Prosinec 2011

Cemetery Drive XXXXV.

18. prosince 2011 v 12:16 Cemetery Drive
Napísala som konečne ďalší diel, tak dúfam že sa bude páčiť :) Aj keď som ich chcela napísať tak pomenej, dostala som nové nápady, tak verím, že táto story ešte ani zďaleka nekončí :)

"Ako vlastne vieš, ktorým smerom sa vydať?" zahundral Frank po chvíli kráčania v absolútnej tichosti. Bolo počuť len šuchot množstva nôh pomedzi lesný porast a tvrdé kamienky na úzkom chodníčku, vedúcom pomedzi stromy.
"Proste to viem." Odsekla Cloe a ani naňho pri svojej odpovedi nepozrela. Mala po krk jeho stupídnych otázok, ktorých odpoveď ho vlastne ani nezaujímala. Pýtal sa ich len preto, aby mohol ostatným znepríjemňovať život. Čo také sa mu v živote prihodilo, že je taký neznesiteľne protivný? Premýšľala Cloe potichu a úkosom pozrela na jeho vážny, ba až namosúrený profil.

Tváril sa, akoby to všetko robil nasilu. Pritom do tejto cesty nikoho nenútili a každý sa rozhodol celkom dobrovoľne. Ibaže na rozdiel od Franka, nikto nereptal.
Obzrela sa a skontrolovala skupinku, ktorá sa tiahla za jej chrbtom a poslušne prešľapovala z nohy na nohu.
Všimla si Bertov jemný úsmev keď sa jej pohľad zastavil na jeho tvári. Usmiala sa tiež. Franka si už viac nevšímala, alebo sa o to aspoň snažila.

Po pár metroch ju Bert dobehol a prispôsobil svoje kroky tým jej. "Si si istá, že ideme správne?" spýtal sa opatrne a lepšie si na chrbte pritiahol plecniak.

"Viem že sa to zdá možno zvláštne, ale vlastne netuším kam ideme. Len proste cítim, že ideme správne, akoby ma akýsi neviditeľný špagát priťahoval presne k tomu miestu." Priznala opatrne a šibla po ňom pohľadom. Už od začiatku tušila, že komukoľvek sa s týmto zverí, bude si o nej najskôr myslieť, že sa zbláznila.

"Verím ti." Odvetil po malej chvíli a povzbudivo jej stisol plece. Zahrialo ju pri tom dotyku po celom tele.

"To som si mohol myslieť." Zavrčal pobúrene Frank, kráčajúc len pár krokov za nimi a trochu spomalil, aby počkal na ostatných, a od nich dvoch bol čo najďalej. Prišlo mu to ako strata času, sama teraz potvrdila, že vlastne ani netuší, kam idú.

Mal sto chutí na päte sa otočiť a vrátiť sa presne tam, odkiaľ prišiel. Nech si putujú po svete sami, ktovie či tam vôbec niekedy v tomto živote dorazia. Obočie sa mu nahnevane stiahlo a radšej neprehovoril slovo. Vedel, že ostatní by ho za jeho myšlienky nepochválil. Všetci držali s Bertom a tou krpaňou.

"Neber si jeho slová tak k srdcu." Pošepol jej ticho Bert a ubezpečil sa, že Frank je od nich teraz v bezpečnej vzdialenosti.

"Vždy bol takýto odporný? Veď som vlastne ani nezažila jediný moment, kedy by niekomu povedal zopár vľúdnych slov." zamrmlala som čiastočne pre seba a čiastočne to bola ja otázka Bertovi.

"Nebol vždy takýto." Ubezpečil ma a znova sa obzrel, aby skontroloval situáciu za našimi chrbtami. Potom váhavo pokračoval. Akoby nevedel, či o tejto záležitosti vôbec môže hovoriť.
"Asi rok dozadu, sme prišli o jednu členku našej skupiny, Veronicu. Boli si s Frankom veľmi blízki." Zahryzol si do pery. Aj preňho bola zjavne dosť dôležitá.

"Takže preto sa Frank začal správať tak protivne?"

"To bol prvý a posledný krát čo som ho videl plakať. Odvtedy je ako skala. Žiadne emócie, aspoň ich neprejavuje navonok. Netuším čo sa deje v jeho vnútri, len viem, že prežíva nesmiernu bolesť zo straty." Bert pokrčil ramenami a vzdychol.

Cloe nenápadne obrátila hlavu a vyhľadala očami tmavú šticu strapatých vlasov. Frank so sklonenou hlavou kráčal z nohy na nohu a ruky mal zastrčené do vreciek džínsov.
Želala si, aby mu teraz mohla vidieť do hlavy a prečítať si všetky jeho myšlienky. Možno by potom konečne vedela čo presne ho trápi a snažila sa mu pomôcť. Takto, s jeho neprístupnosťou, to šlo len veľmi ťažko. Bolo jej ho ľúto, aj napriek všetkému.
.....
Zadkom som tvrdo dopadla o kamennú dlažbu, až to zadunelo. Nahlas a šťavnato som zanadávala, šúchajúc si spodnú časť tela.

"Myslela som, že si mi niečo sľúbil!" zvolala som pobúrene a zlostne naňho pozrela. Stál z vonkajšej strany mreží, ktoré teraz starostlivo zamykal. Poobzerala som sa okolo a pripadalo mi to tu ako stredoveký žalár. Aha, ono to tak aj naozaj je, pomyslela som si, keď som si na stene všimla pripevnené okovy a reťaze.

"A svoj sľub som predsa splnil." Bránil sa Gerard. Zodvihol obe ruky do vzduchu. "Vidíš, ani som sa ťa len nedotkol."

"Tak čo má byť potom toto." Kopla som zlostne do železného vedra predo mnou. Zakotúľalo sa hlbšie do slamy a narobil pri tom slušný rámus, keď sa zvuk odrazil od kamenných stien mojej cely.

"Povedzme že bezpečnostné opatrenie." Uškrnul sa a oprel sa jednu z mreží. "Samozrejme, nenechám ťa trápiť sa tu o hlade."

"Si odporný smrad!"

"Dostal som už aj horšie pomenovania, to sa neboj." Zasmial sa pobavene a stále ma prepaľoval pohľadom.

"Pusť ma von, do čerta! Nie som žiadny trestanec aby si ma tu držal."

"Tak mi teda povedz, s kým si to hovorila." Nazrel dnu pomedzi mreže a čakal, že mu pod zámienkou okamžitej slobody, všetko poviem.

"Ja neviem!" povedala som hlasnejšie, než bolo nutné. Chcela som sa dostať von, to bolo jasné, ale ešte som na tom nebola tak zle, aby som zahodila šancu, že ma tu nájdu a dostanú preč.

"Do čerta aj s vami ľuďmi!" zasyčal a tak prudko tresol do zamrežovaných dverí, až sa takmer celé prehli dovnútra. Vydalo to hrozný zvuk, až som si musela zakryť dlaňami uši. Nanešťastie však pánty vydržali.

"Gerard!" zvolala som, keď tam už odrazu nestál a zostala som tu sama. Všade bolo prítmie a niečo v tejto obrovskej kobke vydávalo nepríjemný vŕzgavý zvuk. "Gerard!" zvreskla som ešte hlasnejšie a prudko vstala, mykajúc mrežami. Akoby mi to malo nejako pomôcť.

"Ty odporná beštia..." zasyčala som rezignovane a posledný krát trhla kovovými rúrkami. Nič. Zviezla som sa popri nich na studenú zem a zanovito premýšľala. Za žiadnu cenu mu nepoviem pravdu, nech ma tu pre mňa za mňa nechá aj týždeň.
Znova som sa porozhliadala okolo seba a vlastne tu toho ani nebolo veľa čo pozerať. V kútoch sa povaľovali špinavé steblá slamy, ktorá tu bola ktovie ako dlho. Steny boli odporne slizké a nebolo tu jediné okno. Teda aspoň nie v mojej cele, odniekiaľ totiž prichádzal úzky pás svetla, ale nevedela som identifikovať, odkiaľ. Podľa jeho intenzity som však tušila nepríjemnú pravdu. O chvíľu bude zapadať slnko. Podzemie sa postupne obaľovalo do tmavo-oranžovej farby, ktorá stále viac pohasínala, až som sa ocitla v úplnej tme.

Zrýchlene som dýchala a bála sa aj pohnúť z miesta. Tento starý dom bol semeniskom čudných zvukov a očividne sa v jeho okolí pohybovalo aj dosť divej zveri. Aj navzdory neurčitému pocitu že som pozorovaná nejedným párom očí, sa mi podarilo vrátiť sa do obdobia pár hodín vzad. Fascinovane som si uvedomila, že to čo sa Cloe podarilo, bol majstrovský kúsok a tiež som oceňovala, s akou vervou sa ma stále snaží nájsť. Aj po takom čase. Usmiala som sa do tmy a želala si, aby ma našli čo najskôr.
Posledných pár dní síce bolo svojim spôsobom zábavných, no aj plných neistoty a nebezpečenstva. Ani som len netušila aké puto ma viaže k Gerardovi, no nevedela som si predstaviť, že by som v takomto živote pokračovala, nech už by sa ku mne správal akokoľvek. Momenty oddanosti a priazne sa miešali s momentmi hrôzy a neutíchajúcej túžby niekam ujsť a navždy sa skryť pred jeho vše vidiacimi očami.
Ach kam som sa to len dopracovala. Skryla som si tvár do dlaní a ďalej premýšľala, čo spravím, ak moji priatelia naozaj prídu. Budem schopná vyhrať nad sebou samou a správne sa rozhodnúť?

To be Continued...