Listopad 2010

Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t 28

13. listopadu 2010 v 23:13 | Klaudiqa |  Love me...In the ways that you can´t, in the ways that you won´t
Toto tu už dlho nebolo, tak pridávam ďalší diel :)) 
fdgfds


Frankie:
Do práce som dorazil práve načas. Zadumane som prešiel otáčavými dvermi a kráčal halou smerom k výťahom. Bez mihnutia oka som prešiel okolo bezpečnostnej služby a stlačil gombík na privolanie malej kabínky, ktorá ma mala dostať na pracovisko.

Znova ma na stole určite čakajú štósy nových papierov, ktoré tam odvčera pribudli. Už teraz som si pri tej predstave musel povzdychnúť. Inokedy by ma to potešilo, aspoň by som mal zámienku vyhýbať sa Gerardovi, ale teraz by som bol najradšej, keby ma žiadne papiere nečakali a ja by som odtiaľto mohol odísť domov.
Zahrabal by som sa doma na gauči a vytiahol z mrazničky ten veľký balík zmrzliny, čo mama minule kúpila v supermarkete. To by mi teraz padlo vhod.

Cinknutie dverí výťahu ma vrátilo späť do reality. Dezorientovane som zaspätkoval pred ženou v tmavom kostýme a galantne sa jej uhol na stranu. Z posledných síl som sa pokúsil o čosi ako úsmev a šúchajúc si spánky, som nastúpil. Oprel som sa o stenu a na moment privrel oči.

Práve v tej chvíli sa mi v mysli vynorila Gerardova tvár, ako sa nado mnou skláňa, oplácajúc mi nežnosti. Aj napriek zavretým očiam, som zvraštil obočie a nespokojne cmukol perami. Našťastie som bol v malom priestore sám. Dnešok ma trochu sklamal, musel som si to priznať. Nečakal som, že budem teraz Gerardov nový priateľ, lebo ako som počul na to si vôbec nepotrpí, ale nečakal som ani, že to skončí tak náhle, hneď ako obaja dostaneme to čo sme chceli.

Šiel som k nemu preto, lebo som potreboval cítiť že tu so mnou niekto je, hoc i na jednu jedinú noc, no teraz cítim čosi iné. Nechcem aby sa to skončilo, nie takto jednoducho.
Nekonečné sekundy pominuli a železné dvere sa konečne otvorili na mojom poschodí. Ovanul ma známy pach tonerov z tlačiarní a papiera. Už som si na to zvykol. Zvláštne, že mi škola nechýbala. Niekedy som si síce spomenul na svojich spolužiakov, no aj to len preto, že mi odľahlo. Nemal som ich rád a oni nemali radi mňa.
Bohato mi stačí, že ma informáciami o dianí v škole informuje Quinn. To je, ako keby som tam bol tiež, viem si to všetko veľmi živo predstaviť.

Dokonca vraj zo školy vyrazili aj Sandersa, pretože zbil ďalšieho študenta. Nanešťastie pre neho to ale tento krát videl aj jeden profesor, takže sa nemohol vyhovárať tak ako pri mne. Idiot, dostal čo si zaslúžil.

"Ahoj Frankie." Usmiala sa na mňa Vicky. Mala stôl najbližšie ku mne a už od začiatku bola ku mne nesmierne milá. Práve to som vtedy potreboval, hlavne keď som bol z Gerarda taký nesvoj.

"Ahoj." Zažmurkal som a pozrel do jej vysmiatej tváre. Vlasy mala vypnuté do chvosta a veľmi jej to pristalo. Ak by som nebol teplý, neváhal by som ani sekundu. "Pristane ti to." Pobozkal som ju na líce a tiež sa usmial. Pri nej sa ani nedalo nemať dobrú náladu.

"Volal Gerard že sa trochu zdrží a prosí ťa, či by si nemohol vybaviť nejaké papiere čo uňho ležia na stole." Povedala a letmo pozrel do mobilu. Niečo doň naťukala a potom sa znova venovala mne.
"Spravila by som aj ja, ale teraz musím odbehnúť na personálne. Zasa nejaké problémy." Mávla nedbanlivo rukou a zasmiala sa.

"Bez problémov, vybav si čo potrebuješ." Uistil som ju, že mi to nevadí a rozlúčil som sa s ňou. Odfúkol som si a bez toho aby som zamieril k svojmu stolu a odložil si veci, som sa obrátil do chodby a vykročil k "šéfovej" kancelárií. Nemal zamknuté a vedel som, že tu ešte nie je, tak som sa ani neobťažoval zaklopať. Otvoril som si a vkročil do šera jeho svätyne.

Gerard:
"Vďaka Lucy." Zakýval som papierovou bankovkou pred tvárou čašníčky v bystre kde som chodieval na raňajky, a pomaly sa zošuchol z barovej stoličky. Odtisol som od seba tanier s nedojedenými raňajkami a vzal si zo susednej stoličky svoje veci.

"Aspoň ty to zabalím." Chytro sa načahovala po tanieri, no rukou som ju v polovici cesty zastavil.

"Nie, nechaj tak. To je dobré." Potľapkal som ju po natiahnutej ruke a rozlúčil sa s ňou. Už som si zvykol na svoj hektický život a aj na to, že občas nemám ani čas skočiť si na záchod, aký som zaneprázdnený.

Rozrazil som dvere a vyšiel v zhone na ulicu, k svojmu autu.
Mal by som sa ponáhľať do firmy, hoci sa mi vôbec nechce. Dnes ráno sa Frank pre niečo naštval a ja netuším prečo a čeliť jeho zlej nálade nebolo bohviečo. Teraz som na to nemal.

Mrkol som po očku na hodinky na zápästí a chtiac-nechtiac som musel prijať fakt, že sa stretnutiu s ním dnes nevyhnem. Vytiahol som z vrecka kľúče a s hlasným vzdychom nasadol za volant.
.....

"Zdravím." Kývol som pár ľuďom, ako som vystupoval z výťahu. Opätovali pozdrav a ďalej sa nerušene venovali svojej práci. Vedeli že nemám rád poflakovanie sa, za to ich predsa neplatím.

"Och dobré ráno." Stretol som po ceste do svojej kancelárie Lucy.

"Ahoj." Stisol som pery a roztiahol ich do srdečného úsmevu. "Vybavila si, čo som ti kázal?" žmurkol som na ňu a ona s napoly pobavenou tvárou prikývla. "Tak fajn." Letmo som sa dotkol jej ramena a pokračoval v ceste.

Otvoril som kanceláriu a prvá vec ktorú som urobil bolo, že som vytiahol žalúzie. Bolo tu priveľmi tma na tak pekný slnečný deň. Dokonca budem riskovať aj neznesiteľné teplo, ale to za mňa vyrieši predsa klimatizácia.

Sadol som si do koženého kresla a v rýchlosti prešiel pohľadom po papieroch na stole. Nejaké dokumenty čakajúce na môj podpis a zopár návrhov pre reklamu. Zhrnul som ich rukou na jednu kôpku a dal si záväzok, že sa im budem venovať o niečo neskôr. Tentoraz som mal oveľa väčšiu chuť na poriadnu kávu.

Nie som žiadny nafúkaný snob aby som si kávu nechal nosiť až do kancelárie, oveľa radšej som sa prešiel a spravil si ju sám. Na konci veľkej haly kde mali podriadení svoje stoly, bola malá prechodná miestnosť, ktorá sa kedysi používala ako sklad, no teraz tam bola malá kuchynka.
Šiel som teda tam, zdraviac po ceste pracovníkov firmy.

Vošiel som do dverí a zastal. Bol som tak rozbehnutý, že som sa musel pridržať zárubne. Chrbtom ku mne stála nízka postava a načahovala sa po niečo v skrinke. Bol to Frank.
Potichu som si zaňho zastal a načiahol sa po plechovku s kávou, na ktorú nemohol dosiahnuť. Podal som mu ju do natiahnutej ruky a on sa v momente prekvapene obrátil. Keď však zbadal že som to len ja, prekvapenie sa zmenilo skôr na sklamanie. Nechápal som, čo také som mu spravil. Ľutuje snáď včerajšiu noc, alebo mu zase pripomínam jeho otca?

"Ahoj." Prehodil som nevinne a vytiahol si zo skrinky ďalšiu šálku. "Urobíš aj mne?" hodil som po ňom pohľad nevinného šteniatka. Chvíľu na mňa bezvýrazne hľadel a potom mi vzal šálku z rúk, dávajúc pozor, aby sa ma pri tom ani náhodou nedotkol.

"Samozrejme." Obrátil sa späť k linke a načrel lyžičkou do plechovky, sypúc kávu do šálok. Medzitým pustil rýchlo varnú kanvicu a až príliš starostlivo plechovku zavrel. Ja som tam len stál a pozeral naňho premýšľajúc, čo sa mu preháňa hlavou.

Nazrel som von z dverí. Všetci sedeli a sústredene čosi ťukali do počítačov, nevenujúc ničomu inému pozornosť. Nahol som sa späť do miestnosti a bez rozmýšľania pristúpil k Frankovi, oblapiac ho okolo drieku. V prvom momente sa mykol, no potom sa robil akoby sa nič nedialo.
Prehrabával vo svojom hrnčeku kávu lyžičkou a určite ho to ohromne bavilo. Nahol som sa k jeho krku a perami po ňom prešiel až k pravému uchu. Jemne som mu doň zahryzol a rukami mu prechádzal po hrudi.

"Čo to robíš?" spýtal sa s úplným pokojom.

"Čo si myslíš že asi robím?" zamrmlal som mu do vlasov.

"Nič čo by som ti dovolil, predpokladám." Zamrmlal späť. Zastal som, lebo ma jeho slová donútili zapremýšľať.

"Čože?" zarazil som sa a odtiahol hlavu od jeho šije. Vykrútil sa mi z objatia a na to aký bol malý, mal odrazu dosť veľkú silu. Obrátil sa ku mne čelom a prirazil ma o kuchynskú linku. Rýchlo som hodil pohľadom po dverách, no nikto našťastie nebol svedkom našej potýčky.

"Myslíš si, že ku mne len tak prídeš a dostaneš čo chceš?" naklonil hlavu a bol až nebezpečne blízko mojej tváre. V skrčenej polohe natlačený na kuse nábytku, som sa necítil práve najpohodlnejšie.

"Myslím že to ty si bol včera ten, čo prišiel za mnou." Zaškeril som sa. Odrazu som prudko vydýchol a snažil sa stlmiť ston, keď kolenom pritlačil o môj rozkrok. Rozrušene som naňho fľochol.

"To je fakt, ale to bolo včera." Pokrútil hlavou a ešte viac sa na mňa natisol. Teraz sa ma takmer dotýkal perami. "Nie som tvoja hračka." Výrazne artikuloval, asi predpokladá že som hluchonemý, alebo čo.

"Ja v tom nevidím rozdiel. Chcem ťa aj dnes." Pozeral som mu do očí a snažil sa kontrolovať svoje dýchanie. Už teraz som cítil, ako mi v nohaviciach navrelo niečo poriadne veľké.
Prudko spojil naše pery a po pár sekundách vášnivého bozku, sa prudko odtiahol.

"Najradšej by som ťa oprel o tú linku," prešiel mi jazykom po sánke, "a stiahol ti nohavice." Pokračoval.
Obočie mi od prekvapenia vybehlo až na čelo a musel som sa veľmi premáhať aby som to isté neurobil ja s ním. "Spravil by som ťa tak, ako ešte nikdy nikto. Kričal by si od rozkoše a želal by si si, aby som nikdy neprestal." Zašepkal mi to do ucha a potom mi doň jemne zahryzol.

"Ale neurobím to. Nebudem skákať ako ty pískaš, veď ty si na to nájdeš zase niekoho iného."
Pokýval hlavou a uvoľnil aj zovretie môjho tela. Odstúpil o krok aby som mal viac priestoru. Zrýchlene som dýchal a sako som mal vpredu totálne pokrčené. Ale to mi bolo teraz fuk.

"Mám tvojmu prejavu zatlieskať?" znova som nahodil vážnu tvár a dal si veľmi záležať na tom, aby nebolo vidno moje rozčarovanie. Nebudem predsa zo seba robiť slabocha, nie je pre mňa dôležitý ani natoľko, aby ma to nejako trápilo.

"Netreba." Zatváril sa kyslo a s krivým úsmevom mi povedal, aby som si kávu dovaril sám. Zmizol ako gáfor, sotva som stihol zažmurkať.
To Be Continuited

cemetery drive XXXIII.

2. listopadu 2010 v 11:28 | Klaudiqa |  Cemetery Drive
Myslím že najvýstižnejší výraz by bol....DOČKALI STE SA!!! :D 

fhf
Nenapadlo ma nič rozumnejšie, ako sa mu s uľahčeným výdychom vrhnúť okolo krku. Ani si len nevedel predstaviť, ako rada som ho v tejto chvíli videla.

"No, zase to nepreháňajme, dobre?" Odtisol ma od seba slušne, no aj tak bolo vidno, že som ho príjemne zaskočila. Určite by to ale nikdy nepriznal, ani keby som sa mu vyhrážala, že mu tú kušu zlomím. Chcela som mu toho toľko povedať a spýtať sa kde sú ostatní, no moje radostné vytrženie netrvalo dlho. Bol to len zlomok sekundy, kým som si stihla uvedomiť, že sa vedľa nás objavil rozzúrený Gerard, trhajúc si drevený šíp zo zakrvavenej hrude.

"Jedno ti musím uznať," pozrel naštvane na Franka. "máš odvahy na rozdávanie, ale nauč sa lepšie mieriť. Minul si." Naklonil hlavu nabok a zahodil krvavú zbraň za svoj chrbát. Ťažký kov s dreveným hrotom žuchol do lístia a úplne sa pod ním stratil.
Videla som, ako Frank pomaly siaha po nejakú zbraň čo mal za opaskom, no Gerard to zbadal.

"Hlupák." Pokrútil hlavou a odrazu sa mu ocitol za chrbtom. Vytiahol mu spoza chrbta dýku, ktorú sa chystal použiť a bodol mu ju rovno do ľadvín. Frank vydesene vytreštil oči a v šoku pozrel dole na svoje brucho, odkiaľ mu vytŕčal drobný špic hrotu. Zmätene zamrkal a pozrel na mňa, akoby nemohol uveriť tomu, čo sa mu práve stalo.

Ja som len stála, neschopná pohybu a mala som slzy na kraji. Chcelo sa mi kričať, rozbehnúť sa k nemu a pomôcť mu, no vedela som, že by som to nestihla. A mala som pravdu.

"Zbohom." Zašepkal mu Gerard do ucha zlomyseľne a potom ho chytil z oboch strán okolo hlavy a trhol, zlomiac mu tak väz.

"Niee." Zrevala som v momente, ako sa Frank sklátil k zemi a bezvládne dopadol do lístia, podfarbeného jeho krvou. V ušiach mi rezonoval len Gerardov strašidelný smiech, až tuhla krv v žilách. Nadvihla som Frankovi hlavu. Z úst mu vytekal tenký pramienok krvi a hlava mu bezvládne kuckala v mojich dlaniach. Rozplakala som sa.

"Nieeee!!!!" V tom som sa s vreskom prebrala a nahlas vydychovala. Keď sa mi dych trochu ustálil, uvedomila som si, že to bol všetko len sen a stále ležím v posteli, v Gerardovom dome.

Musím priznať že mi trochu odľahlo, no na druhej strane som si uvedomila, že som stále tu a žiaden útek sa nekonal. Keď som si privykla na tmu, zbadala som v kúte niečo tmavé.

"Je tak ľahké dostať sa ti do hlavy." Ozval sa z kúta známy hlas.

"To si bol ty?" neveriacky som pokrútila hlavou a znechutene ju odvrátila od jeho siluety.

"Len som chcel vedieť čo sa ti práve sníva," vstal a podišiel k peľasti postele, dívajúc sa na mňa ustarostene. "len som ti trochu prifarbil ten koniec. Nie všetky príbehy sa totiž musia končiť šťastne, no nie?" nahol sa ku mne a rukou ma prinútil, aby som mu pozrela do oči.

"Ale poviem ti jedno, maličká. To na čo si myslela a čo si mi vykonala na začiatku, sa mi ani trochu nepáčilo. Ani na to nepomysli, veď vieš ako by to nakoniec všetko skončilo." Odtiahol ruku a obišiel rám na konci postele. Prisadol si a so sklopenou hlavou pozoroval tmavé obrazce na deke, ktorou som bola prikrytá.

"Nepopieram že by to bola lákavá predstava." Uvažovala som nahlas, na čo sa Gerard potichu zasmial. Ale nebolo to ako smiech z môjho sna. Tento smiech bol mäkký a tichý. Ešte stále ma neprestáva udivovať, ako dokáže prekvapovať, keď to najmenej čakám.

"Kedy sa to všetko vlastne zmenilo na sen? Veď to bolo všetko také skutočné." Spýtala som sa a nenápadne stiahla prikrývku zo svojich nôh, aby som pozrela, či ich nemám poranené z behu. Šľapy som však mala úplne neporušené a hladké.

"Zaspala si v kresle pred kozubom, tak som ťa preniesol sem. A neodolal som...nahliadnuť do tvojej hlavy." Zahryzol si do pery, ako
keby sa za to nebodaj hanbil.

"Je milé že si to aspoň priznáš." Dodala som sarkasticky a skrivila tvár do kyslého úsmevu. Znova som sa cela prikryla a nespokojne stisla pery.

"Ale začal sa pekne, to musím uznať." Pokračoval a ja som k nemu zdvihla zmätene hlavu. Čo má teraz akože na mysli?
"Netvár sa že nevieš o čom hovorím." Stíšil hlas a obrátil sa ku mne. Zacítila som jeho dych na mojom krku a zachvela som sa. Tak toto mal na mysli. Všetky zmysly som mala napnuté na prasknutie a zubami nechtami som sa bránila tomu, aby som cítila čosi iné, okrem odporu a znechutenia. Ale nanešťastie, jediné čo som zacítila, bola páľava, ktorá stúpala od slabín vyššie, až do hlavy a zatemňovala mi mozog. Presne ako vždy, to som celá ja.

"A čo ak sa mne tá časť príliš nepáčila?" hlesla som potichu a sťažka preglgla, snažiac sa zahnať vzrušenie do úzadia svojej chorej mysle.

"Tvoje telo ale hovorí niečo iné, ak sa nemýlim." Uškrnul sa a odhrnul mi prameň vlasov za ucho. "Zo mňa blázna nerob. Mám zmysly ostrejšie ako celá tvoja banda dohromady." Priložil mi ukazovák k ústam keď som chcela niečo namietnuť a pokračoval. " Počujem ako sa ti zrýchlil tep," prešiel mi bruškami prstov po krčnej artérií a pokračoval dole hruďou a zastal tesne nad mojou ľavou bradavkou. Zahryzla som si do jazyka.
"tvoja krv sa valí žilami ako čerstvý vodopád a zreničky máš veľké ako taniere." Zahľadel sa mi priamo do očí, tie jeho boli krásne zelené. Takéto ešte nikdy nemal, uvedomila som si. Bola to jeho skutočná farba očí, keď bol ešte človekom? Ak áno, tak v tom prípade mali nádhernú farbu. Možno mi tak chcel dať najavo, že to čím bol kedysi, ešte nie je úplne preč. Netuším, každopádne akoby som pomaly zabúdala že bytosť ktorá predo mnou sedí a uprene sa mi díva do očí, je už dávno mŕtva a rovnako má na svedomí stovky iných ľudských životov.

"Máš krásne oči." Neudržala som sa a musela som to zašepkať. Chcela som, aby to vedel, aj keď som nevedela prečo. Čo by to vlastne zmenilo?

Prudko sa posunul bližšie ku mne a ja som sa inštinktívne strhla. Cúvla som pred ním a nahodila vydesený výraz.

"Nechcem ti ublížiť. Nie dnes v noci" Priložil mi dlaň k lícu a znova som vzhliadla smerom k nemu. Jeho ruka už nebola studená, bola teplá ako ľudská! Otvorila som ústa a potom som ich zase zavrela, keď palcom po nich prešiel. Nechcel aby som sa ho na čokoľvek pýtala a ja som si uvedomila, že má vlastne pravdu. Nepotrebujem vedieť ako to robí.
Pomaly, tak aby som úplne vnímala jeho pohyb, sa ku mne priblížil a priložil mi svoje teraz horúce pery na tie moje. Takmer okamžite sa odtiahol, skontrolujúc moju reakciu. Tá však nebola takmer žiadna, len som tam sedela, s privretými očami a s napoly našpúlenými perami. Znova ma pobozkal, tentoraz dlhšie. Chytil ma za zátylok a potom mi vošiel prstami do ohnivých vlasov. Urobila som to isté, no zrazu som čiahla perami do prázdna. Otvorila som oči a videla pred sebou jeho tvár. Usmieval sa.

Letmo ma pobozkal na pery a potom na bradu, postupujúc nižšie ku krku. Zaklonila som hlavu a napoly napäto a napoly vzrušene čakala, čo sa stane. Chcela som mu veriť, že mi neublíži, ale ozýval sa vo mne aj pud sebazáchovy. Najprv som prekvapene vzdychla keď ma uhryzol do krku, no potom len uľahčene odfúkla. Neublížil mi, pohrýzol ma jemne, presne akoby to spravil človek. Žiadne potoky krvi, len príjemne zimomriavky na tele.

Hravo sa zasmial keď si všimol ako mi odľahlo. "Povedal som, že ti neublížim." Chytil ma za plecia a povalil na posteľ. Ľahol si na mňa a lakťami za zaprel vedľa mojej hlavy. Znova sa venoval mojim ústam, zatiaľ čo ja som sa odvážila vkĺznuť roztrasenými rukami pod jeho čiernu košeľu. Kožu mal úplne hladkú, akoby som prechádzala rukami po hodvábe. Na lícach ma šteklili jeho vlasy. Pritisla som stehná viac k jeho bokom a snažila sa potlačiť ston, keď začal jemne pohybovať panvou.

Bolo mi jedno že je mŕtvy už niekoľko storočí, tento chlap musel byť v posteli určite borec. Vyhrnul mi tričko a jazykom pri prechádzal okolo pupka. So zatajeným dychom som ho pozorovala ako zhypnotizovaná. Potom mi ho prevliekol cez hlavu a ostala som pred ním polonahá. Až teraz som si uvedomila, že na spanie nenosím predsa spodné prádlo.

Chcela som sa prikryť rukami, no rýchlosťou blesku mi pritlačil zápästia o posteľ. Sklonil sa a s pohľadom upreným do mojej tváre, zašiel jazykom aj tam, kde nemohol, keď som mala tričko na sebe. Znova pokračoval k môjmu krku a nechával mi na koži klzkú a mokrú stopu.

Vkĺzol mi ním do úst a pevne ma chytil za boky. Prevrátil sa na chrbát a ja s ním, tentoraz som bola navrchu ja. Aj sama pred sebou som musela priznať že som bola trochu nervózna. Chodila som s chalanmi, ale nikdy sme nezašli až takto ďaleko. Vždy som sa cítila málo pripravená, až sme sa nakoniec rozišli.
Tentoraz som však nechcela nič pokaziť. Ľahla som si vedľa neho na bok a premýšľala, či aj on prežíva každý dotyk tak intenzívne ako živá bytosť. Uvoľnila som mu kožený opasok a obratne vkĺzla rukou popod lem nohavíc. Takže predsa to len cíti, uvedomila som si pobavene. Pozorne som ho pri tom sledovala a zbadala som, ako zaklonil hlavu a tlmene zastonal. Spodná pera sa mu zatriasla a cez nohavice sa dotkol mojej ruky, ktorá bola pod látkou.

Pokračovala som v tom čo som robila a podľa odozvy, som v tom nebola až taká hrozná. Dokonca by som sa považovala za preborníka medzi začiatočníkmi. Sám si rozopol nohavice, aby som mala viac priestoru a druhou rukou ma objal okolo pliec. Stisk mal pevný, ale našťastie nie dosť, aby ma rozdrvil.
Po chvíli ma jemne chytil za zápästie a vytiahol mi ruku zo svojich nohavíc. S mojou pomocou si ich vyzliekol a odhalil tak predo mnou tmavé boxerky, ktoré perfektne priliehali na jeho super formované telo.
Prevalil ma na chrbát a bozkávajúc ma na slabinách, mi pomaly sťahoval posledný kúsok oblečenia, ktorý som mala na sebe. Nadvihla som panvu a v okamihu bola bledá látka, zakrývajúca intímne partie fuč. Aspoň v niečom sa nesprával ako človek. Ešte stále občas použil svoju rýchlosť. Práve preto som si ani len nevšimla, kam moje oblečenie letelo.
Sám si dal rovnako rýchlo dole zvyšok a znova bol pri mne. Cítila som na sebe jeho nahé telo a šla som z toho zošalieť. Mala som chuť kričať z plného hrdla, pretože som neverila že to môže byť realita. Rovnako ako som neverila, že raz budem spať s upírom.

Predtým ako do mňa vnikol, ma nežne pobozkal na ústa a pohladil po vlasoch. Pootvoril pri tom pery a vydral sa mu spoza nich hlasný ston, presne ako z tých mojich. Zakvačila som mu prsty do pokožky na chrbte, no silne som pochybovala, že to cítil. Na moment zastal a znova ma pobozkal. Dlho a vášnivo, popri tom sa začal znova pohybovať.
Vzdychala som mu do úst a dávala tak najavo svoju spokojnosť. Ak by som bola mačka, priadla by som od rozkoše.

"Už tak dlho som necítil teplo ženského tela." Zavzdychal mi do ucha a jeho teplý dych mi pohládzal pokožku. Ja som na rozdiel od neho ešte NIKDY necítila teplo akéhokoľvek tela, ale s tým som sa mu zveriť nehodlala. Len som mu chápavo priložila pery k priehlbine medzi krkom a ramenom a letmo ho tam pobozkala. Pevnejšie som ho objala nohami okolo drieku a rukami okolo ramien, keď sa mi pred očami zatmelo.

Prekvapene som otvorila oči, keď som zacítila páľavu, postupujúcu celým mojim vnútrom. Rozlievalo sa ako príjemné teplo a nútilo ma dýchať prudšie pohybovať sa ešte rýchlejšie. Pred očami som videla ohňostroj všetkých farieb a cítila Gerardovu vôňu, ako si ma úplne podmaňuje.

Posledný krát prudko prirazil a obaja sme hlasno vykríkli. Spotené vlasy sa mi lepili na čelo a bolo mi hrozne teplo.
Pritisla som sa ešte bližšie k jeho svalnatému telu, ktoré znova chladilo ako jesenný vánok, akoby ho teplo pomaly opúšťalo.

Zastavil sa pohľadom na mojich očiach a skúmavo si ich prezeral. Pobozkala som ho na konček orlieho nosa, ešte stále lapajúc po dychu. Nevedela som čo sa v takýchto chvíľach hovorí, tak som radšej mlčala. Nechcela som túto chvíľu pokaziť nejakou nemiestnou poznámkou.
Pomaly zo mňa vyšiel obkrútil si okolo pása prikrývku.

"Asi by som mal ísť." Zamrkal zmätene. Vyzeral akoby sa práve prebral z nejakého tranzu, uvedomiac si, čo vykonal. Vyčítavo na mňa pozrel, akoby som za to mohla ja. Akoby som ho sama zviedla.

"Nechoď." Natiahla som rýchlo ruku smerom k nemu a pokrútila hlavou. Váhavo prešľapoval na mieste pri mojej posteli a potom sa nado mňa znova nahol. "Zostaň so mnou. Noc sa ešte predsa neskončila." Pozrela som smerom k oknu, kde stále na oblohe plával mesiac a potom som ho pohľadom znova ubezpečila, že moje rozhodnutie stále platí.
Prikývol a položil sa vedľa mňa. Natiahol ruku, aby som sa mohla uvelebiť na jeho hrudi a potom ma pevne
a ochranne objal okolo pliec. Privrela som oči a vôbec mi nevadilo, že už necítil teplo sálajúce z jeho pokožky.

Tuho som sa k nemu privinula a zaspala.

To Be Continuited... <3