Květen 2011

Cemetery Drive XXXXI.

15. května 2011 v 23:55 Cemetery Drive
Mám len taký pocit, alebo tento blog už zapadá prachom? :D



S myšlienkou na Berta a svojich priateľov sa mi viečka pomaly privierali k sebe a bolo čoraz ťažšie udržať sa v bdelom stave. Do nosa mi udieral silný pach krvi a prichádzalo mi z toho dosť nevoľno. Sťažka a plytko som dychčala, pomaly sa odsúvajúc nohami od kaluže krvi, ktorá mi už stihla zmáčať spodný lem dlhej košele.

Obe ruky mi neznesiteľne brneli a zdalo sa mi, akoby som v nich pomaly strácala cit. To bude tou stratou krvi, pomyslela som si. Gerard nebude nadšený ak sem príde a nájde ten neporiadok a ešte k tomu mňa, sediac tu na zemi v červenej mláke. Vlastne, toto by ho s jeho zvrátenou povahou potešiť mohlo.
Hlava mi kuckala zo strany na stranu. Už som ani plakať nevládala a od úplného vyčerpania som len sem tam ticho štikútala.

Po chvíli som sa pristihla pri tom, ako sa nemotorne snažím doplaziť k posteli. Chcelo sa mi veľmi spať a dlážka nebola práve najpohodlnejšia. Zachytila som sa menej zranenou rukou o vyrezávanú nohu postele, keď som zhíkla. Do predlaktia mi vystrelila neznesiteľná bolesť, až som sa skrútila na dlážke do klbka a prudko si druhou rukou zvierala bolestivé miesto. Oči sa mi rozšírili od neskrývaného údivu, keď som si všimla, ako moje otrasné tetovanie postupne začína meniť farbu z čiernej na rúbinovo-červenú a späť.

V inej situácií by som bola od prekvapenia a nadšenia celá bez seba, ale v tejto situácií, keď to tak strašne bolelo, som sa nezmohla na nič iné, než tiché skučanie. Kľakla som si a kolenačky postupovala k posteli. Stále som dúfala, že keď sa mi podarí ľahnúť si, bude mi lepšie, alebo aspoň zaspím skôr ako umriem na vykrvácanie, alebo od bolesti. Snažila som sa odraziť nohami od dlážky keď som prišla asi do polovice, no moje telo ma bohužiaľ zradilo, keď som to nečakala. Zatmelo sa mi pred očami a obklopila ma tma. Posledná vec ktorú som si stihla uvedomiť bola, že skĺzavam bezvládne späť na dlážku.

.....

Vrátil som sa domov našťastie včas, ešte slnko ani nestihlo vyjsť spoza obzoru. Privrel som za sebou ťažké dvere, ktoré sa s tlmeným žuchnutím zabuchli a v hale bolo znova šero. Uľahčene som si vydýchol a spokojne si oblizol pery. Miloval som ten pocit, keď som sa práve nakŕmil a nič mi nechýbalo.
Rozhliadol som sa po prázdnej hale a premýšľal, kde je asi Misha. Spí ešte? Prechádzal som okolo schodov a zanovito zavrhoval myšlienku, že by som za ňou teraz šiel, keď ma moje zmysly upozornili na čosi podstatné. Čosi tu nehralo. Zastal som a započúval sa do zvukov domu.
Zreničky sa mi aj napriek uhasenému smädu rozšírili a chrup ma začal neznesiteľne bolieť, keď som zacítili pach čerstvej krvi. A že jej nebolo málo, som cítil až sem. Presne v tom istom momente som sa bezhlavo rozbehol hore schodmi a postupne naberal na rýchlosti. Asi do dvoch sekúnd som zastal pred dverami odkiaľ tá lahodná vôňa sálala a prudko som rozrazil dvere do miestnosti.
Celá izba vyzerala v hroznom stave. Akoby sa sem niekto vlámal a niečo podstatné hľadal. Nábytok bol poničený, po dlážke sa váľali ufúľané franforce látky a pri stene boli porozhadzované črepy, doslova plávajúce v kaluži krvi.
Otvoril som zmučene ústa, keď sa mi očné zuby predĺžili do plnej dĺžky a oči mi stmavli od potláčanej túžby vrhnúť sa na tú pripravenú hostinu. Ovládal som sa zo všetkých síl a snažil som sa sústrediť na oveľa podstatnejšiu vec. Kto to do čerta a urobil a kde je Misha? Toto bola predsa jej izba. Nemohla odísť, cítim tu jej prítomnosť, všimol by som si keby odtiaľto ušla.
Do frasa! Slnko už pomaly vychádza, mal by som odtiaľto vypadnúť. Aj napriek tomu som však vošiel do izby a rozhliadal sa okolo. Keď som prešiel k náprotivnej stene a obrátil sa tam odkiaľ sálala tá najlepšia vôňa krvi, zostal som stáť ako obarený. Ležala tam. Skrčená vedľa postele, ako embryo.
V mihu som kľačal pri nej a zisťoval, čo s ňou je. Obrátil som ju opatrne na chrbát a s úľavou zistil, že žije. Dýchala veľmi plytko, no predsa.
"Misha!" opatrne som ju potľapkal po líci. Aj na ňom mala krvavé šmuhy a ruky mala samú ranu. Musel som si zahryznúť do pery a prestať si všímať tú lahodnú vôňu vznášajúcu sa okolo mňa. Nedávno si sa predsa kŕmil ty idiot! Karhal som sa v duchu a vzal som ju na ruky, položiac ju na posteľ tak jemne, ako to len šlo. Popritom som stále volal jej meno a opatrne do nej štuchal.
Nanešťastie okrem takmer nebadaného dvíhania jej hrude, nejavila žiadne známky života a vôbec nereagovala na nič z toho čo som hovoril, alebo robil.
Vyzliekol som si koženú bundu a rovnako aj košeľu, ktorú som prudko natrhal na dlhé pásy. Obratne som jej ich obmotal okolo zranených zápästí a predlaktia. Nemal som v dome nič podobné lekárničke, nikdy predtým som to nepotreboval a teraz som si uvedomil, že to bola asi chyba.
Ak by ma teraz videl Adam, asi by ma v momente prepichol dreveným kolom. Celé storočia vtĺkal upírom do hlavy, že ak sa toto dievča objaví, musí zomrieť. A čo robím ja? Snažím sa zachrániť jej život. Asi som postupom času začal prichádzať o rozum.
Bol som zabratý do práce, že som si ani nevšimol, že slnko je vyššie, ako by mi bolo milé. Všimol som si to, až keď som na nahom chrbte pocítil pálčivú bolesť. Prvé ranné lúče sa dotkli mojej kože a prenikli až do mäsa. Zreval som od bolesti a pustil kusy látky z rúk. Vrhol som sa k stene, presne na miesto medzi dvoma oknami, kde bol ešte tieň. Zaskučal som ako ranený pes, keď som sa prudko prirazil k chladnej stene. Tento proces netrval viac ako zopár sekúnd a bol som rád, že som vyviazol takto. Videl som už prípady, keď upíri už len pri letmom strete so slnkom vzbĺkli ako fakľa.
Vôbec to nie je taký pomalý proces, ako sa o tom už popísalo v stovke kníh. Ak je pre vás raz niečo smrteľné, účinkuje to takmer okamžite, nečaká to na vhodnú príležitosť aby vás to mohlo dostať. Prudko som vydychoval a pritláčal sa k stene ešte prudšie. Lúče boli čoraz silnejšie a intenzívnejšie, bolo mi jasné, že ak nechcem zhorieť na uhoľ, nesmiem sa pohnúť. Teraz som síce v bezpečí, ale čím vyššie bude tá ohnivá guľa stúpať, tým ďalej sa bude svetlo pohybovať. A pôjde priamo na mňa.
Sťažka som preglgol a ľutoval som, že som nezamieril rovno do svojej izby bez okien. Pozrel som smerom k posteli, ktorá sa teraz kúpala v oranžovo-ružovej farbe a osvetľovala telo ležiace na nej. Misha bola stále v bezvedomí a ja som vôbec nechápal prečo a vôbec som jej teraz nemohol nijak pomôcť. Nedokázal som sa pohnúť z miesta. Pud sebazáchovy bol silnejší a určite by som nestihol nič podniknúť. Bol by som mŕtvy skôr, ako by som sa jej vôbec dotkol.
To budem aj tak. Povzdychol som si a kriticky pozrel smerom k obloku. Ak sa to dievča čo najskôr nepreberie, bude toto môj posledný pohľad na slnečné lúče. Už teraz mi bolo neznesiteľné teplo a to som bol napoly vyzlečený. Oprel som si teda hlavu o stenu a dúfal, že bude Misha rýchlejšia ako smrť.
.....
"Toto vôbec nemá význam, veď sa žiadny zo znakov ani zďaleka nepodobá tomu Mishinmu." Krútil hlavou Bert a sledoval obrázky v knihe. Cloe náhlivo obracala strany a sústreďovala svoju pozornosť, na TEN správny obrázok, ktorý sa však zatiaľ neobjavil a to už bola takmer na konci hrubého zväzku.

"Ale on tu musí niekde byť." Protestovala tvrdohlavo a stále vytrvalo obracala strany. Rovnako ako Bert už pomaly strácala nádej ale ani za svet nebola ochotná dať to najavo. Chce Mishu späť! A odpoveď na jej otázky vyhrabe aj spod zeme, len aby sa k nej konečne dostala, na to môže Bert vziať jed!

Bert sa len oprel o kmeň stromu a pretieral si prstami unavené oči. Začínali ho bolieť od toľkého mihania sa stránok a prezerania rôznych obrazcov. Len sledoval Cloine snaženie vypátrať nevypátrateľné.

Mierne sa mykol, keď sa posledná strana s obalom knihy zaklapla. Cloe sa k nemu sklamane obrátila a tvárila sa presne tak, ako sa sám cítil. Beznádejne.

To be Continuited...<3

Cemetery Drive XXXX.

5. května 2011 v 22:10 Cemetery Drive
"Hej!" Bert od ľaku takmer nadskočil, keď ho z ničoho nič za chrbát trička zdrapila niečia ruka. Bola to Cloe a keď sa k nej obrátil, zbadal v jej očiach niečo pozitívne a hneď mu bolo o čosi lepšie. Netvárila sa tak bezmocne ako pred pár hodinami keď spolu s ňou a ostanými deckami hovoril v jedálni.

"Toto by si mal vidieť." Pokývala hlavou a rukou mu naznačovala, aby ju nasledoval smerom do knižnice. So zmesou zmätku a očakávania kráčal za jej strácajúcou sa siluetou, až pred sklené lietacie dvere, s nápisom knižnica. Cestou sa nič nepýtal, len nechal predstavivosť vo svojej hlave pracovať na plné obrátky a premýšľal, čo také dôležité mu chce povedať, alebo ukázať. Vyzerala celkom šťastne, preto dúfal, že to bude mať niečo spoločné s Mishou a jej náhlym zmiznutím. Už dlho si zbožne prial prísť na spôsob, ako ju nájsť. Čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak je niekde uväznená a vôbec nevie ako sa dostať späť do bezpečia? Možnosť, že by mohla byť mŕtva, rázne zamietol. Misha nebola až taký slaboch aby sa o seba nedokázala postarať a ak by sa jej stalo niečo vážne, predsa by to cítil. Veril tomu a hlavne svojim inštinktom. To bolo zatiaľ jediné, na čo sa mohol spoľahnúť.

Cloe chytro otvorila jedno krídlo dverí a obaja vkĺzli dnu. Rýchlo mu prstom naznačila, aby bol potichu. Poobzerala sa okolo a Bert spravil pre istotu to isté, aj keď nevedel prečo. Toto je predsa školská knižnica, je bežné že sem študenti chodia čítať a požičiavať si knihy.

"Pani Northburyová si práve odskočila na obed a nechcem aby nás tu niekto prichytil." Vysvetľovala mu rýchlo a viedla ho za ruku k drevenému pultu, na ktorom boli porozkladané rôzne fascikle a kôpky chronologicky zoradených kníh.

"Ale prečo? Veď..."

"Jednoducho preto, že tentoraz pre zdroj informácií nejdeme priamo do knižnice. A viac sa ma nepýtaj..." sykla podráždene, keď sa neustále dožadoval odpovede. Nazrela do dverí kancelárie pani Northburyovej, ktoré boli za pultom a presvedčila sa o tom, že tu naozaj nikto nie je a stará dáma sa medzitým nevrátila. Bert sa bál znova otvoriť ústa a niečo sa spýtať, ale vôbec nechápal o čo tu ide. Zastal medzi dverami a s údivom pozoroval, ako sa Cloe priplichtila k jednej po strop vysokých mini knižníc v kancelárií a vytiahla z radu hrubú, viazanú knihu. Pritlačila si ju na prsia akoby to bol ten najvzácnejší poklad a rýchlymi krokmi prešla až k nemu, po ceste mu naznačujúc, aby hodil spiatočku a šiel k dverám.

Stále prekvapený a hlavne šokovaný jej činom, urobil presne to, čo mu kázala a obrátil a jej chrbtom.

"Vyzri z dverí, či je čistý vzduch. Bola by som nerada keby nás niekto videl." Začul za chrbtom jej šepot a znova splnil do bodky jej rozkazy. Snáď sa potom konečne dozvie načo bolo toto divadlo dobré. Vonku napočudovanie nikto nebol a tak jej kývol, že môže vyjsť von.

Pre istotu si ťažký zväzok strčila pod tričko, ak by predsa len niekto zablúdil týmto smerom, čo sa príliš často nestávalo. Hlavne nie na tejto škole. Študenti sa knižnici vyhýbali, ako čert krížu. Možno preto bola vzdelanostná úroveň v celej Amerike taká žalostná.

.....

Vytratili sa na zadný dvor, kde kedysi chodieval s Mishou, ak potrebovali niečo súrne predebatovať. Tiež sem takmer nikto nechodil, no aj tak bol odtiaľto perfektný výhľad na takmer celý areál športovej dráhy a ihrísk.

Až mu na moment stislo srdce, keď si uvedomil, že tu Misha teraz nie je s ním. Zastali pred starým dubom a Cloe konečne spod trička vytiahla zaprášenú knihu. Keď sa lepšie prizrel, vyzerala dosť staro a ošúchane, ako keby toho za svoju existenciu prežila fakt veľa.

"To kvôli tomuto sme sa hrali na Jamesa Bonda?" ukázal prstom na vyblednutý obal s vystúpenými písmenami, ktoré už takmer všetky opadali.

"Keby si počkal aby som ti vysvetlila o čo ide a vedel tak čo je toto," okázalo mu dvihla knihu rovno pred oči: "tak by si toľko nefrflal."

"A čo to teda je?"

"Práve som sa k tomu chcela dostať!" vyštekla naoko pobúrene a pohoršene stisla pery. "Na dejepise obvykle nedávam príliš pozor, pretože McDonaldová je naozaj nudná, ale..." Bert otrávene prevrátil očami. Vždy jej dlho trvalo, kým sa dostala priamo k veci. Cloe si to všimla a zachmúrene stíchla.

"Chceš to počuť, alebo nie?"

"Ale samozrejme." Vzdal to Bert a nahodil milý úsmev, aby si ju nepohneval skôr, ako sa dozvie to rozuzlenie.

"Proste dnes sme preberali zvláštne znamenia a staré symboly a dosť ma to zaujalo. Hlavne v súvislosti s Mishou a jej vlastným symbolom na predlaktí, veď vieš. Zároveň sa profesorka zmienila o knihe," ukázala prstom presne na tú, ktorú zvierala v ruke. "v ktorej je celý zoznam a história pôvodu týchto symbolov, avšak nanešťastie pre nás, nie je obsahom sortimentu knižnice. Pani Northburyová ju má, v osobnom vlastníctve a takpovediac sa v ich rodine dedí od pokolenia na pokolenie." Prerušila svoj monológ, aby sa mohla nadýchnuť a Bert teraz pozorne počúval každé jedno slovo, ktoré vyšlo z jej úst. Začínalo to byť totiž čoraz viac zaujímavejšie.

"Tak som sa hneď po hodine vybrala do knižnice a celkom nevinne sa povypytovala, či nemajú v knižnici takú nejakú knihu. Asistentka bola taká milá, že mi o nej povedala a zmienila sa aj o tom, že ju Northburyová schováva vo svojej kancelárií medzi dôležitými dokumentmi. Tak som si počkala na obednú prestávku a vzala som si ju." Spokojne sa usmiala a potľapkala knihu po tvrdom obale.

"Zbláznila si sa? Čo ak na to prídu?"

"Chceš to vyriešiť alebo nie? Napokon, kým to zistí, bude kniha už dávno na svojom mieste." Bojovne zdvihla bradu a hodila knihu do trávy k svojim prekríženým nohám.

"Aspoň opatrne." Myklo Bertom, keď ťažký kváder dopadol na zem. Cloe sa naňho len tajomne usmiala a knihu so záujmom otvorila.

.....

"Aké máš svaly." Usmiala sa na mňa Diana, hmatkajúc mi štíhlymi prstami po ramene. Usmial som sa späť a poďakoval za kompliment.
Bezduché lovenie ma občas prestalo baviť, tak som sa hral na niekoho iného a potom postupne svoje obete zabíjal rôznymi spôsobmi. Viem, niekomu by to možno prišlo barbarské, ba až surové, ale veď už len zabíjanie samo o sebe je hrozný čin, no nie? Tak je predsa úplne jedno či svoju obeť zabijem v prekvapení, alebo si ju pekne naservírujem, ako na striebornom podnose.

Vybral som sa do jedného z miestnych nočných klubov a vyhliadol si štíhle dievča, ktoré mi z diaľky voňalo najlákavejšie. Nebolo také ťažké získať jej pozornosť, všetky pohľady sa zavše upierali smerom ku mne. Niektoré žiadostivé, väčšinou to boli ženy. Muži na mňa hľadeli skôr nedôverčivo, či so závisťou a pohŕdaním.
Aby som zapadol, obliekol som si to, čo momentálne frčí u ľudí dnešnej doby. Tmavo-modré džínsy, na kolenách roztrhnuté, odhaľovali moju bielu pokožku a tesná kožená bunda zase zakrývala zelenú flanelovú košeľu.

"Ty zase nádherne voníš." Prešiel som jej chrbtom ukazováka po lícnej kosti a nahol sa k jej ramenám. Voňala naozaj neodolateľne a bolo len veľmi ťažké ovládať svoje zvieracie pudy, aby som sa na ňu nevrhol tu, pred zrakmi všetkých ľudí.

Mojou poslednou úlohou teraz zostávalo, vylákať ju von, do tmavej uličky za barom. Bola tam tma ako v rohu a nikto tam nechodil, pretože tam bol neznesiteľný puch starého jedla a bohvie čoho ešte.

"Ďakujem." Začervenala sa a uhla cudne pohľadom. Mal som pocit, že sa hrá na slušnejšiu, akou v skutočnosti bola. Nuž, možno práve panenská nevinnosť v dnešnej dobe vzrušuje tunajších mužov. O tom som nemal ani potuchy. Do mesta som šiel len vtedy, keď som bol hladný, alebo v iných nevyhnutných prípadoch. Tento bol jeden z nich.
Namiesto toho aby som ublížil Mishi, rozhodol som sa obetovať život jednej z tunajších dievčat. Zámerne som si vybral dievča, ktoré jej nebolo ničím podobné, necítil by som žiadne výčitky pri jej zabíjaní, no aj tak som to urobil.

"Čo keby sme sa presunuli inam?" Nadvihol som jedno obočie a intímne sa k nej pritisol. Akoby náhodne som rukami zablúdil k jej vnútornému stehnu. Aj napriek rokom samoty, som nezabudol, ako žene ulahodiť, aj keď v našich časoch, by sa toto považovalo za ťažkú urážku.

Dnes, to však bolo pravdepodobné bežné a nerobilo mi to absolútne žiadny problém. Vždy dostanem čo chcem.

"Nechcel by si trochu spomaliť?" hryzla si do pery a rozhliadajúc sa rozrušene okolo, odsunula moju ruku bokom.

"Myslel som, že by sme sa len mohli nadýchať čerstvého vzduchu." Mykol som ramenami a nevinne sa zasmial.

"Myslím že by som už mala ísť domov, o chvíľu mi ide autobus." Neisto preglgla a vzala do rúk svoju listovú kabelku. Chytil som ju za predlaktie prudšie ako by bolo treba a zastavil som ju. Prekvapene zalapala po dychu a chystala sa niečo povedať, keď som sa jej zahľadel pozorne do očí a zachytil jej zmätený pohľad.

"Teraz som mnou pôjdeš von a budeš sa tváriť, akoby sa nič nestalo." Povedal som jej a ona neprítomne prikývla, absorbujúc každé moje slovo.

"Čo keby sme sa šli prejsť?" zaštebotala spokojne a chytila ma za ruku, ťahajúc ma k dverám.

"Výborne!" žiaril som šťastím a nevšímajúc si podozrievavý barmanov pohľad, som ju nasledoval von. Zašli sme z bočnej strany za roh a kráčali až tesne k pletivu za zadným vchodom.

"Niečo tu smrdí." Pokrčila znechutene nosom, no aj napriek tomu sa zasmiala, keď som si ju pritisol k sebe a pobozkal. Ovinula svoje dlhé ruky okolo môjho krku a pritlačila ma o pletivo, ktoré pod váhou našich tiel, škrípavo zaprotestovalo.
Takže nie je až také neviniatko ako predstierala. Pomyslel som si víťazoslávne, vášnivo ju bozkávajúc na horúce pery.
Prekvapene som vydýchol keď som zacítil ruku na pracke môjho opasku, ako sa snaží rozopnúť mi nohavice.

"Máš to rád na nezvyčajných miestach?" zašepkala mi do ucha. Bozkával som ju na líci, lícnej kosti a postupne som smeroval nižšie.

"Presne tak..." zamrmlal som, keď sa mi očné zuby bolestivo predĺžili. Prudko som sa do nej zahryzol a zároveň jej prikryl ústa dlaňou, aby nenarobila priveľa hluku.
Chvíľu sa vystrašene metala sem a tam a snažila sa ujsť, no očividne nemala šancu. Po pár sekundách a nenásytných hltoch, jej obrala ustala, až mi celkom bezvládne ovisla v náručí. Pritisol som si ju tesnejšie na hruď, aby sa mi nevyšmykla a hltavo som pil. Telom sa mi rozlievalo príjemné teplo, ako keď človeka pohládzajú teplé lúče slnka.
Keď som skončil, jej telo skĺzlo popri pletive kam som ho odhodil a chytro som si opakom ruky zotieral zvyšky krvi z brady. Cítil som, že čoskoro bude svitať, obloha už nebola taká tmavá.

Posledný krát som pozrel smerom k očiam naplneným hrôzou a desom a obrátil som sa na odchod.
To Be Continuited...<3