Březen 2011

Cemetery Drive XXXVIII.

5. března 2011 v 21:59 Cemetery Drive


Voda vo vani chladla a už bola takmer studená, no ja som sa v nej stále máčala, aj napriek husej koži, ktorá mi zvrásnila pokožku. Obklopovali ma len zvuky niekoľko storočí starého domu a tak som mala čas premýšľať. Veľa času.
Svoj predošlý život, ktorý som žila ako stredoškoláčka, mi teraz prišiel nesmierne vzdialený. Moje problémy, typu kedy si čo obliecť a čo povedať, aby som sa zapáčila chlapcovi, boli nenávratne preč. Po líci sa mi skotúľala nejedna slza, keď som si spomenula na svojich priateľov a rodinu. Nič nebolo nikdy ideálne, ale mali ma radi a ja som mala rada ich. Dokonca aj Frank mi istým spôsobom chýbal.

Túžba ujsť odtiaľto, sa miešala s vôľou ostať a ušetriť tak ich životy. Svojim odchodom by som ohrozila nielen seba, ale aj ich, ako mi niekoľkokrát Gerard ´taktne´ naznačil. Predstavila som si pred sebou všetky ich tváre a potom rýchlo zavrhla možnosť vidieť ich trpieť. To by už bolo azda priveľa.
Ako si sa mohla takto spustiť?! Videla som pred sebou obraz matkinej tváre, ako so stiahnutým obočím na mňa gáni. Ruky prekrížené na prsiach jej len dodávali na hrozivom výraze a to sklamanie v jej očiach, bolelo.
Myslel som si, že si iná... Krútil Bert hlavou a aj napriek bolesti v jeho očiach, z jeho úst vychádzali aj iné, oveľa horšie slová, formulované do bolestivých viet.

Presne o tomto som hovoril, vedel som že nikdy nebola jedna z nás. Víťazoslávny Frankov úsmev, keď sa prevalila moja vina, ani nestojí za zmienku a tváre ostatných som si tiež vedela živo predstaviť. Zmes sklamania, smútku, zlosti, ba možno aj nenávisti.
Zrak mi zablúdil k obnaženému predlaktiu. Prišlo mi to, akoby som na ňom mala odpornú čiernu šmuhu. Mala som sto chutí vziať nejakú kefu a drhnúť to dovtedy, kým to nezíde dole. Alebo kým si nezoderiem ruku do krvi. Niektoré časti boli mierne vystúpené, asi ako keby ste hľadeli na trojrozmernú mapu krajiny. Dotyk nebolel, no cítila som ho intenzívnejšie ako kdekoľvek inde na tele.

Cítila som sa ako v klietke, ťažko sa mi dýchalo a srdce mi búchalo rýchlejšie. Mala som strach z toho, že sa naplní všetko to, čoho som sa bála. Že ma všetci znenávidia a ostanem sama. Možno to je presne to, čo Gerard chce. Odrezať ma od všetkých svojich priateľov, aby som na všetko zostala len ja a tak pre neho bude ľahšie poraziť ma.
Snáď si si nemyslela že to bude ako vo filme, keď sa upír bezhlavo zamiluje do človeka a zabudne na svoju náturu, ktorá je mu odjakživa prirodzená! Káral ma hlas v mojom vnútri a ja som chtiac nechtiac musela pripustiť, že je to pravda. Môj život nie je ako z filmu a tu neexistuje nič také, ako láska až za hrob.
Prikrčila som sa a kolená som si pevne pritiahla k sebe. Šľachy sa mi prudko natiahli a zabolelo to, no nevšímala som nič z toho. Mokrá pokožka na kolenách ma príjemne chladila na tvári. Mala by som už vyliezť, inak prechladnem.

Ale čo si oblečiem? Zablúdila som očami k starej deke pokrkvanej na dlážke. Nič iné okrem nej som tu so sebou nemala.

.....
Ticho som kráčala chodbou a obzerala sa na všetky strany. Zakrývala som si rukami nahú hruď a nespokojne si hrýzla peru. Bola mi zima, akoby niekde cez škáry, prefukoval vietor. Naokolo bola tma, cez okennú tabuľu mi na cestu svietil len mesiac. Tušila som, že Gerard je niekde tu v dome, ak náhodou nie je niekde na love. Vyhnala som z hlavy nepríjemnú myšlienku, že by sa mohol kŕmiť na nejakej nevinnej bytosti. Presne ako na mne.
Možno ma pozoruje a ani o tom nemusím vedieť. Vystrašená svojimi vlastnými myšlienkami, som sa prudko obracala do strán a hľadala čo i len náznak toho, že nie som sama. Chodba však bola rovnako tichá, ako predtým. Počula som len ťapkanie svojich bosých nôh na starých drevených parketách.

On sa však vie veľmi dobre zatajiť, to predsa vieš. "Buď už ticho!" zasyčala som naštvane svojmu druhému ja, ktoré zjavne uvažovalo úplne inak ako by mi bolo milé. Podvedome som zrýchlila krok a konečne som zazrela dvere od izby, v ktorej som minulú noc spala. Už len pár krokov a budem tam.

.....

"Už je preč druhý deň." Zasyčala Cloe naliehavo, prešľapujúc pod blikajúcim svetlom. "Nedokážem ju pred jej mamou zatajovať príliš dlho." Dokončila zúfalo, premýšľajúc, čo si zase vymyslí, keď jej Mishina matka opäť zavolá. Nahovorila jej, že musia obe pracovať na dôležitom prírodopisnom projekte a preto u nej jej kamarátka prespáva, ale mali by to s deckami vyriešiť skôr, ako to začne byť okoliu podozrivé.

"Ja viem." Zatváril sa Bert kyslo, premýšľajúc o tom, čo by bolo v takejto situácií najlepšie vymyslieť.

"Nepôjdeme ju znova hľadať?" neisto na oboch pozrela Lindsey a bezradne pri tom pokrčila ramenami.

"Je to ako hľadať ihlu v kope sena." Zamrmlal otrávene Frank a odpil si z coly. "Už sme to skúšali." Odvetil a svojim výrazom tváre dal jasne najavo, že to robil len kvôli Bertovi a ostatným. Ak by to bolo na ňom, nepohol by pre tú babu ani len prstom. Nemal ju rád od prvej chvíle, ako vstúpila do domu.

"A čo teda navrhuješ?" oborila sa naňho rozčertená Cloe a prepichla ho ľadovým pohľadom. Všetci vedeli že Frank jej kamarátku nemá rád, ale jej to očividne vadilo zo všetkých najviac, pretože podľa toho čo jej oči zaregistrovala, ani on nemal byť príliš na čo hrdý. Bol to zatrpknutý malý fagan, ktorý sa robil lepším, ako v skutočnosti bol.

"Netuším." Odvrkol podráždene na jej pichľavú poznámku a radšej sa jej obrátil chrbtom, aby nemal na očiach jej naštvaný ksicht.

"A nedalo by sa ju nájsť aj bez toho, aby sme neustále prečesávali okolie?" spýtala sa odrazu Alicia vzrušene. Oči jej zasvietili ako mačke striehnucej na korisť a hľadela z jedného člena na druhého.

"Ale ako?" pokrútil hlavou Bert.

"Vravela si predsa, že má Misha nejaké tetovanie..." obrátila sa Alicia smerom ku Cloe, ktorá len súhlasne prikývla, premýšľajúc, čo tým to dievča vlastne sleduje.
"Nedalo by sa prostredníctvom neho nejako zistiť kde sa práve nachádza? Niečo ako zabudované GPS." Alicia rozprávala rýchlo, aby stihla povedať všetko čo jej v tejto chvíli skrslo v hlave a hlavne, aby na to nezabudla skôr, ako sa so svojimi priateľmi podelí o tento objav.

"Pozeráš príliš Harryho Pottera." Zamrmlal podráždene Frank a pokrútil hlavou. "Čo je Voldemort aby cez tetovanie na predlaktí zvolávala svojich prívržencov?" odfrkol povýšenecky. Dúfal, že tieto bláznivé reči nikto nezoberie vážne.

"A prečo nie? Pokiaľ viem, ty si doteraz neprišiel absolútne s ničím a ani sa nezdá, že by si mal v úmysle nejakým spôsobom podať pomocnú ruku." Založila si ruky v bok a zúžila oči na maličké štrbinky.

"Decká, prestaňte, toto nám nepomôže a iba tým strácame drahocenný čas." Prerušil ich slovný súboj Bert a oboch prudko schladil pohľadom. Obaja na seba preto len zazerali, no ani jeden už voči tomu druhému nepovedal ani pol slova.

"Znie to síce bláznivo, ale za pokus by to možno stálo." Podotkol napokon a zazrel na Franka, keby sa náhodou rozhodol znova protestovať, alebo utrúsiť nemiestnu poznámku na niekoho adresu. "Ale ako?" všetci hľadeli rovnako zmätene ako on. Nikto ani len netušil, ako sa dá niečo také zrealizovať.

"Vedela by si mi približne načrtnúť, ako to jej tetovanie asi vyzeralo?" obrátila sa Alicia znova ku Cloe a tá prudko pokývala hlavou na súhlas. David jej chytro odniekiaľ vyčaroval papier a krátku ceruzku a položil ju pred ňu na stôl. Cloe so sklonenou hlavou niečo sústredene čmárala na kúsok ponúknutého papiera a po chvíli ho dúfajúcim úsmevom podala Alicii.

"Hovorí ti to niečo?" naklonila sa Lindsay o niečo bližšie k skupinke a zvedavo nazrela Alicii cez plece, na hrubý náčrt tetovania.

"Ja, ja neviem." Priznala Alicia. Nechcela pred ostatnými vyznieť ako totálna hlupaňa, no popravde si nebola istá. Ten zhluk čiar jej absolútne nič nehovoril, no predsa si bola takmer istá, že ho nevidí po prvý krát. Akoby ho už niekde zahliadla, len si nedokázala spomenúť, kde. Od sústredenia sa jej začali triasť ruky a nemohla prestať zízať na ten malý zdrap papiera, ktorý mohol byť tak dôležitý.

Ostatní len sklamane hľadeli na jej bezmocný pohľad a začínali premýšľať, o pláne B. Alebo aj C, ak to bude potrebné.

"To nevadí, aspoň sme to skúsili." Stisol pery Bert a priateľsky ju potľapkal po pleci. "Asi by sme to tu mali pomaly už ukončiť, je neskoro." Ostatní nemo prikývli a postupne sa pobrali k dverám do chodby.

To be Continuited...<3