože si nechcel. Utiekol si ako baba." Tieto slova ho zastavili.

"Nie je to tak ako si myslíš."

"Tak ako to teda je?" nadvihol som bradu a v očakávaní pootvoril pery.

"To je jedno." Vybehol hore schodmi a nechal ma tam stáť, so svojimi vlastnými myšlienkami. Kurva! Toto snáď nie je možné, dvojnásobné odmietnutie. Pozrel som rýchlo hore, no jeho telo sa stratilo v dave.
Pridržal som sa zábradlia a vybehol hore...
To be Continuited...Klaudiqa =)


Demolition Lovers

2. ledna 2010 v 16:24 | One Shot - Klaudiqa
Ani neviem ako ma to napadlo, ale už sem dlho nepribudla nejaká vtipná oddychovka. =)

"Au....au!" skríkol Frank a zachytil sa končekmi prstov o drsný povrch kufra na aparatúru. Tvár mal skrivenú do neprirodzenej grimasy a na čele sa mu tvorili kvapky potu.
"Nie, takto to nepôjde, choď von." Precedil pomedzi zuby a snažil sa narovnať. Kvôli nohaviciam ktoré mal až pri členkoch sa zatackal, no nakoniec našiel stratenú rovnováhu.
"Gerard? Gerard!" skríkol keď muž ktorý bol v tmavej miestnosti s ním, neodpovedal. Frank obrátil hlavu najviac ako mohol, aby sa dozvedel, čo sa to do čerta deje. Gerard stál a pozeral naňho ako obarený.

"Nejde to." Vyhŕkol a oči otvorené dokorán, sa mu v šere zaleskli.

"Čo kurva myslíš tým, že to nejde?" zavrčal naňho Frank a pokúsil sa ho odsotiť sám .
"Auu!" prikryl si ústa dlaňou a tuho privrel oči. Gerard mal pravdu. Nešlo to. Ale ako je to do kelu možné?
"Nedotýkaj sa ma!" skríkol na Gerarda, keď sa ho snažil pohladením po chrbte upokojiť. Natiahol k nemu ukazovák a výhražne pokýval rukou.

"Prepáč." Stiahol sa bojazlivo, aj keď to gesto mohol ledva vidieť. Bola tu takmer tma a okrem Frankovej drobnej siluety nevidel skoro nič. Stáli v zatuchnutom sklade uprostred nástrojov a rôznej inej aparatúry, uloženej do veľkých, čiernych, kožených debien.
Nebolo to po prvý krát čo sa nenápadne vytratili od zvyšku kapely a našli si trochu súkromia. Kým boli tu, v New Yorku, bolo toto najlepšie útočisko. Chodil sem málokto, aj to len vtedy, keď sa chystali na show. Teraz bolo po vystúpení a davy ľudí sa už dávno rozišli do svojich domovov.

"Mohol by si sa...trochu..." Frank sa postavil na špičky, snažiac sa trochu narovnať. Gerard pochopil, no aj tak sa obaja zatackali, Gerard mu stúpil na nohu oboma to zamávalo.
"Dávaj pozor!" sykol Frank, stále bol v šoku z toho čo sa stalo.

"Prepáč."

"A prestaň stále hovoriť prepáč!!!"

"Prep..." Gerard si zahryzol do jazyka a s námahou potlačil smiech. Ak raz toto bude rozprávať svojim deťom, istotne mu neuveria.
"Moji milí, a tak som sa zasekol v strýkovi Ierovi, uprostred kopy haraburdia..." fakt vtipné. Znova nahodil vážnu tvár. Čo ak by nejako Frank vydedukoval že sa mu za chrbtom uškŕňa? Ešte by mu rozmlátil nohou...no ehm, nebude na to radšej ani myslieť.

Nie, neboli s Frankom gayovia ako by si ostatní možno mysleli keby sledovali túto vtipnú scénu. Boli najlepší kamaráti, ktorí si počas dlhého turné, občas vypomohli. Prvý krát to bolo trochu rozpačité, aj keď si povedali že to nič nie je. Gerard sa znova usmial, keď si spomenul na tú chvíľu, ako Franka prvý krát vyzliekal. Triasli sa mu ruky viac, ako keď mu Lyn oznámila že bude otcom. Vydesene sa jeden druhému pozerali do tváre, keď jeden druhého pobozkali a po prvý krát ochutnali svoje pery. Frank vtedy musel radšej privrieť oči.
Aj napriek Gerardovej nepopierateľnej príťažlivosti, to bol stále len Gerard, jeho kamarát a člen kapely. No stále to bolo lepšie, ako keby mu mal pomáhať Ray, alebo ktokoľvek iný. Pri Gerardovi cítil akúsi istotu, že to zostane naveky pochované medzi nimi. Žiadne ospravedlnenia, žiadne otázky ani záväzky.

"Nemám niekoho zavolať?" nadvihol Gerard obočie a poklepkal Franka po ramene.

"Ani náhodou." Zrúkol Frankie tak ticho ako mohol. Nechcel aby ich tu niekto našiel a už vôbec nie takto. "Zbláznil si sa? Radšej keby si sa viac snažil..." rukou zamával aby naznačil čo presne tým mal na mysli.

"A ako asi? Nechcem ti amputovať riť!" to už znelo trochu hystericky. Zdalo sa, že teraz je Frank ten pokojnejší. Inokedy to bývalo skôr naopak, Frank sa vždy bál aby ich náhodou niekto nepristihol, no teraz behal mráz po chrbte Gerardovi. Bol šokovaný z toho čo sa zrazu stalo a ani nevedel ako. Nikdy predtým sa to nestalo!

Frank sťažka vzdychol, zohol hlavu aby mohol poriadne premýšľať. Ak niekoho zavolajú na pomoc, tak ich "malé" tajomstvo už viac nebude tajomstvom. Ak tu budú dlho stáť a dumať nad tým, začnú ich hľadať a nakoniec ich tiež nájdu. Tak alebo onak, neostávalo nič iné, len si nejako pomôcť.

"Povedal si, že je ten nový lubrikant perfektný." Unavene prehodil Frank a pretrel si dlaňou spotené čelo. Kvapky potu mu po ňom stekali už hodnú chvíľu.

"Veď je, najprv som ho vyskúšal....sám." pípol bojazlivo Gerard.

"Pamätáš si kde je vypínač?" nadhodil zrazu Frank a v hlave sa mu konečne rozsvietilo.

"Nikdy som tu žiadny nehľadal." Prevrátil Gerard očami a zvraštil tvár. V tejto zohnutej polohe o chvíľu príde o kríže. Neopovážil sa narovnať, nechcel aby Frank začal vrieskať na celý sklad.

"Ty si blbec." Sykol Frank.

"A ty vieš kde je ten vypínač keď si taký múdry?" dal ruky v bok a zvedavo hľadel na jeho tvár, napoly skrytú v tieni. Prenikal sem len lúč svetla popod dvere a to bolo všetko. Iný zdroj svetla okrem toho umelého tu nebol.

"Tak ho nájdi!"

"To by si ma musel najskôr pustiť!" pokrútil Gee hlavou a mal chuť sa začať hystericky smiať. Táto situácia bola čím ďalej smiešnejšia...v tom zúfalom slova zmysle samozrejme.

"Tak pôjdeme spolu, no!" Gerard zacítil jemný tlak na svoje predné partie, tak sa posunul tiež. Cúvali k smerom k svetlu. Ak je Frankov predpoklad správny, niekde tam by mal byť aj vypínač. Vždy býva pri dverách, musí tam byť. Naslepo šmátral po stene a Gerard sa ho snažil napodobniť, druhou rukou sa pre istotu pridržiaval jeho boku.

"Máš?"

"Ešte nie...a ty?"

"Keby som ho mal tak sa ťa nepýtam!"

"Aha."

Po chvíli ktosi víťazoslávne zapískal. Bol to Gerard, konečne našiel to čo hľadali. Bol na náprotivnej stene ako hľadali a zavadil oň úplnou náhodou. Šťukol ním a rozlialo sa okolo nich svetlo. Pozrel dole na Franka, ktorý sa pred ním obýbal a nahlas sa rozosmial. Musel si prikryť ústa rukou, no aj tak sa to nedalo zastaviť. Frank naňho len vražedným pohľadom civel a nevedel sa dočkať kedy bude voľný, aby mu mohol niečo otrieskať o hlavu.
To sa mu teda smeje. On nemá v zadku cudzí predmet hrubý ako potrubie kanalizácie. Keď si všimol jeho pohľad prestal a len sa usmieval, pokrčiac pri tom ramenami.

"No čo, povedz že to nie je smiešne."

"NIE JE!" usmial sa Frank a potom znova nahodil kyslý ksicht.
"Teraz pohni zadkom a vráťme sa tam kde sme stáli, rád by som sa pri premýšľaní čo s tým, o niečo oprel."

Gee len prikývol a pomaly spolu postupovali na miesto, ktoré len nedávno opustili. Frankovi padol pohľad na tubu s gélom, ktorý hneď Gerard po použití odhodil.

"Gerard Arthur Way, ja ťa zabijem!!!" bolo mu jedno či ho niekto počuje, už to bolo aj tak jedno. Došlo mu, že sa z toho nedostanú svojpomocne. Gerard vystrašene zastal s rukami na polceste k jeho ústam. Chcel ho utíšiť, no Frank bol v tvári tak červený až mal strach, či neutrpel toxický šok, alebo niečo podobné.
"Čo za gél si to kupoval?"

"No, normálny." Poškriabal sa na hlave. Nevedel kam tým mieri. Frank sa aj napriek bolesti zohol a zhrabol žltú tubu opatrne do ruky.

"To je sekundové lepidlo ty zmagorený idiot!!!" Doslova škriekal ako tam tak naňho vrieskal a cítil že asi každú chvíľu omdlie. Gerard ostal šokovane pozerať raz na neho a raz na gél. To nie je možné...veď ho skúšal...to..." prebehol mu pred očami celý život, no ešte predtým mu Frank uštedril poriadnu ranu do žalúdka.

"Ak si chceš leštiť bambus sekunďákom mne je to jedno, ale nedávaj ho kurva mne! Bože Gerard..." okamžite sa všetky nápady na vyslobodenie rozleteli na márne kúsky a len tam bezbranne stál. Už to bol znova ten starý, bojazlivý Frank.

"Prepáč." Sklopil Gerard hlavu. Nechápal ako sa mu mohlo niečo také stať a zameniť tuby.
"Je mi to ľúto, ale asi budem musieť..." samého ho to nesmierne škrelo že budú musieť ostatným ešte veľa vysvetľovať. Ale sami by si rozhodne nepomohli. Frank mávol rukou, tak sa načiahol k svojim nohaviciam pohodeným neďaleko a vytiahol zo zadného vrecka mobil. Vytočil Mikeyho číslo a s obavami privrel oči. Obom neostávalo nič iné, len sa modliť....

THE END Klaudiqa =)) (sry predtým tu bolo to be continuited...ale to bola mistake len...toto je jendorazovka s otvorenym koncom =) myslím že fantázie na to ako sa to asi skončilo máte dosť :D