Říjen 2011

Cemetery Drive XXXXIV.

29. října 2011 v 20:16 Cemetery Drive
Prudko som otvorila dokorán oči a precitla. Bolesť sa pomaly odplavovala spolu s adrenalínom, z neskutočného zážitku. Zrýchlený dych sa mi pomaličky dostával do normálneho stavu a znova som zreteľne rozoznávala obrysy stien a nábytku okolo seba. Ruky som mala stŕpnuté a cítila som sa veľmi slabá. Akoby som sa len teraz prebrala z niekoľko mesačnej kómy.

Do očí mi svietilo slnko, preto som sa musela posadiť. Šlo to ťažko, no na tretí pokus sa mi to predsa len podarilo. Bola som mierne dezorientovaná. Spomienky sa mi zlievali do jednej veľkej, hustej masy. Nedokázala som ani presne určiť ktorý je deň a už vôbec nie, kde sa práve nachádzam. Nebola som tu náhodou a ani po prvý raz, to som tušila, ale môj mozog akoby si vzal voľno a úplne rezignoval, odmietnuc mi pomoc, ktorú som teraz tak zúfalo potrebovala.
Porozhliadla som sa teda lepšie, v snahe vybaviť si aspoň niečo z toho, čo sa udialo za posledných pár hodín. Veľká miestnosť bola plná neporiadku a všimla som si tiež, že mám ruky od krvi. Na pokožke mi svietili rezné rany. Niektoré boli len povrchové, iné trochu hlbšie, no ani jedna už toľko nekrvácala. Krv pomaly zasychala a tvorili sa mi prvé chrasty. Ako sa to stalo?

V hlave mi stále doznieval hlas mojej priateľky a prebíjal všetko ostatné. Spomienky, zážitky, ba dokonca aj moje vlastné myšlienky.

Dych sa mi na moment zastavil, keď som si v tieni pri stene všimla prikrčenú postavu muža.
"Misha?" oslovil ma opatrne a pri tom si ma s obavami v očiach premeriaval.

"Čo sa stalo?" prerušila som ho. Chcela som sa dozvedieť čo sa stalo. Poznal moje meno, takže aj ja určite viem kto je on. Teda, aspoň by som to podľa všetkého mala vedieť. Je to len chvíľkové? No aj napriek tomu, že som bola ako vygumovaná, cítila som, že ma k nemu niečo viaže. Akoby nás spájala neviditeľná niť.

"U mňa v dome, pamätáš? Som Gerard."

"Tak, to že som v dome, som si všimla." Poznamenala som otrávene a kritickým pohľadom znova prešla zariadenie izby, ktoré bolo značne zdemolované.

"Vidím že sarkazmus ťa neopúšťa za žiadnych okolností." Odvetil ironicky a povytiahol pravý kútik úst. Asi to malo v jeho podaní znamenať niečo ako úsmev. "Ale oveľa radšej by som bol, keby si mi pomohla, ak si v stave podať pomocnú ruku niekomu, kto ti už pár krát zachránil krk." Tiež som z jeho slov cítila sarkazmus, no nebol úplne sebaistý. Niečo ho veľmi znervózňovalo. Tiež som si všimla, že je strašne bledý a krásnu tvár mu "zdobil" strhaný výraz.

"A čo presne by si odo mňa potreboval?" neisto som sa zamrvila na mieste.

"Pre začiatok by bolo fajn, keby si niečím zadebnila okná." Znova sa pokúsil o úsmev, no podľa môjho názoru to skôr vyzeralo ako nepodarená grimasa.

"Zadebniť okná? A načo?" veď je vonku tak krásny deň. Pomyslela som si pri pohľade na oranžovú oblohu nad obzorom.

"Pre boha nehovor mi, že si zabudla aj to, že som upír." Neveriacky pokrútil hlavou a mierne zvýšil hlas. Bolo nad slnko jasné, že ho táto zbytočná konverzácia prestáva baviť.

"Ty si upír?!" Do bodky som nasledovala klišé každého hlúpeho filmu, kde hrdina o sebe prezradí niečo super tajné a super čudné a dotyčný zdesene zhíkne ako omráčený kutáčom. Vybehlo to zo mňa mimovoľne a automaticky som prikročila bližšie k oknu zaliatemu svetlom.

"Dúfal som, že túto trápnu konverzáciu máme dávno za sebou." Prevrátil oči a posunul sa o kúsok viac do tieňa. "Skrátim to. Moje meno je Gerard a áno, SOM upír. Pre niekoho odporná beštia, no mal som dojem, že naposledy čo sme spolu spali, ti to ani trochu nevadilo. Aj keď to len veľmi nerád hovorím, mal som ťa zabiť, lebo si vyvolená, ktorá má vyhubiť náš druh. Z toho akosi trochu zišlo...no a pred pár chvíľami som ťa našiel ležať v kaluži krvi, ale aj napriek snahe pomôcť a nekonečnej chuti celú ťa vysať, som nemohol, pretože vyšlo slnko. A ak si dostatočne múdra, alebo aspoň čítaš literatúru, to by ma zabilo a preto sa tu teraz krčím ako idiot. Je mi ľúto že ti nemôžem dopodrobna rozpovedať tvoje rôzne životné etapy a zážitky, ale trochu ma tlačí čas. Takže mi pomôžeš?!" Roztiahol teatrálne ruky a spýtavo na mňa pozrel.

Stála som tam ako soľný stĺp a spracovávala novo nadobudnuté informácie. "No, aspoň že si úprimný." Nadvihla som obočie. Stále som sa však nerozhodla, či ho tam mám nechať, alebo mu mám naozaj pomôcť.
.....
"Myslíš, že ju naozaj nájdeme?" spýtal sa Bert, keď s Cloe konečne osameli. Svojich priateľov poslal, aby sa šli pripraviť na dlhú a náročnú cestu. Cloe sa síce podarilo z Mishi vydolovať kde sa nachádza, no presnú adresu nepoznali. Mohli len hádať a dúfať, že sa im to panstvo ktoré im opisovala, podarí nájsť čo najskôr. Snáď nebude neskoro.

"Čože odrazu toľko pesimizmu? Jasné že ju nájdeme." Podozrievavo si ho premerala a premýšľala, na čo asi myslí. Nič nebolo síce isté, no šance na úspech boli aj tak dostatočne vysoké.

"Len som sa pýtal." Mykol ramenami. Bál sa, že ak dá príliš najavo svoju radosť, pád a sklamanie bude o to horšie. Počas svojho krátkeho života sa naučil, že je lepšie nedúfať v to najlepšie a že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Jednoducho nikdy nemal dostatočné šťastie, aby si mohol teraz dovoliť zbytočne dúfať. Čo jej povie, keď ju nájdu? Objíme ju, alebo pobozká?

"Mala by si sa teplo obliecť, vonku je zima." Podal jej svoj teplý sveter a tiež si jeden na seba natiahol. Musel si niečím zamestnať ruky, aby nebolo vidno, ako sa mu trasú.

"Vďaka." Usmiala sa Cloe. Bertove oblečenie jej siahalo takmer po kolená, ale nepovedala na to nič. Ak bude treba bežať, len si ho nejako vyhrnie aby jej neprekážal. Nenápadne pozorovala Berta. Stál k nej chrbtom a hádzal do batoha jedlo a drevené kolíky.

Vždy bol tak zapálený pre to čo robil. Presne toto na ňom obdivovala. Nezastavili ho takmer žiadne prekážky a vždy sa snažil nájsť riešenie, nech bol problém akokoľvek veľký. Ani teraz sa nenechal odradiť neúspechmi a bojoval ďalej, zo všetkých síl. Pretože práve toto ho robím tým, čím je.

Všimol si jej pohľad a venoval jej jeden zo svojich úsmevov. Dlhšie vlasy mu padali do tváre a sústredene krčil čelo, keď vyberal veci zo zásuviek malej skrinky.
Bodol ju malý osteň žiarlivosti. Bude sa na ňu takto usmievať aj keď tu s nimi bude Misha? Veľmi dobre tušila ako to medzi nimi je. Bert bol do nej bezhlavo zamilovaný a ona ho odmietala, argumentujúc, že bol a vždy pre ňu bude len kamarát.
No aj tak mal oči len pre ňu. Vždy.

"Hmm?" zdvihla hlavu, keď sa jej dotkla Bertova ruka.

"Pýtal som sa, či máš už všetko. Mohli by sme vyraziť."

"Jasné." Pritakala roztržito a schmatla zo zeme svoj ruksak. Aspoň na moment sa jej tak podarilo zakryť tvár, ktorú zalial rumenec. Pre boha na čo to myslí? Malo by jej byť jedno, čo je medzi Mishou a Bertom. Sľúbili si predsa, že nedovolia, aby do ich priateľstva zasahovali chalani, v žiadnom prípade nie.
.....
Už zostávalo len jedno okno. Stiahla som z postele prikrývku a prichytila ju o garnižu.
"Ale nenapadneš ma ani nič také, však?" zarazila som sa, držiac koniec deky pevne v rukách.

"Nie, nenapadnem." Odvetil sucho.

Látka kĺzavo spadla až na dlážku a v izbe sa konečne rozprestrela príjemná tma. Ostalo však dostatok svetla, aby som dobre rozoznala všetko, čo sa v izbe nachádzalo. Z kúta sa ozval tichý a spokojný výdych.

"Vďaka." Z jeho zamatového hlasu mi naskočila po celom tele husia koža.

"Prečo si na teba nepamätám?" už chvíľu som nad tým premýšľala, ale nedokázala som si to vysvetliť, tak som sa spýtala priamo jeho.

"Netuším." Pokrútil hlavou. "Musia v tom byť nejaké čary." Opustil kút miestnosti v ktorom sa doteraz nachádzal a krátkymi, váhavými krokmi kráčal ku mne.

"S kým si to hovorila?" spýtal sa a prepaľoval ma pri tej otázke pohľadom.
Keďže som si nič čo by som chcela nepamätala, netušila som, ako ďaleko siahajú jeho schopnosti. Netušila som ani, či je taký zlý ako mi povedal a či mu môžem vôbec dôverovať a preto som sa rozhodla klamať. Trúfalé? Možno, ale v rámci prežitia nevyhnutné.

"Ja som sa s niekým rozprávala?" vytreštila som naňho oči a modlila sa, aby som bola dostatočne presvedčivá. Hrám predsa hlúpe divadielko pred upírom, pravdepodobne starým niekoľko storočí.

Pozerali sme si priamo do očí a snažila som sa ako najviac som len vedela, aby som za žiadnych okolností pohľadom neuhla. Jeho oči boli prekrásne, takže to zase nebolo také ťažké. Pri pohľade do jeho tváre, som zacítila mierne šteklenie a dych sa mi zrýchlil.

"Si malá klamárka, vieš o tom?" zašepkal a tvár bola od mojej len niekoľko centimetrov. Obočie sa mu stiahlo a studené dlane zovreli moje plecia.

"Sľúbil si, že mi neublížiš." Ruky ma boleli ešte viac, no nepoddala som sa.

"Ani sa nechystám na teba vztiahnuť ruku, viem o niečom lepšom." Uškrnul sa zlovestne a oči mu pomaly zastieral čierny mrak...
To Be Continued...<3

Cemetery Drive XXXXIII.

18. října 2011 v 21:37 Cemetery Drive
Všetci sa spolu presunuli do najväčšej miestnosti v dome a tým, ktorí neboli úplne v obraze Bert povedal, že chcú skúsiť malý experiment a naznačil im, aby si posadali do kruhu, tesne jeden vedľa druhého. Netvárili na nijak zvláštne či zarazene, len v tichosti spravili to, o čo ich vodca žiadal, bez zbytočných otázok a začudovaných pohľadov. Všetkých zožierala len číra zvedavosť. V ich svete im už totiž takmer nič nepripadalo nenormálne. Veď pre boha, žili v dobe plnej upírov a ktovie akých bytostí ešte. Našťastie ich však ešte nestretli, alebo o nich nemali ani potuchy.

Keď sa šuchot nôh, vŕzganie podlahy a tiché mrmlanie v miestnosti utíšilo, pretlačila sa Cloe pomedzi sediacich ľudí priamo do prostriedku kruhu, nesúc v rukách hrubú bielu sviečku a kus papiera, na ktorom zopár z nich zazrelo akýsi tmavý znak. Bol im čímsi povedomý, no nevedeli si spomenúť, kde ho zazreli.
Cloe postavila sviečku na nízky železný podstavec pripravený uprostred a sama si sadla do tureckého sedu, loviac vo vreckách po zapaľovači, alebo aspoň zápalkách.
Bert sa pridal medzi svojich priateľov a posadil sa vedľa Quinna a Lindsay, ktorí ho s úsmevom podporili. So stisnutými perami hľadel na nehybnú Cloinu postavu. Asi by mal aj ostatných oboznámiť s ich plánom. Všimol si ich zmätené pohľady a aj keď nikto nepreriekol ani pol slova, vedel, že práve na to čakajú.

"Vymysleli sme plán. Možno sa vám bude zdať bláznivý a možno ani nebude fungovať, ale treba zvážiť každú možnosť." Očami prechádzal po každom členovi jeho skupiny a popritom im rozpovedal všetko pekne od začiatku. Teda pár detailov vynechal, ale pochyboval, že by skupina rada počula o Mishiných problémoch v prítomnosti toho tmavého indivídua.
Cítil na sebe Frankov uhrančivý pohľad, no neodvážil sa opätovať ho. Frank to vedel. Vedel všetko, no aj napriek jeho zádrapčivej povahe mlčal a počúval všetko, o čom im Bert vravel.

Keď dokončil rozprávanie, niektorí naňho pozerali začudovane, no iní zase s porozumením a odhodlaním, spraviť pre neho všetko čo bude potrebné. Boli predsa jeden tím a na začiatku sa všetci zaviazali že budú držať spolu, nech sa deje čo sa deje. Toto bola práve tá situácia, ktorá ich mala všetkých opäť spojiť dovedna.

"Ste teda so mnou?" spýtal sa Bert s nádejou v hlase ešte pred tým, ako sa pokúsia o nemožné.

Miestnosťou sa ozvalo jednohlasné áno. Naschvál pozrel na Franka a dokonca aj jeho ústa vyslovili to jediné slovíčko, aj keď pomaly a takmer nečujne. Spokojne sa usmial a pokynul Cloe, ktorá čakala na jeho dovolenie začať.

"Pochytajte sa za ruky." Prikázala im a ostatní spravili o čo ich požiadala. Chalani sa medzi sebou trochu zmätene premerali keď sa mali chytiť za ruky, ale rozkaz je rozkaz.

Cloe šťukla drobným priesvitným zapaľovačom a priložila ho k bledému knôtu, ktorý sa zaraz žiarivo rozhorel. Plameň vysokej sviečky sa odrážal od stien a tancoval celou miestnosťou, vytvárajúc tiene na tvárach ostatných deciek.
Sklonila hlavu a pozrela na znak nakreslený na zafúľanom papieri. Privrela oči a v duchu si želala, aby to vyšlo. Priala si to viac, ako čokoľvek iné a vedela, že Bert je na tom úplne rovnako ako ona. Priateľka jej chýbala a každým dňom jej neprítomnosti, akoby po kúskoch odumierala jej duša.

Vedela že by mala niečo povedať, preto si potichu odkašľala a prvé čo jej napadlo, bola improvizácia. Prečítala už také množstvo rôznych kníh, že hádam bude vedieť, čo pri takejto príležitosti povedať.

"Zišli sme sa tu, aby sme sa spojili s našou priateľkou a tou, ktorú nám predurčil sám osud..." začala a samej jej tie slová prišli trochu čudné, no našťastie sa tomu nikto nesmial, ba ani neuškŕňal a to jej dodalo odvahy.

"Pomocou znamenia, ktoré som nakreslila na hárok papiera, by som mala byť schopná spojiť sa s ňou." Teda aspoň dúfam. Pomyslela si. Zhlboka sa nadýchla a tuho privrela oči, priložiac dolný okraj papiera k plameňu.

Počula ako papier zaškvrčal a predstavila si, ako sa začal skrúcať a ustupovať pred horúcim plameňom. Kúsky popola pri tom opadávali a lietali okolo, ako tmavé netopiere. Sústredila sa len na to, aby sa s Mishou spojila a nič iné ju nezaujímalo. Znova sa jej v mysli vynorila kresba tetovania.

"Duchovia noci, strážcovia vyvolených, vzývam vás!" papier bol už podľa všetkého do polovice zhorený a lenivý plameň ho pohlcoval ďalej. Cítila na prstoch mierne teplo. Nikto okolo nej ani nemukol.

"Spojte ma s Mishou, nech je kdekoľvek, nájdite ju a odovzdajte jej môj odkaz!" na končekoch prstov ju začal oheň nepríjemne páliť, no papier nepustila ani vtedy. Ešte nedostala svoju odpoveď. Zvraštila nespokojne tvár, no nepodľahla bolesti. Nič sa však nedialo, nič z toho čo očakávala že by sa diať mohlo, alebo malo.
Kruh okolo nej bol mĺkvy a všetci so zatajeným dychom sledovali plamene tancujúce po zvyškoch hárku papiera, nebezpečne sa približujúce k jej ruke.

"Prosím, kde je Misha?!" skríkla Cloe zúfalo. Bolesť v ruke už bola takmer na nevydržanie a ju pomaly opúšťala nádej. V tom jej do hlavy udrela silná bolesť. Podvedome vykríkla a voľnou rukou sa prudko chytila za spánok. Cítila sa, akoby jej niekto žeravým kutáčom značkoval mozog a celé vnútro hlavy. Pustila zvyšky papiera z ruky a pomedzi prsty sa jej vysypali kúsky popola. Zaklonila sa prudko dozadu a padla na dlážku, zvierajúc päste od ukrutnej bolesti, ktorá jej zvierala hlavu vo zveráku.

"Nenarušujte kruh." Skríkol Bert chytro, keď si všimol, ako sa Quinn pokúsil vymaniť si ruky zo zovretia svojich priateľov a pomôcť kričiacej Cloe. Meravo pozrel na Berta, ktorý s napätím sledoval to isté, ako všetci ostatní okolo neho.

Cloe ale okrem svojho výkriku počula aj jeden, ktorý však nepatril jej. Ozýval sa v jej hlave a znel rovnako bolestivo, ako sa ona cítila. Akoby spolu s tou osobu zdieľali rovnaký stupeň bolesti. Nevedela prečo, no odrazu vedela že druhý hlas patrí Mishi.

"Misha počuješ ma? Daj mi nejaké znamenie ak áno!" zaťala zuby a aj napriek pulzujúcej bolesti prehovorila k svojej kamarátke o ktorej ani netušila, či ju vôbec počuje. Priamu odpoveď nedostala, no ďalšia vlna bolesti jej priniesla len ďalší výkrik.

Spolu s bolesťou však Cloe premkla aj vlna radosti z toho, že svoju priateľku počuje a že sa to vôbec podarilo.

"Misha, len mi povedz kde si, prídeme po teba!" znova s vypätím síl prehovorila a snažila sa, aby jej bolo rozumieť. Nemôžem, strašne to bolí!!! Ozvalo sa jej v mysli znova.

"Misha, musíš sa sústrediť!" vykríkla ešte hlasnejšie. "Kde si?! SI v poriadku?!"
Nemôžem dýchať, mám pocit akoby som sa topila!
"Zostaň so mnou!" skríkla Cloe, keď cítila, ako sa jej začína vytrácať a jej hlas postupne slabne.

Atmosféra v miestnosti by sa dala krájať a nikto ani nepípol. Ako prvý sa spamätal Quinn, keď telom Cloe prestal pulzovať kŕč a bezvládne kleslo na podlahu. Napnutý chrbát povolil a v hlave jej dunelo po tej ochromujúcej bolesti, ktorú zažila.
Mladý chlapec prerušil kruh a kľakol si k nej. Oči mala privreté a sťažka dýchala, no našťastie sa zdalo, že inak je v úplnom poriadku a pri vedomí. Aj ostatní nasledovali Quinnov príklad a pomaly sa zvedavo nahýnali k nej.

"Cloe." Oslovil ju nežne a dotkol sa oboma rukami jej ramien. Viečka sa jej pomaly dvihli a neprítomne pozeral najprv naňho a potom na ostatných ľudí okolo nej. Oblizla si vyschnuté pery a s úľavou vydýchla. Bolesť bola konečne preč.

"Máme pred sebou dlhú cestu..." Usmiala sa víťazoslávne a dovolila, aby jej ostatní pomohli na nohy. Pohľad sa jej stretol s Bertovým a obaja vedeli, že túto bitku vyhrali.

To Be Continued...<3