Duben 2010

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t 20

29. dubna 2010 v 20:10 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
fdgfds
Jubilejná 20 časť =))
Gerard:
V miestnosti sa odrazu rozhostilo hrobové ticho. Dokonca aj tikot hodín, akoby na chvíľu ustal. Jediné čo som počul, boli moje myšlienky preháňajúce sa zmätene hlavou a zrýchlený dych, kvôli ktorému som sa nedokázal poriadne nadýchnuť.
Môj pohľad mieril dole, na klbko zmiešaných
a protichodných pocitov menom Frank Iero. Sám som nevedel čo si mám myslieť. Miešal sa vo mne šok s prímesou ustupujúcej zlosti a narastajúcich obáv.

Netrúfol som si ani len odhadnúť, či teraz vôbec smiem prehovoriť. Jeho tiché vzlyky ostro kontrastovali s tichom, ktoré mi pred chvíľou rezalo ušné bubienky. Nepríjemne ticho. Bolestivé.
Bezmocne som prešľapoval na mieste s nemým prianím na perách, aby som mohol akýmkoľvek spôsobom vrátiť čas a zmeniť sled udalostí, ktoré by neviedli k tomuto fiasku. Čo sa mu to vlastne stalo? Takmer nečujne som si povzdychol a prevrátil otrávene očami. Ešte toto mi tak bolo treba.
V nohaviciach som mal šikmú vežu v Pise a pred sebou teenagera, nariekajúceho pri mojich nohách. Lepšie prežitie dnešného dňa som si ani priať nemohol.
Už mi to prišlo, akoby som nad jeho zhrbenou postavou prestál najmenej hodinu.

"Frank?" neprikročil som k nemu bližšie, len som sa nahol aby som naňho lepšie dočiahol. Bál som sa, že ak by som sa priblížil, schytal by som peknú ranu priamo medzi oči.
Stále mi vŕtalo v hlave jeho nepochopiteľné zmeny v správaní. Nebolo to po prvý raz čo sme sa na seba lačne vrhli a v domnienke že to obaja dotiahneme až do konca, som potom skončil následne surovo odstrčený. Nerobil to z rozmaru, takú maličkosť som ešte rozoznal. Nebolo to ani kvôli tomu že by sa predo mnou hanbil, alebo že by som nedajbože nebol jeho typ. Niečo ho desilo, možno minulosť.

"Frank si v poriadku?" nahol som sa ešte bližšie, približujúc svoju tvár stále bližšie a bližšie. "Hovor so mnou." Ticho.

Našťastie jeho plač ustal, no stále nemal odvahu pozrieť mi do oči. Nečudoval som sa mu. Natiahol som ruku. Opatrným a pomaly plynulým pohybom som mu dlane stiahol z uplakaných očí. Na lícach sa mu skveli začervenalé fľaky slané stopy na lícach sa mu vo svetle, ktoré prenikalo oknom, leskli.
Šialené decko. Pomyslel som si, no aj tak som mu ich prstami jemne zotrel. Pozeral úplne iným smerom ako som bol ja. Všimol som si, ako skĺzol pohľadom dole mojimi nohavicami, ktoré už dávno nevyzerali tak uhladene ako predtým, a skončil pri mojich topánkach.
Stále vo mne hlodala zvedavosť, čo sa za tým všetkým ukrýva.

"Ak ti vadilo že som na teba tak...no vybehol, tak..."

"Nie, tak to nie je." Smrkol a hlas sa mu lámal ako mutujúcemu štrnásť ročnému chlapcovi. Plný nepochopenia som pokýval hlavou zo strany na stranu a odhrnul si z tváre vlasy, aby som naňho lepšie videl. Pregĺgajúc nepríjemne slová čo sa mi drali jazyk, som ho chytil za zápästie a pomohol mu vstať. Príliš mi pri tom neasistoval, takmer akoby
chcel na tej zemi drepieť donekonečna.

"Správaš sa tatko stále, alebo ti to len pri mne robí radosť?" Ups, to som asi zašiel priďaleko. Zahryzol som si do jazyka. "Prepáč, ja len..." nenachádzal som tie správane slová. Pravdupovediac, žiadne slušné výrazy na to aby som vyjadril presne to čo som cítil. Skutočne som bol naštvaný a aj bez toho aby som to povedal nahlas, to určite bolo vidieť. Ľútosť nebola dostatočne silná aby zvíťazila nad takým silným protivníkom, akým bola zlosť. Nie u mňa.



"Nečakám že to pochopíš." Precedil pomedzi stisnuté pery. Vyvliekol si ruku z môjho zovretia a prešiel si dlaňou po tvári.

.....
Bert:
Pozoroval som jeho tvár. Vyzeral šťastne, smial sa na mojich vtipoch, spokojne lízal zmrzlinu a jednou rukou ma objímal okolo ramien. Pre nezainteresovaného pozorovateľa, dokonalý párik. Šťastný a vyrovnaný.

Len ja som poznal každú vrásku ktorá sa mu mihla tvárou, všetky záblesky pocitov z ktorých bolo možné čítať ako z otvorenej knihy. No najmä som poznal jeho oči, tie ho vedeli prezradiť vždy.
A vo mne kypela zlosť, že som netušil o čo tu ide. Nepovedal mi to, vedel som to. Nechcel aby som niečo vedel a ja som kypel ako hrniec na sporáku. Bolo len otázkou času, kedy pokrievka vystrelí do vzduchu ako raketa a roztrieska celé zariadenie kuchyne.

Pritlačil som ho k sebe a strčil mu do úst svoje kopčeky s jahodovou zmrzlinou. Nestihol pootvoriť pery včas, tak mal polovicu tváre zamazanú do lepkavej zmesi ovocia a ľadu. Zasmial sa a nahol sa, aby v tom nebol sám kto bol špinavý.

"Nieee." Snažil som sa brániť, ale bol až príliš rýchly.

"Tu máš. Pomstaaa..." smial sa a takmer pri tom vyvádzaní zhodil svoju zmrzlinu na zem.

"Som rád keď sa smeješ. Konečne na tvojej tvári vidím úsmev." Poznamenal som úprimne.

"Ja sa predsa smejem." Obraňoval sa zmätene a na moment sa odo mňa odtiahol, aby mi lepšie videl do polepenej tváre.

"V poslednom čase ani nie." Utrel som mu dlaňou ústa a obaja sme zvážneli. "Ak ťa niečo trápi, môžeš mi to predsa povedať, na to tu predsa som, nie?" povedal som to trochu podráždenejšie ako som chcel, no aj tak slová účinkovali okamžite. Zatváril sa ako ranená srna a znova som ho kdesi stratil. Zaťal sa a neprehovoril. Čakal som jeho odpoveď, vysvetlenie, čokoľvek. Nebol som predsa padnutý na hlavu. Zdravý rozum som ešte stratiť nestihol, možno čiastočne kvôli nemu. Ak bude takto reagovať pravidelne, asi sa nezdržím.

"Myslel som že mi dôveruješ." Odvrkol som. Tentoraz reagoval okamžite.

"Povedal som snáď niečo iné? Neprekrúcaj všetko dobre?" nadvihol obočie a tváril sa, akoby to bola moja vina. To ma dožralo ešte viac.

"Ja že prekrúcam?" takmer som mal chuť sa zasmiať. Ale hystericky.
"Počúvaš sa vôbec? Správaš sa čudne a ešte ma obviňuješ, že ja veci prekrúcam." Krútil som hlavou zo strany na stranu a radšej som spojil ruky, aby som potlačil nutkanie chytiť ho za golier trička a poriadne s ním zatriasť. Aby sa už prebral.

"Správam sa úplne normálne, len tvoja paranoja ťa stále núti hľadať vo mne všelijaké problémy." Vstal a s nechuťou hodil nedojedenú zmrzlinu do koša. Šokovane som to pozoroval akoby sa to dialo len na filmovom plátne. Zaliala ma horúčava a vstal som tiež. "Nevedel som že si taká hysterka." Pokračoval v mojom týraní, na čo som sa nezdržal a vrazil mu facku. Zalapal po dychu a chytil sa za červené líce na ktorom svietil odtlačok mojej ruky.

"Teraz som správna hysterka. Je to tak? Alebo ťa mám ešte dokopať na chodníku?" zvreskol som po ňom a bolo mi úplne jedno že sa po nás obzerajú ľudia.

"Toto si nemal." Vydýchol napoly naštvane a napoly plačlivo.

"Ty asi vieš najlepšie čo by som mal a čo nie však?" založil som si ruky na prsiach. "Nevypytuj sa toľko, nebuď hysterka." Napodobňoval som jeho hlas a vyžíval som sa v tom. Ako hercovi mi to dosť šlo, takmer som znel autenticky.

Dal dole ruku z tváre a facku mi vrátil. Ani to so mnou nehlo, bol som oveľa väčší a silnejší ako on.
Obrátil sa na opätku a rozbehol sa preč. Niečo mi ešte kričal no nepočul som ho. Nepočul som nič, ani hluk áut okolo seba. Toto sme prehnali. OBAJA.
To be Continuited...Klaudiqa =))

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t 19

18. dubna 2010 v 20:36 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
fdgfds
Konečne sa v tejto časti udeje toho viac. :D

Mikey:
Bert tam teraz určite sedí a premýšľa nad tým, aký som bol k nemu hnusný a čo bolo dôvodom. Nehlučne som šálku položil na linku, akoby som sa bál toho cinkavého zvuku porcelánu. Aj bez pohľadu na svoj odraz som vedel, že sa mi medzi obočím vytvorila kolmá vráska. Vedel som o nej vždy, keď som v ovzduší zacítil nejaký problém, alebo obavy. Naposledy som ju tam mal, keď sa Bertovi nedarilo a ja som si myslel, že na vine som ja.

Nepočul som spoza dverí žiadne iné zvuky. Vŕzganie gauča, či tichý hlas volajúci moje meno. Akoby tam nikto nebol, no ja som vedel že tam teraz Bert sedí a hľadí do prázdna. Takto vždy premýšľal. S bradou opretou o dlane, alebo s hlavou zaklonenou dozadu.
Občas som ho z diaľky opatrne, pre neho neviditeľný, pozoroval. Tentoraz som mal strach urobiť čo i len krok vpred. V tomto tichu mi aj vŕzganie drevenej podlahy pripadalo ako štart prúdového lietadla.

Čas pomaly ubiehal a ja som tam len stál, prikovaný na mieste. Počas hádok alebo nedorozumení som vedel veľmi dobre zvýšiť hlas a vrieskať, teraz som mal v krku hrču. Cítil som ju, akoby som prehltol zhúžvaný kus papiera. Bolela a ani pri častom pregĺganí nechcela zliezť dole.
Tentoraz som nemal odvahu robiť scény, nemal som prečo. Bolo to len a len o mne a Bert s tým nemal nič spoločné. Nemal som sa správať tak prchko. Možno by to napravilo úprimné ospravedlnenie. Šlo o skrat, nikdy viac sa to nestane.

"Zlato?"
Očividne som nebol dostatočne rýchly. Prebral som sa z úvah a pozrel k dverám. Opieral sa o zárubňu a bojazlivo pozeral mojim smerom. Nebol si istý, či má zmyslel na mňa v tomto momente hovoriť.
To ja by som sa mal báť a hlavne hanbiť. Ako ma môže rozhádzať jeden debilný poslíček, keď mám už takmer päť rokov stabilný vzťah?!

"Mrzí ma to." Odpovedal som mu zlomeným hlasom a nevydržal som pohľad do jeho tváre. Prišlo mi zo samého seba divne. Zabodol som oči do zeme.

"Mikey, prestaň s tým." Zacítil som letmý dotyk na brade, ktorý mi zodvihol tvár zarovno tej jeho. Objala ma pevná ruka a ja som skĺzol medzi jeho krk a rameno. "Nech ťa trápi čokoľvek, nechcem aby sme sa pre to hádali." Pohladil ma dlaňou po chrbte a pobozkal do vlasov.

To je ten problém. On nechce hádky, ale keby vedel čo je príčinou môjho správania, určite by to nejednu vyvolalo. Snažil som sa zadržať slzy na svojom mieste. Šlo to veľmi ťažko, ale to že mi nevidel do tváre, mi našťastie hralo do karát. Zaklipkal som pár krát prudko očami a nenápadne si ich pretrel prstami.

"Čo keby sme spolu zašli na kávu?" odtiahol sa odo mňa a povzbudzujúco sa usmial.

"Nie!" vykríkol som zdesene, až potom som si uvedomil že na mňa hľadí ako na prízrak. "Teda vlastne, teraz nemám chuť na kávu. Čo tak radšej zmrzlina?" spamätal som sa a v duchu si vrazil pár faciek.

Opäť sa usmial a prikývol, ťahajúc ma za ruku.
.....
Gerard:
Sedel som za stolom a premýšľal, ako to asi ide mladému Ierovi. Lákalo ma, aspoň na moment vyzrieť z kancelárie aby som sa presvedčil a možno aj pobavil. Stačilo vystrčiť hlavu a mal by som ho ako na dlani.
Jediným problémom ostávalo, že by si ma určite všimol. Teda ak nie je slepý, čo nepredpokladám, inak by nepracoval v tejto firme.
Uškrnul som sa a zhrabol zo zásuvky v stole pár papierov. Vyšiel som z kancelárie a zamieril doprava. Videl som strapatú hlavu, ako sa skláňa nad porozkladanými papiermi. Nemohol som už viac skrývať pobavenie. Najprv si ma nevšimol keď som prechádzal okolo, no keď som zakričal na svoju sekretárku, len tak ním myklo.

Podal som jej papiere, ktoré som mal odovzdať až o pár dní, no mal som ich už hotové, tak načo čakať. Každá zámienka dobrá.
Povedal som jej aby ich odfaxovala na adresu uvedenú hore a milo som sa na ňu usmial. Opätovala mi ho a pohupujúc sa v bokoch, odkráčala preč.

Obrátil som hlavu smerom k Frankovi, mimochodom konečne sa mi podarilo zapamätať jeho meno. Znova usilovne študoval husto popísané hárky a nevšímal si ruch okolo. Dokonca ani mňa. Zabudol na to že som tu, alebo ma len nechcel vidieť.

Nos sa mu od sústredenia krčil. Chvíľu plný sústredenia hľadel do hárkov a potom sa obrátil k počítaču a niečo ťukal do klávesnice. Zaujímalo ma, ako mu to ide. Podišiel som teda bližšie a mlčky ho pozoroval, z jeho strany stále ignorovaný. Stál som tesne vedľa jeho koženého kresle a hľadel na obrazovku počítača, kde mal pootváraných plno programov. Niektoré podľa mňa, až príliš zbytočne. Aj napriek tomu, že som ho od začiatku považoval za neschopného a nemotorného, si viedol celkom dobre.

Fajn, musel som uznať že nebol v tomto obore najlepší, ale ako som tak hľadel na jeho doterajšiu snahu, nebol ani z tých najhorších.
Časť propagačného plagátu na ktorý som sa práve pozeral, ma zaujal najmä dizajnom a bolo vidno, že ma cit pre farby a ich kombinovanie. No nech chlapec nezaspí na vavrínoch. Nemal som ho v úmysle ihneď informovať o svojich dojmoch z jeho práce.
Najmä kvôli tomu, že doteraz so mnou neprehodil ani jedno jediné slovko. Stál som vedľa neho a bolo takmer isté že o mojej prítomnosti vie.

"Zaujímavé." Prehodil som nevinným tónom a poobzeral sa naokolo. Každý usilovne makal za svojim stolom, videl som len ich temená hláv.

Iba na mňa úkosom pozrel a znova sa venoval svojej práci. Fajn, takže ma ignoruje. Teraz som sa o tom aspoň presvedčil. Jeho jediná smola je, že nevie, akú hru práve rozohráva a koho si postavil za protivníka.
Vzpriamil som sa a založil si ruky na prsiach. "Kedy to budeš mať hotové?" spýtal som sa.

Zastal s rukami na pol ceste ku klávesnici a potom sa celým telom obrátil na stoličke smerom ku mne.
"Nie som robot." Odsekol. "Vidím ako sa na mne dobre bavíš." Ironicky skrivil tvár a znechutene zamľaskal.
V duchu som sa zasmial. Chcel ma azda naštvať, alebo nebodaj uraziť a docieliť aby som sa začal správať ako správny despota? Ledva badateľne som sa naňho usmial.

"To že si robot, to si nemyslím. Si tu zamestnaný a ak si si náhodou nevšimol menovku na mojich dverách, tak som čírou náhodou aj tvoj šéf, tak sa podľa toho aj správaj." Sklonil som sa k nemu bližšie keď som mu to hovoril a myslel som to smrteľne vážne.

Moja trpezlivosť má predsa svoje hranice. Založil som si vlasy za ucho a potom sa znova natiahol do svojej pôvodnej výšky.
Hľadel na mňa pevne, neuhýbal pohľadom. Len hľadel a videl som, ako to v ňom vrie. Určite to tak bolo, určite mal chuť rozsekať ma na márne kúsky a utĺcť klávesnicou, ale vedel že to nesmie. To ho pravdepodobne tak štvalo. Presne ako mňa fakt, že ho nemôžem mať. Teraz vie, aké to je.

.....
Frankie:
Po vete ktorú mi povedal, som mal sto chutí s tým seknúť. Zodvihnúť zadok z tej luxusnej stoličky a kolenom mu z vajec spraviť praženicu. Bojoval som so sebou ako to len šlo, no ako náhle som naňho pozrel z tej minimálnej diaľky, zamrzol som. Nebol naštvaný, ani sa mi nevyhrážal len som na jeho tvári pobadal jemný náznak úsmevu a to bolo všetko. Cítil som, ako v miestnosti stúpa teplota. Alebo to len mne bolo odrazu tak neznesiteľne teplo?
Nemohol som od neho odtrhnúť oči. V Boha som nikdy neveril, no takmer som sa začal modliť, aby už konečne odišiel. Nedopadlo by to dobre, ani s jedným z nás.

Uľahčene som vzdychol keď sa po krátkej chvíli stretu našich očí odtiahol a narovnal si sako. Preglgol som a pootvoril ústa, aby som sa mohol poriadne nadýchnuť.

"Keď budeš hotový, daj vedieť." Kývol mi hlavou a potom som len videl jeho elegantnú chôdzu a pohupujúci sa zadok. Nemohol som prestať pozerať, aj keby som si dokola opakoval aký je to idiot.
Na moje nešťastie sa na krátku chvíľu obzrel späť. Rýchlo som sklonil hlavu, v tvári určite celý purpurový.
.....
Kráčal som chodbou. Keď som sem prišiel zdala sa mi až príliš dlhá, teraz som ľutoval, že nie je ešte dlhšia. Ocitol som sa pri jeho dverách, ani som sa nenazdal.

"Dobrý deň pán Iero." Slušne som odpovedal na pozdrav akejsi pracovníčky. Bol som prekvapený ako dobre ma ľudia prijali a dokonca si stihli zapamätať moje meno. Niektorí ma zdravili, akoby som tu už pracoval úctyhodných 20 rokov.

Ticho som zaklopkal a chvíľu čakal, kým mal chlapčenský hlas môjho nového šéfa pozval ďalej. Otvoril som teda dvere a v prítmí zbadal, ako stojí spredu opretý o stôl, držiac v rukách mobil. Niečo doňho ťukal a bez toho aby na mňa čo i len pozrel, zodvihol ruku a naznačil mi, aby som vošiel a zavrel dvere.

Urobil som to a stojac tesne pri dverách čakal, až sa mi bude venovať. Určil som si medzi ním a mnou čiaru, ktorú som sa snažil prekračovať čo najmenej, aj to len v nutných prípadoch.

Zaklapol malú elektronickú hračku a ten zvuk, ma prinútil zbystriť pozornosť.

"Tak čo?" rýchlo sa usmial a potom zasa zvážnel. V duchu som si vzdychol a prekročil svoju imaginárnu líniu, aby som mu podal papiere. Zároveň som sa triasol od vzrušenia, čo na to povie.
Pripadalo mi to, že som zo seba vydal to najlepšie čo som v sebe našiel. V škole som bol medzi najlepšími, tak som dúfal, že to aspoň na niečo bude. Len či to bude stačiť aj jemu.

Chytil papiere do rúk a zahľadel sa na ich obsah. Zatajil som dych, keď sa mu obočie stiahlo. Po chvíli na mňa pozrel a ja som nervózne prestúpil na druhú nohu.

"Asi som vás podcenil pán Iero." Súhlasne pokýval hlavou a mne zo srdca spadol obrovský balvan. "Len by som trochu zmenil font tohto."
Podišiel som ešte bližšie aby som dovidel na miesto, kam zamieril jeho prst. Naklonil som sa ponad jeho ruku a kývol, že rozumiem.

"Asi by bolo lepšie niečo menej prehnané. Napadlo ma to aj predtým, ale nakoniec som sa rozhodol pre toto. Zmením to. Ešte niečo?" po očku som naňho pozrel a on spravil to isté.

"Čo sa týka tohto, tak už nič." Zamrmlal.

"A okrem tohto?" hlas mi zhrubol. Neveril som, že som niečo také povedal. Znelo to až príliš dvojzmyselne, aj napriek tomu som to povedal. Jeho pohľad ma prepaľoval a bolo mi ešte väčšie teplo ako keď som sedel vo svojom pracovnom kútiku.
Položil papiere za seba na stôl a zacítil som, ako ma jeho ruka potiahla za lem saka. Nahol sa a nežne ma pobozkal na ústa. Prudko som vydýchol. Čo iné sa dalo od mojej odpovede čakať, že ma začne učiť tancovať polku?

Čo to do čerta robíš? Bozkával som sa so svojim šéfom v jeho kancelárií. Všetko mi odrazu akoby vyfučalo z hlavy. Zásady, aj moja deliaca čiara, ktorú som prekročil sto násobne.

Zaboril som mu ruku do havraních vlasov a pritiahol si ho za ne ešte bližšie. Už to neboli nežné bozky ako na začiatku, bozkával živočíšne a prudko a ja som mu to vracal rovnakou silou.

Veci z jeho stola prudko popadali na zem, keď ma naň posadil a za stehná si ma pritiahol bližšie k sebe.

"Gerard..." chcel som povedať že niečo také predsa nemôžeme, no jeho jazyk ktorý sa zrazu objavil v mojich ústach, mi v tom zabránil. Keď sa presunul na môj krk, prudko som vydýchol, až som si musel prikryť rukou ústa. Dvere predsa neboli zamknuté. Čo ak niekto vojde?

Vedia vôbec že je Gerard gay?
Prudko som zavrel oči a zaklonil so slastne pootvorenými ústami hlavu, keď dlaňou našiel to správne miesto.
"Psst." Zavrnel mi do ucha a pohrýzol ma do krku.
Užíval som si to a vzdychal tak potichu ako to len šlo.

"Už len chvíľku...oh." zavrtel som hlavou, keď sa mi v hlave vynoril obraz. Otvoril som oči a pozrel na Gerarda, ktorý sa teraz sústreďoval na svoju prácu s rukami. Robil to kurevsky dobre. Vyznal sa.
Bolo to perfektné, sám seba som o tom presviedčal. JE to dokonalé.

"Frankie, si tak úzky. Oh..."
tvár sa mi skrivila nevôľou a nedokázal som to viac odtláčať bokom. Bolo to tu, so mnou. Dokonca aj v tejto miestnosti.

"Nie..." pokrútil som hlavou. "Nie!" skríkol som keď neprestal. Odtlačil som ho od seba a zošuchol som sa zo stola. "Buď ticho, nehovor mi to!" dychčal som ako po maratóne a krútil odmietavo hlavou.

"Veď som nič nepovedal." Gerard vystrašene cúvol a mykol ramenami. Znova som pred sebou videl len jeho tvár. Ten druhý na moment zmizol.

Zronene som si čupol a tvár vnoril do spotených dlaní, ktoré sa mi ešte stále triasli.

To be Continuited...Klaudiqa =))

B/J

12. dubna 2010 v 21:13 | Klaudiqa |  [ Moje Kecy
Toto som si jednoducho nemohla odpustiť :D

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t 18

11. dubna 2010 v 19:24 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
fdgfds
Pokráčko =) ďakujem za predošlé komenty :)

Gerard:
Nedalo mi to, musel som ho nenápadne pozorovať. Jeho pohyby, správanie a spôsob reči. Obzeral sa po oboch stranách dlhej chodby ktorá sa pretínala s tou na ktorej som mal kanceláriu. Vyzerala presne rovnako, no aj napriek tomu študoval maľovku a vitríny, akoby to bola tá najzaujímavejšia vec na svete. Stál som pár krokov za ním a sledoval jeho profil. Vyzeral serióznejšie a viac dospelo, v tmavom saku a nohaviciach, ktoré len dotvárali dojem.

Obočie mal stiahnuté do zamysleného výrazu a pomaly sa posúval popri sklenenej stene, kde boli popri sebe naukladané diplomy a kraviny, ktoré som nikdy nepovažoval za viac, ako kus nepotrebných rárohov. Iba na to padal prach. Začínala mnou prúdiť vlna nervozity, no zatiaľ som sa ju snažil zatlačiť do úzadia.

"Vážne ťa to tak zaujíma, alebo so mnou len odmietaš komunikovať?" spýtal som sa na rovinu pokojným hlasom. Niečo mi hovorilo, že nebudem ďaleko od pravdy. Obrátil hlavu mojim smerom a zažmurkal, bol azda prekvapený že som ho konečne oslovil?

"Z časti oboje." Obrátil sa späť ku kope papierov, s hrubo popísanými stranami. "Chcem predsa vedieť kde budem pracovať a na druhej strane, sa s tebou ani nemám veľmi o čom baviť. Nepoznám ťa." Vyslovil to s úplným pokojom, ani na mňa nepozrúc. Nenávidel som takýto prístup, veď som jeho šéf!
Vlastne, ak mám pravdu povedať, nebol to hlavný dôvod prečo som očervenel ako paprika. Neopísateľne ma žralo, že sa správa takýmto spôsobom. Odvracia odo mňa zrak, hovorí úsečne a len keď musí a najlepšie preňho je, keď sa mi môže vyhnúť úplne. Nikdy predtým sa mi to nestalo, ja som predsa ten kto postupne strácal záujem a lámal predstavy a sny ostatných na kusy. Ja som bol ten, kto po spoločne strávenej noci zabúdal na mená a naschvál strácal telefónne čísla. A o to viac ma vytáčalo, že v našom prípade nedošlo ani k tomu.

Bezmocne som tápal v neznámych vodách a snažil som sa zachytiť aspoň niečoho, malej slamky ktorá by ma udržala na hladine. Čokoľvek som povedal, videl v tom len zámer o niečo nekalé. Mal pravdu, ale na ostatných to predsa vždy fungovalo, tak ako je možné, že tento chalan je nastavený inak?

Fascinovalo ma to a nútilo bojovať ďalej, aby som mohol po úspešnej bitke, zodvihnúť do výšky ďalšiu zo svojich trofejí.

"Pretože si ma odmietol spoznať." Odsekol som rovnako drzo ako on a pristúpil k nemu, pozerajúc na tie hlúpe zdrapy ktoré si tak zamiloval. Začul som tichý povzdych, no žiadna odpoveď neprichádzala.
Ani som ju od neho vlastne nečakal. Zjavne to bolo maximum, čo som od neho nateraz vydoloval.

"Poď, ukážem ti jedáleň." Ak by prehliadka prebiehala podľa mojich predstáv, diala by sa úplne inak. Áno, máte pravdu, prvá cesta by viedla na toalety. Pracovníci predsa musia poznať budovu do najmenších detailov, rovnako i svojich priamych nadriadených.

Teraz som sa zmohol len na úbohé mrmlanie o mieste, kde sa im len zriedka podarilo navariť niečo chutné. Opäť to isté prezeranie miesta, akoby to bola svetová pamiatka. A pritom to bolo dokopy pár plastových stoličiek a stolov.
Prevrátil som očami a oprel sa o pult, kde zvyčajne vydávali jedlo. Teraz bolo sklenené okno zavreté, len z kuchyne bolo počuť búchanie hrncov a príborov. Ústa sa mi od vypustenia vzduchu na moment vyduli a potom som ich stiahol do nespokojnej čiarky, ako predtým.

"Máš ešte nejaké želanie?" zavolal som za ním. Práve stál pri okne a pozoroval ulicu pod sebou. Na moment sa obrátil ku mne a potom znova k oknu.

"Ešte si mi neukázal moju kanceláriu." Prehovoril po chvíli ticha, keď som myslel, že už vyskočím z kože.
Takmer som sa zasmial.

"Nemáš vlastnú kanceláriu, na takom vysokom poste ešte nie si." Znudene som si kontroloval svoje nechty. "Máš zatiaľ len stôl...poď za mnou." Kývol som hlavou, aj keď to nemohol vidieť a odlepil som sa od pultu, mieriac k dvojkrídlovým dverám. Počul som za sebou jeho tiché kroky, ktoré ma nasledovali.

.....

Bert:
"Počúvaš ma?" zalúskal som prstami pred Mikeyho tvárou, aby sa prebral z tranzu. Vyľakane zaklipkal očami a neprítomne na mňa pozrel.

"Čo si hovoril?" oblízal si suché, popukané pery a tentoraz sa snažil venovať mojim slovám dostatočnú pozornosť. Videl som na ňom že nie je vo svojej koži. Vyzeral dosť zvláštne, akoby ho niečo trápilo a nechcel sa o tom zmieniť.

"Niečo ti je?" ustarostene som si ho prezrel, s cieľom dopátrať sa k príčine jeho náhleho čudáctva.

"Nie, prečo?" vyvalil oči a načiahol sa za šálkou, ktorú mal položenú na stolíku pri gauči. Na moment som s ním stratil očný kontakt a moje znepokojenie narástlo. Urobil som niečo zlé?

"Neviem, zdáš sa mi akýsi zamyslený." Skonštatoval som diplomaticky a ešte viac túto tému nerozpitvával. Nanešťastie, aj tak reagoval podráždene.

"To nemôžem byť občas zamyslený? Zle som sa vyspal..." uchopil modrú šálku so širokým dnom do oboch dlaní a zodvihol sa z pohovky. Zadumane som ho pozoroval a mrmlal si niečo o podráždených ľuďoch.

"Ako som to mal vedieť, pre boha?" stihol som za ním zakričať ešte skôr, ako sa mi stratil v kuchyni. Obrátil som sa okolo svojej osi smerom k dverám a hľadel na jeho chrbát. Vždy chodil vzpriamene, no teraz bola jeho postava zhrbená, akoby niesla obrovskú záťaž.

"To je jedno." Zašiel za roh a týmto sa náš načatý rozhovor definitívne skončil. Aspoň pre neho. Obrátil som sa späť, smerom k časopisu ktorý som odložil na stôl, keď som sa s ním chcel rozprávať. Vlastne som len viedol bezbrehý monológ, sám pre seba.
Hlodal vo mne červík pochybností. Čo ak som niečo nevedomky vykonal a on sa na mňa teraz hnevá? Aj keby tomu tak nebolo, bol som momentálne taký nervózny, že som dokázal vymyslieť rozličné katastrofy. Od malicherností, až po to najhoršie. Ukazovákom a palcom som si chytil koreň nosa. Akosi ma rozbolela hlava.
.....

Frankie:
Tak na toto si teda nezvyknem. Kravata ma pomaly ale isto začínala škrtiť, nepomohlo ani neustále poťahovanie.
Neďaleko Gerardovej kancelárie sme zastali pri masívnom stole tmavej farby. Bolo na ňom všetko. Počítač s tlačiarňou, stojan s písacími potrebami, papiere a dokonca malý črepník s kaktusom.

"Ten je môj?" akoby som nechcel veriť vlastným očiam. Bol perfektný. Nečakal som nič svetové, ale toto presne splnilo moje očakávania a dokonca som bol aj mierne oddelený od ostatných stolov. Bol som blízko chodby, aby som mal ľahší prístup k svojmu šéfovi.

Opatrne som naňho pozrel. Práve mu kučeravá mulatka podávala fascikel s papiermi na podpísanie. Otvoril tenký plast a začítal sa do nich, akoby úplne zabudol na moju prítomnosť. Vlasy sa mu zošuchli do čela a zabránili mi tak vo výhľade na jeho oči.
Radšej som sa znova pozrel na svoje nové pracovisko a pomalým krokom obišiel stôl. Otáčavá stolička bola obrovská a vyzerala pohodlne. Sadol som si a oprel sa o operadlo, ako veľký pán. Až teraz som mal dobrý výhľad na Gerardove oči, ktoré upriamili pozornosť späť ku mne.

"Vidím že si spokojný." Uškrnul sa, keď som sa začal krútiť ako malé decko.

"Som." Pritakal som a nohou som sa zaprel o nohu stola, aby som zastal. Začínala sa mi krútiť hlava.

"Tak, mám pre teba prvú prácu." Hodil mi na stôl dokumenty ktoré mu pred malo chvíľou priniesli. "Toto je náš nový klient. Rakúska firma na výrobu spodného prádla. Preštuduje si to a začni pracovať na plagátoch." Dva kroky cúvol a potom sa obrátil na odchod. Civel som na tie papiere ako idiot. Potom som pozrel ako sa za ním zavreli jeho dvere kancelárie.
Neverím vlastným ušiam. Som tu prvý deň a on mi dá hneď toto. Nervózne som zapol gombík počítača a načúval ako sa motor hladko rozbehol.

Spravil to naschvál aby mi to sťažil hneď prvý deň? Len kvôli tomu že som ho odmietol? Stiahol som obočie a nervózne papiere rozložil po stole, pustiac sa do ich čítania.
Ukážem mu, že na to mám.

To be Continuited...Klaudiqa =)

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t 17

6. dubna 2010 v 22:06 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
fdgfds
Tak ako ste prežili Veľkonočné sviatky? dúfam ze ste neschytali priveľa vody...neznášam túto hlúpu tradíciu =/ no jo...btw mám pre vás ďalší diel :D:D:D ste radi?

Frank:
"Nepočul si?"
"Jasne že som to počul, ale nechápem ako si môžeš niečo také myslieť." Pokrútil som znechutene hlavou a založil si ruky na hrudi. Myslel som, že táto práca bude super. Teda, ona vlastne super je, nebyť tohto tu. Nenápadne som po ňom hádzal očkom a snažil sa nájsť aspoň jeden dobrý dôvod, aby som v momente nevybehol z tejto kancelárie, budovy, s úmyslom nikdy viac sa sem nevrátiť.

Nie je to až priveľa náhod že sa stále stretávame? Aspoň v tomto mu môžem dať za pravdu. V ostatnom nie.

"A ja zase neviem prísť na to, prečo by som si to myslieť nemal." Naklonil hlavu na bok a prepaľoval ma pohľadom, akoby ma chcel zjesť.

"Až taký idiot nie som." Záporne som pokrútil hlavou a vstal som. Nohy ma konečne začali poslúchať. Tento rozhovor mi začínal byť nepríjemný. A jeho pohľad detto. Cítil som sa, akoby som pred ním stál úplne nahý, čo nebol dva krát príjemný pocit.

Kým som prešiel k dverám vstal tiež, a oblúkom obišiel svoj stôl, mieriac ku mne. Zastavil ma s rukou na kľučke. Okázalo som naňho pozrel a bol som prekvapený, že ešte niečo chce. Zastal mi cestu a zmätene zažmurkal. Akoby práve zabudol, čo mi chcel povedať. Trpezlivo som stál na mieste, no ruka z kovu neskĺzla.
"Týmto dávaš výpoveď? Mám to brať tak?" znova sa jeho riasy rýchlo zatrepali a pery sa mu stiahli do tenkej čiarky. Vyzeral oveľa serióznejšie ako keď sa stále len uškŕňal. Nahol sa a jeho tvár bola od mojej len pár centimetrov, no dosť ďaleko na to, aby som naňho perfektne videl.

"Nikdy som nepovedal že dávam výpoveď." Ďobol som ho ukazovákom do hrude a jemným šťuchancom ho od seba odstrčil. Znova zažmurkal. "Ale ako zamestnanec a šéf by sme mali mať isté pravidlá." Významne som sa na neho zahľadel a zložil prst z jeho pŕs.
Bavilo ma takto ho provokovať, no zároveň som chcel náš druh pracovného vzťahu udržať presne na takej úrovni, ako to bolo doteraz. Neskutočne ma priťahoval, to som sám pred sebou nepoprel, no moje telo mi dávalo najavo aj iné signály. Neopísateľný strach. Začal som sa vtedy chvieť na celom tele a mráz mi behal hádam aj medzi vnútornými orgánmi. Bol to skôr nepríjemný druh triašky.

"Pravidlá ale určuje šéf, nemyslíš?" položil ruku na kľučku kde som ju mal aj ja a bezbolestne mi ju stisol.
Premýšľal som, čo používa za parfém. Neodolateľne voňal, určite to bude nejaká drahá pánska voňavka. Vyzeral, že si to môže dovoliť.

Zakrútila sa mi z toho dotyku hlava, no stále som nebojácne stál oproti nemu a hľadel mu do očí, v ktorých planuli tie známe ohníčky. "V tomto prípade, by bolo lepšie, dohodnúť sa na nejakom kompromise." Spýtavo som potriasol hlavou a konečne si vyslobodil ruku, ktorá bola celá spotená a žeravá.


"Kompromis..." neznelo to ako otázka, skôr si to zamrmlal sám pre seba akoby si to chcel nechať uležať v hlave. Na malý, nepatrný moment sa jeho obočie stiahlo, no o sekundu sa znova usmieval. Pohýbal hlavou do strán a rukou si trochu popoťahoval kravatu, aby uvoľnil zbytočné zovretie.
"Už ti to tu Marsters poukazoval?" ponarovnával si sako a pozrel smerom von z kancelárie.

"Ešte nie, videl som zatiaľ len vstupnú halu a túto chodbu." Mykol som ramenami. Akoby na tom vlastne záležalo. Ukázal smerom k dverám a naznačil mi tak, aby som vyšiel von. Stisol som teda konečne kľučku a ocitol sa na chodbe. Z diaľky bolo počuť pípanie kopírky a vravu, no sem to doliehalo len ako zlá ozvena.
.....
MIkey:
Práve som miešal obed, ktorý ticho bublal na sporáku, keď zazvonil zvonček. To bude určite donášková služba ktorú som si objednal. Dnes mám voľno a Bert zase lieta niekde vonku, tak som si povedal, že si urobím pohodový deň.
Na bielizníku som už mal pripravené peniaze, ktoré som prudko schmatol, len tak tak som zachytil bankovky, aby nespadli na zem. Ani raz som svoju objednávku nezmenil, tak viem presne koľko to bude. 5.56.

Šuchtavým krokom som prišiel až k dverám a zadumane otvoril. Vzhliadol som smerom k poslíčkovi a stuhol.

"Dobrý deň prajem." Usmial sa na mňa, v rukách držiac moje kelímky s nápojom.

"Ehm..dobrý." čelo sa mi mimovoľne stiahlo a pohľadom som zabehol niekam za neho. Nie je slušné takto zízať na neznámeho človeka. "Čo sa stalo s Earlom?" vždy som si s ním rád pokecal keď mi priniesol objednávku. Našťastie pre mňa, pri Earlovi sa aspoň nebolo na čo dívať. Nie ako teraz.
V ušiach mi zaznel jeho tichý smiech. "Earl už šiel do dôchodku. Som jeho synovec, Taylor."
Natiahol ku mne opálenú ruku a ústa sa mu nadvihli do priateľského úsmevu. Krátko som mu ňou potriasol, nie viac ako bolo nutné. Už aj tak bolo pre mňa toto stretnutie viac ako obtiažne.

"Som Michael." Vyhŕkol som, keď na mňa stále zvedavo pozeral. Úplne som zabudol, že by som sa mohol predstaviť tiež.
Vtisol som mu do ľavej ruky bankovku a s úsečným dovidenia som chcel privrieť dvere.

"Vaša káva!" ozval sa pomedzi štrbinu jeho výkrik. Za dverami kde ma nemohol vidieť, som sa pleskol po čele a s výrazom totálneho kreténa som znova otvoril dvere. Aby som aspoň trochu zachránil situáciu, priteplene som sa usmial a vyzdvihol svoju objednávku.

"Dnes mi to akosi nepáli." Zdôvodnil som svoje zmätky a kývnutím ruky som ho pozdravil na rozlúčku.

"Tak niekedy pri ďalšej káve." Znova odhalil svoj dokonale biely chrup kontrastujúci s jeho tmavšou pokožkou a obrátil sa mi chrbtom.
Len sa nepozeraj...len sa nepo...do kelu! Kým som za ním zavrel, pohľad sa mi zavŕtal na jediné miesto, ktoré pre mňa malo zostať tabu. Jeho dokonale tvarovaný zadok!
Zdesene som privrel dvere keď som si všimol, že sa ide otočiť smerom ku mne a znepokojene som zastonal. Tvár som mal celú spotenú a nechápavo som sa obzeral okolo. Cítil som sa, akoby som sa len práve zobudil. Spamätal som sa až na smrad z kuchyne. Položil som kávy na stôl a rozbehol sa tam tak rýchlo, ako to len šlo.
To be Continuited...Klaudiqa =)