Říjen 2010

Cemetery Drive XXXII.

17. října 2010 v 21:45 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Pocítil som nekonečnú radosť, keď som počul pukot
krehkých kostí.

Hlasno som zvreskla a nohy sa mi podlomili. Zostala som zakliesnená v jeho tuhom zovretí. Ruky, neprirodzene vykrútené poza chrbát, neznesiteľne pálili. Akoby sa mi v nich trhalo na kusy všetko svalstvo a šľachy.

Jej krik bol hudbou pre moje uši. Žiadalo sa mi tancovať v jej rytme.

Nepodarilo by sa mi vymaniť z jeho rúk, aj keby som sa o to pokúsila. Všetko to trvalo len pár sekúnd a na moment som si mohla odľahčene vydýchnuť, keď povolil a ruky mi skĺzli pozdĺž tela, akoby patrili nejakej handrovej bábke. Znova mi v nich začala poriadne prúdiť krv a našťastie sa zdalo, že nemám nič zlomené, len to ukrutne bolelo.
Šúchala som si zápästie a prudko vydychovala, stále v šoku z toho, čo sa mi stalo. Vlastne som potom v šoku už pekne dlho.
Z mojich úst nevyšlo jediné slovo, keď som tentoraz pocítila prudký kopanec do chrbta. Spadla som tvárou k zemi, stihnúc pred seba vystrčiť ruky, aby som utlmila pád. Bolesť v zápästiach sa ozvala znova, rovnako intenzívne. Všade sa na mňa nalepilo mokré lístie a odporne to páchlo. Akoby pod ním niečo veľmi dlho hnilo. Zvyšok som si však nestihla domyslieť, uvedomila som si, že by som asi mala nejako reagovať, alebo sa aspoň brániť.

Prevrátila som sa na chrbát a v duchu si dodávala odvahu.

Stačil by mi jediný skok a už by nežila, ale tak ľahko ju z tohto sveta odísť nehodlám.

Ďalšiemu kopancu som sa uhla a posúvala sa nohami ďalej od neho. Už som bola takmer celá mokrá a triasla som sa od zimy. On sa ale nevzdával. Z jeho počínania som nezacítila žiadnu túžbu iba mi dať poriadnu príučku za to čo som vyviedla.
Chladnokrvne na mňa gánil a určite nemal v úmysle hrať sa so mnou. Už teraz som v duchu zaplakala.

Neviem ako sa mi podarilo vstať, len som sa zrazu rozbehla a ozlomkrky som bežala preč. Bolo to nanič, je oveľa rýchlejší ako ja, ale nemohla som tam predsa ostať ležať a čakať.

Keď sa znova znenazdajky zjavil predo mnou, rýchlo som zmenila smer a rozbehla sa inam. Zase bola predo mnou jeho mŕtvolne pokojná tvár. Rozbehla som sa teda doprava.

"Už ma štveš." Vzdychol, keď sa predo mnou opäť zhmotnila jeho silueta a v behu ma  zachytil pod krkom. Vypúlila som oči a prudko sa rozkašľala, lapajúc po dychu. Strhol ma na stranu a znova som letela k zemi.

"Tak prečo ma nezabiješ hneď?" Sipela som, držiac si hrdlo. Rozkašľala som sa a v lese sa z toho ozývali strašidelné zvuky.

"Pretože to proste nie je zábava." Čupol si ku mne a naoko súcitne sa na mňa zahľadel. Pohladil ma jemne po líci a predtým ako zložil ruku dole, zastal na mojich perách. Ak by som o ňom nevedela to čo viem teraz, dalo by sa povedať, že jeho výraz tváre by bol úprimný. Takto som vedela, že je to len pretvárka a že ho to jednoducho baví. Nič iné v tom nie je.
On predsa nič iné ani nepozná, isto zabudol, aké je to byť človekom. V tom som prudko zaklipkala očami, čosi mi napadlo.

Poriadne som si odkašľala, aby sa mi priveľmi nelámal hlas.

"Aj keď si bol ešte človek tak si sa takto rád zabával? Mučil si ľudí a smial sa na tom?" pozrela som mu do očí, ale nemihlo sa v nich nič zvláštne.

"Nevieš nič o tom aký som bol, keď som bol človek." Zúžil oči na dve malé štrbinky.

"Práve preto sa pýtam." Smrkla som.

"Chceš to vážne vedieť? Neviem ale načo ti to bude, keď ťa aj tak o chvíľu zabijem." Mykol ramenami.

"Zaujíma ma to. Ako sa z normálneho chlapca dokáže stať toto." Znechutene som naňho ukázala prstom a pritisla si nohy bližšie k sebe. To len pre prípad, keby chcel trieskať do niečoho, čo k nemu bolo najbližšie.

"Nestal som sa tým čím som, dobrovoľne." Zavrčal zlostne, no aspoň na moment sa zdalo, že sa mi podarilo odviesť jeho pozornosť inam.

Sťažka preglgol a zahľadel sa kamsi do diaľky, akoby sa snažil rozpamätať na zopár vecí z jeho minulosti.
Ja som len napäto čakala a vychutnávala si minúty života navyše.

"Za to môže ona!" zovrel tuho päste, až mu hánky úplne zbeleli. Nervózne som vzhliadla od jeho rúk, do tváre znetvorenej hnevom. Ale nebol to ten istý hnev ako pred chvíľou, miesila sa v ňom bolesť a pocit krivdy, ktorý ho doteraz ešte neopustil. Nemalo sa mu to stať, nechcel skončiť ako padlý anjel. Vedel to on a už som to vedela aj ja.

Nevedela som, kto je ONA a ani som sa na to nevypytovala. Vedela som si to celkom živo predstaviť. Určite to nebola svätica, ktorá vstúpila do jeho života aby mu osvetlila cestu zatratenia. Ona bola príčinou jeho pádu a Gerard ju za to nenávidel, videla som to na ňom.

"Ak by som ju nestretol," pokračoval, "všetko mohlo byť inak. Bola diablom v anjelskom tele." Zažmurkal, no jeho oči ostávali aj naďalej suché. "A ja som jej na tú frašku skočil." Porazene sklonil hlavu a z úst sa mu vydral zmučený ston.

Ja som len strnulo sedela na mieste a pozorovala jeho postavu, ktorá zhrbene kľačala pri mojich nohách. Nechcela som nič hovoriť a už vôbec nie, utešovať ho. Nezaslúžil si nič z toho.

"A-a vieš kde je teraz?" vykĺzlo mi z úst. Zvraštila som obočie a zahryzla si do jazyka, no už bolo neskoro. Slová akoby samé vyleteli z mojich úst.

"Nie." Pokrútil so stále sklonenou hlavou. Čeľuste sa mu prudko stiahli ako potláčal zlosť.
"Tiež mala rubínové vlasy ako ty..." zdvihol ku mne zrak a chladne si ma premeral. "Pokožku bledú ako čerstvý sneh..." schladil mi prstami pokožku na líci. "Takmer rovnaký pohľad, bojovný..." nadvihol obočie a s pootvorenými ústami mi hľadel do očí.

Tie jeho boli tmavé a nepriehľadné. Ako dva kusy kameňa.

"A aj povahou ti bola podobná." Neprítomne sa usmial, ale z toho vykrivenia pier šiel skôr strach. "Tiež bola rovnaká zradkyňa." Zasyčal jeho jemne hladiace prsty, sa mi zrazu zaborili do pokožky, akoby to bol len kus masla.

Môj výkrik sa niesol snáď celým lesom. "Tiež to bola taká špinavá klamárka." Pritiahol si ma bližšie k tvári a nenávistne na mňa gánil.
"Veril som jej, veril som, že ma milovala! Sľubovala mi že spolu odídeme niekam ďaleko a čo spravila ona?" zastonala som, keď mi znova trhol s hlavou. "Pri prvej príležitosti sa na mňa vykašľala a spravila zo mňa toto!!!" prudko ma pustil a vstal. Schúlila som sa do klbka, s dlaňami pritisnutými k tvári. Už som neplakala, len som šialene triasla. Bola mi zima a vystrašená až na smrť som sa túlila ku koreňom stromov, ktoré vystierali svoje konce z vlhkej zeme.

Poviem pravdu. Až do poslednej chvíle som neverila že je až taký krutý, ale práve sa presviedčam o opaku. Jeho srdce, tvrdé ako kameň ostalo zatrpknuté a plné hnevu k osobe, ktorú aj napriek tomu, že mu ju neskutočne pripomínam, nepoznám.

Nepočula som žiadne zvuky a teda som nevedela, čí je stále niekde pri mne, alebo si povedal, že som preňho príliš odporná, aby sa mnou vôbec zaoberal.

Odvážila som sa cez prsty vzhliadnuť hore. Zatajila som dych, lebo stál len pár krokov odo mňa a sústredene pozoroval okolie, akoby niečomu načúval. Zvedavo som stiahla ruku na zem, stále ma bolela, a nadvihla hlavu. Nič zvláštne som si však nevšimla.

Zrazu však stál pri mne a schmatol ma zozadu za tričko. Prudko mi pomohol vstať a ja som stále nerozumela tomu, čo sa deje, len som si obranne pred seba vystrela ruky.

"Nebudeme to teda zbytočne naťahovať, obaja vieme že to chceš." Zamrmlal podráždene a násilím mi ruky z pred tváre odtiahol. V panike som sledovala, ako pootvoril tmavočervené pery a očné zuby sa mu začali predlžovať.

"Nie..." zaúpela som a trhala som so sebou, aby som sa dostala preč. Držal ma príliš pevne. Vyzeral strašidelne, oveľa strašidelnejšie ako vtedy, keď som ho stretla prvý krát na cintoríne.

Odhrnul mi vlasy z krku a ja som ho obranne od seba odtláčala, ale aký to malo vlastne význam? Veď bol ako kus balvanu, ktorý sa na vás tisne a vy ho zvládate sotva zadržať.

V poslednej dobe som mala tendenciu kričať akosi pričasto, ale to čo sa vydralo z môjho hrdla po tom, ako som zacítila na svojej koží jeho ostré tesáky, sa s tým nedalo ani porovnať. Nikdy som ani len netušila, že také vysoké C vôbec niekedy predvediem.

Tak zanietene ako začal, však aj prestal. Pootvorila som tuho prižmúrené očí a zbadala jeho pohľad. Vytreštené oči na mňa len neprítomne hľadeli. V tom sa zviezol na kolená a až keď skĺzol horeznačky k zemi, všimla som si šíp, ktorý mu trčal z chrbta.

Odskočila som od neho a rýchlo sa rozhliadala okolo. Pritisla som si ruky k ústam a rozbehla sa.

"Takmer v pravý čas, ako sa hovorí." Vyškieral sa na mňa Frank a v rukách zvieral kušu, akoby to bola jeho najmilšia hračka.
fgh


To Be Continuited

Cemetery Drive XXXI.

14. října 2010 v 22:29 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Konečne opäť niečo odo mňa pribudlo však? Teším sa z toho rovnako ako niektorí čo sem chodia :)) 

bgdf
Vnútro mi skrúcalo, akoby som vypil jed. Bolelo ma celé telo a tej bolesti sa akoby nedalo zbaviť. Prúdila mi v žilách, spolu s krvou a čím viac som sa metal, tým to bolo horšie. Rozmazával sa mi zrak a na moment som musel privrieť oči a v zapätí prudko zažmurkať, aby som ako tak videl.
Tá malá beštia, neviem čo urobila, ale viem presne čo urobím ja, keď sa mi dostane pod ruky. Rozmliaždim ju a budem ju zabíjať tak dlho, až ma bude prosiť aby som to ukončil čo najrýchlejšie.

Klesol som hlavou na posteľ a zarýval si nechty do kože, chcel som aby to prestalo...

Vonku bola tma ako v rohu a netušila som, na ktorú stranu sa mám vydať. Zmätene som krúžila na obrovskom nádvorí a snažila sa nájsť nejaký záchytný bod, aby som vedela kadiaľ vedie cesta von. Všetko však vyzeralo rovnako, dokonca aj stromy akoby mali rovnaký tvar.

Vystrašene som sa obrátila, keď sa z útrob domu ozvalo zlostné zavrčanie. Už mi bolo jedno kam idem, rozbehla som sa čo najďalej od budovy, nechcela som čakať na to, keď sa Gerard vyrúti z domu a zabije ma. Nepochybovala som o tom, že po tom, čo som mu urobila, by o tom ani len nepremýšľal.

Do nôh ma pichali ostré kamienky zo štrkového chodníka, už som trpko ľutovala že som si neobula nejaké topánky, ale v tom zhone to bolo to posledné, na čo som pomyslela. Preto som len prepletala nohami a so zaťatými zubami bežala ďalej, sily mi síce ubúdali, ale túžba žiť teda ani náhodou.

Ak sa náhodou dostanem z tejto spleti živých plotov a uličiek, prisahám, že toho sukinho syna zabijem. Raz sa mi to určite podarí.

Dobehla som na koniec cesty a ocitla sa na akomsi rázcestí. Predo mnou sa črtali tri cesty, už sa len rozhodnúť, ktorou sa vydať. Rozhodla som sa pre tú napravo, pretože viedla smerom k lesu, cez ktorý sa snáď dopracujem niekam ďalej.
Vykročila som trochu pomalším tempom ako na začiatku. Nohy ma predsa len boleli o čosi viac. Našľapovala som opatrne a pozerala sa pod nohy, aby som nestúpila na niečo ostré.

Les bol v dohľade, no aj tak čím som bola bližšie, napätie zo mňa neopadávalo. Nohy sa mi prestanú triasť, až keď nad obzorom zbadám, ako sa tam lenivo prevaľuje ohnivo červená guľa. Aspoň vtedy budem mať ako taký náskok. Jediný čas, kedy mi nemôže ublížiť.

Stisla som pery a vošla pod rúško prvých stromov, ktoré vyrastali popri chodníku. Oprela som sa dlaňou o kmeň a nadvihla nohu, aby som mohla vidieť svoje doráňané nohy. Ticho som zahrešila a rozhliadla sa okolo. Ešte stále som jasne videla dom vo svojej plnej kráse a bol bližšie, ako mi vôbec bolo milé. Takýmto spôsobom odtiaľto predsa neodídem nikdy! Spustila som končatinu na vlhkú zem a krivkavým krokom sa pobrala ďalej. Sústreďovala som sa na čokoľvek okolo seba, len aby som nemyslela na nepríjemnú bolesť v šľapách.

Prekračujúc korene a popadané konáre, som bedlivo sledovala lesnú cestičku. Za žiadnych okolností z nej nesmiem zísť, už by som totiž vôbec nemusela nájsť cestu späť a to by mohol byť len začiatok môjho konca.

Prudko som vydýchol a otvoril oči. Aj napriek tomu, že som bol mŕtvy, hruď sa mi divo dvíhala a zase klesala, akoby ma práve niekto vytiahol z rozbúrenej rieky. Zaryl som prsty do posteľných prikrývok a oblizol si vysušené pery. Páľava v hrudi pomaly ustupovala a dych sa stával pravidelnejším.
Naprázdno som preglgol a nemo sledoval hodiny stojace pri náprotivnej stene. Zrakom som zaostroval na jednotlivé číslice, no spočiatku to nešlo až tak ľahko. Od sústredenia som tlačil obočie k sebe a snažil sa posadiť. Hlava sa mi krútila ako opilcovi, čo sa po nočnom záťahu prebudí na neznámom mieste. Nemohol som si však znova ľahnúť a strácať ďalšie drahocenné minúty. Moja chvíľková slabosť postupne úplne opadne a jed sa vyplaví z tela spolu s malátnosťou a dezorientáciou.
To čo však len tak nezmizne, je zlosť. Ako som mohol byť taký hlúpy a aspoň na moment zapochybovať o tom že by nemohla spraviť niečo podobné?
Týmto si spravila ešte horšieho nepriateľa ako mala predtým a určite by sa mala modliť. Nie preto aby som ju nenašiel, ale preto, aby som ju zabil rýchlo a bezbolestne. Aj tak to neurobím, vychutnám si to a bude to ľutovať sto krát viac ako teraz ľutujem to, že som jej začínal dôverovať. Tackavo som sa dostal k dverám a odtiaľ na chodbu. Pohyby som mal spomalené jedom, no aspoň moja myseľ bola celkom istá a dokázal som triezvo premýšľať.

Neviem koľko času ubehlo odkedy som upadol do bezvedomia, nemienil som to rátať na minúty. Priateľka noc mi trochu pomohla. Prudko som sa nadýchol chladného vzduchu a nasal do seba vône okolia. Do nosa mi však udrela len jediná, presne tá, ktorú som hľadal. Škodoradostný úškrn mi skrivil tvár a nohy sa samé od seba pohli smerom, odkiaľ viala omamná vôňa strachu a bolesti.

"Do frasa!" znova som zastala, aby som si z nohy oprášila kúsky kamienkov. Spomaľovalo ma to a to ma rozčuľovalo. Keby som tak bola schopná odosobniť sa od bolesti a rozbehnúť sa bezhlavo ďalej. Keby to tak len šlo.
Ak by som bola upír, šlo by to. Bol to len záblesk v mojej hlave, no sama som sa ho zľakla. Ja sa predsa nechcem zmeniť na takú odpornú kreatúru. To radšej vydržím akúkoľvek bolesť.

Bola som už dostatočne hlboko v lese, no napriek tomu ku mne doľahlo zlostné vrčanie. Akoby sa vznášalo nad mojou hlavou a nieslo sa celým lesom. Prudko som pokrútila hlavou.

"Nie! Nie! Nie tak skoro!" od hrôzy som úplne zabudla na svoje nohy. Zdesene som sa rozbehla ďalej a odhŕňala od seba papradie a konáriky kríkov, zarastajúce chodník úzky, ako môj driek. Ledva ho bolo v tej tme vidno. Dychčala som ako o život. Veď mi oň vlastne teraz aj šlo. Sem tam sa mi z hrdla vydral vystrašený ston, keď okolo mňa pukla haluz, alebo sa niečo pohlo.

Už aj ruky som mala samý škrabanec, ale aj tak som odhodlane stúpala do kopca ďalej.
Znova to vrčanie a zdalo sa bližšie ako predtým. Ak by chcel, už som mŕtva, už by dávno stál pri mne. Toto robí naschvál aby ma vydesil na smrť. Bude lepšie ako zastanem a postavím sa mu, nech vidí že aj keď ma zabije, nebudem sa vystrašene krčiť?
Nie nie nie, hovorila som si v duchu. Lepší zbabelec, ako mŕtvy hrdina. Aj tak som tušila, že raz ma predsa dohoniť musí a svitanie určite nestihne prísť tak skoro, aby mu v tom zabránilo.

Zastala som na mieste a brada sa mi roztriasla. Už som nebola taká odvážna, nemala som žiaden tromf. Stál rovno predo mnou, len neďaleko od mojich trasúcich sa pliec.
Postava rovná ako stĺp a majestátne sa týčiaca do výšky. Nestekala mu z úst pena, neceril zuby, dokonca mojim smerom ani nehádzal štipľavé nadávky. Oveľa radšej by som bola, keby spravil aspoň niečo z toho.

Teraz však len stál a sledoval ma s úplne pokojným výrazom na tvári, zatiaľ čo ja som bola na pokraji nervového zrútenia. No bolo mi toto treba?
Potláčala som vzlyky a uvedomila som si, že sa do niečoho musím zaprieť, inak istotne spadnem. Zrútim sa ako podťatá jedľa na Vianoce.
V momente ako som sa zatackala, oblapili ma silné ruky a zdržali bolestivý pád. Ostala som v jeho rukách visieť ako bábka, bezmocná.

"Si v poriadku?" zaznel k mojim ušiam jeho ustarostený hlas. Chcela som prekvapene obrátiť hlavu k nemu. Ako to, že je po tom všetkom na mňa milý, presne na to som myslela.
V tom som však bolestivo vykríkla a dole lícami mi stiekol pár sĺz, keď mi vykrútil ruky za chrbtom a pritlačil.

"Ak si aj náhodou bola, po tomto už nebudeš." Zasyčal nenávistne a jeho hlas sa už ani náhodou nepodobal na milý, či pobavený.

To Be Continuited