Únor 2010

Love me...in the ways that you can´t, in the ways that you won´t 13

17. února 2010 v 18:46 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
Mikey:
"Vzali ma!" Bert vystrúhal zo smutnej tváre šťastnú a mne spadol kameň zo srdca. Snažil sa ma držať v napätí tak dlho ako to len pôjde a mne sa už pred očami vynárali hororové predstavy. Skočil som mu do roztvoreného náručia a tuho ho objal okolo krku. Na tento deň Bert čakal už týždne a bol som nesmierne šťastný, že sa mu na tvári konečne objavil ten úsmev, ktorý som tam vídaval aj predtým.
Už nebol silený len preto aby som bol pokojný. Videl som na ňom, aký je rád.
"Síce je to len malá rola v reklame na auto, ale aj tak mám obrovskú radosť." Povedal keď sme sa od seba konečne odtrhli. Oči mu žiarili ako malému dieťaťu a stále sa neprestával usmievať.

"Tak to sa teším s tebou." Odhrnul som mu vlasy z očí a zastrčil mu ich za ucho. Obyčajne by len niečo nepríjemné zavrčal, neznášal keď som to robil, ale teraz si ma len pritiahol k sebe a pobozkal ma. Čo všetko dokáže jeden vydarený deň. "Kedy začínaš?" obrátil som sa, aby som skontroloval, či jedlo v rúre ešte nevybuchlo a stále som naťahoval uši k jeho odpovedi.

"No, vraveli že budúci týždeň. Ešte sa mi telefonicky ozvú aby všetko upresnili." Načiahol sa za miskou s omáčkou a namočil do nej ukazovák aby ochutnal moje veľdielo.
"Hmm, chutí to skvele. Čo to je?" oblízal si prst a jazykom si potom prešiel aj po perách, kde mu z nej trochu zostalo.

"Hubový krém. A nebabri do toho." Zabŕdol som do neho a plesol ho so smiechom po chrbte ruky, keď sa načiahol znova. "Ostane ti aj pri večeri, neboj sa." Ubezpečil som ho a odtiahol misku bokom, ďalej z jeho dosahu. Zatváril sa smutne, no potom mu v očiach znova vzplanuli šibalské ohníčky.

"A zostane mi po večeri niečo aj z teba?" pritiahol si ma k sebe a po jeho bozku som cítil lahodnú chuť húb aj ja.

"To sa ešte uvidí." Premýšľavo som zvraštil obočie a oblapil ho rukami okolo pása. Znova sa prisal na moje pery a tentoraz použil aj jazyk. Moje ruky postupovali nižšie k jeho pozadiu, keď som odrazu zacítil známu vôňu. Prudko som ho od seba odtrhol. "Kura!" skríkol som ako keby v dome horelo a rýchlo očami hľadal v kuchyni útierky, aby som jedlo zachránil pred zhorením a totálnym zničením mojej niekoľko hodinovej práce.
.....
Gerard-gepard :
S viečkami tesne prilepenými pri sebe som prudko vydychoval a poslepiačky sa snažil nahmatať lem svojich nohavíc. Cítil som vedľa seba druhé telo, ktoré bolo na tom podobne ako ja, no iba pokojne ležalo na gauči a oddychovalo. Šteklili ma na nose moje vlastné, spotené vlasy a mal som pocit, že my roztrhne pľúca, ako som prudko lapal po vzduchu. Rýchlovka ako vyšitá z porno magazínu.
Strapatá blond hriva sa lenivo zdvihla z koženého poťahu spadla do tváre peknému mladíkovi, ktorý sa snažil nájsť svoje stratené boxerky.
"Pri dverách." Ukázal som opačným smerom ako hľadal. Tak ďaleko som ich odhodil? Čudoval som sa sám sebe. Okná do kancelárie boli patrične zastreté žalúziami. Nepotreboval som, aby ma niekto vyrušil pri mojej hodine zumby. Pravdupovediac, nasadením a podobnými pohybmi mojej panvy, by sa to dalo nazvať aj tak. Možno by som to slovo mal používať ako svoj zastierací manéver.
Sledoval som ako sa jeho nahá postava odobrala na miesto kde som ukazoval a keď sa zohla, s pohľadom dravca som si vydýchol. Pozadie mal teda pekné, to sa muselo nechať.

"Ako sa vlastne voláš?" obrátil ku mne hlavu, naťahujúc na seba kus bledomodrej látky.

"Gerard." Uškrnul som sa. Ja som sa ho na meno nepýtal, nemal som to vo zvyku a ani som to nemienil nejako meniť.

"Ja som Fabio." Predstavil sa sám a už mal na sebe aj nohavice. Škoda, nedal som najavo sklamanie, len som si zapol opasok. Ja som sa príliš obliekať nepotreboval. Dávam dole len nevyhnutné kusy oblečenia, v mojom prípade teda len nohavice a boxerky, aj to len do polovice stehien. Čo ak by som náhodou prechladol.

"A ty si nový zamestnanec?" prejavil som aspoň trochu slušného záujmu a zahľadel sa na jeho strapatú hrivu. Mal by si ju upraviť, asi mu to o chvíľu pripomeniem. Nebol by som proti keby to mal byť môj nový asistent, prímací pohovor už spravil a presne vie čo a ako.

Zvonivo sa zasmial a zaklonil pri tom hlavu dozadu. "Nie, nie som. Som Marstersov syn." Spiklenecky na mňa žmurkol, no ja som len vyvalene hľadel na jeho zhrbenú postavu, keď sa načahoval za sakom.
Nedokázal som po ňom ani len zahabkať to meno. Myslel som, že asi budem musieť utekať na záchod. Povedal Marstersov? To znamená, že už teraz som mŕtvy muž.

"Nemaj obavy, neprezradím tvojmu šéfovi že si šukal s jeho synom. Vlastne ani nevie že som bisexuál, čiže by si tým prezradil aj mňa." Usmial sa a znova žmurkol. Zaklonil som hlavu dozadu a v duchu si nadával do hlupákov. To moje pravidlo že sa nikdy nespýtam na meno, by som mal akosti pozmeniť. Budem sa pýtať aspoň na priezviská, aby som si bol istý, že nestretnem nikoho, koho by som nechcel.

"Tak fajn." Ukončil som tento náš, pre mňa dosť nepríjemný rozhovor a podišiel k žalúziám. Obrátil som ich a dnu sa dostalo svetlo. Obrátil som hlavu k svojmu pracovnému stolu aby som sa uistil, že na ňom už nič nevyzerá podozrivo a nepokojne som sa posadil sa notebook, keď sa dvere za Fábiom zase zavreli. Do čerta!
.....
Frankie:
"Ako si to do čerta predstavuješ?" jačala po mne matka a všimol som si, ako jej na krku navrela veľká žila. Preglgol som a zahľadel sa radšej smerom k oknu.
"Neuhýbaj pohľadom keď sa s tebou bavím!" chytila ma za bradu a prudko si ma obrátila k sebe. Myklo mnou, myslel som si že mi rovno jednu strelí, no našťastie ostalo pri mojich predstavách. Bola chyba chodiť sem. Moja deravá hlava akosi zabudla na fakt, že v stredu chodí do práce až poobede. Ako náhle som sa rozbehol po schodoch do svojej izby, začul som jej rázny hlas a bolo absolútne po všetkom. Teraz tu sedím ako na súdnom dvore pre inkvizičnou čatou v podobe mojej matky a spytujem svoje hriechy.

"Nebola to moja chyba." Vystrel som ruky a mierne pokrčil ramená. Hovoril som pravdu. Sanders si vždy začína a ja z toho výjdem najhoršie, lebo on je hviezda školy, a ja nie.

"A kto mlátil toho chlapca? Tvoj dvojník?" jej hlas nepríjemne rezonoval v celej miestnosti. Inštinktívne som sa prikrčil, keby sa rozhodla zaklincovať to nejakou tou fackou, alebo buchnátom po chrbte.

"Bil som sa s ním, priznávam. Ale ja som to nezačal." Bránil som svoju česť. Nevyzeralo to však že by mi verila.

"A čo chceš teraz robiť? Poflakovať sa? Školu máš nedokončenú a bez toho ťa nikde nevezmú!" tentoraz už naozaj z jej strany priletela facka. Pristála presne tam kde bola namierená a ja som len bezmocne zjajkol. Líce ma pálilo ako keby som celú noc ležal na žeravom radiátore.

"Nájdem si prácu, neboj sa." Sám som tomu neveril, ale pokúsiť sa predsa môžem nie? Bol som predsa v poslednom ročníku a nejaké skúsenosti predsa mám. Pochybujem že by ma nikde nechceli vziať, hlavne preto, že som bol jeden z najlepších v našej triede. Svoje schopnosti určite niekde využijem. Možno už aj viem, čo by som robil. Sám pre seba som sa usmial, aby to nevyzeralo že sa smejem matke a v duchu som už kul plány o svojej budúcnosti.

To be continuited...Klaudiqa

Welcome Stranger 11

13. února 2010 v 14:37 | Klaudiqa |  Welcome Stranger
Ha-ha-hádajte čo!!! :D ešte si to z vás niekto pamätá?! :D

Gerard´s POV
Niekto neodbytne klopal na dvere. Pomrvil som sa a odtisol od seba druhé telo. Až potom mi to celé došlo. Prudko som precitol a vrazil pri tom kolenom do Franka, ktorý úplne nahý, ležal rozvalený cez pol postele.

"Gerard, si hore?" Mike stále klopal na dvere, márne stláčajúc kľučku. Bolo zamknuté. Vystrašene som sa posadil na posteli a mykal Frankom, ktorý sa len sladko usmieval. Ak ho nakopem, prestane s tým konečne?
Po pár sekundách konečne rozlepil oči od seba a poobzeral sa dookola, dezorientovane a stále ospalo. Keď zavadil pohľadom o mňa, ako tam tiež, len tak nahý sedím, sladko sa usmial a chcel mi pravdepodobne zaželať dobré ráno. Rýchlo som vzal do rúk kus posteľnej plachty a napchal mu ju do úst. Priložil som si ukazovák k perám naznačiac, aby držal jazyk za zubami.

"No ták, Gerard viem že si tam!" obrátil hlavu smerom k dverám a bolo nad slnko jasnejšie, že to konečne pochopil tiež. Vytiahol si spomedzi zubov zhúžvaný kus látky a vystrelil z postele ako namydlený blesk, mieriac rovno do kúpeľne. Ja som medzitým zbieral zo zeme jeho veci, ktoré sa povaľovali kade-tade po podlahe.

"Už idem." Zavrčal som podráždene. Určite mu na tom nebolo nič podozrivé, vrčal som po ňom v jednom kuse. Len som stále nevedel akosi pochopiť, prečo mi trepe na dvere, keď to nikdy predtým nemal v obľube. Žeby ďalší z jeho pokusov, poriadne mi zdvihnúť tlak? Hodil som kusy oblečenia po Frankovi ktorý sa potme krčil v rohu sprchového kúta a zavrel za sebou dvere. Načiahol som sa po čiernych boxerkách, prevesených cez kľučku a obratne ich na seba natiahol. Odmokol som a prudko roztvoril dvere. Oprel som sa o ich drevený okraj a podozrievavo, s veľkou dávkou nevraživosti som naňho pozrel.

"Čo horí?" nemo otvoril ústa keď si všimol stav v akom som mu otvoril a potom ich zase pohotovo zavrel. Znova sa zatváril tak ako vždy, všetečne a povýšenecky.

"Nevieš kde je Frank? Klopal som mu na dvere aby zišiel dole na raňajky, ale nikto sa mi neozýval." Opatrne a hlavne nenápadne nakukol dnu do mojej izby, akoby sa chcel presvedčiť a utvrdiť v tom, že nie je ani tu. Znechutene som mu dvere pred nosom mierne privrel, do mojich vecí je ho nič.

"Vyzerám snáď ako jeho matka?" vytreštil som oči a naklonil hlavu dole, smerom k mojej odhalenej hrudi. "Kozy mi ešte nenarástli, takže tipujem že nie." Znova som hlavu zdvihol k nemu a zoširoka sa usmial. Tak a máš to mať ty idiot. Obočie sa mu stiahlo do jednej čiarky a o krok poodstúpil dozadu.

"Hneď zrána a tak nepríjemný." Pokrútil MIkey neveriacky hlavou. "Nájdi si už konečne nejakú babu."

Sťažka som preglgol a so srdcom ťažkým okolo olovo, som naňho hľadel. Najradšej by som mu bol vyškriabal oči, mal pravdu. Tentoraz ju mal, to som musel uznať aj ja sám. Čo sa to so mnou vlastne stalo?
Telom mi prešla vlna slastnej triašky keď som si spomenul na predošlú noc s Frankom, no hneď na to, sa mi tvár skrivila do akéhosi neidentifikovateľného úškľabku. Nie som predsa teplý, nikdy som nebol a ani si to o mne nikto nemyslel. Ja som bol ten kto Mikeymu vždy nadával do buzerantov a teraz stojím na rovnakej strane ako on. Keby to vedel, asi by sa jeho sarkastický pohľad razom premenil na salvy nekončiaceho smiechu.
Sklopil som oči k podlahe a študoval nitky, trčiace z koberca. Bolo ich dosť veľa, koľko by mi asi trvalo keby som tu tak stál a chcel ich všetky zrátať?

"To som sa ťa až tak dotkol?" zavtipkoval môj mladší brat, ani len netušiac, na aké miestečko v mojom vnútri svojou nemiestnou poznámkou udrel.

"Proste vypadni, dobre?" zavrčal som a zhypnotizovaný pohľad konečne odtrhol od štruktúry bledomodrej tkaniny. Zabuchol som sa jeho otáčajúcou sa postavou dvere a sprudka nabral do pľúc poriadne množstvo vzduchu.

"Je preč?" ozvalo sa odo dverí. Takmer som na Franka zabudol. Prikývol som a načiahol sa za nohavicami, prevesenými cez operadlo stoličky. Frank ma chytil za ruku a snažil sa ma potiahnuť k sebe, no ja som sa nedal. Bolo mi nanič. Stále som musel myslieť na slová svojho brata, rezonovali mi v ušiach ako tupá ozvena a nechceli prestať vrieskať.
"Gerard?" v jeho hlase zaznela otázka, ktorú ani nemusel vysloviť. Presne som vedel že na mňa zmätene hľadí a nevie, čo si má o mojom chladnom prístupe myslieť.

"Mal by si sa ísť nachystať do školy, dobre?" pootočil som k nemu hlavu a pokúsil sa aspoň o chabý úsmev, keď som si cez hlavu navliekal čisté tričko. Tvár sa mu stiahla a ruka natiahnutá mojim smerom, mŕtvo klesla pozdĺž tela. Obrátil sa a čo najtichšie vyšiel s miestnosti. Nepovedal ani len pol slova, len som si všimol v jeho očiach náznak pochopenia. Pochopil ako som to myslel. Bola to chyba. Chyba, ktorá sa stala len raz a už sa nikdy nesmie zopakovať, nikdy.

Tak prudko ako to len šlo, som hádzal svoje veci do batoha, hlava-nehlava. Zlostne som zanadával keď mi pár vecí znova vypadlo von, tak som ich tam nasupene šľahol znova. Unavilo ma to, sadol som si na rozostlanú posteľ a nemo hľadel na stenu. Matrac podo mnou ma pálil, dokonca aj cez látku nohavíc. Stále som vo vzduchu cítil spomienky na včerajšok.
Nie je to normálne, aby sa mi to páčilo. Pokrútil som hlavou a otvoril dvere, aby som zišiel dole na raňajky.
Frankie´s POV
Čo to malo do čerta znamenať? Hypnotizoval som dvere, želal som si aby sa v nich objavil Gerard a vysvetlil mi, že to bol len hlúpy žart. No samozrejme, mohlo ma napadnúť že to bolo až príliš dokonalé aby to bola skutočnosť. Sklonil som hlavu bližšie ku kolenám a rozpamätával sa na to, čo sa stalo. Bolelo ma pomyslenie na Gerarda a to čo mi pred chvíľou povedal, ale nechcel som zabudnúť. Nechať to len tak zapadať prachom a predstierať že sa nič nestalo.

Keď som sem šiel, nečakal som nejaký prevratný a nadšeniaplný výlet, toto mi stačilo. A vedel som, že sa aj toho mála nechcem ani za svet vzdať. Nie takto, bez boja. Načiahol som sa teda po svojich veciach a nasledoval Gerardove kroky, ktoré som len pred piatimi minútami počul kráčať dolu chodbou okolo mojej izby.

To be Continuited...Klaudiqa