Březen 2010

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t 16

20. března 2010 v 22:26 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
fdgfds
Ďalšie pokráčko, teraz som si trochu viac švihla, aby ste od napätia nepraskli :D aj keď veľa vás asi nebude :D
Frank:
Tak obišiel som pár pohovorov, no firma ktorú som navštívil ako poslednú, sa mi aj najviac pozdávala. Priestory boli pekné, čisté a moderné, s dávkou elegancie a luxusu. Dúfal som, že aj platy zamestnancov zodpovedajú tomuto miestu.
Ešte som síce vopred nevedel či ma vezmú, no už na prvý raz som si to tu zamiloval. Možnosť ktorá sa mi núkala...no bol by som hlupák aby som niečo také nevyužil. Pracovať v oblasti, ktorá ma vždy bavila, využívať svoju kreativitu a talent. Sám som bol na seba pyšný. Chlapík ktorý sa ma pýtal na rôzne otázky bol vcelku prijemný a ja som na všetko odpovedal úprimne a bez okolkov. Teda až do momentu, kým sa spýtal na vzdelanie a školu. Do motivačných listov a životopisu som totiž nenapísal, že som predbežne a nedobrovoľne školu ukončil.
"Ehm...no viete. Mňa totiž vyhodili. Nie že by som bol zlý študent, to nie. Mal som len problém s jedným chalanom..." sklopil som oči a nedokázal pokračovať. Nechcel som si mu tu vylievať srdce a rozprávať mu o tom ako ma ten idiot zastrašoval a šikanoval. Na to som sem neprišiel a určite ho to nezaujímalo.
"Ale bol by som nerád keby to nejako negatívne ovplyvnilo vaše rozhodnutie." Dodal som mierne a opatrne naňho pozrel. Nevyzeral, že by sa hneval. Krátko sa usmial a poďakoval mi, že som prišiel. Poslal ma na chodbu k ostatným, ktorí už mali pohovor buď za sebou, ale k tým, ktorí len nervózne klopkali topánkami po podlahe a triasli sa ako osiky. Vydýchol som si a načiahol sa po časopise, ktorý sa povaľoval na stole. Ešte traja adepti a dozviem sa, či mám prácu, alebo som totálne pohorel.
.....
"Gratulujem." Potriasol mi pán Marsters, ako sa predtým predstavil, rukou. Nechápavo som hľadel raz doprava a potom opäť do ľava.
"Zjavne vám nič nedochádza." Usmial sa trpezlivo a naznačil mi, aby som sa posadil. Potom spravil to isté. "Vitajte v tíme." Telom mi prešla elektrina, keď som pochopil, že ja som ten kto zo všetkých tých ľudí uspel. JA!
Šťastne som sa usmial a stále dokola mu ďakoval.
"Zvážili sme všetky pre a proti a rozhodli sme sa, že vám dáme šancu. Ste cieľavedomý, úprimný a zároveň rázny, čo by sa vám mohlo popri vašom novom šéfovi často hodiť." Uškrnul sa. Jeho poznámku a mimiku tváre som nepochopil. Nevadí.
"Mám sa snáď niečoho obávať?" narovnal som plecia a zostal som v strehu.
Pobavene sa zasmial. "Nie, to zase nie. Len viete, Way vie byť občas pekne nepríjemný." Objasnil mi to a mne sa uľavilo. Keď len to, s tým si hravo poradím.
"Najprv vás tu necháme skúšobnú lehotu, mesiac, a potom sa rozhodneme ako ďalej. Ale ja predpokladám, že ak ste tak schopný ako si myslím že ste, tak tu snami pobudnete dlhšie ako toto obdobie." Plesol si rázne po kolene a vstal, podávajúc mi ruku. Natešene som mu ju stisol a pred odchodom mi len stihol pripomenúť, že zajtra ráno nastupujem, tak nech nemeškám. Aby som si u šéfa neurobil zlý bod hneď prvý deň. Škoda že mojím šéfom nie je on. Zdal sa ako celkom fajn chlapík, som zvedavý na zajtrajšok a na moje stretnutie so skutočným nadriadeným. Už teraz mi z toho sťahuje žalúdok.
.....
Michael:
Tak z toho čo som videl, mi prišlo riadne nevoľno. Ako sa ten fagan dostal do firmy kde pracuje Gerard? Myslel som že mi oči vypadnú z jamôk keď som ho zbadal, ako tam s úsmevom sedí na pohovke a debatuje s Gerardovym šéfom.
Rýchlo som odtiaľ odišiel aby si ma ani jeden z nich nevšimol, no aj tak som o tom musel celú cestu domov premýšľať. Takmer som vďaka svojim úvahám zrazil starenku na prechode. Potriasol som nervózne hlavou, aby som sa zbavil zbytočných vecí, ktoré len odvádzali moju pozornosť.
Kým som zaparkoval na príjazdovej ceste, snažil som sa svoju pozornosť obmedziť len na sledovanie cesty a toho, čo robím. Ostatné som si nechal až na moment, keď sa moja noha dotkne pevnej zeme.
.....
"Myslíš že by som mu to mal povedať?" sedel som na drevenej hojdačke spolu s Bertom a rozprával som mu o tom, čo sa dnes stalo.
V záhrade už bolo trochu viac šero a dlhé tiene stromov pomaly mizli v nepreniknuteľnej čierňave. Pomaly som sa nohou odrážal od zeme a obaja sme sa pohojdávali.
"Ja by som to na tvojom mieste nechal tak." Pokrútil Bert hlavou, hádžuc do trávy drobný štrk. Ticho som sa na svojom mieste zamrvil, nedostatočne uspokojený s jeho odpoveďou. Čakal som že povie niečo v zmysle: "určite mu o tom povedz." Toto ma sklamalo.
"Mikes, vážne, chápem že cítiš potrebu podeliť sa s ním o to, ale nemôžeš sa miešať do všetkého. Nech si to vybaví tvoj brat, veď je to jeho problém, nie tvoj." Jeho ruka sa letmo dotkla mojej strapatej štice a na chrbát mi vyskočili zimomriavky. Zložil som na zem aj druhú nohu a opatrne sa k nemu nahol, aby som sa oňho mohol oprieť. Nadvihol ruku aby sa mi pohodlnejšie ležalo a potom ma ňou objal. Privrel som oči a spokojne zavrnel.
"Nenávidím keď máš vždy pravdu." Zvonivo sa zasmial a vtisol mi na temeno mľaskavý bozk.
.....
Frank:
Bolo to tu. Stál som pred dverami. JEHO dverami! Aký asi bude? Vysoký? Malý?
V mojich predstavách sa mi mihal prototyp šéfa, ktorý bol úplne typický. Nízka, zavalitá postava, hlava strácajúca vlasy a husté fúzy, ktoré by mu prekrývali pery, vždy stisnuté do prísnej, tenkej čiarky.
Bude taký aj tento, alebo čo ak bude ešte horší?
Už aj tak som sa predstavami dosť znervózňoval a to som mal ráno pocit, že to zvládnem. Pred matkou bolo ľahké hrať sa na hrdinu, ale teraz mi v žalúdku ležal obrovský balvan a ani za nič na svete odtiaľ nechcel zmiznúť.
Nádych, výdych a rýchlo som zaklopal. Kým si vo svojej makovici znova nenájdem dôvod, prečo tak nespraviť.
"Ďalej." Začul som zvnútra. Znelo to dosť nervózne. Znova som sa zachvel a roztrasenou rukou stisol kľučku dverí. Cítil som sa, akoby ma za nimi čakal šľahajúci oheň a večné muky. Dnu bolo však iba prítmie a prijemne chladno. Klimatizácia zrejme fungovala ako hodinky.
Keď si moje oči privykli na šero, prekvapene som zistil, že v miestnosti nikoho nevidno. Je tu snáď ešte nejaká? Poobzeral som sa okolo, no žiadne iné dvere ktoré by tomu naznačovali, som nenašiel.
"Dobré ráno pán Way, som váš nový asistent." Zvolal som teda. Čakal som na odpoveď.
"Hej, počul som že prijali niekoho nového." Začul som znova ten hlas ktorý mi dovolil vstúpiť. Vychádzal odniekiaľ z miestnosti, no nebol som si istý z ktorého kúta. Z okolia písacieho stola, alebo sa mi to len zazdalo? Moje tušenie bolo správne, stolička sa pohla a spoza drevenej, lesklej dosky, vykukla tmavá hlava.
Takže predsa len môj šéf nie je taký hrozný ako som si...eh. V tej chvíli ako som pozrel do jeho tváre, by sa vo mne krvi nedorezal. Všetky svaly v tele mi stuhli a bál som sa, že sa už nikdy nebudem môcť normálne pohybovať.
"Ty?" Gerard vyzeral rovnako zdesene, ako som sa sám cítil. "Asistenta mi máš robiť ty?!"
"Môj šéf máš byť ty?" prehovorili sme jednohlasne a potom nastalo trápne ticho. Nohy sa mi podlamovali, tak som skĺzol na gauč za mnou. Aj tak sa mi kolená triasli, možno ešte viac ako keď som stál. Vtedy to možno nebolo tak veľmi vidno.
Tak veľmi som sa bál že to bude peklo, ale ono je to ešte oveľa horšie. Viem, niekto by si pomyslel že sa nemám prečo sťažovať. Moje mylné predstavy o nadriadenom sa nepotvrdili, no nik iný predsa nie je na mojom mieste!
Na stoličke predo mnou sedel môj sen a nočná mora zároveň. Bezradne som zízal do tých nekonečne zelených očí a dúfal, že prudké zažmurkanie mi pomôže prebrať sa znova vo svojej posteli a začať tento deň odznova. Inak a lepšie.
"Nedávaš mi inú možnosť ako si začať myslieť, že ma prenasleduješ." Oprel sa a zadumane na mňa hľadel. Pravdepodobne bol stále v šoku.
"Čože?" vyvalil som naňho oči.
To Be Continuited....Klaudiqa =))

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t 15

14. března 2010 v 20:57 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
Oceňujem že sa aspoň niektorí spamätali :D:D:D

Gerard:
Stretnutie s Nórmi vyšlo nad moje očakávania. Niet divu. Jednal som prosto dokonale, musel som sa pochváliť. Veselo som vystúpil z auta a zabuchol dvere. V podzemnej garáži našej firmy bolo príjemne chladno, cítil som, ako mi chĺpky na ruke vstávajú dupkom. Strčil som si kľúče do vrecka nohavíc a zamieril k výťahom. Nebolo ťažké ich nájsť, v tomto prítmí to bolo takmer jediný poriadny zdroj svetla. Musím povedať vedeniu, nech dajú konečne opraviť osvetlenie, inak sa tu na niečom raz zabijem. Našťastie som k výťahu tentoraz došiel šťastlivo.

"Ahoj Gerard." Dvere výťahu sa otvorili a z nich vystúpil malý, zavalitý chlapík. Pracoval o poschodie vyššie ako ja a vždy ma srdečne pozdravil keď sme sa stretli. Takmer vôbec sme sa nepoznali, no jeho priateľskosť mi nejako zvlášť nevadila. Slušne som odzdravil a nastúpil dnu, stisnúc to správne tlačilo, ktoré ma zavezie k mojej kancelárií. Ešte som sa ani nestihol nadýchnuť, keď ma zastavila moja sekretárka, aby ma poinformovala o novinkách.

"Hľadal vás tu váš brat." Postavila sa priamo predo mňa, zahatajúc mi tak cestu k dverám. V rukách zvierala kopu papierov, ktorú ledva držala na rukách.

"Nechcete s tým pomôcť?" nečakal som na odpoveď, načiahol som ruky a opatrne ju od polovice hárkov odbremenil. Až potom mi konečne došlo čo hovorila. "Mikey?" nadvihol som obočie, neveriac vlastným ušiam. Čo by tu robil? Nikdy predtým mu návštevy počas mojej pracovnej doby príliš nevoňali. Vedel prečo. Sám pre seba som sa uškrnul a nasledoval som asistentku až k jej stolu, kde som papiere zložil k tým ostatným.

"Hej, presne on. Pýtal sa na vás a keď som povedala že máte stretnutie, odišiel. Zdal sa trochu nahnevaný." Zarazila sa a obišla svoj stôl, aby si zaň sadla.

"To je celý on. Veď jeho to prejde." Pousmial som sa a kývol som jej, že odchádzam. Letmo vo vzduchu zamávala prstami na ruke a už študovala svoje dokumenty. Po ceste k dverám som našiel ten správny kľúč a tešil som sa, že budem konečne aspoň na chvíľu sám. Bolo niečo po šiestej a kým pôjdem domov, mal by som ešte niečo spraviť. Teraz, keď som vyrazil svojho asistenta, som mal toho trochu viac. Nie že by som sa chcel sťažovať.

Zavrel som za chrbtom dvere, no nepočul som buchnutie. Obrátil som sa a vo dverách stál Marsters, so zvedavou tvárou.
"Tak ako to dopadlo?" zaujímal sa.
Do čerta to nemôžem mať ani trochu pokoja? Rátal som do troch, až potom som mu odpovedal.

"Dobre." Vyjadril som sa stručne a doplnil som to jemným úsmevom, aby som dal najavo, že sa naozaj nemusí ani trochu strachovať. Nevyzeral že by ho to nejako uspokojilo. Vzdychol som a posadil som sa do kresla.

"To je všetko?" nadvihol obe obočia a zatváril sa nanajvýš dotknuto.

"Vzal som ich do najlepšej reštaurácie v meste, všetko sme prediskutovali a upresnili sme smerovanie našej spolupráce. Myslím že to bol pre obe strany veľmi príjemne posedenie." Pošúchal som si prstami čelo a konečne som na ňom uvidel náznak spokojnosti. Vydýchol som si.

"Oh a aby som nezabudol," znova pootvoril dvere keď mal v úmysle odísť. "máš nového asistenta, zajtra začína." Pohrozil mi prstom. "Opováž sa ho vyhodiť hneď ako ho zbadáš, vybral som z adeptov toho najlepšieho." Spiklenecky na mňa žmurkol a potom za sebou ticho privrel.

"Kurva." Uľavil som si potichu a unavene sa oprel dozadu, šúchajúc si oba spánky. Ďalší neschopák, ktorý mi bude len zavadzať a kaziť plány.
.....
"Dobré ráno, pan Way." Počul som takmer zo všetkých strán. Bolo skoro ráno, niečo po siedmej a ja už som trčal v práci. Iba som každému ledabolo kývol hlavou a pokračoval ďalej v chôdzi. O pár metrov ďalej som zase narazil na svojho šéfa. Bol s ním aj Fábio.

"Dobré ráno, pán Way." Povedal presne to isté čo všetci ostatní, no aj tak to od neho vyznelo o dosť inak. Videl som to v jeho pohľade.

"Dobré." Zamrmlal som a radšej som sa pozeral na jeho otca. Už aj tak mi bolo dosť nepríjemne a kravata ma začala akosi viac škrtiť ako inokedy.

"Vyzeráš nejako nevyspato. Dlhá noc?" uškrnul sa Marsters a potľapkal ma po pleci. Ani len netušil že by som ho za túto nemiestnu poznámku najradšej zabil. Iba som zaťal zuby a vydal zvuk, na míle vzdialený od úprimného smiechu.

"Už si sa stretol so svojim asistentom?"

"Ešte nie, teraz som len prišiel." Povedal som a nemal som ani najmenšiu chuť, aby sa tak niekedy stalo. Keby sa ten idiot tak niekde stratil a už sa nikdy nenašiel, to by bolo asi najideálnejšie. Premýšľal som, podľa akých kritérií Marsters toho ťuťka vyberal. Stavím krk na to, že podľa mojich teda určite nie. Vlastne som žiadneho ani nechcel, zvládal som to dobre aj bez neho. Sám som si najlepším asistentom.

"Idem teda niečo robiť." Stisol som pery a rozlúčil som sa s ním. Ešte pár minút a tvár by mal roztrhanú na franforce a bolo by mi úplne jedno že vedľa neho stál jeho sexi syn. Odkráčal som tak rýchlo ako to môj rozospatý človek len dokázal a zavrel som sa v kancelárií.

Sadol som si do kresla a s uľahčeným výdychom som otvoril notebook a stlačil tlačidlo na zapnutie. Malý motorček sa s tichým vrčaním rozbehol a začal pracovať. Na stole ma už čakala nejaká zložka, ktorú mi tu včera asi nechala sekretárka. Len si pamätám že mi ju položila na stôl, kým som s bolesťami hlavy odišiel domov. Ani som sa na ňu vtedy nepozrel, mal som po celom dni dosť. Otvoril som žltý obal a začítal sa, načahujúc sa za perom, aby som to na konci papiera podpísal, na presne vyznačené miesto.

"To snáď nie je možné..." zavrčal som zlostne, keď sa celý stojan s písacími potrebami vysypal na stôl a podeň. Prevrátil som očami a zohol som sa, aby som to po sebe pozbieral. Ráno bývam vždy tak hrozne nešikovný. Ak by som robil kuchára, asi by som sa dorezal hneď ako by som chytil do rúk sekáčik na mäso.
Keď som sa zohýnal ozvalo sa zaklopanie. Krátke, no rázne.

"Ďalej." Zakričal som spod stola, zbierajúc farebné zvýrazňovačky.

"Dobré ráno pán Way, som váš nový asistent." Začul som od dverí bojazlivý hlas. Stále som bol zohnutý pod doskou stola. Hmm, takže mám ešte trochu času aby som premýšľal o tom, ako asi vyzerá.

"Hej, počul som že prijali niekoho nového." Konečne som sa narovnal aby som si toho chudáka poriadne obzrel. Ak bude pekný, možno bude môcť so mnou prejsť aj do inej úrovne. Úsmev mi na perách zamrzol.

"Ty?!" musel som sa pridržať dosky stola a všetko to čo som pozbieral zo zeme, sa zase skotúľalo dolu.
Obaja sme na seba zostali zízať ako zarezaní. Tak toto by ma nenapadlo ani v tých najdivokejších snoch. A to som ich občas mával divoké až priveľmi. Zízal som priamo na Franka a on zízal na mňa a vôbec sa to nesnažil skryť.

"Asistenta mi máš robiť ty?!"

"Môj šéf máš byť ty?" vykríkli sme to naraz, akoby sme si to predtým pripravovali.

"No vidím, že sa v poslednom čase stretávame akosi pričasto." Konečne som sa spamätal ako prvý a uškrnul som sa. Prišlo mi to veľmi vtipné, jeho výraz, ktorý mal stále na tvári a nie, a nie zmiznúť.

Skĺzol pohľadom ku gauču ktorý stál za ním, a potom si naň sadol. Teda sa tam prakticky zvalil, hlaso vydýchnuc. "Tak teda vitaj v našej firme." Rozhodil som rukami a potom som si ich dramaticky založil za hlavou, pozerajúc sa na jeho zmetenú mladú tvár.

To be Continuited...Klaudiqa =)

Love me...in the ways that you can´t, in the ways that you won´t 14

4. března 2010 v 19:47 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
Čo sa vám zlámali prsty že už ani komentáre tu nencháva nikto? ehm teda takmer nikto?!
Tss...ešte že som taká dobrá a napísala som ďalší diel, pri tom nasledujúcom si to teda pekne rozmyslím...

Gerard:
"Ty niekam ideš?" šéf sa len nespokojne zamračil, keď si stojac medzi dverami do mojej kancelárie všimol, ako si beriem zo stoličky sako. Myklo mnou keď som za sebou začul jeho hlas. Táto paranoja ma už asi nikdy neprejde. Jednoznačne o ničom nevie, no aj tak vždy keď sa na mňa pozrie tým svojim všetečným pohľadom, trasie mnou.

"Uhm." Odpovedal som, vložiac si medzi zuby fascikle, ktoré sa mi nezmestili do rúk. Vovliekol som ruky do oboch rukávov a vyslobodil svoje ústa od nechutne chutiaceho plastu, aby som mohol znova hovoriť.

"Nespomínal som ti včera náhodou že dnes príde na pohovor pár záujemcov o miesto?" založil si ruky na hrudi a sústredene pozoroval, ako vypínam notebook a zatváram svoje veci na stole.

"To je síce pravda, ale mám na starosti aj oveľa dôležitejšie veci, ako napríklad tú zákazku s Nórmi, ktorú sme včera získali." Zahľadel som sa na svoj odraz v sklenených dvierkach vitríny a upravil si havranie vlasy.

Marsters sa plesol dlaňou po čele. Zabudol, to som si mohol myslieť. Následok starnutia?
Milo som sa usmial a keď som prešiel až k nemu, potľapkal som ho po ramene.
"Verím tomu, že lepšieho asistenta akého mi vyberiete vy, nikde nenájdem. Určite s ním budem nadmieru spokojný." S týmito slovami som opustil svoju kanceláriu a jeho tam nechal bezradne stáť. Prečo by som sa mal zahadzovať hľadaním nejakého ďalšieho neschopného idiota, ktorého vyrazím tak skoro, ako to len bude možné? Vždy sa tí mamľasi len naparujú aké majú dlhoročné skúsenosti a prax, no keď príde na lámanie chleba, zízajú na mňa ako teľa na nové vráta.
Fakt sa môžem ušetriť od takého márnenia svojho drahocenného času a stráviť ho nejako užitočnejšie. Mrkol som na hodinky, bolo len pol druhej. Schôdzku som mal o štvrtej, čo šéf samozrejme netušil. Sám pre seba som sa uškrnul keď som nasadol do svojho Range Rovera a otočil kľúčom v zapaľovaní. Pred domom na mňa už určite niekto čaká a nemôžem predsa dovoliť aby tam vystál dieru.
.....
Prudko som zaflekoval na svojom parkovacom mieste. Nebolo vyhradené priamo pre mňa, no vždy som tu parkoval ja a akoby si obyvatelia z okolia zvykli. Nemal som proti tomu nič.
Uvoľnil som si viazanku a vyhľadával očami postavu, ktorá opretá o múr domu, fajčila cigaretu. Usmial som sa a posledný krát skontroloval, ako vyzerám. Samozrejme že dobre. Zabuchol som dvere a centrálnym zamykaním zaistil dvere. Vybral som sa naprieč ulicou k svojmu vchodu, kde už na mňa netrpezlivo niekto čakal.

"Prepáč to meškanie, šéf veď vieš." Dokončil som veľavýznamne a vyberal z vrecka kľúče, aby som odomkol.

"V pohode." Svetlovlasý chalan zahasil ohorok cigarety o murovanú stenu a zahodil ho za seba. Jeho oči sa do mňa vpíjali ako atrament do papiera. Mierne som sa zachvel keď sa o mňa obtrel, prechádzajúc okolo. Obzrel som sa do ulice a s pokojným svedomím za sebou dvere zase zavrel. To budú dlhé dve hodiny.

.....
Frankie:
Cítil som sa pod psa ak som mal pravdu povedať. Sedel som v záhrade pod starým dubom a premýšľal. Matku bolo cez okno do dvora vidno, ako v kuchyni pripravuje večeru. Stále bola na mňa naštvaná, nebavila sa so mnou a ja som si to zaslúžil. Asi. Na jej mieste by som možno konal rovnako, teda ak by som mal takého nepodareného syna ako ona.
Odtrhol som z konár pár listov a začal ich trhať na kúsky, stále nespúšťajúc zrak od okna. Práve brala z poličky misku a začala do nej krájať zeleninu. Možno by som sa mal spýtať či nepotrebuje pomôcť. Nikdy predtým som to ale nerobil, takže by to určite vzala ako úbohé podlizovanie sa. Vzdychol som a oprášil si nohavice od zvyškov zelene. Týmto nič nerobením a trucovaním predsa nič nedosiahnem. Sľúbil som jej predsa že si nájdem prácu a namiesto toho aby som tak urobil, tu vysedávam a horekujem nad svojím životom. Ktovie ako by sa tvárila keby som si naozaj niečo zohnal, niečo perspektívne a stále. Pri tej predstave mi oba kútiky úst vyleteli hore. Možno by mi odpustila a začala znova veriť.
Veď škola predsa nie je úplne všetko. Aj Einstein mal z matiky samé gule a kam až to dotiahol. Neočakával som od seba že by som vynašiel nejaký prevratný vynález, alebo liek na rakovinu ale žiť normálnym životom, to zase nebude také ťažké. Ak sa samozrejme pousilujem.

Už som si včera v novinách zaškrtol pár miest, kam by som určite rád zašiel a popýtal o miesto. Neočakávam nič veľké, ale záchody mi predsa umývať nedajú, na to som predsa toľké roky neštudoval. V tejto chvíli som mal proste chuť, myslieť pozitívne.

"Frank!" zdvihol som hlavu. Okno do kuchyne bolo pootvorené a von sa vykláňala mamina hlava. "Máš telefón." V ruke držala môj mobil a mávala ním vo vzduchu. Vystrelil som zo svojho miesta a utekal k domu. Už sa netvárila tak namosúrene ako pred dvoma hodinami keď som pred ňou sedel, so žalúdkom až v gatiach.

"Prosím." Priložil som si aparát k uchu a započúval sa do hlasu na druhej strane. Po pár sekundách mi už bolo jasné že moja nálada rapídne klesla a radšej som jej mal povedať, nech odkáže že nie som doma, alebo som zomrel, alebo čokoľvek.
"Nie." Stále stála obďaleč a bolo mi jasné ako natŕča uši, aby počula čo najviac. "Povedal som nie!" vyštekol som a mobil zaklapol. Týmto môj rozhovor s Quinnom skončil, nech si o mne myslí čo chce. Pozrel som smerom k mame, ktorá sa v sekunde znova obrátila k panvici s jedlom. Nahol som sa ponad okno dnu a položil mobil na stôl.

"To bol Quinn?" na pol ceste späť od okna som sa obrátil. Pozerala na mňa od sporáka, s vareškou v ruke.

"Hej." Odpovedal som stroho. Jeho meno ma privádzalo do zúrivosti. Zrejme som urobil chybu keď som mu vtedy odpustil.

"Prečo si na neho taký zlý?"

"Čo by si robila na mojom mieste?"

"Bola by som rada že mám takého kamaráta ako je on." Zamračil som sa a pohľadom zase zavadil o mobil ticho ležiaci na kuchynskom stole.

"Nechápeš to." Pokrútil som hlavou, s pohľadom stále upreným dole.

"Teba je ťažké pochopiť." Skonštatovala sucho a keď si všimla ako sa tvárim, pokračovala. "pozri, Quinn len spravil to čo si myslel že je správne. Nechcel ti tým nijako ublížiť. Myslíš že by som ťa inak nenašla?" nadvihla jedno obočie a sebavedome zaujala svoj postoj. Vyzerala smiešne.

"Quinn mal v prvom rade držať jazyk za zubami." Odvrkol som prudko a zavrel okno, hľadiac na jej rozhorčený výraz, ktorý ma pozoroval až dovtedy, kým som sa neobrátil chrbtom.
.....
Mikey:
"Neviete kde by som našiel pána Waya?" stál som pred Gerardovou kanceláriou, no nech som stláčal kľučku akokoľvek oduševnene, tými dverami to ani len nepohlo. Boli zamknuté, alebo sa proste zasekli.

"Pred chvíľou odišiel, má stretnutie." Oboznámila ma so situáciou jeho sekretárka a ja som len zvesil hlavu medzi ramená. Konečne som sa odhodlal prísť za ním aj napriek tomu ako neskutočne ma štval a on tu proste nie je!

"A neviete kedy sa vráti?" obrátil som sa k nej posledný krát s nádejou v hlase. Len pokrútila hlavou a predtým ako odišla, mi popriala pekný deň. Plesol som dlaňami o stehná a v duchu zúril. Pochybujem že šiel na nejaké stretnutie, určite zase doma niekoho preťahuje. Kráčal som tou istou chodbou ako som prišiel, rovno k východu. Popritom som si prezeral okolité kancelárie, teda tie, ktoré nemali zatiahnuté žalúzie. Práve som od jednej zrak odtrhol, keď som musel zastať a znova cúvnuť. Myslím že som pri pohľade dnu aj zabudol zavrieť ústa...
To Be Continuited...Klaudiqa =))