Červen 2010

Cemetery Drive XXI.

27. června 2010 v 20:39 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
ghgdh
1690 slov :D ENJOY!!!
Prebrala som sa na nepríjemnú bolesť hlavy. S viečkami silno pritisnutými k sebe som si šúchala spánky a zhlboka dýchala.

"Misha?" odkiaľsi ku mne doľahol hlas volajúci moje meno. Poznala som ho, len som si nevedela vybaviť jeho majiteľa. Sťažka som sa obrátila na bok a mala som pocit, že v tejto polohe bola tá bolesť o trochu viac znesiteľnejšia.

"Bert?" rovnaký hlas volal aj meno môjho kamaráta. Takže hľadajú nielen mňa, ale aj jeho? Otupene som premýšľala a snažila sa rozpamätať na niečo dôležité. Na niečo, čo sa stalo. Vedela som že to má niečo spoločné s Bertom, len som nevedela, ako do toho zapadám ja. Skrčila som nohy k sebe a už už by sa dalo povedať že bolesť prešla, keď ma ovalil čudný zápach. Akoby som ležala niekde blízko skládky železa. Ale takého, ktoré už nejaký čas koroduje.

Donútila som sa pootvoriť oči a takmer som sa povracala. Kovová vôňa nebola z ničoho železného, bol to pach krvi. Naplo ma a musela som znova tuho zavrieť oči a v duchu si hovoriť že je to len ďalší z mojich zlých snov. Tento bol však najhorší.
Stále som v tej tme videla obraz krvavého Berta, ako horeznačky leží na koberci v mojej izbe. Nebola som od neho vzdialená ani meter.

"Misha!" znova som odniekiaľ z diaľky počula ten známy hlas, dožadujúci sa po mojej, alebo Bertovej odpovedi. Jediný kto sa v tejto chvíli mohol ozvať na volanie, som bola ja. Rozsvietila sa vo mne žiarovka. Bol to Quinn.

Skôr ako som stihla podísť k oknu, alebo aspoň zakričať, padol na mňa tieň a jeho drobná postava sa objavila na parapete. Sedela som s pokrčenými kolenami a pozerala naňho. On však nepozeral na mňa. S ústami dokorán pozeral na Bertove nehybné telo.
Bála som sa tam čo i len pozrieť. Mala som obavy že keby som znova videla ten obraz, uverila by som tomu že je to pravda. A hlavne by som uverila tomu, že som to spravila ja.

"Quinn ja..." ťažko sa mi dýchalo a tá odporná bolesť hlavy bola len horšia.

"Čo sa tu stalo?" zoskočil dole, pohyboval sa takmer nečujne, a ponáhľal sa k Bertovi. Oči sa mi začínali plniť slzami a v duchu som preklínala deň keď som stretla Gerarda.

"Ja neviem." Smoklila som. Hovorila som pravdu, nie ako vtedy keď som do očí klamala Bertovi len aby sa prestal hnevať. Naozaj som nevedela čo sa tu udialo, ani či tu bol okrem nás dvoch ešte niekto iný.

"Bert!" počula som ako sa mu Quinn rázne prihovára a plieska ho po krvavom líci. Odvážila som sa obzrieť. Ak som toto spôsobila ja, nikdy v živote si to neodpustím.
Tvár mu pokrývala hrubá vrstva zaschnutej krvi a na ľavom líci sa mu ťahali škrabance. Pozrela som na svoje ruky. Pod nechtami som našla stopy krvi. Prišlo mi z toho mdlo. Nechcela som ani len pomyslieť na to, že by mohol byť mŕtvy.

Pomaly, tak ako mi to boľavá hlava dovoľovala, som si kľakla a potom som sa kolenačky presunula k nim.

"Je mŕtvy?" vydýchla som tú otázku jedným dychom a potom ho zadržala v očakávaní. Ak povie že áno, prisahám že už sa nikdy znova nenadýchnem.

"Neviem." Pripustil váhavo Quinn. "Nikde okrem tváre nevidím nejaké vážne zranenia." Nadvihol mu aj tričko, no pod ním tiež okrem modrín nič nenašiel. Priložil hlavu k jeho nosu a bola som mu nesmierne vďačná za to, že rozmýšľa tak triezvo a že za to, že je tu so mnou. Ja by som sa zmohla len na nezmyselné trasenie s bezvládnym telom a krik.

"Dýcha." Pozrel na mňa a zatváril sa o niečo spokojnejšie. Znova som vydýchla, už mi začal dochádzať kyslík a moje napnuté telo sa trochu uvoľnilo. "Dýcha príliš plytko, ale žije." Potriasol hlavou a potom mi naznačil, aby som mu pomohla. Obaja sme ho oblapili a spoločnými silami dostali na posteľ.

"Máš nejakú dezinfekciu a čistú handru?" až príliš horlivo som prikývla a vybehla na chodbu. Vôbec som nemyslela na to, že moja mama možno ešte spí. Vbehla som do kúpeľne a dala sa prehľadávať skrinky, rad za radom. Nakoniec som objavila to po čo som prišla a rýchlo som sa vracala späť, teraz už o niečo opatrnejšie. Všade bola tma a ticho. Teda aspoň sa tak zdalo.

"Som tu." Ohlásila som sa len čo som vošla do dverí a ponáhľala sa k Bertovi, ktorý sa stále neprebral.
Hľadela som ako mu jeho kamarát pomaly zmýva krv navlhčeným uterákom a popri tom sa mi v hlave rojili spomienky. Spomienky ani nie tak na dávnu minulosť.

Spomínala som si, ako som sa naňho s varovaním vrhla, aj to ako ma strhol na opačnú stranu. Stále som sa triasla keď som si vybavila tú zúrivosť ktorá mnou zmietala keď sa ma dotkol. Určite som to nebola ja, nikdy by som niečo také Bertovi nespravila.

"Neplač, bude v poriadku." Až teraz som si uvedomila, že hľadím na Berta a po tvári sa mi kotúľajú slzy ako hrachy.

"Ty to nechápeš." Snažila som sa aby môj hlas znel normálne. Pretrela som si obe líca opakom ruky a potom som pokračovala: "Môžem za to ja."

"Ako to myslíš?" na moment odtrhol zrak od svojej činnosti a pozrel na mňa. Neodsudzoval ma, bola v tom len zvedavosť.

"Že...že to..." ukázala som prstom na jeho dorezanú tvár: "že to som spravila ja." Preglgla som a čakala výbuch. Nič z toho sa neudialo. Jeho výraz tváre sa nezmenil.

"Bert mi rozprával o tom čo sa medzi vami stalo v škole. Nemohla si tomu zabrániť, nebola si to ty." Odpovedal, no pocit úľavy nie a nie prísť. Skôr ma znepokojovalo že to berie s takou ľahkosťou akoby o nič nešlo. Ak by ma to znova chytilo, mohla som roztrhať aj jeho.

"Aj tak to nie je v poriadku. Asi by bolo lepšie keby sa ku mne nikto z vás nepribližoval." Objala som sa rukami a posunula sa nohami o niečo vyššie na matrac. Nespokojne pokrútil hlavou, no viac už nepovedal. Sústreďoval sa len na prácu. Bertova tvár konečne začínala naberať jeho črty, keď už ho nepokrývali zvyšky tej lepkavej tekutiny.

"Prepáč mi to." Nahla som sa nad neho, keď sa Quinn vytratil, aby po sebe odpratal krvavé zvyšky. Dotkla som sa jeho ruky a zmučene hľadela do jeho kamennej tváre.

"Dá sa ti vôbec niečo neprepáčiť?" ozvalo sa z jeho mierne pootvorených úst. Hlas mal slabý, no aj tak dokázal pootvoriť oči a bolestivo sa usmiať. Zatajila som dych a tak aby ho to bolelo čo najmenej som ho objala.

"Ty žiješ!" vydýchla som.

"Len tak ľahko sa ma nezbavíš, aj keď si vyzerala dosť odhodlane." Zasmial sa pridusene a potom sa rozkašľal.

"Radšej nerozprávaj, iba ťa to viac vyčerpáva. Hej Quinn prebral sa!" oznámila som mu natešene, keď sa jeho blond vlasy znova objavili v mojom zornom poli.

"Starec, ale si nás vyľakal." Zasmial sa a tiež podišiel bližšie. "Asi by sme ťa odtiaľto mali nejako dopraviť inam." Rozmýšľal nahlas.

"Tak zavolaj ostatným nech nám prídu pomôcť." Odpovedala som pohotovo a neprestával a Berta držať za ruku.

"Mobil som si nechal v "hlavnom stane"." Vykrivil ústa a potom vstal. "Skočím po nich, nebude to dlhšie ako pol hodinka."

"Nie." Pokrútila som rázne hlavou a odtiahla sa od Berta. "To riskovať nebudem, nemôžeš ho tu so mnou nechať." Protestovala som a bojovne som vystrčila bradu, ak by sa pokúsil odporovať.

"Prestaň s tým, nič sa nestane." Ozvalo sa prerývane z postele a ja som len pochybovačne ďalej krútila hlavou.

"A čo ak áno? V takomto stave nevieš poriadne ani rozprávať a nie sa ešte brániť." Rozhodila som rukami a týmto som tému rázne uzavrela. Quinn nenápadne pozeral na Berta a ten mu kývol hlavou.

"Hej!" zasyčala som keď mu kývol späť a potom sa vybral von oknom, dole po popínavých ružiach. "Ste obaja blázni." Zúrila som.

"Poď sem." Volal ma Bert.

"Nie!" vyštekla som a pritisla som sa ešte viac k otvorenému oknu. Zvonku mi do chrbta fúkal príjemný vetrík.

"Myslíš že keby si ma chcela zabiť, tá chabá vzdialenosť by v tom robila nejaký rozdiel ako keby si sedela pri mne?" jeho slová dávali zmysel. S povzdychom som sa vybrala jeho smerom a sadla si na kraj postele, ale na odľahlejší koniec, aby som bola od neho ďalej. Predsa len, istota je guľomet.

"Ešte raz mi to prepáč." Sklopila som hlavu. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí.

"Veď som ti povedal že nevadí."

"Nemyslím len to...aj...všeličo iné." Nechcela som to príliš konkretizovať. Už len myšlienka na toho lietajúceho Čestmíra mi v hlave pekne varila mozog.

Načiahol ruku a položil svoju dlaň na moju. Sama pre seba som sa uškrnula aká som len hlúpa. Robím jednu somarinu za druhou a Bert je pritom tak ohľaduplný a vždy mi pri ňom všetko prejde. Takmer všetko.

Pomaly sa pokúsil posadiť a oprel sa o lakeť. Podoprela som ho a ľutovala ho. S tými modrinami bude krívať ešte dobrý týždeň.

"Už som ti odpustil. A vlastne ani nemám právo hnevať sa na teba a nie preto že to bol upír." Stisol pery a smutne sa pousmial. Zamrkala som a snažila sa pochopiť tomu, čo tým myslel.
Vyzeral zúbožene a tá rana na tvári tomu nijak nepridávala. Opatrne som natiahla ruku a keď som sa po chvíli váhania uistila že mnou nelomcuje žiadna chuť na krvavú pomstu, jemne som sa jej dotkla. Trochu sykol, no neuhol sa.

"Hanbím sa za to čo som ti spravila." Zahryzla som si do pery. Z blízka vyzerala rana ešte vážnejšie ako z diaľky.

"Mala by si byť na seba v podstate hrdá." Pousmial sa. "to znamená, že ako bojovníčka si už na tom lepšie."

"Prestaň." Jemne som doňho strčila a obaja sme sa zasmiali. Až teraz som konečne mala pocit že je všetko v poriadku. Aj s ním, aj so mnou.
Zodvihol ku mne zrak a zrazu sme obaja stíchli. Nevedela som začať nijakú tému, nič ma nenapadalo, len som naňho nervózne hľadela.

V tom prerušil tú krátku vzdialenosť a pobozkal ma. Najprv len priložil svoje pery k tým mojim a ja som ostala šokovane sedieť. Potom ich pootvoril a bozk prehĺbil. Chytil ma za zátylok a pritiahol bližšie k sebe.

To be continuited...Klaudiqa

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t 22

20. června 2010 v 16:37 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
fdgfds
Čas ťažkého učenia a skúšok skončil a teraz budem mať konečne viac času na písanie...nesmierne sa teším a pridávam ďalší diel =)) 

Frankie:
Taška prehodená cez rameno mi pri chôdzi nedbalo narážala do boku. Pre dnešok som sa vzdal možnosti cestovať hromadnou dopravou ako vždy a uprednostnil som pohyb na čerstvom vzduchu. Bolo niečo po pol siedmej a zapadajúce slnko pomaly sfarbovalo oblohu do žiarivých farieb oranžovej a fialovej. Dnes som sa s Gerardom našťastie nestretol. Mal som veľa práce a on rokovania mimo firmy, takže sa dnešok zaobišiel bež zbytočných trápnych situácií, aké som zažil už desiatky. A to som tam nebol ani len mesiac.
Na prácu som sa sťažovať nemohol, bolo to niečo čo ma bavilo a dokonca mi to šlo. Len s Gerardom to bolo zložitejšie.

"Frankie?" známy hlas mi skrížil cestu a doteraz neprítomný pohľad som zaostril na svojho kamoša Quinna. Stál predo mnou a akoby neveril tomu, že ma naozaj vidí. V prvom momente som sa jeho prítomnosti nesmierne potešil a úplne mi vyfučalo z hlavy že som mal byť naňho predsa naštvaný.

"Quinn..." vyslovil som jeho meno s úsmevom a kývol som mu rukou. Až potom som trochu zvážnel a napriamil sa.

"Ešte sa na mňa hneváš však?" spýtal sa váhavo, aj keď odpoveď zbadal v mojom výraze. Mlčal som a sklopil oči k zemi. "Chápem to." Pokýval hlavou a potom sa znova usmial keď som zodvihol hlavu.
"Vyzeráš super, ako podnikateľ." Ukázal rukou na moje sako a veselo sa zasmial. Mne ten smiech prišiel trochu ako silený, zjavne chcel byť čo najviac priateľský a vyzerať v pohode.

"Zdanie klame." Odvetil som a napravil som si kravatu.

"Frank, pozri sa..." nevydržal to napätie. "viem že som urobil chybu, ale v žiadnom prípade som ti nechcel nijak ublížiť, veď si predsa môj najlepší priateľ. Dokonca ťa mám až tak rád, že si ma dotiahol do gay baru!" jeho posledná veta ma pobavila. Klamal by som, keby som povedal že nie. Nedokázal som potlačiť úškrn.

"Nemáš chuť na kávu?" spýtal som sa ho zdvorilo a tľapol ho po ramene. Nedokázal som sa naňho viac hnevať, chýbal mi. Čas ktorý som strávil bez neho mi pripadal ako veľká čierna diera. Človek jednoducho nedokáže žiť bez svojich priateľov a konečne som našiel niekoho, komu by som sa vyrozprával a kto by ma pochopil bez zbytočných otázok a hlúpych poznámok.
.....
Bert:
Sedel som doma. V dome bolo nezvyklé ticho. Nepodobalo sa to ani na jeden z tých razov ktoré som bol v dome sám. Toto ticho bolo iné. Triasol som sa z neho na celom tele a v hlave mi hučalo. Hodiny na stene ukazovali pol noc.
Všade okolo mňa bola tma a to hrozné ticho. Skrúcalo mi žalúdok pri predstave, kde asi teraz môže byť Mikey. Pokašľali sme to, teda hlavne ja. Nemal som mu vraziť facku a nemal som sa správať ako kretén.
Myklo mnou keď som v zámke počul zaštrngotať kľúč. Rýchlo som si pretrel vlhké oči dlaňami a narovnávajúc si pokrčené tričko, som pomaly vstal. Jasné že ma v tej tme nebolo vidno, ale stál som tam. Nemo a s očakávaním.

Na chodbe sa objavil široký pás svetla, ktorý s buchnutím dverí zrazu zmizol a ostala len rozmazaná silueta, zakrádajúca sa tmou.

"Michael?" povedal som priškrtene. Postava zastala a znova sa rozhostilo ticho.
"Mikey?" zopakoval som trpezlivo ešte raz. Spotené dlane som si utrel do stehien a podišiel bližšie. Chcel som aby po mne začal vrieskať, hádzať nábytok, čokoľvek len aby nemlčal. Ticho bolo horšie ako všetky nadávky ktoré som poznal.

"Idem do postele." Povedal ticho a pohol sa smerom k spálni. Neznel nahnevane, skôr rezignovane a zlomene. Bolelo ma že som tomu bol na vine ja.

"Prepáč mi to." Povedal som rýchlo, skôr ako stihol predo mnou ujsť.

"Porozprávame sa neskôr." Unavene vzdychol a ponáhľal sa k dverám do spálne. Ostal som tam stáť a nechal ho zavrieť za sebou dvere. Konečne som sa prestal slzám brániť. Obrátil som hlavu smerom ku gauču, ktorý bude pre mňa túto a možno ešte veľa nocí miestom na spanie. Ak teda vôbec ostanem v tomto dome, čím som si momentálne nebol veľmi istý.
.....
Michael:
Bolo mi hrozne. Bol som na Berta naštvaný, aj na seba, ale toto sa nedalo zvládnuť. Nemohol som sa s ním rozprávať, nemohol som s ním normálne hovoriť bez toho, aby som necítil obrovskú vlnu viny. Bál som sa, že už len z mojej zmenenej farby hlasu by mohol vytušiť, aký som špinavec.

Ľahol som si do perín oblečený a keď som nepočul žiadne kroky smerujúce ku mne, rozplakal som sa. Zaboril som tvár do vankúša aby som utlmil vzlyky a popri tom som dúfal, že sa udusím vlastnými slzami. Zaslúžil by som si to. Pokožka ma pálila a cítil som potrebujem sprchu. Chcel som zmyť zvyšky po mojej zrade voči Bertovi, ktorá mala meno Taylor.
Ani keby som si nožom zoškriabal pokožku, necítil by som sa lepšie. Vrátiť čas o pár hodín späť by bolo asi to najlepšie riešenie. Vlastne o pár dní by bolo ešte lepšie.
Musel som vstať. Zakrútila sa mi hlava, no pridržal som sa parapety keď som pomaly prechádzal okolo okna. Zažal som svetlo v kúpeľni a veľmi pomaly a opatrne som prešiel k sprchovému kútu. Pustil som vodu, a tak ako som bol som vliezol pod tečúcu vodu. Oblečenie oťaželo a lepilo sa mi na pokožku. Zaprel som sa rukami o stenu a zaklonil hlavu, aby voda obmyla aj moju tvár. Dalo by sa takýmto spôsobom aj utopiť? Prebehlo mi hlavou, keď sa mi voda dostávala úplne všade. Mal som ju v ústach, nose a štípala ma pod privretými viečkami. Alebo že by to boli skôr slzy?

Pomaly som zo seba stŕhal oblečenie a hádzal ho na jednu kôpku vedľa seba. Šlo to len sťažka. Najradšej by som zo seba zvliekol všetko, aj to čo pevne držalo prichytené o moje svalstvo a vnútornosti. Hrýzol som si do pery aby som nevydával príliš žalostné zvuky ktoré by privolali Berta. Netúžil som, aby ma našiel v podobnom stave. Viedlo by to len k zbytočným otázkam a ja som vedel, že by som mu klamať nemohol.

Preto som tak veľmi odkladal náš rozhovor, ktorý sa určite raz uskutoční. Skôr či neskôr. Pozriem mu do očí a poviem: "Bert, poviedol som ťa?"
Zastavil som vodu a zostal stáť na mieste, bez pohybu. Voda mi kvapkala z vlasov a cez okuliare ktoré som si ani len nedal dole, som takmer nič nevidel.
Uhladil som si dlaňami vlasy a ulízal ich dozadu, aby mi nepadali do očí. Okolo uteráka som len prešiel a mokrý, som znova zaliezol do postele. Nebola mi zima, no aj tak som sa triasol. Bol to strach.
.....
Gerard:
Sobota večer, ležal som na posteli a fajčil jednu od druhej. V byte sa pomaly nedalo ani dovidieť na druhý koniec aký tu bol dym. Bolo mi to jedno.
Načiahol som sa za vyzváňajúcim mobilom. Na displeji svietilo číslo môjho brata, tak som to s hlasným povzdychom teda zodvihol.

"Áno?" pretiahol som to slovo a znelo to skôr otrávene ako vtipne.

"Gerard, urobil som strašnú vec." Mikeyho nebolo takmer počuť, šepkal a hlas sa mu triasol.

"Nedal si v kostole milodar do kasičky?" zavtipkoval som.

"Podviedol som Berta." Vybafol to na mňa skôr ako som sa stihol na čokoľvek pripraviť. Nadvihol som obe obočia a s otvorenými ústami zo seba nevydal ani hláska. Mikey a podviesť Berta? S podvádzaním som problém nemal, skôr mi nešlo do hlavy že to spravil môj brat. Nie raz mi vyhadzoval na oči ako ho miluje a že aj ja by som sa mal usadiť. Prehlasoval akí sú spolu šťastní a že ja raz zomriem sám, zošuverený a starý.

"Si tam?" zašepkal nervózne.

"Prečo šepkáš?" sadol som si na okraj matraca.

"Bert je doma a nechcem aby ma počul."

"Ty si mu to nepovedal?" prekvapene som vykríkol a krátko sa zasmial. Začínalo to byť zaujímavé.

"Stalo sa to tak rýchlo a nemal som na to odvahu, utiekol som pred ním do spálne. Čo mám robiť?" fňukal. Potom mi povedal všetko. To ako sa s Bertom v meste pohádali a on odišiel preč. Nechcel som byť nezdvorilý, ale nemal som ten pocit, že by som bol ja ten správny človek na riešenie jeho ľúbostnej krízy.

"Stále ho miluješ?" spýtal som sa.

"Áno." Hlesol.

"Tak by ste si mali sadnúť a porozprávať sa o tom. Ak aj on miluje teba, som si istý že ti odpustí." Tváril som sa hrozne keď som mu to hovoril. Boli to samé kecy a kecy a vôbec som to nemyslel vážne, ale to bolo presne to, čo určite potreboval počuť. Nemohol som mu predsa povedať že to mal urobiť už dávno a nech sa na Berta vykašle. To by som spravil ja, nie Mikey.

"Do pol hodiny som u teba a vezmem ťa niekam von. To ti len prospeje." Prehlásil som pevne a predtým ako stihol niečo namietnuť, som zložil. Vzal som si zo skrine čistú košeľu a strčil si do vrecka kľúče od auta. Vyšiel som z bytu a zamkol za sebou...

To Be Continuited...Klaudiqa