Cemetery Drive XXXX.

5. května 2011 v 22:10 |  Cemetery Drive
"Hej!" Bert od ľaku takmer nadskočil, keď ho z ničoho nič za chrbát trička zdrapila niečia ruka. Bola to Cloe a keď sa k nej obrátil, zbadal v jej očiach niečo pozitívne a hneď mu bolo o čosi lepšie. Netvárila sa tak bezmocne ako pred pár hodinami keď spolu s ňou a ostanými deckami hovoril v jedálni.

"Toto by si mal vidieť." Pokývala hlavou a rukou mu naznačovala, aby ju nasledoval smerom do knižnice. So zmesou zmätku a očakávania kráčal za jej strácajúcou sa siluetou, až pred sklené lietacie dvere, s nápisom knižnica. Cestou sa nič nepýtal, len nechal predstavivosť vo svojej hlave pracovať na plné obrátky a premýšľal, čo také dôležité mu chce povedať, alebo ukázať. Vyzerala celkom šťastne, preto dúfal, že to bude mať niečo spoločné s Mishou a jej náhlym zmiznutím. Už dlho si zbožne prial prísť na spôsob, ako ju nájsť. Čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak je niekde uväznená a vôbec nevie ako sa dostať späť do bezpečia? Možnosť, že by mohla byť mŕtva, rázne zamietol. Misha nebola až taký slaboch aby sa o seba nedokázala postarať a ak by sa jej stalo niečo vážne, predsa by to cítil. Veril tomu a hlavne svojim inštinktom. To bolo zatiaľ jediné, na čo sa mohol spoľahnúť.

Cloe chytro otvorila jedno krídlo dverí a obaja vkĺzli dnu. Rýchlo mu prstom naznačila, aby bol potichu. Poobzerala sa okolo a Bert spravil pre istotu to isté, aj keď nevedel prečo. Toto je predsa školská knižnica, je bežné že sem študenti chodia čítať a požičiavať si knihy.

"Pani Northburyová si práve odskočila na obed a nechcem aby nás tu niekto prichytil." Vysvetľovala mu rýchlo a viedla ho za ruku k drevenému pultu, na ktorom boli porozkladané rôzne fascikle a kôpky chronologicky zoradených kníh.

"Ale prečo? Veď..."

"Jednoducho preto, že tentoraz pre zdroj informácií nejdeme priamo do knižnice. A viac sa ma nepýtaj..." sykla podráždene, keď sa neustále dožadoval odpovede. Nazrela do dverí kancelárie pani Northburyovej, ktoré boli za pultom a presvedčila sa o tom, že tu naozaj nikto nie je a stará dáma sa medzitým nevrátila. Bert sa bál znova otvoriť ústa a niečo sa spýtať, ale vôbec nechápal o čo tu ide. Zastal medzi dverami a s údivom pozoroval, ako sa Cloe priplichtila k jednej po strop vysokých mini knižníc v kancelárií a vytiahla z radu hrubú, viazanú knihu. Pritlačila si ju na prsia akoby to bol ten najvzácnejší poklad a rýchlymi krokmi prešla až k nemu, po ceste mu naznačujúc, aby hodil spiatočku a šiel k dverám.

Stále prekvapený a hlavne šokovaný jej činom, urobil presne to, čo mu kázala a obrátil a jej chrbtom.

"Vyzri z dverí, či je čistý vzduch. Bola by som nerada keby nás niekto videl." Začul za chrbtom jej šepot a znova splnil do bodky jej rozkazy. Snáď sa potom konečne dozvie načo bolo toto divadlo dobré. Vonku napočudovanie nikto nebol a tak jej kývol, že môže vyjsť von.

Pre istotu si ťažký zväzok strčila pod tričko, ak by predsa len niekto zablúdil týmto smerom, čo sa príliš často nestávalo. Hlavne nie na tejto škole. Študenti sa knižnici vyhýbali, ako čert krížu. Možno preto bola vzdelanostná úroveň v celej Amerike taká žalostná.

.....

Vytratili sa na zadný dvor, kde kedysi chodieval s Mishou, ak potrebovali niečo súrne predebatovať. Tiež sem takmer nikto nechodil, no aj tak bol odtiaľto perfektný výhľad na takmer celý areál športovej dráhy a ihrísk.

Až mu na moment stislo srdce, keď si uvedomil, že tu Misha teraz nie je s ním. Zastali pred starým dubom a Cloe konečne spod trička vytiahla zaprášenú knihu. Keď sa lepšie prizrel, vyzerala dosť staro a ošúchane, ako keby toho za svoju existenciu prežila fakt veľa.

"To kvôli tomuto sme sa hrali na Jamesa Bonda?" ukázal prstom na vyblednutý obal s vystúpenými písmenami, ktoré už takmer všetky opadali.

"Keby si počkal aby som ti vysvetlila o čo ide a vedel tak čo je toto," okázalo mu dvihla knihu rovno pred oči: "tak by si toľko nefrflal."

"A čo to teda je?"

"Práve som sa k tomu chcela dostať!" vyštekla naoko pobúrene a pohoršene stisla pery. "Na dejepise obvykle nedávam príliš pozor, pretože McDonaldová je naozaj nudná, ale..." Bert otrávene prevrátil očami. Vždy jej dlho trvalo, kým sa dostala priamo k veci. Cloe si to všimla a zachmúrene stíchla.

"Chceš to počuť, alebo nie?"

"Ale samozrejme." Vzdal to Bert a nahodil milý úsmev, aby si ju nepohneval skôr, ako sa dozvie to rozuzlenie.

"Proste dnes sme preberali zvláštne znamenia a staré symboly a dosť ma to zaujalo. Hlavne v súvislosti s Mishou a jej vlastným symbolom na predlaktí, veď vieš. Zároveň sa profesorka zmienila o knihe," ukázala prstom presne na tú, ktorú zvierala v ruke. "v ktorej je celý zoznam a história pôvodu týchto symbolov, avšak nanešťastie pre nás, nie je obsahom sortimentu knižnice. Pani Northburyová ju má, v osobnom vlastníctve a takpovediac sa v ich rodine dedí od pokolenia na pokolenie." Prerušila svoj monológ, aby sa mohla nadýchnuť a Bert teraz pozorne počúval každé jedno slovo, ktoré vyšlo z jej úst. Začínalo to byť totiž čoraz viac zaujímavejšie.

"Tak som sa hneď po hodine vybrala do knižnice a celkom nevinne sa povypytovala, či nemajú v knižnici takú nejakú knihu. Asistentka bola taká milá, že mi o nej povedala a zmienila sa aj o tom, že ju Northburyová schováva vo svojej kancelárií medzi dôležitými dokumentmi. Tak som si počkala na obednú prestávku a vzala som si ju." Spokojne sa usmiala a potľapkala knihu po tvrdom obale.

"Zbláznila si sa? Čo ak na to prídu?"

"Chceš to vyriešiť alebo nie? Napokon, kým to zistí, bude kniha už dávno na svojom mieste." Bojovne zdvihla bradu a hodila knihu do trávy k svojim prekríženým nohám.

"Aspoň opatrne." Myklo Bertom, keď ťažký kváder dopadol na zem. Cloe sa naňho len tajomne usmiala a knihu so záujmom otvorila.

.....

"Aké máš svaly." Usmiala sa na mňa Diana, hmatkajúc mi štíhlymi prstami po ramene. Usmial som sa späť a poďakoval za kompliment.
Bezduché lovenie ma občas prestalo baviť, tak som sa hral na niekoho iného a potom postupne svoje obete zabíjal rôznymi spôsobmi. Viem, niekomu by to možno prišlo barbarské, ba až surové, ale veď už len zabíjanie samo o sebe je hrozný čin, no nie? Tak je predsa úplne jedno či svoju obeť zabijem v prekvapení, alebo si ju pekne naservírujem, ako na striebornom podnose.

Vybral som sa do jedného z miestnych nočných klubov a vyhliadol si štíhle dievča, ktoré mi z diaľky voňalo najlákavejšie. Nebolo také ťažké získať jej pozornosť, všetky pohľady sa zavše upierali smerom ku mne. Niektoré žiadostivé, väčšinou to boli ženy. Muži na mňa hľadeli skôr nedôverčivo, či so závisťou a pohŕdaním.
Aby som zapadol, obliekol som si to, čo momentálne frčí u ľudí dnešnej doby. Tmavo-modré džínsy, na kolenách roztrhnuté, odhaľovali moju bielu pokožku a tesná kožená bunda zase zakrývala zelenú flanelovú košeľu.

"Ty zase nádherne voníš." Prešiel som jej chrbtom ukazováka po lícnej kosti a nahol sa k jej ramenám. Voňala naozaj neodolateľne a bolo len veľmi ťažké ovládať svoje zvieracie pudy, aby som sa na ňu nevrhol tu, pred zrakmi všetkých ľudí.

Mojou poslednou úlohou teraz zostávalo, vylákať ju von, do tmavej uličky za barom. Bola tam tma ako v rohu a nikto tam nechodil, pretože tam bol neznesiteľný puch starého jedla a bohvie čoho ešte.

"Ďakujem." Začervenala sa a uhla cudne pohľadom. Mal som pocit, že sa hrá na slušnejšiu, akou v skutočnosti bola. Nuž, možno práve panenská nevinnosť v dnešnej dobe vzrušuje tunajších mužov. O tom som nemal ani potuchy. Do mesta som šiel len vtedy, keď som bol hladný, alebo v iných nevyhnutných prípadoch. Tento bol jeden z nich.
Namiesto toho aby som ublížil Mishi, rozhodol som sa obetovať život jednej z tunajších dievčat. Zámerne som si vybral dievča, ktoré jej nebolo ničím podobné, necítil by som žiadne výčitky pri jej zabíjaní, no aj tak som to urobil.

"Čo keby sme sa presunuli inam?" Nadvihol som jedno obočie a intímne sa k nej pritisol. Akoby náhodne som rukami zablúdil k jej vnútornému stehnu. Aj napriek rokom samoty, som nezabudol, ako žene ulahodiť, aj keď v našich časoch, by sa toto považovalo za ťažkú urážku.

Dnes, to však bolo pravdepodobné bežné a nerobilo mi to absolútne žiadny problém. Vždy dostanem čo chcem.

"Nechcel by si trochu spomaliť?" hryzla si do pery a rozhliadajúc sa rozrušene okolo, odsunula moju ruku bokom.

"Myslel som, že by sme sa len mohli nadýchať čerstvého vzduchu." Mykol som ramenami a nevinne sa zasmial.

"Myslím že by som už mala ísť domov, o chvíľu mi ide autobus." Neisto preglgla a vzala do rúk svoju listovú kabelku. Chytil som ju za predlaktie prudšie ako by bolo treba a zastavil som ju. Prekvapene zalapala po dychu a chystala sa niečo povedať, keď som sa jej zahľadel pozorne do očí a zachytil jej zmätený pohľad.

"Teraz som mnou pôjdeš von a budeš sa tváriť, akoby sa nič nestalo." Povedal som jej a ona neprítomne prikývla, absorbujúc každé moje slovo.

"Čo keby sme sa šli prejsť?" zaštebotala spokojne a chytila ma za ruku, ťahajúc ma k dverám.

"Výborne!" žiaril som šťastím a nevšímajúc si podozrievavý barmanov pohľad, som ju nasledoval von. Zašli sme z bočnej strany za roh a kráčali až tesne k pletivu za zadným vchodom.

"Niečo tu smrdí." Pokrčila znechutene nosom, no aj napriek tomu sa zasmiala, keď som si ju pritisol k sebe a pobozkal. Ovinula svoje dlhé ruky okolo môjho krku a pritlačila ma o pletivo, ktoré pod váhou našich tiel, škrípavo zaprotestovalo.
Takže nie je až také neviniatko ako predstierala. Pomyslel som si víťazoslávne, vášnivo ju bozkávajúc na horúce pery.
Prekvapene som vydýchol keď som zacítil ruku na pracke môjho opasku, ako sa snaží rozopnúť mi nohavice.

"Máš to rád na nezvyčajných miestach?" zašepkala mi do ucha. Bozkával som ju na líci, lícnej kosti a postupne som smeroval nižšie.

"Presne tak..." zamrmlal som, keď sa mi očné zuby bolestivo predĺžili. Prudko som sa do nej zahryzol a zároveň jej prikryl ústa dlaňou, aby nenarobila priveľa hluku.
Chvíľu sa vystrašene metala sem a tam a snažila sa ujsť, no očividne nemala šancu. Po pár sekundách a nenásytných hltoch, jej obrala ustala, až mi celkom bezvládne ovisla v náručí. Pritisol som si ju tesnejšie na hruď, aby sa mi nevyšmykla a hltavo som pil. Telom sa mi rozlievalo príjemné teplo, ako keď človeka pohládzajú teplé lúče slnka.
Keď som skončil, jej telo skĺzlo popri pletive kam som ho odhodil a chytro som si opakom ruky zotieral zvyšky krvi z brady. Cítil som, že čoskoro bude svitať, obloha už nebola taká tmavá.

Posledný krát som pozrel smerom k očiam naplneným hrôzou a desom a obrátil som sa na odchod.
To Be Continuited...<3
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Red of Rose Red of Rose | Web | 5. května 2011 v 22:48 | Reagovat

fmgnhfjdksmnsadjfkg okay, AKO preboha AKO si tu zensku mohla nazvat McDonaldova? :D vzhladom na to, ze sa dnes citim ako po rajskom plyne, som na tom mala slusne ujeby niekolko minut, az som musela prestat citat na chvilu :D inak mam vazne obavy z toho, ze nahodou Bert s Cloe pridu na to, ze kde som a co sa deje a nedajboze budu chciet zabit Gerarda :/ a ze to pride coskoro :/ este vzdy sa ale modlim za happyend, dufam, ze si to uvedomujes :D hmmmm nehovorim ani o tom, ze som takmer zavzdychala nahlas pri popise ako Gerard vyzera :D:D spojenie "bleda pokozka" mi pri jeho osobe robi az privelmi dobre, ak vies, ako to myslim :D oooooch a keby som na Dianu neziarlila (ziarlim, ziarlim! aj v poviedke budem isto ziarlit ak to zistim, ale dufam, ze to dame do poriadku - vid veta s dufanim v happyend :D) tak by som mala silny zazitok z toho ako ju chytil za stehno :D a ako urobil vsetky tie ostatne veci... :D aj ja mu chcem preboha rozopinat opasok! ok, tymto smerom sa dnes vecer v posteli budu uberat moje myslienky :D a taaaaak no co ti poviem? milujem ta za pokracko, ale sak to uz vies :P a dakujem ti zan strasne moc! az tak, ze do teba nebudem rypat s tym, ze chcem nejaku dalsiu peknu akciu a chcem aby sa do mna Gerard zalubil a ja do neho :D:D necham to nabuduce :D DAKUJEM este raz :)))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama