Červenec 2010

Cemetery Drive XXV.

20. července 2010 v 19:23 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Dva dni som bola totálne odpojená od netu!!! Nepovažujem sa za nejakého závisláka od netu, ale potom si človek pripadá trochu odrezaný od sveta keď si ani správny nemôže pozrieť, no nie? Počas mojej wireless nečinnosti, som teda pre Mišku aspoň napísala toto pokráčko :) 

Behalo mi hlavou toľko vecí. Držal som jej krehké telo v náručí a cítil som, ako sa mi pod prstami trasie. Cítil som omamnú vôňu jej nahej pokožky a počul dunivé nárazy jej čerstvej krvi o steny žil. Mal som nesmiernu chuť zahryznúť sa do nej ako do šťavnatého jablka a nikdy viac ju už nepustiť, zaboriť tenké prsty do jej voňavých vlasov a hladiť ich, až kým by nenastal koniec sveta.

Bozkával som ju na krku a predstavoval si aké krásne by to bolo, mať ju po boku navždy. Pridala by sa ku mne a spolu by sme rozmetali tú bandu všivavých deciek. Kto povedal že aj upíri nemôžu snívať?
Pootvoril som oči a zahľadel sa do jej tváre. Zhlboka dýchala a v očakávaní privierala oči. Riasy jej letmo klipkali sem a tam a vrhali na líca dlhé tiene.

Nahnevane som sa zamračil a moju tvár zastrel tmavý mrak. Prečo do čerta stále váham? Prečo už neleží mŕtva pri mojich nohách a čo sa to do čerta so mnou deje? Nie som žiadna bábka aby si so mnou robila čo chce! Obočie sa mi nevôľou stiahlo, stále hľadiac do jej dychtivej tváre, ktorá čakala na čokoľvek čo urobím.

Tuho som privrel oči a potom som ich znova otvoril. Stále som sa však cítil rovnako neútešne ako predtým. Zdvihol som hlavu vyššie k jej tvári a znova jej vtisol na ústa bozk. Prečo sa zo mňa kurva stal zrazu taký slaboch?!
Z úst sa mi vydralo hrdelné zavrčanie a tak prudko ako som jej telo schmatol do náručia, som ju od seba aj odstrčil. Skôr ako si vôbec stihla uvedomiť čo sa deje, jej telo sa zatackalo a spadlo na zem.

"Prečo si to spravil?" zažmurkala som prekvapene, keď som si sediac na špinavej zemi, z rúk oprašovala vlhkú zeminu a lístie. Nechcela som cítiť sklamanie a hnev, ale bolo to tak a žiadny z mojich mozgových receptorov to nevedel zmeniť.
Zaprisahávala som samú seba že sa s týmto indivíduom nikdy nezapletiem a teraz som sa hanbila sama pred sebou, že som sa ešte opovážila cítiť sklamanie z toho, že ma takmer nezabil.

"Musíme odísť." Zavrčal a znova sa z neho stal tvor, ktorého som neznášala. V jeho očiach som nezahliadla ani len náznak predošlého kúska vzrušenia, či nehy. Sálal z nich len číry hnev a nenávisť, tak ako predtým.

"Odveď ma domov." Rozkázala som mu. Pomocou rúk som si pomohla vstať, čo malo za následok, že som ich mala opäť celé zasvinené. Trela som ich dlaňami o seba, až kým z nich neprestávala opadávať hrubá špina.

"To je to posledné miesto kam by som ťa odviedol." Odvrkol nepríjemne a obrátil sa mi chrbtom, kráčajúc hlbšie do lesa.

"Ale ja s tebou nikam nejdem!" dupla som nohou o mokrú zem. Môj hlas sa tu ozýval všetkými smermi a odniekiaľ sa sem vracal ako ozvena.

"Ja sa ťa nepýtam." Myklo mnou, keď zrazu stál predo mnou a hľadel mi priamo do oči, len pár centimetrov odo mňa. Zdrapil ma za zápästie a ťahal tým smerom, ako sa vybral aj predtým.

"A kam teda ideme?" nedala som sa odbiť a snažila sa ho zastaviť. Zabárala som sa pätami do zeme aby som ho trochu spomalila, no len čo som sa viac potkýnala o korene rastlín.

"To nie je dôležité."

"Pre mňa je!!!" šklbla som rukou a takmer by sa mi podarilo vyslobodiť sa. Ale len takmer. Prudko a nečakane sa obrátil a strelil mi takú facku, až som skoro spadla znova na zem. Jeho ruka ma však stále pevne držala, tak to mnou len zatriaslo.
Cítila som, akoby som si niekde silno udrela hlavu a prebehlo mi v mysli, či nemám náhodou aj otras mozgu. Do očí mi od bolesti vybehli slzy a zrak sa mi na chvíľu zatemnil. Videla som v tej čierňave, len sem tam bledé fľaky svetla vďaka ktorým som vedela kam vlastne kráčam.

Ako ma mohol takto udrieť, čo nemá srdce? Nie, nemá. Upozornil ma všetečne môj vnútorný hlas dokazujúc, aká som hlúpa keď som si myslela, že by v ňom mohlo byť čo len malé zrnko dobra. Vtedy to bol asi fakt len záblesk.

Nohy ma prestávali poslúchať a čoraz viac som zakopávala o okolité veci, často krát aj sama o seba.

"Ja už nemôžem." Zakvílila som a inštinktívne sa prikrčila pred ďalšou fackou, ktorá ku mne mohla doletieť. Nič také sa našťastie nestalo, a tak som nemusela zvažovať plastického chirurga. No aj tak budem mať na pravej strane tváre peknú modrinu.

Videla som ako sa obrátil a s hlbokým vzdychom obkrútil svoje ruky okolo môjho trupu a prehodil si ma cez plece. Cítila som sa ako nejaký zločinec! Na protesty som však nemala síl, len som sa mu unavene hompáľala na pleci, ako handrová bábka. Okolo uší mi svišťal vzduch. Pravdepodobne bežal, no neopovážila som sa otvoriť oči. Nechcela som riskovať že by som mu na chrbte označkovala ten nablýskaný plášť.

Netušila som, ako dlho sme sa plahočili hustým lesným porastom, len som sa zrazu ocitla na neveľkej čistinke. Neviem či som bola v nejakom tranze, alebo som jednoducho zaspala. Zdvihla som oči ponad jeho rameno a obzrela sa navôkol. Neďaleko pod stromami bola učupená malá kamenná hrobka. Teda aspoň to ako hrobka vyzeralo. Ak by tak jasne nesvietil mesiac, ani si ju nevšimnem.

Úzky vchod bol dookola porastený brečtanom a keď sme prišli bližšie, všimla som si tiež, že tu nie sú ani žiadne okná. Pre dvoch mi toto miesto pripadalo primalé, snáď ma tam len nechce zavrieť a nechať napospas svojmu osudu.

Rukou odtiahol dlhé listý a stisol hrdzavú kľučku. Dvere tíško zavŕzgali ako sa otvárali a keď vchádzal dnu, ohol kolená aby nenarazil hlavou o vyrezávanú zárubňu. Všimla som si, že sú na nej nejaké znaky, pravdepodobne to bolo v nejakom cudzom jazyku. Obklopila nás tma keď sa dvere zavreli a konečne som skĺzla z jeho pleca na pevnú zem.
Nič som okolo seba nevidela, preto som sa ho stále držala za rameno ako kliešť. Bolo tu chladno a zo všetkých kútov som cítila zatuchlinu a vlhkosť.

Naraz sa vedľa mňa zažalo svetlo a z druhej strany ďalšie. Horiace fakle jasne osvetľovali mokré steny. Na počudovanie, z vnútra to tu vyzeralo oveľa väčšie ako sa navonok mohlo zdať. Po bokoch stáli asi tri kamenné debny, vyzeralo to ako malé hroby, ale desila som sa čo i len pomyslieť, že tam teraz ktosi leží. Na druhej strane miestnosti boli ďalšie dvere, ktoré však boli pevne zavreté.

"Prečo sme tu?" preglgla som, stále sa rozhliadajúc okolo. Čo ak tu nie sme sami? Nepochybovala som že by ma dokázal zabiť aj sám, ale bolo jasné, že nie je jediný upír v okolí a aj ostatní predsa musia mať miesto, kde sa schádzajú. Tak prečo nie tu? Ešte raz som očami skontrolovala všetky kúty, no aj keď som neobjavila nič znepokojujúce, stále som nebola kľudná.

"A kde inde by si chcela byť?" zamrmlal a obrátil sa mi chrbtom.

"Napríklad doma, vo svojej vlastnej posteli." Vyslovila som celkom odvážne, vzhľadom na posledné udalosti.

"Obávam sa, že to nepôjde." Konečne sa unúval povedať mi to aspoň do očí a venoval mi jeden zo svojich ironických úsmevov. Uvažovala som, prečo tak rýchlo mení nálady. Ak by bol nažive, pripisovala by som to kríze stredného veku a problémom s erekciou, ale v jeho prípade som bola na pochybách.
Môže niečo také trápiť aj toho frustrovaného netopiera? Uprel na mňa svoje skúmavé oči a prisahala by som, že sa tváril akoby presne vedel čo mi behá hlavou. Zrazu ma ovalilo teplo a snažila som sa zabrániť červenaniu. Rýchlo som myslela na nudnú hodinu matematiky a na počty, čo sme nedávno preberali.

"Zatiaľ si urob pohodlie." Stále zo mňa nespúšťal oči a ukázal na jeden z kamenných hrobov. Neochotne som pozrel smerom kam ukazoval a striaslo ma. To tu radšej vystojím dieru.

"Zatiaľ?" nadvihla som obočie. "Čo bude potom?" vyzvedala som. Hádam pre mňa nepripravuje nejakú rituálnu vraždu?!

"O chvíľu bude svitať." Zamrmlal a pokrčil malým nosom. Nadvihol sa rukami o kamenný okraj jedného z výčnelkov a vyhupol na debnu za sebou. Skrčil nohy k sebe a posadil sa do tureckého sedu. Ak by som vybehla von, nemohol by ma prenasledovať až von a to by bola moja šanca zmiznúť odtiaľto. Na moju veľkú ľútosť, však boli dvere pevne zavreté a nevidela som na nich z vnútornej strany žiadnu kľučku. Kým by som sa k nim dostala, skočil by mi do cesty.

Nudila som sa. Len som stála tam, kde ma položil a hľadela naňho. Zdal sa pokojný a s privretými očami sa opieral o stenu.

"Nudím sa." Zamrmlala som a s rukami založenými na hrudi som sa rozhliadala po poloprázdne kobke.
Vyprskol do smiechu. "A čo by si chcela robiť? Hrať šach?" zdvihol hlavu aby na mňa pozrel.

"Som rada že som ťa pobavila. Áno, myslím že aj to by bolo zábavnejšie ako pozerať sa na teba."

"Tak sa na mňa nepozeraj." Mykol ramenami.

"Prečo ma nepustíš? Moji priatelia ma už určite hľadajú." Dobiedzala som.

"Kým ťa tvoji priatelia nájdu, už tu nebudeme." Slovo priatelia vyslovil akoby chcel vypľuť z úst odporný hmyz. "A pochybujem že by sa unúvali až sem." Zaškeril sa a znova sa pohodlne oprel a privrel viečka.
Unavene som vzdychla a nakoniec som sa rozhodla rezignovať a sadnúť si. Ale nechcela som riskovať, tak som si sadla vedľa Gerarda. Ani len nezdvihol hlavu. Opierala som sa o studenú stenu veľa neho a unavené oči sa mi začínali pomaly zatvárať.
Nie, nemôžem zaspať! Vytreštila som oči a prešla som si po nich prstami. Nechcela som si pomyslieť na to, čo by ma čakalo, ak náhodou zadriemem. Hlava mi kuckala zo strany na stranu a stále som sa snažila nad niečím rozmýšľať, aby som svoju hlavu zamestnala.

Mihotavé svetlo z faklí mi však veľmi nepomáhalo.

"Čo to robíš?" vydýchol Gerard prekvapene, keď mi hlava klesla a ocitla sa na jeho ramene. Už som nedokázala potláčať únavu, skôr či neskôr by som boj so spánkom aj tak prehrala.

"Som unavená." Zívla som ospalo a prehodila si ruku cez jeho nohu. Bol chladný ako stena za mnou, ale vôbec mi to neprekážalo, rameno mal mäkké.

"Nemôžeš si ísť ľahnúť inam?"

"Nie." Potriasla som hlavou, aby som sa ešte lepšie uložila na svojom prechodnom ležovisku. Jasne som dala najavo, že sa v žiadnom prípade nechystám nikam premiestniť. Už nič nepovedal, len strnulo sedel na svojom mieste.
Ktovie na čo práve myslí, bola jednou z mojich posledných myšlienok kým som zaspala. O niekoľko sekúnd som cítila, akoby ma niekto jemne hladil po vlasoch, ale to sa mi pravdepodobne vážne len zdalo. Upadla som do krátkeho, zato pokojného spánku.

To Be Continuited...Klaudiqa 

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t 24

13. července 2010 v 17:47 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
fdgfds
Mám pre vás ďalšie pokračovanie =) Aj komentáre by bodli keď som sa už tak snažila :D 

Mikey:
Celú cestu sme šli takmer mlčky, len sem tam sme prehodili pár zdvorilostných fráz. Po nemiestnej otázke ako ide život, Gerard radšej stíchol. Zazrel som naňho takým spôsobom, že by si to uvedomil aj slepý. Nemal som z tohto nášho malého výletu dobrý pocit. To že som sa takto uprostred noci vykradol z domu ma prinútilo cítiť sa ešte horšie ako tomu bolo doteraz.

No ak by som sa chcel vrátiť, Gerard by ma len vysmial. To bol celý on. Ani som nestihol zaregistrovať kedy sme zaparkovali a už po mne volal, aby som vystúpil. Stál vonku pred prednou kapotou a pripaľoval si cigaretu. Potriasol som hlavou a šikovne sa
vyhupol von zo športového vozidla. Potiahol som si už aj tak vyťahanú mikinu nižšie na kríže aby mi nebola zima nervózne som sa obzrel okolo.

Z vnútra klubu znela hlasná hudba a hlúčiky veselých ľudí sa ponáhľali zaplniť tanečný parket, alebo si aspoň chytiť miesto pri bare. Necítil som sa tu dobre, hlavou mi stále vírili obrázky dnešnej noci a Berta, ako na mňa s obavami čakal doma. Mal by som byť teraz pri ňom a nie sa ponáhľať na diskotéku.

"Ideme?" Gerard zašliapol ohorok cigarety špičkou topánky a ponúkol mi svoju ruku, aby som sa oňho oprel. Nerozhodne som prikývol a obtočil ruku okolo jeho silného ramena. Až teraz som na chvíľu pocítil že je moja rodina. Vykročil svižným krokom smerom ku vchodu a ja som sa len za ním tackal. Nevedel som sa prispôsobiť tempu jeho chôdze, nohy sa mi plietli a to som bol triezvy.

Zaplatil za mňa vstup a prehodil pár slov s vyhadzovačom stojacom po našej pravici. Bol pekný, taký typ ktorý by chcel mať po svojom boku každý, kto sa bojí chodiť v noci po vonku. Tľapol priateľsky môjho brata po pleci a znova som zacítil ako ma jeho vysoká postava ťahá ďalej. Vošli sme dnu a hudba prehlušila aj moje vlastné myšlienky. Možno práve to mi bolo treba.

"Poď, kúpim ti drink." Zakričal mi Gerard do ucha a už sme schádzali dole kovovými schodíkmi k baru. Vysvietená časť klubu, kde sa schádzali priatelia pri spoločnom drinku dnes večer ponúkala naozaj bohatý výber. Boleli ma oči od toľkých farieb a svetiel na ktoré som musel pozerať, kým som si prečítal čo dnes nalievajú. Nakoniec som sa predsa len rozhodol pre pivo. Klasika, ktorú som pil vždy keď som si nevedel vybrať. Gerard si objednal to isté a obaja sme sa posadili na voľné stoličky.

Oprel som sa lakťami o bar a sem tam do úst vložil hrdlo fľaše aby som si odpil, zatiaľ čo Gerard sedel obrátený k tanečnému parketu a ako som ho poznal, určite si vyberal vhodnú obeť pre túto noc. Úžasné, vedel som si predstaviť ako to dopadne. Ja tu ostanem sedieť, topiac sa vo vlastnom smútku a Gerard si dole odvedie nejakého pekného chlapca, na sexuálne hrátky.
Potom ho spitého a neviem ešte akého odveziem domov a nebude mi o nič lepšie, z čoho vyplynie, že sme sem nemuseli vôbec chodiť. Cítil by som sa úplne rovnako.
.....

Frank:
Sledoval som Quinnovu tvár a snažil sa podľa výrazu zistiť, ako sa cíti. Keď zastavil práve tu, obával som sa, že je nejako vážne chorý. Kedysi predsa zaryto tvrdil, že jeho nikto živý na takéto miesto nikdy nedotiahne. A hľa, stojí tu vedľa mňa a z vlastnej iniciatívy ma volá presne tam.

"Si si istý že sem chceš ísť?" spýtal som sa ho so smiechom v hlase znova. Chcel som sa uistiť, že to nerobí z donútenia, ale z vlastnej vôle.

"Som." Zasmial sa a pokrčil ramenami. "Neviem prečo mi neveríš, keby som sem nechcel ísť, tak ťa sem proste nevezmem." Vtipne skrútil pery a pohol sa smerom ku vchodu.

"Tak dobre, dobre." Zdvihol som obe ruky do vzduchu a nasledoval ho dnu. Bolo to tu presne ako som si pamätal. Jediný rozdiel bol, že sa Quinn nekrčil vystrašene za mojim chrbtom, ale hrdo kráčal ako prvý. Musel som uznať, že si týmto získal môj rešpekt. Nie je veľa heterosexuálov, ktorí by tak odvážne kráčali cez gay klub. Ak bol ten niekto ešte k tomu dostatočne pekný aby sa za ním otáčali desiatky lačných mužských očí, tak to bol fakt výkon. Teraz som sa skôr cítil ako jeho ochranca. Kráčal som v tesnom závese za ním a rýchlo som sa načiahol za jeho rukou.

Vedel som aké to tu vie byť niekedy divoké, stačila chvíľka nepozornosti a mohol mi ho niekto uchmatnúť. Cítil som ako mi ju pevne stisol a ťahal ma za sebou ďalej.

"Chceš najprv niečo na pitie?" obrátil sa ku mne. Súhlasne som prikývol a oznámil mu, že ho budem čakať na parkete. Predral som sa cez zopár tancujúcich ľudí hlbšie na tanečnú plochu a započúval sa do tónov, ktoré okamžite rozhýbali moje boky. S úsmevom som privrel oči a tancoval. Tanec bol jedna z mála vecí, čo ma skutočne tešili.

Po chvíli som zbadal, ako sa ku mne prediera môj kamarát s dvoma farebnými pohármi v ruke. Načiahol som sa po jeden z nich a keď som si odpil, pohľadom som mu naznačil, že vybral veľmi dobre. Quinn vyzeral omnoho staršie ako ja, preto som sa nedivil že jemu predali alkohol bez problémov.

"Predstav si," zakričal na mňa keď sa napil aj on. "že na mňa pri bare vybehol jeden chlap." Nadvihol som prekvapene obočie a takmer som mu svoj obsah úst vyprskol do tváre. Mal som veľké problémy aby som prehltol to čo som mal v ústach.

"To fakt?" zmohol som sa len na túto jedinú otázku, keď sa mi konečne podarilo zbaviť zvyškov drinku v mojej ústnej dutine. Prikývol a neviem či sa mi to zdalo, ale akoby bol na seba za to hrdý. Vlastne, či už od ženy alebo od muža, aj tak je to pre človeka poklona ak sa oňho niekto zaujíma.

"Ktorý?" stúpol som si na špičky a snažil sa dovidieť až k baru. Cez toľkých ľudí to však príliš nešlo.

"Prestaň, nebudem naňho ešte aj ukazovať. Ešte by si myslel že mám záujem." Tlačil ma k zemi Quinn a vydesene artikuloval aby som mu cez hlasnú hudbu rozumel. Hlasno som sa zasmial na jeho výraze vydeseného zajačika. Fakt by som chcel vidieť ako by sa tváril, keby sa niečo také stalo. To by potom nebolo od veci nosiť so sebou po ruke aj fotoaparát na zvečnenie tejto chvíle.

Keď som ho teda uistil že toho jeho nápadníka rozhodne nepôjdem hľadať, trochu sa upokojil a dokonca sa začal trochu hýbať do rytmu, čo bolo uňho vážne raritou. Zdvihol som ruku s drinkom do vzduchu a krútil bokmi ostošesť. Quinn sa ma samozrejme snažil napodobniť a aj keď mu to takmer vôbec nešlo, tešil som sa. Hlavne tomu, že ma sem vzal. Už som to potreboval.

Stresu ktorý som zažíval každý deň, bolo predsa len trochu viac ako som bol schopný zniesť. Toto bolo príjemne povyrazenie si s kamošom, ktoré mi trochu odpútalo myseľ od iných problémov.

Ďalšie dva drinky som musel ísť kúpiť sám aj s rizikom, že sa vrátim s prázdnymi rukami. Quinn sa k baru, kde stretol svojho amanta, už vrátiť nechcel za žiadnu cenu. Uistil ma že ma radšej ochotne počká na parkete.

Našťastie mal dnes barman asi dobrý deň. Kým som čakal na drinky, rozhliadal som sa okolo a v duchu hádal, ktorý z tých mnohých to mohol byť. Zaujal ma jeden tmavovlasý, ktorý by sa ku Quinnovi úplne hodil. Naše oči sa zrazu stretli, tak som radšej rýchlo pozrel inam a nervózne poklepkával nohou.

"Vďaka." Chytil som do rúk dva poháre a nechal na pulte bankovku, keď predo mňa barman konečne postavil to, čo som si objednal. Obrátil som sa a zamieril k parketu, keď mi ten mladík zrazu zastúpil cestu.

"Zatancuješ si?" usmial sa milo a založil si prameň gaštanových vlasov za ucho. Nerozhodne som zastal, bol vážne pekný.

"Som tu s kamarátom, prepáč." Ukázal som na dva drinky ktoré som držal v rukách a pokrčil ramenami.

"Nevadí." Pokrútil hlavou a nasledoval ma na parket. Dúfal som, že ma Quinn nezabije keď nás zbadá. Čo ak je to presne ten, ktorý ho tak očumoval?

S nervóznym úsmevom som jeden pohár vložil do rúk jemu a druhý som si nechal. Okolo drieku ma objali silné ruky a pohľadom som sa Quinnovi snažil naznačiť o čo tu ide. Našťastie to pochopil dostatočne rýchlo, bol som mu za to neskutočne vďačný, a zjavne si z toho nič nerobil. Stále sme stáli oproti sebe a tancovali, hoci som za sebou cítil telo aj niekoho tretieho.

Nenápadne vystrčil oba palce dohora keď sa nám pohľady stretli a ja som sa len smial. V tom spozornel a niečo sa mi snažil naznačiť, no ja som len nechápavo krútil hlavou, stále tancujúc. Ruky na moment zmizli a potom sa znova objavili, ale mal som čudný pocit že nepatria tomu istému človeku.

Tancujúc som sa obrátil a hľadel do tváre priamo Gerardovi. Objímal ma rukami okolo pása a šibalsky sa usmieval. Strnulo som ostal stáť a pozeral naňho, neprestával sa hýbať.

"Trochu neskoro pre teenagera nie?" spýtal sa rýpavo. Bolo vidno že už má v sebe pár pív, okrem iného.   

"Ani starší ľudia by už o takomto čase nemali ponocovať, robia sa z toho vrásky." Odpinkol som mu pohotovo a so zadosťučinením sledoval, ako mu úsmev na chvíľu pohasol. Gerard nemal rád keď sa niekto vyjadroval k jeho veku. Nebol starý, ale už ani úplne najmladší a to mu občas riadne prekážalo. Najradšej by bol, keby mu niekto namiešal elixír na večnú mladosť.

"Len si rob srandu." Zatváril sa kyslo a pritiahol si ma bližšie k sebe. "To je tvoj nový objav?" Nahol sa ku mne a zakričal mi do ucha, aby som ho počul len ja, aj keď v tomto rámuse by bol zázrak keby to zachytil aj niekto iný.

"To je môj kamarát a pre tvoju informáciu, je hetero, takže máš smolu." Široko som sa usmial a škodoradostne mu zamával, vzďaľujúc sa od neho smerom ku Quinnovi. Obrátil som sa mu chrbtom a konečne sa dozvedel, čo sa mi Quinn celú tú dobu snažil naznačiť.

"To je ten čo ma balil!" hovoril vzrušene a sem tam očkom pozrel za mňa. Obrátil som hlavu. Gerard bol stále za mnou, ale už tancoval s niekým iným. Takže on! Myslel som, že mi roztrhne kožu na rukách ako som zatínal päste. Na môjho kamoša nikto šahať nebude!

"Ty ho azda poznáš?" spýtal sa ma keď si všimol ako som sa zatváril. Pokýval som hlavou že áno, stále sa snažiac ovládať svoje emócie na uzde. Neviem čo ma štvalo viac. Že vybehol na môjho kamaráta, alebo že to bol práve Gerard.

"Je to môj šéf." Vyslovil som nemo a poriadne artikuloval, aby ma pochopil. Prekvapene vytreštil oči a prikryl si pobavene rukou ústa. Mne to také vtipné neprišlo.

"Musím ísť na záchod." Naklonil sa ku mne Quinn po chvíli.

"Mám ísť s tebou?" uškrnul som sa, ale pokrútil hlavou, že toto zvládne aj sám. Pokrčil som teda ramenami a tancoval ďalej.

"Odkedy vodíš svojich hetero kamarátov do gay baru?" znova stál predo mnou Gerard. Prevrátil som očami a vzdychol.

"To nie je tvoja vec."

"Som tvoj šéf."

"Aj tak to nie je tvoja vec. Nie sme predsa v kancelárií."


"To máš pravdu, nie sme." Súhlasil a nahol sa k môjmu krku. Prešiel mi po ňom jazykom a ja som od prekvapenia ani nestihol zareagovať. Postupoval k čeľusti a odtiaľ sa rýchlo prepracoval až k mojim ústam.

frank
Pootvoril som ich, aby mohol dnu vkĺznuť aj jeho jazyk. Mal som svoje reakcie zvaľovať na alkohol? To bolo príliš detinské, myslím. Objal ma rukami okolo pliec a bozkávajúc sme pomaly tancovali.


To Be Continuited

Cemetery Drive XXIV.

12. července 2010 v 14:51 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Snáď ťa z tohto dielu neklepne Miška :D Nejak sa nám to zamotáva tento dej :D I like it :) 

gfsg
"Kam zmizol?" ozývalo sa nočným vzduchom až sem ku mne. Túžila som natiahnuť ruku do vzduchu aby ma zbadali, ale nemala som ako. Gerard na mne ležal celou svojou váhou a pritláčal moje telo k zemi. Ťažko sa mi dýchalo a tráva ma bodala všade možne.

Šušťanie nôh v suchej tráve sa približovalo a v duchu som ich navigovala, aby išli presne naším smerom. Nemohli byť od nás príliš ďaleko, keď ma Gerard zdrapil za obe zápästia a prikvačil mi ich svojou rukou za chrbtom.

"Žiadne prudké pohyby." Varoval ma šeptom a potom ma druhou rukou chytil okolo pása a nadvihol. Normálny človek by ma nikdy takýmto spôsobom nedokázal uniesť. Stále skrčený na úrovni trávy ma držal tesne pri sebe a pri tom sa pohyboval rýchlo a ostražito ako šelma, ktorá pre svoju obeť nechce byť spozorovaná. Aspoň zatiaľ. Cítila som na chrbte jeho chladné telo, ktoré sa pritískalo k tomu môjmu a bolo mi ešte chladnejšie. Ani som nerátala z koľkých miest na tele som krvácala, všetka tá bolesť a štípanie pokožky sa zlievalo dokopy a tvorili jednu guču otupujúcej bolesti.

Vlastne som ani nevnímala kadiaľ ideme, oči sa mi mimovoľne zatvárali a otvoriť ústa a zakričať pre mňa bolo nemožné. Len som chrčavo vydychovala a vraštila nos pred trsmi trávy, ktoré mi narážali do tváre.

Odrazu ma obklopila tma a hneď som vedela, že sme sa dostali do lesa a nič okrem šušťania korún stromov som nepočula. Hlasy a kroky ustali.

Ktosi ma opatrne oprel o kmeň stromu. Nohy ma neudržali a tak som sa zviezla po jeho povrchu až na zem. Vnímala som blízkosť niekoho kto tu bol so mnou, no inak som bola úplne otupená od bolesti ktorá mi teraz vystreľovala aj do oboch spánkov.

"MIsha." Rázny hlas ma oslovil a niečie ruky ma preplieskali po mokrých lícach. Žeby som plakala?

Otvorila som oči a malátne sa rozhliadla okolo seba. Kým si moje oči zvykli na tmu, len som bezcieľne blúdila zrakom po okolí a hľadala nejaký záchytný bod o ktorý by sa dalo oprieť. Po pár sekundách, alebo minútach - neviem, som pred sebou zaostrila na najsvetlejší bod v tejto tme. Gerardova tvár sa na mňa dívala sústredene a bez jediného žmurknutia.

"Kde to sme?" vytisla som zo seba a prišlo mi zle od žalúdka. Obrátila som hlavu do strany, no z môjho hrdla sa dostalo von len suché zakašľanie. Keď som sa znova obrátila ku Gerardovi, už nekľačal tesne pri mne. Sedel odo mňa asi desať metrov, opierajúc sa o strom, presne ako ja.

Pozeral na mňa zhypnotizovane a bolo vidno ako bojuje sám so sebou. Prečo, som pochopila až keď som pozrela dole na svoje telo a ruky. Bola som pokrytá malými a niekde aj väčšími krvavými rankami a tričko som mala zababrané od hliny a červenej tekutiny. Vystrašene som pozrela smerom k nemu.

Stále sedel na tom istom mieste, no zrak odo mňa odtrhnúť nedokázal. Pregĺgal a tváril sa zmučene. Jeho pohľad mi pripomínal malé šteniatko, ktoré opustila mama.

Všimla som si tiež ďalšiu vec, ktorá mohla byť dôvodom jeho bolestného výrazu. Ľavou rukou sa nenápadne držal pod plášťom za hruď, presne na mieste, kde ho niekto z mojich priateľov zasiahol.

Ak by ma nohy poslúchali a dalo by sa to, rozbehla by som sa odtiaľto preč, ale akokoľvek som sa obzerala okolo. Nevedela som prísť na to, z ktorej stany sme sem prišli. Les mi prišiel všade rovnako tmavý a desivý. Ktovie ako ďaleko sme od čistiny na ktorej som stála, zašli.

Slabá zakašľanie ma prerušilo z mojich myšlienkových pochodov. Prekvapene som pozrela na "mladého"
upíra ako sa predo mnou snaží niečo vytrvale skryť. On mal bolesti! Vypleštila som oči a nespúšťala z neho zrak.

"Si v poriadku?" spýtala som sa. Chcela som aby to znelo len zo slušnosti, no aj tak som mala obavy. Ak tu posledný raz vydýchne, ako sa odtiaľto do čerta dostanem? Myslela som sebecky ja viem, ale ani on pre mňa nikdy nič neurobil.

"Samozrejme." Zazrel na mňa, no aj tak som mala dôvod neveriť mu. Po holom zápästí ktoré mu trčalo spod plášťa, mu stiekol pramienok krvi. Vyjavene som pozorovala tú scénu, akoby som tam ani nebola.

Pozbierala som všetky zvyšky pevnej vôle a síl, aby som prinútila svoje kolená narovnať sa. Pridržiavajúc sa kmeňa som vstala a vybrala sa šuchtavým krokom k nemu.

"Ostaň tam kde si!" vykríkol varovne a zdesene na mňa pozrel, ako tam stojím, na polceste k nemu.

"Si zranený." Vyhŕklo zo mňa nervózne a očami som znova zamierila k jeho ruke po plášťom.

"To prejde." Odvrkol nepríjemne a pozrel inam, len aby sa nemusel pozerať na mňa. Ak by sa neovládal, ležala by som už na zemi mŕtva.

"Asi by sme mali ísť..." nevedela som ako to nazvať. Nechcela som povedať "k tebe domov". On nemal domov, aspoň sa to tak podľa mňa nedalo nazvať. "...inam." dokončila som nerozhodne. Snáď pochopí čo som tým chcela povedať. Odľahlo mi keď prikývol, no znova mnou myklo, keď sa pokúsil vstať a z úst sa mu vydral len ston.

Nemali by toho upíri vydržať viac? Kolená sa mi triasli keď som k nemu šla bližšie. Alebo ho trafili TAKMER presne? Nechcela som klásť zbytočné otázky, ktoré by ho ešte viac podráždili.

Skontrolovala som pohľadom svoju pravú ruku a potom som si čupla k nemu.

"Pi." Musela som sa veľmi premáhať aby som to dokázala vysloviť bez jediného záchvevu v hlase. Nerobila som to pre neho, ale pre seba.

"Zbláznila si sa?" odtiahol sa akoby som mala nákazlivú chorobu.

"Pozri sa na seba!" odtiahla som lem koženého plášťa a odhalila tak nepeknú ranu na hrudi, z ktorej mi takmer prišlo znova nevoľno. "Pi." Zopakovala som nástojčivo a strčila mu svoju doráňanú dlaň až k ústam. Zahryzol si nespokojne do pery a čelo sa mu zvraštilo, no bolo jasné že nedokáže dlho vzdorovať.

"No ták..." zašepkala som a kľakla si pred neho, aby mi bolo pohodlnejšie, keď už na mňa čakajú trochu iné muky. Neochotne na mňa pozrel a potom si pritiahol moju ruku bližšie k ústam. Vystrčil jazyk a len jemne oblízal moju pokožku. Vzdychol a potom pootvoril ústa. Chcela som odvrátiť hlavu aby som to nevidela, jeho zuby ostré ako žiletky sa približovali, no len som to s rozšírenými zreničkami nemo pozorovala. Nikdy som nič také nevidela.

Sykla som keď porušil moju kožu ešte viac ako bola, no zároveň ma to prekvapilo. Myslela som, že to bude bolieť viac...vlastne, keď som to tak vnímala bolo to príjemne! Pootvorila som ústa a vzrušene sledovala ako sa kŕmi. Popritom ku mne zdvihol zrak zhypnotizovane na mňa hľadel.

"Nestane sa zo mňa kvôli tomuto..." nestihla som dokončiť. Záporne pokrútil hlavou, stále hltavo pijúc moju horúcu krv. Odľahlo mi, to som musela priznať, no stále som cítila niečo, čo sa slovami nedalo ani len povedať.

Mojim telom od jeho úst prechádzala elektrina a spaľujúca túžba, sama som z toho bola zdesená. Mala som nutkanie ochutnať svoju vlastnú krv, ale z jeho úst. Priblížila som sa ešte o niečo bližšie a sadla si obkročmo na jeho pokrčené nohy. Nadvihol kolená a pritisol ma ešte viac k sebe, nespúšťajúc zo mňa horiace oči. Zmenili farbu z tmavozelenej na červenú, akoby som hľadela do horiacej pahreby.

V tom jeho zuby povolili a vyslobodili moju ruku z ich chladného zovretia. Na perách mu ešte stále svietila červeň mojich žíl a z oči mu sršala spokojnosť a vyrovnanosť. Nebola som vo svojej koži, to by bolo od začiatku jasné, inak by som sa k nemu nenahla bližšie.

Zacítila som na svojom drieku jeho chladné ruky a moje pery konečne dočiahli tie jeho. Kovová chuť ktorá ma opantala mi na počudovanie vôbec nebola nepríjemná a moje ruky odvážne blúdili po jeho kamennej tvári.

Premýšľala som, aké je to dať francúzsky bozk upírovi no netrvalo dlho a zistila som to. Vkĺzol jazykom, ešte stále od krvi do mojich úst a ja som vzdychla. Pritisla som sa panvou ešte bližšie k nemu a úplne zabudla na jeho zranenie. Zrejme naňho teraz zabudol aj on, okrem slastných stonov keď sa pohyboval oproti mne som nepočula žiadne bolestné zvuky.

Zaklonila som hlavu a doširoka roztvorila oči, keď som jeho jazyk zacítila na svojom krku. Prechádzal mi jeho drsným povrchom po artérii.

"Áno..." vzdychla som a plne sa mu oddala. Bolo mi jedno všetko naokolo. Moji priatelia aj moja rodina, bola som tu s ním a na to jedinom teraz záležalo....
To be Continuited...Klaudiqa =) 

Cemetery Drive XXIII.

11. července 2010 v 23:17 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
2399 slov ...uži si to Miši :D 

Musela som sa ísť prejsť. Aspoň na malý moment ujsť od všetkého vôkol mňa. Bolo toho priveľa, aspoň mne sa to tak v tejto chvíli javilo. Nikomu som nič neoznámila ani nevysvetľovala, neponáhľala som sa ani za Cloe aby som jej vysvetlila, že to čo videla si určite zle vysvetlila. Nemala som na to náladu a vlastne mi ani tak nezáležalo na tom čo si v tejto chvíli o mne myslí a rovnako aj Frankovi bolo všetko jedno. Aspoň raz som s ním v niečom súhlasila.
Objala som sa rukami ľutujúc, že som si na seba nevzala niečo teplejšie čo by ma zahrialo. Striaslo ma a na rukách trčiacich z krátkych rukávov trička, mi naskočila husia koža.
Lístie stromov v blízkom lese ticho šušťalo v miernom vetre, ktorý bol aj napriek svojej slabej intenzite chladný a zarezával sa mi takmer až do kostí. Za sebou som nechávala mihotavé svetlá v oknách ošarpaného domu a pred sebou som vnímala len narastajúcu tmu a tajomnosť. Netuším čo ma to napadlo, vybehnúť uprostred noci von. Zrejme som len potrebovala premýšľať na čerstvom vzduchu, ktorý by mi z hlavy vyhnal všetky čierne myšlienky.

Zastala som a pozrela hore na okrúhly mesiac. Svietil jasno a musela som pred jeho svetlom trochu privrieť oči. Ak by som teraz ležala niekde na kopci so svojim chlapcom po boku, bol by to dokonale romantický moment. Držali by sme sa za ruky a ja by som ležala na jeho pleci, zatiaľ čo on by mi do ucha šepkal sladké slová. Nanešťastie som tu bola sama, v tichu, chránená od zvukov veľkomesta obklopená len prírodou.

Viem, moje myšlienky vám pripadajú ako vystrihnuté z nejakého zamilovaného románu, kde sa zmätené malomestské dievča vyberie na prechádzku v mesačnom svite. Z časti by to vlastne mohla byť pravda, ale môj život sa doteraz vôbec nepodobal na romantický príbeh o akom sníva asi každá. Skôr by som ho v niektorých chvíľach opísala ako nočnú moru, plnú prekvapení a nečakaných, často nepríjemných zvratov aké je možné vídať len na televíznej obrazovke, alebo v kinách. Pred rokom by som tomu ani sama neverila ak by mi niekto povedal, že toto všetko stretne práve mňa. Najskôr by som mu v zlatých stránkach vyhľadala číslo na nejakého dobrého psychológa s bohatými skúsenosťami a dlhoročnou praxou.

Obrátila som hlavu keď niekde blízko zahúkala sova a potom som videla ako vzlietla k oblohe a stratila sa nevedno kde. Tiež by som niekedy prijala takúto vlastnosť, odletieť si kam sa mi zapáči a vrátiť sa vtedy keď to uznám sama za vhodné.

Bolo pekné myslieť si, aká je to krásna bezoblačná noc, no mňa sa aj napriek tichu zmocňoval menší nepokoj. Bolo to až príliš pokojné aby bolo všetko s kostolným poriadkom.

"Haló?" pípla som polohlasom, keď som začula šuchot lístia. Ak je to niekto z vnútra kto sa ma snaží len vydesiť, zabijem ho. Ako prvý mi napadol práve Frank.

Nikto sa na moju otázku neozval a zvuky ustali tak náhle ako sa ozvali. Prerývane som sa nadýchla, váhajúc či bol ten lomoz dostatočný dôvod na to, aby som sa vrátila do bezpečia domu. Obzrela som sa, dom stál odo mňa dosť ďaleko, asi dvesto metrov.
To som prešla až takú diaľku? Myslela som si, že som prešla len pár krokov na lúku a zrazu som sa len ocitla tu, uprostred poľa. Prudko som sa obrátila späť k lesu a srde sa mi divo rozbúchalo, lebo som znova začula to isté pukanie a šuchot. Pochybovala som o tom, že by bola nejaká nadprirodzená bytosť, ktorá by o sebe dávala takto vedieť, proste by sa predo mnou len zjavila. Bez varovania. Tento krát som sa ale predsa len zmýlila, veď som len človek.

"Bu." Dívala som sa do tváre bielej ako čerstvo napadnutý sneh. Dokonca aj v tme svietila akoby sa od nej odrážali milióny drobných lúčov svetla. Niečo, ako keď pozriete oproti slnku na perfektne vybrúsený diamant.

Sedel na tráve, dva metre ďaleko a zdola na mňa hľadel, spopod ležérne privretých viečok. Tváril sa ako malý chlapec, ktorý práve dostal svoju obľúbenú pochúťku. Strapaté vlasy mu povievali sem a tam, občas mu padnúc do čela. Očividne ho niečo také ako upravovanie vlasov vôbec netrápilo, musela som uznať že mu tento štýl sedí.

"Zdalo sa mi nezdvorilé prikradnúť sa ako duch. Tak som narobil trochu hluku." Nevinne zamrkal.
Neviem čo na jeho poznámke malo byť vtipné keď sa tak usmieval, mňa to rozhodne nepobavilo tak ako jeho.

"Tvoju prítomnosť by som pokojne oželela." Akosi som si zvykla na jeho rýpavé poznámky a ironický tón s akým sa mnou zakaždým
zhováral. Akoby som bola malé, hlúpe decko ktoré potrebovalo opateru. Veľa krát som sa s ním osobne nestretla, no aj tak som stále nepochopila kedy som sa pred ním prestala vystrašene triasť. Teraz som ho brala skôr ako tú otravnejšiu súčasť môjho divokého života.

"Tomu sama neveríš." Pokrútil hlavou. "Priznaj že som ti chýbal." Ani som si nevšimla kedy vstal. Keď už tak predstiera ohľaduplnosť, mohol by zmierniť aj svoje ostré pohyby.

"Nechýbal." Pokrčila som ramenami a nadvihla obočie. Čo už by mi na ňom len mohlo chýbať?
Jeho sexappeal, silné telo, alebo napríklad jeho drsný spôsob ako s tebou zaobchádza a ktorý sa ti aj napriek tomu že tvrdíš pravý opak, páči.
Tak to ani náhodou, odporovala som svojmu vnútornému hlasu, ktorý sa z ničoho nič rozhodol ničiť mi posledné zvyšky nervov. Nič z toho čo si teraz vymenoval nie je pravda. Ak samozrejme považuješ za sexappeal to že sa správa ako hulvát a nevychovanec. Jeho telo som nikdy nevidela, lebo stále nosí ten príšerný plášť ktorý bol v móde asi za čias Jacka rozparovača a to, že sa ku mne správa ako k špinavej handre ma teda tiež ani trochu neoslňuje.

Neviem koho som týmto chcela oklamať. Ak by som to vykladala niekomu cudziemu, tak ho možno svojimi argumentmi aj presvedčím, ale ako môže človek takto presvedčiť sám seba? Som cvok o tom jedinom sa presviedčať asi nemusím.

"Chceš sa prejsť?" naznačil mierny úklon a natiahol ku mne ruku ako som to videla u gentlemanov v starých filmoch. Kedysi som ich sledovala so starou mamou, nalepená na obrazovke a priala si, aby zo mňa tiež vyrástla taká dáma obletovaná mužmi. Našťastie som z tých predstáv o živote vyrástla. Možno by som trochu pookriala keby to spravil nejaký princ v stredoveku, ale v tejto chvíli mi to gesto prišlo maximálne trápne.

"S tebou?" pritisla som si ruky bližšie k telu a prevrátila očami. Nemala som chuť prijať ponúkanú ruku, iba som na ňu neochotne pozrela.

"Prisahám že ti nič neurobím." Uškrnul sa. To som mu tak verila. Asi ho omrzelo stáť predo mnou ako pajác, tak sa narovnal. "chápem že mi neveríš."

"To je od teba tak milé." Zatiahla som ironicky a v rovnakom duchu som mu venovala aj krivý úsmev.

"Dnes večer asi nemáš dobrú náladu." Skonštatoval sucho , viac menej pre seba.

"Mala som, až doteraz." Vyhŕkla som mu do tváre a obišla ho, nechajúc ho stáť za sebou. Kráčala som ďalej, ako keby sa ani len nebol objavil. Mesiac svietil stále rovnako, len škoda že ja už som nebola rovnako dobre naladená ako pred pár minútami.

Mohla som sa obávať že na mňa zozadu skočí, bola som tu predsa sama, totálne nechránená a zraniteľná. Tých pár bojových trikov čo som vedela by mi dalo možno pár minút navyše, to je všetko. Mal na to veľa dôvodov a aj príležitostí. Neviem, čo mi dávalo takú istotu že to nespraví. Aspoň nie dnes. Nebála som sa o svoj život, ani o krk, bola som len naštvaná.
Naštvaná, že využil túto peknú chvíľu ktorú som chcela byť sama a strká svoj nos tam kam netreba. Počula som za sebou kroky, zjavne chcel stále prejaviť svoju neskonalú dobrotu tým, že ho budem počuť.

"Tvoj frajer sa musel hnevať keď sa o nás dozvedel." Prekvapene som sa k nemu otočila. Stál len pár krokov odo mňa.

"Bert nie je môj frajer."

"Hmm....dnes večer to vyzeralo trošku inak." Záhadne sa usmial, akoby predo mnou schovával veľké prekvapenie.

"Ty si ma špehoval!" vyhŕkla som pobúrene a chytila sa rukou hrude. Prišlo mi to nanajvýš nedôstojné že ešte ani vo svojej vlastnej izbe nemám súkromie. Zúžila som oči len na dve malé štrbinky a vo vnútri to totálne vrelo. Ak by som nevedela že tento boj je dopredu prehratý, vrazila by som mu poriadnu facku, až by sa mu hlava zatočila okolo svojej osi.

"Mala si otvorené okno." Krátko sa zasmial. Zjavne si myslel že nespravil nič zlé a rovnako nevinne sa aj tváril. Ibaže to neznamená že keď mám okno dokorán, že mi doňho môže celú noc beztrestne čumieť! Radšej som v duchu narátala do desať. O tomto sa radšej nikomu inému nezmienim.
Pod slovom niekomu inému som samozrejme myslela Berta. Už len pri zmienke Gerarda, očervenel ako rak a bolo vidno ako bojuje sám so sebou aby nezačal vrieskať. Chápala som ho, nikdy ho nemal rád a teraz ešte menej odkedy...

Sklopila som oči k tráve a zastrčila si neposlušný prameň červených vlasov za ucho. Nechcela som aby videl ako sa červenám. Nepredpokladala som že sa mi niečo také podarí, jeho oči boli všade a nič im neušlo. Za pokus to však stálo. Ak by si všimol moje rozpaky, strápnila by som sa tým ešte viac.

Na počudovanie na sebe nedával znať nič čo by ho pobavilo, alebo akokoľvek vyviedlo z miery.

"Bolo to nesprávne." Naklonil sa ku mne a aj keď som mala hlavu sklopenú, cítila som v jeho hlase úsmev.

"To bolo." Odsekla som. "Viac to láskavo nerob, tiež ťa nechodím špehovať." Zamračila som sa. Veľmi som pochybovala že by som sa v noci sama vybrala blízko k jeho obydliu a nazerala mu cez okno. Ak samozrejme nejaké mal.

Bála som sa čo i len pomyslieť na scénu ktorú som videla vo svojej hlave. Ako cez okno pozorujem ako sa prezlieka. Nepredpokladala som že nosí aj niečo iné okrem toho čo má práve na sebe, no ak by náhodou vedel čítať myšlienky, nebola by to pre mňa práve najpríjemnejšia situácia.

"Ale nebol by som proti." Zašepkal. Prešiel mi z jeho zastretého hlasu mráz po chrbte.

"Ale ja áno."

"Vážne?" Zrazu bol pri mne rýchlejšie ako som chcela a jeho pokusy o správanie sa aspoň trochu ľudsky nechal asi niekde za sebou. Bolo mi zase o niečo chladnejšie. Ako keď sedíte vonku len v krátkom tričku do rána. Teplotné rozdiely sa počas noci menia a ja som to isté cítila tiež len s tým rozdielom, že som na to nemusela čakať celú noc.

"Nepribližuj sa ku mne." Varovala som ho, no ostala som stáť na tom istom mieste ako predtým. Čakala som kým sa pohne on, no to by som skôr mohla čakať, že sa Stonehenge sám presťahuje do Rumunska.

"Minule si sa priblížila sama od seba." Načiahol sa rukou a chytil medzi prsty končeky mojich vlasov. Chvíľu ich len mlčky premieľal pomedzi brušká a potom si ich začal natáčať na ukazovák. Sledovala som ho so zatajeným dychom ako zhypnotizovaná.

Poznáte ten pocit keď s niečím nesúhlasíte, ale aj tak nemôžete odolať tomu aby ste sa nedozvedeli čo bude nasledovať ďalej? Tak potom presne viete ako som sa v tejto chvíli asi cítila. Jedna časť môjho ja ho chcela odstrčiť a ujsť od neho čo najďalej, ale na druhej strane som bola zvedavá čo by sa stalo ak by som ho nechala tak. Čo by sa stalo keby som mu dovolila takto sa so mnou hrať.

"Minule bolo minule a teraz je teraz." Aj napriek mojim zvedavým pohnútkam, som si zachovávala akú takú čistú hlavu.

"Teraz to môže byť lepšie." Ozvalo sa mi v hlave aj napriek tomu, že som videla že ani len o milimeter nepohol perami. Preglgla som a lačne sledovala jeho bledú tvár.

"Aj tak ťa raz zabijem, načo by to bolo dobré?" vykĺzlo mi z pootvorených úst, nestihla som tú vetu v sebe zadržať, proste bola vonku. Úsmev ktorým ma obdarovával na moment mierne pohasol, no aj tak vyzeral že som ho vôbec neprekvapila.

"Posledné momenty sú niekedy tie najlepšie." Zašepkal a znova sa mi tak snažil dostať pod kožu. Rozumela som jeho hre. Dostať ma za každú cenu presne tam, kde ma chcel mať. V šachu.

"Nie." Pokrútila som hlavou a nariadila svojmu mozgu, aby poslal správu nohám, ktoré sa odmietali pohnúť z miesta. Ustúpila som o krok dozadu a neprestajne krútiac hlavou vnímala jeho vysokú siluetu predo mnou.

Skôr ako som stihla povedať čokoľvek iné, zdrapil ma za predlaktie a telom mi prešla pálčivá bolesť. Prichádzala odtiaľ, ako sa jeho prsty stretli s mojou nahou pokožkou.

"Au..." zaúpela som a do očí mi mimovoľne vybehli slzy.  

"Bolí to, však?" spýtal sa s tvárou len pár milimetrov od mojej. Chcela som vykríknuť, no razom ma od seba odstrčil a ja som spadla na zem. Keď som sa otriasla všimla som si v jeho hrudi nejaký cudzí predmet a spoza môjho chrbta sa ozývali výkriky.
Gerard sa mierne zatackal a prekvapene pozrel tam, odkiaľ kolík priletel. Trčal z neho len jeho kúsok, ale zaregistrovala som že minul srdce. Nohami som sa odrážala dozadu a šúchajúc sa po zemi som sa pomaly z toho mieste vzďaľovala. Ruky som mala dopichané od obilných klasov cez ktoré som sa predierala, ale akosi som to po pár sekundách ktoré mi prišli ako večnosť, prestala vnímať. Priala som si byť neviditeľná a úplne sa stratiť v tme.

Z diaľky som počula Franka a Jareda ako kričia moje meno, ale nezdvihla som sa aby som im dala vedieť že som v poriadku. Len som vystrašene cúvala ďalej a snažila sa nevnímať ten zvuk, ktorý prichádzal z miesta ktoré som pred chvíľou opustila. Akoby niekto trafil harpúnou rozzúreného býka priamo do zadku.
Utrela som si krvaví dlane do nohavíc a obrátila sa na kolená, lezúc vytrvalo ďalej. Už som bola blízko lesa a chcela som sa v ňom ukryť kým bude po všetkom, alebo sa aspoň nepozorovane dostať späť do domu. Naivne som dúfala, že si moju prítomnosť nikto nevšimol a zaútočili len preto, lebo vonku zbadali upíra.

Zaborila som tvár do mokrej hliny keď ma niekto zdrapil za členok a potiahol k sebe. Líca ma neskutočne pálili. Ústa mi umlčala niečia ruka a nemala som možnosť zistiť čia, lebo som sa nemohla pod váhou jeho tela obrátiť.

"Jediný zvuk a si mŕtva." Bol to Gerard. Prudko som vydýchla a s privretými očami som potriasla súhlasne hlavou. Nič iné mi nezostávalo.


To be Continuited...Klaudiqa =) 

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t 23

5. července 2010 v 20:43 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
fdgfds
Gerard:
"Nemôžem nikam ísť." Zaúpel už asi po desiaty krát Mikey do mobilného telefónu. Dramaticky som prevrátil očami a znova sa pokúsil, aby môj hlas znel normálne.

rtztr
"Čakám pred tvojim domom, tak nechci aby som ti začal trieskať na dvere..." začal som dobiedzať.

"Ale Bert spí v obývačke, nechcem aby ma videl odchádzať." Hľadal stále nové výhovorky môj mladší brat.

"Tým lepšie že chrápe. Tak sa vykradni zadným vchodom,
Mikey už mi vážne dochádza trpezlivosť." Opieral som sa o bok svojho auta a napriek tomu že sa blížilo leto a vzduch bol o niečo teplejší, začínala mi byť trochu zima. Ak sa do piatich minúť nehne z domu, idem si poňho a je mi jedno či zobudím Berta, alebo môj krik zobudí aj prezidenta spojených štátov.

"Ja neviem." Znel akoby sa mal každú chvíľu rozplakať a už som vážne nevedel čím ho mám presvedčiť. S ním to nešlo len tak ľahko.
V slúchadle nastalo ticho a premýšľal som čo poviem, aby sa mi nerozreval priamo do ucha. Pomaly som kráčal bližšie k domu a pred schodíkmi k predným dverám, som zahol k upravenému trávniku. Našľapoval som po vlhkej tráve a snažil sa udržať rovnováhu na nie práve najrovnejšom teréne.
Keď som sa konečne priplazil zo zadnej strany, postavil som sa k oknu, kde som si pamätal že mali spálňu. Stúpol som si na špičky a s mobilom pritisnutým k uchu som potichu zaklopal na sklo. Po pár sekundách som to skúsil hlasnejšie a konečne sa medzi závesmi objavila Michaelova hlava. Vyvalil som naňho nespokojne oči a naznačil mu, aby si pohol a dostavil svoj zadok von.

Najprv vystrašene krútil hlavou, no keď videl že by som bol schopný rozraziť dvere a ísť si poňho sám, neochotne prikývol a záves za ním sa znova zatiahol. Čakal som len chvíľu, kým sa po tichom šťuknutí zámku objavila vo dverách jeho postava.

"Tebe to teda trvalo." Vzdychol som a hľadel na jeho bolestne skrivenú tvár. "A netvár sa ako keby ti vymrela polovica rodiny." Podpichol som ho a počkal kým pricupitá až ku mne.
"Teda ty vyzeráš." Zhodnotil som kriticky jeho zovňajšok a premýšľal, či by sa ešte nemal vrátiť dnu a trochu so sebou niečo spraviť, ale keď som si znova predstavil to prehováranie aby šiel von, tak som radšej mlčal. Vlasy, inokedy perfektne vyžehlené a upravené mu teraz stáli krížom krážom a okuliare zakrývali jeho opuchnuté oči len minimálne.

"Vďaka." Sklopil hlavu a smrkol. Mikina ktorú mal na sebe vyzerala, akoby ju mal po staršom bratovi a len na ňom plantala. Vlastne keď som sa lepšie zahľadel, tak tuším aj bola moja. V duchu som sa uškrnul. Nosil som ju ešte na strednej keď sa obvod môjho pupka rovnal dvojnásobku toho súčasného.
Predtým som sa vždy obliekal do najväčších vecí aké sa v obchode našli, len aby som zakryl svoje do oči bijúce nedostatky. Aj tak sa mi decká zo školy vždy smiali.

Našťastie sú tie časy dávno za mnou. Pre istotu som očami zablúdil nižšie k môjmu pásu, aby som potom s úľavou vydýchol, že som mal pravdu. Kedysi som mohol len žobroniť o to aby sa na mňa ktokoľvek čo i len pozrel, no teraz mi všetci sami od seba skáču do postele. Tomu sa hovorí obrat o 380 stupňov.

"Nemáš vreckovku?" smrkol Mikes
a vyzeral, že sa každú chvíľu znova rozplače.

"V aute." Premohol som svoj odpor k usopleným ľuďom a objal som ho okolo pliec. "To sa urovná, nemaj strach. Ty a tvoja žena sa predsa nadovšetko milujete, tak v tom nevidím ani najmenší problém." Chlácholil som ho. Sám som nedokázal uveriť tomu, kde sa vo mne tie slová útechy vôbec berú. Najradšej by som ho prefackal, aby sa konečne spamätal.

"Na Bertovom mieste by si mi tiež odpustil keby som ti povedal že som ťa podviedol s poslíčkom Starbucksu?" Jeho hlas nabral vo vyšších tónoch škrekľavý nádych.

"Mne by sa niečo také nikdy nemohlo stať, to ti poviem na rovinu. Nemám záväzky a preto sa nemusím kontrolovať v tom, s kým pôjdem a s kým nie." Jeho tvár naberala purpurový odtieň, tak som rýchlo dodal: "To znamená, že na tvoju otázku neviem odpovedať. Nikdy som nebol zamilovaný." Pokrčil som ramenami a otvoril dvere na strane spolujazdca.

"Ty si nikdy nebol zamilovaný?" začudoval sa Mikey ešte predtým, ako naskočil do auta.
Záporne som pokrútil hlavou a snažil sa nevšímať jeho čudne súcitný pohľad. Mne to nikdy ľúto neprišlo, láska je hlúposť ktorá robí z ľudí rovnaké trosky ako teraz z môjho brata. Keď si pomyslím že by som bol na jeho mieste, až mnou behá triaška.

Obišiel som prednú kapotu a nasadol na svoju stranu, za volant.

"Nikdy ti to nechýbalo?" neprestával vyzvedať.

"Mikey!" zahriakol som ho a takmer nechtiac stisol klaksón. Vzdychol a obrátil hlavu k oknu.

.....
Frank:
"Ako sa má mama?" spýtal sa ma s úsmevom Quinn, keď sme kráčali z kaviarne, kde sme strávili asi posledné tri hodiny. Vonku už bola tma a na pleci mi visela ťažká taška, no aj napriek tomu som ešte nechcel ísť domov. Pripadal som si ako za starých čias, keď sme sa s Quinnom po večeroch túlali mestom a bláznili sa. Po škole sme sa vždy niekde zašili a kašlali sme na domáce úlohy.
Teraz je to iné, jediný kto tu teraz študuje je Quinn a zo mňa sa stal zodpovedný pracujúci človek. Cítil som sa pri ňom hrozne staro, akoby som to najlepšie mal už za sebou a nedokázal som prestať myslieť na to, že som teraz mohol byť ako on.

"Má sa fajn, teší sa že som si našiel prácu." Pokýval som hlavou a snažil sa zahnať nepríjemne myšlienky.  Predsa len, som nechcel pokaziť túto chvíľu. Bol som rád že som Quinna dnes stretol a že je tu so mnou. Oživoval mi spomienky, ktoré mi vždy vedeli vyčarovať úsmev na tvári.

"Aj ty vyzeráš spokojne." Potľapkal ma po pleci a s úsmevom si ma premeral. "Počuj," na moment sa zamyslel. "nechcel by si dnes večer niekam ísť? Ak teda chceš." Dodal rýchlo a nevinne sa zazubil. Poznal som ten jeho prefíkaný úsmev, vždy ho využíval keď od niekoho niečo chcel a väčšinou to vďaka nemu aj dostal.

"To by bolo fajn." Odpovedal som bez rozmýšľania a obrátil sa k jeho šťastne sa smejúcej tvári.

"O ôsmej ťa vyzdvihnem, dobre?" pozrel som na hodinky, bolo niečo pred siedmou. Mal by som sa teda poponáhľať.

"Platí." Prikývol som a rýchlo ho objal na rozlúčku. Obaja sme sa rozbehli opačnými smermi, každý domov.
.....
"Tak kam ideme?" spýtal som sa zvedavo, keď som sa v aute pohodlne uvelebil vedľa neho.

"To je prekvapenie, myslím že ti to dlžím." Uškrnul sa záhadne a strčil drobný kľúčik do zapaľovania. Auto okamžite naskočilo a s tichým vrčaním sme vycúvali z príjazdovej cesty pred naším domom. Bol som zvedavý, čo na dnes večer vymyslel. Mal som na mysli veľa spôsobov kde by sme mohli tráviť dnešný večer, no ani vo sne by ma nenapadlo kam ma vezie, až kým sme nezastali pred vysvietenou budovou, obkolesenou hlúčikmi ľudí.

S šokovaným úsmevom som k nemu obrátil hlavu a nemohol uveriť tomu čo vidím.

"Zaviezol si ma do gay baru?" pokrútil som hlavou že je blázon a hlasno sa zasmial.

"Povedal som ti, že ti to dlžím. Predtým som sa zachoval ako blbec a chcel by som to napraviť." Nadvihol obe obočia a naznačil mi že to myslí smrteľne vážne a že mám vystúpiť. Prevrátil som očami a s úsmevom otvoril dvere na strane spolujazdca.

To be Continuited...KLaudiqa =)

Cemetery Drive XXII.

5. července 2010 v 0:04 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Všetko som ticho pozoroval z bezpečnej vzdialenosti a cítil som, ako mnou začína triasť zlosť. Keď sa nahol aby ju pobozkal na tie hebké pery, plné života, takmer som zlomil strom napoly. Tie predsa patrili mne!
Neskrývaná nenávisť v mojej tvári sa objavila tak náhle. Vlastne som ich nenávidel oboch. Neznášal som ľudské bytosti viac ako čokoľvek na svete. Ich slabosti, chyby a všetko čo už dávno nepatrilo ku mne. Odkedy sa zo mňa stalo TOTO.

Pomaly som sa odtiahla a s privretými očami premýšľala, čo poviem. Vyviedlo ma to z miery. Nie že by to bolo nepríjemne, ale nevedela som ako na to zareagovať, bolo to také nečakané.
Tušila som, že čaká na čokoľvek čo poviem a ja som vedela že tú chvíľu keď budem musieť prehovoriť, nemôžem odďaľovať donekonečna. Pomaly som zodvihla viečka a oči mi zamierili jeho smerom. Vyzeral tak milo.

"Bert..."

"Nie, nehovor nič." Prerušil ma jemne a priložil mi ukazovák k stále vlhkým ústam. Stíchla som teda a zatvárila som sa previnilo. Pravdepodobne vedel čo by som povedala a preto to radšej nechcel počuť. "Prepáč." Povedal, no stále bol nebezpečne blízko mojej tváre, hladiac mi rukou vlasy. Asi čakal že poviem niečo v zmysle že mi to predsa nevadilo, ale ja som len zmätene pozerala raz na neho a potom zas na posteľné obliečky.

Nevedela som čo by som mu mala povedať a či by som to myslela vážne. Sama som nevedela nič a preto som sa rozhodla mlčať, len som krátko prikývla a sklopila hlavu. Jeho ruka z mojich vlasov zmizla a znova som medzi nami pocítila menšiu trhlinu. Nebolo to také hrozné.
Usmiala som sa a bola som si istá že si to všimol, pretože ten úsmev nepatril len mne.

"Bertie, ja to len nechcem pokaziť." Priznala som sa. Načo by som si vymýšľala výhovorky.

"Bertie?" zachichotal sa ticho. "Povedala si mi Bertie?" našťastie nebolo vidno ako som sa v tej tme začervenala. Najradšej by som sa chytila za hlavu a preplieskala sa z oboch strán. Takto strápniť, sa môžem naozaj iba ja.

"To mi len tak vykĺzlo." Pípla som.

"Ale páči sa mi to." Usmial sa veselo a potom si pomaly ľahol na posteľ. Očividne mal trochu bolesti a ja som len bezmocne sedela pri ňom. Už som mu viac pomôcť nemohla, hoci keby nebolo mňa tak by bol celkom v poriadku.

Ľahol si späť na posteľ a ja som mal chuť zašliapnuť ho ako malého červa. Nerobilo by mi ani najmenšie problémy postaviť sa k nemu a jediným rýchlym pohybom ho zabiť a vysať z neho život až do poslednej kvapky. Slasť by prehlboval ešte pocit. Že to všetko to dievča pozoruje s hrôzou v očiach, neschopná pohnúť sa, či aspoň odvrátiť zrak.
Slastne som privrel oči a predstavil si tu scénu pred sebou, ako by ten úbohý panák prehral boj so smrťou a s mojimi zubami. Pritiahol som si plášť bližšie k telu, samozrejme aj keď mi nemohla byť zima. Necítil som výkyvy počasia ako obyčajní ľudia. Posledný raz som sa nadýchol keď ku mne vietor priniesol vôňu ich tiel a potom som sa s veľkým sebazaprením stratil v korunách stromov. Ich mučenie si nechám na neskôr, času bude dostatok.

Berta sme spoločnými silami, spolu s Quinnom, večne frflajúcim Frankom a Jaredom dopravili do opusteného domu neďaleko tmavého lesa za mestom. Jediné dobré útočisko, kde sme sa nemuseli báť, že nás niekto objaví. V tých končinách nikto nechodil po tme vonku, okrem bláznov ako sme my.

Zastala som medzi dverami do jednej z izieb, kde odpočíval Bert. Zastavili ma až hlasy, ktoré vychádzali z izby. Medzi pootvorené dvere som zazrela Franka, ako sa nervózne prechádza sem a tam a niečo Bertovi vysvetľuje. Bert bol otočený smerom ku mne, tak som jasne videla s akou nevôľou naňho pozerá. Posunula som hlavu bližšie k medzere vo dverách, aby som lepšie počula.

"Od začiatku som vedel že ju sem nemáš vodiť, pozri čo ti spravila." Bertova ľavá strana tváre začínala chytať tmavo-fialový odtieň a vyzerala to hocijako, len nie dobre.

"Láskavo sa do toho nestaraj, dobre? Pomohla nám..."

"Jasné, ak to že sa človek olizuje s upírom považuješ za pomoc, tak vďaka." Odvrkol jedovato Frank s rukami založenými na hrudi. Pichlo ma niekde pri srdci. Takže mu Bert o tom povedal.

"Drž hubu." Zavrčal nebezpečne Bert, rana na tvári vierohodne zvýrazňovala jeho drsný pohľad.

"Nemusíš nič hovoriť, viem že si sa do nej zabuchol." Tentoraz bol Frankov hlas úplne ľahostajný, ako rozprával o tom, čo práve obedoval. Bert očervenel ako paradajka a bála som sa, že vyskočí zo starého matraca na ktorom ležal a uškrtí ho.

S veľkou odvahou a sebazaprením som sa donútila otvoriť dvere dokorán a s úsmevom ich oboch pozdraviť, akoby som predtým nepočula nič z toho, čo sa tu povedalo. Pravdupovediac, všetko čo som počula ma desilo. Frank ma nenávidí a Bert...preglgla som a oboch som si ich premerala pohľadom.

"Stalo sa niečo?" zatvárila som sa nechápavo, samej som si prišla trápna ako som sa správala.

"Áno!" "Nie!" odpovedali obaja naraz. Frank nahnevane a Bert s pokusom o úsmev. Zažmurkala som ako naivná hus, v snahe udržať ich v domnienke že naozaj nechápem o čo tam ide.

"No len som sa chcela pozrieť ako sa máš." Tentoraz som hrať nemusela nič. Naozaj som si oňho robila starosti. Frank si len odfrkol a krútiac hlavou vyšiel na chodbu.

"Mám sa fajn." Uistil ma s úsmevom Bert. Cíti sa previnilo tiež, lebo sa bojí že som ich počula? Tak to má smolu.

"Hneď sa vrátim." Zdvihla som do vzduchu ukazovák a pobrala za von, nájsť Franka. Niečo si jednoznačne musíme ujasniť. Našla som ho až v našej provizórnej telocvični. Mal zápästia obviazané a búšil nimi do jedného zo starých vakov. Ani som sa nemusela pýtať, koho si pod tou kopou pilín asi predstavuje.
Zavrela som za sebou ťažké dvere a zastala pri stene, pozorujúc jeho ťažko dopadajúce rany, víriace kúdoly prachu. Pri kope z otočky som musela uznanlivo pokývať hlavou. Vedel to lepšie ako ktokoľvek iný a možno sa mi preto mal právo smiať keď som sa zo seba snažila čosi vydolovať ja, ale nemá právo urážať ma. A ešte za mojim chrbtom.

Dlho som jeho bojové umenie neobdivovala, lebo hneď po silnom kopnútí
do vreca, si ma všimol. Zatváril sa kyslo a oboma rukami zastavil kývajúci sa vak.

"Pekný výpad." Zložila som mu poklonu, napriek tomu, že by som ho najradšej prefackala.

"Vďaka." Jeho tón hlasu sa mi ani trochu nepozdával. Ja sa snažím byť milá a on ma odpálkuje ako poslednú chuderu.

"Asi by sme si mali pár vecí ujasniť." Začala som svoj pred pripravený monológ. Cestou sem som mala dostatok času. Obrátil sa mi chrbtom a než znova udrel, prehovoril: "Nemáme si čo ujasňovať."

"Ale máme." Prešla som pár krokov a bola som pri ňom. Skôr než stihol zasiahnuť vrece znova, som sa napriahla a zápästiami sme narazili o seba. Prekvapene zažmurkal, že som tak rázne zakročila, no netrvalo to dlho a znova mal na tvári ten svoj nepríjemný výraz.

Znova som jeho pohyb druhou rukou zastavila svojou a takto som to spravila znova a znova. Odsotil ma od seba a nespokojne zamručal.

"Vadí ti že som tu?" sotila som doňho.
"Vadí ti že sa páčim Bertovi?" znova som ho odsotila o čosi ďalej. Vrelo to v ňom, videla som to.
"Vadí ti že mi vadí že ma neznášaš?" znova som doňho chcela šťuchnúť, ale tentoraz ma chytil za obe zápästia a pritiahol ma k sebe. Ten stisk bol nepríjemný, mala som pocit akoby mi v ruke prestala prúdiť krv a necítila som si prsty. Fučal mi rovno do tváre a jeho nenávistné oči som mala zarovno tých mojich, len pár centimetrov ďaleko.

"Áno vadí." Odvetil stroho, no nepustil ma. Chce snáď docieliť aby mi odpadli ruky? Snažila som sa trochu pohnúť končekmi prstov, no aj keď som sa snažila ako som chcela, nevedela som to. Stratila som akýkoľvek cit.

"A prečo? Nič som ti nespravila." Ovládala som sa ako to len šlo. Bolo mi z toho do plaču. Nie z jeho zovretia, ale z otvoreného nepriateľstva ktoré z neho sálalo. Nikdy mi nikto do oči nepovedal že ma nenávidí.
Na moment akoby zaváhal. Všimla som si to na jeho očiach, zdalo sa mi, akoby trochu pookriali a znežneli, ale to bola vážne asi len obyčajná fatamorgána, pretože to netrvalo viac ako sekundu.

"Myslíš si že keď ti moji kamoši nakecali že si vyvolená, že bez teba neprežijeme ani jediný deň..."

"To nie je pravda. Nikdy som sa nesprávala povýšenecky, len som chcela pomôcť." Trhla som celým svojim telom aby som si konečne mohla povystierať prsty a znova cítiť ako mi v nich prúdi krv. Príliš mi to nepomohlo, bol silnejší ako ja, i keď nie o moc väčší.

Kopla som ho teda kolenom do brucha. Nechcela som byť taká potvora že by som zasiahla jeho inkriminované miesta. Chcela som len docieliť aby ma konečne pustil.

Vydal zo seba čudný bublavý zvuk a jeho zovretie povolilo. Chytil sa za žalúdok a zhlboka sa nadýchol.

"Toto si nemala." Zavrčal a priamo na mne sa rozhodol predviesť svoj kop z otočky ktorý som tak obdivovala. Našťastie som bola dosť rýchla aby som sa uhla. Rozbehla som sa aby som doňho z boku vrazila, nebude na mňa predsa len útočiť on. Mám právo brániť sa.

Rozbehol sa tiež a vrazil do mňa tak, že mi vyrazilo dych a obaja sme spadli na matrac, ktorý ležal za mnou. Sípavo som sa snažila nadýchnuť a z hrdla sa mi drali čudné zvuky. Frankove telo na mne, mi vôbec nepomáhalo.
Nechápavo na mňa hľadel, asi si myslel že to robím naschvál. V tom som počula ako sa otvorili dvere a niekto vošiel dnu. Snáď mi ten niekto pomôže, keď už tento idiot nejaví žiadny záujem.

"Oh, prepáčte nechcela som vás rušiť pri...ehm..." pootočila som hlavu a hlasno vydychujúc hľadela na Cloe, ktorá celá červená pozerala na nás dvoch. "Ja, musím ísť." Koktala a rýchlo vybehla von.

Do čerta, veď ona si myslela že si to tu s Frankom...ach nie. Konečne som naberala trocha kyslíka a snažila sa zo seba Franka striasť. Ani som sa veľmi nenamáhala, bol z Cloinho príchodu vykoľajený že odo mňa odskočil ako by som mala lepru. Šťavnato zanadával a nechal ma tam ležať, len na mňa pozeral.

"Si ok?" to je všetko čo sa ma spýta?! Vlastne, čo iné by som aj čakala.

"Nie!" musela som to hovoriť potichu, lebo sa mi stále zle dýchalo. "Moja najlepšia priateľka nás tu videla a myslela si, že sme spolu šukali. Pritom by si ma minimálne najradšej zabil. To je irónia čo?" sadla som si a bolo mi o niečo lepšie.

Jeho výraz tváre som si v tomto momente túžila odfotiť. Nestávala sa často, že by zmenil výraz z naštvaného na nejaký iný. A teraz mu dokonca mykalo kútikmi úst! Brala som to sama pre seba ako kompliment za nadľudský výkon.
Musela som sa smiať s ním.
fsdfaf


To be Continuited...Klaudiqa =))