Leden 2012

Cemetery Drive XXXXVI.

23. ledna 2012 v 20:44 Cemetery Drive
Poznala odpoveď na moju otázku. S istotou som vedel že ju pozná a predsa sa so mnou zahráva ako s malým chlapcom. Možno ešte stále nepochopila, aké silné sú moje schopnosti a kam ďaleko až dokážem zájsť, aby som dosiahol to čo chcem.
Pre začiatok bude musieť stačiť cela v podzemí a ak nepomôže ani to, budem musieť pritvrdiť. Sľub že jej neublížim som doteraz dodržal, ale netuším ako dlho ma bude baviť toto divadielko. Chcel som k nej byť férový, aj napriek tomu, že už dlhé roky túto vlastnosť nepoužívam, no ak to mieni takto zneužívať, budem sa riadiť podľa mojich vlastných pravidiel. A tie sú oveľa zábavnejšie.

"Večera." Ozvalo sa odrazu z tmy a mnou myklo. Nepočula som ho prichádzať. Prečo by som aj mala, pohybuje sa ako duch a je všade, aj tam kde ho nemôžem vidieť. Žmúriac do tmy som hľadala aspoň jeho tieň, alebo som sa snažila zachytiť ozvenu jeho krokov.
Zbadala som ho až vtedy, keď sa priamo predo mnou rozsvietilo mihotavé svetlo sviečky. Pritiahla som sa ešte bližšie k mrežiam a pevne sa ich chytila.

"Čo tu chceš?" spýtala som sa namosúrene a zlostne naňho pozrela spoza podozrievavo prižmúrených očí.
"Priniesol som jedlo." Pritiahol sviečku bližšie k podnosu, ktorý držal v druhej ruke. Bol na ňom tanier prikrytý plátenným obrúskom, dva poháre a úzke džbániky.

Znechutene som od neho odvrátila hlavu a zahľadela sa do tmavého kúta miestnosti. "Od teba nechcem nič."

"Myslel som, že by sme sa mohli v pokoji navečerať. Romantika pri sviečke." Uškrnul sa a nohou ku mne prisunul prevrátené vedro.
Obrátil ho dnom nahor a položil naň striebornú tácku, z ktorej lákavo rozvoniavalo pečené mäso. Slinné žľazy sa mi išli zblázniť keď mi do nosa udrela vôňa jedla, no len som vytrvalo pregĺgala a statočne odolávala nutkaniu obzrieť sa a zistiť, aká dobrota na mňa čaká.

"Takže to mám brať ako nie? Pozri, je to fakt chutné. Síce som už storočia nevaril, ale až také zlé to byť nemôže." Naďalej sa mi prihováral a snažila sa presvedčiť, aby som sa pozrela na jeho kulinárske dielo.
Stále som však na jeho slová nereagovala. Zubami nechtami som sa držala, aby som sa na ten podnos nevrhla ako mačka na myš.

"Keď zmeníš názor," nedokončil vetu a len som počula štrnganie krčahu o kraj pohára. Do oboch nalial tekutinu a potom si asi jeden vzal, pretože som počula ako pregĺga. Len na moment som naň pozrela a znechutene skrivila pery. V jednom z krčahov bola krv a teraz ju s chuťou sŕkal do seba.
Všimol si môj zhrozený pohľad, prestal piť a opakom ruky si utrel červené ústa. "Tiež musím večerať." Mykol ramenami a kútik úst sa mi nadvihol nahor.

"Si nechutný." Pokrútila som hlavou, no potom som spravila osudnú chybu. Pohľad mi skĺzol nižšie a naskytol sa mi nevídaný výhľad na kopcom naložený tanier. Mäso pečené s bylinkami, mladé zemiaky poliate maslom a dusená mrkva s hráškom.
No ak toto navaril on, tak ja zjem kefu.

"Naozaj nie si hladná?" nadvihol obočie a prisunul vedro s táckou bližšie ku mne. Nechcela som mu urobiť ani najmenšiu radosť tým, že ochutnám niečo čoho sa dotkli jeho ruky a akokoľvek som sa snažila, tej vôni sa nedalo odolať a na pohľad to tiež vyzeralo lákavo. Do čerta aj s pýchou, pomyslela som si. Nejedla som už ani nepamätám.

Prudko som vzdychla a počastovala ho škaredým pohľadom, no potom som váhavo natiahla ruku a vzala do ruky jeden malý zemiačik a vložila si ho do úst. Neznášala som sa za to, ale musela som priznať, že som nikdy nič lepšie nejedla. Lačne som sa načiahla za mäsom a zubami odtrhla hodný kus. Chutilo neskutočne dobre.

"Máš tu aj príbor, keby niečo." Zasmial sa Gerard pobavene, keď som bola cela mastná a zababraná od jedla. Bolo mi to jedno, jedla som všetko čo mi prišlo pod ruku a slastne prežúvala, dokonca mi bolo jedno aj to, že Gerard si podchvíľou odpil zo svojho pohára a pobavene sledoval etiketu môjho stolovania.

O pár minút, bol predtým plný tanier, úplne prázdny a ja som spokojne odfukovala po výdatnej večeri. Gerard tiež vyzeral celkom spokojne, keďže tiež dosucha vyprázdnil svoj džbán s "večerou".

"Počkaj, niečo tu máš." Chytil do rúk obrúsok a načiahol sa, aby mi z brady zotrel kúsok jedla.

"Prestaň s tým." Prerušila som ho, keď sa na mňa zahľadel a za iných okolností by to bola celkom romantická chvíľa. Odtiahol by obrúsok a usmiali by sme sa na seba, postupne sa k sebe nakláňajúc, očakávajúc bozk.
Zobrala som mu obrúsok z ruk a utrela sa sama, bočiac od neho pohľadom. Počula som len jeho rezignujúce vzdychnutie.

"Nechcem ti ublížiť." Zašepkal do ticha a sklopil hlavu.

"Tak to nerob." Odvetila som sucho, nevenujúc jeho slovám nejakú pozornosť.

"Nedávaš mi veľmi na výber."
Oči sa nám stretli a jemu sa na čele vytvorila kolmá vráska.

"Vždy máš na výber." Oponovala som mu.

"Pri tebe nie." Vydýchol a v mihu sekundy bol odo mňa len pár centimetrov. Zdvihol rukou a prstami ma pohladil po spánku. Trochu som sa odtiahla.

"Prečo mi to tak sťažuješ?" ukazovákom mi kĺzavo prechádzal po líci, dole sánkou, až ku krku a tam sa zastavil na tepne.

"Ja ti to uľahčím. Prečo ma proste nepustíš a nezabudneš že vôbec existujem? Aký má zmysel držať ma tu zavretú, keď ma nechceš zabiť?"

"Ak by som ťa tu nedržal zavretú, ako to hovoríš, bola by si dávno mŕtva."

"Ahá, takže ty mi vlastne pomáhaš, no to je úžasné." Pokývala som uznanlivo hlavou a zatvárila sa tak ironicky, ako to len šlo.

"Nedokážeš si ani len predstaviť..." zavrčal cez stisnuté zuby, "čo všetko som obetoval..."

"Darčekový kôš s ďakovným listom odo mňa ale nečakaj." Založila som si ruky na hrudi a zanovito naňho pozrela. Čo si o sebe vlastne myslí? Mám mu ďakovať za to, že mi zo života za posledné týždne spravil hotové peklo? Vraj bez neho by som už nežila, keby nestrkal svoj nos tam kam netreba, nemusel ma mať na krku, ochránila by som sa aj sama. A to on by bol už dávno po smrti. Táto pripomienka môjho podvedomia ma bodla ako jedovatý osteň.
Áno, ak by veci tak zbytočne nekomplikoval, mohol to mať už dávno za sebou a ja som mohla znova žiť svoj predošlý, bezstarostný život.

Vlastne, mám na to tiež podiel viny, pretože občas nedokážem ovládať svoje základné pudy.

"S týmto prístupom sa teda ďaleko nedostaneš." Pokrútil hlavou a ovinul svoje biele šľachovité prsty okolo môjho krku. Neškrtil ma, no vyľakalo ma to dostatočne. Akoby to mala byť akási predzvesť niečoho, čo môže nasledovať, ak nebudem spolupracovať podľa jeho predstáv.

"Chceš ma vydesiť na smrť? Chceš aby som kričala a plakala? Toto ti spraví radosť?" prižmúrila som oči a brada sa mi zatriasla potláčaným hnevom.

"To by mohlo byť pekné divadielko," uškrnul sa. "no bohato mi postačí, ak mi povieš čo chcem vedieť."

"A ak nie?"

"Potom mi nedávaš veľmi na výber." Naklonil hlavu na bok a s vážnou tvárou trochu zosilnil zovretie. Zalapala som po dychu a okamžite natiahla ruku k jeho zápästiu.

"Vieš že toto ma zastaví len na chvíľu...a potom ťa zabijem." Poznamenal obozretne, keď si v okamihu všimol, ako som druhou rukou v slame nahmatala ostrý kus dreva, ktorý som tu našla. Pomaly som roztvorila prsty a drevený kúsok sa pomaly zosunul do slamy.

"Misha..." oslovil ma, no ja som stále pozerala na jeho hruď a čakala čo príde.

"Cloe..." vypadlo zo mňa a zo zarosených očí sa vykotúľala prvá slza. "Hovorila som s Cloe." Pozrela som naňho, nahnevaná sama na seba, že som mu to bola ochotná prezradiť, výmenou za svoj život. Nie som vyvolená, ak by som ňou skutočne bola, ochotne by som položila život za dobrú vec. Ale aký by malo vlastne zmysel zomrieť? Skôr či neskôr by sa o nich tak či tak dozvedel, vycítil by ich prítomnosť a zomreli by tak či tak. Takto, nažive, im môžem aspoň pomôcť.

"A ďalej?" nahol sa ešte bližšie a s očakávaním počúval, čo mu poviem.

"Mieria sem." Privrela som oči aby som nevidela to ako sa rozzúri, no na moje prekvapenie zovretie povolilo a ja som mohla konečne slobodne dýchať.

"To si naozaj taká hlúpa? Posielaš ich na istú smrť!"

"To nemôžeš vedieť."

"Ale ja to viem! Čo myslíš prečo si asi tu dolu? Nemôžem spraviť ani jedinú vec bez toho aby o tom Adam nevedel, som..." v tom sa zarazil a stíchol, len na mňa rozrušene pozeral. Tušila som že by mi chcel povedať viac, no očividne nemohol. Len bezmocne hľadel, ako tápam v jeho slovách a snažím sa pochopiť ich významu.
Skôr než som stihla čokoľvek povedať, alebo sa spýtať, vstal a vzal si podnos aj sviečku späť, mieriac von.

"Povedala som ti čo si chcel, teraz ma pusť!" zmätene som sledovala ako sa obrátil a pokrútil hlavou.

"Nemôžem."

"Gerard!" vykríkla som, keď po ňom ostala len tma.

To Be Continued...<3