Cemetery Drive XXXIX.

14. dubna 2011 v 20:45 |  Cemetery Drive
Máte tu ďalšiu časť, po dlhšej odmlke, ale nebojte sa, nezabudla som na vás :)

"Čo je s Mishou Petersonovou?" zodvihla profesorka Nolanová hlavu od zoznamu žiakov a očami zakrúžila po triede ako jastrab.

"Je chorá...má...má chrípku." Ozvala sa Alicia a prikyvovala popritom hlavou, zagániac na Cloe, keby chcela povedať niečo iné. Jej pohľad ju však jednoznačne umlčal a tak len súhlasne prikývla a potvrdila Aliciinu teóriu.

Zdalo sa, že ju ich odpoveď dostatočne uspokojila a tak len opäť sklonila hlavu, aby zapísala jej absenciu. Už tretiu za tento týždeň. Vôbec nepostrehla v hlase oboch dievčat napätie, no ony pri pohľade na seba, len neisto a zúfalo mykli plecami.

Cloe sa zohla k lavici a čosi načarbala na kúsok papiera. Takto to nemôže ísť ďalej.

Nenápadne ho podsunula smerom k Alicii a nenápadne obrátila hlavu k tabuli, aby si ich profesorka náhodou nevšimla. Práve bola uprostred vysvetľovania látky a keďže mala oči ako jastrab, bolo treba, aby boli opatrné. Ak by sa dozvedela že Misha neleží doma s teplotou, v tom momente by o tom vedela aj jej matka a potom by už bolo veľmi ťažké vysvetľovať, kde sa ich priateľka vlastne nachádza. Vlastne to ani samy nevedeli.

.....

Mám jediné šťastie. Ak nechcem, nikto si ma ani len nevšimne. Mohol by som sa hocikomu premávať priamo pred nosom a dotyčný si to ani len nevšimne. Existuje však zopár ľudí, ktorí sa len tak oklamať nedajú. Medzi nich patrí aj Adam. Je starší a to znamená, že aj jeho sila je mnohonásobne väčšia ako tá moja. Nie je najstarší na svete, no je dostatočne vplyvný na to, aby ma dokázal zničiť ako otravný hmyz a to práve nechcem.
Sediac v kresle, zodvihol som hlavu smerom k poschodiu. Ľudskému uchu takmer nepostrehnuteľné, no pre mňa dostatočne počuteľné kroky ktoré sa ozývali chodbou, patrili jedine Mishi. Čo do čerta spravím s ňou? Adamovi je už dlho jasné aký osud ju čaká, to už viem. Nie raz mi rázne prízvukoval v čom spočíva moja úloha, ale to by som s ňou nemohol byť tak dlho.
Nahol som sa a vnoril tvár do dlaní. V hlave mi stále bubnovalo jej tiché našľapovanie po drevenej podlahe. Som predsa upír do čerta, mal by som ju vysať do sucha a odhodiť ako vrece odpadkov niekam do priekopy a nie ju ubytovávať vo svojom vlastnom dome! Práve tu vznikal stret mojich záujmov. V rámci prežitia bolo pre mňa dobré, aby som urobil všetko čo bolo súčasťou plánu a zabezpečil si tak úplnú slobodu, no na druhej strane sa moje ja nedokázalo stále zmieriť s myšlienkou, že by som mal na ňu položiť ruku.
Keď som si len pomyslel na to, čo so mnou to dievča robí musel som radšej prudko vstať a zhlboka dýchať. Dostal som neskutočnú chuť na krv, no nemohol som ju žiadať od nej. Nemohol. Asi pôjdem na lov, áno to bude asi najlepšie. O pár hodín bude svitať, no aj tak to musím risknúť, nemôžem tu ostať.

.....

So zlým pocitom, no aj tak som sa bezpečne dostala do svojej izby. Privrela som za sebou dvere a na malý moment si vydýchla, pocit že ma pozorujú neviditeľné oči našťastie na chvíľu zmizol. Rýchlo som sa ponáhľala k objemnej drevenej skrini a s očakávaním ju otvorila. Na moje prekvapenie v nej viselo oblečenie, presne ako mi Gerard sľúbil. Neboli to žiadne módne kúsky v ktorých by som sa rada prechádzala po ulici, ale bolo to aspoň niečo, prihliadajúc na to, že doteraz som na sebe nemala absolútne nič a začínalo ma všetko oziabať.

Siahla som po dlhej károvanej košeli a chytro ju na seba navliekla. Siahala mi asi ku kolenám, ale to mi bolo v tejto chvíli úplne jedno. Na dne som našla naukladané asi štvoro nohavíc. Vyzerali ako z iného storočia a boli mi trochu veľké, no aspoň sa mi podarilo zakryť moju nahotu. Samej pred sebou.
Stisla som silno pery a privrela dvierka vysokej skrine. Myklo ma keď sa v tichu ozvalo hlasné buchnutie a vlna vzduchu pomedzi zatvárajúce sa kusy dreva, mi rozfúkla vlasy. Stála som tam sama, v tichu a srdce mi splašene tĺklo.

Oproti mne bolo o stenu opreté veľké obdĺžnikové zrkadlo s vyrezávaným rámom. Neobdivovala som však jeho krásu a prepracovanú ručnú prácu. Videla som v ňom len hordu šatstva, zakrývajúcu slabú telesnú schránku, ktorá sa ani len nepodobala na bojovníčku, ktorou mala byť. Pri pohľade doň, som skrivila tvár a dole lícami sa mi spustili prvé slané kvapky. Oči sa mi zarosili a tak som už na svoj odraz dobre nevidela, ale možno to tak bolo dobre. Nechcela som sa na seba viac pozerať, nemám byť na čo hrdá.
Triasla som sa.
Fňukala som.
Bála som sa.
A hlavne som nechcela byť teraz sama.

"Bert." Hlesla som do ticha a odvrátila hlavu od zrkadla. Blúdila som očami po stenách, akoby som niečo hľadala. Akoby bolo fyzicky možné, že by sa tu Bert len tak z nenazdajky mohol zjaviť a objať ma. Povedať mi, že ma neodsudzuje za tie šalené veci čo som postvárala a všetko bude zase dobré.

Nikde sa však neobjavil a nech som sa obzerala ako som chcela, obklopovala ma len tma a bola som tu sama. Aspoň tak sa zdalo. Žiadne neviditeľné oči, len ja a samota.

Zošalela som? Som už na pokraji zrútenia? Spýtala som sa sama seba, keď som päsťou silno udrela o stenu. Prvý úder hrozne bolel, celú hánku som mala ako v ohni, ale neprestávala som. Akoby ma niečo ovládalo, niečo veľmi zlé, ale tentoraz som vedela že za tým nie je nikto iný, len ja sama. Udierala som do všetkého čo som okolo seba videla. Kopala som do rámu postele, rozhadzovala okolo seba periny a vankúše, až okolo mňa lietala biela spŕška peria. Z police pre dverách som šmahol jednej ruky zrazila na zem rad kníh a rôznych sklených amuletov. Rovnako zle dopadli aj baldachýny nad posteľou. Ak sa mi nepodarilo niečo zničiť alebo to roztrhať, šmarila som to o zem a podupala po tom, ako po kuse špiny.

Zvreskla som, keď som bokom rúk narazila do zrkadla, ktoré sa roztrieštilo na márne kúsky. Klesla som na zem do črepín a z hrdla sa mi von predierali hlasné vzlyky. Na kolenách a v rukách som cítila ostrú bolesť od ostrého skla. Ruky som mala od krvi a na dlážke sa začínali tvoriť prvé kvapky. Zlievali sa jedna do druhej a stále kvapkali a kvapkali a boli stále väčšie a väčšie. Prerývane dýchajúc som sa oprela čelom o stenu a neprítomne hľadela vedľa seba na ten neporiadok. Nemala som už ani viac síl plakať, len som bez pohnutia čakala, ani neviem na čo. Kým vykrvácam a pomaly sa zo mňa začne vytrácať život, alebo na záchranu, ktorá však neprichádzala a možno sa jej ani nikdy nedočkám. Ostanem tu uväznená, medzi štyrmi stenami, so svojim bôľom a šialenstvom.

Tak kde do čerta si, keď ťa tak potrebujem, Bert?!



To be Continuited...<3
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 ^^ ^^ | 14. dubna 2011 v 21:46 | Reagovat

wow! zaujimave. som zvedava, co spravi Gerard, ked tam Mishu v takomto stave najde. a ci ju Bert najde. a co sa stane. a vsetko by som chcela vediet :D:D kazdopadne, tesim sa na pokracko:)

2 Red of Rose Red of Rose | Web | 15. dubna 2011 v 19:08 | Reagovat

co mna preboha po Bertovi, ja chcem Gerarda :O preco si to moje ubohe hlupe ja neuvedomuje? JA tu za pocitacom nas uz vidim, jak utekame niekam do Skandinavie alebo kam a tam stastne zijeme :D vidim, ze Adam nam este narobi starosti, ach... a tiez sa mi vobec nechce odchadzat z Gerardovho domu, ale asi by bolo lepsie keby som sa dostala k mame a do skoly :/ ach ta pripadna scena nasho odlucenia ma bude velmi boliet. inak veeeeeelmi dakujem za pokracko :* tiez by som ti uz mohla nejake napisat :D a tesim sa na dalsie :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama