Cemetery Drive XXXXIV.

29. října 2011 v 20:16 |  Cemetery Drive
Prudko som otvorila dokorán oči a precitla. Bolesť sa pomaly odplavovala spolu s adrenalínom, z neskutočného zážitku. Zrýchlený dych sa mi pomaličky dostával do normálneho stavu a znova som zreteľne rozoznávala obrysy stien a nábytku okolo seba. Ruky som mala stŕpnuté a cítila som sa veľmi slabá. Akoby som sa len teraz prebrala z niekoľko mesačnej kómy.

Do očí mi svietilo slnko, preto som sa musela posadiť. Šlo to ťažko, no na tretí pokus sa mi to predsa len podarilo. Bola som mierne dezorientovaná. Spomienky sa mi zlievali do jednej veľkej, hustej masy. Nedokázala som ani presne určiť ktorý je deň a už vôbec nie, kde sa práve nachádzam. Nebola som tu náhodou a ani po prvý raz, to som tušila, ale môj mozog akoby si vzal voľno a úplne rezignoval, odmietnuc mi pomoc, ktorú som teraz tak zúfalo potrebovala.
Porozhliadla som sa teda lepšie, v snahe vybaviť si aspoň niečo z toho, čo sa udialo za posledných pár hodín. Veľká miestnosť bola plná neporiadku a všimla som si tiež, že mám ruky od krvi. Na pokožke mi svietili rezné rany. Niektoré boli len povrchové, iné trochu hlbšie, no ani jedna už toľko nekrvácala. Krv pomaly zasychala a tvorili sa mi prvé chrasty. Ako sa to stalo?

V hlave mi stále doznieval hlas mojej priateľky a prebíjal všetko ostatné. Spomienky, zážitky, ba dokonca aj moje vlastné myšlienky.

Dych sa mi na moment zastavil, keď som si v tieni pri stene všimla prikrčenú postavu muža.
"Misha?" oslovil ma opatrne a pri tom si ma s obavami v očiach premeriaval.

"Čo sa stalo?" prerušila som ho. Chcela som sa dozvedieť čo sa stalo. Poznal moje meno, takže aj ja určite viem kto je on. Teda, aspoň by som to podľa všetkého mala vedieť. Je to len chvíľkové? No aj napriek tomu, že som bola ako vygumovaná, cítila som, že ma k nemu niečo viaže. Akoby nás spájala neviditeľná niť.

"U mňa v dome, pamätáš? Som Gerard."

"Tak, to že som v dome, som si všimla." Poznamenala som otrávene a kritickým pohľadom znova prešla zariadenie izby, ktoré bolo značne zdemolované.

"Vidím že sarkazmus ťa neopúšťa za žiadnych okolností." Odvetil ironicky a povytiahol pravý kútik úst. Asi to malo v jeho podaní znamenať niečo ako úsmev. "Ale oveľa radšej by som bol, keby si mi pomohla, ak si v stave podať pomocnú ruku niekomu, kto ti už pár krát zachránil krk." Tiež som z jeho slov cítila sarkazmus, no nebol úplne sebaistý. Niečo ho veľmi znervózňovalo. Tiež som si všimla, že je strašne bledý a krásnu tvár mu "zdobil" strhaný výraz.

"A čo presne by si odo mňa potreboval?" neisto som sa zamrvila na mieste.

"Pre začiatok by bolo fajn, keby si niečím zadebnila okná." Znova sa pokúsil o úsmev, no podľa môjho názoru to skôr vyzeralo ako nepodarená grimasa.

"Zadebniť okná? A načo?" veď je vonku tak krásny deň. Pomyslela som si pri pohľade na oranžovú oblohu nad obzorom.

"Pre boha nehovor mi, že si zabudla aj to, že som upír." Neveriacky pokrútil hlavou a mierne zvýšil hlas. Bolo nad slnko jasné, že ho táto zbytočná konverzácia prestáva baviť.

"Ty si upír?!" Do bodky som nasledovala klišé každého hlúpeho filmu, kde hrdina o sebe prezradí niečo super tajné a super čudné a dotyčný zdesene zhíkne ako omráčený kutáčom. Vybehlo to zo mňa mimovoľne a automaticky som prikročila bližšie k oknu zaliatemu svetlom.

"Dúfal som, že túto trápnu konverzáciu máme dávno za sebou." Prevrátil oči a posunul sa o kúsok viac do tieňa. "Skrátim to. Moje meno je Gerard a áno, SOM upír. Pre niekoho odporná beštia, no mal som dojem, že naposledy čo sme spolu spali, ti to ani trochu nevadilo. Aj keď to len veľmi nerád hovorím, mal som ťa zabiť, lebo si vyvolená, ktorá má vyhubiť náš druh. Z toho akosi trochu zišlo...no a pred pár chvíľami som ťa našiel ležať v kaluži krvi, ale aj napriek snahe pomôcť a nekonečnej chuti celú ťa vysať, som nemohol, pretože vyšlo slnko. A ak si dostatočne múdra, alebo aspoň čítaš literatúru, to by ma zabilo a preto sa tu teraz krčím ako idiot. Je mi ľúto že ti nemôžem dopodrobna rozpovedať tvoje rôzne životné etapy a zážitky, ale trochu ma tlačí čas. Takže mi pomôžeš?!" Roztiahol teatrálne ruky a spýtavo na mňa pozrel.

Stála som tam ako soľný stĺp a spracovávala novo nadobudnuté informácie. "No, aspoň že si úprimný." Nadvihla som obočie. Stále som sa však nerozhodla, či ho tam mám nechať, alebo mu mám naozaj pomôcť.
.....
"Myslíš, že ju naozaj nájdeme?" spýtal sa Bert, keď s Cloe konečne osameli. Svojich priateľov poslal, aby sa šli pripraviť na dlhú a náročnú cestu. Cloe sa síce podarilo z Mishi vydolovať kde sa nachádza, no presnú adresu nepoznali. Mohli len hádať a dúfať, že sa im to panstvo ktoré im opisovala, podarí nájsť čo najskôr. Snáď nebude neskoro.

"Čože odrazu toľko pesimizmu? Jasné že ju nájdeme." Podozrievavo si ho premerala a premýšľala, na čo asi myslí. Nič nebolo síce isté, no šance na úspech boli aj tak dostatočne vysoké.

"Len som sa pýtal." Mykol ramenami. Bál sa, že ak dá príliš najavo svoju radosť, pád a sklamanie bude o to horšie. Počas svojho krátkeho života sa naučil, že je lepšie nedúfať v to najlepšie a že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Jednoducho nikdy nemal dostatočné šťastie, aby si mohol teraz dovoliť zbytočne dúfať. Čo jej povie, keď ju nájdu? Objíme ju, alebo pobozká?

"Mala by si sa teplo obliecť, vonku je zima." Podal jej svoj teplý sveter a tiež si jeden na seba natiahol. Musel si niečím zamestnať ruky, aby nebolo vidno, ako sa mu trasú.

"Vďaka." Usmiala sa Cloe. Bertove oblečenie jej siahalo takmer po kolená, ale nepovedala na to nič. Ak bude treba bežať, len si ho nejako vyhrnie aby jej neprekážal. Nenápadne pozorovala Berta. Stál k nej chrbtom a hádzal do batoha jedlo a drevené kolíky.

Vždy bol tak zapálený pre to čo robil. Presne toto na ňom obdivovala. Nezastavili ho takmer žiadne prekážky a vždy sa snažil nájsť riešenie, nech bol problém akokoľvek veľký. Ani teraz sa nenechal odradiť neúspechmi a bojoval ďalej, zo všetkých síl. Pretože práve toto ho robím tým, čím je.

Všimol si jej pohľad a venoval jej jeden zo svojich úsmevov. Dlhšie vlasy mu padali do tváre a sústredene krčil čelo, keď vyberal veci zo zásuviek malej skrinky.
Bodol ju malý osteň žiarlivosti. Bude sa na ňu takto usmievať aj keď tu s nimi bude Misha? Veľmi dobre tušila ako to medzi nimi je. Bert bol do nej bezhlavo zamilovaný a ona ho odmietala, argumentujúc, že bol a vždy pre ňu bude len kamarát.
No aj tak mal oči len pre ňu. Vždy.

"Hmm?" zdvihla hlavu, keď sa jej dotkla Bertova ruka.

"Pýtal som sa, či máš už všetko. Mohli by sme vyraziť."

"Jasné." Pritakala roztržito a schmatla zo zeme svoj ruksak. Aspoň na moment sa jej tak podarilo zakryť tvár, ktorú zalial rumenec. Pre boha na čo to myslí? Malo by jej byť jedno, čo je medzi Mishou a Bertom. Sľúbili si predsa, že nedovolia, aby do ich priateľstva zasahovali chalani, v žiadnom prípade nie.
.....
Už zostávalo len jedno okno. Stiahla som z postele prikrývku a prichytila ju o garnižu.
"Ale nenapadneš ma ani nič také, však?" zarazila som sa, držiac koniec deky pevne v rukách.

"Nie, nenapadnem." Odvetil sucho.

Látka kĺzavo spadla až na dlážku a v izbe sa konečne rozprestrela príjemná tma. Ostalo však dostatok svetla, aby som dobre rozoznala všetko, čo sa v izbe nachádzalo. Z kúta sa ozval tichý a spokojný výdych.

"Vďaka." Z jeho zamatového hlasu mi naskočila po celom tele husia koža.

"Prečo si na teba nepamätám?" už chvíľu som nad tým premýšľala, ale nedokázala som si to vysvetliť, tak som sa spýtala priamo jeho.

"Netuším." Pokrútil hlavou. "Musia v tom byť nejaké čary." Opustil kút miestnosti v ktorom sa doteraz nachádzal a krátkymi, váhavými krokmi kráčal ku mne.

"S kým si to hovorila?" spýtal sa a prepaľoval ma pri tej otázke pohľadom.
Keďže som si nič čo by som chcela nepamätala, netušila som, ako ďaleko siahajú jeho schopnosti. Netušila som ani, či je taký zlý ako mi povedal a či mu môžem vôbec dôverovať a preto som sa rozhodla klamať. Trúfalé? Možno, ale v rámci prežitia nevyhnutné.

"Ja som sa s niekým rozprávala?" vytreštila som naňho oči a modlila sa, aby som bola dostatočne presvedčivá. Hrám predsa hlúpe divadielko pred upírom, pravdepodobne starým niekoľko storočí.

Pozerali sme si priamo do očí a snažila som sa ako najviac som len vedela, aby som za žiadnych okolností pohľadom neuhla. Jeho oči boli prekrásne, takže to zase nebolo také ťažké. Pri pohľade do jeho tváre, som zacítila mierne šteklenie a dych sa mi zrýchlil.

"Si malá klamárka, vieš o tom?" zašepkal a tvár bola od mojej len niekoľko centimetrov. Obočie sa mu stiahlo a studené dlane zovreli moje plecia.

"Sľúbil si, že mi neublížiš." Ruky ma boleli ešte viac, no nepoddala som sa.

"Ani sa nechystám na teba vztiahnuť ruku, viem o niečom lepšom." Uškrnul sa zlovestne a oči mu pomaly zastieral čierny mrak...
To Be Continued...<3
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Red of Rose Red of Rose | Web | 29. října 2011 v 20:39 | Reagovat

ALE NO TAK PANE BOZE PRECO TO TAK USEKAVAS? NO TAAAAAAAAAAK!!! :D Mimochodom, pri "naposledy ked sme spolu spali" som mala urcity zvukovy prejav za ktory som sa musela ospravedlnovat lebo bol prilis hlasny a zaletel az k mame do obyvacky ktora sa ma potom pytala ci sa mi nieco stalo :D nie nic mami, len mi Gerard hovori, ze sme spolu spali, vsetko je v poriadku :D A pri "trochu ma tlaci cas" som vyprskla do neuveritelne smiechu, ocividne nielen ja som sarkasticka v kazdej chvili, vsak? :D este teraz sa chechocem :D inak sa mi velmi paci kam sa uberaju Cloeine myslienky, len nech sa da pekne s Bertom dohromady, mne to akoze vobec vadit nebude :D a fakt, ze je tu konecne po dlhej dobe Gerard (uz mi chybal po tej jednej kapitole, ci po dvoch? :D) mi uplne znemoznil nejako sa zase rozculovat nad tym, ze idu po mna :D sak nech idu, ja som presvedcena momentalne, ze je nam sudene ostat s Gerardom spolu a nazivat v temnote a sexovat :D inak to, ze som stratila pamat, je velmi zaujimave a este som sa nerozhodla, ci je to pozitivne alebo nie :D
v kazdom pripade ten koniec ma absolutne zabil :D netusim co mi ide urobit, ci sa zase spolu vyspime (ANO ANO ANOOO) alebo ci sa ide zo mna napit (ani tomu by som sa velmi nebranila, mohol by ma aj premenit konecne nech sa ma ostatni strania a nechaju ma konecne na pokoji :D) ale akoze, takto to usekavat, preco mi to robis? :D teraz zase nezaspim :D
akoze takto ma prekvapit pokrackom, som necakala, ze bude tak skoro a uplne tu sedim vyskerena jak mesiacik na hnoji :D potesila si ma strasne. uplne si mi vylepsila sobotu, dakujem dieta moje :))

2 Red of Rose Red of Rose | Web | 29. října 2011 v 20:40 | Reagovat

...aspon myslim ze je sobota :D:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama