Květen 2010

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t 21

18. května 2010 v 23:56 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
fdgfds
Dopísala som sťastlivo ďalšiu časť. Ďakujem tým dvom vytrvalým, ktorí hádžu komentáre..=) toto je pre vás...

Mikey:
Kráčal som priamo po chodníku, čo najďalej. Veľa mi nechýbalo a bezhlavo by som sa rozbehol, aby som to miesto nechal bleskovo za sebou. Škoda že behom sa nedá zo seba strasť ani tá bolesť, páliaca moje líce sťa rozžeravený kutáč. Ako ďaleko sme pre boha boli schopní zájsť?!

Neplakal som, aj keď ma oči štípali a brada sa mi triasla. Možno toto bola práve tá situácia kedy by sa patrilo vyroniť pár sĺz, no moje oči zostávali suché aj naďalej. Jediné čo sa zo mňa dralo na povrch, bolo zúrivé fučanie. Kráčal som po chodníku rýchlosťou vystrelenej guľky a vrážal do nič netušiacich ľudí. Otáčali sa za mnou s otázkou na tvári, možno niektorí naštvane, ale mne to bolo fuk. Nevedel som kam idem, jediná vec čo ma trápila bola, aby to bolo čo v najväčšej vzdialenosti.

Na malý moment som zastal, zápästím sa zaprel o bledomodrú omietku nízkeho domu a snažil sa vydýchať. Nazrel som cez veľké okno a dnu zbadal more ľudí, ako veselo debatujú pri káve a zákusku. Stál som pri mojej obľúbenej kaviarni a čumel cez sklo ako bezdomovec.
Netrvalo mi dlho kým som ho uvidel. Stál za kávovarom a naberal z plechovky veľkú lyžicu kávy, priamo do stroja. Snažil sa byť hrozne milý a pritom len pokazil čo sa dalo. Keby sa u mňa vtedy neobjavil, nezačal by som sa správať ako totálny magor. A pre čo vlastne? Veď ma nikam nepozval, dokonca mi na dlaň ani nenapísal telefónne číslo.
"Taylor." Premieľal som jeho meno na jazyku stále dokola, akoby som chcel v ústach zacítiť jeho pachuť.
Vzhliadol smerom ku mne a usmial sa. Veselo mi kývol rukou, aby som vošiel dovnútra. Nenávidel som sa za to. Moje nohy akoby ani nepatrili mne, zamierili k dverám a ruka ich mechanicky otvorila.

Na rozdiel od sparného počasia vonku, tu bolo dobre. Ovanul ma chladný vzduch z klimatizácie. Zišiel som dvoma schodíkmi dole a ocitol som sa vo víre diania. Bol som asi jediný, kto sem prišiel sám. Stoly sa len tak hemžili zamilovanými párikmi, či rodinami, ktorý sem prišli s deťmi na zmrzlinový pohár.

Kráčal som k zeleno-bielemu baru, v ušiach mi popritom šumel život prúdiaci okolo.

"Ahoj." Pozdravil ma Taylor veselo a vzal z kopy papierových pohárikov jeden, aby ho naplnil kávou. Šlo mu to od ruky, akoby to robil roky.

"Ahoj." Odvetil som. Oproti jeho veselému tónu, pôsobil môj hlas unavene a smutne. Zadíval sa na mňa lepšie, no aj keby si niečo všimol, zbytočne sa nevypytoval. Bol som tomu rád, no na druhej strane by bolo možno fajn mať niekoho, komu by som sa mohol vyžalovať.
Jediná škoda bola, že on to práve nebol. Ani nemohol byť. A Gerard? Ktovie kde ten teraz je a či by si vôbec našiel čas a chuť počúvať ma. Slová boli podľa neho zbytočné, on len konal. A potom tak vyzeral aj jeho život.

"Čo to bude?" spýtal sa Taylor živo, zatiaľ čo dával na kelímok plastový uzáver a pokladal ho bokom, aby ho čašníčka mohla odniesť k správnemu stolu.

"Dvojité latte." Sadol som si na barovú stoličku a sledoval ako prikývol a pustil sa do prípravy. Jeho svalnaté ruky sa pohybovali rýchlo a všetky pohyby akoby mal presne vyrátané.

.....
Frankie:
"Dobré ráno." Presne ako každý deň, som odpovedal na ranné pozdravy od mojich kolegov. Okolo dverí môjho šéfa, LEN šéfa, som prebehol ako vystrašený zajačik okolo líščej nory a usadil sa za svojim zaprataným stolom.
Od včera mi tu pribudla pekné kôpka dokumentov a mne sa od rozhorčenia až zakrútila hlava. A to som bol rád, že som sa včera väčšiny zbavil. Teraz je ich tu viac ako kedykoľvek predtým.

Zmorene som vzdychol a otvoril prvý fascikel. Skrivil som tvár a naštvane namieril zrak ku dverám uprostred chodby. Veď toto som včera odovzdal, čo sa mu zase nepáčilo? Hodil som to na okraj stola a pokračoval ďalšou kôpkou papierov. Dnes by som sa mal po prvý raz zúčastniť na prezentácií svojich návrhov. Doteraz to šlo mimo mňa, no vedenie sa rozhodlo, že ma do toho zahrnie. Veď napokon, je to moja práca.

Asi po hodine a pol behania myšou a ťukania do klávesnice, som sa mohol spokojný so svojou prácou presunúť k tlačiarni. Obrovský stroj, ktorý tlačil bilboardy ako na bežiacom páse, stál na konci chodby susediacou s tou, oproti môjmu stolu. Malá tmavá miestnosť pôsobila až magicky, keď tmavý strop osvetľovali blikajúce svetlá kopírky. Z chodby sem prenikalo dostatok svetla, takže som ani len nezažínal lampu. To nechutné, chorobne vyzerajúce svetlo žiarivky ma deprimovalo. Oveľa viac, ako tma.

"To si ty?" vo dverách zastal vysoký tieň a žmúril do tmy. Vzdychol som.

"Hej, dorobil som návrh ktorý mi ležal ráno na stole. Už tlačím propagačné..."

"Fajn." Prerušil ma zbrklo a oprel sa o zárubňu.

"Mimochodom prečo ste zamietli môj predošlý návrh?" obrátil som sa, zatiaľ čo sa mi na tvári odrážali farby mojej farebnej kresby.

"Prestaň s tým." Zamrmlal a sklopil hlavu k zemi. Ruky nedbalo strčené vo vreckách vyzerali zaujímavo, keďže mal na sebe sako a drahé nohavice.

"Prosím?" zamrkal som a znova spustil stroj.

"Prečo si prešiel z tikania zrazu na vykanie?" pokrútil hlavou a prižmúril oči, oslepované pravidelnými svetelnými odleskami.

"Myslel som že..."

"Nemysli." Znova ma prerušil. Zaťal som zuby a vzal do náručia plagáty a zroloval ich všetky do jedného. "Môžem sa ťa niečo spýtať?"
Zaváhal som. Preniesol som váhu z jednej nohy na druhú a poriadne sa nadýchol. "Hmm..."

"Prečo si tak záhadný? Nechápem ťa...jednu chvíľu si..a potom..." pokrútil hlavou strácajúc sa vo vlastných slovách. Vedel som kam tým mieri, no dať mu pre neho zrozumiteľnú odpoveď. To som nedokázal. Nedokázal som to pretransformovať tak, aby tomu pochopil a možno som ani nechcel.

"Musíme to rozoberať teraz...pri kopírke?" pohodil som hlavou smerom ku stroju a zatváril sa nanajvýš neochotne.

"A kedy to chceš rozoberať? Keď ma nabudúce znova odstrčíš?"
Prevrátil som očami, pevne rozhodnutý odísť. "Žiadne nabudúce nebude. Si môj šéf a ja tvoj zamestnanec, jasné?" chytil ma za zápästie a potiahol späť do vnútra. Kvôli svetlu z chodby som mu nevidel do tváre, len som cítil jeho dych na mojich perách. Bol až príliš blízko. Znovu sa to má celé zopakovať? Privrel som viečka a snažil sa rovnomerne dýchať. Nemusel sa ma ani dotknúť a celý som horel.

"Chcem to vedieť." Naliehal potichu, sem tam obrátiac oči smerom k dverám, či je čistý vzduch. Stále ma držal za ruku s tvárou nebezpečne vzdialenou od mojej.

"Prečo ťa to tak zaujíma..je to moja vec." Nech sa nestará do môjho života. Nechcem o tom hovoriť a ani nebudem. Nehovoril som o tom nikdy s nikým, dokonca ani so svojou matkou. Tak prečo by som mala začať práve uňho?

"Možno by ti to pomohlo."

"Alebo tebe...dostať ma do postele." Prekukol som ho po jednej jedinej vete a snažil sa vyslobodiť si ruku. Držal pevnejšie ako som predpokladal. Zlostne som od bolesti sykol a oblapil ho druhou, voľnou rukou okolo zápästia. "To bolí." Zasyčal som. Trochu poľavil.

"Nepopieram že by som to rád neurobil." Pousmial sa, aj napriek tme som to vedel. "Ale aj tak by si mi to mal povedať. Nie som rodený psychológ, ale moje rady ešte nikoho nezabili."

"Čo ak budem prvý?" Jeho predslov ma pobavil. Neubránil som sa jemnému úsmevu, ktorý dúfam nebol príliš vidno. Stále som od neho držal istý odstup, aj keď ma nehorázne priťahoval. Mal som to v hlave pomiešané.
Veď zosumarizujme si to: Od prvého momentu ako som ho zbadal som vedel že ho chcem, ale kvôli bloku ktorý som mal od detstva som s ním nedokázal nadviazať bližší kontakt, čo vyústilo do toho, že som sa mu vyhýbal ako som najlepšie vedel. No aj napriek odporu ktorý som mu preukazoval a strachu ktorý mnou lomcoval, som túžil byť jeho. Dá sa to vôbec pochopiť? Mne to ide len sťažka.

"Robíš to len z vypočítavosti, myslíš že to neviem? Už som sa dopočul že si pekný kvietok. Pretiahol si tu polovicu personálu!" snažil som sa šepkať, no aj tak som to zašepkal najhlasnejšie ako to len šlo.

"A to ťa štve?" zasmial sa zvonivo a oprel sa chrbtom o dokorán otvorené dvere.

"Nemá prečo." Pokrčil som ramenami a využil chvíľu jeho nepozornosti, keď mi pustil ruku. Prešmykol som sa popri ňom a na chodbe sa len usmial jeho smerom a kývol na pozdrav.

"Frank.." počul som za sebou jeho volanie, no som sa len neobzrel. A plagáty ostali tam...no super.

To be Continuited...Klaudiqa